Domov / Hlavná strana / Analýza / Moderné vzdelávanie a deštrukcia kultúry

Moderné vzdelávanie a deštrukcia kultúry

sunicPrejav Toma Sunica na konferencii „Traditional Britain Group“ z dňa 18.10.2014.

Vzhľadom k neustále prebiehajúcim sémantickým zmenám počas posledných sto rokov sa pojem „kultúra“ stal bezvýznamným. Vyjadruje všetko a zároveň nič. Môže vyjadrovať politické alebo teologické presvedčenie, rovnako ako môže označovať sexuálny životný štýl, či výber konkrétnej drogy ako je to v prípade drogových subkultúr typu extázová, marihuanová, či pervitínová subkultúra. Slovo kultúra sa dnes stalo rovnako nestálym, ako je nestála doba, v ktorej žijeme.

Moderný význam slova „kultúra“ nemá nič spoločné s jeho pôvodným významom, ktorý až do nedávnej doby označoval kultiváciu duše a charakteru človeka. Rovnakú sémantickú odchýlku môžeme pozorovať i v prípade pojmu „vzdelávanie“, ktoré bolo považované za základ kultúry, ale dnes má čisto mechanický a utilitaristický (prospechársky) význam. V americkej angličtine sa bežne stretnete s frázou „môj syn a moja dcéra potrebujú získať vzdelanie“ – akoby vzdelanie bolo komoditou podliehajúcou skaze.

Neustále používanie slova „vzdelanie“ by nás nemalo prekvapovať. Napokon v našom postmodernom liberálnom systéme má všetko svoju cenu – a v dôsledku toho vlastne nič nemá hodnotu. V nemčine mali výrazy pre kultúru ako „Kultur“ a „Kulturkampf“ (kultúrna vojna) svoj špecifický metapolitický význam, obzvlášť v období romantizmu. Tzv. „Kulturträger“ alebo nositelia kultúry v Nemecku na začiatku 19-teho storočia – či už išlo o potulných básnikov, alebo ku knižniciam pripútaných filozofov – zohrali kľúčovú úlohu v procese formovania identity nemeckého národa, ale i ďalších národov v strednej Európe.

Ďalší lexikálny a pojmový „bolehlav“ nastal, spoločne s právnymi a politickými nočnými morami pre nonkonformných mysliteľov, približne pred 40-timi rokmi, keď sa súčasťou anglického jazyka stalo nové podstatné meno – „multikulturalizmus“. Toto slovo nemá žiaden etymologický základ. V skutočnosti je výraz „multikulturalizmus“ zákerným eufemizmom pre multirasovosť. Vzhľadom k tomu, ako sa médiá a politici vyhýbajú slovu „rasa“ – s výnimkou, keď musia ohovoriť „bielych rasistov“- musel byť tento pojem zabalený do mäkšieho termínu, ktorý je v súlade s vládnucou ideológiou, podľa ktorej rasy neexistujú.

Skoršie vzdelávanie, násilná christianizácia

Kultúra, vzdelávanie a propaganda sú v politickom procese úzko späté a nemožno ich vnímať oddelene. Idú totiž ruka v ruke. Vzdelanie (anglicky education) pochádza z latinského slova „educare“, ktoré označuje chov zvierat alebo starostlivosť o rastliny na poli. Druhý význam tohto pojmu pochádza z latinského slovesa „educere“, ktorého slovný koreň „duco/ducere“ znamená viesť alebo radiť. Medzi našimi predkami prevládal spoločný postoj, že vedomosti poskytnuté mudrcom pomáhajú mladému človeku v jeho humanizácii a scivilizovaní. Na tomto mieste môžeme vysloviť našu prvú kritickú poznámku, že dedičnosť alebo rasa, či obrazné povedané, príroda, napriek svojmu významu v procese budovania našej identity a nášho politického správania, stráca na svojej hodnote, pokiaľ ju nesprevádza vhodný vzdelávací proces. Z lenivého a nedisciplinovaného bieleho študenta, ktorý síce disponuje dobrým a zdravým telom a vykazuje vysoké IQ bude mať jeho národ malý benefit. Na druhej strane biely študent, ktorý má síce nižšie IQ, či zníženú chápavosť, ale je disciplinovaný a poctivo študuje, môže predstavovať signifikantný prínos pre svoju komunitu.

