Domov / Hlavná strana / História / Klamstvá, ktoré nás zatiahli do vojny

Klamstvá, ktoré nás zatiahli do vojny

Podľa oficiálnych vyhlásení Franklina Delano Roosevelta, opakovaných pri mnohých príležitostiach a obzvlášť dôrazne pred prezidentskými voľbami v roku 1940, kládol pred vypuknutím vojny v Európe roku 1939 veľký dôraz na jedinú dominantnú myšlienku: ako udržať Spojené štáty v mieri. Jedným z prvých krokov prezidenta po začatí nepriateľských akcií bolo zvolanie osobitného zasadania Kongresu, ktorému predložil žiadosť o zrušenie embarga na predaj zbraní znepriateleným mocnostiam. Embargo bolo súčasťou platnej legislatívy o neutralite. Svoju žiadosť založil na tvrdení, že takýto krok by udržal Spojené štáty v mieri. Jeho slová zneli:

Nenechajme žiadnu skupinu, aby sa označila exkluzívnou nálepkou „mierový blok.“ Patríme doňho všetci… Podľa môjho hlbokého a nemenného presvedčenia založeného na dlhoročných skúsenostiach na poli medzinárodného mieru, zrušením embarga Spojené štáty pravdepodobne nebudú zatiahnuté do vojny rovnako, ako keby zostalo embargo v platnosti… Naše kroky musia byť vedené jedinou pevnou myšlienkou – udržať Ameriku mimo vojny.

Toto Roosevelt vyhlásil po tom, ako zahájil tajnú korešpondenciu s Winstonom Churchillom, prvým lordom Admirality a neskôr premiérom britskej vlády. To, čo odhaľuje táto korešpondencia a taktiež vlastné Churchillove pamäte, vyvoláva značné pochybnosti o tom, či hlavným cieľom bolo ochrániť Ameriku pred vojnou.

Roosevelt si udržiaval svoju pózu oddaného šampióna mieru aj po porážke Francúzska, keď sa Veľká Británia ocitla vo vojne, v ktorej nemohla dúfať vo víťazstvo vzhľadom na nerovnosť v pracovnej sile a priemysle bez zapojenia iných veľkých mocností, ako boli Spojené štáty a Sovietsky zväz. V posledných dňoch kampane počas roka 1940 prezidentove sľuby o jeho politike zameranej na udržanie Spojených štátov v mieri dosiahli nebývalých výšin.

Dňa 30. októbra v Bostone Roosevelt vyhlásil: „Povedal som to už skôr, ale budem to opakovať znova a znova: Naši chlapci nebudú vyslaní do žiadnej zahraničnej vojny.“

Rovnakú myšlienku vyslovil v prejave 1. novembra v Brooklyne: „Bojujem za to, aby som udržal náš ľud mimo zahraničných vojen. A v tomto boji budem pokračovať.“ [1]

Prezident povedal 2. novembra publiku v Rochestri, New York: „Vaša národná vláda … je taktiež vládou mieru – vládou, ktorá má v úmysle zachovať mier pre americký ľud.“

V ten istý deň boli voliči v Buffale ubezpečení: „Váš prezident hovorí, že táto krajina nepôjde do vojny.“

A 3. novembra vyhlásil v Clevelande: „Najdôležitejším cieľom zahraničnej politiky je udržať našu krajinu mimo vojny.“

Tak mnoho prezidentových slov. Ale čo prezidentove skutky? Americkú účasť vo vojne s Nemeckom predchádzala dlhá séria krokov, z ktorých ani jeden by sa nedal označiť za smerujúci k prezidentovmu ideálu o udržanie Spojených štátov mimo zahraničnej vojny. Tu je stručný zoznam týchto krokov:

1. Výmena amerických torpédoborcov za britské základne v Karibiku a na Newfoundlande v septembri 1940.

Toto bol jasný odklon od požiadaviek neutrality a porušoval aj niekoľko amerických zákonov. Konferencia špičkových vládnych právnikov v tej dobe usúdila, že obchod s torpédoborcami zatiahol ich krajinu do vojny, ako legálne tak aj morálne.

2. Schválenie Zmluvy o pôžičke a prenájme (Lend-Lease Act) v marci 1941. V úplnom rozpore so znením a výkladom zákona o neutralite, ktorý bol stále v platnosti, sa Spojené štáty stali partnerom bez obmedzení v ekonomickej vojne proti silám Osi na celom svete.

3. Tajné rozhovory medzi americkým a britským štábom vo Washingtone počas januára až marca 1941.

Boli prijaté mimoriadne opatrenia, aby sa Kongres nedozvedel nielen obsah týchto rozhovorov, ale aj to, že vôbec prebiehali. V dobe, keď hovorci vlády poskytovali záruky, že v Zmluve o pôžičke a prenájme sa nenachádzajú žiadne vojenské aspekty, na tejto konferenci boli použité jasné a jednoznačné frázy „keď sa Spojené štáty zapoja do vojny s Nemeckom.“

4. Vytvorenie takzvaných námorných hliadok, ktorých účelom bolo oznamovať prítomnosť nemeckých ponoriek britským vojnovým lodiam v Atlantiku v apríli 1941.

5. Vyslanie amerických robotníkov do Severného Írska na vybudovanie námornej základne, samozrejme s ohľadom na potreby amerických expedičných jednotiek.

