Domov / Hlavná strana / Čítanie / Léon Degrelle: Česká nenásytnosť

Léon Degrelle: Česká nenásytnosť

Nasledujúci text je preklad LXIX kapitoly z knihy Léona Degrella Hitler Born at Versailles. Celú knihu preloženú do angličtiny si môžete prečítať tu: Hitler Born at Versailles

Nikdy v dejinách neexistovala krajina, ktorá by sa volala Československo. V Európe bola známa iba krajina, ktorá sa volala Čechy (Bohemia), ktorá bola súčasťou nemeckého kultúrneho okruhu a provincií Svätej ríše rímskej. Gotické umenie súperom rýnskych katedrál. Kráľmi Čiech boli Habsburgovci a Čechy samotné boli v roku 1914 (spolu s ich susedmi Sudetami, Slovenskom a Podkarpatskou Rusou) súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Tých, čo snívali o nezávislých Čechách alebo Slovensku by ste mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Jedným z nich bol i bezvýznamný profesor menom Tomáš Masaryk. Bol však viac než len obyčajným profesorom na viedenskej univerzite. Pred Sarajevským atentátom bol vodcom panslavistickej organizácie riadenej z Petrohradu. Tajne bol tým, čím paša v Srbsku. V čase, keď sa už blížila vojna, bol varovaný a rýchlo sa vzdialil do bezpečia Paríža.

Masaryk žil vo Francúzsku 3 roky za peniaze ruského veľvyslanca v Paríži, zatiaľ čo jeho náprotivok Edvard Beneš bol platený Britmi. Po boľševickej revolúcii v roku 1917 platili týchto dvoch panslavistických agentov Spojené štáty.

Masaryk bol tiež vysoko postaveným slobodomurárom zasväteným do lóže Veľkého Orientu, ktorá kontrolovala Francúzsko od revolúcie v roku 1789. Rovnako bol i Beneš zasvätený do tajomstva britských slobodomurárov.

Ako panslavistický agent pracujúci pre ruské expanzívne plány bol v roku 1914 zvažovaný pre zostavenie niekoľkých proruských vojvodstiev, ktoré by v strednej Európe nahradili rakúske a nemecké režimy. Tento plán tiež predstavil západným mocnostiam. Dňa 15. apríla britskému ministerstvu zahraničia všetko previedol do verejnej formy svojim memorandom: „Čechy a Morava sa sformujú do kráľovstva pod správou ruského veľkovojvodu.“ Cár s týmto plánom následne súhlasil, keď sa dozvedel o poľských snahách o vlastný štát na čo poukázal vo svojej knihe Invasion prezident Poincaré.

Masaryk si však neuvedomil, že jeho žiak a spolumurár Beneš proti nemu kuje pikle v súlade s najlepšou slobodomurárskou tradíciou: tajne.

Počas leta 1918 Beneš zariadil Masarykovo zvolenie za prezidenta vtedy ešte neexistujúcej Československej republiky. Tento krok mal vyzerať ako pocta veľkému mužovi, ale v skutočnosti išlo o Masarykovu neutralizáciu. Od tejto doby Beneš ťahal za nitky schovaný za Masarykovým titulom. Parížska lóža Veľkého Orientu, ktorá úplne ovládala francúzsku vládu, podporovala Beneša, ako jedného z dvoch najlepších slobodomurárov, ktorý presadzovali jej politiku.

Masaryk bol poučený, aby nadviazal čo najbližšie vzťahy s prezidentom Wilsonom. Použil svoju výbornú pamäť, aby sa naučil celé kapitoly z niektorých priemerných kníh, ktoré Wilson napísal. Potom ich pred Wilsonom citoval, aby ho ohromil, pričom tvrdil, že vo svojom živote nikdy nečítal niečo tak hlbokomyseľné. Nikto predtým nepreukázal Wilsonovi takú poctu a ten sa v podobnom duchu odvďačil Masarykovi, ktorého považoval za génia. Wilson naslúchal Masarykovým nehanebným úlistnostiam a čoskoro bol jedným zo zástancov založenia Československej republiky.

Masaryk ľahko presvedčil Wilsona, že je jeho povinnosťou priniesť Čechom a Slovákom slobodu, pretože Amerika je nositeľkou pochodne slobody. Vo svojej rétorike tiež sľuboval, že kalvinistické hodnoty zjednotia Čechov rovnako ako Američanov. Wilson tomu všetkému veril a rozhodol sa podporiť Masarykovu spanilú krížovú výpravu za slobodou, i napriek tomu, že si plietol Slovákov so Slovincami.

Beneš a Masaryk sa vyjadrovali o Slovákoch v tom duchu, že ide v skutočnosti o Čechov, čo bolo čoskoro široko akceptované. Nič ale nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Slovensko bolo hrdé a nemalo nič spoločného s predstavami ako Masaryka, tak Beneša. Slováci si za svojich zástupcov nezvolili Čechov Masaryka a Beneša. Masaryk nazýval Wilsona „osloboditeľom“ Slovákov, čo však nebolo nič iné, než prvým krokom ku kolonizácii 3 miliónov Slovákov proti ich vôli. (Degrelle počet Slovákov nadhodnotil, v skutočnosti ich boli cca 2 milióny, pozn. prekl.)

S cieľom oklamať dôverčivého Wlisona ešte viac, zorganizoval Masaryk dňa 27.mája 1915 „zmluvu o spolužití“ medzi Čechmi a Slovákmi. Táto „zmluva“ bola podpísaná v Clevelande niekoľkými mužmi slovenského pôvodu, ktorí boli už plne usadenými Američanmi. Cieľom zmluvy bolo zapôsobiť na Wilsona slovenskými snahami o pripojenie k českému hnutiu za slobodu.

Masaryk sa sám vyjadril o tom, ako bola táto podvodná operácia pripravená:

Táto „zmluva“ bola v skutočnosti súkromným súhlasom medzi niekoľkými emigrantmi. V skutočnosti všetci, ktorí ju podpísali, až na dve výnimky, boli emigranti začlenení do svojej novej domoviny. Bol to len zdrap papiera bez akejkoľvek hodnoty alebo sebaväčšej dôležitosti. Táto „zmluva“ bola dokonca podpísaná počas štátneho sviatku, čo ju v rámci amerického práva robilo neplatnou. (Masaryk, The Making of a State)

Napriek tomu tento „zdrap“ papiera uviedol do chodu začlenenie 2 miliónov Slovákov do režimu, ktorého si nikdy neželali byť súčasťou. Beneš organizoval falošné výbory Čechov a Slovákov v Londýne, Amsterdame, Ženeve a Paríži. Tieto výbory v júni 1918 prehlásili Masaryka za prezidenta „Československej republiky“, ktorá samozrejme v tejto dobe geograficky ani legálne neexistovala. Základ všetkých týchto aktivít bol položený Clevelandskou „dohodou“.

Dňa 30. Júla 1918 Masaryk opäť túto „zmluvu“ využil:

„Dňa 19. júla (1918) som podpísal Clevelandskú dohodu z 27. mája 1915 medzi delegáciami českých a slovenských emigrantov v Amerike. Dohoda bola zostavená v duchu uspokojenia túžby malej skupiny Slovákov, ktorí snívali o Boh vie akej detinskosti: autonómnom Slovensku s vlastnou administratívou, parlamentom, súdmi, školami. Bez váhania som v mene českého národa podpísal dohodu prijatú menom Slovákov. (Masaryk, The Making of a State).“

Takto Masaryk bez váhania presadil dohodu, ktorú on sám nazval „detinskou“.

Niekoľko pomýlených slovenských snílkov bolo podvedených podpísaním tohto bezcenného zdrapu papiera, zatiaľ čo si mysleli, že otvárajú cestu k slobode. Ignorantský a naivný Wilson túto smiešnu zmluvu oficiálne uznal a tým i Československý štát, založený v Clevelandu a Pittsburghu.

Muži, ktorí predpokladali, že majú právo utvárať osud Čechov a Slovákov, opustili svoje domoviny už dávno a stratili kontakt s realitou, ktorej čelili ich bývalí krajania. Až na dvoch mužov už ďalej neboli Čechmi a Slovákmi, ale usadenými emigrantmi. Ich bizarná schéma bola predaná Wilsonovi a Spojencom podvodne a bez akýchkoľvek ohľadov na ľudí, ktorých údajne mali reprezentovať.

Nikto sa nepýtal 2 miliónov Slovákov na Slovensku čo si myslia, alebo či vôbec chcú byť súčasťou útvaru s názvom Československo. Bez konzultovania situácie so Slovákmi boli jednoducho hodení do českého mecha ako zemiaky. Wilson bol tak očarený ľstivým Masarykom, že úplne zabudol na sebaurčenie predstavené v jeho 14-tich bodoch.

Nielenže sa nikto nepýtal Slovákov na ich názor, ale dokonca sa im bránilo, aby sa o svojej situácii vyjadrili čo i len jediným slovom. Slobodomurárska vláda vo Francúzsku ich nenávidela, pretože Slováci boli tradičnými katolíkmi. Francúzska slobodomurárska politika bola silne antikatolícka ako doma, tak v zahraničí a Rakúsko-Uhorsko bolo prvé na zozname krajín, ktoré plánovala zničiť. V tomto úsilí mali plnú podporu Britov.

Keď sa Slováci pokúsili dať svetu na vedomie svoj pohľad na vec, boli v Paríži nemilosrdne potlačení políciou. Šokujúce zaobchádzanie s týmito protestujúcimi bolo zaznamenané americkým delegátom na mierovej konferencii, plukovníkom Bonsalom, v jeho knihe Suitorss and Suppliants.

Hrdinom, alebo skôr obeťou, bol slovenský nacionalistický vodca, monsignor Hlinka. V hlboko katolíckej zemi bolo tradíciou, aby ju viedol kňaz. Posledným slovenským vodcom bol monsignor Tiso, ktorý bol českými komunistami v roku 1945 popravený, zatiaľ čo sa modlil a zvieral ruženec.

Monsignor Hlinka si na konci roku 1918 uvedomil, že jeho ľud smeruje do poddanstva. Rozhodol sa poučiť konferenciu v Paríži o pravých túžbach slovenského ľudu. Najprv bol odmietnutý a česká polícia mu na príkaz Beneša zrušila vízum. Hlinka tajne odcestoval do Varšavy, kde francúzsky veľvyslanec podnikol všetko čo bolo v jeho silách, aby mu zabránil v odcestovaní do Paríža.

Nakoniec pápežský nuncius v Poľsku, budúci pápež Pius XI., pomohol Hlinkovi a jeho spoločníkom utiecť nepriateľskému prostrediu vytvorenému mocným francúzskym veľvyslanectvom. Ako utečenci v otrasných podmienkach museli cestovať cez Chorvátsko, Taliansko a Švajčiarsko než dosiahli Francúzsko, opäť tajne. Nemali jedlo ani miesto, kde by zložili hlavu. V Paríži našli prístrešie v kláštore a tak Hlinka mohol upovedomiť Američanov o svojej prítomnosti.

Plukovník Bonsal sa s Hlinkom zišiel:

„Mám skvelé spomienky“, napísal Bonsal, „na stretnutie s týmto slovenským kňazom. Často som o ňom zmýšľal ako o najsympatickejšom mužovi zo všetkých delegátov, s ktorými som sa stretol. Mal tmavé oči, priezračnej krásy, ktoré skutočne boli oknom do jeho duše a zjavnej úprimnosti.“

Otec Hlinka prijal Bonsala vo svojej malej cele. Podal mu list od generála Štefánika, ktorý bojoval vo francúzskej armáde pred tým než bol zavraždený Benešovými agentmi pri svojom návrate na Slovensko. Otcovi Hlinkovi zveril list pre americkú delegáciu:

„Dúfam, že sa čoskoro pripojím k otcovi Hlinkovi a jeho priateľom. Prosím skúste dohodnúť rozhovor s prezidentom alebo štábom plukovníkov. Môžem vám garantovať úplnú pravdivosť toho, čo vám povedia.“

Trvalo takmer tri mesiace, než otec Hlinka so sprievodom dosiahli Paríž a Bonsal naznačil, že prišli takmer neskoro. „Tohto som sa obával,“ odpovedal kňaz, „ale naše meškanie bolo zapríčinené len vďaka mimoriadnym českým snahám držať nás ďalej od Paríža.“

Otec Hlinka tiež vysvetlil, že Slováci sa boja komunistov.

