Domov / Hlavná strana / História / Komu a ako Hitler platil dlhy?

Komu a ako Hitler platil dlhy?

zlato hitlerVo svojich knihách „Nacionalizácia rubľa“ a „Kríza. Ako sa to robí“ N. Starikov opísal schému typickú pre akúkoľvek revolúciu, ktorej pomáhali zahraniční „priatelia“. Peniaze a cennosti potom odchádzajú smerom k sponzorom revolúcie. Tak sa to dnes deje v Líbyi – zisky z ropy prestali napĺňať rozpočet štátu a tečú do západných monopolov.

Tak bolo aj v Rusku, keď krátko po revolúcii v roku 1917 sa cez Štokholm peniaze a cennosti začali prečerpávať na Západ. Prenášali ich kuriéri priamo do diplomatických misií boľševikov a ďalej prostredníctvom Nya  Banken bankára Olofa Aschberga sa úplne rozplynuli. A po konečnom víťazstve boľševikov (úžasná náhoda!) ten istý Olof Aschber sa … stal prvým sovietskym bankárom. V roku 1921 viedol prvú komerčnú (!) banku v krajine Sovietov – Ruskú komerčnú banku RUSKOMBANK. O tomto si môžete voľne prečítať na tejto stránke, pričom táto banka je nástupcom banky, v ktorej pracoval súdruh Olof Aschberg. Otázku „prečo potom robiť revolúciu?“ necháme v tejto chvíli stranou…

A toto boli len prvé kroky. Ďalej nasledovali koncesie na drancovanie prírodných zdrojov, ktoré rázne zastavil až Stalin po vyhnaní Trockého za hranice v roku 1929.

Komentátor internetovej stránky www.nstarikov.ru Anton Kolomicyn sa rozhodol pozornejšie pozrieť na proces vzostupu k moci Adolfa Hitlera. A s údajmi, ktoré máme po ruke  si teraz položme jednu otázku: Komu platil dlhy Führer?

Pred časom som sa rozhodol nájsť dôkazy – uvádza Kolomicyn – hoci nepriame, materiálnej pomoci poskytnutej USA a Britániou Adolfovi Hitlerovi a jeho strane NSDAP. Teraz už nie je žiadnym tajomstvom, že pred vojnou spoločnosť Ford vyrábala v Nemecku automobilové motory. Navyše USA a Veľká Británia v priebehu celej vojny dodávala do Nemecka ropu, ktorá sa spracovávala v závodoch koncernu IG Farben, ktorý bol pod kontrolou Anglo-amerických kapitalistov. No mňa zaujímalo skoršie obdobie, presnejšie  obdobie nástupu Hitlera k moci.

Vzhľadom k tomu, že možnosť nájsť dokumenty priamo potvrdzujúce, že nacistom pomáhali spoza kanálu La Manche a Atlantického oceánu nejakí „priaznivci“ je prakticky nulová, rozhodol som sa ísť inou cestou. Ide o to, že existuje určitý indikátor, pomocou ktorého je možné vyvodiť určité závery. Týmto indikátorom je hodnota zlatých rezerv.

Začínajúc bádanie v tomto smere, na začiatku som sa stretol s tabuľkou štatistiky zlatých rezerv podľa štátov s časovými skokmi po piatich rokov na stránke World gold council.

Zlaté rezervy

Z nej vyplýva, že v roku 1930 nemecké zlaté rezervy predstavovali 794 ton a v roku 1935 už iba 56 ton. To znamená, že za 5 rokov z pokladne Nemecka kamsi „ušlo“ 738 ton zlata… Toto nás navádza k jasnej úvahe. Je možné, že všetko toto zlato bolo odovzdané v rámci reparácií podľa versaillskej mierovej zmluvy?

Potrebovali sme presnejšie štatistiky. A hľadajúc na internete, našiel som jeden zaujímavý dokument uverejnený na stránke FED-u St Louis (Missouri USA). Názov dokumentu je „Banking and monetary Statistics 1914-1941“.

