Domov / Hlavná strana / História / Lekcia z minulosti: Pád Ríma – ako bola jeho kultúra zároveň zachovaná aj zničená

Lekcia z minulosti: Pád Ríma – ako bola jeho kultúra zároveň zachovaná aj zničená

Písal sa rok 476, keď Západorímska ríša padla a ostrogótske sily vyplienili mesto Rím. Odoaker bol novým vládcom značne oslabeného Ríma a okolitých území. Máme tu príklad veľkej ríše, ktorá sa zrútila a bola ovládnutá „barbarskými“ hordami (t.j. ľuďmi nepatriacimi ku žiadnej z veľkých civilizácií: gréckej, rímskej, kresťanskej). Potom sa vynára otázka, čo sa stalo so životom v Ríme, keď títo votrelci uchvátili trón?

Úprimne, pre Rimanov sa toho veľa nezmenilo. Rímska ríša mala barbarských cisárov po stáročia. Rím umožnil barbarom vstúpiť do svojej armády, kde mali možnosť postúpiť v hodnostiach a stať sa generálmi. Keď sa barbar stal mocným generálom s oddanou armádou za sebou, bolo pre neho ľahké nárokovať si trón. Rímski cisári všeobecne vládli v krátkych časových obdobiach a nikdy nevznikli dynastie. Odoaker mohol byť korunovaný ako prvý barbarský kráľ v Ríme, ale pred ním bolo mnoho barbarských cisárov.

Avšak kultúrne sa títo cisári, a dokonca i samotný Odoaker, stali viac Rimanmi než barbarmi. Niet pochýb o tom, že existovali vplyvy barbarov, ako nosenie nohavíc, no títo barbari aj tak vzhliadali k Rímu s obrovským úžasom. Rím bol superveľmocou západného sveta a hoci možno nenávideli Rimanov, voči rímskej kultúre prechovávali určitú úctu. Preto sa udržal pri živote systém práva. Je to napokon rímske právo, na ktorom sa zakladá všetko občianske právo. Je to systém práva, ktorý preukazuje spravodlivosť a rovnosť pred zákonom, keďže zákony sú spísané a majú sa uplatňovať rovnako voči komukoľvek, kto je ukrivdený. Odporuje systému práva založenom na náboženstve alebo akomkoľvek súčasnom názore kmeňového náčelníka.

Rím si podmanil germánskych barbarov, no dávno pred svojím pádom bol samotný Rím dobytý zvnútra týmito istými germánskymi barbarmi. Toto sa dá považovať za príklad toho, ako môže kultúra prežiť, hoci je dobytá cudzincami, pokiaľ títo cudzinci túžia prijať hostiteľskú kultúru. Rím prežil, pretože barbari ho obdivovali.

Avšak… Príbeh Východorímskej ríše je iný. Po páde Západorímskej ríše žila ríša na východe ešte ďalších takmer tisíc rokov. Konštantínopol nepadol do roku 1453, len bol raz vyplienený počas 4. križiackej výpravy. Východorímska ríša prijala prevažne podobnú kultúru ako Západorímska. Súčasťou tej kultúry bol kódex rímskeho práva, ktorý bol rozšírený za vlády cisára Justiniána.

No pád Konštantínopolu znamenal koniec rímskej práva v tej oblasti. Nahradila ho verzia práva šaría, ktorú zaviedli Osmania. Osmania sa vo vnímaní Rimanov od Ostrogótov dosť odlišovali. Podľa Osmanov si Rimania nezaslúžili žiadnu úctu. Neprijali pravú vieru islam a boli oslabenou ríšou, ktorá v nich neinšpirovala úžas a verili vo vlastnú nadradenosť.

Dnes je Európa zjednotená dejinami rímskej kultúry, jedným z príkladov ktorej je kódex občianskeho práva prijatý všetkými krajinami. Turecko, na druhej strane, má výrazne odlišnú kultúru, pripomínajúcu viac kultúru islamských štátov na východe.