6. Okupácia Islandu americkými jednotkami v júli 1941. Toto bolo ďaleko za hranicami prehlásení vlády, ktorá tvrdila, že jej hlavným záujmom je udržanie Spojených štátov mimo zahraničných vojen.

7. Atlantická konferencia medzi Rooseveltom a Churchillom 9. – 12. augusta 1941.

Okrem záväzku Ameriky k partnerstvu pri faktickej dohode o vojnových cieľoch sa táto konferencia zaoberala aj prerokovaním ultimáta Japonsku a okupácii Kapverdských ostrovov, ktoré vlastnilo Portugalsko, americkými jednotkami.

8. Rozkazy americkým vojnovým lodiam k streľbe na nemecké ponorky pri ich objavení, oficiálne vydané 11. septembra.

Začiatok skutočných nepriateľských akcií sa môže datovať skôr od tohto dátumu, než od vyhlásenia vojny Nemeckom, ktoré nasledovalo po Pearl Harbor.

9. Povolenie na vyzbrojenie obchodných lodí a ich vysielanie do vojnových oblastí v novembri 1941.

10. Zmrazenie japonských aktív v Spojených štátoch 25. júla 1941.

Tento krok, po ktorom nasledovala podobná akcia zo strany Veľkej Británie a Holandskej východnej Indie, predstavovala komerčnú blokádu Japonska. Možné vojnové následky tohto rozhodnutia uznal sám Roosevelt krátko pred jeho prijatím. Vysvetlil, prečo predtým nezastavil dodávky ropy do Japonska:

Bolo veľmi dôležité z nášho vlastného obranného hľadiska zabrániť začatiu vojny v Južnom Pacifiku. Takže našou zahraničnou politikou bol pokus o zabránenie vojny, ktorá by sa tam rozpútala. … Ak by sme ich odstrihli od ropy, mohli by [Japonci] vpadnúť do Holandskej východnej Indie už pred rokom a my by sme mali vojnu. [1]

11. Keď japonský premiér princ Fumimaro Konoye požiadal o osobné stretnutie s Rooseveltom, aby diskutovali o mierovom riešení v Pacifiku, táto žiadosť bola zamietnutá napriek dôrazným odporúčaniam amerického veľvyslanca v Japonsku Josepha C. Grewa.

12. Posledným krokom k vojne v Pacifiku bola nóta ministra zahraničia Cordella Hulla japonskej vláde dňa 26. novembra. Pred odoslaním nóty Hull zvažoval kompromisný návrh, ktorým by uvoľnil blokádu Japonska výmenou za stiahnutie Japonska z južnej Indočíny a obmedzenie japonských síl v severnej Indočine.

Hull však tento návrh stiahol pod tlakom z britských a čínskych miest. Namiesto toho odoslal skutočné ultimátum, v ktorom požadoval bezpodmienečné stiahnutie Japonska z Číny a Indočíny a trval na tom, že „v Číne by nemala byť žiadna iná vláda než národná vláda [Čankajšekova].“ Hull pripustil, že táto nóta presunula japonsko-americké vzťahy z rúk diplomatov do rúk generálov. Záporná japonská odpoveď na túto nótu prišla takmer zároveň s útokom na Pearl Harbor. Došlo k zvláštnemu a dosiaľ nevysvetlenému zlyhaniu výstrahy pred bezprostredným nebezpečenstvom. Ako minister vojny Stimson vysvetlil, šlo o snahu vmanévrovať Japoncov do situácie, kedy vypália prvý výstrel a existovala obava, že očividné preventívne a obranné kroky Kimmela a Shorta by odradili od útoku japonskú útočnú skupinu, o ktorej sa vedelo, že mieri k niektorej americkej základni.

Toto sú záznamy skutočných prezidentových slov a prezidentských listín. Žiaden presvedčený zástanca proti americkej vojenskej intervencii by nemohol americkému ľudu poskytnúť konkrétnejšie sľuby, ako to urobil Roosevelt počas kampane v roku 1940. Žiaden prezident – s ohľadom na ústavné obmedzenia – by nedokázal urobiť viac na rozpútanie vojny s Nemeckom a Japonskom, ako to dokázal Roosevelt počas pätnástich mesiacov od podpisu Zmuvy o pôžičke a prenájme po Pearl Harbor. Bývalá kongresmanka Clare Boothe Luce našla správne slová, keď obvinila Roosevelta, že nás klamstvami vtiahol do vojny. Dokonca aj sympatizant s politikou Roosevelta, profesor Thomas A. Bailey vo svojej knihe The Man in the Street, pripúšťa podvodné konanie, ale snaží sa ho ospravedlniť s nasledovným odôvodnením:

Franklin Roosevelt opakovane klamal americký ľud v období pred Pearl Harbor. … Bol ako lekár, ktorý musí pacientovi klamať pre jeho vlastné dobro. … Krajina bola protiintervencionistická až do útoku na Pearl Harbor a verejné smerovanie k vojne by viedlo k zlyhaniu a takmer určite k Rooseveltovej prehre v roku 1940, čo by znamenalo úplnú porážku jeho konečných cieľov. [2]

Profesor Bailey pokračuje v ospravedlňovaní argumentom, ktorý ponecháva iba veľmi málo z histórie americkej koncepcie vlády zodpovedajúcej sa národu a morálneho záväzku dodržiavať vôľu ľudu:

