Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Mozart a slobodomurári

Mozart a slobodomurári

somehow-mozart-became-a-mason-and-composed-600-pieces-of-musicDoznieva nielen v jeho rakúskej vlasti, ale aj v celom kultúrnom svete „Mozartov rok“. Jeden z najpovestnejších géniov klasickej hudby, akým bol bezpochyby rakúsky hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791), si iste zaslúži, aby nielen milovníci jeho hudby, ale aj celá kultúrna obec náležitým spôsobom pripomenuli dvestopäťdesiate výročie jeho narodenia a dvestopätnáste výročie jeho „predčasnej“ smrti. To „predčasnej“ musíme použiť iba v úvodzovkách. Lebo ak človek v takom pomerne krátkom živote obdarí ľudstvo takým pokladom vrcholného umenia, akým ho obdaril Mozart, svojím krátkym životom explevit tempom multa naplnil veľa časov.

Opravdivé umenie prekonáva časy. Pre milovníkov opravdivého umenia je Mozartovo dielo celkom také aktuálne, ako ním bolo pre štvrťtisícročím. A je všeobecne známe, že medzi milovníkov Mozarta patrili a podnes patria aj veľkí katolícki aj evanjelickí teológovia ako Hans Urs von Bathasar, Karí Barth, ba aj kontroverzný Hans Kiing . Až donedávna milánsky arcibiskup kardinál Carlo Maria Martini, teraz už emeritus, sa priznal, že každé ráno sa modlí breviár (Liturgia hodín) pri zvukoch Mozartových skladieb. Aj kardinál Joseph Ratzinger si tak obľúbil Mozarta, že po zvolení za pápeža ako Benedikt XVI. si dal doviezť do svojho bytu vo Vatikáne klavír, aby sa sám uvoľňoval hrou Mozarta a Bacha. Zvedaví novinári zistili, že ani počas svojho nedávneho pobytu v západných Alpách v skromnom saleziánskom horskom domove sa nezriekol tohto svojho potešenia.

Práve v tejto súvislosti dostal som viac ráz otázku, či bol Mozart členom slobodomurárskej lóže. Vo viacerých slobodomurárskych dielach ho totiž spomínajú, keď vyratúvajú vynikajúce kultúrne osobnosti, ktorými sa môže slobodomurárstvo honosiť ako svojimi stúpencami. V súvislosti s jubileom v zahraničných časopisoch sa pretriasala aj táto otázka. Viedenský arcibiskup kardinál Christoph Schônborn vyhlásil, že spomínaná Mozartova príslušnosť k slobodomurárstvu neprichádza do úvahy, lebo „v skutočnosti patril iba do krúžku intelektuálov. Stačí čítať zbierku jeho listov, aby sme nezapochybovali o jeho hlbokej viere.“ Zo zistených historických skutočností je celkom jasné, že Wolfgang Amadeus Mozart bol pokrstený v salzburskej katedrále 28. januára 1756, žil ako presvedčený katolík a zomrel zaopatrený sviatosťami Katolíckej cirkvi. To však nijako nevylučuje jeho možnú príslušnosť aj k slobodomurárskym lóžam.

Mozart totiž žil v období najmohutnejšieho šírenia sa slobodomurárstva v celej Európe aj v Amerike. Pápeži – Klement XII. a. Benedikt XIV. – síce hneď od počiatku odsúdili slobodomurárske idey, ale vzdelanci oných čias, nevynímajúc ani členov vysokého kléru, nebrali si tieto pápežské zákazy príliš k srdcu. V zachovaných zoznamoch členov slobodomurárskych lóži 18. a 19. storočia nachádzame mnohé mená biskupov, rektorov katolíckych seminárov a ich profesorov, ba i členov rehoľných rádov, dokonca aj niekoľko kardinálov. Tí všetci si sotva boli vedomí opravdivej podstaty slobodomurárstva, preto pokladali lóže za „krúžky intelektuálov“ s humanistickými ideálmi a dobročinnými cieľmi.

Z vnútorných slobodomurárskych prameňov možno bezpečne zistiť, že aj otec „zázračného dieťaťa“ Wolfganga, Leopold Mozart, námestník riaditeľa arcibiskupskej Kapely v Salzburgu, bol členom lóže „Zur wahren Eintracht“ vo Viedni, do ktorej ho uviedol syn Wolfgang. V jednom zozname prítomných sú zaznamenané obidve ich mená. O samom Wolfgangovi je dokumentované, že pravdepodobne na návrh svojho priateľa slobodného pána Otta von Gemmingen v jeseni 1784 – teda ako 28-ročný a už slávny umelec — bol prijatý do lóže „Zur Wohltätigkeit“ vo Viedni, ktorá sa neskôr včlenila do lóže „Zur neugekrôn-ten Hoffnung“. Mozart však pravidelne navštevoval aj svoju materskú lóžu „Zur wahren Eintracht“, v ktorej bol 7. januára 1785 povýšený na hodnosť tovariša. O mesiac neskôr sa zúčastnil na uvedení Franza Josefa Haydna do tej istej lóže.