Češi Slovákom povedali, že iba spojenie ich národov ich môže zachrániť pred komunizmom:

„Prečo neskúsiť spojiť sily? V každom prípade to bude iba dočasné opatrenie, ako manželstvo na skúšku. Pokiaľ sa spojenie ukáže ako zlé, každý z nás pôjde svojou cestou.“

Ale ani nie po troch týždňoch maska spadla. „Za tento krátky čas sme pod vládou Čechov trpeli viac než za posledných tisíc rokov. Pamätajte na moje slová. Čas ukáže, že boli pravdivé.“

Bonsal Hlinkovi pripomenul, že „Pittsburgská deklarácia“ garantovala Slovákom autonómiu, na čo mu Hlinka odpovedal, že tá istá deklarácia Slovákom garantovala zastúpenie na mierovej konferencii.

„Museli sme vydržať všetko,“ pokračoval Hlinka, „od českých vojakov a pražských politikov. Češi považujú Slovensko za kolóniu a zaobchádzajú s nami ako keby sme boli divochmi z Afriky. Títo cudzinci prehlasujú, že patríme k rovnakému národu, ale len čo dostanú šancu, zaobchádzajú s nami ako s nevoľníkmi.“

Bensal Wilsonovi ohlásil všetko čo sa dozvedel a ten bol ohromený zistením, že existuje rozdielny pohľad na vec medzi Čechmi a Slovákmi. Keď si uvedomil, že bol oklamaný, nahnevane prerušil Benešov prejav na konferencii zo dňa 5. mája 1919: „Formálne prehlasujem, že za žiadnych okolností som nikdy nepovažoval verejnú konzultáciu na Slovensku za nadbytočnú.“ (Conference Transcript Folio IX, series XXI, dossier G/L)

Beneš vedel, čo môže od referenda na Slovensku očakávať a tak odstránil pôvodcu týchto nebezpečných myšlienok. Požiadal Tradieua, aby prijal okamžité opatrenia. Tradieu bol rád za svojho spolusprisahanca. V noci ďalšieho dňa francúzska polícia vtrhla do kláštora a odvliekla Hlinku i s jeho doprovodom. Boli vyhostení z Francúzska ešte tú istú noc.

Keď sa Bonsal vrátil, aby so slovenskou delegáciou prebral ďalšie záležitosti, našiel iba prázdne cely. Opát kláštora všetko Bonsalovi objasnil: „Beneš a Tardieu sú na vine.“

Americká delegácia podala oficiálny protest proti Tardieuovi, ktorý odpovedal, že Slováci boli „divní Rusi Karpát“, ktorým bolo ťažké rozumieť rovnako ako je ťažké ich asimilovať. Bolo by absurdné premeniť túto časť Európy v pevnú vládu, bolehlav malých národov.“

Americká delegácia bola otupená touto nehanebnosťou a Tardieu bol varovaný, že nejde „po dobrej ceste k vytvoreniu pevného Československého štátu.“

Potom čo sa jeho ľudia dostali z rúk francúzskej polície, vydal sa Hlinka späť na Slovensko, kde pokračoval vo svojom boji na obranu svojho národa. Ten ho chcel zvoliť do parlamentu, čo sa Čechom nepáčilo.

„Hlinka,“ píše Bonsal, „sa rozhodol prijať svoje zvolanie, aby tak mohol bojovať za slobodu svojich ľudí. Niekoľko týždňov pred voľbami vtrhla česká polícia do Hlinkovho domu uprostred noci a odvliekla ho do väzenia ďaleko od ľudí, ktorí ho obdivovali. Mesiace sa s ním zaobchádzalo s takou krutosťou, že jeho zdravie bolo ťažko poškodené. Nebohý otec Hlinka si zaslúžil viac než túto tŕňovú korunu. (Suitors and Suppliants, str, 217)

V skutočnosti bol Hlinka vo väzení niekoľkokrát surovo zbitý. Takto skončili snahy Slovákov presadiť svoje právo na sebaurčenie.

Slováci neboli jedinými ľuďmi, ktorí sa stali obeťami českej nenásytnosti. Bolo tu tiež 691 923 Maďarov a 640 000 Rusínov, ktorí rovnako ako Slováci, okamžite dostali náhubok. Nad všetkými ostatnými tu tiež boli 3 231 688 Nemocov žijúcich v Sudentoch. Napriek všetkým svojim rozdielom boli títo ľudia spoločne vtiahnutí do poddanstva skrz dobrotu Versaillskej zmluvy.

Češi reprezentovali polovicu „československého“ obyvateľstva podľa údajov zo štatistík poskytnutých Benešom. Podľa iných štatistík boli v menšine. Vytvorenie tohto klobásovitého štátu, dlhého viac ako tisíc kilometrov, bolo umožnené len vďaka európskym slobodomurárom. Tí už dlhú dobu túžili zničiť Rakúsko-Uhorsko, poslednú katolícku baštu v Európe. Slobodomurári zhruba storočie pred tým uskutočnili vo Francúzsku krvavú revolúciu, ktorá im nad touto krajinou dala neobmedzenú vládu. Teraz boli pripravení ovládnuť Rakúsko-Uhorsko. Sudetskí Nemci boli veľmi dynamickým elementom tejto katolíckej ríše a bolo teda pre slobodomurárov dôležité oddeliť ich navždy od zvyšku Rakúska.

Verejnosť je často uvedená do omylu neškodnými aspektmi slobodomurárov, či už išlo o ceremoniály alebo oblečenie. Keď takýto muži stredného veku cítili dôležitosť pri citovaní tajnej prísahy a prevzatí truhly s trojuholníkmi a kružidlami, tak to naozaj nebolo znepokojujúce: rovnako ako ich spôsob hrania sa na voodoo alebo prekonávania ich nedostatočných individualít v skupinovej terapii. Každopádne v roku 1914 znamenali rituály slobodomurárov niečo viac. Boli otrávení vlastnou nenásytnou túžbou po moci. Medzi rokmi 1914 až 1918 slobodomurári okupovali väčšinu dôležitých miest v rade európskych štátov, vrátane armády. Vo Francúzsku od generála Sarraila k Poincaréovi a Tardieuovi, takmer všetci ministri boli fanatickými slobodomurármi.

Slobodomurári boli rovnako činní vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch na všetkých úrovniach vlády, podnikania a médií. Proti tomuto impozantnému poriadku moci stálo katolícke Rakúsko osamotené. Prví Rakúšania čoskoro padli pod údermi sústredeného slobodomurárskeho útoku.

So zánikom Rakúsko-Uhorska v novembri 1918 oznámili sudetskí Nemci svoj zámer vyhlásiť nezávislosť a založiť vlastný štát, čo uskutočnili takmer okamžite. Je ťažké pochopiť, ako mohlo Čechov vôbec znepokojovať toto rozhodnutie. Sudetskí Nemci boli rozdielne etnikum s rozdielnym jazykom, zvykmi a náboženstvom. Boli oddelení od Rakúska a nikto Čechom nedal mandát Rakúsko nahradiť.

Napriek tomu vojaci do Sudet vpadli, aby zvrhli miestnu vládu. Sudetskí ministri boli zavretí do väzenia a zbití, rovnako ako slovenskí vlastenci. Mnoho vidiečanov bolo postrieľaných.

Protesty proti perzekúcii sudetských Nemcov boli umlčané slobodomurárskymi konšpirátormi Benešom, Tardieuom, Poincaréom a ich spojencami. Teraz už nič nestálo Benešovi v ceste, aby rozšíril slobodomurársku vládu nad ďalšími katolíckymi národmi, vrátane 2 miliónov Slovákov, pol milióna Maďarov a 75 000 Poliakov.

Beneš mal plány pre ešte väčšie Československo, od Dunaja k rieke Spree, teda od berlínskeho predmestia k centru Budapešti. Tento plán bol narysovaný v roku 1916 v tichosti lóže Veľkého Orientu. Beneš bol teraz videný v pravom svetle. Pod nápisom „Zničenie Rakúsko-Uhorska“ bola na priamy rozkaz Beneša kartografom Kuuffnerom nakreslená detailná mapa: nové Československo by zhtlo nielen Rakúsku ríšu. Hranice viedli od Budapešti k Drážďanom a južnej časti Berlína, Sliezsko bolo tiež anektované. Plán s mapou bol neskôr uverejnený Delagrave Publishing Company v Paríži.

Ľud strednej Európy, chytený medzi komunistami a slobodomurármi, nemal najmenšiu šancu. Lóža Veľkého Orientu zdieľala rovnaký antiklerikalizmus s komunistami, vždy spoločne pracovali proti kresťanom a usilovali o zničenie Rakúsko-Uhorska.

Moc medzinárodných slobodomurárov bola taká, že Wilson nezašiel ďalej než k slovnému protestu proti zotročeniu miliónov ľudí českými slobodomurármi. Nikto nikdy neargumentoval v tejto situácii jeho Štrnástimi bodmi na sebaurčenie. Beneš v roku 1919 naoko sľúbil, že národy pod správou Čechov dostanú autonómiu. To bolo čisté pokrytectvo od tyrana nosiaceho masku liberálneho štátnika.

V nasledujúcich 20-tich rokoch obrali pražskí slobodomurári podrobenú populáciu o všetku slobodu, dôstojnosť a národnostný charakter. Český jazyk bol prítomný všade: na školách, súdoch, celá armáda bola česká a kontrolovaná českými slobodomurármi. Tí, ktorí odporovali, boli mučení, uväznení alebo zabití. Po 20-tich rokov boli tieto národy nútené znášať útlak svojich slobodomurárskych vládcov. Vyslobodenie prišlo v roku 1938 a slobodomurárska záhuba nad strednou Európou bola zlomená.

Slobodomurárska porážka v roku 1938 a 1939 urýchli začiatok druhej svetovej vojny, kedy medzinárodné slobodomurárstvo vyhlási vojnu zemi, ktorá oslobodila utlačované národy Európy.

Štátny tajomník Lansing to predpovedal správne:

„Versaillská mierová zmluva bude zdrojom novej vojny, rovnako ako je isté, že po noci nasleduje deň.“

Druhá svetová vojna napriek tomu nemala byť náhlou a spontánnou akciou, ale priamym a nevyhnutným dôsledkom zlých zmlúv z Versailles. Vojna samotná bola vyhlásená vo Versailles dňa 28. júna 1919.

Niekto môže argumentovať, že komunisti sa chovali omnoho horšie v roku 1945 než Spojenci v roku 1918, ale výsledky, pokiaľ ide o utrpenie, neboli príliš rozdielne. Okrem toho, mierotvorci z roku 1919, na rozdiel od Stalina, sami seba obliekli do liberalizmu a humanistickej slušnosti. Komunistické barbarstvo bolo nepopísateľné, ale zodpovedalo predpokladanému vzoru vytvorenému v roku 1917. Komunisti vraždili a vraždia, sľúbili iba teror. Na druhej strane, Spojenci boli slušní, civilizovaní ľudia, tí najlepší z liberalizmu a demokracie, ktorí neustále zrádzali všetky princípy, ktoré tak hlasno proklamovali. Vzali späť svoje slová, zradili svojich priateľov, ale nie iba raz, desaťkrát. Spáchali zločin proti duchu. Predajnosť, zrada, chamtivosť, hlúposť a pokrytectvo získali v ich réžii nový rozmer. Smrteľne podkopali základy Západnej civilizácie.

Každopádne v Prahe sme boli iba na pol cesty do Golgoty: 10 ďalších krajín čaká na svoje ukrižovanie.