Prezident, ktorý nemôže národu povedať pravdu, preukazuje istý nedostatok viery v základné princípy demokracie. Ale keďže masy sú notoricky krátkozraké a vo všeobecnosti nevidia nebezpečenstvo až kým im nevisí na krku, naši štátnici sú nútení klamať im až do chvíle, kým si neuvedomia, čo je v ich vlastnom dlhodobom záujme. To je presne to, čo Roosevelt musel urobiť a kto môže povedať, že budúcnosť mu za to nepoďakuje? [3]

Prezidentské prísľuby o „udržaní našej krajiny mimo vojny“, s ktorými Roosevelt tak hýril v lete a na jeseň 1940, by mohli byť rozumne považované za anulované v prípade, ak by došlo k novému vývoju v medzinárodnej situácii, ktorý by zahŕňal skutočné a neodkladné ohrozenie bezpečnosti Spojených štátov a západnej pologule.

K žiadnemu takémuto vývoju, ktorý by ospravedlňoval Rooseveltove kroky k vojne v roku 1941, však nedošlo. Britské ostrovy neboli napadnuté ani v roku 1940, na vrchole Hitlerovych vojenských úspechov na kontinente. V roku 1941 bola hrozba invázie omnoho menšia. Na rozdiel od strašidelných predpovedí ministra vojny Stimsona, ministra námorníctva Knoxa a generála Marshalla o blížiacej sa invázii do Británie v prvých mesiacoch roku 1941, Churchill vo svojich pamätiach uvádza: „V apríli 1941 som inváziu nepovažoval za vážne nebezpečenstvo, pretože boli proti nej vykonané náležité prípravy.“

Navyše americká aj britská vláda vtedy vedeli, že Hitler pripravuje skorý útok na Sovietsky zväz. Takýto útok musel zhltnúť obrovskú časť nemeckých vojenských zdrojov.

Práve v tomto kontexte musí človek posudzovať úprimnosť a realizmus Rooseveltovho poplašného prejavu z 27. mája 1941 a s jeho tvrdením: „Vojna sa blíži k okraju samotnej západnej pologule. Prichádza veľmi blízko k našim domovom.“ Prezident hovoril o nacistickej „knihe o dobytí sveta“ a vyhlásil, že existuje nacistický plán, aby sa s krajinami Latinskej Ameriky zaobchádzalo tak, ako zaobchádzali s balkánskymi krajinami. Potom by Kanada a Spojené štáty uviazli v smrtiacej slučke.

Niet najmenšieho dôkazu, ktorý by potvrdzoval tieto senzačné obvinenia – a to ani v čase, keď archívy nacistickej vlády padli do rúk víťazným mocnostiam. Hrozba pre bezpečnosť Veľkej Británie bola menej závažná v roku 1941 ako v roku 1940. Neexistujú žiadne dôkazy o nacistickom úmysle napadnúť americkú hemisféru v tom roku alebo v dohľadnej dobe.

Z tohto dôvodu prichádza nevyvrátiteľný záver, že sľuby „udržať Ameriku mimo zahraničných vojen“ boli úmyselným podvodom voči americkému ľudu, spáchanému za účelom zabezpečenia opätovného zvolenia Roosevelta, a tým mu bolo umožnené pokračovať v jeho pláne postupne dotlačiť Spojené štáty do vojny. Aký cieľ ale mal byť dosiahnutý zapojením Ameriky do vojny?

Poznámky:

[1] Forrest Davis and Ernest K. Lindley, How War Came (New York: Simon & Schuster, 1942), str. 258.
[2] Thomas A. Bailey, The Man in the Street: The Impact of American Public Opinion on Foreign Policy (New York: The Macmillan Company, 1948), str. 13.
[3] tamtiež

Autor: William Henry Chamberlain
Preklad: ::prop
Zdroj: Nekonečná vojna za večný mier, Barnes Review

O ::prop

4 komentáre

  1. Ďalšia Illuminati bábka v Bielom dome, slobodomurár (33-ho rádu) Roosevelt (nick “The Sphinx, potomok holandsko-španielskych židov, Maranos), nikdy nemal v úmysle splniť jeho sľuby americkému národu a napriek tomu, že 90% Američanov bolo proti vstupu Ameriky do európskych voejn, dostal ich tam, ako sa hovorí ‘zadnými dverami’, napriek jeho prejavu pred búrlivým davom v Boston Garden, ktorým ukončil jeho prezidenstkú kampaň.

    Taktiež tvrdenie, že Amerika nikdy nezačne vojnu, len keď niekto vystrelí prvý, je klam. Pearl Harbour nebol prvým výstrelom Japonska na Ameriku, bola to Amerika, ktorá vystrelila prvá na Japonskú ponorku. V nedávnej dobe to sami priznali – video “Pearl Harbour – Who fired first?” (“Kto vystrelil prvý?” – Internet je toho plný).
    Počet židov medzi jeho sedemdesiat-dvomi prezidenstskými “poradcami”, bol päťdesiat-dva!

