Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Hitler začína s obnovou nemeckého územia

Mýtus o nemeckej podlosti: Hitler začína s obnovou nemeckého územia

Jedným z Hitlerových cieľov ako nemeckého kancelára bolo opätovné spojenie celého Nemecka. Bol odhodlaný znova získať kontrolu nad územiami, ktoré boli odtrhnuté od Nemecka Versailleskou zmluvou, ako aj priviesť do Nemecka všetkých etnických Nemcov žijúcich mimo Ríše. Aby mali jeho plány nejakú šancu uspieť, bolo nevyhnutné Nemecko znovu vyzbrojiť. Versailleská zmluva obmedzila nemeckú armádu na 100 000 mužov v zbrani, čo bola žalostne neadekvátna vojenská sila. Po tom, ako si premyslel ďalší postup, Hitler zvolal 15. marca 1935 schôdzu generálneho štábu s členmi kabinetu a oznámil svoje rozhodnutie, že Nemecko sa otvorene postaví vojenským obmedzeniam Versailleskej zmluvy a prezbrojí. Nikto z prítomných neprotestoval, všetci jeho plán s nadšením schválili.

Minister propagandy Joseph Goebbels hneď nasledujúci deň oznámil svetu na tlačovej konferencii, že Vodca rozhodol v Nemecku opätovne zaviesť vojenské odvody a hodlá vybudovať novú armádu zloženú z 36 divízií, celkovo 550 000 mužov. Toto bolo očividné porušenie Versailleskej zmluvy a otvorená pozvánka na odvetu pre Francúzsko a Britániu.

Nemeckí predstavitelia úzkostlivo očakávali, ako zareaguje Británia a Francúzsko. Niektorí z opatrnejších generálov sa obávali, že Francúzsko okamžite zaútočí na Nemecko. Koniec koncov – Francúzsko bolo dobre vyzbrojené, malo najväčšiu armádu v Európe a Nemecko nebolo schopné brániť sa. Ale nestalo sa nič; absolútne nič. Hitler riskoval a vyhral!

Hitler vedel, že Francúzsko zápasí s vnútornými politickými problémami a že Británia je stále v hlbokej depresii. Ani žiadna iná krajina nemala dosť silný žalúdok na to, aby podnikla proti nemu vojenskú akciu. Hitler mal na svojej strane aj morálnu podporu. Každá suverénna krajina, vrátane Nemecka, má právo na sebaobranu a na obranu svojej suverenity. Bolo zrejmé, že Nemecko to nemôže dokázať s armádou obmedzenou na 100 000 mužov. Hitlerovo rozhodnutie o znovuvyzbrojení Nemecka sa v pozitívnom svetle môže považovať za „zodpovednú“ vec, ktorú by vodca národa mal urobiť.

Obr: Jún 1935 – Hitler vyzbrojuje Nemecko. Noví regrúti na lekárskej prehliadke

Hitler chápal, že po týchto krokoch musí nasledovať vyhlásenie o zmierlivosti. O niekoľko mesiacov vyhlásil pred Reichstagom, že „Nemecko chce mier… Nikto z nás nechce nikoho ohroziť.“ A určite to aj tak myslel. Chcel získať stratené nemecké územia, ale nechcel vojnu.

Reichstagu predložil mierový program s trinástimi bodmi. Povedal, že Nemecko bude rešpektovať všetky ostatné ustanovenia Versailleskej zmluvy vrátane demilitarizácie Porýnia. Nemecko je pripravené spolupracovať v kolektívnom systéme na ochranu európskeho mieru. Ďalej uviedol, že Nemecko je pripravené uzavrieť dohody so svojimi susedmi o neútočení.

Zdalo sa, že to upokojilo podozrievavé okolité krajiny. Tento spôsob diplomacie sa stal vzorom, ktorý Hitler neskôr používal; silné oznámenie v sobotu (Hitlerove sobotné prekvapenia), po ktorom nasledoval zmierlivý prejav. Po každej takejto iniciatíve nechal uplynúť nejakú dobu, aby sa situácia opäť upokojila pred ďalším krokom. Vedel, čo chce a vedel, čo robí.

Nechal uplynúť rok než začal s ďalšou hazardnou hrou – opätovným obsadením Porýnia. Ráno, v sobotu 7. marca 1936, tri prápory nemeckej armády prekročili Rýn a vstúpili do priemyselného srdca Nemecka známeho ako Porýnie. Demilitarizovaná oblasť Porýnia zahŕňala celé územie západne od rieky Rýn, ktoré sa tiahlo až po francúzsku hranicu, ako aj časť východne od rieky. K Porýniu patrili mestá Kolín, Düsseldorf a Bonn.

Minister zahraničných vecí Constantin von Neurath si predvolal do svojej kancelárie v ten istý deň o 10:00 ráno veľvyslancov Francúzska, Británie a Talianska a predložil im memorandum, v ktorom sa uvádzalo, že nemecká vláda „obnovila úplnú a neobmedzenú zvrchovanosť Ríše v demilitarizovanej zóne Porýnia“. To samozrejme bolo ďalším porušením Versailleskej zmluvy.

V ten istý deň napoludnie Hitler predstúpil pred narýchlo zvolaný Reichstag a oznámil, čo sa stalo. Totálne prekvapení členovia Reichstagu s jasotom vyskočili na nohy a začali na Vodcu skandovať „heil“.

