Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Nacisti a sionisti spolupracujú pri emigrácii Židov z Nemecka 1

Mýtus o nemeckej podlosti: Nacisti a sionisti spolupracujú pri emigrácii Židov z Nemecka 1

Príbeh o emigrácii Židov z Nemecka je v súčasnej historiografii úplne deformovaný a skreslený. Emigrácia Židov z Nemecka je obvykle znázornená ako nejaký tajný podnik, pri ktorom Židia, ktorí chceli odísť, museli utekať uprostred noci, plaziť sa cez hranice, prekračovať horské hrebene a zanechávať za sebou všetok svoj majetok. Ďalšie dramatické príbehy opisujú strašnú cenu, ktorú museli Židia zaplatiť za výstupné vízum. Všetky tieto dojímavé príbehy nie sú ničím iným, ako stupídnou fantáziou.

Niet pochýb o tom, že nemecká vláda chcela, aby Židia opustili Nemecko a podieľala sa na rastúcom tlaku, aby ich k tomu donútila. Protižidovská legislatíva Tretej ríše je historickou skutočnosťou, ktorú nemožno poprieť a ťažkosti uvalené na Židov boli skutočné. Ale na rozdiel od všetkých nadsadených dobrodružných príbehov obsiahnutých v židovských pamätiach, židovská emigrácia z Nemecka bola legálnou právnou udalosťou vykonávanou v súlade so schválenými a zverejnenými postupmi.

Nemecké vládne úrady a židovské organizácie pracovali ruka v ruke s cieľom uľahčiť emigráciu. Židia, ktorí mali záujem o emigráciu, dostali značnú pomoc a poradenstvo. Všetky reči o nebezpečných útekoch z Nemecka uprostred noci sú úplným nezmyslom. Nacionálni socialisti chceli vytvoriť národný štát etnicky čistých Nemcov. Nemecká vláda chcela, aby Židia opustili Nemecko. Nemecká vláda nestála v ceste židovskej emigrácii. Ak by tak urobila, podkopávala by svoj vlastný program.

Obr: Začiatkom roku 1935 vyplávala osobná loď z nemeckého prístavu Bremerhaven a smerovala do Haify v Palestíne. Na korme niesla svoje meno v hebrejčine – „Tel Aviv“, zatiaľ čo na stožiari viala vlajka so svastikou. A hoci loď vlastnili sionisti, kapitán bol členom NSDAP.

Základom nacionálneho socializmu bolo tvrdenie, že Nemci sú odlišnou rasou a majú všetky práva na etnicky a nábožensky homogénnu vlasť. Sionisti neboli o nič menej nacionalistickí ako nacisti a aj oni vyhlásili Židov za odlišnú rasu, dokonca lepšiu než ostatné, t.j. za „Bohom vyvolený národ“, ako sa sami nazývali.

Sionisti chceli urobiť z Palestíny etnicky a nábožensky homogénnu vlasť pre Židov úplne rovnako, ako to nacisti chceli urobiť s Nemeckom. V tomto smere sa súčasný Izrael nelíši od Nemecka z 30. rokov minulého storočia. Počas éry nacizmu bol „nacionalizmus“ všeobecne prijímaným konceptom v celej Európe. Znamenalo to, že každá „národnosť“ alebo „etnická skupina“ má prirodzené právo na vytvorenie vlastného národného štátu. Idea prezidenta Wilsona o „sebaurčení pre všetky národy“ bola potvrdením myšlienky „nacionalizmu.“ Cieľom národných socialistov bolo vytvorenie nemeckého národného štátu výlučne pre etnických Nemcov. Nebolo to žiadne „úchylné“ myslenie v tej dobe. Zachovanie etnickej jednoty nebolo v tej dobe pre Nemcov nič výnimočné.

S výnimkou malej židovskej menšiny bolo Nemecko v 20. a 30. rokoch takmer úplne homogénne. Povzbudzovanie Židov k emigrácii z Nemecka sa stalo národnou politikou, aj keď žiaden Žid – aspoň pred začiatkom Druhej svetovej vojny – nebol skutočne donútený odísť. Táto politika mala dva ciele. Po prvé, „vyčistiť“ Nemecko od cudzieho prvku, a po druhé, prevziať moc nad nemeckými inštitúciami zo židovských rúk a prinavrátiť ich Nemcom.

