Domov / Hlavná strana / Analýza / Koniec globalizácie

Koniec globalizácie

coca-colaTrh je vo svojej podstate globálnou inštitúciou. Trh je nerasistický, nenacionalistický a nenáboženský. Pokiaľ sa rozhodnutia prijímajú výlučne v monetárnom kontexte, tak na rase, národnosti a náboženstve kupujúcich a predávajúcich jednoducho nezáleží. Často sú úplne neznáme.

Poznám etnickú identitu vlastníkov arménskeho obchodu s kobercami a čínskej reštaurácie na konci ulice. Ale akú rasu, etnicitu alebo štátnu príslušnosť má spoločnosť Coca-Cola? Jej akcionári, zamestnanci a zákazníci majú všetky identity sveta. Ale korporácia nemá žiadnu. Je globálna a kozmopolitná. Ako nám jeden slávny jingel hovorí, kto chce naučiť svet spievať v dokonalej harmónii, chce pokojnú planétu, kde sa ľudia vzdajú všetkých hraníc a identít, ktoré im bránia v predaji kokakoly.

Globalizácia je proces, ktorý nevyhnutne vytvára globálny a kozmopolitný potenciál trhu tým, že rozkladá jeho rasové, národné, náboženské a kultúrne bariéry ako napr. protekcionistické zákony, náboženské zákazy úroku, staré nepriateľstvá medzi národmi, sentimentálnu pripútanosť ku komunite, kmeňu, vlasti, atď.

Spotrebiteľom prvého sveta sa globalizácia na začiatku javí ako dobrá vec. Môžu za mzdy prvého sveta kúpiť množstvo lacnejšieho tovaru vyrobeného v krajinách tretieho sveta. Pre kapitalistov so sídlom v prvom svete ide dokonca o lepšiu vec, keďže môžu dosiahnuť obrovský zisk z predaja tovaru tretieho sveta, ktorý má len o niečo menšiu cenu ako tovar vyrobený v ďaleko nákladnejšom prvom svete.

Napríklad použime ľubovoľné čísla pre topánky vyrobené v Amerike. Pár topánok z maloobchodu za 100 dolárov bol vyrobený pracovníkom, ktorý dostáva 10 dolárov na hodinu, pracuje 40 hodín týždenne k čomu pripočítame nadčasy, benefity, prázdniny, regulované faktory kvôli zdraviu a bezpečnosti pri práci a vplyvu na životné prostredie. Zaiste to znie ako veľké obťažovanie. Ale nikdy to nezabráni americkým výrobcom obuvi stať sa milionármi.

A keď takýto výrobca na konci dňa opúšťa svoju továreň, tak jeho luxusné auto zdieľa cestu s najjednoduchšími autami jeho zamestnancov. Prešiel by cez rušné centrum, kde nakupujú manželky jeho zamestnancov, prešiel by popri škole, ktorú navštevujú deti jeho zamestnancov, možno by dokonca navštívil miestny futbalový zápas na tejto škole a povzbudzoval by synov svojich zamestnancov, prešiel by cez štvrte s úhľadne vymaľovanými domami a pestovanými trávnikmi, kde žijú jeho zamestnanci. A keď by už prišiel k svojmu sídlu s vonkajšími stĺpmi, tak by odbočil do jeho príjazdovej cesty. Neboli by tam žiadne bezpečnostné brány a stráže, ktoré by ho chránili.

Avšak vďaka globalizácii môže byť podobný pár topánok z maloobchodu za 95 dolárov vyrobený v Indonézii polovyhladovanými nešťastníkmi, ktorí zarábajú zlomok zo mzdy prvého sveta, bez nadčasov, bez dovolenky, bez benefitov vo fabrike, kde neplatia predpisy o zdraví a bezpečnosti pri práci alebo vplyve na životné prostredie. A výrobca obuvi si rozdiel dá do vrecka.