O Aman

47 komentárov

  1. Je dobre si precitat, aj takpovediac pohlad z druhej strany. Dnes uz takmer sa nevyskutujuci. Prelinaju sa tu dve linky, pohlad katolika a pohlad nemecky orientovaneho pozorovatela. Ten katolicky pohlad mu je vlastny , vidiet ze naozaj poznasituaciu podrobne,takze tam nemam vyhrady. Ten nemecky pohlad, ma skulinky a diery. Napriklad hodnotenie pittsburgskej a clevelanskej dohody. Tam citit nemecku neznalost az by som povedal aroganciu. Kto iny ako nasi emigranti mohol vystupovat za nas? A podpora bola aj doma vid Hlinka. Tam je rozpor, tam si sliape na jazyk. Ina vec je ze Masaryk a Benes, uz ked podpisovali dohody vedeli ze ich nedodrzia. Paci sa mi ako presne a trefne popisuje slobodomurarov a ich ulohu.
    Az na male vyhrady, nakoniec ziaden z nas nemoze by absolutne objektivny, musim povedat, ze hodnotenie a popis ma velmi blizko k realite. Bolo by dobre, ak by si to precitalo vela Čechov a skusilo sa nad nim zamysliet, preco 1. ČsR dopadla ako dopadla . Bolo by to lepsie ako stale kricat ze Slovaci ich zradili atp, ako to oni radi robia.

  2. Československo bola najnešťastnejšia a najhoršia myslienka, aká bola Slovákom vnútená. Dokonca aj predošlá maďarizácia mala menej negatívnych následkov, lebo bolo jasné, že je cudzi a vyvolával odpor, obranu a sebauvedomenie. Myšlienka čachooslováckosti bola naopak nenápadne zákerná, a navyše bola spojená práve s Čechmi napojenými na anglosionistický jed ( slobodomurárstvo, ako sa tom vtedy hovorilo, lebo to boli jeho najznámejšie prejavy). To, čo sem prenikalo počas prvej republiky z Ameriky, bol jednoznačne tichý plutokratický jed.

    • Čo myslíš, koľko ĺudí s Tebou súhlasí? Po tých rokoch propagandy ako nás Česi zachránili? Ja.tvrdím, že nás nielen počešťovali,ale nás ekonomický vydrancovali. Skrátka stali sme sa.ich kolóniou.

      • Dnes už s takým názorom, aj keď asi nie tak jednoznačným, súhlasia mnohí. Každopádne mi úplne stačí, že aspoň ty.

        Ale ja by som okrem ekonomického rabovania a okrem čechizácie zdôraznil najmä tragédiu už samotného princípu, že sa tu nemohli vytvoriť nezdeformované samostatné kryštály lokálnej autentickej kultúry minimálne hneď po skončení 1.Svetovej. Začiatok je vždy najdôležitejší a tento bol zdeformovaný riadne. Najprv sa stromček ťahal do Viedne, potom do Pešti a vzápätí do Prahy. To je historický unikát, to sa potom nemožno čudovať súčasnosti, to je proste tragédia. A keď nakoniec dostal slobodu, bolo to v zlých rokoch vojny. Napriek tomu dokázal svoje zdravé jadro, aby vzápňtí vpadol naň komunizmus a deformovanie začalo znova, tentoraz aj do Moskvy.

        Ja viem že sú to všeobecne známe veci, ale keď to dá človek nahromadu, tak sa nečuduje, prečo je Slovensko so svojou vôľou a spoločenským mýtusom tak zle, ako je. Skôr je zázrak, že Slovensko stále ako tak žije a je to dôkaz toho, že jeho koreň je naozaj hlboký a že aj po neviekoľkatom totálnom dodrbaní, zas ta životná sila vyrastie.

        • Slovensko je zázrak. Zrejme nemá porovnanie.
          Ja so Ti to vravel bratku.:)

          • Hej, zázrak, že prežilo.
            Iní to nedokázali
            https://cs.wikipedia.org/wiki/Dronte_mauricijsk%C3%BD
            🙂

          • Su aj lepsie priklady. Napriklad Luzicky srbi, Prusi, povodny Anglovia, Moravaci, tyto to neprezili. A mnoho inych.

          • Hej, ale pravda je niekde inde.
            Mýtus dnešného Slovenska je produkt 19. storočia a neskorších dolepencov. Čo sa vlastne dnes vie o koreňoch tejto oblasti, o našej krvi a našej podstate? Nejaké jedno meno, „Slovensko“, a ten povrchný folklór okolo toho, to v žiadnom prípade nevystihuje.

            To je ten problém.
            Je to ako keď niekto chce skonzumovať obsah konzervy a dosťane sa len k tomu, že oblizuje vonkajší plech. A posudzuje obsah podľa plechu, prípadne podľa písmenok na obale.

      • Aj v Ottovom ekonomickom slovníku uviedli: „Slovensko bude naší koloniální zemí…“.

  3. Tento článek vytváří dojem, že pod Maďary se Slovákům dařilo skvěle, dokud nepřišli ti hnusní Češi a všechno nepokazili.

    Národní hrdost je skvělá a potřebná věc, ale pokud se zakládá ne polopravdách nebo vyložených lžích, tak je to pouze obr na hliněných nohou.

    Realita je dnes taková, že Praha, Brno a další města jsou pod velkým náporem mladých Slováků. V lékárnách pracují prakticky jen slovenky, na českých univerzitách studuje 24 000 slováků, z nichž většina se do své chudnoucí vlasti nemíní vrátit. V každé firmě je několik Slováků, kteří tu zůstali po vysoké škole, zvlášť tady na Moravě je to hodně patrné.

    Nedávno jsem mluvil s jednou od Košic. Ta říkala, že jedinou možností jak přežít, je odtam utéct.

    Tyhle články na mě působí dojmem jako kdyby je psal nějaký bratislavský intelektuál, pohybující se jen mezi svým dobře placeným a jistým zaměstnáním ve státní sféře, svým luxusním bytem a drahými bratislavskými kavárnami. A proto vůbec nevnímá realitu dnešního Slovenska.

    Na Slovensko to mám blízko, mám tam i nějaké známé, takže tam občas jezdím a pozoruju, že od rozdělení to tam jde z kopce čím dál rychleji. Rychleji než u nás, i přes ficovu sociální vládu (my jsme posledních 10 let měli samé pravicové vlády rozkrádající stát).

    • Slovensko nebolo „pod Maďary“.
      Aby si to pochopil, vole, pardon, morave, bolo súčasťou Ostereich-Ungarne, po vašem: genauso wie Tschechei.
      Das selbe Reich 🙂

      • Ale bolo pod Madary. To je pravda. Prave po vyrovnani od 1867 sme padli pod Madarsku knutu s cielom vytvorit jediny a jednotny madarsky narod. Zle je, ze po roku 1918 Cesi ako si spravne povedal tuzili vytvorit jediny ceskoslovensky teda CESKY narod

      • Cize Cesi zacali robit to iste co Madari, ale to vies aj sam. Ved preto zavrazdili MRŠ.

    • Vedel som ze sa ozvete prave Vy. Je to symptomaticke. Za 1. Clanok netvrdi, ze s Madarmi to bola selanka. Clanok popisuje cesky kolonializmus. To je nieco ine.

      2. VY sam ste Moravak, ci Moravan ale v skutocnosti ste Cech. VY sam potrvdzujete vsetko co sa tam napisalo. Mozno vo Vas zostalo este ake take lokalpatrioticke jadierko, ale to je vsetko.

      3. Slovenko po rozdeleni, voci Cesku, vyletelo hore. Ten rozdiel sa zmensil.
      To ze mnoho Slovakov zije v Cechach je pravda aj to je pravda, ze to ma socialne priciny.

      4. Budte rad, ze tam Slovaci su. Napajame vysokou kvalitou Vas genofond. Pravda je taka, ze Slovensko ma zufaly, opakujem zufaly nedostatok tychto ludi. Su tu pre nich obrovske prilezitosti a nema ich kto zaplnit.

      5. Prave v Kosiciach je hafo moznosti pre vzdelanych ludi, vzniklo tu Sillicon Valley a nejsou lidi. Ako sa mi nedavno vyjadril, jeden CEO: berieme kazdeho s IQ nad 100, co vie chodit. V kosiciach v IT pracuje cez 8000 ludi z 230 000 obyvatelov, to je sialene cislo.

      6. Dnes nie je problem, ist do sveta, Cesko nie je meritko. Dcera pracovala na vysoko kvalifikovanom poste v najbanke sveta, v GB a SRN, rozhodne necumela pri okienku ani nerobila dealera. Syn moze pracovat hocikde na svete od Californie po Prahu. Ovladaju anglicky, nemecky, francuzsky jazyk vynikajuco. Ano studovali v Prahe, z jedineho dovodu, finacneho, inak by som ich poslal do Londyna. A Cesku sa ich studium uz davno vratilo.
      7. Mlady ludia dnes neziju v Prahe z fin. dovodov ale z dovodu ze Praha je velkomesto, ktore ich laka.
      8. Dufam,ze sa mlady Slovaci vratia, maju sa kam. Ja by som mojim detom, odovzdal spolocnost aj v tomto okamziku. Moja situacia je priznacna, poznam vela kolegov co maju obrovsky majetok, ziadny uradnici a ziadny zlodeji a ich deti ziju vonku. Su z toho nestastny. Problem je, ze ked preziju svoj zivot od 18 do 25 mimo Slovenska, vytvoria si socialne vazby mimo vlasti. Tazko sa im vracia, maju tu otca a matku ale to je vsetko. Mozno sa vratia neskor.

    • A ked sa cosi napise, ze Česi, neberte to osobne. Netreba mat krvave oci, koniec koncov, co bolo to bolo☺, dnes je to minulost, koniec koncov bolo aj dobre a uplne nakoniec my Katolici, si vieme odpustit!

      • Že jsou Slováci svébytný a kulturně jedinečný národ nikdo rozumný nebude popírat. Ale fakta jsou fakta.
        Češi si tímhle stádiem infantilního nacionalizmu založeném na sebeklamu a shazování všeho špatného na okolní národy prošli v 19. století. Slováci si tím procházejí nyní.

        Rád čtu různá slovenská fóra zejména kvůli tomu, že je zde hodně tradičních slováků, kteří nejsou tak zpitomnělí žido-zednářskou propagandou jako ostatní národy směrem na západ (to je dané hlavně katolicizmem). Ale nesmysly o brutálním českém útlaku mě docela vytáčí. Kdyby to byl opravdu tak brutální útlak, tak by u vás od 1. republiky byla úředním jazykem čeština a nikdo by na slovensko necpal skoro 70 let bilióny korun v investicích počínaje Masarykem a konče Husákem.
        Každý fanatický slovenský nacionalista by měl povinně navštívit palestinu, aby viděl, jak vypadá skutečný národnostní útlak a srovnal si to pořádně v hlavě.

    • Zrejme ten článok nepísal ani ten „bratislavsky intelektuál“, ostatne za intelektuála sa v Bratislave a vôbec na Slovensku považuje hocaký malomeštiacky zlodej, či kryptokomunista na-nominovaný do štátnej správy, univerzity či tzv. slovenskej akadémie vied, alebo dobre sponzorovaný pisálek.
      Mám skôr dojem,že autorom je nejaký ublížený maďarský iredentista, v čase rozkladu strednej a juhovýchodnej Európy snívajúci o veľkom Maďarsku.

      • Degrelle ako maďarský iredentista, nedajbože kryptokomunista… 🙂 Už dávno som sa tak nepobavil. A pritom stačí použiť google.

        • „ZAUJATIE VLASTI“ – ÚTEK DO KARPATSKEJ PASCE

          Nepravdy druhého maďarského (seba)klamu dala oficiálna Budapešť dokonca zvečniť v kove – sú vyrazené na pamätných medailách vydaných roku 1996 k oslavám milecentenária, teda 1100. výročia tzv. zaujatia uhorskej vlasti.
          Už výraz „zaujatie vlasti“ je nesprávny, pretože nešlo o nič iné ako o ničivý vpád spojený s krviprelievaním, na ktoré s hrôzou dlho spomínala celá Európa.
          „Zaujatie“ nebolo nijakým premysleným činom, ale útekom pred záhubou a neskôr honbou za novou korisťou. Okrem toho, že spomínaný „maďarský štát“ v tom čase vôbec neexistoval, vodcovia starých Maďarov (presnejšie starých Uhrov) mohli poznať štátny útvar len veľmi hmlisto od susedných spoločenstiev. Koristnícke pustošenie Podunajska a Európy trvalo takmer trištvrte storočia, a aj po jeho skončení, po roku 955, prešlo niekoľko desaťročí, kým sa začali črtať obrysy štátneho útvaru.

