Domov / Hlavná strana / Čítanie / Le Pen: Komunizmus a globalizmus

Le Pen: Komunizmus a globalizmus

Poznámka prekladateľa: Nasledujúci text je prekladom zo záverečnej kapitoly knihy Jean-Marie Le Pena Mémoires: Fils de la nation (Paríž: Muller, 2018), strany 389-391. Názov je redakčný.

Keď som v roku 2016 začal písať svoje pamäte, rozhodol som sa ich rozdeliť do dvoch zväzkov. Každý z nich sa mal venovať obdobiu 44 rokov – prvý zväzok obdobiu od môjho narodenia až po Národný front, druhý zväzok histórii Národného frontu tak, ako som ju prežíval. Využijem príležitosť vrátiť sa späť ku svojim začiatkom na konci prvého zväzku, aby som načrtol istú perspektívu.

Chronológia je viac ako presnosť, je to štruktúra histórie a života. Stali sme sa len tým, čím sme boli ako bežal čas. Niektorí na to zabúdajú. Niektorí hovoria: „Môžem byť čím chcem.“ Ďalší hovoria: „Je to predurčené, mektub.[1]“ Sú to rovnaké omyly. Svoj život som písal, ako som ním šiel. V každom jednom okamihu som jednal na základe vlastného uvažovania. Hovorím veci tak, ako sa stali, s duševným vybavením tej doby. A podám veci viac či menej chronologicky. To tvorí štruktúru mojich Pamätí. V tomto prvom zväzku som hovoril o šibalstvách a dobrodružstvách malého Bretoňca vo veľkom Francúzsku. Musím rýchlo načrtnúť hlavné faktory: tie, ktoré v tomto polstoročí určovali históriu, a tie, ktoré určovali moje miesto a úlohu. Nevyhnutne musím zopakovať niekoľko vecí, ktoré som už uviedol. V zhrnutí je to normálne. Dúfam, že mi to odpustíte.

Povojnové obdobie bolo svedkom úpadku Európy a zničenia jej Impérií následkom toho, čo sa nazývalo dekolonizácia. Táto dekolonizácia bola podporovaná tými, ktorí sa vtedy sami označovali ako superveľmoci[2] – Spojenými štátmi (USA) a Sovietskym zväzom (ZSSR). Už pred ukončením bojov Druhej svetovej vojny a ihneď po ich konci začala vznikať obchodná a inštitucionálna globalizácia (vytvorenie Organizácie Spojených národov, Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu, Medzinárodného súdneho dvora v Haagu , Svetovej zdravotníckej organizácie, Medzinárodného fondu pre deti v núdzových situáciách, Rady Európy, Všeobecnej deklarácie ľudských práv atď.). V roku 1945 počas konferencie v San Franciscu Roosevelt navrhol, aby bola táto dvojitá hegemónia organizovaná mierovou a pokojnou cestou. Stalin dával prednosť vzájomnej „súťaži“, ktorá sa neskôr nazývala studená vojna, a ktorá by viedla k dialektickému vzťahu. To by postavilo Francúzsko pred zložitú situáciu pokiaľ ide o taktiku a stratégiu, ako napríklad podpora nášho úsilia v Indočíne (Vietnam) zo strany Spojených štátov pri boji proti komunizmu, hoci celá americká politika mala zároveň tendenciu k nášmu vytláčaniu z Indočíny, Suezu, Alžírska a Afriky.

Vidíme, že existujú dva spôsoby, ako čítať históriu tej doby. Oba sú legitímne. Od roku 1947 urobil Marshallov plán z Európy bohatý trh pre USA, zatiaľ čo Varšavská zmluva vytvorila semenište chudobných vazalov Sovietskeho zväzu. To viedlo k dvojitému lisovaniu nášho kontinentu. Studenú vojnu teda môžeme označiť ako dialektický proces využívaný dvoma superveľmocami k tomu, aby si podrobili Európu a otvorili cestu globalizmu. Zároveň je však jasné, že táto dialektika viedla k skutočným a strašným konfliktom a že komunizmus je vnútorne zvrátený, ako to vyhlásil papež Pius XI vo svojej encyklike, a že komunizmus v období, ktoré pokrýva táto kniha[3], prešiel veľkolepou expanziou, ako územnou, tak aj intelektuálnou.