Ak by americký vlastník v Amerike založeného, Američanmi obsadeného obchodu s obuvou mal sentimentálnu spriaznenosť k svojmu národu a jeho zamestnancom, tak by nemohol súťažiť so svojimi rivalmi, ktorí nemajú takéto väzby. V konečnom dôsledku by bol nútený zatvoriť svoj závod a buď poslať svoju prácu do tretieho sveta, alebo jednoducho zbankrotovať. Čiže globalizačný proces selektuje a odmeňuje vykorenený kozmopolitizmus a anti-národné, anti-patriotické, anti-komunitárne nálady.

V dlhodobom horizonte predstavuje globalizácia jednu vec: celosvetové vyrovnanie miezd a životných štandardov. To znamená, že životné štandardy prvého sveta sa budú znižovať, zatiaľ čo životné štandardy tretieho sveta síce porastú, ale len o trochu, až kým nebude dosiahnutá parita. Inými slovami: globalizácia znamená deštrukciu americkej pracujúcej a strednej triedy. Predstavuje zredukovanie ich životných štandardov, ktoré smerujú k tým, ktoré majú nájomní pracovníci tretieho sveta. Globalizácia znamená obrat v pokroku životných štandardov od čias priemyselnej revolúcie.

Globalizácia špecificky predstavuje obrat v skutočnom pokroku. Vyššie platy, kratšie pracovné dni a benefity, ktoré si vydobyli robotnícke hnutia budú preč. Preč budú i plány v oblasti zdravotnej starostlivosti, bezpečnostné regulácie, programy sociálneho zabezpečenia a starobné dôchodky vytvorené liberálmi a sociálnymi demokratmi (ide o programy, ktoré neexistujú v treťom svete), preč bude i environmentálna ochrana, ktorú si vydobyli ekológovia (a ktorá bola tretiemu svetu nanútená prvým, ktorý si nebude môcť dlhšie dovoliť takýto luxus).

Ale globalizácia má vplyv i na bohatých. Predovšetkým tí, ktorí zbohatli predajom vecí pracujúcej a strednej triede prvého sveta zmiznú spolu so zákazníkmi. Už tu nebude dlhšie trh pre kosačky na trávu a obytné prívesy. Bohatí, ktorí zostanú, budú produkovať iba pre globálne super-bohatých alebo globálny proletariát. A životy bohatých sa tiež dramaticky zmenia. Niektorí ľudia sa vďaka demontáži prvého sveta stanú veľmi bohatými. Ale v konečnom dôsledku skončia ako bohatí žijúci v treťom svete.

Budú dochádzať do opevnených tovární alebo opevnených sídiel v obrnených limuzínach obklopení ozbrojenou strážou popri hemžiacich sa slumoch a chudobných štvrtiach. Budú sa socializovať v exkluzívnych kluboch a dovolenkovať v exkluzívnych rezortoch pod prísnym dohľadom svojej ostrahy. Podobne ako Maria Antoinetta, ktorá sa rada hrávala na dojičku v záhradách versaillského paláca, budú v bytoch stojacich milióny a nachádzajúcich sa v štvrtiach ako Haight Ashbury predstierať, že sú bohémovia alebo sa budú hrať na kovbojov na svojich rančoch za 20 miliónov vo Wyomingu, alebo novoanglických dedinčanov v milionárskych chatkách na ostrove Martha Vineyard. Budú na vrchole systému, ktorý vyhubil ľudí, ktorí im tento spôsob života umožnili.

Dôsledky globalizácie nie sú tajomstvom. Nie sú náhodné, ani nepredvídateľné. Nie sú ani tajomné, alebo kontroverzné. Sú predpovedané v úvode každej ekonomickej učebnice. Sú viditeľné v stagnácii životných štandardov americkej pracujúcej a strednej triedy na začiatku 70-tych rokov a v hlbokom úpadku počas poslednej dekády, kedy 50 000 amerických výrobných podnikov zatvorilo svoje dvere a mnohé z nich našli svoju prácu za morom – zatiaľ čo milióny imigrantov, legálnych i ilegálnych, prišlo súťažiť s Američanmi o pracovné miesta, ktoré zostali, znížené mzdy a spotrebu verejných služieb, ktorú si nemôžu dovoliť.

