Domov / Hlavná strana / Čítanie / Josef Mengele – stvorenie mýtu

Josef Mengele – stvorenie mýtu

Môžem sa opýtať drahého čitateľa, či spoznáva niektoré z nasledujúcich mien?

Fritz Klein, Heinz Thilo, Bruno Kitt, Erwin von Helmersen, Werner Rohde, Hellmuth Vetter, Horst Schumann, Carl Clauberg, Hans Wilhelm König, Franz Lucas, Alfred Trzebinski, Oskar Dienstbach, Siegfried Schwela, Franz von Bodmann, Kurt Uhlenbroock, Eduard Wirths, Hans Münch, Johann Paul Kremer, Horst Fischer, Friedrich Entress?

Pokiaľ nie ste expertom v danom odbore, pravdepodobne nemáte potuchy, o koho ide. Jediné meno, ktoré by som spoznal, ak by som mal svoju odbornú znalosť zabudnúť, je Clauberg, a to len z toho dôvodu, že rovnaké priezvisko mal môj učiteľ umenia na strednej škole (krstné meno neznáme).

Všetci vyššie uvedení boli v istom čase lekármi SS v neslávne známom tábore Osvienčim.[1]

Jedno meno som z tohto zoznamu vynechal, a to z dôvodu, že by odpoveď prezradilo:

Josef Mengele.

Dôstojníci SS v Auschwitz. Zľava doprava: Richard Baer, Josef Mengele, Josef Kramer, Rudolf Höss

Prečo všetci toto jedno meno poznáme, no nemáme ani tušenia o ďalších? A ak hovorím „všetci“, nemyslím len nás ako takých. Platí to aj pre preživších z Osvienčimu. Ak budeme čítať či načúvať mnohým svedectvám tisícov preživších, v celom obrovskom tábore, zdá sa, existovala iba jedna zlá osoba: Josef Mengele. Takmer každý preživší ho spomína ako odporného esesáckeho doktora, posielajúceho ľudí buď do plynových komôr alebo ich podrobujúc krutým, nezmyselným, mučivým experimentom. Tak, ako sa Osvienčim stal symbolom Holokaustu ako takého, podobne aj Mengele symbolizuje zlo Osvienčimu. Sú to synonymá.

Prečo je tomu tak?

Hystéria okolo Mengeleho

Väčšina vyššie uvedených osôb bola po vojne zatknutá a buď spáchala počas väzby samovraždu, alebo bola odsúdená na smrť či na dlhoročné tresty odňatia slobody. Mengele unikol a nebol nikdy dolapený. V roku 1985, dávno po jeho smrti v roku 1979 vo svojom juhoamerickom exile, však boli informácie o ňom odhalené, jeho pozostatky nakoniec exhumované a identifikované.[2]

Mengele však nebol jediným osvienčimským lekárom, ktorému sa podarilo uniknúť. Hans Wilhelm König bol ešte úspešnejší než Mengele, zmizol bez akejkoľvek stopy. No nikto však o ňom nepočul, alebo áno?

Ideu, čo predstavuje základ „Mengeleho mýtu“ získame, ak si vypočujeme jedného z najodhodlanejších lovcov nacistov na svete, izraelského občana Efraima Zuroffa. Kým počas 80. rokov 20. storočia poľoval na Josefa Mengeleho, narazil na pozoruhodný fakt, že preživší okamžite po vojne neopisovali Mengeleho ako zvrhlého zločinca, ako bol vykresľovaný v 80. rokoch a neskôr. Prehliadajúc obežníky publikované hneď po vojne zo strany – a určené pre – „preživších“, dostal sa k (falošnej) informácii, že Mengele bol začiatkom roku 1947 zatknutý. Pri tejto príležitosti newslettery preživších žiadali svojich čitateľov o usvedčujúce svedectvá proti Mengelemu, a takéto svedectvá boli aj publikované. Ale ako Zuroff sumarizuje:[3]

“Obsah týchto článkov sa ukázal byť značne prekvapivý, pretože jasne naznačovali, že Mengele z roku 1985, ktorý sa stal symbolom zla a zosobnenie prekrúcania vedy, sa v roku 1947 rovnakej povesti netešil. […Zuroff poznamenal], že Mengele nebol považovaný [v roku 1947] za významného zločinca, jeho zatknutie taktiež nebolo považované za udalosť mimoriadneho významu. […] Táto poznámka bola vlastne prvým náznakom, že status neslávne známeho „Anjela smrti“ počas rokov narastal geometrickým radom. […Mengele nebol], v istom zmysle, tou istou osobou, po ktorej sa zároveň pátralo v Južnej Amerike.”