Nemecká podpora židovskej emigrácie slúžila aj cieľom sionistov, ktorí chceli v Palestíne založiť židovskú vlasť. K tomuto účelu spojili nacisti a sionisti svoje sily a aktívne spolupracovali, aby uľahčili emigráciu Židov z Nemecka do Palestíny. Sionistická federácia Nemecka (organizácia sionistických Židov v Nemecku) predložila novej nacistickej vláde podrobnú správu, ktorá slúžila ako „zhodnotenie“ nemecko – židovských vzťahov a formálne ponúkla podporu sionistov nacistom pri programe podpory židovskej emigrácie z Nemecka.

Obr: Jüdische Rundschau, 17. september 1935, oficiálne sionistické noviny v Nemecku, ktoré privítali a podporovali norimberské zákony. Na túto právnu definíciu toho, kto je Židom – vytvorenej spoločne nacistami a Židmi – sa odkazuje až do dnešných dní izraelský „Zákon o návrate“, ktorý upravuje židovskú imigráciu do Izraela.

Prvý krok, ktorý dohoda navrhla, bolo otvorené uznanie základných národnostných rozdielov medzi Nemcami a Židmi. V memorande sa uvádzalo:

„… Naše uznanie židovskej národnosti zaisťuje jasný a úprimný vzťah s nemeckým národom a rasovou realitou. Práve preto, že nechceme tieto základy falšovať, pretože aj my sme proti zmiešanému manželstvu a chceme zachovať čistotu židovskej skupiny a odmietnuť akékoľvek prehrešky v kultúrnej oblasti, my – vychovaní v nemeckom jazyku a nemeckej kultúre – môžeme hľadieť s obdivom a sympatiou na diela a hodnoty nemeckej kultúry …

Z praktických dôvodov sionizmus dúfa, že bude schopný získať aj podporu vlády, ktorá je principiálne nevraživá voči Židom, pretože pri riešení židovskej otázky sa zaoberá skutočnými problémami, ktorých riešenie zaujíma všetky národy – obzvlášť nemecký, a nie sentimentom …

Propagácia bojkotu, ktorý dnes prebieha voči Nemecku mnohými spôsobmi, je v podstate nesionistická, pretože sionizmus nechce bojovať, ale presviedčať a budovať …

Nie sme slepí voči faktu, že židovská otázka existuje a bude naďalej existovať. Z abnormálnej situácie vyplývajú pre Židov tvrdé nevýhody, ale aj ťažko tolerovateľné podmienky pre iné národy.“

Hitler bol priaznivo naklonený spolupráci so sionistami. Platilo to aj opačne. Podľa britského historika Davida Irvinga boli dvaja najväčší pravidelní prispievatelia nacistickej strane generálni riaditelia dvoch najväčších berlínskych bánk. Obaja boli Židia, jeden z nich bol vodcom sionistov v Nemecku. Irving tento fakt objavil v dopise Dr. Heinricha Brüninga, nemeckého kancelára pred nástupom Adolfa Hitlera, Winstonovi Churchillovi z roku 1949 pri výskume materiálov pre knihu „Churchillova vojna.“

(Okrem iného Brüning v dopise tvrdil, že z francúzskych zdrojov, vrátane oboch tajných služieb, pochádzala v období 1921-1932 až polovica príjmov Hitlera, a jednotky SS a SA boli pred rokom 1933 vybavené revolvermi a guľometmi zo Spojených štátov. Detaily na webe Davida Irvinga. Pozn. prekl.)

Hitler chcel spolupracovať so sionistami, pretože sa chcel zbaviť problémov so židovskou dominanciou v čisto nemeckých záležitostiach. Sionisti pracovali na založení nezávislej židovskej vlasti v Palestíne a v rámci možností chceli, aby sa všetci nemeckí Židia presťahovali do Palestíny. Hitler 25. augusta 1933 uzavrel dohodu so zástupcami Židovskej agentúry, ktorej členovia sa nakoniec dostali na čelo Izraela. Dohoda je známa ako Dohoda Haavara, alebo Dohoda o odsune. Bol to plán na presťahovanie Židov z Nemecka do Palestíny. Hebrejské slovo „haavara“ znamená „presun“ alebo „presťahovanie.“

Obr: Nacisticko-sionistický certifikát vydaný v hebrejčine a angličtine

Peter Winter, autor knihy „Šesť miliónov: fakt alebo fikcia“, poukazuje na to, že „ústredným bodom nacisticko-sionistickej spolupráce bolo niečo, čo sa nazývalo ‘Dohoda o odsune.'“ Ako píše, bola to dohoda, ktorá umožnila desiatkam tisícov nemeckých Židov emigrovať do Palestíny aj so svojim majetkom. Dohoda bola uzavretá v auguste 1933 po rozhovoroch s nemeckými predstaviteľmi a Chaimom Arlosoroffom, politickým tajomníkom Židovskej agentúry, palestínskym strediskom Svetovej sionistickej organizácie.

