Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecká anexia Sudet 1

Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecká anexia Sudet 1

Československo bolo výtvorom mierových zmlúv po Prvej svetovej vojne; nový štát, ktorý vznikol zo zvyškov zaniknutej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Obyvateľstvo sa skladalo zo 7 450 000 Čechov, 2 300 000 Slovákov, 720 000 Maďarov, 560 000 Rusínov, 300 000 Židov, 100 000 Poliakov, … a 3 200 000 Nemcov, ktorí tvorili takmer štvrtinu celej populácie.

Československo bolo úplným opakom koncepcie Woodrowa Wilsona o „sebaurčení pre všetky národy“, ktorá by v ideálnom prípade vyústila do etnicky homogénnych národných štátov. Kombinácia všetkých týchto rozdielnych národností do jedného štátu viedla od samého začiatku k nestabilite a konfliktom. (Človek sa pýta, prečo je „multikulturalizmus“ dnes tak populárny nápad, keď sa stále a znova ukazoval ako nefunkčný.)

Obr 17.1: Oblasť vyznačená svetlohnedou farbou okolo Čiech a Moravy bola nemecká oblasť Československa známa ako Sudety.

Obr 17.2: Prosperujúca sudetonemecká farma

Nemecké obyvateľstvo Československa bolo zoskupené hlavne okolo západnej hranice susediacej s Nemeckom, v regióne známom ako Sudety. Sudetskí Nemci, alebo Sudetendeutsche, žili v regióne už celé stáročia a počas Rakúsko-Uhorskej ríše sa stali veľmi prosperujúcimi. Títo pracovití a starostliví Nemci vytvorili v priebehu rokov dobre riadenú spoločnosť s prosperujúcimi poľnohospodárskymi podnikmi po celom regióne, a vysoko produktívnym ťažobným a drevárskym priemyslom. Sudety sa počas devätnásteho storočia a začiatkom dvadsiateho storočia začali intenzívne industrializovať, vznikali obrovské chemické továrne, lignitové bane, vzniklo mnoho tovární na výrobu textilu, porcelánu a skla. Sudety boli najbohatšou a najproduktívnejšou časťou starej Rakúsko-Uhorskej monarchie a sudetskí Nemci boli zďaleka najúspešnejšou a najbohatšou etnickou skupinou. To platilo aj v novovzniknutom Československu. V oblasti Sudet bolo 39 % obyvateľstva zamestnaných v priemysle a iba 31 % v poľnohospodárstve, na rozdiel od zvyšku krajiny, kde väčšina obyvateľstva pracovala na vidieku ako poľnohospodári. Všetky veľké továrne boli vo vlastníctve Nemcov a boli pod kontrolou bánk v rukách Nemcov.

Táto oblasť bola po stáročia pod vládou nemeckých Habsburgovcov, takže vládnuca národnosť bola nemecká a úradným jazykom bola nemčina. Aj keď Česi a Nemci žili po stáročia spoločne v tomto regióne, predtým známom ako Bohemia a Moravia, vyvinuli si odlišné kultúrne, vzdelávacie, politické a ekonomické inštitúcie, ktoré ich navzájom izolovali. Tieto dve skupiny sa príliš dobre nemiešali a v regióne po celé stáročia neustále vznikali konflikty medzi Nemcami a Čechmi. Nový umelý štát Československo, vytvorený zmluvou zo St. Germain v roku 1919, bol teraz pod vládou Čechov, čo v podstate znamenalo, že 3,2 milióna Nemcov sa stalo z vládnucej vrstvy podriadenou vrstvou. Česi cítili veľké zadosťučinenie, keď mohli vládnuť svojim bývalým nemeckým vládcom a podmienky Nemcov sa veľmi rýchlo zhoršili. Už počas roka 1919 bolo asi 600 000 Nemcov vykorenených a donútených opustiť svoje usadlosti, ktoré obývali po stáročia, aby uvoľnili miesto pre Čechov, ktorých tam presúvala nová vláda.

Obr 17.3: Rakúšania prijímajú mierové podmienky na zámku St Germain. Clemenceau a prezident Wilson sedia pri stole v pozadí.

Sudetskí Nemci nikdy nechceli opustiť Rakúsko a začleniť sa do novovytvorenej krajiny. Teraz sa ich najhoršie obavy naplnili – stali sa utláčanou menšinou v podstate v cudzej krajine. Odvolávajúc sa na právo na sebaurčenie podľa bodu desať zo štrnástich bodov prezidenta Wilsona žiadali, aby sa ich domovina opätovne spojila s Rakúskom, ktoré bolo samozrejme taktiež etnicky nemecké. Česká armáda (teraz Československá armáda) sa už presúvala do oblasti Sudet s veľkým počtom česky hovoriacich jednotiek. Sudety boli po stáročia pevne etnicky nemecké a náhla česká okupácia vytvorila výbušnú situáciu.