Samozrejme, spomienky sú oveľa presnejšie krátko po údajnej udalosti než desaťročia po nej, preto aj obraz preživších o Mengelem v roku 1947 bol s veľkou istotou oveľa presnejší.

V roku 1986, krátko po ukončení lovu na Mengeleho, česko-nemecký historik Zdeněk Žofka napísal tieto pamätné slová k tomu, ako sa Mengele stal centrom pozornosti priemyslu Holokaustu:[4]

“Po 40. výročí oslobodenia Osvienčimu a po uskutočnení „Mengeleho tribunálu“ v Jeruzaleme pri príležitosti tohto výročia, pátranie po Mengelem sa drasticky zintenzívnilo. Odmena vedúca k jeho dolapeniu zo strany nemeckého spolkového štátu Hessensko sa zvýšila zo 40 tisíc na milión nemeckých mariek, odmena sa nakoniec, vďaka súkromným príspevkom, vyšplhala na závratných 10 miliónov nemeckých mariek. Popri zintenzívnenom pátraní po Mengelem eskaloval aj záujem médií o prípad. „Anjel smrti z Osvienčimu“ ponúkal dokonalú príležitosť pre neustály tok senzačných správ a odhaľované boli postupne stále krutejšie a šokujúcejšie Mengeleho zločiny s odkazom na svedkov. Masový vrah Mengele sa stal stelesneným zlom, dokonalým nadľudským démonom, ako uvádza Robert Lifton.”

Žofkov zámer jeho práce bolo pokúsiť sa „skorigovať obraz Josefa Mengeleho, ktorý bol skreslený a prehnane zveličený zo strany senzáciechtivých médií“. Pripúšťa, že pri pokuse posúdiť zločiny údajné spáchané Mengelem, neexistujú žiadne dokumentárne dôkazy, o ktoré by sa bolo možné oprieť, a že spoliehanie sa na svedecké výpovede v takejto atmosfére hystérie je – jemne povedané – problematické. Žofka pokračuje tvrdením:

“Príliš často je nemožné uistiť sa, či sa ich [svedecké] spomienky naozaj týkajú Mengeleho. Príliš často sa dá dokázať, že sa Mengele zamieňa s ďalšími lekármi SS. Takmer všetci väzni uvádzajú, že boli selektovaní na rampe Mengelem [výber do plynovej komory]. Táboroví lekári však vykonávali selekcie v zmenách, Mengele nevykonal viac selekcií než ktorýkoľvek iný.” (ibid., s. 246)

To podčiarkuje pointu, ktorú som spomenul vyššie.

Pri posúdení Mengeleho údajných zločinov musíme rozlišovať tri rôzne skupiny:

1. Selekcia väzňov do plynových komôr.
2. Experimenty s dvojčatami.
3. Náhodné medicínske experimenty.

Poďme sa všetkým trom stručne povenovať, s odkazom na ďalšiu literatúru pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac. Začneme s poslednou spomínanou, pretože sa s ňou vieme vysporiadať vcelku rýchlo.

Náhodné medicínske experimenty

Existuje množstvo svedectiev „očitých svedkov“ o úplne nezmyselných, krutých experimentoch údajne vykonávaných Mengelem, ako zmena farby dúhoviek vstrekovaním atramentu do oka, transplantácia končatín a orgánov na náhodné miesta na tele a podobné nezmysly. Pri štúdiu stoviek svedectiev „preživších“ som sa stretol so značným množstvom týchto urážok intelektu, tak urážlivých, že nebudem mrhať časom na ich vymenovanie. Použite Google a tieto halloweensky horrorové príbehy nájdete po celom nete. Ľudia evidentne radi pozerajú na vnútrnosti a krváky, a tak preživší, chránení pred skúmaním svojou aurou svätosti, túto potrebu napĺňali. Zaujímavosťou je, že vcelku často svedkovia, ktorí tieto príbehy rozprávajú, nenesú žiadne znaky týchto krutých procedúr, a netreba ani dodávať, že pre ne neexistuje žiaden sebemenší dôkaz: žiadne dokumenty, žiadne pitvy, žiadne medicínske skúmanie preživších na potvrdenie týchto tvrdení. Nič. Jednoducho povedané, ide o kopec lží.