V starovekom Grécku bolo štúdium Homéra považované za mimoriadne dôležité pre kvalitný život dobrého občana. Výchovné hodnoty, ktoré sa v starovekom Grécku tešili veľkej úcte, boli kultivácia tela a mysle a nespochybniteľná pripravenosť obetovať sa pre svoju komunitu. Prežitie komunity, ktoré bolo dobre zaznamenané v starovekej Sparte, predpokladalo podriadenosť každého občana kolektívnej vôli. Grécky ideál dobrého občana a dobrého vládcu bol neskôr osvojený starovekým Rímom. Každý dobrý patricijský dom v starom Ríme sa pýšil učenými otrokmi z Grécka, ktorí vzdelávali patricijských synov v gréčtine a v znalosti starých gréckych mýtov. Individualizmus, tak ako ho vnímame dnes, bol považovaný za duševnú úchylku. Najhorším trestom pre Gréka, ktorý spáchal zločin, nebola smrť, ale nútený exil do cudzej krajiny alebo vyhnanstvo na pustom ostrove.

Počas stredoveku a to až do renesancie neskorého 15-teho storočia a následne i dlho potom, zohrala kľúčovú úlohu vo vzdelávaní cirkev. Duchovný býval častokrát zároveň štátnikom a naopak. Bolo tu hneď niekoľko sporov v oblasti vzdelávania a politiky medzi cirkvou a cisárom, ako nám dokazujú storočie dlhé dišputy medzi dvomi aristokratickými frakciami v Taliansku, ktorými boli guelfovia a ghibellini. Ghibellini požadovali sekulárnejšiu cisársku vládu, zatiaľ čo guelfovia presadzovali silnú úlohu pápeža v oblasti politiky.

Hlavné kresťanské meno asociované s dobrým vzdelaním bol sv. Tomáš Akvinský, ktorého práce boli v nasledujúcich storočiach považované za nevyhnutný nástroj pre solídnu učenosť. Musíme tiež spomenúť rané cirkevné rády akými boli napr. katolícki benediktíni z Anglicka, ktorí boli v celej kontinentálnej Európe aktívni v obracaní pohanov na kresťanskú vieru. Medzi mnohými konzervatívnymi mysliteľmi panuje predstava, že katolícke školy a kláštory počas stredoveku vytvorili v Európe základ pre kvalitné moderné vzdelávanie.

K tomu mám ďalšiu kritickú poznámku. Nemali by sme zabúdať, že ranokresťanské vzdelávanie v Európe bolo vykonávané katolíckymi misionármi z Anglicka, akým bol napr. sv. Bonifác, ktorí boli nápomocní kresťanským franckým panovníkom – Karolovi Martelovi a neskôr jeho vnukovi Karolovi Veľkému. V ich prípade bolo šírenie kresťanského vzdelávania realizované súčasne s rozsiahlym etnickým vyhladzovaním a masovým vyvraždením desiatok tisícov ľudí germánskeho pôvodu akými boli Frízovia a Sasi na severe a neskôr ďalších pohanských kmeňov germánskeho i slovanského pôvodu na východe. Je pravdou, že Karol Veľký zachránil Európu pred moslimskou inváziou, ale rovnako tiež vyhladil výkvet európskej omladiny.

„Takýto rýchly úspech (v šírení kresťanstva) nemohol byť psychologicky vysvetlený ani usilovnosťou Bonifáca, ani pomocou Ducha Svätého. Bol možný iba ako dôsledok hrozivého nátlaku zo strany štátu namiereného na pohanov.“ (Robert Luft, Die Verchristungder Deutschen (Munchen: Ludendorffs Verlag 1937, p.55)

V zákonníku s názvom „Capitulatio de partibus Saxoniae“ (Nariadenie o Sasoch) z neskorého 8. storočia, Karol Veľký jasne určil, že každý pohan zo Saska, ktorý sa odmietne nechať pokrstiť, musí byť usmrtený. Spätne to pripomína nariadenia raných boľševikov, ktoré boli namierené proti anti-komunistickým rebelom.