Dňa 4. marca 1919 vyšla takmer celá sudetonemecká populácia na pokojnú demonštráciu proti českej okupácii a za právo na sebaurčenie. Súčasne s demonštráciou bol zahájený jednodňový generálny štrajk. Česká armáda sa rýchlo presunula a brutálne rozohnala demonštrantov. Pri tom zabila 54 Nemcov a zranila ďalších 84. Nemci boli šokovaní brutalitou Čechov, ale dodržiavali zákony, ukončili štrajk a vrátili sa do práce. Zostal v nich však trpký pocit krivdy a rozhorčenia voči Čechom, ktorý vždy hrozil explóziou násilia. Brutálne vraždenie Nemcov zo strany Čechov iba zintenzívnilo nacionalistický a separatistický sentiment medzi sudetskými Nemcami. Chceli sa oddeliť od Československa a znova pripojiť k Rakúsku, alebo k Nemecku. Ak by to nebolo možné, tak chceli získať pre seba čo najväčšiu autonómiu. Zmluva zo St. Germain z 10. septembra 1919 však výslovne zakazovala spojenie Sudet s Rakúskom alebo Nemeckom a opätovne potvrdila, že Sudety zostanú súčasťou Československa. Ak sa zdá, že toto rozhodnutie odporuje zdravému rozumu, treba mať na pamäti, že hlavným cieľom týchto zmlúv bolo držať Nemecko rozdelené a tak zabrániť Nemcom, aby sa spojili v európskej superveľmoci. Preto nemohlo byť dovolené sudetským Nemcom pričlenenie do Rakúska alebo Nemecka, ale museli zostať občanmi Československa, aj proti ich vôli.

Aby to bolo ešte horšie, v roku 1920 bola vypracovaná ústava Československa, a to bez spoluúčasti sudetských Nemcov. Nová ústava obsahovala ustanovenia, ktoré mimoriadne poškodzovali záujmy sudetských Nemcov, ako napríklad opatrenia na prerozdelenie nemeckého majetku medzi rôzne etnické skupiny. Bohatým nemeckým poľnohospodárom bola zhabaná pôda a prerozdelená medzi rôzne etnické skupiny, najmä medzi Čechov. Vláda taktiež skonfiškovala pätinu všetkých papierových peňazí, aby zaplatila za ďalšie vyvlastňovania. Keďže Nemci boli zďaleka najbohatší, dotklo sa ich to najviac. V neprospech Nemcov pracovali aj plány na ochranu bezpečnosti Československa a práv Čechov. To malo za následok ďalšie miestne nepriateľské potýčky. Pohraničné lesy, považované za najstaršie sudetonemecké územia, boli z bezpečnostných dôvodov vyvlastnené. Československá vláda usadzovala Čechov v oblastiach so silnou nemeckou koncentráciou, aby zmiernila nemecký nacionalizmus. Táto politika však vyvolala iba opačný efekt. Z tých istých dôvodov boli v nemeckých oblastiach stavané české školy. Sudetskí Nemci, ktorí vlastnili mnoho miestnych divadiel, ich museli jeden deň v týždni poskytovať českej menšine, čo vyvolalo ďalšiu vlnu nepriateľstva. Vyvinulo sa veľa úsilia na rozbitie súdržného nemeckého spoločenstva a na asimiláciu s inými etnickými skupinami. Všetky tieto opatrenia len odcudzili nemecké obyvateľstvo od zvyšku krajiny a zvýšili trenie a konflikty medzi sudetskými Nemcami a Čechmi.

Keď v roku 1931 zasiahla Európu kríza, na sudetských Nemcov dopadla obzvlášť tvrdo, pretože viac ako zvyšok Československa záviseli na zahraničnom obchode, najmä s Nemeckom. Počas depresie prijala československá vláda opatrenia na ochranu českých občanov na úkor sudetských Nemcov. V dôsledku toho bola miera nezamestnanosti medzi industrializovanými sudetskými Nemcami päťkrát vyššia ako v ostatných oblastiach Československa. Napätie medzi týmito dvoma skupinami sa stupňovalo. Boj vypukol. Česká armáda a česká polícia stáli na strane Čechov a proti nemeckej populácii boli páchané početné zverstvá.

V roku 1933 vznikla Sudetonemecká strana, ktorú viedol Konrad Henlein. Jedným z hlavných cieľov bolo spojenie Sudet s Nemeckom. Henlein nadviazal komunikáciu s nacistickou stranou v Nemecku a hľadal podporu pre anexiu. Hitler po tom, ako sa v roku 1933 stal kancelárom, otvorene volal po pripojení Sudet k Nemecku a nakoniec začal poskytovať finančnú podporu Sudetonemeckej strane, aby pomohol dosiahnuť tento cieľ.