Navyše americkej strednej a pracujúcej triede nebolo nikdy umožnené, aby rozhodla o tom, či chce globalizáciu a to z jednoduchého dôvodu – nikdy by totiž neschválila svoje ochudobnenie. Robotnícke hnutia, politické strany, cirkvi a všetky ďalšie sily, ktoré boli schopné odolávať globalizácii boli kooptované.

Úprimní pokrokári sú si vedomí deštruktívnych účinkov globalizácie, ale väčšina z nich si myslí, že jedinou alternatívou ku globálnemu kapitalizmu je globálny socializmus, čo ale nie je riešenie, dokonca ak by aj mohol byť dosiahnutý.

Ale ak odmietame globalizáciu, aká ekonomická jednota je prirodzená? To je bod, kde bieli nacionalisti sú schopní vyriešiť úprimné znepokojenie hnutí ako Occupy a ďalších progresívnych kritikov globalizácie. Hranicou, za ktorou končí globalizácia je národ. Spojené štáty a všetky európske národy vstúpili do modernity a uskutočnili väčšinu svojho ekonomického a spoločenského pokroku praktikovaním nacionalistickej ekonomickej politiky vrátane protekcionizmu. Prosperita a sociálna spravodlivosť sa vrátia, ak bude globalizácia nahradená ekonomickým nacionalizmom.

Libertariáni kritizujú protekcionizmus, pretože zvýhodňuje jednu skupinu na úkor ďalšej (akoby globalizácia nerobila to isté). Ale ide o zlý uhol pohľadu. Jednotlivci nosia odlišné klobúky a hrajú rôzne hry, či už ide o výrobcu, spotrebiteľa, rodinného príslušníka, občana, atď. Voľný obchod z nás robí dobrých spotrebiteľov, ale tiež z nás robí zlých občanov, pretože podkopáva sociálnu spravodlivosť a národnú suverenitu. Protekcionizmus limituje našu hrabivosť ako spotrebiteľov, ale posilňuje nás ako občanov. Voľný obchod posilňuje niektorých podnikateľov na úkor spoločného dobra a robí z nich zlých občanov. Protekcionizmus a ďalšie regulácie robia z podnikateľov dobrých občanov tým, že neumožňujú profitovať na úkor verejného blaha – čo nám ale nezanecháva nedostatok možností v generovaní bohatstva sociálne zodpovedným spôsobom.

Ale nestálo by dokončenie globalizácie, či už socialistickej alebo kapitalistickej, skutočne za to, ak by viedla k svetu bez národov, hraníc a vojen? Je to práve utopistická nádej, ktorá udržiava vernosť mnohých globalistov napriek rozširujúcemu sa pustošeniu Zeme. Je to rovnaká nádej, ktorá udržala pri moci komunistov napriek oceánom krvi, ktorú preliali.

Existujú na to dve základné odpovede. Jedným je argument, že to za to nestojí, ktorý by však nekompromisní utopisti nikdy neakceptovali. Druhým je argument, že svet bez národov nebude nikdy dosiahnutý a navyše ľudia, ktorí niečo také pretláčajú to v skutočnosti nemyslia vážne. Globalizácia nie je prekonanie nacionalizmu, ale iba spôsob, ktorým trhovo dominantné národy ničia bariéry, aby rozšírili svoju ekonomickú moc. Dnešné farebné, Twitterom a Facebookom poháňané revolúcie vo východnej Európe a v moslimskom svete sú iba modernou verziou budovania ríši a diplomacie z bojových lodí minulých storočí. George Soros je iba Cecilom Rhodesom dneška.