Keď sa utíšili a vrátili na svoje miesta, Hitler pokračoval v prejave. Povedal:

„Po prvé, prisaháme, že nepoužijeme žiadnu silu pri obnove cti nášho národa a radšej zahynieme so cťou zoči-voči nemilosrdnej krutosti, než by sme kapitulovali. Po druhé, sľubujeme, teraz viac než kedykoľvek predtým, najmä jednému nášmu západnému susedovi … Nemáme žiadne územné požiadavky v Európe! … Nemecko nikdy neporuší mier.“

Obr: Sobota 7. marca 1935 – nemecké vojská prekročili most cez rieku Rýn a vstúpili do Porýnia.

Hitler a jeho generáli opäť nervózne čakali, ako zareaguje Francúzsko a Británia. Nemecké jednotky dokonca mali rozkazy, aby sa okamžite stiahli z Porýnia, ak by Francúzsko vojensky zareagovalo. Ale, rovnako ako predtým, nič sa nestalo. Francúzi a Briti neurobili nič. Hrôzy Prvej svetovej vojny boli príliš čerstvé a najmä Francúzi nemali žalúdok na ďalšiu vojnu s Nemeckom. Briti nekonali, pretože väčšina britských lídrov už došla k záveru, že Versailleská zmluva bola z mnohých hľadísk nerozumná a väčšina z nich súhlasila s postojom Hitlera.

Pre Hitlera to bol mimoriadny hazard, pretože Francúzi s ich stovkou divízií mohli ľahko poraziť 30 tisíc ľahko ozbrojených nemeckých vojakov v Porýní. V takom prípade mohol Hitler stratiť všetko. Hitler neskôr priznal:

„Nasledujúcich 48 hodín po vstupe do Porýnia boli najnervóznejších v mojom živote. Ak by aj Francúzi vstúpili do Porýnia, museli by sme sa stiahnuť s chvostom medzi nohami…“

Niekoľko z Hitlerových generálov malo obrovské obavy z takéhoto bezočivého kroku, ale minister zahraničných vecí von Neurath ho upokojil „Môžete to riskovať. Nič sa nestane.“ Hitler sa naučil ignorovať obavy svojich generálov a v týchto záležitostiach začal používať vlastný úsudok.

Nemecký národ v Porýní privítal vojakov s radosťou. Vojakov žehnali nemeckí kňazi. Ženy im na cestu hádzali kvety. Ľudia v Kolíne diveli radosťou. V nádhernej kolínskej katedrále kardinál Schulte okázalo velebil Hitlera za jeho činy.

O niekoľko týždňov neskôr 29. marca sa uskutočnil ďalší plebiscit. Hlasovania sa zúčastnilo 99 % registrovaných voličov a 98,8 % hlasovalo za schválenie Hitlerovho opätovného obsadenia Porýnia. Hitler sa stal najobľúbenejším mužom v Nemecku.

Keď už mal Hitler úspech zabezpečený, vrátil sa do Berchtesgadenu, svojho útočiska v bavorských horách, aby tam relaxoval, kým sa veci upokoja. Už však začal premýšľať o ďalších ťahoch vo svojich plánoch nemeckého iredentizmu.

Medzitým v Berlíne a po celom Nemecku prebiehali prípravy na nadchádzajúce letné olympijské hry. Olympijské hry v Berlíne boli veľkou príležitosťou pre nacistov, aby odhalili nové Nemecko a predstavili ho ľuďom celého sveta.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

3 komentáre

  1. … “ ako aj priviest do rise vsetkych etnickych Nemcov mimo rise.“ Aj tych v Madarsku? Po roku 1920 zostalo v Madarsku 800 000 etnickych Nemcov a 500 000 Slovakov. Za Hortyho rezimu tito boli pomadarcovany. Ked nastupil Hitler k moci stuplo aj povedomie Nemcov v Madarsku a zacali si znovu davit svoje nemecke priezviska. Madari ich koli tomu prenasledovali. A co urobil Hitler? Miesto aby za to Madarov potrestal, tak ich este odmenil uzemiami susednych statov Slovenska, Juhoslavie a Rumunska!!! Hoci aj v Rumunsku aj na Slovensku Nemci mali ovlea lepsie odmienky pre svoj narodnostny zivot. Toto v rok1993 potvrdil aj nemecky velvyslanec v Madarsku A.Arnot v novinach Magyar Hirlap po skonceni svojej diplomatickej sluzby. Nic neni take cierno-biele alebo ruzove ako sa to prezentuje!!!

    • Tu išlo v prvom rade o ukradnuté územia a Rakusko. Hitler nemal snahu ťahať zahraničných Nemcov domov. Koniec koncov – Nemci, ktorí sa chceli vrátiť a nenechať sa pomaďarčovať, mali na to možnosť, Hitler ich nepotreboval nasilu ťahať niekam kam nechceli, takých Nemcov nepotreboval

      • Ale áno, mal snahu ťahať zahraničných Nemcov domov. Mal na to dva dôvody. 1. spojenie všetkých Nemcov v jednej ríši, 2. nedostatok pracovnej sily v Nemecku. Bežne sa robili nábory (alebo kampane, alebo ako to nazvať) po krajinách na východ a juh od Nemecka (Maďarsko, Rumunsko a i.), v ktorých nabádali etnických Nemcov k návratu do Ríše.

        K situácii Nemcov v Maďarsku. Áno, situácia Nemcov v Maďarsku v roku 1920 sa príliš nelíšila od situácie iných menšín. Etnickí Nemci však pokiaľ boli ochotní pristúpiť na maďarizáciu, často dostávali veľmi lukratívne pracovné miesta. Všeobecne sa situácia etnických Nemcov v Maďarsku začala zlepšovať s nástupom Hitlera a s budovaním dobrých vzťahov medzi Maďarskom a Nemeckom. Pred začiatkom vojny bola situácia Nemcov niekde úplne inde, ako v roku 1920.

Pridaj komentár