Domov / Hlavná strana / História / KLASICKÉ ZÁZNAMY A PÔVOD GERMÁNOV – Časť 1

KLASICKÉ ZÁZNAMY A PÔVOD GERMÁNOV – Časť 1

skytiNárody Blízkeho Východu často svoje monumentálne rytiny a ďalšie záznamy vyhotovovali v niekoľkých jazykoch. Dnes je to pre nás výhodou, pretože takáto prax nám bola veľmi nápomocná v pochopení rôznych starovekých jazykov tohto regiónu.

So vzostupom klasického Grécka prišlo grécke historické a geografické skúmanie, ktoré – ako je zjavné z ich vlastných záznamov – začalo koncom 7. storočia pred Kristom. Grécki spisovatelia sa najprv oboznámili so svojimi susedmi na východe v podobe asýrskej ríše, ktorá padla roku 612 pred Kristom, a potom s perzskou ríšou, ktorej moc bola upevnená za vlády Kýra II. v roku 540 pred Kristom. Hoci existovali starší grécki historici a autori eposov historickej povahy, spolu s mnohými ďalšími poetmi, ktorých diela sa zachovali, prvý seriózny historik prózy, ktorá sa zachovala, je Herodotos, ktorý tvoril asi 100 rokov po Kýrovej smrti. Preto je evidentné, že najrannejšie grécke záznamy týkajúce sa východu boli ovplyvnené Asýrčanmi a neskôr Peržanmi a Médmi.

Ľud, ktorý Gréci nazývali Kimmerijci, napadol Anatóliu z východu (pozri, napr., článok “King Midas: From Myth to Reality” autora G. Kennetha Samsa, Archaeology Odyssey, Nov. – Dec. 2001), v čase, alebo tesne pred časom, ako dosvedčuje Strabón, “Autori kroník jasne tvrdia, že Homér Kimmerijcov poznal, datujúc vpád Kimmerijcov buď krátko pred dobou Homéra, alebo v jeho vlastnej dobe” (Geografia 1.2.9).

Datujúc Homéra, v vo vydaní Loeb Classical Library Greek Iambic Poetry, s. 35, v Archilochovi, 5, sa nachádza poznámka, uvádzajúca – podobne ako rozoberá Tatianos vo svojom Odkaze Grékom, 31 – že Homér bol súčasníkom Archilocha, iambského básnika, ktorý žil počas 23. olympiády (688-685 pred Kristom) “… v čase Gyga Lýdskeho, 500 rokov po trójskej vojne”. Strabón uvádza, že po zničení národa Frýgov, ktorým kraľoval slávny Midas, Kimmerijci “ovládli celú krajinu od Bosporu po Ioniu” a “pochodovali až po Lýdiu a Ioniu a dobyli Sardy” (Geografia 1.1.10; 1.3.21). Po ústupe z Anatólie (kde celkom iste začalo napĺňanie proroctva nachádzajúceho sa v Izaiášovi 66:19, keďže Iončania sú Javan a Lýdčania semitským Ľudom Starej Zmluvy) sa Kimmerejci ocitajú v oblastiach na sever a západ od Čierneho mora, severne od Thrákie. “Kimmerijský Bospor”, moderný Krym, získal svoje meno podľa nich (pozri Strabón, 11.2.5). Homér, vediac o týchto ľuďoch, zmienku o nich neskôr zahrnul do svojej Odyssey, no udalosti, na ktorých sa tento epos zakladá, pochádzajú z oveľa skoršieho obdobia (Trójska vojna skončila okolo roku 1185 B.C.), a umiestňovanie Kimmerijcov do tejto éry, ako je zvykom u tragických poétov, je anachronické, a z Homérovej strany omylom, ktorý neskorší autori nasledovali.

