Domov / Hlavná strana / História / Kišiňovský pogrom

Kišiňovský pogrom

kisinev-sionizmus6. apríla to bude 110 rokov, ako prebehol v Kišiňove krvavý pogrom, ktorý si vyžiadal 49 mŕtvych a 586 zranených (zdroj Židovská encyklopédia, 1988). Taktiež bolo vydrancovaných viac než 1500 židovských domov a obchodov. Nebol to prvý a ani posledný pogrom v tomto hlavnom meste Besarábie. Po prvý raz sa ale správy o tomto útoku rozleteli do celého sveta a vyvolali vlnu ostrých protestov ako v európskych krajinách, tak aj v Amerike.

Hneď začiatkom mája, mesiac po udalostiach, prepukla tlačová a agitačná kampaň okolo pogromu. Hysterické novinové články v Petrohrade prinášali správy o vraždách žien a nemluvniat, o mnohých znásilneniach nedospelých dievčatiek a samozrejme aj žien a to všetko pred očami ich manželov či rodičov. Tiež sa písalo, že Židom vyrezávali jazyky. „Jednému Židovi rozpárali brucho a vytrhli mu vnútornosti, jednej Židovke zatĺkli do hlavy klince cez nos“.

Pod vplyvom týchto udalostí prebiehal v auguste v Bazileji aj šiesty sionistický kongres, na ktorom Theodor Herzl predložil kontroverzný plán na založenie židovskej kolónie v Ugande. Herzl v tom videl jedinú a okamžitú možnosť, ako v čo najkratšej dobe zachrániť státisíce prenasledovaných Židov, obzvlášť z územia cárskeho Ruska. Európou sa šíril obraz antisemitského Ruska a utláčaného národa bez domova…

Je pritom zvláštne, že ani v strednom, ani severnom, ani východnom Rusku nikdy, dokonca ani v revolučnom roku 1905, nedošlo k protižidovským pogromom (útočilo sa proti revolučnej inteligencii obecne). A napriek tomu bolo Rusko – nie cárska ríša, ale Rusko – označované za zem pogromov. A tento biľag mu zrejme zostane ešte niekoľko storočí. Kedykoľvek vypukli pogromy, bolo to vždy len na juhozápade Ruska. Tak to bolo aj s Kišiňovským pogromom (Kišiňov je dnes hlavné mesto Moldavska).

Pre pochopenie udalostí si trocha priblížime vtedajšie pomery obyvateľov Kišiňova. Samotných Židov žilo v Kišiňove 50 tisíc, ďalej tam bolo 50 tisíc Moldavanov, 8 tisíc Rusov či Ukrajincov (vtedy sa to ešte nerozlišovalo) a niečo málo iných národností. Ako vidieť, pomery obyvateľstva boli viacmenej vyrovnané. Hlavnými násilníkmi „pogromistami boli najmä Moldavania“.

Samotný pogrom začal 6. apríla 1903, čo bol posledný deň židovskej a prvý deň pravoslávnej Veľkej noci. K potýčkam medzi Židmi a kresťanmi dochádzalo v posledných rokoch pravidelne práve na Veľkú noc. Už 14 dní pred Veľkou nocou začali Kišiňovom kolovať reči, že „o sviatkoch sa to Židom spočíta“. Nemalú úlohu v tom zohrali aj noviny Bessarabec a redaktor Kruševan, ktorý uverejňoval v poslednej dobe denne ostré protižidovské články, ktoré zapôsobili najmä na menej vzdelaný ľud. Posledným štvavým článkom bola správa o „vražde kresťanského chlapca v dedine Dubossary, ktorú mali spáchať Židia z rituálnych dôvodov“.

Kišiňovská polícia týmto správam neprikladala žiaden zvláštny význam. Aj napriek tomu, že v posledných rokoch v tejto dobe dochádzalo opakovane k bitkám medzi židovským a kresťanským obyvateľstvom, nevykonala žiadne preventívne opatrenia. 6. apríla sa ľudia len tak prechádzali po uliciach, medzi nimi aj mnoho „výrastkov“, popoludní boli v dave aj opilci. Potom začali chlapci hádzať kamene do okien najbližších židovských domov. Keď sa policajný komisár s inšpektorom pokúsili zadržať jedného chlapca, boli aj oni zasypaní kamením. Na to pribehli aj dospelí. Následne došlo k vyrabovaniu dvoch židovských obchodov a niekoľkých stánkov. K večeru nepokoje utíchli, k žiadnemu fyzickému násiliu proti Židom ten deň nedošlo. Polícia zatkla 60 nespratníkov. Týmto mohol celý pogrom skončiť.

Od skorého rána 7. apríla sa na Novom trhu zhromaždilo cez sto Židov, ozbrojených pre sebaobranu palicami a niektorí z nich aj s puškami, z ktorých občas aj strieľali. Kresťania strelné zbrane nemali. V značnom rozčúlení sa začali zároveň zhromažďovať kresťania na rôznych miestach v meste aj na periférii a začali na Židov dotierať čím ďalej tým ostrejšie. Židia hovorili: „Včera ste Rusov nerozháňali, dnes sa budeme brániť sami.“ Niektorí Židia mali dokonca so sebou fľaše s kyselinou sírovou, ktorú striekali na okoloidúcich kresťanov (lekárne tradične patrili Židom). Povesti o násilí, ktoré páchajú Židia na kresťanoch, sa rýchlo začali šíriť mestom a vo zveličenej podobe silne dráždili kresťanské obyvateľstvo. Zo „zbili“ bolo „zabili“ a že Židia asi vylúpili starý chrám a zabili kňaza. A tak začali na rôznych koncoch mesta vznikať skupiny nádenníkov a chlapcov, hádzali do okien kamene, rabovali židovské obchody, domy a byty, pričom rozbíjali a ničili ich zariadenie. Rabovali sa aj obchody s alkoholom a ten sa z časti vylieval, z časti vypil na mieste výtržníkmi.

