Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Boľševická revolúcia sa šíri Európou – časť 2

Mýtus o nemeckej podlosti: Boľševická revolúcia sa šíri Európou – časť 2

Židia v nemeckej revolúcii

Keď sa pred koncom vojny v roku 1918 začal rozpadať ekonomický a sociálny poriadok, robotnícke triedy vrátane mnohých vojakov a námorníkov v uniformách začalo pochybovať o bezmyšlienkovitom patriotizme, ktorý ich zviazal s vojnovým úsilím až do tej doby. Pocit frustrácie a hnevu sa dvíhal v ozbrojených zložkách, ale aj doma v továrňach a na poliach, keď vláda odmietala ukončiť vojnu. Narastajúci vzdor bol podporovaný a povzbudzovaný komunistickými revolucionármi a provokatérmi, ktorí boli väčšinou rovnako ako inde práve Židia.

Od začiatku vojny udržiavalo britské námorníctvo totálnu námornú potravinovú blokádu a do Nemecka sa nedostávali žiadne potraviny. V roku 1916 začal nemecký národ hladovať. Táto „hladová“ blokáda nakoniec zapríčinila smrť jedného milióna nemeckých ľudí a hrozné utrpenie ďalších miliónov. Dňa 30. októbra 1918 vydalo nemecké vrchné velenie rozkaz na posledný, zúfalý útok a prelomenie tejto neľudskej „hladovej“ blokády. Bolo to nezávislé rozhodnutie námorníctva a vláda ho neschválila, ale bola to iskra, ktorá zapálila revolúciu v Nemecku.

Obr: Cisárske námorné veliteľstvo v Kieli pod velením admirála Franz von Hippera plánovalo poslať flotilu do konečného boja proti Royal Navy bez povolenia vlády.

Následkom agitácie komunistov začali vojnou unavení námorníci v severnom prístave Kiel rebelovať. Verili, že takýto útok oproti oveľa silnejšiemu britskému námorníctvu je samovraždou. Neboli ochotní márne a zbytočne položiť svoje životy v Götterdämmerung, a povstali proti dôstojníkom. Viac ako 1 000 námorníkov bolo zatknutých ale o štyri dni neskôr ich oslobodili robotníci z Kielu na čele s židovskými komunistami. Zahájili generálny štrajk a masové demonštrácie, čo malo za následok prepustenie námorníkov. Po takomto úspechu 2 000 ozbrojených robotníkov a námorníkov pochodovalo na radnicu, obsadili ju, a založili „Robotnícku a námornícku radu“, ktorá prevzala vládu nad mestom. Nemecká revolúcia začala! Z Kielu sa hnutie robotníkov a námorníkov – inšpirované ruskou revolúciou a podnietené najmä Židmi, ktorí boli v úzkom spojení so svojimi súkmeňovcami v Rusku – rýchlo rozšírilo po celom Nemecku.

V údolí Porúria, priemyselnom srdci krajiny, boli továrne, ozbrojené armádne jednotky, a dokonca aj celé mestá pod kontrolou „rád“ – ktoré rovnako ako soviety v Rusku boli pod vplyvom Židov. Revolúcia dosiahla Berlín 7. novembra.

Štrajky a pochody v hlavnom meste vyústili do masívnej demonštrácie 9. novembra pred Reichstagom. Stará vláda bola vydesená rozsahom a silou revolučného hnutia a začala panikáriť. Kaiser konečne pochopil beznádejnosť situácie. Pod tlakom ľavicových politikov abdikoval a prekĺzol cez hranice do núteného exilu v Holandsku.

Stará vláda sa obrátila na Sociálno demokratickú stranu (SPD), aby ich zachránila pred masami povstalcov. SPD bola najväčšia politická strana, ktorá údajne zastupovala robotníkov. Dychtiac upokojiť masové demonštrácie, ktoré neustále narastali, vodca SPD Phillip Scheidemann vyhlásil dňa 9. novembra 1918 vytvorenie „Nemeckej republiky“, ktorá mala nahradiť starú monarchiu. Bol to vypočítavý pokus o odzbrojenie masového hnutia tým, že dostane čo chcelo. Dňa 10. novembra bola ustanovená „Dočasná vláda“ zložená z rôznych socialistických skupín, ktorá sa zodpovedala „Robotníckej a vojenskej rade.“ V Dočasnej vláde bola ako krajne ľavicová Nezávislá sociálno-demokratická strana (USPD), ako aj centristickejšia SPD. Kombinácia týchto radikálne odlišných skupín v rámci tej istej vlády, naviac pod kontrolou Robotníckej a vojenskej rady, vytvorila už zo svojej podstaty nestabilnú situáciu a boj, ktorý nasledoval, bol vlastne konfliktom medzi týmito frakciami.