Podľa tejto dohody každý Žid smerujúci do Palestíny uložil peniaze na osobitný účet v Nemecku. Tieto peniaze boli použité na nákup nemeckého poľnohospodárskeho náradia, stavebných materiálov, čerpadiel, hnojív a iného materiálu, ktorý bol vyvezený do Palestíny a predávaný v židmi vlastnenej spoločnosti Haavara v Tel Avive. Peniaze z predaja dostali židovskí emigranti po príchode do Palestíny vo výške zodpovedajúcej nemeckému vkladu. Nemecký tovar prúdil do Palestíny cez Haavaru. Dohoda bola zanedlho doplnená barterovou dohodou, podľa ktorej sa menili palestínske pomaranče za nemecké drevo, automobily, poľnohospodárske stroje a iný tovar.

Podľa Wintera „Dohoda slúžila ako cieľu sionistov priviesť židovských osadníkov a rozvojový kapitál do Palestíny, tak súčasne slúžila nemeckému cieľu oslobodiť krajinu od nežiadúcej cudzej skupiny.“

Nemecké ministerstvo vnútra bolo poverené logistikou a Ríšska banka s ministerstvom financií zodpovedali za financovanie masovej emigrácie. Do novembra 1933 bol program v plnom prúde a fungoval až do roku 1942. Cieľom bolo uskutočniť pokojný a bezbolestný presun Židov z Nemecka do Palestíny s čo najmenšími ťažkosťami pre Židov. Nátlak bol robený iba na tých, ktorí neboli ochotní odísť. Sionisti dokonca predkladali návrhy, ako urýchliť emigračný proces. Bol to práve nápad sionistov, aby Židia v Nemecku nosili žlté hviezdy. Čím bol väčší tlak na Židov, tým bola väčšia šanca, že opustia Nemecko.

Na rozdiel od súčasných populárnych mýtov bolo nemeckým Židom povolené odísť z Nemecka prakticky s celým majetkom a bohatstvom za predpokladu, že Židia uložili všetky svoje aktíva do jednej z dvoch židovských bánk v Nemecku, ktoré mali pobočky v Tel Avive a Jeruzaleme. Po príchode do Palestíny mohli svoje aktíva vybrať v súlade s podmienkami zmluvy. Za nemecký kapitál v týchto dvoch židovských bankách ručila nemecká vláda. Dokonca aj po vojne boli tieto majetky plne dostupné židovským majiteľom alebo ich zástupcom. Dokonca aj tí Židia, ktorí sa rozhodli zostať v Nemecku, mohli prostredníctvom týchto dvoch bánk previesť všetky svoje aktíva z Nemecka do Palestíny.

Obr: Židovské deti pri športovom podujatí v letnom tábore organizovanom Ríšskym zväzom židovských frontových vojakov v Nemecku v rokoch 1934 až 1936

Obr: Ríšsky zväz židovských frontových vojakov organizoval letné tábory a športové aktivity pre židovské deti v Nemecku v rokoch 1934 až 1936.

Po celom Nemecku bolo zriadených približne 40 táborov, v ktorých boli potenciálni osadníci pripravovaní na nový život v Palestíne. Vytvorili sa špeciálne školy pre židovských študentov, ktorí boli vylúčení z nemeckých škôl, a boli najatí židovskí učitelia, niektorí dokonca až z Palestíny, aby ich vyučovali. V týchto táboroch prebiehali stretnutia a semináre, športové stretnutia, plachtenie, pešia turistika a bolo povolené rozdávanie letákov o sionizme. Prvé kibuce (spoločné farmy) boli zriadené v Nemecku na výučbu poľnohospodárstva pre potencionálnych židovských osadníkov. Niektoré z týchto táborov boli v prevádzke až do roku 1942. Nad týmito tábormi viali modro-biele vlajky s Dávidovou hviezdou, ktorá sa nakoniec stala štátnou vlajkou Izraela.

Obr: Mapa sionistických rekvalifikačných táborov v Nemecku, august 1936. V celom Nemecku bolo približne 40 takýchto centier, kde sionistická organizácia „Hechaluz“ (alebo „Hechalutz“) s vládnou podporou pripravovala nemeckých Židov na nový život v Palestíne.