Gréci sa oboznámili s následnými vlnami kočovných kmeňov z Ázie a tieto boli všeobecne nazývané menom Skýti. Herodotos nám hovorí, že Sakae je menom, ktoré Peržania “dávajú všetkým Skýtom”, no neskôr Gréci zachovávali pomenovanie Sakae, u anglických prekladateľov zachovávané ako Sakans, len pre niektorých Skýtov a iných odlišuje pomenovaniami ako Massagetae, Arimaspi, Däae, Asii, Tocharijci, Sacarauli, et al. (porovnaj Herodotos, Dejiny, 4:11, 48; 7:64; Diodorus Siculus, Knižnica dejín, 2.43.1-5; Strabón, Geografia, 7.3.9 a 11.8.2). Hoci Herodotos a neskorší autori Kimmerijcov a Skýtov odlišovali (no Homér Skýtov či Sakae nikdy nespomenul), všimnite si, že všetci títo písali dávno potom, ako sa Gréci oboznámili s Kimmerijcami, a potom, čo sa na východe dostali k moci Peržania, Asýrčania a ich akkadský jazyk upadol do zabudnutia.

No samotní Peržania medzi Kimmerijcami a Skýtmi nerozlišovali, pretože v ich multi-lingválnych nápisoch je evidentné, že títo ľudia boli totožní. Napríklad v akkadskom nápise perzského kráľa Xerxa sa spomínajú “amyrgejskí Kimmerijci” a “Kimmerijci (nosiaci) špicaté čapice”. Poznámka sprevádzajúca preklad tohto nápisu, ktorá sa nachádza v diele Ancient Near Eastern Texts Relating to the Old Testament, editor James B. Pritchard, Princeton University Press [v ďalšom texte ANET], s. 316, nám hovorí, že v perzskej a elamskej verzii tohto textu sa títo “Kimmerijci” nazývajú “Sakanmi”. Akkadský jazyk bol počas ranných asýrskych a babylonských ríš prevažujúcim jazykom (ANET, s. 103, 198), než ho v čase perzskej ríše nahradila aramejčina. Celkom iste ho poznali Gréci Homérovej doby. Zjavným záverom tuná je, že Kimmerijec pochádza z akkadského slova označujúceho ten istý ľud, ktorý Peržania nazývali Sakae, a ktorých Gréci nazývali Skýtmi, a že všetky tieto názvy identifikovali tú istú skupinu ľudí, aj keď rozdelenú do rôznych pod-kmeňov. Prvých z týchto, ktorí prichádzali do Európy, Gréci nazývali ich akkadským pomenovaním. Neskôr, v perzskej dobe, Gréci následné vlny týchto ľudí (alebo možno snáď potomkov týchto prvých kmeňov) – ako i tých, čo zostávali v Ázii – nazývali perzským označením Sakae, alebo menom Skýt. Gréci sa mohli o mene Skýt dozvedieť od nich samotných, keďže jedna možná etymológia slova, z hebrejského výrazu sukkot čiže stan, je vcelku hodnoverná a dobre opisuje skýtsky spôsob života, taktiež je v zhode s klasickými podaniami skýtskeho pôvodu. To by taktiež vysvetľovalo, ako sa výraz Skýt objavuje vo fragmente, ktorý sa pripisuje Hesiodovi, ktorý bol neskoršími Grékmi považovaný za Homérovho súčasníka. Či však dotyčná práca bola Hesiodova, a samotné datovanie Hesioda, je otázne.

Opäť, všímajúc si mená na tomto konkrétnom akkadskom nápise Peržanov, “amyrgejskí Kimmerijci” a “Kimmerijci (nosiaci) špicaté čapice”, toto musíme porovnať s jazykom používaným Herodotom, opisujúcim isté národy spojené s Perziou pri Xerxovom vpáde do Grécka, písal o “amyrgejských Skýtoch” a uvádzal, že “Sacae, čiže Skýti, nosili nohavice a na hlavách nosili vysoké čiapky so špicom” (Dejiny, 7.64). V poznámke pod čiarou v tejto pasáži, vo svojom preklade Herodota, George Rawlinson poznamenal, že: “Podľa Herodota bol výraz ‘amyrgejský’ výlučne geografickým označením, Amyrgium bolo pomenovaním planiny, na ktorej Skýti prebývali.” Naozaj, Kimmerijci boli len rannou migráciou Skýtov (Sakae) do Európy.