USPD viedli dvaja Židia – Hugo Hasse (vlastným menom Allenstein) a Karl Kautsky. USPD bola koalíciou ľavicových skupín, medzi ktorými boli aj komunisti. USPD sa zanedlho rozpadla, krajná ľavica ako Spartakovci pripravovala vytvorenie komunistickej strany, umiernenejšia časť sa pridala k SPD. Skupina Spartakovcov, predchodcov komunistickej strany, bola vedená Židmi Rosou Luxemburgovou a Karlom Liebknechtom, ktorí dostávali finančné prostriedky od Komunistickej internacionály (Kominterny) so sídlom v Moskve. Spartakovci boli predvojom revolúcie, a to najmä v Berlíne. Spartakovci nachádzali podporu medzi mestskou robotníckou triedou, ale veľká väčšina nemeckého národa, najmä stredné a vyššie triedy a farmári na vidieku boli konzervatívni a nesympatizovali so socialistami akéhokoľvek druhu a boli úplne proti komunistom.

Obr: Židovského komunistu Kurta Eisnera, nového prezidenta Bavorska, zavraždil nemecký patriot gróf Anton von Arco auf Valley.

Obr: Gróf Anton von Arco auf Valley

Politická nestabilita v Nemecku spôsobila, že staré politické štruktúry sa začali rozpadať po celej krajine. Dňa 7. novembra 1918 padla v Bavorsku 700 ročná Wittlesbachova monarchia. Vzápätí po páde vyhlásil Žid Kurt Eisner (USDP) Bavorsko za „slobodný štát.“ Eisner sa vzápätí stal ministerským predsedom Bavorska. Ale už 21. februára 1919 Eisnera zastrelil nemecký vlastenec gróf Anton von Arco auf Valley, ktorý o Eisnerovi povedal:

„Eisner je boľševik a Žid; nie je Nemec, necíti ako Nemec, a podvracia všetky vlastenecké myšlienky a pocity. Je zradcom tejto krajiny.“

Zavraždenie Eisnera urobilo z grófa hrdinu pre mnohých obyvateľov Bavorska, aj keď komunistov nezastavilo. Po zavraždení Eisnera sa anarchisti a komunisti chopili moci v Bavorsku.

Obr: Po atentáte na Eisnera sa do čela bavorskej sovietskej republiky postavil Žid Eugene Levine

„Sovietska republika“ bola oficiálne vyhlásená 6. apríla 1919, ale trvala iba 6 dní, po ktorých sa zrútila vďaka neschopnosti jej vodcov. Ale ďalší komunistický Žid vystúpil z tieňa a stal sa novým vodcom „sovietskej“ vlády. Levin podnikol obvyklé komunistické kroky, čo znamená vyvlastňovanie luxusných apartmánov a ich rozdávanie bezdomovcom, či preberanie tovární do vlastníctva robotníkov. Levine zorganizoval vlastnú armádu, ktorú nazval „Červená armáda“ (ako inak?), ktorá sa podobala Červenej armáde v Rusku. Množstvo nezamestnaných robotníkov sa hrnulo do novej Červenej armády, ktorá rýchlo narástla na 20 000 vojakov. „Červené gardy“ potom začali zatýkať podozrivých „kontrarevolucionárov“ – to znamená tých, ktorí boli v opozícii proti komunistickej vláde – a popravovať ich. Medzi popravenými bol knieža Gustav von Thurn und Taxis a grófka Hella von Westarp. Bavorský „červený teror“ začal napodobňovať svoje vzory z Ruska a Maďarska.

Ešte predtým, ako mohol „červený teror“ v ruskom štýle ovládnuť krajinu, postavili sa proti nemu pravicové, vlastenecké sily. Dňa 3. mája 1919 okolo 9 tisíc nemeckých vojakov, operujúcich nezávisle na vláde, v spolupráci s jednotkami Freikorps (dobrovoľnícke paravojenské jednotky zložené z dôstojníkov a vojakov, ktorí sa vrátili domov z fronty) v celkovom počte 30 tisíc mužov, vstúpili do Mníchova a rýchlo skoncovali so „sovietskou socialistickou republikou Bavorsko.“ Približne tisíc vojakov „Červenej armády“ padlo, ďalších 700 bolo popravených oddielmi Freikorps, vrátane samotného Levina. Freikorps zachránili Bavorsko.