Dvojčatá

Údajné kruté experimenty, ktoré mal Mengele na dvojčatách deportovaných do Osvienčimu uskutočňovať boli tak smrteľné, že väčšina z dvojčiat, ktoré boli do jeho výskumu zapojené nielenže vojnu prežila, ale taktiež boli schopné v roku 1984, na vrchole mengeleovskej hystérie, vytvoriť asociáciu, ktorá mala lobovať za ich záujmy a záujmy ich potomkov: Children of Auschwitz Nazi Deadly Lab Experiment Survivors (CANDLES, Deti preživších osvienčimské nacistické smrteľné laboratórne experimenty). Ešte raz si prečítajte a zamyslite sa nad názvom asociácie: Ako môžu mať smrteľné laboratórne experimenty nejakých preživších?

Taliansky historik Carlo Mattogno v skutočnosti vo svojej práci týkajúcej sa Mengeleho skúmania dvojčiat[5] poukázal na tri fakty, ktoré jasne dokazujú, že Mengele sa na týchto dvojčatách nedopustil žiadnych zločinov:

1. Všetky zachované dokumenty jasne dokazujú, že jeho výskum bol obmedzený na antropologické a behaviorálne štúdie, ktoré nezahŕňali žiadne chirurgické či iné intruzívne procedúry.

2. Všetky dvojčatá zahrnuté do jeho výskumu sa nachádzali v programe celé mesiace, pričom nezahynulo ani jedno.

3. Väčšina z účastníkov – dvojčatá ako aj Mengeleho blízki asistenti – Osvienčim aj vojnu prežili.

Okrem toho, zvážte nasledovné: Deti sa údajne nedostali za železničnú rampu tábora. Keďže boli zjavne práce neschopné, ortodoxný holokaustový tábor tvrdí, že boli priamo posielané do plynovej komory, no evidentne tomu tak nebolo, nielen pri Mengeleho dvojčatách, ale vo všeobecnosti.
Pre obsiahly zoznam dvojčiat a detí v Osvienčime, ktoré tábor prežili, pozrite Mattognovu prácu.

Selekcie do plynovej komory

Čo ma privádza k poslednému bodu: Selekcie na železničnej rampe neďaleko osvienčimského tábora a (neskôr) vnútri tábora Osvienčim-Birkenau. Niet pochýb, že k týmto selekciám dochádzalo. Dochádzalo k nim v Osvienčime a dochádzalo k nim aj v ďalších nemeckých vojnových táboroch. Zvyčajne ich vykonávali lekári, a dá sa bezpečne povedať, že Mengele, ako jeden z mnohých osvienčimských lekárov, mal taktiež nariadené ich vykonávať.

O čom však tieto selekcie boli? Rozhodovali poverení, medzi nimi i Mengele, o tom, kto bude žiť a kto zomrie v plyne?

Obsiahle zodpovedanie tejto otázky si vyžaduje analýzu desaťtisícov dokumentov, ktoré prečkali vojnu. Nebudem sa o to tuná pokúšať, predovšetkým kvôli tomu, že nie je nutné znovu vynachádzať koleso. Iní autori tak už učinili a čitateľa na nich odkážem.

Problém sa zužuje na dve otázky:

a) Existujú nejaké dokumenty naznačujúce, že v Osvienčime existovali vražedné plynové komory?
b) Čo dokumenty odhaľujú o cieli vykonaných selekcií?