Pôvodní Európania z kontinentálnej Európy sa nedokázali stotožniť s novým monoteistickým uvažovaním judaistického a levantského pôvodu a s jeho technikami pre bezprostredné spasenie duše. Obdobný násilný reedukačný proces, hoci vo viac sekulárnej podobe, sa uskutočnil o 1200 rokov neskôr po 2. sv. vojne, počas tzv. prevýchovy nemeckého národa Spojencami.

Osvietenstvo: začiatok myšlienkovej polície

Obdobie tzv. modernity, čo je perióda tiahnúca sa od konca 18-teho storočia, ktoré bolo storočím osvietenstva, do roku 1945, politicky zrodilo Ameriku, modernú Európu a neskôr komunistický Sovietsky zväz. Vek osvietenstva býva veľakrát popisovaný v učebniciach ako „storočie pedagogiky“, alebo obdobie vzdelávania. Predtým, než začneme toto obdobie, ktoré skoncovalo s mnohými náboženskými a politickými klamstvami, chváliť, tak musíme mať na pamäti, že tiež vytvorilo svoje vlastné mýty. Rovnako ako bolo obdobie osvietenstva grandióznou epochou, ktorá zničila predošlé dogmy, tak prinieslo so sebou i nové a bizardné presvedčenia, ktoré sú dodnes živé. Konkrétne ide o:

a) mýtus večného progresu,

b) mýtus rovnosti,

c) mýtus permanentného hospodárskeho rastu.

Tieto mýty boli súčasne sprevádzané stratou starého grécko-rímskeho zmyslu pre tragickosť.

Francúzska revolúcia bola ďalším politickým produktom osvietenstva. Thomas Jefferson si počas svojho diplomatického pôsobenia v monarchistickom Francúzsku získal priateľov medzi Francúzmi, ktorí sa neskôr stali dôležitými postavami Francúzskej revolúcie. Prekvapivo, francúzski revolucionári boli tiež inšpirovaní starovekým Gréckom, spartskými obyčajmi, gréckym oblečením a vzdelávacou disciplínou starých Grékov. Slávna červená revolučná čiapka (bonnet phrygien) bola replikou starovekej frýgskej čiapky, ktorú nosievali občania starovekého Grécka pred tisíckami rokov.

Mladý samozvaný pedagóg Saint Juste (1767-1794), ktorý zohral dôležitú rolu vo francúzskej revolúcii, vo svojom diele „Fragments surles institutions républicaines“ píše: „Deti do päť rokov patria matke – v prípade, že ich môže nakŕmiť – potom, a to až do svojej smrti, republike. Dieťa rovnako ako občan patria k svojej domovine. Spoločné vzdelávanie je nevyhnutné. Disciplína detí musí byť dôsledná.“

Fašistický štýl

Verejné školy a univerzity boli v národnosocialistickom Nemecku a fašistickom Taliansku z väčšej časti sekulárne. Vzdelávacia úloha kresťanského duchovenstva bola v národnosocialistickom Nemecku ďaleko menej prominentná, ako v ďalších pridružených pro-fašistických krajinách v Európe počas tohto obdobia. Klerici a kňazi zohrali v Tretej ríši ďaleko menej významnú rolu ako katolícke duchovenstvo v iných európskych krajinách. Náboženská príslušnosť študentov v národnosocialistickom Nemecku nehrala žiadnu rolu v budovaní ich národného povedomia, ktoré bolo do značnej miery, na rozdiel od Talianska a iných pro-fašistických krajín, determinované pôvodom a rasou. V Tretej ríši ste mali študentov pochádzajúcich z pohanských, protestantských, agnostických a katolíckych rodín.