Obr: Jednotky armády a Freikorps vstupujú do Mníchova, aby sa postavili „červeným“

Povstanie Spartakovcov v Berlíne

Dňa 5. januára 1919 začalo povstanie komunistických Spartakovcov v Berlíne pod vedením Židov Rosy Luxemburgovej a Karla Liebknechta. Komunisti vytvorili polovojenské oddiely pod názvom „Červená armáda“ (ako obvykle) po vzore ruskej boľševickej Červenej armády. Tieto oddiely boli prevažne tvorené ozbrojenými revolučnými gangami robotníkov bez vojenských skúseností. Krvavé pouličné boje medzi Spartakovcami a políciou zúrili po celom území mesta.

Z dôvodu bojov v Berlíne sa vláda presunula do mesta Weimar. Následne boli povolané jednotky Freikorps, aby potlačili povstanie. Revolúcia sa rýchlo menila na občiansku vojnu, na jednej strane s komunistami a boľševikmi, na druhej s konzervatívnou, tradicionalistickou strednou a vyššou triedou Nemcov.

Obr: Na čele berlínskych Spartakovcov, komunistickej organizácie, stáli Židia Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht

Aj v ďalších nemeckých mestách došlo ku krvavým pouličným bojom medzi komunistickou Červenou armádou, políciou a Freikorps. Komunisti svojím typickým spôsobom najprv povraždili politických vodcov a vládnych úradníkov, a organizovali štrajky ktorých hlavným cieľom bolo spôsobiť čo najväčšie škody na aj tak už veľmi sužovanej ekonomike. Kasárne, námorné lodenice, štátny majetok boli zabavované, pouličné barikády rozdeľovali nemecké mestá na politicko-kriminálne panstvá. Vo všetkých mestách vznikali robotnícko-vojenské rady, dôstojníci a úradníci starej vlády boli zatýkaní a väznení. Králi a kniežatá po celom Nemecku abdikovali a utekali do exilu.

Nevycvičení komunistickí bojovníci neboli vážnym súperom pre disciplinovaných a v boji ostrieľaných príslušníkov Freikorps, takže povstanie bolo rýchlo potlačené. Voči komunistickým revolucionárom nebolo žiadneho zľutovania.

Tisícky revolucionárov bolo zabitých, Luxemburgová s Liebknechtom boli popravení oddielmi Freikorps. V dôsledku tejto porážky sa komunistické hnutie dočasne zrútilo a revolúcia skončila v auguste 1919 inauguráciou Weimarskej republiky na čele s Friedrichom Ebertom zo sociálnodemokratickej strany (SDP).

Toto komunistické povstanie nebolo potlačené Weimarskou vládou, ale samostatne operujúcimi polovojenskými skupinami vlasteneckých Nemcov známymi ako Freikorps. Jednotky Freikorps sa objavili po celom Nemecku ako reakcia na komunistickú hrozbu, a ako je uvedené vyššie, skladali sa prežne z frontových vojakov. Viedli ich bývalí dôstojníci a inklinovali k nacionalizmu, vlastenectvu a ultra konzervativizmu. Na rozdiel od nepriateľskej Červenej armády boli jednotky Freikorps výborne organizované a dôstojníkom, ktorí im velili, patrila neochvejná lojalita mužstva. Spájalo ich nepriateľstvo voči komunistom a Weimarská vláda ich neoficiálne použila na potlačenie ľavicových vzbúr a povstaní po celom Nemecku. Niektoré z týchto jednotiek boli nakoniec začlenené do národno socialistického hnutia.

Obr: Oddiely Freikorps vyslané na potlačenie Spartakovcov boli zložené z bývalých vojakov nemeckej armády. Freikorps zachránili Nemecko pred komunistickým pučom.

Hoci revolúcia skončila, Nemecko zostalo zovreté paranojou, za ktorú vďačilo horkej realite prehry v Prvej svetovej vojne, rovnako ako pomstychtivej a represívnej mierovej zmluve, ktorá nasledovala. Tiež k nej prispel desivý prízrak boľševickej revolúcie podobnej tej, ktorá nastala v Rusku. Nemecký národ si bol dobre vedomý úlohy Židov v boľševickej revolúcii v Rusku a v Maďarsku. Uvedomovali si aj veľký počet Židov, ktorí mali prsty v komunistickej revolúcii v Nemecku, ktorá sa práve skončila.

Potom, ako sa boľševici zmocnili Ruska, povstala proti nim armáda pod vedením cárskych dôstojníkov. Hovorili si „Biela armáda“ na rozdiel od boľševickej „Červenej armády.“ Ich sloganom bolo „Zabi Žida, zachrániš Rusko.“ Rusko sa zmietalo v občianskej vojne, ktorej brutalita nemala hraníc. Chápadlá vznikajúceho internacionálneho komunizmu sa šírili z Ruska do každého kúta Európy. Revolúcia, ktorú sa podarilo potlačiť oddielmi Freikorps, kľudne mohla skončiť aj víťazstvom boľševikov v Nemecku. Nemci boli presvedčení o židoboľševickom sprisahaní proti západnej kresťanskej civilizácii a považovali ho za existenčnú hrozbu pre Nemecko. Medzi Nemcami sa začala šíriť masívna vlna antisemitizmu, čo malo za následok výrazný posun nemeckej verejnej mienky doprava.