    V podstate tu nešlo o nič iné, ako dostať sa nejako do vojny s Nemeckom a zničiť ho. Bolo známe, že Hitler sa vyslovil, že on nechce žiadnu vojnu s Britániou, ani s Amerikou, voči ktorej nemá žiadne pohľadávky. Avšak plány svetového židovstva a hlavne amerických židovskýc bánk, kvôli Hitlerovej ekonómii, hlavne jeho “barter systému” a iných úspechov, nad ktorými svet užasol, bolo totálne zničenie Nemecka. Nemecký barter system “tovar za tovar” (žiadne pôžičjy od židovských bank), sa totiž v Európe šíril aj do ostatných európskych krajín a to bol revolver namierený na čelo amerických židovských bánk. Keby sa to malo rozširiť, mohli by zavreť dvere svojich krámov a zavesiť na ne tabuľku “Out of business”.

    30-ho januára bol Hitler menovaný kancelárom. Ekonomické a sociálne podmienky sa začali zdokonalovať. Medzi rokom 1933 a 1936, Hitler znížil nemeckú nezamestnanosť z0 6-tich miliónov na 1 milión. Národný príjem sa zvýšil zo 41 milliard mariek na 56 milliard. Nemecká stredná vrstva a nemecký obchod prosperovali. Deficity miest a provincií vymizli. Výdavky na zbrojenie boli minimálne.Tieto finančné a priemyselné zázraky boli dosiahnuté bez zahraničných pôžičiek. O týchto zázrakoch Churchill vyslovil túto poklonu:
    “Čokoľvek si môžeme myslieť o týchto úspechoch, tie sú s určitosťou medzi najpozoruhodnejšími v celej histórii sveta”.

    Že nemecký výmenný obchod (barter) urobil Nemecko agresorom na svetovom trhu, jasne napísal London Times:
    “Jednou zo základných príčin tejto vojny (Druhá svetová) bola nepovoľujúca snaha Nemecka od roku 1918 zabezpečiť si svetové trhy na zosilnenie svojich financií v čase, keď všetci jeho konkurenti boli prinútení svojimi vlastnými dlžobami prijať presne ten istý kurz. Pokračujúce trenice boli nevyhnuteľné. Nemecko zaviedlo novú peňažnú politiku…..po ktorej Nemecko prestalo mať akékoľvek finančné ťažkosti”.
    Times pokracuje:.
    “Nič nepočuť o potrebe zvýšenia daní, povinnom šetreni, alebo o enormných verejných vojnových pôžičkách (od obyvateľov). Práve naopak. V poslednej dobe bola zrušená dôležitá daň. Úspory verejnosti v bankách dosahujú znovu a znovu nové mesačné rekordy. Je taká hojnosť peňazí, že úroky na ríšske pôžicky mohli byť znížené zo 4½ na 4%.”

    Nemecko vydalo od roku 1935 peniaze, ktoré neboli automaticky hneď dlžobou štátu, teda obyvateľov, peniaze bezúročné, čo spôsobilo šokujúci vzostup z depresie ku svetovej moci za 5 rokov!
    Nemecko financovalo cely svoj government a vojnové operácie od roku 1935 do roku 1945 bez zlata a bez dlžôb a bolo treba celý kapitalistický a komunistický svet, aby zničili nemeckú moc nad Európou a vrátiť Európu zpät pod opätok bankárov.

    Pracovná trieda nebola viac sociálny odpad. Prosperita sa vrátila, ako Arthur Balfour v roku I907, tak v roku 1936 Winston Churchill, ako je to zaznamenané, povedal generálovi Robretovi E.Woodovi v Amerike: “Nemecko sa stáva príliš silným, a my ho musíme zraziť “.

    Potom, v septembri 1937, prišla nová americká depresia a vyvinula sa s takou strašidelnou rýchlosťou, že 19 októbra skolapsovala burza (stock market) a v nasledujúcom mesiaci výkazy nezamestnanosti ukázali okolo 11 miliónov nezamestnaných a 5 miliónov zamestnaných len čiastočne.
    Štátny dlh USA v júni 1938 dosahoval 37,2 miliardy dolárov. Bol tri krát vyšší ako dlh Nemecka. Dokonca aj americký minister financií Henry Morgenthau venoval vo svojom denníku pozornosť nemeckému úspechu pri vytváraní pracovných príležitostí.

    Niečo sa muselo urobiť na odvrátenie verejnej pozornosti od tejto dešperátnej vnútornej situácie, – obzvlášť keď sa blížili prezidentské voľby – a
    5-ho októbra v Chicagu, prezident Roosevelt predniesol jeho notorický “Quarantine Speech”. Hovoril o “záhadnom strachu z kalamity…..o súčasnej vláde teroru…..samotné základy civilizácie sú vážne ohrozené….
    nech si nikto nemyslí, že Amerika tomu unikne, že západná hemisféra nebude napadnutá” a najľahší spôsob posilniť morálne štandardy je medzinárodný a karanténa proti agresorom.
    Krátko potom, hlavný aggresor bol vymenovaný. Mr. Bernard M. Baruch povedal generálovi George C. Marshall-ovi, že “Ideme ‘líznuť’ toho chlapíka Hitlera. S týmto neuspeje”(“We are going to lick that fellow Hitler. He isn’t going to get away with it”).
    Neuspeje v čom? Evidentne jeho barter systém, lebo v septembri 1939, Baruch vydal hlásenie o interview, ktorý mal s prezidentom, v ktorom povedal:
    “Keď udržíme dolu naše ceny, niet dôvodu, prečo by sme nemali získať zákazníkov z krajín, ktoré tiež nuseli znížiť kvôli vojne. V tom prípade, nemecký barter system bude zničený”.