Aké ponaučenie si z toho môžeme vziať? Kultúry sa tvárou v tvár invázii dajú zachovať len vtedy, keď napádajúca sila vnútorne túži prijať kultúru hostiteľskej krajiny. Keď táto túžba absentuje, kultúra sa vytratí do zabudnutia. Napokon, kultúra môže vo svoje prežitie dúfať len vtedy, keď ju podporujú jej ľudia.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Robert Ossenblok

O ::prop

5 komentárov

  1. Poučné porovnanie dvoch dobytí hlavných miest a ich ríš.
    Ale v dnešných pomeroch si to treba povedať otvorenejšie:
    Tá spomínaná „túžba“ či „obdiv“ k predošlej kultúre je predsa niečím daná – a to je mentálna schopnosťou vnímať kultúru rovnako či podobne. Pokračovanie kultúry je dané dedičnými mentálnymi schopnosťami novej populácie.
    Kým v Európe bola nordická populácia, ktorá sa všeobecne od Rímanov príliš nelíšila, tak Byzanciu obsadili objektívne iné arabské a turkické etniká.

    A ešte treba dodať, že nadalpská Európa nebola ani predtým „barbarská“, to všetko sú len popisy nepriateľských kreasťanských kňazov, ktorí ju potrebovali ovládnuť a zničiť jej minulosť. Opačne je to s Blízkym východom, ktorý mal za sebou nepochybne kultúrne obdobia, ktorých zvyšky vidno dodnes, ale ktoré boli zničené spomínanými arabskými, turkickými a mongolskými nomádmi, skutočnými barbarmi. Nikdy ale neboli schopní to staré udržať, nieto ešte vytvoriť niečo kvalitatívne vyššie.

    Ak by súčasná invázia hnedoidov do Európy pokračovala, skončilo by to ako v Egypte – bieli by boli vyvraždení a vládol by tú úbohý nekultúrny úpadok.

  2. Dalo by sa polemizovať o tom, kedy Rimania padli. Pre nás je dôležitejší pád Republiky ako pád cisárstva. Pád republiky predznamenal už Scipio, potom ako pri páde Kartága predpovedal aj pád Ríma. Rímska ústava a ani ekonomika nebola stavaná na taký silný prílev otrokov, kapitálu z provincií a koristi získane počas dobyvačných vojen. Rímska spoločnosť neudržala svoje proporcie, ľudia prepadli kapitálu, kapitál začal ovládať ľudí do tej miery, že zámožní patriciovia prestávali kontrolovať svoje chovanie, ktoré už bolo viacej božské ako ľudské. Klientelizmus a korupcia sa stali chlebom každodenným. Rozumnejší politici chceli riešiť situáciu podobne ako to má vyriešené Únia teraz – systémom závislých štátov, ktoré by okbklopovali Apeninský polostrov, avšak kapitálotvorní hráči toto nestrpeli a menili všetko na provincie. Problémom bola aj militarizácia spoločnosti, vyvolaná prílevom množstva otrokov a vznikom latifundií, ktorým základ rímskej spoločnosti – rímski roľníci nedokázali konkurovať a zamestnanie títo ľudia našli len v armáde. Spoločnosť sa zmenila na darebácku, pretože dokázala už len expandovať a po prijatí defenzívnej armádnej doktríny za cisárstva len dekadentne hniť.

    • Sľubujem, že sa dva týždne neozvem a budete mať odo mňa pokoj, ale tu je popis ktorý zrejme sedí na dnešnú dobu. Paralela božského chovania je v tom, že teraz na rozdiel od staroveku božskému chovaniu podľahli nie jedinci, ale pre zmenu celé inštitúcie. http://www.zvedavec.org/komentare/2017/10/7414-rozhovor-s-profesorem-franz-hormannem.htm
      Budem asi trochu hňup, ale zopakujem to, že náboženstvo je tým silnejšie, čím je jeho abstrakcia reality vfernejšia. A ak sa k tomu pridá ešte aj technológia závislosti – tak potom vznikne moštrum….