Hoci Homér Skýtov nikdy nespomenul, Strabón ponúka rozvláčny argument, že o nich vedel, keďže používa epitetá “Hippemolgi” (dojiči kobýl), “Galactophagi” (mliekom živení) and “Abii” (tí, ktorí nemajú živobytie aleb žijú jednoduchým štýlom života), viď jeho Geografia 7.3.2, 6, 7 a 9. Na niektorých miestach cituje kvôli pointe používanie týchto epitet na Skýtov u Aeschyla a Hesioda (v inak stratenom fragmente). No Strabón taktiež priznáva, že Homér mohol odkazovať na Thrákov, o ktorých iní uvádzali, že taktiež viedli podobný život, ako vykresľujú takéto prívlastky (porovnaj Geografia 7.3.2, 3, 4), kde cituje Poseidonia. Hoci Strabón v tejto záležitosti váha, a zdá sa, že chce veriť, že Homér skutočne o Skýtoch vedel, taktiež sa zdá, že dochádza k záveru, že v prostredí drsnejšieho severu je takýto životný štýl, keď ľudia žijú viac zo svojich stád, než z obrábania pôdy, celkom prirodzený (Geografia 7.3.8, 9; 7.4.6). No aj keď Homér mohol celkom iste mať na mysli ďalšie severné kmene, ako sú Thrákovia či iní Slovania, a neskorší poeti jednoducho tieto prívlastky preniesli na Skýtov, je tento argument viac-menej irelevantný. Akonáhle zisťujeme, že Kimmerijci sú jednoducho Skýti s akkadským pomenovaním, niečo, čo neskorší Gréci nevysvetľovali a pravdepodobne ani nespozorovali, je isté, že Homér o Skýtoch vedel, že prvá vlna Kimmerijcov z Ázie, ktorá zničila Frýgiu, ohrozovala Lýdiu a Ióniu, sa potom presunula do Európy, kde obývala krajiny severne od Thrákie. Vidiac, že Kimmerijci a Sakae (čiže Skýti) sú tým istým národom vo východných nápisoch, a že Gréci najprv pre označenie tohto ľudu použili ich akkadské pomenovanie, a až neskôr ich perzské pomenovanie (mená dobre zdokumentované vo východných nápisoch predtým, než boli títo ľudia známi na západe), fakt, že Skýti majú svoj pôvod v Ázii, ako uvádza Diodorus Siculus (Knižnica dejín, 2.43.1-5), je celkom iste overený.

Píšuc o období pred svojím vlastným životom, Herodotos uvádza, že Kimmerijcov o ich východo-európske územie pripravili Skýti, a uvádza príbeh, v ktorom Kimmerijci odišli do Ázie (majúc na mysli Anatóliu, čiže Malú Áziu, kde sa nachádzala Frýgia, Lýdia a Iónia) aby im unikli, prenasledujúci Skýti ich minuli a vrútili sa do Médie (Dejiny, 4:12).

Herodotos tento príbeh preberá od skoršieho poeta Aristea, a ako jeho predchodca, i on sa evidentne snaží nájsť zdroj pre objavenie sa týchto ľudí v gréckom svete, Anatólii a na Blízkom Východe. Strabón nám hovorí, že “Aristeas bol Prokonézčan – autor Arimaspejského eposu, ako sa nazýva – šarlatán, ak kedy nejaký bol” (Geografia, 13.1.16), a nám poslúži, pretože podanie uvádzané Herodotom je nemožné. Diodorus Siculus nám poskytuje oveľa hodnovernejšie podanie skýtskeho pôvodu. Uvádza ich skromné počiatky pri rieke Araxes v severnej Médii, vysvetľujúc pôvod rôznych skýtskych kmeňov z tohto spoločného zdroja, a ich rozšírenie na sever a východ, až do Indie a na západ až po región Európy severne od Grécka a Thrákie (Knižnica dejín, 2.43.1-5). Tieto migrácie sa dajú doložiť mnohými inými zdrojmi, historickými i archeologickými.