Dňa 2. júla 1922 poskytol v exile Kaiser Wilhelm II rozhovor reportérovi Chicago Tribune, v ktorom povedal:

„Za boľševizmus v Rusku a Nemecku sú zodpovední Židia. Počas mojej vlády som bol voči nim príliš zhovievavý a trpko ľutujem zhovievavosť, ktorú som preukázal významným židovským bankárom.“

Obr: Kaiser Wilhelm II (1918)

Britské spravodajstvo rozoznalo koordinované židovské komunistické revolučné úsilie už pred začiatkom Prvej svetovej vojny. V hlásení „Riaditeľstva spravodajstva Veľkej Británie“ z júla 1913 o postupe revolučných hnutí v zahraničí sa uvádzalo:

„V súčasnej dobe existujú jednoznačné dôkazy, že boľševizmus je medzinárodné hnutie riadené Židmi; vodcovia v Amerike, Francúzsku, Rusku a Anglicku sú vo vzájomnom spojení a koordinujú svoje akcie.“

Židia už tradične udržiavali spoľahlivú a účinnú medzinárodnú sieť, pomocou ktorej sa rýchlo šírili informácie, ktoré boli v záujme Židov.

Adolf Hitler o niekoľko rokov neskôr opísal vtedajšiu situáciu v Nemecku takto:

„Nemecko s viac ako šiestimi miliónmi komunistov bolo na pokraji katastrofy, ktorá síce nevznikla, ale ktorej hrozba sa ani nemôže ignorovať. Ak by sa mal červený terorizmus prehnať Nemeckom, v západných krajinách Európy by si pravdepodobne tiež uvedomili, že im to nemôže byť ľahostajné. Nemôže im byť jedno, či základne ničivej ázijskej svetovej veľmoci budú stáť v Severnom mori a na Rýne, alebo či bude krajina obývaná mierumilovnými robotníkmi a roľníkmi, ktorých jediným želaním je žiť poctivo a v priateľstve s inými národmi. Odvrátením katastrofy, ktorá hrozila zničiť Nemecko, národný socializmus zachránil nielen nemecký národ, ale preukázal zvyšku Európy službu historického významu. Národno socialistická revolúcia má len jeden cieľ:

Obnoviť poriadok v krajine, poskytnúť prácu a chlieb hladujúcim masám a ustanoviť myšlienky cti, vernosti a slušnosti za základ nášho morálneho kódexu, ktorý má ďaleko od škodenia iným národom a môže byť iba pre prospech všetkých.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

5 komentárov

  1. najvačšia tragédia pre európu je to, že sa nemecko zjednotilo, teraz je „slniečkárske“, ale treba to vidieť aj takto, že fricko zostane vždy len frickom

  2. Trošku tam asi máte zmätok v titulatúre ale inak súhlasi

  3. Nič strašné to nie je. Prinz Thurn-Taxis sa prekladá u nás Knieža Thurn-Taxis. Rozhodne nie Princ. Princ u nás je syn kráĺa( princ z Walesu). A vskutku Thurn- Taxis boli kniežatá, pripadne grófi. Neboli vládnucím rodom. V Rakúsku, Nemecku sa to uvádza Korunný princ a v Rusku Veľkoknieža. Prípadne VeľkoVojvoda pokiaľ je to bočná vetva panujuceho rodu ako bol Frantisek Ferdinad D Este.
    A správne je Anton ríšsky Gróf Arco na Valley ( z Arco na Valley). Bavorsko bolo kráľovstvo ( monarchia) Wittelsbachovci králi. Kaiser v slovenčine ríšsky cisár.
    U nás keď sa uvadza titulatúra tak bez Von. Lebo von sa myslí ako Z domu daného rodu a to sa viaže k územiu grófstva. Preto najprv krstné meno napr. Dionýz I. Gróf Andrassy ( nemecky Dionyz I. Graf von Andrassy)

    • Ďakujem za pripomienku. Prinz máte pravdu, v prípade Anton von Arco auf Valley je práve toto správny výraz, keď som pozrel do Wikipedie (dúfam, že aspoň mená majú OK). Kaiser som ponechal tak, pretože aj autor v origináli píše kaiser z nejakého dôvodu – to ma pomýlilo aj pri Arcovi, občas mieša nemecké výrazy do anglického textu. Autorov úmysel budem rešpektovať, nemecké výrazy ponechávam.

Napísať odpoveď pre Svarga Zrušiť odpoveď