Na stránke Hlava 14 (paragraf 14) sa nazýva „Gold“ a skladá sa z niekoľkých tabuliek s podrobnou štatistikou zlatých rezerv podľa jednotlivých štátov od roku 1913 do 1941. Čo je obzvlášť cenné, štatistiky nie sú vedené podľa rokov, ale dokonca podľa mesiacov. Pravda, údaje nie sú uvedené v tonách, ale v miliónoch dolárov. No v zásade to nevadí. Na základe týchto informácií možno vyvodiť relevantné závery.

Posledné náhle zníženie zlatých rezerv z 569,4 na 338,5 milióna dolárov pripadá na máj – jún 1931, nie dlhý čas od vyhlásenia moratória prezidenta USA Herberta Hoovera na platenie nemeckých reparácií. Moratórium nadobudlo účinnosť v auguste po tom, ako komisia expertov uznala, že Nemecko dočasne nemôže platiť reparačné záväzky.

Neskôr v priebehu konca roku 1931 a behom roka 1932 došlo k viac-menej miernemu znižovaniu zlatých rezerv z 338,5 mil. dolárov v júni 1931 na 175,9 mil. dolárov v marci 1933. Potom  však ďalej sú zaujímavé momenty, ktorým stojí za to venovať pozornosť.

Ako je známe, Hitler sa v skutočnosti dostal k moci v marci 1933 a pomohol tomu aj požiar Ríšskeho snemu, ku ktorému došlo dňa 27. februára. V nasledujúci deň, 28. februára Hindenburg podpísal dekrét pod názvom „O ochrane národa a štátu“, ktorý už bol prijatý z  iniciatívy Hitlera. Vyhláška zrušila ústavné slobody a tiež zakázala Komunistickú stranu Nemecka, ktorej sa kládlo za vinu podpálenie budovy snemu. Komunistická strana Nemecka bola hlavným konkurentom nacistov v prebiehajúcich voľbách plánovaných na 5. marca. Po vylúčení konkurenta z hry, NSDAP vyhráva voľby 5. marca 1933 a od tohto momentu je v hitlerových rukách neohraničená moc nad Nemeckom.

No vráťme sa k zlatu. Takže v marci 1933 zlaté rezervy Nemecka predstavovali 175,9 mil. dolárov, alebo 273,6 ton. Hitler prichádza  k moci a už v apríli zlaté rezervy predstavujú 97,8 mil. dolárov, čiže 152 ton. To znamená, že bola prevedená jednorazová platba v sume 78,1 mil. dolárov alebo 121 ton zlata.

Čo je zaujímavé, v tom istom roku, v marci 1934, bola prevedená ešte jedna jednorazová platba vo výške 38 mil. dolárov alebo 59 ton zlata. Aké závery je možné z toho urobiť?

Adolf Hitler prišiel k moci v marci 1933. Okamžite presunul niekam nie menej ako 121 ton zlata v sume 78 mil. dolárov. O rok neskôr znova previedol platbu zlatom za 38 mil. dolárov…

Ak uvážime, že v roku 1933 jeden gram zlata stál 0,66 dolára (t. j. 20,67 dolára za trójskú uncu), a v súčasnosti jeden gram zlata stojí 54 dolárov (t. j. 1 686 dolárov za uncu) potom môžeme vynásobiť vtedajších 78 mil. dolárov krát 82. Dostaneme 6 396 000 000 „dnešných“ dolárov! Platba z marca 1934 bola účtovaná v cene 35 dolárov za uncu, čo je 1 863 200 000 dolárov. Tieto dve položky spolu predstavujú 8 263 200 000 dolárov, alebo 247 896 000 000 rubľov podľa dnešného kurzu. Čiastka, ktorá – iste budete súhlasiť –  aj podľa dnešných meradiel  je obrovská.

Komu a prečo Hitler dal toľko zlata ako náhle sa dostal k moci?