Ohľadom a), dovoľte mi zacitovať z článku publikovanom koncom roka 2016 v konzervatívnom mainstreamovom periodiku Taki’s Magazine. Jeho autorom bol židovský aktivista David Cole, ktorý sa v 90. rokoch 20. storočia osvienčimskému výskumu chvíľu venoval. V tomto článku v Taki Cole, ktorý verí vo všetky ostatné aspekty tvrdenia o Holokauste, vysvetľuje, prečo má s Osvienčimom problém:[6]

David Cole

“Ach, Osvienčim. Áno, tuná máme stále problém. […] existujú nefalšované problémy s tým, čo sa zvyčajne označuje ako 3. časť [Holokaustu] — že v roku 1943 bol tábor Auschwitz-Birkenau ‘renovovaný’, aby sa stal ultra-super konečným vyhladzovacím zariadením. Dôkazy však skrátka neexistujú, a neexistujúca evidencia si vyžaduje preskúmanie tohto tvrdenia. […Ortodoxní historici] sami seba dostali do kúta tým, že Auschwitz, s jeho falošnou, povojnovou turistickou atrakciou v podobe ‘plynovej komory’ a úplným nedostatkom dokumentárnej evidencie podporujúcej program vraždenia, umiestnili do popredia a stredu ako srdce Holokaustu. V tomto bode sú v tomto probléme tak hlboko, že z neho nemôžu vycúvať.

Je prekvapivo jednoduché primäť vedúce osobnosti proti-popierania v osobnom rozhovore to priznať. Rick Eaton bol 30 rokov jedným z hlavných výskumníkov v Simon Wiesenthal Center. Je tak dôležitým hráčom v boji proti popieraniu Holokaustu, ako ktokoľvek iný na zemi. Pred dvoma rokmi som s ním korešpondoval (použijúc pseudonym, samozrejme… Eaton by nikdy priamo nekomunikoval s niekým ako ja!) ohľadom osvienčimského problému. Vysvetlil som mu moju tézu, že Osvienčim majúci rôzne ‘problémy’, ktoré spochybňujú hodnovernosť tvrdení o vyhladzovaní, by nemal byť používaný na reprezentáciu Holokaustu. Eaton súhlasil […].

Majte na pamäti, že aj keď som použil pseudonym, nevydával som sa falošne za niekoho známeho. Inými slovami, Eaton toto priznanie učinil pre úplne bezvýznamnú osobu. Človek má dojem, že mnohí z týchto expertov tajne dúfajú v deň, kedy budú môcť o „osvienčimskom probléme“ voľne prehovoriť a pohnúť sa ďalej […].”

Faktom je, že spochybňovanie ortodoxného osvienčimského – a mengeleovského – tvrdenia je v mnohých krajinách zločinom, a v krajinách, kde tomu tak nie je, takáto aktivita mení dané osoby v spoločenských vyvrheľov. Preto sa nedočkáte, aby sa mainstreamový vedec vyjadril, že „dôkazy neexistujú“. Keď vedci musia konať pod hrozbou legálneho či profesionálneho potrestania, nedá sa im – ani výsledkom ich výskumu – veriť.

Čo zostáva, sú štúdie tých, ktorí sa tlaku nepodriaďujú, ktorí doslova riskujú život a slobodu publikovaním svojich odvážnych výsledkov výskumu. Rád by som poukázal na dve takéto štúdie, ktoré čitateľovi poskytnú dobrý prehľad o tom, prečo sa s „osvienčimským problémom“ potýkame:

1. The Real Case of Auschwitz od už spomínaného Carla Mattogna.[7] Tento obsiahly zväzok s cca 750 stranami detailne preberá všetky relevantné dokumentárne dôkazy týkajúce sa budov, o ktorých sa tvrdí, že sa v nich nachádzali vražedné plynové komory. Ide o hlavný základ, na ktorom Cole zakladal svoj záver, že dôkazy o existencii vražedných plynových komôr v Osvienčime „skrátka neexistujú“, a že “neexistujúca evidencia si vyžaduje preskúmanie tohto tvrdenia”.

2. The Chemistry of Auschwitz, odo mňa.[8] Táto 440-stranová kniha stručne sumarizuje dokumentačnú situáciu (a šetrí váš čas pred prečítaním 750 strán prvej uvedenej knihy) a súdno-znalecky hodnotí rôzne druhy materiálnych dôkazov údajného miesta zločinu.

Dá sa spomenúť oveľa viac štúdií, no čitateľ, ktorého táto problematika zaujíma, sa o nich môže dozvedieť pri štúdiu práve spomínaných dvoch prác.

