Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Kacírske myšlienky (časť I.)

Kacírske myšlienky (časť I.)

kdyby-volby-mohly-neco-zmenit-uz-davno-by-je-zakazaliČlovek naberá múdrosť prežitými rokmi. Thoreau to síce videl inak (a mal na to plné právo), to však na veci nič nemení, keďže realita je neúprosná. Málokto zastáva rovnaké názory, povedzme, v 40tke, aké zastával ako 15-ročný pubertiak (dobre, česť výnimkám). A všimol som si – aj zo svojej skúsenosti – zaujímavý paradox. Ako mládežníci sme často náchylní pridržiavať sa a podporovať rôzne utopistické (komunisticko-socialistické či anarchistické) predstavy o sociálnej spravodlivosti, solidarite a podobne, až nastane deň, keď sa človek dostane do práce. A vtedy väčšinou tieto naivné predstavy ustúpia drsnej realite. Niekdajší studenti vehementne obhajujúci progresívnu daň z príjmu zrazu z nepríjemným úžasom obhajujú, že ono to nie je až tak celkom OK a platiac špecializované lekárske ošetrenia, myšlienky na solidaritu miznú s poznaním, že človek prispieva “solidárne” aj tým, čo do spoločného systému nevložili ani mizerný cent.

Mnohým to je jedno. Teda nie tak úplne jedno, ale vyrastajúc v systéme, kde bolo najlepšie, ako sa ľudovo vraví, “držať hubu a krok”, si ľudia ponadávajú nad pivom v krčme, či pekne v kruhu rodiny a s fatalistickým postojom prežijú svoj ďalší deň života v bezútešnom stave. Ale to nie je nič nové, na to príde každý.

Avšak existuje časť obyvateľstva, ktorá rozhodne nie je s takýmto stavom spokojná, bez ohľadu na pohnútky. V spoločnosti – v každej spoločnosti – existujú a budú existovať okrajové skupinky, nespokojné s existujúcim stavom vecí verejných. Vo vyspelejších spoločnostiach sú takéto skupinky, pokiaľ nepredstavujú vážne nebezpečenstvo pre obyvateľstvo, štát ako taký, či seba samých, ponechané väčšinou na pokoji. A väčšina týchto skupín je s týmto stavom spokojná.

Problémom je, že niektoré z takýchto okrajových skupín vznikajú preto, že obyvatelia nie sú spokojní so smerovaním spoločnosti a štátu. Ja, autor týchto riadkov, som jedným z nich. Vy, čitatelia, pravdepodobne patríte do rovnakého tábora (inak by ste tieto riadky nečítali – s výnimkou tzv. ľudsko-právnych aktivistov, aktivistov tajných služieb a polície všeobecne, a týchto srdečne zdravím). Logika velí, ak sme nespokojní, treba veci zmeniť. Zástancovia demokracie majú plnú hubu (ospravedlňujem sa za opätovné expresívne vyjadrenie) milých a pekných rečí o demokratickom volebnom systéme, rok za rokom vyvíjajúc nesmierne úsilie, aby odporcom súčasného politického molocha čo najviac sťažili oprávnenú účasť v politickej súťaži.

Vezmime si evidentný príklad tzv. volebnej kaucie (v súčastnosti viac ako 16 tisíc eur). Je zaujímavé, že z toľkých ústavných právnikov, právnikov v radoch poslancov, ľudsko-právnych organizácií a čo ja viem, kde ešte, nikto nepozdvihol hlas na to, aby poukázal na evidentné porušenie rovnosti príležitostí vo volebnom boji. Ale prečo by to aj niekto robil. Väčšina z týchto právnických expertov a “expertov” má eminentný záujem na tom, aby tento status quo ostal zachovaný.

Dnes je mnohým slovenským občanom zjavné, že súčasná slovenská vláda (ale aj vlády predošlé, dláždiace cestu súčasnému stavu) prestala svojich voličov (i nevoličov) zastupovať v momente ohlásenia volebných výsledkov. Sme skrátka len užitoční idioti, vhodní iba na vhodenie volebného lístka do urny, aj to len kvôli udržaniu ilúzie slobodných a demokratických volieb. A tu sa dostávame k zaujímavému paradoxu.

Zákonný predpis hovorí, že predmetom referenda nemôžu byť: základné práva a slobody, dane, odvody, štátny rozpočet. Toto vymenovanie mi vždy vyvolá na tvári kyslý úškrn – občania síce nemôžu rozhodovať o daniach, ergo o peniazoch, ktoré od nich Štát berie, ale politici o svojich platoch rozhodovať môžu. Čo dodať, demokracia ako remeň.

Čo však v prípade, keď sa demokraticky zvolená vláda stane vládou zločincov? Úprimne povedané, nerobím – a nerobme – si ilúzie o žiadnej ponovembrovej vláde, do istej (veľkej) miery spoločný majetok rozkrádali všetky vlády, narábajúc s verejnými financiami ako novodobí feudáli, pričom táto aktuálna vláda doviedla systém ožobračovania občanov a obohacovania sa na ich úkor priam k dokonalosti, nehovoriac už o zneužívaní tajných služieb, polície… Skrátka čohokoľvek a všetkého pre získanie akejkoľvek výhody.

Ponúka sa otázka – ak by bol do čela štátu zvolený Al Capone, následne efektívne zamedziac akejkoľvek zmene, mali by sme s tým byť spokojní? 40 rokov nadvlády KSČ v Československu tento príklad dokonale ilustruje (hoci komunistickí papaláši by len bledli pred vynaliezavosťou a bezočivosťou dnešných papalášov). Samozrejme, že s kleptokraciou nie je spokojný nikto, okrem samotných zlodejov na čele.

Aké možnosti teda nespokojný občan, či skupina občanov má? Bez ohľadu na to, čo múdre “knižočky” pseudo-demokratov hovoria, v podstate ich nie je mnoho. Príklad je zase evidentný – článok 32 Ústavy SR (Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené – pozn. redakcie) je síce pekne čierne na bielom, skúste sa však v praxi domáhať jeho aplikácie.

Nemáme však právo ako ľudia na sebaurčenie? Ak vláda nefunguje ako má, ak nemôžeme slobodne prejaviť svoj názor – je načase zamyslieť sa nad ďalším smerovaním našej existencie.

Nemajú ľudia právo zvoliť si totalitný režim? Ak je tento systém to, po čom ľudia túžia, je ich právom zvoliť si takýto systém. Rovnako je právom ľudí, ktorí si totalitný režim neželajú, zvoliť a žiť v inom systéme. Čo tomu teda bráni?

Jedna maličkosť. Územie, teritórium, pôda – nazvite to, ako chcete. Prečo? To objasním v pokračovaní.

Christian Freeman, www.protiprudu.org

O ::prop

Jeden komentár

Pridaj komentár