Otázka je skutočne na mieste. Variantov odpovedí na ňu môže byť niekoľko.

Variant prvý – bolo to pokračovanie reparačných platieb. No v oficiálnej historiografii o tom nikde nič nenájdeme. Zato je všade napísané, že po nástupe v roku 1933 Hitler prerušil platenie reparácií a obnovené boli až na základe Londýnskej dohody v roku 1953.

Druhý variant – štátne pôžičky zálohované zlatom. No o úveroch poskytnutých Hitlerovi tiež nie je nič známe.

Tretí variant – Hitler tieto peniaze vyplatil USA a Británii dopredu ako platbu za dodávku technológií a surovín potrebných pre rozvoj vojenského priemyslu ako prípravu na budúcu vojnu proti ZSSR. No nemyslím si, že vtedy, v roku 1933, mal Hitler už jasný plán budúcej vojny so Sovietskym zväzom. V skutočnosti vtedy o tom ešte ani nerozmýšľal.

Variant štvrtý – s najväčšou pravdepodobnosťou Hitler zaplatil účty tým silám, ktoré investovali štedré prostriedky potrebné k uchopeniu moci  Národnosocialistickej robotníckej strany Nemecka.

Podobne, ako asi pred 15-timi rokmi sa boľševici vyrovnávali so svojimi patrónmi z  USA a Veľkej Británie financujúcimi ich uchopenie moci zlatými rezervami Ruskej ríše (mimo zlata a drahých kameňov vyvlastnených od buržoázie a vyrabovaných z cárskych depozitárov).  Zlato sa prevádzalo cez Švédsku banku, ktorá už vtedy bola pod kontrolou skupiny Rothschild. (Poznámka prekladateľa: Aj tzv. Nežná revolúcia v ČSSR v roku 1989 bola financovaná práve cez túto banku. Myslí si niekto, že sme za túto „pomoc“ nezaplatili?).

Zaujímavý detail – po revolúcii v roku 1918 v Nemecku, jej zlaté rezervy sa okamžite znížili viac ako dvojnásobne. Tamojší revolucionári, podľa všetkého, tiež museli niekomu zaplatiť „za podporu“.

A ak sa snažia tvrdiť niektorí historici, že revolúcie a zmeny politického systému sa uskutočňujú výlučne z dôvodu „nespokojnosti ľudu“, je to lož! Pekný príklad – rok 1993 v Rusku, kedy na jeľcynov rozkaz pod dozorom CIA bola rozstrieľaná budova ruského parlamentu. Nespokojnosť s výkonom moci v tých časoch u ľudu bola, a ešte k tomu aká, pritom oprávnená a spravodlivá. Ale sympatie štedrých zaoceánskych „sponzorov“ boli na druhej  strane barikády…

Preklad: T. Korečko, J. Mižák, www.protiprudu.org
Zdroj: Blog Starikov

O oliolijanko

7 komentárov

  1. Skvelý článok. Som nesmierne rád že prop obnovil svoju činnosť a s ešte väčším elánom sa pustil informovať svojich čitateľov čo sa v skutočnosti deje okolo nich.

  2. Clánok zaujímavý, netvrdím ze nepravdivý, ale má zopár rozporov. Tabulka státnych zlatých rezerv:
    Nemecko
    01 1934

  3. nejako mi to uletelo, tak pokracujem…

    Clánok zaujímavý, netvrdím ze nepravdivý, ale má zopár rozporov. Napríklad:
    Tabulka státnych zlatých rezerv:
    Nemecko
    01 1934 89,6 T
    02 1934 134,5 T
    03 1934 95,6 T

    Moja otázka je, kde sa vzalo vo februári o 45 T. viac ako v januári.

    Alebo porovnanie zásob rezerv medzi CSR a Nemeckom? Tiez mi to nepasuje.

    Alebo tvrdenie, ze USA a GB celú vojnu do Nemecka dodávala ropu. Predsa ak mi niekto bombraduje krajinu (GB), tak ho odresem od strategickej suroviny a nemá potom co tankovat do lietadiel.