Obr 17.4: Konrad Henlein za pracovným stolom. Henlein bol hlavným sudetonemeckým politikom v Československu

Napriek tomu, že Henleinove požiadavky získali takmer jednohlasnú sudetonemeckú podporu, česká vláda tvrdo odporovala. Ak by Nemci mohli vystúpiť z českého štátu, čo potom ostatné národnosti? Samotná myšlienka predstavovala existenciálnu hrozbu pre Československo. Navyše, v Sudetách ležali niektoré z najbohatších zdrojov Československa, najmä veľké ložiská uhlia, ako aj najproduktívnejšie odvetvia. Česká vláda bola pripravená v prípade nutnosti bojovať, aby zabránila strate tohto bohatého regiónu.

Československá armáda bola v tom čase jednou z najsilnejších, najlepšie vycvičených a najlepšie vybavených armád v Európe a mohla odolať nemeckému pokusu o inváziu aj bez vonkajšej pomoci. Nemecká armáda ešte nebola vybudovaná. Napriek tomu prezident Beneš vstúpil do aliancie s Francúzskom a Sovietskym zväzom ako dodatočné poistenie. Nemci to vnímali ako pokus o obkľúčenie svojej krajiny. Sovietsky zväz, aj napriek tomu, že vstúpil do aliancie, tvrdil, že nebude bojovať proti Nemecku, pokiaľ tak neurobí aj Francúzsko. Francúzsko však na vojnu nebolo pripravené a aliancia tak bola v podstate bezcenná.

V roku 1938 stáli národy Francúzska a Británie dôrazne proti vojne, aj keď existovali frakcie medzi britskými politikmi, ktoré chceli vojnu. Medzi týchto politikov patrili aj Winston Churchill, Anthony Eden, Duff Cooper a lord Halifax. Táto skupina vyzývala na vojnu proti Nemecku v prípade akéhokoľvek pokusu o pripojenie Sudet. Namiesto toho, aby sa Hitlerovo spájanie nemeckých národov do jednej ríše považovalo za obmedzený cieľ pangermanizmu, obvinili Hitlera z túžby vytvoriť superštát, ktorý by dominoval svetu, aj keď na to neexistovali žiadne dôkazy. Chamberlain, ktorý nebol súčasťou tejto skupiny britských vojnových štváčov, veril, že nespokojnosť sudetských Nemcov je opodstatnená. Rovnako veril, že Hitlerove zámery v tejto veci sú obmedzené. Preto Británia a Francúzsko odporučili Československu, aby sudetským Nemcom poskytli autonómiu, ktorú požadovali a nechali ich rozhodnúť sa, čo chcú urobiť. Český prezident Beneš však tento návrh dôrazne zamietol.

Obr 17.5: Český prezident Edvard Beneš s českými jednotkami v máji 1938

Ako sa zhoršovala politická situácia, v sudetských oblastiach sa zhoršovala aj bezpečnosť. Medzi skupinami sudetských Nemcov, políciou a pohraničníkmi začali ozbrojené konflikty. V niekoľkých prípadoch bola privolaná aj armáda, aby ukľudnila situáciu. Predstavitelia Nemecka sa začali znepokojovať nad situáciou svojich súkmeňovcov v Sudetách. Henlein a Sudetonemecká strana potom predložili pražskej vláde svoje požiadavky v ôsmich bodoch. Henlein požadoval úplnú autonómiu, ideologickú aj politickú, a náhradu škôd spôsobených „nespravodlivosťami od roku 1918“ na sudetských Nemcoch. Napriek tlaku Londýna a Paríža, aby Praha prijala tieto požiadavky, tá iba mávla rukou. Keď vypukli boje v oblasti Sudet a začali sa šíriť chýry o presunoch nemeckých jednotiek cez hranice (čo sa ukázalo ako lož), československá armáda vyhlásila mobilizáciu 20. mája 1938. Mobilizácia bola v tej dobe všeobecne považovaná za provokáciu, a vojna medzi Československom a Nemeckom sa zdala byť istá. Vojnu medzi týmito dvoma štátmi vítal aj Winston Churchill so skupinou svojich prívržencov.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

21 komentárov

  1. Všetky veľké továrne boli vo vlastníctve Židov a boli pod kontrolou bánk v rukách Židov.

    To, že všetci Židia mali nemecké mená, z nich nerobí Nemcov.

  2. Dosť to pripomína Katalánsko. Stavím sa, že Briti robia čo môžu aby si z neutrálneho a chladného Španielska vyrobili priateľské a nepriateľské Španielsko, pričom by zásobovali obidve strany konfliktu.

