Domov / Hlavná strana / História / Koniec vojny – červený súmrak nad Prahou

Koniec vojny – červený súmrak nad Prahou

praha-povstanie5. mája 1945 vypuklo v Prahe ozbrojené povstanie. Pre konečný výsledok vojny bolo nedôležité, ale pre československý povojnový vývoj rozhodujúce.

Do priebehu povstania úspešne zasiahli na českej strane jednotky generála Vlasova, keď na prianie samotného Stalina nedovolil generál Eisenhower Pattonovi ďalší postup na Prahu. Jednotlivé americké hliadky však došli až do Hradca Králové, väčšinou len kvôli tomu, aby včas odviezli z dosahu Červenej armády agentov OSS.

Aj komunisti v Českej národnej rade zúrivo protestovali proti tomu, aby do Prahy prišiel Patton. Ako priznal jej vtedajší člen a neskoršia „ľudská tvár socializmu“ Smrkovský v komunistickom Rudém právu v roku 1965, urobili tak s ohľadom na povojnovú situáciu v štáte. Tisícky padlých, zničenie Staromestskej radnice a ďalších častí mesta teda komunisti kľudne položili na oltár svojich politických cieľov.

V samotnom povstaní však vlastne neuspeli. Nemecké sily v Prahe totiž kapitulovali už 8. mája 1945 a túto kapituláciu prijali aj komunistickí členovia Národnej rady. Pozdejšie za to aj pykali.

Červená armáda dorazila do Prahy 9. mája ráno a 16. mája 1945 sa cez Moskvu a Košice vrátil do Prahy aj „prezident“ Beneš. Krátko pred ním sa vrátila aj „exilová“ košická vláda na čele s ministerským predsedom Fierlingerom. Prvou akciou tejto vlády v Prahe bola požiadavka na okamžité rozpustenie Českej národnej rady. Všetci jej členovia boli potom prevedení do bezvýznamných funkcií a po roku 1948 sa stali obeťami procesov – vrátane komunistických členov.

Plnú kontrolu straníckeho aparátu prevzalo Gottwaldovo vedenie z Moskvy a nastalo obdobie „prechodného štátneho útvaru“, „mostu medzi Východom a Západom“ a „Národného frontu“. Vládu tvoril socialistický blok troch strán (KSČ, Sociálna demokracia, Národní socialisti) a jedna nesocialistická, ľudová a vďaka svojmu katolíckemu zameraniu v Čechách nikdy príliš populárna.

Nastalo obdobie „riadenej demokracie“ a národnej očisty. Zároveň tiež zvôle, ktorú pod ochranou Červenej armády a miestami priamo za riadenia jej politických komisárov vykonávali miestne ozbrojené úderky, uznávajúce iba „vedenie KSČ“. Vznikali prvé koncentráky (Kolín) porovnateľné so sovietskymi Gulagmi. Proste to, čo sa eufemisticky nazýva „vláda ulice“. Obvinenie z kolaborácie sa stalo komunistickou zbraňou proti tým, ktorí odmietali považovať systém porušovania legality za národnú obrodu. Tam, kde nemohli komunisti zastrašovať, mohli rozdávať. A bolo z čoho. Bol tu nemecký majetok, znárodňovalo sa, film bol znárodnený ešte pred dekrétmi z 28. októbra, komunisti sedeli vo funkciách, z ktorých sa rozdeľovali pracovné miesta a byty. Nastala ľudová demokracia – otvorenie krajiny k priamej sovietskej nadvláde.

Všetko čo sa dialo, všetka tá povojnová eufória a to, že sa veci stali tak, ako sa stali, nebolo náhodným súhrnom udalostí, ale logickým a pripraveným vyústením.

Predovšetkým bol štát vrátený do časov neústavnosti, pretože konštitučné slobody československej ústavy boli limitované prezidentskými dekrétmi. Medzi tieto slobody patrila aj sloboda združovania. Iniciatíva v „Národnom fronte“ patrila bez výhrad komunistom a povolené existujúce strany nemali inú možnosť, ako ju nasledovať.

Znárodnenie priemyslu a predovšetkým bánk obmedzilo finančné hospodárstvo zeme vrátane slobody tlače. A tak napríklad nekomunistické „Svobodné slovo“ bolo jednak závislé na dodávkach papiera z továrne na papier ovládanej komunistami a jednak na banke v tých istých rukách.

Samotná sloboda slova bola navyše obmedzovaná samotným Národným frontom a napríklad už od mája 1945 sa zakazovalo použitie slov Podkarpatská Rus. Zoznam nepovolených tém mal už vtedy okolo 350 položiek.