Polícia nezvládala situáciu a povolala armádu z miestnej posádky. Tá však mala podstavy a navyše so vzhľadom na sviatky malo mnoho vojakov a dôstojníkov dovolenku. Jednotky boli nekoordinované a nemali jednotné a systematické velenie. Neschopnosť polície zadala podnet k novým povestiam, že vláda dovolila biť Židov, pretože sú to nepriatelia vlasti. Opitý a divoký pogrom začal gradovať.

Židia v obave o život a majetok začali panikáriť. Časť židov sa ozbrojila revolvermi a začala po výtržníkoch strieľať, obvykle spoza rohov, cez ploty, z balkónov. Naslepo a zmätene, takže tieto výstrely Židom vôbec nepomohli, len vyvolali u „pogromistov“ divoké besnenie. Rozpálený dav vtrhol všade tam, kde začul výstrely, všetko zdemoloval a pritom sa dopúšťal násilia na Židoch, ktorých tam zastihol. Obzvlášť osudný bol pre Židov výstrel, ktorým bol zabitý ruský chlapec Ostapov. Od 13 – 14-tej hodiny sa násilnosti na Židoch stále stupňovali a od 17-tej hodiny nasledovala aj rada vrážd.

O 15:30 vydal celkom bezradný gubernátor von Raaben odovzdal velenie veliteľovi posádky generálovi Rekmanovi „s právom použiť zbraň“. Rekman okamžite rozdelil mesto na jednotlivé časti a začal premiestňovať jednotky dovtedy nesystematicky rozptýlené po meste. Od tej chvíle prikročili vojaci k hromadnému zatýkaniu výtržníkov a energickým opatreniam. Pozde večer pogrom v meste skončil. Podľa obžalovacieho spisu, podrobne vypracovaného prokurátorom miestneho súdu V. M. Goremykinom, bolo zistených celkom 42 mŕtvych, z toho 38 Židov. V spise sa ďalej píše: „U všetkých zabitých sa našli zranenia spôsobené ťažkými tupými predmetmi, palicami, kameňmi, lopatami, u niektorých ostrou sekerou. Tieto zranenia, možno povedať takmer u všetkých, boli spôsobené na hlave, boli nájdené aj rany na tele. Strelné zranenia zistené neboli. Stopy akéhokoľvek mučenia alebo hanobenia mŕtvych zistené neboli, čo potvrdzujú ako protokoly z prehliadky a pitvy tiel zabitých, tak aj výpovede lekárov, ktorí zmieňované prehliady a pitvy prevádzali.“

Ranených bolo celkom 456, z toho 62 kresťanov, 8 so strelnými ranami. Len 5 Židov utrpelo ťažké zranenia, všetky ostatné boli ľahké. Žiadne stopy po mučení neboli nájdené u nikoho. Tri štvrtiny poškodených boli muži, až na ojedinelé výnimky dospelí. O znásilnení boli podané tri sťažnosti, z nich bolo v dvoch prípadoch podané trestné oznámenie. Zranenie utrpelo aj 7 vojenských šarží, z ktorých jeden bol popálený kyselinou sírovou.

Takto vyzerá oficiálny popis udalostí.

Prečo teda také správy najmä v zahraničnej tlači o mučení, týraní, hanobení? Korolenko vo svojej črte „Dom číslo 13“ poznamenáva „Je to síce založené na výpovediach Židov, ale nie je dôvodu pochybovať, že hovoria pravdu. Židom predsa môže byť jedno, ako ich vraždili. Načo by si vymýšľali podrobnosti?“ A v tom je kus pravdy. Nie, obete nemali dôvod si vymýšľať.

Takýto priebeh nevyhovoval tým, ktorí vytvárajú verejnú mienku a neboli priamymi svedkami udalostí. Tým tieto hrôzy nestačili. Každá ľudská tragédia, každé nešťastie, každá smrť sa im hodila predovšetkým ako prostriedok útoku na cársku vládu, ale aj ako povestná iskra do sudu sionizmu. A tak im bolo dobré aj štvavé nadsadzovanie. Dnes to nie je iné.

Autor: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroje: Alexander Solženicyn – Dvě stě let pospolu, internet

O ::prop

2 komentáre

  1. Bohužiaľ to je stále len pohľad z vonku. Aký mali dôvod nepriateľstvo Moldavci proti židom (alebo Židom?) keď boli rozbroje?

    To je zásadná otázka.

    Môj typ č.1 je: úžera (úrok).

    • Myslím, že pointa príbehu je niekde inde, ako v príčinách pogromu. Nie je až tak dôležité prečo sa začal (keď sa chce, dôvod pogromu na kohokoľvek sa dá vždy nájsť), ale skôr prečo tak gradoval a najmä kto z toho najviac ťažil. Ukazuje sa, že židia v tom tiež mali svoje prsty, tiež provokovali. Streľbou, kyselinovými útokmi. Ukazuje sa tiež, že to nebola cielená antisemitská politika cárskeho Ruska, ale jednoducho neschopnosť miestnych orgánov, ktorá umožnila tento pogrom. A najviac z toho ťažili práve sionisti, ktorí opäť raz vytvárali obraz úbohých bezbranných (s puškami a revolvermi!) židovských obetí a krutých kresťanov bez zľutovania a tým nahnali ovečky do svojho košiara. Zrejme im to padlo veľmi vhod.

Pridaj komentár