Toto všetko stálo nemeckú vládu značné financie. Popri nákladoch na realizáciu tohto programu zaslala nemecká vláda Palestíne aj obrovské množstvo materiálu a vybavenia. To zahŕňalo uhlie, železo, výrobky z kovu a stroje na odsoľovanie morskej vody.

Obr: Nemeckí Židia tancujú v kibuci v Palestíne

Od roku 1933 do roku 1941 bolo v Palestíne s nemeckou pomocou postavených okolo 100 židovských osád. Dohoda Haavara, ktorú finančne podporila nemecká vláda, zachránila židovskú agentúru pred bankrotom. Podľa Dr. Nahuma Goldmanna, spoluzakladateľa Svetového židovského kongresu, dohoda Haavara bola nepostrádateľným faktorom pri vytváraní štátu Izrael.

Obr: Untersturmführer SS Leopold von Mildenstein so svojou ženou v kaviarni. Obaja pricestovali do Palestíny spolu so sionistickým párom.

Počas rokov 1933 a 1934 navštívil Untersturmführer SS Leopold von Mildenstein z Úradu SS pre židovské záležitosti niekoľkokrát Palestínu, aby preveril situáciu. Na týchto misiách ho sprevádzali sionistickí funkcionári. Jeho posledná návšteva trvala 6 mesiacov, počas ktorých bol hosťom v mnohých kibucoch. Jeho správa po návrate do Nemecka bola tak plná chvály a komplimentov za prácu, ktorú vykonali nemeckí židovskí osadníci v Palestíne, že Goebbels dal vyraziť špeciálnu mincu na počesť spolupráce medzi nacistami a sionistami. Na minci bola na jednej strane Davidova hviezda a na druhej strane svastika. Na základe tejto mince najväčšia spoločnosť na pestovanie ovocia v Palestíne vyzdobila svoju reklamu na pomaranče Jaffa portrétom kráľa Davida olemovaným svastikou.

(Svastika na arabských pomarančoch pobúrila árijcov z Berlína. (7. január 1934, Berlín) Oficiálne kruhy protestujú proti zneužitiu svastiky, oficiálneho nacistického znaku, ktorý bol vytlačený na obaloch palestínskych pomarančov určených na vývoz do Nemecka. Nemecké orgány sú pobúrené, že nemecký národný symbol sa používa na reklamné účely. Pomaranče označené ako „Svätý Eliáš, Jaffa“ boli zabalené v papieri s obrazom proroka obklopeného svastikmi. Zistilo sa, že obaly použila arabská exportná firma. Zdroj: JTA – Jewish Telegraphy Agency, – pozn. prekl.)

Obr: Minca [medailón] bola vyrazená na počesť spolupráce nacistov a sionistov pri vysťahovaní Židov z Nemecka do Palestíny

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

Jeden komentár

  1. “….aj keď žiaden Žid – aspoň pred začiatkom Druhej svetovej vojny – nebol skutočne donútený odísť….”

    …žid je žid, ťažko sa ho zbaviť…vyhodíš ho dverami, vlezie oknom…nechcelo sa im z toho Hitlerovho rája… dodnes tvrdia že Hitler ich začal “vraždiť” od prvého dňa, ako prevzal moc…
    ale…
    “vieme, že dokonca po nástupe Hitlera k moci, 10,000 židov imigrovalo medzi rokmi 1933-1937 do Nemecka.
    V roku 1937 z 1,200 imigrantov 97 prišlo z Palestíny!

    Podívajme sa, kdo bol ten prvý a jediný, ktorý ic vraždil:
    Po pravde, napriek všetkému, počas vojny, Spojenci vedome prekážali židom uniknúť z Europy. Keď niekdo podpáli dom a niekdo iný zablokuje východy, nie sú obidvaja rovnako vinní?
    V prvý deň Druhej svetovej vojny, loď Jeho Výsosti “Lorna” vystrelila na ‘pokulhávajúcu’ preplnenú loď “Tiger Hill”, ako sa blížila ku brehom Palestíny s 1417-timi židovskými uprchlíkmi. Prví ľudia zabití Britmi v Druhej svetovej vojne neboli Nemci, ale židovskí uprchlíci z Nemecka.
    Iné lode s uprchlíkmi (e.g. “St.Louis”), boli Amerikou poslané nazpät do Nemecka, alebo vyhodené do vzduchu britskou MI-6 (“Struma”, so všetkými na palube.
    O celom príbehu prečítajte si “The Holocaust Conspiracy” (1989) od William R. Perl, Lt. Colonel US Army Intelligence Service.

Pridaj komentár