          Nie maďarského, ale uhorského, postaveného skôr na Nemaďaroch. Štát, kde Maďari presadili svoju zvrchovanosť, vznikol až roku 1867 rakúsko-maďarským vyrovnaním, teda po viac ako 900 rokoch od (nedobrovolného) skončenia staromaďarských nájazdov.
          Ide zjavne iba o ideologickú pozlátku na zamaskovanie pravej podstaty tejto udalosti, ktorú súdobí kronikári súhlasne porovnávali s pustošivým vpádom Hunov v piatom a Avarov v šiestom storočí s tým, že vpád starých Maďarov bol ešte ničivejší. Aj preto, lebo – ako píše rakúsky historik Otto Molden – ohrozovali oveľa väčšiu časť Európy a dlhšie ako pred nimi Huni a po nich v 13. storočí Mongoli. Podľa O. Moldenamala konečná porážka starých Maďarov pri Lechu 10. augusta 955 (tento deň sa označuje ako dátum vzniku Rakúska) mala pre Európu rovnaký význam ako porážka Hunov pri Tours a Arabov pri Poitiers, pričom ubránenie európskej civilizácie najmä pred atakmi Arabov zo západu a barbarmi z východu bolo jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Európy.
          Staromaďarskí kočovníci boli povestní svojou krutosťou, o čom sa dochovali svedectvá. Nerozpakovali sa zabíjať starcov, deti i kňazov, vypalovať kostoly a upalovať ľudí, ktorí v nich hľadali úkryt.

          „… vtrhol najdivokejší národ Uhrov, krutejší nad všetky obludy,“ napísal kronikár Reginoz Priimu. „Pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali, a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených,“ dosvedčuje.
          Sedem starouhorských náčelníkov prisahá vernosť Almošovi. Pred útekom-vpádom do Karpatskej kotliny prevzal velenie nad hordami jeho syn Arpád.

          Liudprandova kronika Autópodosis z roku 958. „Ľudí zväčša zabíjali, mladé devy ako dobytok odvliekli so sebou (…) všetko spustošili až do základov,“ zaznamenali Fuldské anály.
          Vystrašená kresťanská Európa sa zúfalo modlila „Sagitti Hungarorum libera nos, Domine!“(Bože, zachráň nás pred šípmi Hungarov-Maďarov!)
          – ako o tom napísal i maďarský spisovateľ Gyula Illyés, spomínajúc „zahraničné nájazdy našich dobrodružných(!- pozn. aut.) predkov“. Tento nápis sa našielaj na jedom z francúzskych kostolov. Čo hladali staromaďarskí kočovníci vo vzdialenom Francúzsku, Nemecku či Taliansku?

          A Budapešť roku Pána 1996 s dobovo módnym liberálno-demokratickým úsmevom servíruje Európe odpoveď zvečnenú v kove: „Nájazdy neboli dobrodružnými vojenskými výpravami, viedli sa kvôli zabezpečeniu a upevneniu (neexistujúceho – pozn. aut.) maďarského štátu!“

          Starí Maďari v 9. a 10. storočí šokovali kresťanskú Európu a ich pravý obraz dodnes šokuje vlastných potomkov a dedičov do tej miery, že pred ním radšej zatvárajú oči. Väčšina maďarských historikov pred vlastným národom zatajuje, že tzv. zaujatie vlasti vyzeralo celkom inak ako víťazoslávny príchod hrdých vitézov.
          Staromaďarské kmene prišli do Karpatskej kotliny ako utečenci ohrozovaní inými kočovnými kmeňmi, po sérii zdrvujúcich porážok v bojoch s Bulharmi a tradičnými rivalmi Pečenehmi. Starí Maďari, presnejšie starí Uhri, tvorili pomerne rôznorodú zmes ázijských lurkitských a uralsko-altajských kmeňov. O ich predchádzajúcich osudoch sa veľa nevie, ale možno predpokladať, že z pôvodnej vlasti za Uralom ich vyhnal nápor iných bojovných kočovných kmeňov, Pečenehov a dalších, a tak sa začalo ich veľké blúdenie stepnými priestormi i vlastným osudom.
          Roku 830 ich história prvý raz nachádza v oblasti zvanej Lebedia (Lebedsko, Levedia) medzi Dneprom a Donom, severne od polostrova Krym. Až do roku 885 tu žili spolu s Chazarmi, chazarskými Turkami, pre ktorých, ako píše M. Augustin, „boli zdecimované staromaďarské kmene vítanou posilou“ a ktorí boli tiež prvými európskymi učitelmi starých Maďarov. Zrejme práve tu, na severnom pobreží Čierneho mora, získali vládu nad staromaďarskými kmeňmi príslušníci tureckej vojenskej šlachty. Popri tradícii večného blúdenia sa tak odštartovala (či ešte prehĺbila?) takmer trvalá tradícia vodcov z cudzej krvi a rozdelenie (staro)Maďarov vlastne na dva národy v jednom – na ľud a smutne známy, tzv.panský národ, privilegovanú vodcovskú elitu.
          Korene rodokmeňa spupného maďarského panského národa sú teda ázijské, (staro)turecké, jeho základom je vojenská šlachta tvorená dobyvateľmi z povolania.
          Prezrádzajú to mená (staro)maďarských otcov-zakladateľov: Álmoš- ulumus znamená po turecky velebný alebo tiež – kúpený. Herman Vámbéry odhalil aj tajomstvo mena Árpád. Tento maďarský vedec študoval v strednej Ázii turkitské a uralsko-altajské jazykové skupiny a vo svojom diele A magyarság keletkezése és gyarapodása (Budapešt 1895) potvrdil, že Árpád alebo Álpad nie je v turkitských jazykoch osobné meno, ale označenie titulu či hodnosti – Árpád znamená vládca, panovnik. Skutočné meno vodcu-vitéza, ktorý previedol starých Maďarov cez Karpaty, teda ostáva neznáme. Turecké súvislosti potvrdzuje aj skutočnosť, že v slovnej zásobe súčasnej Maďarčiny je 6,5 percenta slov tureckého pôvodu.

          Nový nápor Pečenehov však vyhnal starých Uhrov aj z Lebedie, kde žili s vyspelejšími Chazarmi (a zrejme aj pod ich ochranou, ako ich vazali). Uhri sa presunuli bližšie k dolnému toku Dunaja a na niekoľko rokov sa utáborili v oblasti Atelkuzu (Etelkôzu). Medzitým roku 965 kyjevské knieža Sviatoslav Igorevič zničil Chazarskú ríšu – spojenca, civilizátora a tútora starých Maďarov. Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho starí Maďarí v Atelkuze hľadali všemožné kontakty na byzantský cisársky dvor a považovali sa takmer za poddaných Byzancie.
          Dokonca je dosť pravdepodobné, že usadenie staromaďarských kmeňov práve v oblasti Atelkuzu bolo premysleným ťahom byzantskej diplomacie vedenej cisárom, ktorého nenadarmo nazývali Lev Múdry. Najväcším súperom Byzancie na Balkáne bolo silné bulharské mocnárstva a bojovní kočovníci boli ideálnym nástrojom na vytvorenie severného frontu proti bulharskému cárovi Simeonovi II.

          Skutočnosť, že starých Maďarov v čase presunu z Lebedie do Atelkuzu už viedla šlachta tureckého pôvodu, sa tak dostáva do ešte zaujímavejšieho svetla.
          Chazari bývajú označovaní aj ako chazarskí Turci. „Na čele jednotlivých kmeňov stáli dosadení (! – pozn. aut.) náčelníci“ (J. Tibenský). Almoš ako velebný a – kúpený! A dalšia pozoruhodnosť – od roku 740 rozhodnutím chána Bulana bola štátnym náboženstvom
          Chazarskej ríše žídovská viera, čiže nie je vylúčené ani to, že maďarský praotec Arpád bol obrezaný.

          Nech už bola miera byzantských mocenských manipulácií so staromaďarskými kočovníkmi akákoľvek, ich existencia je nesporným historickým faktom. Už v Lebedii pri Kryme boli starí Maďari pod krídlami civilizovanejších Chazarov a v Atelkuze boli ich tútormi zasa Byzantínci. Po prechode cez Karpaty vazalsky sklonili hlavu pred Veľkou Moravoua krátko nato pred Franskou ríšou.
          Reťaz (staro)maďarskej kolaborácie vždy s tými aktuálne najsilnejšími pokračovala mocenskou „družbou“ s Turkami v rámci uhorských magnátskych a cirkevných intríg (aj priamym pozývaním tureckých vojsk, čo možno označiť za predobraz „internacionálnej pomoci“). Po tureckej nadvláde sa potomkovia starých Maďarov na niekoľko storočí prikryli mocenskými krídlami Nemcov, prížívujúc sa na ich protislovanskej koncepcii Drang nach Osten (tlak na východ), ktorá bola jednou z hlavných príčin oboch svetových vojen. Maďarská tradícia pridávať sa k najmocnejším je dodnes živá, preto súčasné Maďarsko hneď od svojho vstupu do NATO patrí medzi najaktívnejších členov tohto spojeneckého zväzku.

          Ak učiteľmi starých Maďarov boli Chazari a učitelmi Chazarov a nepriamymi“ dodávateľmi veliteľských kádrov“ Byzantínci, môže s tým logicky súvisieť množstvo ďalších pozoruhodných záverov. Aziatská vierolomnosť, dvojtvárnosť a prefikanosť sú povestné dodnes, a je nesporné, že vodcovia starých Maďarov v týchto taktických disciplínach vynikali už v čase prechodu cez Karpaty. Nedokázali však to, čo Byzancia. Slabou stránkou staromaďarských náčelníkov (v maďarských dejinách potom už tradičnou) bola neschopnosť prijímať správne strategické rozhodnutia.
          Presnejšie také strategické rozhodnutia (niečo ako pozitívny program), z ktorých by malo dlhodobý osoh celé maďarské spoločenstvo, nielen „panský národ“, horná vrstva privilegovaných.
          Z Atelkuzu, svojej novej vlasti, sa starí Maďari zakrátko vyhnali sami spôsobom života, ktorý sa nezaobišiel bez sústavného ohrozovania okolia.
          Staromaďarská pastiersko-koristnícka spoločnost, ako píše P. Žitňan, bola parazitická, neproduktivna. Vodcovia kočovníkov mali z viacerých dôvodov silný sklon k organizovaniu lúpežných výprav, ktorými získavali nielen materiálne hodnoty, ale aj ženy a deti na posilnenie svojich šarvátkami stále prerieďovaných radov.
          Táto (staro)maďarská tradícia sa neskôr stala tiež základom násilnej maďarizácie, jedného z najväčších politických zločinov 19. a 20. storocia. Zvyk nasávať a zneužívať cudzie, i ľudské „zdroje“ z okolia -aj vojensky- bol zaznamenaný aj u iných ázijských kočovnikov -dobyvateľov. Džingischán, Batuchán i Turci pri útoku hnali pred sebou „živé štíty“.

          Tradície krutých dobyvateľov pretrvali až do modernej súčasnosti. Horthyho maďarskí velitelia za druhej svetovej vojny čistili mínové polia tak, že na ne nahnali „socialistov“ a maďarských Židov, a keď sa im podarilo podobnými „metódami“ zlikvidovať celú jednotku (!), dostali za dobre vykonanú prácu dovolenku na „zotaveníe“ a po nej prichádzali na východný front s dalším „turnusom“. Lomcujúce svedectvo o týchto zverských praktikách podal maďarský autor István Kossa v románe Dunától a Donig (Od Dunaja po Don). To však nie je jediný priklad.
          Maďarské útvary, ktoré spolu s armádou nemeckého maršala Paulusa v zime 1942- 1943 bojovali v obklúčenom Stalingrade a boli úplne zničené, pozostávali z väčšej časti z príslušníkov nemaďarských národov.
          Táto obludná metóda v maďarskom „panskom národe“ prežila až do 20. storočia. Navyše obohatená o snahu hnať „menejcenných“ (teda Nemaďarov) na jatky prvej línie nielen fyzicky ale aj morálne, a všemožne pchať a škrtiť cudzie hlavy v slučkách vlastnej politickej a etickej (ne)zodpovednosti.

