Domov / Hlavná strana / Veda / Makroevolúcia, mikroevolúcia a rasa

Makroevolúcia, mikroevolúcia a rasa

raceh1Zvyčajne sa štúdium ľudskej evolúcie zameriava na druhy ako celok a ich predpokladaný pôvod z pre-hominidných druhov. Ale rasa je pozoruhodný poddruhový fenomén. Formovanie rasy (v opozícii voči druhu), podobne ako i jej deštrukcia, môže prebiehať ohromnou rýchlosťou na mikroevolučnej škále v kontraste s makroevolučným časovým rozpätím.

Pochopenie rozdielu medzi mikroevolúciou a makroevolúciou má svoj význam pri riešení väčšiny praktických problémov zahŕňajúcich rasu v evolučnom kontexte. Pre ukážku toho, že rasové otázky, ktoré nás zvyknú zaujímať sú vo svojej podstate otázkami mikroevolučnými odporúčam knihu „Migrácia a kolonizácia v ľudskej mikroevolúcii“ od Alana G. Fixa. Ďalšia kniha, ktorá trochu váhavo smeruje do mikroevolučnej sféry, hoci sa nezameriava na rasu, (avšak v jednej kapitole je spomenutá rýchlo prebiehajúca evolúcia aškenázskych Židov) má názov „10 000 rokov explózie: Ako civilizácia urýchlila ľudskú evolúciu.“ Autormi knihy sú Gregory Cochran a Henry Harpending a jej recenziu nájdete i na webe The Occidental Quarterly.

Makroevolúcia verzus mikroevolúcia

Nasledujúcu definíciu makroevolúcie som našiel v slovníku publikovanom na webstránke venovanej popredným vysokoškolským učebniciam od zoológa Marka Ridleyho z oxfordskej univerzity“

„Makroevolúcia je evolúcia vo veľkom meradle. Tento termín odkazuje na javy (udalosti), ku ktorým dochádza nad úrovňou druhov. Napr. vznik novej vyššej skupiny, akou boli napr. cicavce, je príkladom makroevolučnej udalosti.“

Makroevolúcia bola študovaná hlavne morfologicky, pretože máme viac taxonomickej a fosílnej evidencie, než príklady ostatných charakteristík akými sú fyziológia, či chromozómy.

Podľa neo-darwinistickej teórie makroevolúcie sú hlavné evolučné prechody, ako napr. pôvod cicavcov z plazov, dobre zdokumentované vo fosílnych pozostatkoch, ktoré sa objavujú v postupujúcich adaptačných etapách. Napriek tomu platí, že makroevolúcia môže ďalej pokračovať vývojovými makromutáciami, rovnako ako i postupnou adaptáciou.

Makroevolúcia môže byť postavená oproti mikroevolúcii. Vieme o tom, že prebiehajú evolučné zmeny na malej škále ako napr. zmeny v génových frekvenciách vo vnútri populácie. Hlavný problém, ktorý sa vzťahuje k mnohým kontroverziám v evolučnej biológií je rozsah v akom môžu byť makroevolučné zmeny vysvetlené mikroevolučnými procesmi.

Slovník s názvom „Dedičstvo americkej vedy“ definuje mikroevolúciu ako „evolučnú zmenu, ktorá prebieha pod druhovou úrovňou, vyplývajúcu z relatívne malých genetických variácií.

Mikroevolúcia produkuje napríklad nové plemená mikroorganizmov alebo spôsobí vzostup nových poddruhov. Hromadenie mnohých mikroevolučných zmien vedie k makroevolúcií.

Väčšina evolučného rozprávania sa zameriava na makroevolučné zmeny. V mainstreamovej evolučnej literatúre je zvyčajne nedostatok informácií o biologických zmenách, ktoré prebiehajú pod druhovou úrovňou.

Základnými mechanizmami mikroevolúcie sú mutácia, migrácia, tok génov, genetický drift (posun) a prirodzená selekcia. Patrí sem i umelá selekcia, do ktorej sa ľudia zapájajú už po tisícky rokov a ktorá stále poskytuje bohatý náhľad do rasového procesu (napríklad analógiou vysvetlíme, že kultúry slúžia ako silný selektívny mechanizmus v ľudských populáciách), ktorý je komponentom mikroevolúcie.