    A bol to Hitler, ako sme ešte dnes stále ‘informovaní’, ktorý chcel “vládnúť nad svetom” (nedajbože namiesto Veľkej Británie), i keď povedal jasne, že Národný Socializmus nie je na export, je pre Nemecko.

    A o tom vládnutí nad svetom sa dozvedáme z nasledovného:
    V októbri roku 1939 Tyler Kent bol preložený z Moskvy na americké vyslanectvo do Londýna. Ledva prebral svoje povinnosti v kódovacej miestnosti, pozíciu dôvery, keď mu bol daný na odoslanie tajný odkaz:
    “Ja som na pol Američan a prirodzene osoba, spolupracovať s vami. Je evidentné, že si vidíme ‘z očí do očí’. Ak by som sa stal Mnisterský predseda Británie, kontrolovali by sme svet”.
    Tento odkaz bol poslaný Winstonom Churchillom, prvým Lordom Admirality v kabinete Nevilla Chamberlaina, ktorého obišiel, Franklinovi Delano Rooseveltovi, prezidentovi USA. (C.Grieb “American Manifest Destiny and the Holocausts”, str.178)

    Roosevelt však mal problém, ako sa do tej vojny s Nemeckom dostať, nebola príčina aj vzhľadom k tomu, že americké firmy, najmä také ako Standard Oil mali v Nemecku miliardové investície.
    Riešenie bolo dosť jednoduché. Vohnať do vojny Japonsko, ktoré bude vozidlom, ktoré ich dovezie do vojny s Nemeckom, ako spojencom Japonska! Presná kópia britského scenára v roku 1939, keď to vozidlo, vyprovokovať vojnu s Nemeckom, bolo Poľsko. (Svetové židovstvo už totiž dávno mali Churchilla kúpeného).

    Americký právnik, žid Samuel Untermyer dal ten dôvod v roku 1933. Súhlasiac so Samuelom Untermyerom vyvolať vojnu proti Nemecku, Bernard Mannes Baruch (americký židovský finančník), v tom istom čase agitoval ku príprave vojny proti Nemecku.
    Keď bola vojna ‘fait acompli’, pán Baruch napísal:
    “Zdôrazňujem, že porážka Nemecka a Japonska a ich vyradenie zo svetových trhov, dá Británii nesmiernu príležitosť rozšíriť jej zahraničný obchod v obidvoch, v množstve aj zisku”. (Bernard M.Baruch “The Public Years”, str. 347)

    Výrok Olivera Lyttletona (1st Viscount Chandos, britský minister) v Londýne potvrdzuje kritiku Mr.Fish-a, na Sekretára Henry L. Stimsona a intervencionistov. Mr. Lyttleton povedal:
    “Japonsko bolo vyprovokované do útoku na Američanov v Pearl Harbour.
    Je to historický humbug povedať, že Amerika bola prinútená do vojny”.

    Formálne rozhovory medzi Američanmi, Britmi a Holanďanmi (ABD – Amerika, Británia a Dutch), začali v Singapúre v
    Apríli 1941. Ich snahou, dokonca už vtedy, bola ofenzíva.
    “Náš objekt, hovorí táto ABD Dohoda z 27-ho Aprla 1941, “je poraziť Nemecko a jeho spojencov a tak na Ďalekom Východe udržovať pozíciu Spojených Mocností proti japonskému útoku, za úcelom zosilniť dlhodobý ekonomický tlak proti Japonsku, pokiaľ sme v pozícii uskutočniť ofenzívu”.
    Neskoršie ABD memorandum, orazítkované “Top Secret” (Vrcholne Tajné) a poslané zo Singapúru 19-ho Septembra generálovi MacArthurovi do Miami jasne znamenalo “zahájiť ofenzívu”. Dokument je zachovaný v archíve MacArthura v Norfolk-u, Virgínia, vyzývajúc sily ABD na:

    • ….vytvoriť záškodnícke organizácie v Čínskych pobrežných prístavoch a vo Francúzskej Indo-Číne (terajší Vietnam). Tieto musia začať operáciu čo najrýchlejšie ako je možné, sústrediť sa na propagandu, terorizmus a sabotáž japonských komunikácií a vojenských zariadení….

    • “. . . Vyvinúť záškodnícke organizácie v Thajsku….Treba uvažovať s atentátmi na japonských jednotlivcov…..

    • “. . .Posilniť americkú posádku na Filipínach, hlavne vzdušnými silami a ponorkami: a rozšíriť propagandu, prízvukovať našu silu, vzrastajúcu slabosť Japonska a skutočnosť, že Hitler už nemá žiadnu nádej na víťazstvo vo vojne.

    • “… Pripravte porážku Japonska beztoho, aby sme sami utrpeli citeľné straty…musíme umiestniť naše mobilné sily tak blízko k Japonsku, ako je praktické. Na sever do vzdušného dosahu jeho vnútra je Rusko s leteckými a ponorkovými základňami v oblasti Vladivostoku. Na západ je Čína, kde sú už pripravované a zásobené letecké zákaldne…Na juh je Luzon na Filipínskych ostrovoch s ľahkým vzdušným dosahom Hainanu, Formózy a Kantonu a extrémnym dosahom južného Japonska…..