          Po ťažkej porážke v boji s Bulharmi a vyvraždení kočovísk v Atelkuze Pečenehmi museli značne oslabené staromaďarské oddiely v chvate opustiť aj túto dočasnú vlasť. Stratili väčšinu svojich rodín i hlavného majetku, stád dobytka. V takomto stave pritiahol do strednej Európy hlavný voj starých Maďarov. Prišli sem ubiedení a oslabení, prenasledovaní mocnejšími nepriateľmi. Verecký priesmyk v Karpatoch, tzv. Ruskú bránu prekročil „bez rodín, len z bojovníkov sa skladajúci jazdecký pluk (…) so slovanskými manželkami, so slovanskými matkami,“ ako napísal známy maďarský historik F. Salamon. Potvrdzuje to aj slovenský historik J.Tibenský: „K ich prechodu do novej vlasti došlo za veľmi dramatických okolností“.
          Takých dramatických, že vyústili do zavraždenia vlastného vodcu! Zúfalstvo zo série tažkých porážoka neúspechov zrejme priviedlo ostatných veliteľov k presvedčeniu, že Almoš stratil priazeň bohov a tak: „Podľa niektorých autorov Maďari počas rituálnej obete roku 895 zabili svojho sakrálneho kráľa Almoša na ukrajinskej strane Vereckého priesmyku“ (L.Navrátil). Rozhnevaným bohom priniesli najväčšiu možnú obeť – svojho najvyššieho vodcu. Nebolo to nič iné ako prejav vrcholnej beznádeje.

          Na obrade obety sa pravdepodobne zúčastnila celá mocenská elita kmeňového zväzu starých Maďarov, čiže aj sedem náčelníkov, ktorí podľa legiend niekoľko rokov predtým prisahali Almošovi vernosť vlastnou krvou, krvnou zmluvou (vérszerzädés). Morbídny rituál musel byť pre pohlavárov udalosťou vrcholného významu. Všetko teda nasvedčuje, že na krvavom obrade rituálnej obety Almoša nemohol chýbať ani novoinštalovaný vodca – jeho syn Arpád.

          Mýtického vodcu starých Maďarov tak sprevádza tieň povesti otcovraha.

          Je veľmi pravdepodobné, že na dlhej, strastiplnej a nebezpečnej púti od Uralu po Karpaty, plnej vojen a konfliktov, boli rodiny starých Maďarov – podobne ako pri trestnej výprave Pečenehov v Atelkuze – opakovane ohrozované a vyvražďované. Svedčí o tom aj skutočnosť, že už počas pobytu v Lebedii a neskôr pri Atelkuze sa predovšetkým u náčelníkov (chánov) čoraz častejšie objavujú najmä slovanské ženy. Turecká šlachta, prapôvodné jadro (staro)maďarského „panského národa“ teda vstúpila do Európy ako prvá, dávno pred prekročením Karpát – cez manželské lôžko.

          Po krachu taženia proti Bulharom sa staromaďarské spojenectvo s Byzanciou skončilo a vodcovia kočovníkov začali rozohrávať svoje žoldniersko-spojenecké hry medzi ďalšími dvoma silnými rýšami – Veľkomoravskou a Východofranskou.
          Len čo ubiedení starí Maďari, ešte stále predstavujúci nezanedbateľnú vojenskú silu, prekročili Karpaty, ich nový vojvodca Arpád poslal na Veľkú Moravu poslov s prosbou o povolenie usadiť sa v severnejšej, riedko osídlenej nížinato-močaristej časti medzi Dunajom a Tisou. Arpád, podľa M. Kučeru, prejavil vďačnosť tak, že správcovi východnej časti ríše kniežatu Salanovi (Svätoplukovi II.) poslal 12 bielych koni, dvanásť tiav, otrokov a drahé kožušiny. Neskôr starí Maďari začali tvrdiť, že to územie kúpili.

          Z tejto historickej chvíle sa zrodila ďalšia z takmer nekonečnej série nepravdivých maďarských legiend. Ich predkovia vraj kúpili krajinu od kráľa Svätopluka (dokonca Svätopluka 1., ktorý v tom čase už nežil) za bieleho koňa. Logika tejto legendy je deravá ako rešeto. Legenda podsúva, že išlo o celú krajinu – Panóniu alebo Karpatskú kotlinu. Ktorý vladár by predal (či odstúpil) obrovskú krajinu za jediného koňa a jeho výstroj? Okrem toho, keby sa takýto „významný obchod“ uskutočnil, určite by v nasledujúcich storočiach neušiel pozornosti dobových kronikárov – o predaji krajiny za bieleho koňa však niet v súvekých análoch ani jedinej písomnej zmienky. Ale každá legenda obvykle skrýva i racionálne zrnko.
          Darovať najlepšieho koňa je starodávny vazalský zvyk ázijských a orientálnych (najmä kočovníckych) národov. Navyše „nefalšovaní“ stredovekí kočovníci nikdy nemali pevnejší vzťah k územiu. Naopak, potreba nových pasienkov ako aj dlhodobá skúsenosť s neustálym
          ohrozovanim inými im velila často sa premiestňovať, neostávať dlho na jednom mieste. Ako ukázali udalosti rokov 896 – 955, ďalšieho vyše polstoročia po vpáde, ich vodcovia nemali v úmysle trvalo sa tu usadiť a už vôbec nie organizovať nejaký štátny útvar – veď ani poriadne nevedeli, o čo ide.

          Ako správne postrehol P. Žitnan, „pri takomto spôsobe života sa daná spoločnosť usadiť ani nemohla, lebo by to bola jej záhuba – pasienky by sa vypásli, korisť by bola stále menšia, až nakoniec by sa vykoristované okolie postavilo proti svojim vykoristovateľom“. Územie obývané kočovnikmí bolo teda po istom čase v takom (zdevastovanom a exploatovanom) stave, že mohli prežit, len ak sa premiestnili inam – v úlohe večného bludára.

          Okrem legendy o kúpe krajiny za bieleho koňa kríva na obe nohy aj tzv. Podmanitelská teória, podľa ktorej si starí Uhri-Maďari tunajšie (aj slovenské) obyvateľstvo podmanili, a tak získali právo mu vládnuť. Vyrukovali s ňou najmä pri oslavách milénia, tisícročia „zaujatia vlasti“ – vpádu do Podunajska.
          Predovšetkým, ako si mohli podmanit niekoho, kto tu podľa ich historikov i prezidenta Gäncza vôbec nebol? Veď ak sem údajne prišli starí Uhri-Maďari ako prví, s kým vlastne museli bojovať?

          Staromaďarským náčelníkom sa však nepodarilo vojensky ovládnuť celú Karpatskú kotlinu, ich doménou ostal dnešný Alfäld – nižina. Z územia súčasného Slovenska postupne ovládli iba čast Žitného ostrova a nížinatý pás na juhu.
          Oblasť východného Slovenska neobsadili ani do konca 10. storočia. Legendy o „zaujatí vlasti“ či spomenutá podmanitelská teória zároveň spoľahlivo vyvracajú do omrzenia goebbelsovsky opakované tvrdenie, že Maďari sú autochtónnym (prapôvodným, domorodým) obyvateľstvom Karpatskej kotliny.
          Prapôvodné obyvateľstvo zjavne nemusí svoju vlasť ani kupovať (za bieleho koňa), ani „zaujať“ podmaňovaním si kohosi, kto tu vraj ani nebol. Napokon, legendy si protirečia – ak by ktosi krajinu kúpil, nemusel by ju obsadzovať, a naopak – keď ju obsadil, nemusel ju predsa kupovať. Tieto dodnes živené potemkinovské mýty maďarských intelektuálov by boli na smiech, keby sa z nich neodvíjali vážne, až tragické dôsledky.

          Úsilie vymazať z maďarských dejín či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes. Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál – aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu „maďarstva“ v dejinách.
          Vojensko-lúpežnej sláve kočovníkov však začal dochádzať dych a ich taktické „tromfy“ sa v konečnom dôsledku obrátili proti nim (čo je v maďarských dejinách obvyklý model). Európski vojvodcovia sa rýchlo učili a vo viacerých bitkách porazili staromaďarských bojovníkov práve použitím ich vlastných metód. Najvýraznejším prikladom je konečná a osudová porážka veľkého staromaďarského vojska (nemecké pramene hovoria až o 50 tisícoch jazdcov) 10.augusta 955 pri Augsburgu na rieke Lech.
          Opäť to isté. Po sérii taktických víťazstiev, väčšinou dosť úspešných lúpežných výprav, fatálna porážka. Súčasťou maďarskej tragédie je, že až „národná“ katastrofa, až situácia krajnej nevyhnutnosti privádza maďarských vodcov k historicky správnym strategickým rozhodnutiam – keď už nemajú možnosť rozhodnúť inak, podľa svojho. Tento model si okrem iných všimol aj český autor K. Kálal: „Byla tedy pro ně porážka dobroděním.“

          „Zaujatie vlasti“ bolo v prvej etape zúfalým útekom pred záhubou a v druhej Ničivým vpádom, ku ktorému starým Uhrom-Maďarom sama Európa pootvorila dvere svojou, zrejme nemiestnou a kočovníkmi vzápätí zneužitou toleranciou (povolením prezimovať v Potisí).

          Premyslenosť „vojenského a politického činu“ staromaďarských predkov výstižne uvádza na pravú mieru aj publicista P. Žitňan: „Príchodom do Karpatskej kotliny padli staromaďarské kmene do klepca. Cestu späť na juh a na východ im zahatali Pečenegovia, Bulhari a Byzantská ríša, cestu ďalej na západ husto osídlené spoločenstvo Franskej ríše a cestu na sever neprechodné hrebene Karpát.“

          Pre Maďarov posvätné a slávne zaujatie vlasti znamenalo pre ostatnú Európu krvavý vpád a ničivý útok na hodnoty európskej civilizácie. Práve z takéhoto (ne)chápania dejín pramení pokračujúca maďarská duchovná vzbura proti európskej civilizácii a jej hodnotám. Stavanie pamätníkov – turulov ako symbolov „slávneho zaujatia vlasti“ je výrazom tejto vzbury, výrazom intolerancie a politickým značkovaním územia symbolmi expanzívnej maďarskej štátnej idey. Na území jedného štátu však niet miesta pre pôsobenie dvoch štátnych ideí. Tolerancia voči turulom a maďarskému výkladu dejín je falošná a nebezpečná, je to tolerovanie pripravy etnických konfliktov a ich aktérov.

          Vpád starých Maďarov voperoval priamo do srdca Európy poloázijskú enklávu, ktorá ako magnet priťahovala ďalších Ázijcov (Chazarov, Kumánov, Sikulov, Turkov…).

          Táto oblasť, akási zberná základňa kočovníckych imigrantov a predĺžené predpolie nepokojného Balkánu, sa stala presným rubom toho, čo o úlohe Maďarstva hlása budapeštianska propaganda. Maďarstvo tu nevytvorilo hrádzu proti nestabilite, ale naopak, prehĺbilo ju, stalo sa zdrojom chronickej balkanizácie strednej Európy.
          Vpád starých Maďarov nebol jednorazovým aktom, ale roky trvajúcim procesom, nebol ani príchodom „šíriteľov kultúry“, ako podsúvajú maďarské učebnice dejepisu a oficiálna Budapešt. Pre veľkú časť strednej Európy znamenal civilizačný krok späť, spôsobil veľké straty na životoch, nesmierne hospodárske i kultúrne škody a približne o jedno storočie pribrzdil proces christianizácie tejto časti kontinentu.

          Potvrdili to aj sami Maďari, keď si spolu s oslavami milecentenáría (1100. výročia) príchodu-vpádu pripomínali milénium (1000. výročie) pokresťančenia…

          Podobne ako kvapka vody symbolizuje celý oceán, tak udalosti tzv. zaujatia Vlasti (vpádu) sú predobrazom takmer všetkých modelových situácií maďarských dejín a ich bludných kruhov. Najväčšou maďarskou politickou slabinou dodnes ostáva nedostatočne vyvinutá schopnosť správne sa orientovať v dejinách, nájsť si v nich stabilnejšie miesto, pozitívnejší program, perspektívnejší a trvalejší životný a duchovný priestor.
          Maďari potrebujú zásadnú zmenu nešťastnej, po kočovníkoch zdedenej stratégie expanzie a všemožného chytračenia, ktorá ich udržuje v neustálom napätí voči susedom, v bludných kruhoch frustrácie a neúspechov. Tragické a ako by večné blúdenie starých Uhrov-Maďarov na strastiplnej púti spoza Uralu až do srdca Európy akoby bolo predobrazom a symbolom večného blúdenia maďarskej duše vo vlastných dejinách, v pojmoch a hodnotách, v konečnom dôsledku i v sebe samej. Je to tragický obraz večného bludára, klorý odišiel od svojich koreňov a ešte nedokázal pevne a pokojne zakotviť na novom území – najmä v zmysle civilizačnom, duchovnom.