Židia ako Soros sú samozrejme hlavnými kazateľmi univerzalistických schém, akými sú napr. globálny obchod, otvorené hranice, rasové miešanie, multikulturalizmus a ďalšie formy vymazania identity. Ale nevykazujú žiadne náznaky praktikovania rovnakej politiky medzi sebou. Čo je ich si udržia, čo je naše speňažia. Dôsledok je zrejmý: ich cieľ je zničiť všetky národné hranice a rasové a kultúrne identity, ktoré sú prekážkou pre rozširovanie židovskej moci. Globalizácia nie je cestou k univerzálnej slobode. Je výtvorom, vďaka ktorému budeme niesť židovské jarmo po celú večnosť.

Je ľahké pochopiť, prečo si Židia myslia, že devastácia zapríčinená globalizáciou je pre nich cenná, ale je ťažké pochopiť, prečo by si niekto iný želal niečo také, s výnimkou odcudzených, vykorenených produktov kultúrneho úpadku. A dokonca i títo ľudia by si mali položiť otázku, či to je svet, ktorý skutočne chcú.

V konečnom dôsledku univerzalizmus nie je skutočne univerzálny. Vo väčšom počte sú k nemu náchylní iba bieli. Ale ak je univerzalizmus iba rasovo a kultúrne európskym vieroučným systémom, potom globalizácia bude pracovať iba vďaka vyhladeniu Židov a iných starých, etnocentrických národov akými sú Číňania, Kórejci, Japonci, Arméni, atď., ktorí odmietajú skočiť do taviaceho kotlíka národov. To znamená, že globalizácia nie je cesta k liberálnej utopii, ale iba genocídne rozšírenie európskeho imperializmu. Ale vzhľadom na masívne investície do holokaustovej propagandy, dokonca i najfanatickejší globalisti nemajú srdce pre takéto riešenie, takže nakoniec dajú etnocentrickým národom možnosť výberu.

A pokiaľ sa Židia a ostatní rozhodnú vyhnúť globalizácii, potom prečo by sme sa nemohli i my? Obzvlášť ak je nerecipročný voľný obchod regresívny, rozpúšťa národnú suverenitu, narúša sociálnu spravodlivosť a ponecháva osud európskych národov v rukách votrelcov.

Záver je jasný: Progresívni zástanci globalizácie sú buď ignorantskí, alebo nečestne obhajujú proces, ktorý ožobračí a zotročí ľudí, pri ktorých predstierajú, že ich bránia. V Amerike sa nachádza široká voličská základňa pre rasovo uvedomelú, nacionalistickú, anti-globalistickú, protekcionistickú, progresívnu politickú stranu. Čaká iba na svoje vedenie.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Autor: Greg Johnson

O Roland Edvardsen

8 komentárov

  1. Uau paradny clanok velmi sa mi to pacilo

  2. Je to pravda globalizácia čiastočne vedie k vyrovnávaniu pracovných podmienok ale iba tých národov, ktoré nemajú silné národné cítenie napríklad v Rakúsku mzdy neklesajú v Nemecku je minimálna mzda okolo 1000 euro a je to krajina, ktorá v Európe ekonomicky z globalizácie najviac prosperuje. Iné účinky globalizácie zabudol autor vypichnúť ako sťahovanie sa národov krajín tretieho sveta za prácou do krajín 1. sveta hlavne do USA ktorá je úplne rasovo zdegenerovaná oproti obdobiu spred dvoch svetových vojen. Ekonomický nacionalizmus určite prispieva veď USA bola do 2.sv vojiny protekcionistickou ekonomikou dokonca DPH okolo 60 % čo je v rozpore z politikou spotreby v súčastnosti. Sedliackym rozumom politici prišli na to, že ak dokážu vyrobiť základnú priemyselnú a poľnohospodársku produkciu majú v 30 rokoch 130 miliónov obyvateľov nato by im ju spotrebovalo čo je myslím dostatočné množstvo nato aby fungovala vnútorná spotreba pre všetok sortiment priemyselnej výroby. A aj preto mohla Amerika uplatňovať protekcionistickú politiku s vysokým zdanením spotreby a aj zisku problém bol opäť len vo vlastizradných politikoch ako Woodrow Wilson ktorý liberalizovali americkú ekonomiku môžno aj pod hrozbou smrti („to už konšpirujem“) a nechali orabovať americkú strednú triedu.