  3. Predošlé mnohonárodnostné štáty-cisárstva, boli zámerne rozbité. Nové malé pomiešané štátiky, kde vždy iba jedna národnosť dominovala nad bezmocnou nesamostatnou menšinou zo susedného štátu, nebolo možné udržať v mieri, bez ťažkých nacionalistických stretov. V roku 1919 satanisti rátali s tým, že v Európe budú neustále rôzne lokálne vojny, menšie alebo väčšie, že Európa bude natrvalo ochromená a bezmocná.
    Preto ich vzostup a úspech Hitlera v roku 1933 rozzúril do červena.

  4. zdravím vospolok. výborná stránka!

  5. prečo Hitler nenapadol Švajčiarsko? Veď tým by sa zmocnil všetkých podstatných finančných tokov svojich nepriateľov. Prečo neobsadil tento štát, ktorý by zrejme rozbil za pár týždňov?

    • Najjednoduchšie vysvetlenie je pravdepodobne to najsprávnejšie. Asi nemal v úmysle útočiť na okolité krajiny, ktoré ho naviac vojensky neohrozovali…

      • Áno, on bol taký mierumilovný. Čo napr. Holandsko, Luxembursko, Dánsko a Belgicko? Ako oni ohrozovali Nemecko? Jediný dôvod prečo nezaútočil aj na nich bol ten, že jeho peniaze tiež tiekli cez Švajčiarsko. Bez nich by nebol schopný uzavrieť asi žiadny obchod.

        • No áno. Holandsko, Luxembursko, Dánsko, Belgicko. Skúste nám vysvetliť, prečo teda na nich zaútočil, keď ho nijako, ale naozaj nijako neohrozovali. Naozaj ma zaujímajú vaše argumenty, prečo ich obsadil.

          Švajčiarsko. Dobre, vysvetlil ste nám, síce prázdnou floskulou o peniazoch (???), ale aspoň nejako, prečo ho nechal na pokoji. Nech sa páči – pokračujte. Skúste vysvetliť také Švédsko, Bulharsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Španielsko, Portugalsko a ďalšie. Nevynímajúc tzv. Pétainovo Francúzsko, ktoré mohol obsadiť ľavou zadnou, dokonca ani francúzske vojnové loďstvo neobsadil (ktoré len tak mimochodom potopili neskôr Briti).

  6. Aman, vyvŕšil si sa na svargovi svojim pohŕdavým príspevkom, ale v skutočnosti si ty sám, kto trepe dve na tri:

    svargovi si dehonestačne napísal, že podávaš pravdivý opis prirodzeného vývoja bez potreby nejakých vonkajších zásahov „tajných“.

    v druhej vete však píšeš:
    samozrejme, že aj tie sa udiali, ale len sotva by niečo dosiahli, nebyť dostatočne vycvičených más.

    NO ALE KTO TIE MASY VYCVIČIL???

    tu je ten príspevok:
    https://www.protiprudu.org/co-sa-to-deje-so-svedmi-a-tiez-s-dalsimi-bielymi/#comment-14819

    • Nechápem, prečo odrazu niekto potrebuje vyťahovať takéto staré príspevky (a k tomu ich ešte komentovať pod nesúvisiacim článkom).

      Skutočnosť, že sa zastávaš niekoho ako je pripečený troll svarga (ktorý tu má oprávnene ban a bol nekompromisne vykopnutý i z iných webov) svedčí buď o absolútnej neznalosti, alebo neuveriteľnej hlúposti.

  7. V Sudetech žily statisíce Čechů. Češi a Němci v tomto prostoru žili společně a vytvářeli také nemálo česko-německých rodin. Kdo z dnešních Čechů, jejichž rodiny žily v Sudetech i před odsunem Němců, nahlédne do svého rodokmenu, zjistí, že mezi svými předky má i Němce.

    Údaj o 600 000 vykořeněných Němcích z roku 1919 se mi nezdá věrohodný. A ani bych neřekl, že vytváření nezaměstnanosti v pohraničí bylo jen dílem vlády, že to byl úmysl. V době krize byly uzavřeny továrny, lidi propuštěni. To je to jisté, co se stává i dnes. A protože oblast Sudet byla silně průmyslová, tak se prostě krize zdejšího obyvatelstva dotkla nejvíce. Nespokojenost a nepokoje se dají pochopit. Lidi jsou pohodlní a byli takoví i v minulosti (rozhodně však méně než dnes). A ty pohodlnější vyburcuje k nějaké akci až to, že nemají co do huby. A proto se taky dnes nic neděje, žrát je co, v televizi je pořád nějaký program, ke krvi a půdě se nikdo neváže, takže proč si dál nenechat srát na hlavu od vlády, EU, bank a všeho možného. Však se nic vážného neděje.. Nás se přece migrační krize netýká.. To jsem trochu odbočil.