  3. https://svet.sme.sk/c/20679852/v-madarsku-uz-liberalna-demokracia-padla-slovensko-ohrozuje-kotleba.html – práve som sa zamyslel nad tým, či obchod s luďmi je vrcholom liberálneho kapitalizmu, a či to nie je pokus o nahnať spoločnosť nazad do antiky – t.j. o zvyšku zotročenej populácie by rozhodovali cca 2-3 percentá, gro populácie by malo presne definovaný životný štýl a spoločenské možnosti. Chýba už len moment brzdenia voľného pohybu pracovnej sily, čo by malo ísť ruka v ruke spolu s protikladom, a to jej v lokalizovaných trhoviskách a ako bonus tomu treba zastaviť technologický vývoj. Nahrávajú tomu aj spory nadnárodných koncernov o „hlavy, či už riadiace alebo technologické“, v bolševickom prevedení napr. vo variante ako bol napr. strážený a obmedzovaný Koroliov. Bez čínskej konkurencie by sme to tu už dávno asi aj mali a táto teta by nám to najradšej zariadila už traz. https://svet.sme.sk/c/20681112/skoncime-upeceni-uprazeni-a-ugrilovani-varuje-sefka-mmf.html?ref=trz

  4. Chcel som sa dozvedieť niečo o autorovi Robertovi Ossenblokovi, ale po kliknutí na jeho meno som dostal v anglickom originále článok, ktorý Zet preložil.
    O autorovi nič, neviem teda, kdo on je. Na IInternete som sa tiež toho moc nedozvedel. Internet o ňom uvádza len nasledovné:

    “Bachelor’s and Master’s program: International Business Administration, BSc and Supply Chain Management, MSc; Year of graduation: 2015;
    Employer: Amazon”

    Nie som si istý, či táto kvalifikácia je dostatočná na písanie histórie rímskej ríše, ale ‘budiž’.
    V podstate ide o to, že sú aj iné materiále, ktoré nám objasňujú príčiny pádu rímskej ríše. Rímska ríša padla v prvom rade preto, že bola nesmierne oslabená a kdo a kedy zapríčinil jej oslabenie a tým jej poád, je všeobecne známe.
    Ono to nebolo v roku 476, ale omnoho skôr.

    V roku 135 AD, Hadrián vybudoval znovu Jeruzalem, ktorý nazval Aelia Capitolina, a premenoval proviciu na Syria-Palestina. Pre istotu, aby bolo zamedzené národnému nadšeniu židov, zakázal im vstúpiť do ich ‘svätého mesta’ a tak po páde Jeruzalema nebola v Jeruzaleme po dobu pät storočí žadna židovská komunita. (M. Friedman: “City of the Great King”).

    V Ríme, kresťania vmiešali mýty svojich starých bohov do kultu sformovaného Pavlom (pôvodné meno Saul, žid z tureckého mesta Tarsus, z ktorého si kresťania urobili svätého Pavla), vytvoriac zvrhlé náboženstvo, ktoré malo veľký ohlas na váčšinu populácie. 20-ho mája roku 325 AD, panovník Konštantín, ktorý nebol kresťan svolal Council of Nicaea (Nicejský koncil), kde sa volilo, či Ježiš je, alebo nie je ‘božstvo’. Debata bola prudká, ale koncom dňa bolo rozhodnuté, že židovský “leader” z prvého storočia je v skutočnosti boh!

    Založenie rímskej kresťanskej éry znamenalo začiatok Veku Temna: údobie západnej histórie, keď zhasli svetlá na celé učenie a vedomosti boli nahradené poverami. Trvalo to až do doby, keď moc Rímskej cirkvi bola podkopanaá Reformáciou. Stav ignorantstva rástol a stal sa vysoko organizovaným a jedného dňa kresťania, pod vedením biskupa Theofillusa zapálili v Alexandrii najväčšiu knihovnu ľudského vedenia na svete. Patriarch Konštantinopolu v tom čase, Sv. Jan Chrysostom (jeho meno ironicky znamená “zlatoústy”) komentoval tento veľký ‘úspech’ deštrukcie starých vedomostí:
    “Každá stopa starej filozófie a literatúry starodávneho sveta zmizla z povrchu zeme” (T.W. Doane: “Bible Myths and Their Parallels in Other Re ligions”)

    Intelektuálny a morálny pokrok sa rýchlo zastavil a západná civilizácia zostúpila do drsného barbarizmu. (J. Campbell:“The Masks of God – Oriental Mythology”). Cirkev zakázala vzdelávanie na základe toho, že ‘rozširovanie vedomostí môže slúžiť len na povzbudenie kacírstva’ (E. Mâle: “The Gothic Image”). Nová cirkev vedela, že je to palác vybudovaný na piesku a bála sa že povolenie slobody myslenia môže slúžiť len na odhalenie jej základov a zapríčiniť, že bude smetená vlnou myslenia zdravého rozumu. Gramotnosť v celom Rímskom Impériu rýchlo klesla skoro na nulu, veda ustúpila poverám a technické pokroky prvotného impéria boli zabudnuté. Všetkým čo bolo dobre a správne bolo opovrhované a všetky odvetvia ludského pokroku boli ignorované v mene Ježiša Krista. Umenie, filozófia, sekulárna literatúra, astronómia, matematika, medicína a dokonca aj sex sa stali ‘tabu’.