Záver všetkých týchto štúdií je jednoducho ten, že v Osvienčime nemohli existovať žiadne vražedné plynové komory. Súdnoznalecká a dokumentačná evidencia pozitívne akúkoľvek možnosť ich existencie vyvracia.

To nás privádza k bodu b). Ak selekcie neboli určené na posielanie ľudí do plynových komôr, aký bol ich zmysel? Nuž, ak do tábora naraz prichádzali stovky osôb, čo mali SS robiť? Nechať všetkých len tak vpochodovať dnu a nechať ich, nech si robia, čo chcú? Musela existovať akási prijímacia procedúra, kde sa určilo, kam bude umiestnený ten-ktorý väzeň, do ktorej budovy, či kto bude poslaný do iného tábora. Takáto prijímacia procedúra existuje v každom väzení a tábore v každej krajine, v Osvienčime tomu nebolo inak. To, že sa selekcie zúčastňovali lekári, hodnotiaci zdravie príchodzích, dáva rovnako tak zmysel. Podrobná analýza zachovanej dokumentácie taktiež jasne dokazuje, že ohľadom týchto osvienčimských selekcií neexistovalo nič zlovestné či nezvyčajné.[9]

Svedkovia

Ale čo všetci tí svedkovia? Nuž, ak sa pozrieme na svedkov, ktorí o svojich skúsenostiach s Dr. Mengelem po konci vojny svedčili, predtým, než sa koncom 70. a začiatkom 80. rokov 20. storočia rozpútala mengeleovská hystéria, existujoval len jeden jediný svedok, ktorý čosi podstatné tvrdil: židovský lekár Miklós Nyiszli z Maďarska, ktorý bol – ak mu máme veriť – počas pár mesiacov svojho uväznenia v Osvienčime asistentom Dr. Mengeleho.

Nebohý nemecký mainstreamový historik a expert na dejiny Tretej Ríše profesor Dr. Werner Maser sa o Nyiszlim vyjadril, že „ohromne klamal“[10] Svoje drastické hodnotenie však neodôvodnil, pretože to by si vyžiadalo citáciu diel heretikov, čomu sa Maser snažil vyhnúť, aby sa nedostal do problémov (ako sa mi priznal). V jeho vyššie citovanej práci o Mengelem Mattogno podáva stručný súhrn hlavných dôvodov, prečo Nyiszli bol naozaj podvodník a obrovský klamár. Čitateľ, ktorý sa zaujíma o podrobnú, 300-stranovú kritiku Nyiszliho rôznych tvrdení v anglickom jazyku, však musí počkať do konca tohto roku, kedy by sa štúdia venovaná tomuto kľúčovému svedkovi mala objaviť.[11]

Dedičstvo

Mengele je špeciálny, naozaj, tak špeciálny, že je to jediné nezvyčajné nemecké priezvisko, voči ktorému môj anglický korekčný program neprotestuje. Podobne ako blitzkrieg a Auschwitz, tento výraz sa stal stálou časťou anglického jazyka. Aké hrdé dedičstvo prekliateho lekára z koncentračného tábora!

V Mengeleho prípade mu to však za vinu klásť nemožno. Ako správne uvádza Wikipedia, citujúc jednu knihu, ktorá mala najväčší vplyv na upevnenie mengeleovskej hystérie:[12]

“Rolf [Mengele, Josefov syn], ktorý svojho otca nevidel od lyžiarskej dovolenky v roku 1956, ho tam [vSão Paulo, Brazília] v roku 1977 navštívil a našiel nekajúcneho nacistu, ktorý tvrdil, že osobne nikdy nikomu neublížil a vykonával len svoju povinnosť.”

Mengele bol zástupcom lekára osvienčimskej posádky, Dr. Eudarda Wirthsa. Wirths, bol následne stovkami osvienčimských väzňov oslavovaný ako hrdina, ako „Anjel Osvienčimu“, zachraňujúci životi desaťtisicícov svojou nesebeckou snahou o zlepšenie ich údelu a v boji s epidémiami, vyberajúcimi si v Osvienčime svoju krutú daň.[13] Mengele bol Wirthsovou pravou rukou – v boji o záchranu čo najväčšieho počtu životov tých, ktorých úrady Tretej Ríše bezmyšlienkovite a nezodpovedne do Osvienčimu transportovali.