    • Výstavba ďalších zákaldní pokračuje….Americká Pacifická flotila je superiórna Japonskej flotile a je obzvlášť silná v materskkých lodiach.

    Roosevelt vyprovokoval Japonsko, aby sa mohol dostať do vojny proti Nemecku, ktoré nenávidel, pretože Hitler dokázal z Nemecka urobiť za 3 roky to, čo on z Ameriky nikdy neurobil ani pomocou vojny až do svojej smrti. (Roosevelt sa dostal k moci, tak ako Hitler, v roku 1933, ale v apríli).
    Jeho podlý úmysel bol jasný. Bolo to Japonsko, ktoré ich v budúcnosti “napadne“!
    Bombardovanie Pearl Harbouru bolo potrebné zničiť v USA hnutie izolacionistov a prinútiť USA do vojenskej účasti v európskych vojnách.

    Je otázne tvrdenie, že F.D.R. “nás zachránil od fašizmu”. F.D.R. bol prezident, ktorý oficiálne vyhlásil bankrot USA v roku 1933.

    Takúto vinu teda nesie Japonsko za vojnu v Pacifiku. Asi takú, akú nesie Hitler a Nemecko, podľa amerických uzáverov, za Druhú svetovú vojnu.

    Hitler stratil vojnu a svoj život preto, lebo bol príliš slušný a čestný. Dokazuje to taká evidencia, ako je jeho úprimná a veľkorysá ponuka Anglicku z 25-ho augusta 1939.

  2. Připomeňme si největší mýty o 2. světové válce:

    1) Kdyby nebylo Hitlera a nacistů, nebylo by ani 2. světové války.

    Skutečnost: Válka by zřejmě byla tak jako tak. Bez Hitlera či s Hitlerem. Ať už by Hitler chtěl nebo nechtěl. Jak řekli samotní židé:
    „Hitler nechce válku, ale my mu ji vnutíme, ne letos, ale brzy.“ – Emil Ludwig Cohn v Les Annales, červen 1934 (také citováno v jeho knize „The New Holy Alliance“)

    Židé vedli proti Německu už pěkný čas válku – celá desetiletí předtím: S CÍLEM ZNIČIT NĚMECKO a NĚMECKÝ NÁROD. A po nástupu Hitlera a vzestupu Německa zpět mezi velmoci měly v plánu rozpoutat proti Německu opět válku. Otázkou bylo, kdo bude agresorem – Německo nebo židé? Jak víme, židé stvořili a měli úhlavní podíl na šíření komunismu. Byli to oni, kdo skrze komunistickou Rudou armádu dobyli Rusko a vyhlazovali Rusy po milionech. Židé skrze SSSR měly v plánu vyvést komunismus do zbytku Evropy. A Německo se mělo stát samozřejmě terčem. R. 1933, kdyby vše šlo podle plánu židů, měli vyhrát komunisté (i němečtí komunisté byli pod kontrolou židů). Mělo dojít k bolševizaci Německa a následnému vývozu revoluce do zbytku Evropy. Nic z toho se díky Hitlerovi nestalo.
    Vývoz revoluce tak byl odložen. Podstatou věci je to, že kdyby nacistické Německo nepodniklo agresivní tažení Evropou, podnikl by agresivní tažení Evropou Sovětský svaz, který byl pod pevnou kontrolou židů. O sovětských plánech na dobytí Evropy existuje řada důkazů (o tom publikují např. Viktor Suvorov či Mark Solonin). Židé měli v plánu to, co provedli Rusku a Rusům (aj. národům ruské země) provést i ostatním bílým národům Evropy – Německo a německý národ nevyjímaje. A Němci nechtěli dopadnout, jako Rusové a ostatní národy bývalé křesťanské ruské říše, které byly v SSSR vyhlazovány po desítkách milionů v řízených hladomorech, v mučírnách ČEKY-NKVD, sovětských “táborech smrti”-gulazích, atd. I proto se Hitler v Německu dostal k moci.

    2) Hitler napadl “mírumilovný” Sovětský svaz, který si válku nepřál.

    Skutečnost: Dnes už víme o sovětských plánech na pozření celé Evropy. Kdyby nebylo vzestupu Hitlerova Německa, šlo by to jako po másle. Vzestup Hitlerova Německa tomuhle hodil čáru přes rozpočet. Ale plány na úplnou bolševizaci-sovětizaci (judaizaci) Evropy tím neskončily. Ohledně “mírumilovnosti” SSSR – stačí si vzpomenout na sovětskou podporu komunistické revoluce ve Španělsku či agresivní komunistické strany v Německu. Nebo na sovětské napadení Finska (ke kterému došlo po sovětském zinscenovaném finském útoku).

    Hitlerův útok na SSSR v podstatě zachránil západní Evropu před gulagy a komunistickými mučírnami a masivním vyvražďováním a holocaustem křesťanů (který bolševičtí židé provedli v SSSR). Když se podíváme na zločiny, které provedla Rudá armáda v Německu, jako masivní znásilňování německých žen a zabíjení řady německých mužů, žen i dětí (k čemuž vyzývala řada židů – např. Ilja Ehrenburg a řada dalších), nešlo o nějaké zločiny čistě v důsledky války. Stejné a obdobné zločiny se děly i předtím. Židovská Rudá armáda už po VŘSR brutálně povraždila miliony ruských mužů, žen i dětí a znásilnila miliony ruských žen. Za ní krvavou práci už jen dokončila židovská ČEKA. Stejná hrůzná zvěrstva provedla sionistická Rudá armáda ve Finsku.
    To, co provedla Rudá armáda v Německu a Finsku (a které provedla mj. i v Lotyšsku, Estonsku, Polsku a Litvě) by bolševičtí židé provedli v celé Evropě, kdyby je nezastavilo nacistické Německo.