          Maďari sa pokúsili dobyť Podunajskú kotlinu nie raz, ale pät ráz – prvým pokusom bol vpád v 9. a 10. storočí, druhým (ešte nie celkom dovršeným) maďarizácia v 19. a 20. storočí, ďalej obidve svetové vojny a v súčasnosti pokus o opanovanie priestoru, presahujúceho hranice Maďarskej republiky, pomocou psychologickej vojny, ktorej hlavnou zbraňou je najmä vývoz údajných vlastných krívd kombinovaný so šikovne využívanou a zneužívanou koncepciou ľudských a menšinových práv, ktoré sa v zadunajskom ponímaní tradične uplatňujú len v prospech Maďarov.
          Uplynulo 1100 rokov od staromaďarského vpádu, je načase prestať s neustávajúcimi lúpežnými nájazdmi do vlastných i cudzích dejín a „zaujať“ svoju európsku vlasť aj duchovne. Kým sa tak nestane, Maďarsko ňaďalej bude hlavným politickým pacientom strednej Európy.
          Malovaná lož (Munkácsyho obraz) o „zaujatí vlasti“ zatial stále visí v najdôležitejšej budapeštianskej budove – v parlamente. A čo je ešte horšie, i v hlavách väčšiny Maďarov.

          V tomto zmysle sa maďarský vpád do európskej civilizácie neskončil.

          • A čo to má spoločné s mojim príspevkom? To už tu naozaj nikto nič nezaručuje? Zdravý rozum už vôbec nie?

            Tak dobre. Degrelle bol valónsky (to je v Belgicku) rexista, žiaden maďarský iredentista. Už netreba googlovať, ani zbytočne a nezmyselne kopírovať kopu písmeniek. Koľko elektrónov sa mohlo ušetriť… 🙂

  4. Dokonca by som povedal, ze Slovensko je dnes krajina prilezitosti. Netreba byt malomyselny a maloverny. Poznam ludi co si zalozili svoj vlastny biznis, mladych aj velmi mladych. Niektory v strednom veku maju skvele firmy, nic nesprivatizovali ani neukradli. Slusne platia svojich zamestnancov, beru ich ako kolegov. Problem je vidiek a to nemyslim „Blavacky“:))) ale skutocny vidiek. Znicena vyroba potravin. Ale aj tam sa blyska na lepsie casy. Nie vsak vdaka podpore statu ale vdaka prislovecnej slovenskej huzevnatosti a tvorivosti.

  5. Dnes ma Slovensko aj Česko, velmi podobne problemy. A mozno Česko este vacsie. Dnes je najvacsia hrozba rasova . Dnes nemame voci Česku ziadne vyhrady a mozme spolupracovat na kolegialnej baze. Sme rovnako vykradany oligarchami a nadnarodnymi koncernami. Sme rovnako terorizovany sionistami.
    A nech nam laskavo bratia Česi nevyhadzuju na oci Andreja B. a Adrianu K., upozornujem, dorazne upozornujem nie su to Slovaci. Staci sa im pozriet do tvare aby sme videli ze su to nasi spolocny ehm, ehm, viete kto.

  6. Tedy, tohle je dosti drsný článek a svým způsobem by se podle mě za něj nemusel stydět ani Joseph Goebbels. Inu, není asi náhodu, že ho napsal belgický člen SS a dacan co se do krve bil za Hitlera, i když svým způsobem částečně záslužně proti bolševikům. Otázkou je, kolik ,,normálních“ Rusů či Ukrajinců a nebo Bělorusů u toho zabil. Ale jen ukazuje, že jak nacistická, tak bolševická propaganda jsou si velmi podobné.. Ani jednou se v tomto přípěvku nepokládá otázka, jaký osud by čekal Slováky, pokud by nadále existovalo Rakousko – Uhersko, jaký osud by čekal Slováky, pokud by zůstali nadále součástí Maďarska jako Horní Uhry. Ono je naprosto reálné, že v tomto případě by tu už dnes asi moc Slováků nebylo a Slováci by se rozplynuli mezi Maďary a dopadli by jako kupříkladu polabští Slované, Prusové a nebo jiné původně slovanské kmeny či národnosti, které se rozplynuly v převaze kupříkladu germánského etnika. To je prostě realita ať se to slovenským nacionalistům líbí nebo ne. Dnes existuje samostatné Slovensko a slovenský národ jen a právě díky tomu, že velmi kritickou dobu svojí existence, kdy si byl schopen vytvořit spisovný jazyk, orgány státní samosprávy a vybudovat průmysl prožil jako součást společného státu Čechů a Slováků.
    Myšlenka Čechoslovakismu byla naprosto zcestná, Slováci jsou samostatným národem, ale přesto jsme si jako národy velmi blízcí a podle mě máme hledat to, co nás spojue a takové nenávistné bláboly jako jsou v tomto článku dělají přímo pravý opak. Bylo hodně českch a moravských můžů a příslušníků československé armády, kteří bojovali a padli v boji kupříkladu s maďarskými a i slovenskými bolševiky z maďarské či slovenské republiky RAD. O tom v článku není ani slůvko. Jen se v ně předkládá a podsouvá myšlenka jako by snad Češi a Moravané byli nějací bolševici a nebozí Slováci jejich obětí. Pak bych připomenul několik jmen. On snad nebyl Gustáv Husák komunista a Slovák? Tento mistr ,,normalizace “po roce 1968 a autor myšlenky na připojení Slovenska k SSSR v době II světové války. Inu, podle tohoto Slováka by se asi Slováci měli přímo pod sovětskou bolševickou knutou asi o mnoho lépe, že? Ale to by jen asi pár desítek či stovek tisíc Slováklů také mohlo skončit na Sibiři ve vyhnanství. Tak, jak to udělali bolševici bratrům Polákům, kteří se ocitli v důsledku dohody dvou gaunerů s knírkem v září 1939 na jimi obsazeném území Polska.
    Dále se v článku píše o tom, jak ti ,,zlí“ Češi poslali v roce 1918 a 1919 na ,,hodné“sudetské Němce vojáky a násilím připojili Sudety k Československu. Inu milí pánové, pokud šlo o historicky česká území jež byla dlouhodobou součástí českého království jež existovalo i v rámci Rakouska – Uherska, tak proč by tato území neměla být součástí nového Československa? Nejsou snad i součástí Slovenska, státu, který nikdy před rokem 1918 neexistoval jako samostatný stát s názvem Slovensko, ale jako slovanský stát, Nitranské knížectví knížete Pribiny v době Velkomoravské říše, území, která byl před rokem 1918 obývána převážně maďarskou menšinou? Ale zde se již článek nepozastavuje nad tím, že to byli právě ti ,,zlí“ Češi, kteří dosáhli toho, že se tato území stala součástí Československa a dnes jsou součástí samostatné Slovenské republiky.
    Položme si otázku, zda by po roce 1918 bylo schopné samostatné Slovensko vůbec nějaké formy existence. A odpověď není moc složitá. Asi nebylo, protože většina vzdělaných elit na Slovensku byli Maďaři a Němci. Slováků bylo pomálu.
    Dále se v článku zmiňuje i Josef Tiso, tato tragická postava slovenských dějin, kterou bych svým způsobem přirovnal k protektorátnímu prezidentu Háchovi i jeho tragickému konci. Bohužel a opět, ať se to slovenským nacionalistům líbí nebo ne, tak období samostatného sSlovenského čtátu nebyla taková idylka jak ji prezentují. Ať to zkusí vysvětlit těm desítkám tisíc deportovaných židovských občanů Slovenska co vylítli v nacistických koncentrácích komínem a co za ně a v podstatě jejich likvidaci Slovenský štát v čele s knězem Tisem ještě platil nacistům nemalé finanční prostředky. Nikde v článku není zmínka, že takové jednání knězi Tisovi vyčítal i papežský nuncius neboli vylslanec papeže Pia. V článku se ohání autor křesťanstvím Slováků, ale jak moc je křesťanské poslat vlastní spoluobčany na smrt a ještě za to jejich vrahům platit a pak ukrást, vlastně árizovat jejich majetky. Ta arizace je jen jiný výraz pro něco, čemu bolševici říkají znárodnění. Tedy zlodějina. A ani v článku nenajdu zmínku o tom, že ti pro změnu ,,zlí“ Maďaři v čele s admirálem Horhym i jako spojenci nacistického Německa odmítli vydat svoje židovské spoluobčany nacistům a to se pak stalo, až když v Maďarsku vládla ta nejhorší pro nacistická spodina. Stejně tak i jiný spojenec nacistického Německa Finsko odmítl vydat svoje židovské spoluobčany nacistům a finský národní hrdina a největší Fin historie maršál Mannerheim prohlásil, že nezná ve Finsku žádné občany židovského původu. Ale jen finské občany a ty nikomu vydávat nebude. Tento voják a spasitel Finska a jeho samostatnosti se zachoval podstatně křesťanštěji než kněz Tiso jako nejvyšší představitel Slovenského štátu. A za svoje jednání za II světové války dostal Josef Tiso trest. Je otázkou zda trest smrti byl tím nejlepším řešením, ale Josef Tiso se prostě provinil minimálně spoluúčastí na vraždě desítek tisíc Slováků židovského původu, kteří ač se to slovenským nacionalistům nemusí líbit, ale přesto byli občany Slovenska a bylo povinnosti Slovenského štátu je jako jiné svoje občany chránit.
    Z článku rovněž čpí to, jak vlastně Češi Slovensku vůbec s ničím nepomohli a za to, kde dnes Slovensko i hospodářsky je vlastně zásluhou jen a jen samotných Slováků. To je opět další lež, protože za dob Československa se do industrializace Slovenska investovaly obrovské finace ze společné kasy a spousta Čechů a Moravanů pomáhala budovat průmysl na Slovensku jako technici a technicky vzdělané kádry, protože Slovensko jednoduše nemělo vlastní odborníky. To je opět realita a fakt. Vím o čem mluvím, protože takto část příbuzných pomáhala vybudovat na Slovensku třeba železárny v Podbrezové a dodnes žijí jejich potomci a další část naší rodiny na Slovensku jako občané Slovenska.
    Pro mě jsou Slováci jako bratři. Jako bratři, kteří mají svoje plusy i zápory, ale jsou pro mě jako jedna rodina, i když žijí v jiném státě a je proto nesmírně hloupé a zlé neustále probouzet nacionalistické vášně a nenávist k Čechům v okamžiku, kdy mají Češi, Moravané i Slováci naprosto stejné problémy, kdy nám v obou našich státech vládnou socanští a nebo polosocanští lumpové a multikultiralističtí vlastizrádci, kteří ohrožují přímo podstatu naší národní existence. A nic jiného než podpora většinově cikánských asociálů či případná podpora muslimské imigrace do obou našich zemí ničím jiným než ohrožováním existence našich národů, není. Takže milí Slováci řešme to, co je dnes důležité pro oba naše národy a vzpomeňte si na ony slavné pruty knížete Svatopluka, které se daly jednotlivě zlomit, ale jako společný svazek se zlomit nedaly. Dnes potřebujeme jednotu a ne hledat to, co by nás štvalo proti sobě.
    Zdravím na Slovensko.

    • Aman Againsttime

      Ďakujem za príspevok. Súhlasím, že ten text je (voči Čechom) celkom drsný,ale taký je už i samotný prop. 🙂 Ja osobne sa nebojím prinášať kontroverzné a citlivé témy – skôr naopak, rád burcujem ľudí k diskusii a kašlem na to, koho naštvem :-). Článok treba brať ako historický exkurz a námet pre zaujímavú diskusiu. Osobne prop vnímam i ako vzdelávací web a myslím si, že i tento druh historických pamätí tu má svoje miesto. Bolo by chybou brať ho ako nejaký útok voči českému národu.
      So záverom vášho príspevku samozrejme súhlasím. Dnes čelíme spoločnému nepriateľovi a mali by sme držať pri sebe a spolupracovať – nie sa navzájom štvať proti sebe.