Mengele nebol iba nevinným zo zločinov, z ktorých je obviňovaný. Spolu s Eduardom Wirthsom a ďalšími lekármi v Osvienčime, jeho neúnavná snaha zachránila životy desaťtisícov väzňov.

[1] Pozri zoznam známeho osvienčimského personálu SS na adrese https://de.wikipedia.org/wiki/Personal_im_KZ_Auschwitz
[2] Pre ortodoxné tvrdenie pozri https://en.wikipedia.org/wiki/Josef_Mengele
[3] E. Zuroff, Occupation Nazi-Hunter: The Continuing Search for the Perpetrators of the Holocaust, KTAV, Hoboken, N.J., 1994, s. 127f.
[4] Zdeněk Žofka, “Der KZ-Arzt Mengele zur Typologie eines NS-Verbrechers,” in: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, ročník 34, č. 2 (1986) s. 245-267, tuná s. 245f.; www.ifz-muenchen.de/heftarchiv/1986_2.pdf
[5] Carlo Mattogno, “Dr. Mengele’s ‘Medical Experiments’ on Twins in the Birkenau Gypsy Camp,” Inconvenient History, ročník 5, č. 4 (2013); http://inconvenienthistory.com/5/4/3223
[6] David Cole, “OY VEY! Denial Is Dead,” Taki’s Magazine, Sept. 29, 2016; http://takimag.com/article/denial_is_dead_david_cole
[7] Carlo Mattogno, The Real Case for Auschwitz: Robert van Pelt’s Evidence from the Irving Trial Critically Reviewed, 2nd ed., Castle Hill Publishers, Uckfield, 2015; www.holocausthandbooks.com/dl/22-trcfa.pdf
[8] Germar Rudolf, The Chemistry of Auschwitz: The Technology and Toxicology of Zyklon B and the Gas Chambers. A Crime-Scene Investigation, Castle Hill Publishers, Uckfield 2017; www.holocausthandbooks.com/?page_id=2
[9] Pozri C. Mattogno, Healthcare in Auschwitz: Medical Care and Special Treatment of Registered Inmates, Castle Hill Publishers, Uckfield 2016; www.holocausthandbooks.com/dl/33-hia.pdf
[10] Werner Maser, Fälschung, Dichtung und Wahrheit über Hitler und Stalin, Olzog, Munich 2004, s. 348.
[11] Carlo Mattogno, Miklos Nyiszli, An Auschwitz Doctor’s Eyewitness Account: The Tall Tales of Dr. Mengele’s Assistant Analyzed, Castle Hill Publishers, Uckfield, momentálne v procese prekladu; www.holocausthandbooks.com/?page_id=37; staršia, kratšia štúdia je dostupná len v talianskom jazyku : C. Mattogno, “Medico ad Auschwitz”: Anatomia di un falso, Edizioni La Sfinge, Parma 1988.
[12] Gerald L. Posner, John Ware, Mengele: The Complete Story, McGraw-Hill, New York 1986, s. 2, 279.
[13] Pozri Christoph M. Wieland, “Eduard Wirths, M.D., Garrison physician of Auschwitz – a Key Witness to the Holocaust!?,” in: C. Mattogno, Healthcare in Auschwitz, op. cit. (Poznámka 9), s. 219-269.

Preklad: Freeman; www.protiprudu.org
Zdroj: Germar Rudolf, Inconvenient History, 9(2) (2017)