  3. A nedá mi nespomenúť, že Hollande je oproti Roseveltovi amatér v daniach zatiaľ čo Hollande navrhol 70% daň pre superbohatých Roosevelt mal 35% daň pre ľudí zarábajúcich nad 50 000 USD ročne čo progresívne rástlo a pre superbohatých suma sa neuvádza bola daň až 79% z príjmu otázne je či tí superbohatí dostávali takéto mzdy aj vyplácané či im to nebolo vyplácané ako podiel na zisku , alebo cez akcie a pod. A pozor !!!!!! daň z prevodu a prechodu nehnuteľností na pozostalú osobu bolo 60% čiže keď to tá pozostalá osoba zdedila tak splácala 60% hodnoty majetku takže keď si sa narodil ako bohatý chuj tak si si neužíval zdedený domček po dedkovi za 1mil USD bez toho aby z toho dostal niečo aj štát tomu hovorím rovnosť šancí. Takže tak ja som prívrženec ordoliberalizmu bezúročnej ekonomiky a vysokého zdaňovania príjmov ktoré niesú určené na reinvestície napr. v Estónsku je 0% daň na zisky ktoré idú na reinvestície na zisk ktorý nejde na reinvestície okolo 30% v Adenauerovom Nemecku to bolo nad 60 000 deutsche mark 95% daň z príjmu a za 7 rokov sa zo zbombardovanej ekonomiky stal ekonomický líder.

    • Na tom zbohatli najmä tí superbohatí aj keď sa to v určitej miere premietlo aj do životnej úrovne, ale musím oponovať tomuto videu pretože Amerika v období zlatého štandardu ešte neviedla kolonialistické a vykorisťovacie vojny voči iným štátom a rástla ohromujúcim tempom pričom už pred prvou svetovou vojinou sa stala priemyselnou veľmocou. Toto platí najmä na Anglicko a v druhom rade (Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Španielsko potom dlho nič a potom možno Nemecko). Anglicko je najzločineckejší štát sveta a keby Židia neovládli cez Anglicko USA tak by bol doposiaľ jediný teraz je to tandem USA Anglicko riadené z Londýnskeho (Rotschildovho) The City. Tam by mali smerovať prvé nukleárne hlavice v prípade konfliktu aj keď sa obávam, že tie červy majú už úkryty dávno pripravené.

  4. Zbytočné plýtvanie slovami, úvahami a pokusmi vysvetľvať svetu čo sa deje a prečo sa to deje. Všetky osoby v tomto divadle sú len bábkami na zastertie očí verejnosti a jej pomýlenie.
    Našťastie Vatikán môže ovplyvniť len 1,5 miliardy bláznov, avšak táto planéta má dnes už 7,5 miliardy . Nie je ničím iným než veľmi aktívnym členom svetového svinstva koré sa nazýva “ÚŽERA”.

    Globalizácia je jednoducho krycie slovo, kamufláž toho, čo sa skutočne deje. Globalizácia nie je o trhoch, ako by nás jej promóteri chceli presvedčiť aby sme uverili. Je to otázka moci a kontroly. Je to pokus najväčších medzinárodných bánk a multi-nacionálnycych korporácií riadiť svet podľa nich, pre ich vlastný prospech a podľa ich pravidiel, pravidiel ktoré im umožnia odstrániť storočie sociálneho progresu a zmeniť distribúciu financií z neférovej na nehumánnu.
    V skutočnosti impérium ktorý plánujú bude impériom diabolským v pravom slova smysle. Bude to impérium v ktorom individuálne krajuny, obzvlášť tie menšie, stratia flexibility vydávať dobré a ľudské zákony v záujme všetkých ľudí. Zlato bude abslolútnym vládcom a dobrota známkou nelojálnosti.
    Toto diabolské impérium nie je výtvorom predstavivosti. Plány sú už v pokročilom stave a budú realitou ak nepodnikneme okamžité kroky ich zastaviť…