Vznik a zánik rasy

Rasy sú dynamické, nie statické alebo nemenné entity. Z toho dôvodu predstavuje čas podstatnú dimenziu v rasových štúdiách. Ľudské populácie sa formujú, prosperujú, rozptyľujú sa, hybridujú, či postupne zanikajú. Rozdielna reprodukcia znamená, že behom času niektoré rasy čo do počtu narastajú, zatiaľ čo iné zaniknú. Dokonca i diferenciálna reprodukcia v rámci tej istej rasy môže zmeniť genetickú komponentu.

Židovský antropológ Stanley Garn si už dávnejšie všimol, že:

„Rasy neostávajú nemennými. Menia sa. Prirodzená selekcia alebo riadená genetická zmena a neriadené zdroje genetickej zmeny fungujú non-stop. Niektoré lokálne populácie ohromne expandujú a iné zase vymrú. Niektoré populácie môžu zmeniť svoj genetický profil veľmi rýchlo, ďalšie v pomalších krokoch. Je nepravdepodobné, že by nejaká geografická rasa (t.j. väčšia rasa) v súčasnosti bližšie pripomínala rasy, ktoré sa v rovnakej geografickej oblasti vyskytovali pred 500 000 alebo 50 000 rokmi, ba dokonca v niektorých prípadoch môžeme hovoriť i o minulosti nie staršej ako 5000 rokov… Vieme, že súčasná prítomnosť génu pre srpkovitú anémiu v Afrike je relatívne nedávna. Vieme, že dochádza k zmenám. Rovnako vieme, že severozápadných Európanov bolo pred 2000 rokmi len niekoľko, dnes však tvoria najväčšiu podskupinu europoidnej geografickej rasy.“ [1]

Psie plemená sú príkladom takého formovania rasy, ktoré v rámci evolučnej doby prebieha extrémne rýchlo. Garn rovnako veril, že selekcia prebieha i u hybridných tzv.lokálnych rasách (ide o menšie populácie ako väčšie „geografické rasy“), ktoré vznikli relatívne nedávno – patria sem napr. americkí negroidi, juhoafrickí kapskí miešanci (etnická skupina v JAR zmiešaného európskeho, afrického a ázijského pôvodu, pozn. preklad.), Latinos (kríženci juhoeurópskeho a indiánskeho pôvodu žijúci v Latinskej Amerike) a Neo-havajci. Tieto rasy (za rasy ich označuje sám Garn) sa už pohli smerom k novým adaptačným režimom a sú reprezentatívnym príkladom pokračujúcej ľudskej evolúcie, ktorá postupuje krok za krokom.

Rovnaké stanoviská, ešte so silnejším dôrazom, sa dajú použiť i v prípade rasovej deštrukcie. Ukrajinsko-americký genetik Theodosius Dobzhansky píše:

„Dokedy môže medzi populáciami prebiehať výmena génov, budú genetické odlišnosti medzi nimi predmetom zaplavenia a rozpustenia prostredníctvom hybridizácie. Ľudské rasy poskytujú niektoré z najjasnejších príkladov tohto procesu – historické záznamy ukazujú mnohé príklady rasových fúzií a vzniku nových hybridných rás. Je možné si predstaviť fúziu všetkých ľudských rás do jednej ohromne variabilnej populácie.“[2]

Dobzhansky predkladá stanovisko, že ľudské rasy sú pozostatkom predkulturálneho štádia evolúcie, pretože civilizácia zapríčiňuje zbližovanie rás (skrz génovú výmenu), ktorá predbieha rasovú odchylnosť – túto myšlienku vyslovil i populárny genetik talianskeho pôvodu L.L. Cavalli-Sforza, ako i sir Julian Huxley a ďalší.

Toto je samozrejme fáza, kedy prichádza do hry ľudský výber, či zachovať alebo zničiť biologickú a kultúrnu diverzitu na zemi. Dnešné elity sa rozhodli zničiť minimálne jednu veľkú rasu ľudstva – ironicky iba krátko po udalostiach, ktoré predtým označili za „genocídu“. Očividne v tomto prípade nemajú v úmysle byť zodpovední za svoje zločiny pred zákonom.