Na druhej strane sekty, akými boli Svedkovia Jehovovi, či Kresťanská veda a im podobné kulty boli postavené mimo zákon. Vo vzdelávacom procese ďalších spriaznených krajín Osi akými bolo Španielsko, Maďarsko, Chorvátsko, Belgicko alebo Slovensko mala vzdelávacia úloha katolíckeho školstva mimoriadny význam. Katolícky klérus sa v týchto pro-fašistických krajinách podieľal v nemalej miere na edukačnej politike lokálnych fašistických autorít. Napriek tomu, že národnosocialistické Nemecko, rovnako ako i fašistické Taliansko, boli signatármi konkordátu, tak medzi nimi a Vatikánom existovalo diplomatické napätie, obzvlášť kvôli ich učeniu o rase – ich učebné plány boli totiž považované za kontradiktórne k ekumenickému a multirasovému učeniu cirkvi. Nevraživosť k rasovej otázke však katolíckemu duchovenstvu vo východnej Európe po komunistickom prevrate v roku 1945 veľmi nepomohla.

Primárnym cieľom povojnovej represie zo strany komunistov bol tzv. boj proti klerikálnemu fašizmu alebo „kléro-fašizmu“. Jedinou výnimkou bolo komunistické Poľsko, kde i počas komunizmu a Studenej vojny mali katolícke školy signifikantný priestor vo vzdelávacom procese, zatiaľ čo katolícki študenti v ostatných komunistických krajinách východnej Európy mohli o niečom takom iba snívať.

Rok 1945 nebol katastrofou len pre porazených, ale tiež i víťazných belochov. Norimberský proces položil základy pre nový svetový poriadok, ktorý zostal počas posledných 70-tich rokov neporušený. Tzv. obdobie povojnovej politickej denacifikácie kráča ruka v ruke s procesom reedukácie. Každý nemecký občan dodnes vie, čo znamená nemecké slovo „Umerziehung“. V angličtine znamená toto slovo reedukáciu, ale pre nemecké uši má toto slovo ďaleko silnejšiu psychologickú rezonanciu.

Ihneď po 2. sv. vojne museli všetci nemeckí štátni zamestnanci, učitelia a akademici narodení pred rokom 1928 vyplniť dotazník Spojencov, pozostávajúci zo 130 otázok zameraných na ich vzťah k predošlému národnosocialistickému Nemecku, na ich náboženskú orientáciu, rodinný stav, či pohlavný život.
Podľa amerických a britských okupačných autorít pôsobiacich v Nemecku mali byť všetci podozriví intelektuáli zaradení do 3 kategórií:

a) členovia národnosocialistickej strany.

b) národnosocialistickí sympatizanti.

c) národnosocialistickí kolaboranti.

Vo väčšine prípadov bolo učiteľom a štátnym zamestnancom, ktorí boli pri výsluchu „ugrilovaní“ Spojencami, zakázané opätovne pracovať vo verejnom sektore. Navyše tisícky odborných kníh, predovšetkým takých, ktoré sa zaoberali oblasťami ako genetika, dedičnosť alebo židovská otázka, museli byť odstránené z knižníc, pričom boli následne zničené alebo prevezené za more.

Multikultúrne vzdelávanie: Cesta k občianskej vojne

Prvé, čo mi príde na myseľ, je reedukačná úloha Frankfurtskej školy a židovských akademikov, ktorí sa po vojne vrátili z USA do Nemecka. Nepochybne mnoho židovských akademikov sledovalo počas svojej misie do povojnového Nemecka vyrovnanie účtov so svojimi bývalými nemeckými kolegami, ktorí slúžili národnosocialistickému Nemecku. Ale je potrebné sa pozrieť na širší obraz. Americký vedec John Dewey bol tiež jedným z veľkých reedukátorov v povojnovej Európe, ktorý inštitucionalizoval novú metódu „progresívneho vzdelávania“, ktoré bolo zamerané na demokratické kádre, pričom sa nezameriaval iba na oblasť politiky, ale i každodenný život študentov. Treba tiež poznamenať, že na popud prezidenta Trumana prúdili do Nemecka, Rakúska, Talianska a Japonska celé hromady „biblických kazateľov“, ktorých úlohou bolo šíriť „evanjelium americkej demokracie“ porazeným európskym a japonským „barbarom“. Nejde o nič nové pod slnkom. Podobný vzdelávací proces, hoci v oveľa menšej miere, dnes prebieha v Iraku a Afganistane. Mierumilovnejší a zároveň ďaleko efektívnejší sú americkou vládou sponzorovaní lektori alebo súkromní učitelia, ktorí v súčasnosti pôsobia v postkomunistickej východnej Európe.