Konečne aj z dejín hudby vieme, že niektoré z geniálnych výtvorov Mozarta boli vyslovene motivované a komponované na slobodomurárske účely. Tak napríklad „Die Zauberflôte“ – ktorú Beethoven pokladal za prvú nemeckú operu, – slobodní murári velebia ako „Veľpieseň“ svojho hnutia. „Maurerische Trauermusik“ Mozart komponoval pri príležitosti smrti dvoch významných slobodomurárskych „bratov“, vojvodu von Mecklenburg-Schwerin a uhorského kniežaťa Eszterházyho. Táto skladba sa pokladá za najvýznamnejšie slo­bodomurárske dielo Mozarta. V roku 1785 zložil dokonca kantáty s názvom „Zur Erôffnung der Loge“ a „Zum Schlusse der Loge“. Aj ďalšie z jeho diel slobodní murári považujú za inšpirované ich ideálmi.

Preto z historického hľadiska nemožno popierať, že Mozart patril do slobodomurárskej lóže. Treba to však náležité pochopiť a vysvetliť. Lebo azda najviac falošných tvrdení o historických faktoch má za príčinu to, že ich pôvodcovia nevychádzajú z hlbšieho poznania priestorových a časových súradníc udalosti, o ktorej hovoria, ale posudzujú historické fakty zo spätnej projekcie súčasných hodnotení obdobných faktov.

V druhej polovici 18. storočia slobodomurárstvo využívalo následky nemeckého aj anglického odpadu od Rímskej cirkvi a ponúkalo svoj „neutrálny“ program všeľudských hodnôt, slobody a dobročinnosti, neviazaný na žiadne náboženstvo. To priťahovalo najmä vzdelanecké spoločenské vrstvy, ku ktorým tradične patrilo aj vyššie duchovenstvo a ktoré už od čias vrcholného stredoveku snívali a pokúšali sa o renesanciu klasickej kultúry. Racionalistický iluminionizmus tiež príťažlivo pôsobil v tomto smere. Vtedy ešte slobodomurárstvo nemalo jasne rozpracované svoje ideové zameranie púheho naturalizmu s dôsledným kultom individuálneho poznania a z neho vyplývajúceho kultu neviazanej slobody, ktoré potom zákonito vyústilo do radikálneho materializmu a teologického ateizmu. Využívajúc a zneužívajúc fantastický symbolizmus predstavovalo svoje ná­uky aj v pseudoreligióznych formulách ako napríklad vyznávanie „Veľkého Architekta Univerza.“

Preto aj mnohí veriaci katolíci, nevynímajúc ani vyšších cirkevných hod­nostárov, sympatizovali so slobodomurármi, ktorí si ich neraz získali aj za členov lóže. Pre umelcov bola to aj existenčná otázka. Slobodomurári získali vysoké aj najvyššie postavenia v štátnom aparáte, a tak disponovali súkromnými ako aj verejnými financiami. Zrejme, že pri ich rozdeľovaní uprednostňovali umelcov a vedeckých pracovníkov, ktorí mali blízko k lóži alebo – ešte viac – tých, ktorí sa stali ich „bratmi“.

To však neznamenalo, že každý, kto sa im priblížil alebo aj formálne vstúpil do lóže, tým chcel úplne zaprieť svoju katolícku vieru, opustiť svoju cirkev a osvojiť si ideové základy slobodomurárstva, ktoré ešte boli dosť chaotické a iba sa postupne upresňovali. To mohol byť klasický prípad umelca Mozarta. Pre svoju umeleckú činnosť vtedy bezpodmienečne potreboval oporu tých, čo mali možnosť a chceli podporovať jeho umenie. A takíto boli takmer všetci alebo veľmi blízki slobodným murárom, prípadne boli aj členmi a funkcionármi ló­ži. Ak mu títo umožnili rozvíjať svoj výnimočný talent, nemožno ho odsudzovať za to, že sa im odvďačil tak, že im venoval niektoré svoje skladby. Už aj jeho členstvo v dvoch čí troch rozličných lóžach naznačuje, že v žiadnej z nich nebol nijako zvlášť činný. Poskytol im svoje vtedy už zvučné meno, aby sa mohol pokojne venovať svojmu umeniu.

Mozartova tvorba, ktorá obsahuje také mohutné odrazy najzákladnejších právd kresťanskej viery a posolstva Dobrej zvesti evanjelií, aké podnes oslovujú nespočetných milovníkov hudobného umenia, nad všetku pochybnosť dokazuje, že jeho vzťah k slobodným murárom nielenže nenaštrbil jeho hlbokú katolícku vieru, ale jej aj nepriamo umožnil, aby zostala trvalým odkazom v najhlbších poryvoch jeho geniálnej osobnosti. Na pochopenie tejto osobnej situácie sa treba vžiť do konkrétnych okolností, v ktorých žil a tvoril Wolfgang Amadeus Mozart. Tí, ktorí si bez tohto hlbšieho poznania nárokujú právo vynášať nad Mozartom svoje prísne úsudky, by nemalí zabúdať na vždy platné slová Ježiša Krista: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý doň vrhne kameň. (Ján 8, 7.)

Milan S. Ďurica, z propáckeho archívu 2007

O ::prop

Pridaj komentár