O ::prop

2 komentáre

  1. “…tých, ktorých úrady Tretej Ríše bezmyšlienkovite a nezodpovedne do Osvienčimu transportovali”.
    …nemyslím, že to bolo až tak beznyšlienkovite. Keď prišiel do Oswienčinu Ties Christopherson (jeho práca “Die Auschwitz-Lükge: Ein Erlebnisbericht von Thies Christopherson” – Kritik Verlag/Mohrkirch, 1973, publikované nemckým právnikom Dr. Manfred Roeder-om v periodiku “Deutsche Burger-Iniative”), Ktorý bol poslaný do ‘bunavwerk plant’ laboratórií v Oswienčme za účelonm výskumu výroby syntetickej gumy, pre Kaiser Wilhelm Institute. Pre výrobu tejto syntetickej gumy sa v Oswienčime postovala rastlina Kok Sagis.
    Christopherson bol v Oswienčime od januára 1944 do decembra 1944 a prešiel všetkými lágrami, vetne Birkenau a Treblinka.
    Keď prišiel do tábora, o ktorom dohromady ani moc nevedel, ak vôbec niečo, pýtal sa veliteľa tábora: “kdo sú títo ľudia?” Odpoveď znela: “Všetci čo sú tu, sem patria, okrem židov”.
    Bol to tabor pre zločincov, zlodejov, vrahov, šmelinárov, parazitov slušnej spoločnosti, nemakančekov a lenivcov, hlavne komunistov, ktorí rozhodne do niektorej z týchto skupín patrili

  2. Samozrejme, celá ‘paráda’ okolo Dr. Mengeleho je vymyslená židovská mytológia, ktorej nemôže veriť nikdo, kdo má len trochu zdravého rozumu.
    Je “svätou pravdou” len pre tých. ktorí dostávajú do smrti dobrý “gutwiedermachung”(odškodné) od nemeckých občanov, dokonca aj takých, ktor sa narodili 50 rokov po vojne a stale to nesmú označiť za klamstvá.

    Miklos Nyiszli bol vraj doktor, ktorý sa dostal do Oswienčimu, aj s jeho manželkou a mladou dcérkou v júni 1944 a dobrovoľne spolupracoval s Dr. Mengelem pri jeho pokusoch!
    Po vojne sa stal jednou z “heavyweights” (ťažkou váhou) ‘prežvších holokaustu’ a v jeho knihe “Doctor at Auschwitz”tvrdí:
    “25,000 obetí bolo exterminovaných každý deň po dobu štyri a pol roka”, čím grandiózne pretromfol ďalší “klenot” holokaustu, Olgu Lengyel, s jej 24,000 denne po dobu dva a pol roka!
    Podľa jednoduchej aritmetiky, ktorá je židom zrejme neznáma, by to bolo 41 miliónov obetí v Oswienčime do roku 1945, dva a pol krát viac, ako celkový počet židovskej predvojnovej populácie na cello svete!!!

    Najváčšou zaujímavosťou na tomtto prípade však je to, že údajne žiadny Miklos Nyiszli neexistoval a je to úplne vymyslená osoba.
    Keď sa totiž známy francúzsky Dr. Prof. Rassinier pokúšal odhaliť identitu tohoto “divného svedka”, bolo mu oznámené, že zomrel nejaký čas pred vydaním jeho knihy!!
    Rassinier je presvedčený, že nebol nikdy ničím iným, ako mýtickou figúrou.

    * * *

    Že okrem Mengeleho bolo v Oswienčime aj pár žodovských doktorov, ktorí s ním spolupracovali na jeho výskume o záhade výskytu “zwilinge” (dvojičky), tiež nie je tajomstvo. Dr. H. Rosensaft (žena), Dr. Gisella Perl – gynaecologička,
    Dr. Sima Vaisman (žena), Dr. Ross Halpin (muž), Dr. Clauberg, Carl – považovaný za Nemca, ale bol to žid….

    Z aujímavosťou prípadu “Anjela smrti” Mengeleho je výzva známeho velikána histórie D.Irvinga:
    1. Dajte mi meno osoby, ktorú považujte za najlepšieho očitého svedka splynovania
    Ako je známe, BEZVÝSLEDNE!

    2. Uverejnite dokumenty, ktoré vy držíte v tajnosti, obzvlášť papiere Dr. Mengeleho (vie sa s istotou, že existuje cca. 14kg Menfeleho papierov, včetne jeho memoáru – “Fiat Lux” (“Nech je svetlo”) – kde sa predpokladá, že opisuje reality v Oswienčime).
    Ako je známe, tiež BEZVÝSLEDNE!

    Je však pozoruhodné, že americk výskumníci pokračujú v Mengeleho výskume, používajúc jeho dokumentáciu a výsledky jeho experimentov, beztoho, aby svet o tom vedel!

Pridaj komentár