    Neřekl bych, že Sudetoněmecká strana vznikla s cílem odtrhnout Sudety od ČSR. Cílem bylo vytvořit silnou německou stranu, která by zastupovala německé obyvatelstvo v pohraničí, a zajistit pro tuto oblast autonomii. Zajímavostí jistě je, že ve volbách v roce 1935 SdP zvítězila. Jak už to ovšem v demokracii chodí, z vítěze může být snadno poražený..

    • Samozrejme, ťažko je určiť presné čísla. Najbližšie však asi budú údaje zo sčítania ľudu v roku 1910. V Nemeckých Čechách (územie ležiace na západe a severe súčasného Česka, ktoré krátko po Prvej svetovej vojne patrilo do Nemeckého Rakúska https://sk.wikipedia.org/wiki/Nemeck%C3%A9_%C4%8Cechy ) žilo 2 070 438 Nemcov a 116 275 Čechov; v Sudetoch 643 804 Nemcov a 25 028 Čechov; na Šumave 176 237 Nemcov a 6,131 Čechov; na južnej Morave 180 449 Nemcov v porovnaní s 12 477 Čechmi. Takže tie státisíce Čechov sú približne dva – oproti viac ako 3 miliónom Nemcov.

      Pojem „vykorenený“ je dosť vágny a nie je ani mne úplne jasné, čo tým autor myslel. Ľudí, ktorí sa museli vysťahovať na české územia? Alebo aj tí, ktorí stratili prácu a museli si hľadať novú – hoci aj v oblasti Sudet? Alebo museli odovzdať svoju pôdu a vrátiť sa na ňu ako nájomcovia? Československý Zákon o pozemkovej reforme prerozdelil pôdu tak, že každá vidiecka rodina mala dostať dostatočnú výmeru na to, aby sa uživila z pôdy. Vedúci programu Karel Viškovský definoval výsledky nasledovne: „Pôda prechádza z rúk cudzincov do rúk českého národa.“ Väčšina pôdy išla českým legionárom a ich rodinám. Viškovský umožnil nerovný predaj bohatým Čechom a Slovákom. Nakúpili nehnuteľnosti pod trhovou hodnotou a umožnili bývalým vlastníkom vrátiť sa ako nájomcovia. Nemci v Čechách a na Morave stratili 25 % svojej pôdy v prospech Čechov, vďaka štátom podporovanej pozemkovej reforme. Či ich bolo 600 000, alebo menej či viac je mi ťažko hodnotiť, ale keď prešla štvrtina pôdy do českých a slovenských rúk, je 20 % „vykorenenosť“ obyvateľstva celkom pravdepodobná.

      V každom prípade bolo vytváranie nezamestnanosti v pohraničí u sudetských Nemcov jednoznačne najmä dielom vlády. Úrady prepustili takmer 40 000 nemeckých lesných robotníkov a nahradili ich Čechmi. V roku 1931 bol počet nemeckých živnostníkov bez práce tri krát väčší ako Čechov. Podpora sa sústreďovala najmä na oblasti s prevažne českým obyvateľstvom. Štúdia britského ministerstva zahraničia v roku 1936 odhadla, že nemecká kolónia v Československu – približne 22 % populácie – má 60 %-nú nezamestnanosť. Medzi najviac ekonomicky postihnuté oblasti patril Reichenberg (Liberec), kedysi domov prosperujúceho sklárskeho a textilného priemyslu. Medzi rokmi 1922 – 1936 tam bolo zavretých 153 tovární. Polovica nemeckých mestských a vidieckych úradníkov prišla o prácu, 41 % nemeckých poštárov, 48,5 % zamestnancov železnice. Praha prideľovala kontrakty na výstavbu a iné projekty verejných prác v Reichenbergu zahraničným spoločnostiam, ktoré si priviedli vlastných zamestnancov. Praha zriadila obrovské „hraničné pásmo“, v ktorom žilo 85 % sudetských Nemcov, celá poľská a rusínska populácia a 95 % maďarskej menšiny. Na tomto území platilo permanentne stanné právo. Armáda dohliadala na spravovanie tovární, veľkých stavebných projektov, verejných prác, telefónnych služieb a lesné hospodárstvo. Armáda obmedzovala občianske slobody v „hraničnom pásme“, ktoré zahŕňalo 56 % krajiny. Samozrejme sa pražská vláda tak nestavala iba voči Nemcom. Podobné ústrky zažívala každá menšina, vrátane Slovákov, aj keď ani zďaleka v takom rozsahu.