Diodorovo podanie je plne súdržné s podaniami z východu, ako sú staroveké asýrske tabuľe objavené archeológmi v 19. storočí, a svedectvo Flavia Josepha v jeho Vojnách a Starožitnostiach (viď moja predchádzajúca štúdia na túto tému, Klasické záznamy pôvodu Skýtov, Partov a príbuzných kmeňov). Na rozdiel od Herodotovho príbehu spomínaného vyššie, z iných zdrojov (predovšetkým Strabón, Geografia 1.3.21) sa dozvedáme, že Skýti, vedení istým kráľom Madysom, vyhnali Kimerijcov (žiaden z gréckych autorov nespozoroval, že Kimmerijci boli Skýtmi) z Anatólie nejaký čas po tom, ako bola zničená Frýgia. Prítomnosť mesta menom Sagalassus v severnej Pisídii môže byť vcelku dôkazom prítomnosti Skýtov v oblasti. “Saga” alebo “saka” sa často objavuje v menách spájaných so Skýtmi, ako napr. Arsaces, Massagetae, Sacarauli, Sacasene, atď. Strabó, vo svojej Geografii Sagalassus a jeho obyvateľov spomína niekoľkokrát.

Než aby Skýti naháňali Kimmerijcov do Anatólie zo severu, ako naznačuje Herodotos, je oveľa jasnejšie, a dá sa povedať s istotou, že Skýti – medzi nimi i Kimmerijci – migrovali cez Anatóliu z východu.

Píšuc o svojej vlastnej dobe, Herodotos spomína Celtiku, no zdá sa, že ju nepozná podľa presného umiestnenia (t.j. od Pyrenejí po Rýn), ktoré opisujú neskorší autori, je akosi nepresný. Herodotos uvádza: “Táto druhá rieka [Ister, čiže Dunaj] má svoj prameň v krajine Keltov neďaleko mesta Pyrêné, a tečie cez stred Európy, rozdeľujúc ju na dve časti. Kelti žijú pri Heraklových stĺpoch a hraničia s Kynesijcami, ktorí prebývajú na samom západe Európy. Ister teda tečie cez celú Európu než sa vleje do Euxínskeho [Čierneho] mora v Istrii, v jednej z kolónii Miléťanov” (Dejiny, 2:33).

Samozrejme, Dunaj tečie cez väčšinu Európy, ale svoje pramene nemá v Iberii. “Mestom Pyrêné” sa mohli mať na mysli Pyreneje, pričom v komunikácii mohlo dôjsť k nesprávnemu pochopeniu. No z toho všetkého vidíme, že Herodotos vedel o Keltoch prebývajúcich na západe, neďaleko prameňov Dunaja (ktoré by v skutočnosti boli na sever od moderného Švajčiarska) a v Iberii. Neskôr vo svojich Dejinách (4:49) Herodotos Kynesijcov nazýva “Kynêtejcami”, a Rawlinson poznamenáva, že o týchto ľuďoch sa nič viac nevie.

Germánske kmene prebývajúce na sever od Dunaja boli pôvodne neskoršími gréckymi autormi nazývané menom Galatae. Strabó, ktorý žil v období cca 63 pred Kristom do 25 A.D., uvádza, že “… Germáni, ktorí, aj keď sa jemne líšia od keltského druhu v tom, že sú divokejší, vyšší a majú žltejšie vlasy, sú v ostatných ohľadoch podobní, v budovaní, zvykoch a životnom štýle sú rovnakí ako Kelti. A taktiež si myslím, že z tohto dôvodu im Rimania prisúdili meno ‘Germani’, ako keby chceli naznačiť, že títo boli ‘pôvodnými’ Galatae, pretože v jazyku Rimanov ‘germani’ znamená ‘pôvodní’” (Geografia 7.1.2). Vydanie Strabóna v The Loeb Classical Library, preložené H. L. Jonesom, ponúka pri tejto pasáži nasledujúcu poznámku pod čiarou: “Taktiež Julius Caesar, Tacitus, Plínius a starovekí autori vo všeobecnosti považovali Germánov za Keltov (Galov). Dr. Richard Braungart nedávno publikoval rozsiahlu prácu v dvoch zväzkoch, v ktorých schopne obhajuje svoju tézu, že Bóji, Vindelici, Rhaeti, Norici, Taurisci a ďalšie kmene, ako dokazujú ich poľnohospodárske implementácie a vynálezy, boli pôvodne nie Keltmi, ale Germánmi, a vo všetkej pravdepodobnosti predkovia všetkých Germánov (Sudgermanen, Heidelberg, 1914).” A hoci celkom iste sa s Braungartom nezhodujem, fakt, že Germáni boli pre Grékov Galatae (latinsky Galovia) je jasný. Diodorus Siculus opisuje Galatae, prebývajúcich za (na východ od) Rýnom, ako vysokých a blonďavých s veľmi bielou pokožkou, a uvádza, že pili pivo z pšenice a vody, v ktorej máčali svoje medové pláty, čo sa podobá na popis starovekej formy medoviny (Knižnica dejín 5.26.2; 5.28.1). Títo Galatae používali bojové vozy, a nosili čosi ako tartan (5.29.1; 5.30.1).