    3) Hitler nenáviděl Slovany a Rusko jako takové.

    Skutečnost: Hitler neměl nic proti Rusku a Slovanům, Rusy nevyjímaje. Rusko a Rusy Hitler považoval za oběť židovského komunismu. Ve svých spisech a projevech se Hitler klaněl ruské dynastii Romanovců, tomu rodu s německou krví. Zkrátka a dobře, kdyby nebylo židovského komunistického SSSR, Hitler by nikdy na Východ vojensky netáhl. Ani by se nedostal k moci. Hitler neměl v plánu vést válku proti Rusku a ruskému národu, ale proti židobolševickému SSSR.

    4) Hitler byl žid a sloužil židům.

    Skutečnost: Že Hitler byl žid, bylo již dávno vyvráceno. Viz:
    https://radicalrevival.wordpress.com/2010/09/17/myty-o-holokaustu-podle-illinois-holocaust-museum/

    Hitler naopak provedl de-judaizaci Německa. Za jeho vlády došlo k pálení jedovatých židovských knih a plodů, propagující dekadenci, hanobení křesťanství, marxismus, atd. Židovská komunistická strana byla perzekuována. Byly zabaveny židovské obchody, firmy a podniky. Židé byli zbaveni významných míst v politice, kultuře a soudnictví. Německo se též vymanilo z vlivu rodiny Rothschildů a založilo vlastní nezávislou banku.

  3. Ako vidieť, v Česku sa stále nájdu ľudia čestní nielen so zmyslom pre pravdu, ale hlavne so znalosťou histórie, na rozdiel od takých Zítkov, Kapalov, Dukátov, Kratochvílov, atď.
    Je známe, že Hitler v každom svojom pred-vojnovom prejave hovoril o mieri. A to neboli len jeho prejavy, ale aj mierové ponuky.

    Hitler hľadal priateľské riešenie pre východnú hranicu ohľadne Danzigu – mesto tak nemecké ako je Boston mestom americkým – a Koridoru, ktorý rozdeľoval Nemecko. Jeho návrhy, ktoré ponúkol Poľsku 24. októbra 1938, boli vrcholne racionálne, ale zahraničný minister Jozef Beck (ktorého otec bol pokrstený Žid z Galície, “Jewish Daily Post“ z 28. júla 1935), odmietol prijať mierne podmienky ponúknuté Nemeckom a 26. marca 1939 prerušil jednania s Nemeckom.
    Tento vývoj na západe posilnil Beckove presvedčenie a odmietol ďalšie rokovania o Danzigu a 28. marca 1939 Hlavný veliteľ Poľských Ozbrojených Síl, Maršal Edwars Smigly-Rydz (1886 – 1941) nariadil mobilizáciu.
    Záruky Anglicka Poľsku, či už sľúbené 31. marca 1939, alebo potvrdené 25. augusta 1939, boli hypokritickým podvodom, ktorý neponúkal Poľsku žiadnu čestnú ani účelovú ochranu a ani nebol myslený tak urobiť. Splnil jedine účel vyprovokovať Poľsko, aby sa postavilo proti rozumným nemeckým požiadavkám a tak zapríčiniť nevyhnutnosť vojny s Nemeckom.
    Bol to práve Hitler, ktorý ponúkol skutočnú ochranu Poľsku.

    * * *
    Mierová dohoda s Francúzskom – December 6, 1938.
    Dva mesiace potom, ako Adolf Hitler a Neville Chamberlain podpísali dohodu, že Anglicko a Nemecko nikdy už nepôjdu do vojny jeden proti druhému, podľa Hitlerových inštrukcií, nemecký minister zahraničia von Ribentrop urobil s Francúzskom nasledovnú dohodu:

    Pán Joachim von Ribentrop, Rĺšsky minister zahraničia a Mr. George Bonnet,
    Francúzsky minister zahraničia, jednajúci v mene a na príkaz ich governmentov, dohodli sa na ich stretnutí v Paríži, dňa 6-ho decembra 1938, nasledovne:

    1. Nemecký governmeny a Francúzsky government sa plne zhodujú v presvedčení, že mier a dobré súsedské vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom, zahŕňajú jeden z najdôleitejších elementov pre konsolidáciu situácie v Európe a udržanie všeobecného mieru. Tieto dva governmenty budú následne uplatňovať celé svoje snaženie zaistiť v tomto smere, rozvoj vzťahov medzi ich krajinami.

    2. Obidva governmenty uznávajú, že medzi ich dvoma krajinami nie je existujúca teritoriálna otázka a obojstranne uznávajú za konečné hranice medzi ich krajinami, ako teraz existujú.

    3. Obidva governmenty sú dohodnuté, zatiaľ nechať nedotknuté ich vzťahy s inými Mocnosťami, zotrvať v spojení vzhľadom na všetky otázky vzťajujúce sa na ich krajiny a vzájomne prejednávať, ak by neskorší vývoj týchto otázok viedol k medzinárodným ťažkostiam.