      S posledným odstavcom súhlasím. Sudetonemecká strana ani nemohla vzniknúť s cieľom odtrhnutia, s ohľadom na vtedajšie zákony by totiž pravdepodobne ihneď skončil vo väzení. Preto som pri preklade aj použil výraz „spojenie“, ktoré na rozdiel od slova „anexia“ či „pripojenie“ môže znamenať aj spojenie hospodárske či ekonomické. Nepochybne Henlein zo začiatku asi veľmi neuvažoval o nejakom odtrhnutí. Bohužiaľ, česká vláda s ním nechcela jednať. Keď už však mala k jednaniu chuť, bolo pozde. Ani Henlein už v tej dobe nebol celkom svojim pánom.

  8. Díky za obsáhlou odpověď. Ještě k tomu poměru obyvatel, řekl bych, že na konci 30. let byl podíl českého obyvatelstva vyšší. I kvůli tomu, že sem Praha usídlovala Čechy a také kvůli české správě tohoto území. Právě tito lidé po odtržení Sudet odcházeli pryč a obhájci poválečného vyhnání Němců pak toto rádi vytahují – jako vyhnání českého obyvatelstva z pohraničí. Nepopírám, že v té době k nějakému vyhnání docházelo, také k napadání Čechů Němci. Ale od nich je to čistě účelová informace bez náležitého kontextu. Na stránce „Náš směr“ Lukáše Beera jsem kdysi dávno četl o tom, že po odtržení Sudet zde zůstalo více než půl milionu Čechů, tam jsem pak vzal ty své statisíce z předchozího komentáře.

    • Áno, keď sme si trocha objasnili časové údaje, tak máte pravdu. 🙂 Samozrejme, že situácia bola iná v roku 1919 a v roku 1938. V oblasti Sudet dochádzalo k masívnej imigrácii česky hovoriaceho obyvateľstva a ich počet sa za 19 rokov niekoľkonásobne zvýšil. Inak – situácia bola veľmi podobná na juhu Slovenska, čo sa týka osídľovania. Taktiež dochádzalo k masívnemu „kolonizovaniu“ južných oblastí, kde dostávali zem často legionári, najmä českí. Jediná odlišnosť bola v tom, že na území Maďarska zostalo minimálne toľko Slovákov, koľko bolo na Slovensku Maďarov. Pokiaľ si dobre spomínam na štatistiky z už uvedeného sčítania ľudu, na území súčasného Maďarska sa k slovenskej národnosti hlásilo okolo 160 000 ľudí. S ohľadom na tvrdú maďarizáciu sa odhaduje, že v skutočnosti to bolo 450 – 600 tisíc ľudí. Dnes je to iba pár tisíc… Čísla sú však bez záruky, dajú sa však dohľadať. Ten problém bol teda vo vzťahu Slovensko – Maďarsko skôr opačný – Maďari asimilovali dodnes slovenskú menšinu v podstate takmer bezo zbytku.

      • Tak predsa len som pohľadal nejaké štatistiky. Ani som sa veľmi nemýlil. Tak čo hovorí wikipedia:

        Podľa súdobých česko-slovenských zdrojov žilo v čase rozpadu Uhorska na území dnešného Maďarska 630 000 [11], 350 000 – 450 000 [12], 450 000 / 500 000 – 550 000 [13] Slovákov. V prospech čísla medzi 400 000 – 500 000 v roku 1918 hovoria aj vyššie uvedené súčty Slovákov a Maďarov hovoriacich po slovensky (toto číslo v posledných uhorských sčítaniach neustále rástlo, hoci výučba slovenčiny klesala – nakoniec prakticky nebola – a Maďari nemali dôvod učiť sa vtedy zaznávaný jazyk) podľa maďarských sčítaní, ako aj skutočnosť, že ešte v roku 1946 česko-slovenská komisia pripravujúca výmenu obyvateľstva priamo v Maďarsku (aj to nie celom) napočítala 473 556 Slovákov hlásiacich sa na výmenu. K roku 1990 a 2001 sa uvádza, že skutočný počet Slovákov v Maďarsku je 70 000 [12] resp. 110 000 [14].