    Inak vydavatelom drzím palce, dobré cítanie.

    • Treba si uvedomit, ze clanok to nie je historicky. Na druhu stranu, existuje dokument (dokonca odvysielany v televizii) s nazvom „Hitlerovi americki obchodni partneri“. A tam boli take vazby, ze cloveku sa az oci prevracali… Samozrejme, ze tu ropu nemuseli dodavat Nemcom. Oni ju dodavali firme Opel, alebo IG Farben, ktore lezali v (okupovanej) Europe a kde zasa mali podiely americki „podnikatelia“… No a vsetci boli spokojni…

      • Beriem, ze mohli dodávat lokálnym výrobcom, ale objemy ktoré potreboval stát pre wermacht a zbrane SS, státnu správu (policia, úrady, ministerstvá), zdravotníctvo, súkromný sektor (aj ked na prídelové lístky) nemohol kontrahovat ani Opel a ani IG Farben.
        Hitler sa zacal úplne sypat, ked Cervená Armáda obsadila Rumunsko a Madarsko. Tam mal zdroj ropy. A preto ked útocil na Rusko, jeho primárnym cielom bol juh Ruska, Baku – nutne potreboval odtial ropu, lebo jej mal nedostatok.

  4. Vážený STS, teší ma že máte podobný názor v tom, že celkove kladne hodnotíte ten článok, no na strane druhej ho zasvätene posudzujete že má nejaké nepresnosti a že vám vždy čosi na ňom nepassuje. Napríklad citujem: „…A preto ked útocil na Rusko, jeho primárnym cielom bol juh Ruska, Baku..“. Hmmm… Nech sa dívam na juh Russka ako chcem, môžem si aj oči vyočiť, ale nijaké baku tam nenachádzam. Fakt ale je ten a to môžu potvrdiť moji rodičia, že za prvej Slovenskej republiky, ktorá absolvovala prijímací ceremoniál do politických a vojenských štruktúr tretej ríše, sa potom „naši chlapci“ zúčastňovali vojenských humanitných operácií šírenia lásky, pravdy a slobody podľa ideológii fašizmu. Konkrétnym cieľom boli republiky Sovietskeho Zväzu okolo Kaspického mora. Ak teda hovoríme o Russku a jeho južnej časti, tak to by som skôr spomenul mesto groznyj. Tam však Hitler veľa práce nemal. Väčšinu špinavej roboty za neho odviedli čečenskí teroristi, ktorých po vojne Stalin za kolaboráciu „odmenil“ tak, že ich deportoval z Čečny. veď to napokon vidíme aj dnes. je to podobný scenár, až jedným nepatrným rozdielom. V súčasnosti Rusi sú už natoľko zmäkčilí, že čečenských teroristov deportovaním neodmieňajú, ale trpia ich výčiny a kolaboráciu so zahraničnými podvratnými službami.

    • Vazený Stefan,
      o.k., samozrejme ze som sa nesprávne vyjadril nie juh Ruska ale juh vtedajsieho ZSSR, konkrétne Azerbajdžanská sovietska socialistická republika ako jedna zo zväzových republík Sovietskeho zväzu a Baku jej hlavné mesto. (to hádam na mape nájdete)
      Počas 2. svetovej vojny bolo Baku strategickým mestom zabezpečujúcim zásobovanie sovietskej armády pohonnými látkami. Stalo sa preto aj predmetom záujmu nemeckých vojsk, obsadiť sa im ho však nepodarilo. (wikipedia)
      Ale inak to co mi nesedí na tomto clánku je,
      – ze lokálny výrobca v Nemecku nemoze zabezpecit dostatocné zásoby PHM pre celý stát a to este aj v case vojny.
      – nesedia v clánku zlaté rezervy státu na zaciatku roku 1934
      – porovnanie zlatých rezev Nemecka a ostatných státov, hlavne CSR (bohuzial výrez z tabulky je malý).

Pridaj komentár