No pomenovanie Kelt, zdá sa, pôvodne Galatae nepatrilo. Opisujúc obyvateľov dnešného južného Francúzska, oblasti moderného Narbonne, Strabó o týchto ľuďoch hovorí, že “… muži predošlých čias [ich] pomenovali ‘Celtae’; a z Celtae, myslím, Gréci Galatae ako celok nazývali ‘Celti ’ – na základe slávy Celtae, alebo môže byť tiež to, že Massilioti, ako i ďalší grécki susedia, prispeli k tomuto výsledku kvôli svojej blízkosti” (Geografia 4.1.14). S týmto súhlasí skorší autor Diodorus Siculus, ktorého dielo nás privádza do obdobia cca 36 pred Kristom (keďže opisuje prerod Tauromenia na Sicílii na rímsku kolóniu), uvádzajúc: “A teraz bude užitočné vykresliť odlišnosť, ktorá je mnohým neznáma: Ľudia, ktorí prebývajú vo vnútrozemí nad Massaliou, na svahoch Álp, a tí, na tej strane Pyrenejí, sa nazývajú Keltmi, kým ľudia, ktorí žijú nad touto krajinou Celtica v častiach, ktoré sa tiahnu na sever, pri oceáne i popri Hercynejskej hore, a všetci ľudia, ktorí prišli po nich, až po Skýtiu, sú známi ako Galovia [grécky Galatae]; Rimania však tieto národy združujú pod jedno označenie, nazývajúc ich všetkých Galmi [grécky Galatae]” (Knižnica dejín, 5.32.1). Je teda evidentné, že Kelti a Galatae sa v jednej dobe líšili. Herodotos o Keltoch vedel, no nepoužil výraz Galatae, no v rannom období sa tieto výrazy stali pre Grékov a Rimanov synonymami. Polybius, ktorý tvoril do roku cca 146 pred Kristom, viac než sto rokov pred Diodorom Siculom, výrazy Kelti a Galatae používal ako synonymá, dokonca i v jednom odseku (napr. Dejiny, 2.17.3-5; 2.33.1-5). Vo svojich dielach tieto termíny ako synonymá používa i Diodorus, často v rovnakých odstavcoch (napr. 14.113-117), kým pri iných príležitostiach medzi nimi rozlišuje (napr. 25.13.1). Diodorus výraz Germán nikdy nepoužíl, ale kmene, ktoré prebývali na východ od Rýna – z ktorých niektoré spomína ich jednotlivými menami – taktiež označuje ako Galatae, keď opisuje dobyvačné snahy Julia Caseara v tých oblastiach (Knižnica dejín, 5.25.4).