    Sex, vyhlásila Cirkev, bol len na množenie; hlásali že žena nemôže počať v prípade, keď mala uspokojenie zo sexuálneho aktu (!) (G.L. Simons: “Sex and Superstition”) a že muž, ktorý sa snažil dať žene uspokojenie počas pomeru je “milujúci satan” (R. Briffault: “The Mothers”)

    Cudzie idey, zrodené zo smrti židovského mesianistického ‘leadera’ zmenili kultom ľudí na nepoznanie. Podstatné prídavky sa stále ešte vyskytovali až do trinásteho storočia, keď teológ Tomas Aquinský prehlásil, že ‘posvätný’ Eucharistický chlieb a vino prechádza ‘zázračnou’ premenou do skutočného mäsa a krvi v momente prijímania shromaždenými.

    Tento kanibalistický koncept ‘premeny’, ako je to eufemisticky nazývané, je založený na idei, ktorú môžeme sledovať zpät do Aristotelovej analýzy o podstate hmoty. Je isté, že každý člen originálnej Jeruzalemskej cirkvi by bol vrcholne zhnusený predstavou, že by boh vôbec schvaľoval, aby takýto kanibalistický ‘zázrak’ bol prevádzany, dokonca milionkrát denne.
    Viera vo fyzickú realitu tejto ‘premeny’ ostáva oficiálnym učením rímskokatolíckej cirkvi od Stredoveku. (Microsoft: “Encarta 96 Encyclopaedia”)

    Šesťsto rokov po zničení Chrámu, príbeh nového ‘proroka’ sa začal udomácňovatť na Strednom Východe, a Jeruzalem sa stal ‘svätým mestom’ tretieho veľkého náboženstva. Mohammed vystúpil na nebesia práve nad kameňom, ktorý použil Abraham, keď sa pripravoval obetovať svojho syna Izáka – kameň, ktorý sedí v strede “Holy of Holies”, ktoré bolo vnútorným svätým miestom Jeruzalemského chrámu. V roku 691 AD, Muslimi vystavili prekrásnu budovu známu ako ‘the Dome of the Rock’ nad miestom kde bol Chrám židov.

    V roku 1071, mesto bolo obsadené Seljuk Turkami ktorí ho zdevastovali. Dvadsať osem rokov neskoršie, v piatok 15 júla 1099, sväté mesto sa dívalo na nového diabla, tancujúceho jeho ulicami. Kresťanská armáda “krusáderov” obsadila Jeruzalem a dôkladnosťou, nevídanou od rímskych čias, zmasakrovali každého muža, ženu a dieťa židovskej a muslimskej populácie v mene svojho Boha.

    Myšlienka ‘svätej krusády’ vyšla od pápeža Urbana II ktorý, ako nám je povedané, začal byť ustarostený zaobchadzaním kresťanských pútnikov vo “Svätej zemi”. V utorok, 27 novembra 1095, v poliach, vonku za hradbami francúzskeho mesta Clermont-Ferrand, povolal do zbrane kňažstvo ktoré navštívilo cirkevný koncil. Prišiel s plánom, podľa ktorého by kresťanskí rytieri sostavili mohutnú armádu, ktorá by zabezpečila Svätú zem ako Kresťanské kráľovstvo. Ohlas bol pozitívny a nadšený a biskupi prítomní na koncile sa vrátili do svojich domovov, aby získali ďalších do tejto veľkej Krusády.

    Veľkií európski vládci boli fascinovaní touto ponukou na záchranu a príležitosťou vyrabovať čo nájdu, ako svoju odmenu za pomoc pri vykonávaní “božej práce”.
    (“The Second Messiah”)

Pridaj komentár