    • Toto je presne ta rozpravka, ktora sa znova a znova opakuje. A je to skoda. pretoze nevieme potom pokrocit ani o krok dalej.
      1. Ze vzniklo Ceskoslovensko je dobre ale nemal to byt unitarny stat. tam je nas pohlad skratka iny.
      2. Ze sa nemalo Slovensko vydrancovat medzi rokmi 1918-1939
      3. Legenda o zaostalosti Slovenska. Slovensko bolo najvyspelejsia cast Uhorska, rovnako ako Cechy v Rakusku
      4. Autor, hovoril o vpade Slobodomurarov a ateistov na Katolicku krajinu Slovensko
      5. Rovnako Slovaci bojovali za CSR ako Cesi
      6. Rovnako v rokoch 39-45, dokonca a to som nevedel , ze v GB v zahranicnom odboji bola vacsina Slovakov!!! Ale na veleni sa skoro vobec nepodielali.
      7. ANo je pravda ze po 49 sa dialo velke spriemyselnovanie Slovenska
      8. Gustav Husak , casto otrepany nam o hlavy. Uprimne poviem bol to ten najlepsi socialisticky politik aky vobec bol . Ziaden cesky prezident sa mu nevyrovnal rozhodne bol lepsi ako hlupaci : Gottwald, Zapotocky, Svoboda, Novotny a dokonca mal viac charakteru , mudrosti a elegancie ako slobodomurari : Masaryk a Benes
      9. Takzvana Velka Morava bola kralovstvo SLOVENOV!! Ziadnych Slovanov . Oni sami sa tak nazyvali My SLOVENE, v liste cisarovi Konstantinovi a inde.
      10. Slovensko malo v ramci Uhorska vlastnu samospravu este dlho a bolo jadrom Uhorska a jeho klenotom, Tercia pars Regnum. Vidno to krasne v Uhorskom Erbe. Na jednej strane lavej arpadovske brvna a na druhej je slovensky znak. Madari prebrali od Slovakov vsetko co sa tykalo statnej spravy a organizacie statu. Svedci o tom kompletne nazvoslovie a slovna zasoba v mad. jazyku, ktora je slovenska.Ked mali terminologiu mali aj stat, to je jasne a logicky fakt.
      11. Rovnako neexistovalo CESKE kralovstvo ale Bohemia Regnum!!
      12. Rovnako cesky krali boli po Premyslovcoch NEMCI!!
      13. Aj pre mna su Cesi ako BRATIA
      14. Preto si vzajomne pomahajme a normalne si uznajme ze okrem pomoci boli aj zbytocne ublizovanie .
      15. Autor clanku sa pozrel na 1. CSR inou optikou a nie je zle sa raz za cas zamysliet, netreba sa urazat.
      16. Zdravim do Ciech a nehnevajte sa.

      • No, prostě asi každý máme na některé věci jiný názor, ale to už se tak prostě v životě děje a na něčem se shodneme a na něčem ne.
        Vy Slováci jste asi trochu jinak založení než my na Moravě a v Čechách, ale to je v pořádku.
        Ale hlavní je to, na čem se shodneme a to je to, že nám vládnou všiví dacani jak v ČR tak na Slovensku a my jako národy se musíme opět spojt v boji za naše společné přežití a za to, aby naše děti měli budoucnost.

        Takže zdravím na Slovensko.

    • A naozaj nerozumiem, preco sa sem taha Jozef Tiso. Pre drvivu vacsinu Slovakov je to mucenik a hrdina. Nebudem tu rozoberat to co ste povedali, lebo u nas su za to vacsie palky ako za vrazdu. A Vy to viete, takze je tazka podpasovka tahat temy, kde druha stranamusi mlcat a nechat si kydat na hlavu.
      Len jedina vec, tych 500 RM, nebolo za popravu, bol to prispevok na osidlenie a ubytovanie tychto ludi. Toze nas Nemci oklamali je ina vec.
      Ostatne musim nechat tak, sustredme sa na problemy ktore su pred nami.len naozaj mi je zahada ako chcete riesit problemy, ked ospevujete tych ktory ich zapricinili. To je ako potlacat symptomy choroby a jednym dychom si vstrekovat bakterie do tela. Na tuto otazku si zodpovedzte sam.

      • Milý pane svargo. To myslíte, vážně, když říkáte, že oněch 500 RM byl příspěvek na osídlení a ubytování území, kam Slovenský štát poslal svoje židovské spoluobčany? A, že Jozef Tiso a vláda Slovenského štátu nic nevěděli o tom, co tam Židy čeká? Tohle je nezlobte se na mě,a le neuvěřitelný blábol co tu tvrdíte a děláte z nich kromě pomahačů nácků ještě i úplné blbce. Takže Tiso a spol nečetli asi Mein Kamf, oni nevěděli to, co věděl maršál Mannerheim a nebo i Miklos Horthy a neposlouchali to, co jim říkal papežský nuncius? Oni neměli zprávy od slovenských vojáků co se účastnili bojů s Rusy o tom, jak tam Němci řádí a masově popravují Židy? Oni asi byli úplní dřeváci, že? Ale proč s tím nezačali dělat něco, když se to dozvěděli? Proč ignorovali informace a varování od svatého otce? Bohužel to, co tu vy předvádíte, to je typický obrázek toho, kdy nacionalismus převáží nad normálním rozumem. Já jsem hrdý na to, že jsem Moravan, ale i jsem schopný si přiznat, že jsme i jako národ prostě lidé se všemi jejich chybami, že jsme lidé prostě chybující a omylní, ale přesto jsem hrdý na svoje předky a svůj národ a jsem ochotný se za svůj národ postavit. Ale nejsem blázen, abych si prostě zbošťoval gaunery a lumpy jen proto, že pochází z mého národa. A tohle vy předvádíte kupříkladu ve vztahu k Tisovi. Tiso je tragická postava slovenských dějin, ale prostě pomáhal páchat strašné zločiny a dostal za to trest. A mě je tedy osobně více než Tisa líto těch stovek lidí, normálních Slováků co třeba povraždili Hlinkovi gardisté a SS v Klaku a Ostrém Grůnu a nebo jinde na Slovensku. Přesto pro mě není Tiso nějaký symbol Slovenska, kvůli němuž bych neměl mít rád Slováky.

        • Jozef Tiso Mein Kampf určite čítal. Rovnako som si istý, že vy nie. Pretože inak by ste netvrdil tieto mainstrímové fantázie, ktoré so skutočnosťou nemajú nič spoločné. Hovorím o knihe, aby bolo jasné. Pokiaľ tvrdíte, že v Mein Kampf sa píše o vraždení Židov, koncentrákoch a podobných veciach, iste to bez problémov dokážete odkazom na príslušnú stránku.

          • Milý Osmozo,
            a kde se třeba v Marxově Kapitálu a nebo v Leninových spiscích přesně píše o gulazích a masovém vraždění odpůrců komunismu? Asi nikde, že? Ale ten duch obou těchto nesmiřitelných a nelidských ideologií založených na rasovém boji a třídní nenávisti je prostě takový, že? Po obou těchto ideologiích nenávisti zůstaly země v troskách a desítky milionů mrtvých. Pokud jste Slovák a třeba i katolík, tak vám doporučuji třeba encykliky papeže Pia, kde označuje nacismus a komunismus za stejné nelidské zlo. Ale je otázka, když podle vás mohou za všechno ,,zlo“ co Slovensko potkalo Češi, jestli si je budete chtít přečíst, že?

          • Pre Sokola: ked chcete debatovat, prosim nech to ma linku a nie stekat. Nikto tu netvrdi , ze Cesi mozu za vsetko zlo. Naco tento ukrivdeny a uplakany ton. Marx otvorene pise o zniceni a vyhladeny nepriatelov. A dokonca vola po vyvrazdeni Slovanov, pretoze su nerevolucny.

        • Ja si nikoho nezboztujem, ani JT nie. A znovu tvrdim ze to bol prispevok na mozeme povedat socializaciu, tych 500 RM nebolo malo, asi 5500 sk a na 4 clennu rodinu to bolo 22000 sk, co bolo asi 36 mesacnych platov. Uznajte aj sam, naco by stat daval take obrovske peniaze na obycajne bohapuste vrazdenie. Gulka stala1 sk. Nemato ziadnu logiku. Pravdu mate v tom, ze JT a stat sa chcel zidovskych obcanov zbavit a videl v nich nepriatelov. Nechcel ich zabijat ale chcel sa ich zbavit. A ked sa dozvedeli ze ich osud je smrt, zastavili odsun. Moze sa Vam nepacit, ze v nich videl nepriatela. Vy zrejme vidite v nich kladnu silu a ludi ktori su prinosom. Oni to v tych casoch videli inak. Ja sa pytam preco ste odsunuli 3,5 miliona Nemcov. Ludi ktori vybudovali “ CESKE SKLO, CESKE STROJARSTVO, CESKE POQRCELANKY,,,,,,,,,“ LEBO TAM NIC CESKE NEBOLO.

          • Teď mě napadlo, že vztah čechů k němcům se podobá vztahu slováků k čechům. Jen s tím rozdílem, že němci (a židi) v česku ovládali úplně všechno, byly na všech klíčových pozicích a češi byli ta nejnižší kasta, zatímco slováci za ČSR měli značnou autonomii a samosprávu. Jen se holt nesměli odtrhnout.

          • My jsme odsunuli odsunuli Němce, neb to oni křičeli v září 1938 že chtějí zpátky do říše. Tak se jim toho dostalo a opravdu se do říše dostali, neb v září 1938 zabíjeli české vojáky, české četníky a české občany a po záboru Sudet byly vyhnány stovky tisíc Čechů a to hodně narušilo možnost dalšího společného soužití obou národů. Bohužel radikální nacionalismus, kdy se chce jeden národ vyvyšovat nad národ druhý a myslí si, že je případně rasově nadřazený, což je speciálně ve střední Evropě, kdy se tak mísilo německé a české obyvatelstvo, že skoro každý má v rodině nějaké ty předky jiné národnosti, absolutní nesmysl. Koneckonců, znal jsem i jednoho radikálního slovenského nacionalistu, který básnil o tom, jak vyžene Maďary za Dunaj a měl přitom tak typicky ,,slovenské“ příjmení Sárkoczy. 😀 😀
            Koneconců, i ze Slovenska byly po II světové válce zčásti odsunuti Maďaři. Nebo snad ne?
            A co se týče Židů. Lumpové jsou v každém národě a proti tomu není žádný národ imunní. Ale je idiocie kvůli tomu odsuzovat celý národ. On si totiž nikdo nevybere jako kdo se narodí. A soudit kupříkladu všechny Slováky podle těch zvěrstev co na vlastních spoluobčanech třeba v Klaku a nebo Ostrém Grůnu a nebo v Kremničce či v Německé spáchali Hlinkovi gardisti, by bylo dosti hloupé, že? Tudíž, i když ne všichni Židé jsou slušní lidé a byli mezi nimi i pěkní lumpové, tak to není vina celého národa, tak jako všichni Slováci nemůžou za ty lumpy z Hlinkovy gardy co zaživa upalovali lidi a nebo je rozřezávali zaživa na pile.
            Mimochodem, byl podle vás a Josefa Tisa nepřítelem Slovenska a Slováků i jeden Žid jménem Ježíš Kristus?

          • Áno, áno. To o tom rozrezávaní ľudí na píle som čítal, aj film o tom bol, ako partizánov rezali. Potom som si začal zisťovať, ako to bolo. A odrazu – nerezali gardisti a Nemci partizánov, ale, aké prekvapenie, partizáni zajatého nemeckého vojaka…

            Všetko ostatné sú rovnaké báchorky hodné marxistického politruka. Umne prepletené polopravdy s vyslovenými lžami. Holt – komu niet rady, tomu niet pomoci.

          • Źe ešte jestvujú ľudia typu Falcon ma neprekvapuje.
            Prekvapuje ma, svoje oficiálne lži chcú prezentovať verejne.

            Nuž ale nič, možno má v niečom pravdu, vraj najprv odsunuli Nemci Čechov (bolo to ináč, ale povedzme) a potom Cesi Nemcov. To je vraj Ok. Keď nabudúce budú Česi odsúvaní, bude poda ich vlastnej logiky.