Bezprostredne v povojnových rokoch až do 60-tych rokov bola mapa sveta pokrytá výbojmi režimov, ktoré boli buď komunistické, alebo podporované komunistami: v Európe (Nemecko, Maďarsko, Československo, Rumunsko, Bulharsko a pobaltské štáty, pričom Grécko uniklo tomuto osudu len za cenu hroznej občianskej vojny), v Ázii (Čína, Indonézia; Malajzia bola pod neustálym ohrozením) a v Afrike. Navyše, verejná mienka bola neustále masírovaná vlnou marxoidných myšlienok v novinách, umení a publikáciách.[4] Toto myslenie dávalo prednosť pevnej spolupráci vo Francúzsku a celej Európe medzi triedou intelektuálov a medzinárodným komunizmom a ich buričskými operáciami vo Francúzsku. Marguerite Duras [5] správne povedal: „Robili sme to, čo robili počas vojny kolaboranti s Nemcami. Kolaborovali sme.“

Bolo to skutočne tak, naviac bez ospravedlnenia okupáciou. Finančné a hierarchické väzby medzi Moskvou a francúzskou komunistickou stranou, ktoré sme v tej dobe odsúdili, boli vynesené na svetlo. Hegemónia komunizmu v rozporuplných metódach studenej vojny a dekolonizácie zostáva hlavným štrukturálnym faktom tejto doby. V žiadnom prípade neľutujem, že som v tom období označil komunizmus za primárneho nepriateľa. Hrozba, ktorú predstavovala Červená armáda, bola bezprostredná. Gulagy a tábory laogai (skratka pre čínsky výraz „Láodòng Gǎizào“, ktorý znamená „reforma cez prácu“ a bol sloganom čínskeho trestného súdneho systému) mali na svedomí útlak a vraždy ľudí v masívnych rozmeroch. História nie sú iba udalosti, sú to aj ľudia. Komunistický blok bol pre ľudí horšia možnosť ako tzv. „slobodný svet“. A to aj napriek jeho vlastnej domýšľavosti a slabinám.

Mnoho hlasov svedomia sa začalo dvíhať až po smrti Stalina a dištancovalo sa od neho. Ďaleko viac hlasov, ako napríklad Sartre, Picasso a ďalšie, menšie ryby, sa vyznačovalo spievaním ód na Stalina aj po jeho smrti, alebo kreslením jeho portrétov pri tejto príležitosti. Mimochodom, destalinizácia neznamenala nič: veľký destalinizátor Chruščov utopil Budapešť v krvi a postavil Berlínsky múr. Ba čo viac, verní nohsledi komunistickej strany sa nikdy nekajali a, čo je ešte horšie, dlho zostávali hlavnými, ak nie jedinými uznávanými tvorcami verejnej mienky toho obdobia. Prinajmenšom boli najviac počúvanými. V tomto smere je veľmi zábavný prípad Alexandra Adlera [6]. Dokážeme si predstaviť, ako Bormann hovorí o excesoch Hitlerismu vo Francúzskej kultúre?[7]

Poznámky:
[1] Arabský výraz pre tento pojem.
[2] Preklad z výrazne francúzskeho výrazu pre tieto dve mocnosti, ktorý používal aj Raymond Aron: les deux grands.
[3] 1928 až 1972.
[4] [U]ne pensée unique marxistoïde – vo francúzštine pejoratívne označenie mainstrímového ideologického konformizmu (pensée unique), v tomto prípade marxistického. Dnes by sme výrazom „pensée unique“ mohli označiť propagáciu multikulti – mimochodom, tiež marxistickú. Pozn. redakcie.
[5] Francúzsky spisovateľ a filmár, ktorý je známy scenárom ku filmu Hiroshima mon amour (1959). Počas vojny pracoval pre režim vo Vichy ako člen výboru prerozdeľujúceho papier pre vydavateľov (počas vojny bol papier pre tlačiarne veľmi úzkym profilom – pozn. red.), čo bola činnosť, ktorá znamenala de facto cenzúru. Potom vstúpil do francúzskej komunistickej strany, z ktorej bol v 50. rokoch vylúčený za to, že bol príliš kritický.
[6] Židovský akademik a novinár, ktorý bol členom a aktivistom komunistickej strany od roku 1968 do roku 1979. Potom sa z neho stal neokonzervatívny „jastrab“ špecializujúci sa na „geopolitiku“ a píšuci pre Libération, Courrier international a Le Figaro. Adler sa stal čelným predstaviteľom politiky proti „antisemitským“ diskusiám, podieľal sa na stíhaní Daniela Mermeta a odsúdil Dieudonného.
[7] Národná rozhlasová stanica.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Counter Currents

O ::prop

Jeden komentár

  1. Neomarxisti zničili Francúzsko. Francúzsko je v rozklade. V sociálnom – no-go zóny, teror, migranti. Tiež je v ekonomickom rozklade. Jeho socialistická ekonomicka nefunguje a skor, či neskor skolabuje, pretože nejde reformovať.
    http://www.epshark.cz/clanek/154/francouzska-islamska-svetova-valka

Pridaj komentár