        Zhrňujúc možno povedať, že podľa štatistík počet Slovákov v Maďarsku klesol v závislosti od zdroja z 400 000 – 500 000/ vyše 300 000/ 145 000 začiatkom 20. storočia na dnešných oficiálnych 18 000 osôb, čo je pokles počtu národnosti o 95,5 % / 94,2 % / 87,5 % za iba 80 rokov [bez odpočítania výmeny obyv. vo výške ca. 70 000 osôb]. Počet Slovákov je dnes paradoxne vyšší vo vzdialenom Srbsku či Rumunsku, hoci v týchto krajinách bolo v čase rozpadu Uhorska Slovákov podstatne menej ako v Maďarsku.

        https://sk.wikipedia.org/wiki/Slov%C3%A1ci_v_Ma%C4%8Farsku#Sl.C3.A1vni_Slov.C3.A1ci_z_.C3.BAzemia_dne.C5.A1n.C3.A9ho_Ma.C4.8Farska_-_pred_rokom_1918

  9. Nesuhlasim z nazvom Ceskoslovensko. V Roku 1918 vzniklo Cesko – Slovensko a nie Ceskoslovensko. Rakusan nie je Nemecrakusan, Skot nie je Anglicanskot, Kanadan nie je Americankanadan a Slovak nie je Cechoslovak. Som stastny ze uz nezijeme s Cechmi v spolocnom state.

    • Ja skôr nesúhlasím s tým, že o živote našich predkov z tohto obdobia toho vieme žalostne málo a je v móde týmto obdobím otvorene pohŕdať a vysmievať sa z neho.

  10. Kniha je skvělá, děkuju Propovi za překlad! Ale americký autor se přeci jen dopustil jedné velmi zásadní chyby, která vede k nepochopení podstaty odmítnutí existence Sudet a jejich následného zániku! Cituju:
    „Aj keď Česi a Nemci žili po stáročia spoločne v tomto regióne, predtým známom ako Bohemia a Moravia, vyvinuli si odlišné kultúrne, vzdelávacie, politické a ekonomické inštitúcie, ktoré ich navzájom izolovali.“

    Nikoliv! To je anachronismus. Pojem „Bohemia a Moravia“ (německy Böhmen und Mähren) je novotvar – je to název německého Protektorátu v letech 1939-45!

    Správně by měl text znít: „… předtím známém jako Země Koruny České, jejichž součástí bylo i Moravské markrabství ….. a jak v Dekretu Kutnohorském upravujícím poměry na pražské univerzitě ve prospěch Čechů napsal jeho autor, lucemburský panovník král Václav IV., takj: “ … jedině český národ je dědicem České země“!

    Z toho plyne proč NEbylo možné uplatnit ono zmíněné „právo na sebeurčení národa“ u českého Pohraničí, nepřáteli českého národa přezděné na konci 19. století na jakési „Sudety“.

  11. Neviem kde vzal autor jeho čísla menšinových národností, ale sú nepresné a rozhodne nie sú skutočnosťou v roku 1918, keď tento slobodomurársky zlepenec, zvaný Československo bol vytvorený. Skutočnosť je trochu iná. Pravdepodobne z klamných českých prameňov, snažiac sa dokázať, že Češi boli väčšinou, teda s právom vládnuť.
    V roku 1918, 13.8 miliónová populácia, pozostávala zo 6.8 miliónov Čechov, 1.9 miliónov Slovákov, 3.1 miliónov Nemcov, 750.000 Maďarov, 460.000 Podkarpatských Rusov (Ruthenia), Ukrajincov a Rusov, 180.000 židov, 75.000 Poliakov, niekoľko Rumunov a iných. Teda 6.8 miliónov Čechov, chcelo vládnuť cca. 7 miliónom menšinám. Skutočne vzorná Masarykova deemokracia.
    A ako “demokraticky” bola Benešom a Masarykom zložená vláda, ani radšej nehovorím.

    Situácia v roku 1920 bola nasledovná:
    Viac ako 5 miliónov Nemcov, Maďarov a ľudí iných národností nemali jediného reprezentanta v Národnom Shromaždení (!) a všetky požiadavky nimi predložené boli Čechmi zamietnuté. Všetky základné zákony, vzťahujúce sa na Konštitúciu a jazyk ktorý sa mal používať v administrácii, ako aj sociálne reformy, pripojenie územia, atď., boli určené týmto arbitrárne sformovaným Národným Shromaždením, bez toho, aby jediný český Nemec, alebo Maďar mali možnosť hlasovať……(Foreign Affairs, April, 1920)

    A keďže každá etnická skupina je podľa zákona oprávnená používať svoj jazyk pri oficiálnych jednaniach, vo všetkých oblastiach, kde dosahujú aspoň 20% populácie, dve hlavné menšiny, Nemci a Maďari dali jasne najavo, že nie sú ochotní prijímať rozkazy od susedov, ktorých donedávna, ako boli zvyknutí, považovali za druhotriednych občanov.
    V tomto samozrejme mali podporu svojich spolu-rodákov, vedľa za hranicami.
    Teda semená československej seba-deštrukcie boli zasadené pri jej samotnom zrode.