            Ale nebojím sa, že by sa im stala nejaká krivda. Vňčšina z nich bude aj tak zasa na Václaváku hailovať, alebo kričať Nech žije Stalin, alebo Nech žije Nato, alebo čo bude najnovšie pri moci. Asi Aláh Akbar. Ich vedci objavia, že sv. Václav bol vlastne po babke moslim a česká kotlina bola vlastne vždy islámska. A aj to, že Ježiš Kristus je islámom uznávaný prorok, takže zasa vyhovuje.
            Ešte aj tí africkí fanatici budú nad nimi krútiť hlavou.

        • Samozrejme, ze viem , preco ste odsunuli Nemcov, lebo ste v nich videli nepriatelov a mocnosti Vam to dovolili. Tiez to boli cesky obcania a zilu tu tisicrocie mozno dlhsie. Zidia na Slovensku nezili tak dlho , drviva vacsina z nich prisla z Halica, pocas 19 storocia. Preco v nich videla politicka sila HSĽS nepriatelov nie je tazke uhadnut. A nevybudovali ani porcelanky ani sklarne ani strojarne, ale liehovary, zalozne, krcmy a iny bohumily „priemysel“.

        • za tie prispevky mohol Slovensky stat zakupit 205 ks Me-109

        • Opravujem viac ako 530 stihaciek Me 109. A to je uz slusne letectvo.

        • Milý kolego Falcone. My v ČR zase oslavujeme masového vraha a teroristu Žižku spolu s heretikem Husem. Ikdyž na moravu se husitství moc nedostalo, takže je to spíš česká záležitost. Tuhle jsem na to na jedno fóru ,kde jsou jinak rozumní lidé, upozornil a dostal jsem pěknou nakládačku (naštěstí jen slovní).

          A co se týče židů, tak ty pronásledovali a hubili úplně všude, už od starověkké římské říše. A když si blíže prostudujete mentalitu a hodnotový žebříček židů, tak budete vědět, že je neustiskovali jen tak bezdůvodně.

    • Milý Falcon, na Slovensku ostatne ako všade inde vo svete židia vždy usilovali o zisk a to nielen finančný ale aj mocenský a vôbec im nezáležalo na forme a dôsledkoch, ktoré toto ich nemravné snaženie so sebou prinášalo. Nesprávali sa ako vďační potulní cestujúci, ktorým bolo dovolené pobudnúť na cudzom území, ale ako piata kolóna snažiac sa vycuciavať hosťovskú krajinu, jej obyvateľstvo a nakoniec sa zmocniť všetkého , čím by na seba previedli moc, predovšetkým moc nad finančným sektorom s maximálnym vplyvom na moc politickú a teda aj zákonodarnú. Stali sa tým nádorom, ktorý rozožral pôvodnú štruktúru hostiteľskej krajiny.

  7. Pane, američania majú dobrý termín, na takých, ako steVy, povedia “you are full of it…” (ak viete čoho), typická história českých historikov, ako je aj článok typická história historikov slovenských.
    Čítanie článku ma prenieslo mnoho rokov zpät, do rokov 1939-1940 a je to presne to, v niečom pravdivé, v niečom nie, čo nám vtedy tlač a noví slovenskí ani nie politici, ale propagandisti, reportéri, novinári, rádioví hlasatelia, atď., tvrdili a škola učila.
    Ano, bolo to nechutné a hlavne nedôstojné, učit deti v prvej-druhej-tretej triede školy ľudovej (ako sa tomu vtedy hovorilo), spievať, alebo vykrikovať verše
    “dvadsať rokov češtinou nás otravovali, rež a rúbaj do krve, po tej českej kotrbe”, ale nesmieme zabúdať, kdo títo ľudia boli, podpriemerná luza, ako tá, luza česká, ktorú Beneš poslal v roku 1945 do Sudet, luza, akú každá ‘revolúcia/prerat’ vyplaví na povrch.
    Ale zodpovedne Vám prehlasujem, boo/prišlo tam aj mnoho, mnoho slušných českých ľudí.

    Samozrejme, v článku už ani nie je zaujímavé to, čo tam autor píše, ale to, čo tam nie je napísané.
    A to isté je vo Vašom príspoevku. V tom taktiež nie je nič, len Vaše odhodlanie “ja to těm Slovákům spočítám…”

    “se podle mě za něj nemusel stydět ani Joseph Goebbels.”
    Tu, pane, ma prekvapujete…znamená to, že plne schvaľujete text článku?….
    dnes už nie je tajomstvom a vie to celý svet – zrejme asi okrem Vás – že každé slovo, ktoré Goebbels povedal, bolo pravdou. Inými slovami, autorovi lichotíte.

  8. Ano, v roku 1918, Slováci boli nzrejme nadchnutí myšlienkou jedného štátu, s ‘bratmi’ Čechmi, Československa, v ktorom videli “zbavenie sa poddanstva maďarského”. Nuž, slobodomurárski propagandisti, českí ako aj slovenskí (je zbytočné ich menovať), im vykresslili ‘slobodu” podľa svojho. Samozrejme, to boli (a stale sú), len “tí čerskí slobodomurári”.
    Ale to, že M.R.Štefánik bol slobodomurár (vysokého rádu, ináč by nemohol byť generálom francúzskych légií) a tiež nie katolík, to už sa nespomenie.
    Potom, keď sa videlo, že tie sny/sľuby z Prahy sa neuskutočnili – napriek slovenským ‘zástupcom’ vlastne zradcom, čechofilom Dr. Vavro Šrobárom, Ossudským a pár iných – A. Hlinka sa vyjadril “ toto manželstvo sa nevydarilo”. Následne začal byť zúrivo prenaslaedovaný a dokoinca žalárovaný.

    “v tomto přípěvku nepokládá otázka, jaký osud by čekal Slováky, pokud by nadále existovalo Rakousko – Uhersko”

    Ani Vy, vo Vašom príspevku sa nezaoberáte otázkou, čo by sa stalo s Čechni…Vy to možno neviete, ale my ano….ešte v roku 1900, sa v Prahe ‘mluvilo’ len nemecky!…Váš sv. Václav, ani Karel IV česky ani nevedeli….divadlo na Vinohradech Vám postavili Nemci…ako aj celú Prahu…Čo Vy na to?

    A prišiel rok 1939, keď sa Češi zo Slovenska balili, ale nikdo ich nevyhadzoval, hodne ich aj ostalo…
    Však potom spolu so židmi, ktorí taktiež sa ‘”vyplatili”, spískali tzv. Slovenské Národné Povstanie.
    Odchádzali len tí, ktorí sa muesli rozlúčiť s ich miestami riaditeľov skoro vetkých štátnych zložiek a podnikov, veliteľov v armáde a žandárstve, profesorov na školách (česká profesorka učila na gymnáziu “slovenský jazyk), riaditelia bank a poisťoven, jednoiducho riaditelia všetkého….

    “hodně českch a moravských můžů a příslušníků československé armády, kteří bojovali a padli v boji kupříkladu s maďarskými a i slovenskými bolševiky”

    Ano a keď začali Maďari obsadzovať južné Slovensko (len Hitler ich zastavil po rozhovore s Tisom), česká armáda na juhu nasdla na vlak a cestovala – do Čiech – s odkazom pre Slovákov “my se im na jejich hranice vyserem, ať si brání svoje hranice sami”…to sú tí českí a moravskí muži, ktorí padli?

    “Tento voják a spasitel Finska a jeho samostatnosti…”

    Manerheim nikdy Fínsko nespasil. On síce udatne proti Rusom bojoval, ale len potiaľ, pokiaľ tam Rusi nenasadili silnejsie vojsko…
    Tú vojmu zastavil Hitler, keď o to požiadal Rusov…to neviete?

    “spousta Čechů a Moravanů pomáhala budovat průmysl na Slovensku jako technici a technicky vzdělané kádry,”

    Už som to vyššie spomenul…prišli, ale to len tí, ktorí boli v Čechách nežiadúci, (v mnohých prípadoch aj trestanci), aby tam ‘riadeteľovali’….neviem kdo Vám ‘nakukal’, že Slovensko nemalo inteligenciu…

    Pokial sa týka slovenských židov, a židov vôbec, viete o nejakom tábore, ktorý bol Spojencami bombardovaný?
    Ano, bol to krutý údel, je však pravdou, že tí, ktorí boli v koncentračných táboroch, tam patrili, okrem židov!!
    Malo to byť dočasné riešenie, žiaľ, vojna rozhodla ináč….

    Vy napádate Slovensko z kdečoho, dovolte, aby som obrátil zrkadlo proti Vám:
    Po atentáte na Heydricha (zaujímavé, atentátnik bol Slovák Gabčík z Poluvsia pri Žiline), v Prahe na Václavskom námesí sa zhromáždilo 200 tisíc ľudí, aby požadovalo čo najprísnejší trest pre atentátnikov – a čuduj sa svete – hlavný rečník bol jeden z najväčších českýh hercov, Zdeněk Štěpánek, ktorého ste neskoršie urobili “zaslúžilým umelcom”!
    Nevie sa ani o tom, že by na Slovensku, tak, ako v českých továrňach, viseli transparenty “Vše pro našeho vůdce, Adolfa Hitlera”
    A Vy tu vyoisujete o nejakých nacionalistických gauneroch…

    A prišiel rok 1945. O vyvraždení 250 Sudetských Nemcov ste sa vôbec nezmienil, len o židoch, ktorí išli hore komínom (again, “you are full of it). Ani o továrňach na smrť, dokonca pre vlastných vlastencov, ako Bory, Špilberk, Pankrác, Bartolomejská, Jáchymov, atď…

    Áno, mate aj v niečom pravdu. Aj na Slovensku sa vraždilo, nevinní slovenskí Nemci, slovenskí chlapci-vlastenci, politici Slovenského štátu za to, že urobili zo Slovenska “Druhé Švajčiarsko”, čo Bebeš nemohol prehltnúť’. Nemusím Vám povedať, odkiaľ tieto zákony prišli!

    Je tiež pravdou, čo autor článku nenapísal, čo Vám obidvom vytýkam… nenapísal, že v auguste 1944, k partizánom sa pridávajúci občania začínali svoju prísahu týmito slova¬mi:
    “Prisahám na všetko, čo mi je sväté, že v boji za oslobodenie Českoslo¬venskej republiky nebudem ľutovať ani svojich síl, ani svojho života.“

    Študenti, ktorí sa zúčastnili povstania, založili Klub slovenských vysokoškolákov v Banskej Bystrici a vydali rezolúciu, ktorú zakončili exkla¬máciami:
    “Nech žije ZSSR a jeho veľký maršal Stalin! Sláva prezidentovi Dr. E. Benešovi! Sláva Československej republike!”
    A tomu gangstrovi, nemal kdo povedať “oj nie, pán Bebeš, Vy nie ste prezidentom žiadneho Československa, tým ste prestal byť, keď ste v 38-mom, vzal Hanku, vybral banku (a 10 tisíc dolárov od Stalina), ušiel do Anglie a svoj národ nechal na pospas “nacistom.

    A tak tí Slováci, ako hovorí tá prísaha, nemali radi tých Čechov.

    Slovensko sa tak stalo jedinou krajinou na tejto planéte, ktorá povstala proti svojmu vlastnému štátu, proti svojej slobode.
    Slováci možno o tom ani nevedia, svet začudovane krúti, ešte i dnes, hlavou.

  9. A to je zajímavý článek k chystaným tanečkům kolem výročí 100 let od zrození ČSR! 🙂

  10. A dnes už nikdo ani v Čechách, ani na Slovensku nevie, že pravdepodobne najväčšiu zásluhu na vytvorení tej Prvej republiky má pani Hana Beešová, ktorá ju vysúložila s francuzskym predsedom vlády a ministrom zahraničia Aristide Briandom (1862-1932), ako aj tú Druhú Marta Gottwaldová s Berijom a Molotovovom.
    To boli “First Ladies” tej úžasnej republiky ČSR!

    • Gottwaldová bola za mlada i „profesionálna“ šľapka. Nuž, keď si pozerám jej fotografie, tak len krútim hlavou nad tým, ktorý normálny chlap by si niečo také „objednal“, ale tak možno mala iné prednosti a talenty než je fyzický vzhľad. Ktovie čo všetko ovládala… 🙂

Pridaj komentár