Massalia (aleb často Massilia, moderné Marseilles) bolo ranným iónskym (fóckym, Iónčania z Foku) gréckym osídlením v Celtike a v blízkosti Keltov.
Massalia je spomínaná u Herodota (napr. Dejiny, 5:9) a bola založená okolo roku 600 pred Kristom. Je veľmi pravdepodobné, že Herodotos sa o Keltoch dozvedel iba z týchto fóckych Grékov, ktorý Massaliu a ďalšie západné kolónie založili za veľkého odporu konkurenčných Féničanov a Etruskov (porovnaj The Encyclopedia of World History, 6th ed. Houghton – Mifflin Co., 2001, s. 60-62). Aj keď nemôžem momentálne s istotou určiť, či Kelti v dobe fóckeho zakladania kolónií tieto južné časti Francúzska už obývali – a zdá sa, že nie – celkom iste tam žili v dobe Herodota (cca 440 pred Kristom), a tak Gréci a Rimania iste poznali Keltov okolo Marseilles dávno pred vpádom Galatae do Itálie. No kde sa Galatae prvýkrát objavujú v severnej Itálii koncom 5. storočia pred Kristom, Lívius, rímsky historik, vo svojom zázname ich nazýva “cudzou rasou, novými osadníkmi” (Dejiny Ríma, 5.17.6-10). O krátky čas nato, po podrobení si Etruskov, okolo roku 290 pred Kristom títo Galatae takmer zničili Rím. Strabó však svedčí o tom, že Romania skutočne nazývali Keltov, ktorí žili okolo Massilie (moderné Marseilles), spolu s tými Keltmi, ktorí napadli Rím, menom “Galovia”, ako ich taktiež nazýva Lívius, keď uvádza oveľa skoršie založenie spomínaného mesta (5.34.8). Ak Rimania Keltov pri Massalii, v dobe, keď bolo mesto založené, poznali, a Galatae boli Keltmi, ako mohol Lívius Galatae, ktorí sa objavili v severnej Itálii o 200 rokov neskôr, považovať za “cudziu rasu”? A zatiaľ čo Herodotos spomína Keltov, Kimmerijcov a Skýtov v Európe, výraz Galatae nikdy nepoužil, a nemusel ho poznať. Podľa 9. vydania Liddell & Scott Greek-English Lexicon sa výraz Galatae objavuje až v 4. storočí pred Kristom, kde sa nachádza vo fragmente pripisovanom Aristotelovi. S týmto všetkým vidíme už od ranných dôb istý zmätok v aplikácii mien Kelt a Gaul, čiže Galatae.

Existuje jedno možné riešenie paradoxu ohľadom aplikácie týchto mien, ako ich uvádzajú ranní historici, ktoré si tuná dovolím predložiť.

Féničania boli rovnakého pôvodu ako germánske kmene, viď moje predošlé štúdie Klasické a biblické záznamy identifikujúce Féničanov; Herodotos, Skýti, Peržania a proroctvo; a Klasické záznamy pôvodu Skýtov, Partov a príbuzných kmeňov, spolu s následnými časťami tejto štúdie, ktorá sa bude snažiť dokázať, že germánsky pôvod leží u Kimmerejcov a Skýtov. Féničania, ako sú opisovaní gréckymi tragickými poetmi a inými, ako napr. rímsky Virgilius, ako bledej kože a plavých vlasov, osídlili pobrežia a riečne údolia západnej Európy stáročia pred príchodom Grékov do tohto regiónu. Je teda prijateľné, že u týchto ľudí sa nachádza pôvod pôvodných Celtae, a že toto sú ľudia, ktorí sú často modernými archeológmi identifikovaní ako “proto-Kelti”, prinajmenšom pri mnohých príležitostiach, kde sú “proto-Kelti” identifikovaní, a po oboznámení sa s nimi zo strany Grékov a Rimanov, ďalšie kmene objavujúce sa na severe boli nazývané rovnako, kvôli predstave, že sú spríbuznené, a popravde aj príbuznými boli. Fénická prítomnosť na pobrežiach i vnútrozemí Iberie a Británie, kde ťažili kovy ako cín a striebro, sa dá doložiť ako existujúca dávno pred tým, než Gréci a Rimania začali písať o Celti, Galatae a Galoch. Možno zhodou náhod, malý ostrov severozápadne od Malty, južne od Sicílie, ktorý Féničania osídlili, Diodorus Siculus vo svojom diele Knižnica dejín (5.12.4) nazýva Gaulos (moderný Gozo). Aj keď môže ísť iba o hypotézu, je v zhode so svedectami Strabóna ohľadom mien Celtae a Celti, a Diodora ohľadom Keltov a Galatae, spomínaných vyššie. Čo to má spoločné s Kimmerijcami a Skýtmi bude, dúfam, evidentné v nasledujúcich častiach tejto práce.

Preklad: Christian Freeman, www.protiprudu.org
Autor: William Finck © 2007

O ::prop

3 komentáre

  1. A čo s tým teraz? Sliepka čo znáša vajcia s bielou škrupinou a tá druhá s hnedou škrupinou, no praženica je z oboch rovnaká!

Leave a Reply