Napriek tomu, že povojnová reedukácia bola primárne zameraná na transformáciu mysle nemeckého národa – ironicky – rovnaký proces sa s plnou silou uskutočnil i v školách, ktoré navštevovali deti „víťazov“. Študenti na amerických a britských školách neboli o nič menej vystavení propagande Spojencov ako ich náprotivky v kontinentálnej Európe. Obsah štúdijného plánu bol prakticky rovnaký. Môžeme pozorovať, že došlo k prudkému poklesu štúdia klasických autorov a k úpadku disciplíny medzi študentmi.

Obsahovo musíme vyčleniť relatívne nové a účinné zavedenie povinných kurzov akými sú napr. holokaustové, či genderové štúdie. Výučba takýchto kurzov by nás nemala prekvapovať, keďže ukážkovo reflektujú vzdelávaciu klímu po 2. sv. vojne. Pokiaľ ide o genderové štúdie, tak dynamika rovnostárskej dogmy, ktorá sa stala základným mýtom moderného Západu, dospela k svojim logickým výsledkom. Široko propagovaná viera, že všetci ľudia, všetky národy, všetky rasy, všetky skupiny, či obe pohlavia sú zameniteľné znamená tiež to, že sú rozšíriteľné.

Mladí študenti v Amerike a Európe sú, pod rúškom fiktívnej slobody, podporovaní v tom, aby pohŕdali svojou rasou alebo pohlavím, ba dokonca uvažovali o ich zmene. Marxistické heslo „proletári všetkých krajín spojte sa“, ktoré dnes vyznieva smiešne a zastaralo, bolo v oblasti vyššieho vzdelávania nahradené módnejším sloganom „gayovia a lesby všetkých krajín spojte sa.“

Moderný multikultúrny, bezštátny, vykorenený a bezrasový systém Západu je logickým dôsledkom konca 2. sv. vojny. Systém, v ktorom dnes žijeme, nie je náhodným výsledkom pôsobenia nejakej zlomyseľnej postavy, či konšpiratívneho teoretika, ale je logickým a dobre naplánovaným výsledkom viery v progres a rovnosť.

Najväčší problém moderného multikultúrneho vzdelávania spočíva v tom, že je náchylné k vytváraniu konfliktov. V konečnom dôsledku multikultúrne triedy poškodia rovnako študentov z hostiteľskej krajiny, ako aj migrujúcich nebielych študentov. Afro-americký študent z Comptonu (Los Angeles) alebo americký študent arménskeho pôvodu z neďalekého Glendale, či francúzsko-alžírsky študent žijúci v Marseille atď., budú vystavení učebným osnovám o cudzích obetiach, predovšetkým o židovskom holokauste, pričom len zriedkakedy budú počuť niečo o obetiach z radov príslušníkov ich národa a už vôbec nebudú počuť o tom ako sú bieli obeťami súčasného režimu. Toto nevyhnutne povedie k medzirasovému napätiu. Je tu dosť empirickej evidencie, ktorá nám ukazuje, že multirasové školy vytvárajú krehké a výbušné prostredie, v ktorom každá etnická a rasová skupina túži byť v popredí – pričom prechovávajú vzájomnú žiarlivosť a nenávisť.

Každá multikultúrna spoločnosť je mimoriadne nehumánnym systémom. V dlhodobom horizonte sa stáva sebadeštruktívnou a smeruje k občianskej vojne.

Autor: Tom Sunic
Preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Roland Edvardsen

Jeden komentár

  1. Je to naozaj tak?

    Zdá sa, že desať ľudí by to napásalo dsesiatimi rôznymi spôsobmi. Vtedy majú uvedené slová 10% váhu. Ak by to písalo 10 tisíc ľudí, potom…

Pridaj komentár