    Masaryka s Benešom predstavovali ako demokratov, ktorí všetko robili na princípe demokracie.
    Podívajme sa však aká to bola “demokracia”:
    1. najvyššie funkcie si Masaryk s Benešom “pridelili” sami,
    2. “Národné zhromaždenie”, v ktorom mali Slováci z 270 miest iba 40,
    nebolo volené, ale bolo “ustanovené” Masarykom,
    3. nová “demokratická” ústava, odsúhlasená 29 februára 1920, nebola
    výsledkom slobodných volieb, ale výsledkom nových pravidiel Pražskej
    vlády,
    4. táto “demokratická” ústava kodifikovala i neexistujúci “československý
    národ” a “československý jazyk”.

    Pre začiatok, nielen že jeho krstní otcovia mali špatný dátum narodenia (Československo sa totiž vôbec nezrodilo 28-ho októbra, ako to dodnes oslavujú), ale dali krajine aj špatné meno.
    Lebo Československo nebolo ani zďaleka krajinou Čechov a Slovákov.
    Je zarážajúce, ako je možné, že im nenapadlo jedno a jediné logické staroveké meno, zjednocujúce tieto dve krajiny – Veľká Morava. Nazývajúc sa Veľko-Moravia, by bolo rozhodne prijateľnejšie lokálnym Nemcom, Maďarom, Ukrajincom, alebo Poliakom, ako považovať sa za “Čechoslovákov”.
    Čím viac nad tým človek rozmýšľa, tým viac je toto meno absurdnejšie.
    Masaryk prehlásil, že československá demokracia potrebuje päťdesiat rokov, na zapustenie korenňov.
    Dvadsať bolo všetko, čoho sa jej dostalo.

    * * *
    “V dôsledku toho bola miera nezamestnanosti medzi industrializovanými sudetskými Nemcami päťkrát vyššia ako v ostatných oblastiach Československa…”
    H4que “….ani bych neřekl, že vytváření nezaměstnanosti v pohraničí bylo jen dílem vlády, že to byl úmysl”.
    ….isteže, nezamestnanosť nebola zpríčinená pražskou vládou Čechov….ale úmysel, skôr by sum ho nazval zločinom, bolo to, že podpory v nezamestnanosti dostávali len ČeŠi, sudetskí Nemci nie.
    * * *
    “V roku 1938 stáli národy Francúzska a Británie dôrazne proti vojne….”

    ….ďakší vážny omyl autora….
    “V júni 1934 Lord Lothian šokoval svet vyhlásením, že je pre Európu plánovaná nová vojna a že mocné vplyvy v Anglicku túto vojnu sponzorujú.
    Ako dlho už tieto vplyvy pracujú na vytvorení tejto novej vojny a prečo túžia po druhej svetovej vojne? Sú v práci od decembra 1931 – tri roky predtým, ako Lord Lothian vyslovil toto odhalenie”.

    * * *
    Ano, Beneš, keď mu už prihárlo, bol ochotný dať autonómiu sudestským Nemcom (aj Slovensku), ale Henlein (aj K.H.Frank) mu povedali, že už je “zu spät”.

    Po anexii Sudet, žiadni Češi neboli vyhadzovaní, ani s nimi nebolo zachádzané brutálne, čo tvrdia aby nejako ospravelnili zverské vyháňanie a vyvraždenie 250 000 sudestkých žien, detí a starcov, v rokoch 1945-1946.
    “V novembri predložilo právne oddelenie nemeckého ministerstva zahraničných vecí návrh na zmluvu o česko-nemeckom priateľstve. Hoci ju Hitler odložil na január 1939, táto iniciatíva naznačuje jeho záujem o spoluprácu s Prahou. Jeho prvé gesto novému režimu bola veľkorysá politika voči českému obyvateľstvu anektovaných Sudet. Pod nemeckú správu sa ich dostalo 743.000. Z nich sa 260 000 českých vojakov, štátnych úradníkov a ich rodín vrátilo na české územie. Ďalších 160.000 nechcelo žiť pod nemeckou správou a odsťahovalo sa dobrovoľne.
    Bolo im taktiež povolené vziať si so sebou ich majetok a legálne predať svoje domy a pozemky. Niektor však ostali.

    Zmluva, ktorú ratifikovali oba štáty 20. novembra, povoľovala Čechom a Slovákom zostávajúcim na území Sudet, vybrať si svoje občianstvo. Muži starší ako 28 rokov spolu so svojimi manželkami a deťmi dostali na požiadanie nemecké občianstvo. Vláda Ríše dovolila ľuďom, ktorí sa rozhodli ostať občanmi Československa, aby zostali ako trvalí hostia”.

    * * *
    z ľudu:
    ….finanné toky nešli cez Švajčiarsko ale cez – a idú dodnes – cez niečo, čo nesie meno “The City” v Londýne.

Pridaj komentár