Židovský návrh sterilizovať celú nemeckú populáciu, s ktorým prišiel Theodore Kaufman vo svojej knihe „Germany Must Perish“ (Nemecko musí zaniknúť!), vyvraždenie desiatok miliónov Východoeurópanov komunistickými elitami, či súčasná politika náhrady migrantmi, selektívna rasová cenzúra a mediálna kontrola – to všetko signalizuje biologickú deštrukciu v rýchlosti, ktorá na makroevolučnej úrovni nemá obdobu, s výnimkou niekoľkých prípadov vyhynutia. Vzhľadom k súčasným podmienkam môžeme výraznú hybridizáciu vidieť v každom veľkomeste prvého sveta, pričom je schopná postupne zničiť biele rasové kontúry behom jednej generácie. Toto je biologická zmena prebiehajúca rýchlosťou svetla. Deje sa to preto, lebo nám už dlhšiu dobu chýba ochranná demografická, geografická a kultúrna hrádza, ktorá by chránila belošský genofond pred deštrukciou.

Kreácia – predmet evolučného diskurzu

Konečným dôsledkom rozdielu medzi mikroevolúciou a makroevolúciou je, že nepotrebujete veriť v pôvod človeka z tvorov podobných opiciam na to, aby ste študovali rasové zmeny z mikroevolučnej perspektívy. Dokonca obhajcovia inteligentného dizajnu uznávajú, že je tu množstvo dôkazov, že zmeny prebiehajú v rámci už existujúcich druhov, domestifikovaných i divokých, takže mikroevolúcia naozaj nie je predmetom kontroverzie.

Viacerí uznávaní evolucionisti sú ideologicky znepokojení rozdielom medzi mikroevolúciou a makroevolúciou, najmä preto, že pomerne veľké množstvo kreacionistov uznáva platnosť mikroevolúcie, zatiaľ čo popiera možnosť makroevolúcie. Kreacionisti sú však nenávidení akademickými evolucionistami, ktorí radi poukazujú na svoju „superioritu“ oproti skoršie menovaným a to povýšeneckým pseudo-heroickým spôsobom, ako keby boli nejaká perzekuovaná minorita, pričom v skutočnosti ide o vplyvnú, intolerantnú elitu, ktorých argumenty bývajú široko podporované. Bez ohľadu na to, aké máme názory na evolúciu, tak tu nie je pochybnosť o tom, ako je rozdistribuovaný spoločenský vplyv medzi evolucionistami a anti-evolucionistami.

Pravdou však je, že väčšina kreacionistov a obhajcov inteligentného dizajnu, rovnako ako i väčšina kresťanov, bude preukazovať ľahostajnosť, ba až nepriateľstvo, k úsiliu o zachovanie bielej rasy (avšak týka sa to iba bielej rasy a to ich robí ešte viac bezcharakternými). Dnešní židokresťania, ako z ľavého, tak i pravého politického spektra, veria, že môžu nájsť ospravedlnenie pre bielu genocídu a anti-belošský rasizmus v ich posvätnej knihe alebo v politicky korektnej teológii. Ale pre akéhokoľvek kresťana, ktorý má morálne svedomie, by námietka voči rasovej vede nemala byť založená na nepriateľskom postoji k evolúcii. Akceptácia makroevolučnej teórie nie je predpokladom pre inteligentné štúdium rasovej biológie.

Je úplne možné ostať neveriacim, skeptikom alebo agnostikom, či už ide o Božie stvorenie alebo „človeka z opice“, a pritom pripustiť objektívnu existenciu ľudských rás a oponovať bielej genocíde, pretože ide o zlo.

Poznámky:

[1] Stanley M. Garn, Human Races, 3rd ed. ( Springfield, III.: Charles C. Thomas, 1971), 154-55.
[2] Mankind Evolving: The Evolution of the Human Species ( New Haven: Yale University Press, 1962), 185.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Auor: Andrew Hamilton
Zdroj: www.counter-currents.com

O Roland Edvardsen

Pridaj komentár