    Vzaté na vedomie, predstavitelia obidvoch governmentov podpísali túto Deklaráciu, ktorá vstúpi do okamžitej platnosti. Vyhotovené v dvoch originálnych Dokumentoch v jazyku francúzskom a nemeckom, v Parĺži 6-ho decembra , 1938

    * * *
    Hitlerova mierová ponuka Anglicku
    25-ho augusta 1939 Hitler urobil veľkorysú a extenzívnu ponuku ohľadne konečného porozumenia s Anglickom. 27-ho augusta 1939, sprostredkovateľ (emissary) Dahlerus ju priniesol na 10 Dowing Street, aby ju prezentoval ministerskému predsedovi Chamberlainovi a ministrovi zahraničia Halifaxovi.

    Ponuky boli v podstate nasledovné:
    1. Nemcko podpíše zmluvu o spojenectve s Anglickom.
    2. Anglicko bude činné ako sprostredkovateľ s Poľskom pre vrátenie Danzigu
    a Koridoru Nemecku a Poľsku bude umožnné prístav Danzig používať.
    3. Nemecko zaručí zvrchovanosť Poľska.
    4. Dohodu o bývalých nemeckých kolóniách.
    5. Primeranú záruku zaobchádzania nemeckej minority v Poľsku.
    6. Nemecko pomôže v obrane Britského Impéria keď bude požiadané.

    Zdá sa, že Hitler si neuvedomil rozsah, akým bola anglická politika ovplyvnená duchom devätnásteho storočia peňazí tvorených Anglickom a v dvadsiatom storočí rozhodujúci vplyv Spojených štátov, schválené bankovými inštitúciami obidvoch krajín.

    Toho istého dňa, 25-ho augusta, keď Hitler urobil jeho ponuku, Anglicko potvrdilo “novým bankovým šekom’ záruku Poľsku.

    * * *
    “Boh vie, že som sa snažil o mier”, prehlásil Führer pred nemeckým Reichstagom, v jeho pamätihodnom prejave 4-ho mája 1941, v ktorom nebolo pochýb o dôvodoch, ktoré ho prinútili nariadiť okupáciu Grécka.
    “Boh vie, že som sa snažil o mier! Ale keď Majster Halifax sarkasticky hovorí, že každý súhlasí že ja som (povedal), a pyšne vyzdvihuje skutočnosť že sme boli prinútení do vojny, ako špeciálny triumf britského štátnictva, ja nemôžem v odpovedi na takú podlosť urobiť nič iné, ako brániť záujmy Ríše všetkými prostriedkami, ktoré sú vďaka bohu k našej dispozícii”. (Savitri Devi “The Lightning and the Sun”, str.322).

    * * *
    Hitler dobre vedel, že sa jedná o celosvetové sprísahanie židovských bankárov a svetoveho židovstva. Neveril však, že sa proti nemu obrätia samotní zradcovia Bielej, Árijskej rasy v Amerike, v Európe nevynímajúc. Nemecko s Talianskom a Japonskom sa touto zradou samotných ‘kresťanských’ národov ocitlo v boji proti celému svetu.
    Poľsko bolo porazené za 3 týždne, Francúzsko za 4 týždne a v prípade Anglicka sa už nemohol šľachetnejšie zachovať, ako sa zachoval v Dunkirku, kde boli Briti na hlavu porazení – a on ich nechal, za prizerania nemeckej armády, odísť !

    Neuveriteľné, že stale bral taký ohľad na Anglicko, napriek tomu, že mu boli známe výroky, ako:
    Wyndham Lewis člen britského parlamentu:
    “Čo sa vyžaduje od pána Hitlera urobiť je začleniť Nemecko do ligy monopolistických štátov. Mierumilovné národy sú omnoho ťažšie vyzbrojené ako ste vy, pán Hitler a majú za sebou neobmedzené zdroje a nepochybne na vás zaútočia keď sa nepodriadite ich vôli a budete trvať na pokračovaní s touto záležitosťou ‘Suverénny Štát’.(„Count Your Dead: They are Alive! “ p.318).

    • Sitra musím Vám dať za pravdu, okrem Dunkirku sa vyskytol aj iný prípad neprimeranej vojnovej zhovievavosti, ale za ten nebol zodpovedný HItler, ale admirál Lutjens. Potom čo Prinz Eugen a Bismarck zlikvidovali Hooda, nechali poškodeného Princa Waleskeho odplávať, namiesto toho aby loď dorazili. Admiral Lindeman (veliteľ Bismarcku) protestoval, ale Lutjens rozkazy nezmenil. Pochybujem, že by Lujjens chcel Anglicanom pomáhať, avšak vo vojne sa toto nerobí. Nemeckí ponorkoví kapitáni sa tak isto generálne chovali velmi slušne k osádkam potopených lodí, zvyčajne im ukazali na mape aktuálnu polohu a možno aj podsunuly potravu, prípadne zachranný cln. Len jeden kapitán, tuším sa volal Eck ich strielal. Či ich začal strielať potom alebo pred tým ako začali kobercovo bombardovať nemecké mesta neviem, ale Eck po vojne bol odsúdený a zastrelený Arthur „Bomber“ Harris šéf vritského bombardovacieho letectva samozrejme nie,

Pridaj komentár