Vďaka situácii v roku 1938 a v nasledujúcich rokoch bola fakticky aktívnymi vojakmi absolútna menšina obyvateľstva Čiech (na Slovensku to bolo trocha inak – a následne sa to aj ukázalo vo volebných výsledkoch). To vyvolávalo jednak zlé svedomie a jednak vzbudzovalo istú nevraživosť voči tým, ktorí skutočne bojovali. Nehľadiac na to, že kto žil v protektoráte a chcel sa mať lepšie, musel sa nejako kompromitovať. Zaujatosť robotníkov pracujúcich do posledných hodín vojny „pre Ríšu“ pominula (viď Lukáš Beer: Hitlerovi Češi). Spoločenské špičky vystavené vďaka svojmu postaveniu s okupačnou mocou však zostali. Tento dvojitý štandard a všadeprítomná lož alebo polopravda boli začiatkom.

Potom prišla možnosť zmocniť sa niečoho, na čo si nedokázali zarobiť, odsun Nemcov, Gottwald a jeho KSČ – to všetko viedlo k tomu, čo si priala sovietska tajná služba a teda vedenie v Moskve. Tento svet má mnoho variácií, ale nemá náhody…

Spracoval: ::prop, www.protiprudu.org

O ::prop

4 komentáre

  1. nie je dôležité, milí propáci, čo ste vytrhnuté z celkového kontextu, všeobecne a bez spojitosti chceli týmto článkom povedať, dôležité je prečo? prečo práve teraz? a kto si vás objednal?

    • Článok som si prečítal so záujmom a nevidím na ňom nič zlé. Pripúšťam, že je trochu vytrhnutý z kontextu, ale rozhodne v tom nevidím nejaký viditeľný zámer vytrhovať niečo z kontextu, pretože z kontextu je vytrhnutý každý iný krátky článok, nech by sa snažil o objektivitu akokoľvek. Ibaže by vám pripadali hlavné piliere článku neobjektívne, to ale asi bude spôsobené vašim vlastným svetonázorom.

      Podozrievať redakciu z toho, že si ju niekto objednal je pri rôznom spektre článkov čo tu vychádzajú trochu nezmysel, nemyslíte? Čo by som si potom mal myslieť o redakcii ja, keď mi vystrelí súčiastka z mozgovne zakaždým, keď tu vidím nový článok o židoch? Dočkajte si pokojne na článok ktorý vám padne, alebo žiadajte od redakcie širšie spektrum článkov, ako som to skúsil napr. ja. Nemyslím si, že nejaké obviňovanie redakcie z toho, že si ju niekto objednal je ten pravý spôsob, ako vec zmeniť.

  2. Dobrý článok, ale keby sa mal napísať celý príbeh od roku 1945 do 1948 a ďalejm to by bol článok aspoň 5x tak dlhý.
    Mám však pár pripomienok:
    “5. mája 1945 vypuklo v Prahe ozbrojené povstanie…”
    žiadne povstanie, lebo: “April 25: American and Soviet troops meet in Torgau on the Elbe river “, teda prakticky bolo po vojne; to len pár uličníkov chytali sem tam nemeckých bezbranných vojakov, kadejakých úradníkov na nemeckej komandatúre a intendančnej služby, ktorí sa tam zabudli, poliali ich benzínom, alebo asfaltom, alebo vypchali slamou, zavesili na stormy a zapálili….

    “Nemecké sily v Prahe totiž kapitulovali už 8. mája 1945…”
    Nie Nemci už prestali bojovať 30 Apríla
    “April 30: Hitler commits suicide in Berlin”
    Ako vidíme, už 7-9 mája sa podpisovala kapitulácia, oficiálne.
    May 7 to 9: The German capitulation is signed in Reims and ratified in Karlshorst in Berlin, ceasefire in Europe”
    žiadne Nemecké silyv Prahe Čechom nekapitulovali; v okolí Prahy sa zdržovala plne vyzbrojená, nedotknutá divízia Sepp Dietricha, ktorá by ‘čížkov’, povstalcov, bola rozdrtila na prach;
    Sepp Dietrich dojednal s Čechmi pokojný odchod bez streľby a zabíjania.
    To len teraz sa Češi hrajú na hrdinov s ich vraj “povstaním”; dobre vedia, že to všetko bolo až po ‘funuse’….

    Mimo iného, vo voľbách roku 1948

  3. tu mi to akosi nenapastovalo…
    ….vo voľbách 1948 komunisti na Slovensku nikdy nič nevyhrali, vyhrala Demokratická Strana.
    čakalo sa už len na Pražsk kraj a tam to komunisti odšvindlovali a tak sa dostalo ‘blahobytu’ aj Slovensku!

Pridaj komentár