    Nie, ak si niekdo myslí, že centrum tejto ohavnosti bude Washington, Vatikán alebo ‘The City’ v Londýne, veľmi sa mýli.
    Bude to Jeruzalem, je to už dávno tak naplánované.

  5. Presne ako piše Sitra Ahra. Mne zatiaľ nikto spoľahlivo nevyvrátil tuto teóriu, je to v Protokoloch, ktoré sú od ich prelozenia a zverejnenia ustavične zakazovane a prekrucane. A to budú všetci kukať ako teliatka keď vyjde najavo pravda o hollycauste

  6. Maršal, o ‘holocauste’ skôr ‘holo-hoaxe’ sa t á pravda už dávno vie. Vedia ju aj sami židia, je to zaznamenané pre budúcnosť:
    Holocaust historians rely heavily on so-called „survivor testimony“ to support the extermination story. But such „evidence“ is notoriously unreliable. As one Jewish historian has pointed out,
    „most of the memoirs and reports {of Holocaust survivors are full of preposterous verbosity, graphomanic exaggeration, dramatic effects, over estimated self-inflation, dilettante philosophizing, would-be lyricism, unchecked rumors, bias, partisan attacks and apologies.“ (Samuel Gringauz in “Jewish Social Studies” (New York), January 1950, Vol. 12. p. 65)

    * * *
    Britain’s chief rabbi, Immanuel Jakobovits, has accurately described the Holocaust campaign as, „an entire industry, with handsome profits for writers, researchers, film-makers, monument builders, museum planners and even politicians.“
    He added that some rabbis and theologians are „partners in this big business.“ (H. Shapiro, Jakobovits, Jerusalem Post (Israel), November 26, 1987, p. 1)

    Non-Jewish victims just don’t merit the same concern. For example, there are no American memorials, „study centers,“ or annual observances for Stalin’s victims, who vastly outnumber Hitler’s.

    * * *
    Just the other week, Tony Judt, who’s a Jewish scholar and director of the Remarque Institute at New York University, wrote an article in The Nation, a prominent New York periodical, and he had this to say on that subject: „The Shoah [the Hebrew word for the Holocaust] is frequently exploited in America and Israel to deflect and forbid any criticism of Israel. In fact, the Holocaust of Europe’s Jews is nowadays exploited thrice over: It gives American Jews in particular a unique retrospective victim identity; it allows Israel to trump any other nation’s sufferings and justify its own excesses with the claim that the Jewish catastrophe was unique and incomparable; and, in contradiction to the first two, it is adduced as an all-purpose metaphor for evil — anywhere, everywhere, and always — and taught to school children all over America and Europe without any reference to context or cause. This modern instrumentalization of the Holocaust for political advantage is ethically disreputable and politically imprudent.“

    Teda len pár ukážok, z mnohých. Problém je v tom, že to budeme navždy počúvať my, naše deti a deti ich detí, lebo Izrael nikdy nebude ochotmý vrátiť $90 biliónov Nemecku, $90 biliónov Amerike a ďalšie milióny iným krajinám.
    A zatiaľ ich najväčší ‘fanúškovia’ sú kresťania.
    Vzhľadom k tomu, že nemecký Národný Socializmus potieral židovstvo a chcel sa Židov zbaviť, je samozrejmé že žiadna kresťanská cirkev nesympatizovala s Nár. socializmom. Žiadna kresťanská cirkev totiž nemôže byť proti Židom z jedného jednoduchého dôvodu – “je to smer daný bibliou”.

Leave a Reply