Domov / Hlavná strana / Komentáre / Je suis Charlie – legitimizácia nenávisti

Je suis Charlie – legitimizácia nenávisti

je-suis-juifNechcem rozoberať detaily prepadu redakcie Charlie Hebdo, ale skôr sa zamyslieť prečo k nemu vlastne došlo a následnými verejnými prejavmi. Hnutie, ktoré následne vzniklo pod heslom Je suis Charlie (Som Charlie) nieslo znaky profesionálnej PR kampane. To, čo by inde označili ako „hate speech“ sa pretavilo do masového hnutia, ktorého najcharakteristickejšia črta je pokrytectvo. Tí istí ľudia, ktorí by podobné prejavy nenávisti odsudzovali, sa zrazu postavili do predných radov nenávisť oslavujúc.

Je suis Charlie je vlastne oslavou vlastnej hlúposti a potvrdením toho, čo nazývam apriórna stádovitosť – zneužitie más, ktoré si neuvedomujú, že svojou účasťou oslavujú nielen svoju ignoranciu, ale najmä nevedomosť. Ak máme smútiť nad zavraždenými novinármi vo Francúzsku, prečo nie nad tými, ktorých zavraždila ukrajinská armáda a ktorých príbehy sa do médií vôbec nedostali? Náš smútok, naša radosť a vôbec naše prežívanie reality je v západnej demokracii vysoko výberové. Táto výberovosť sa inak nazýva manipulácia.

Profesionálni revolucionári, ktorých pečať hnutie nezameniteľne nesie, sa netrápia podobnými otázkami, pretože vedia, že sa ich nikto neopýta a teda nikto na ne neodpovie – aspoň nie vo verejnej diskusii, ktorú ovládli takmer dokonale. Ľudia však odpovede vedia a uvedomujú si i lož typu Je suis Charlie – čo nie je nič iné ako oslava tých, ktorí provokujú, stavajú steny a snažia sa za každú cenu vyvolať nepokoje a znepriateliť moslimov s kresťanmi, priniesť do Európy bojovú fakľu nenávisti a vojnové zákopy prvých radov bojového poľa, ktorý sa bojuje kdesi úplne inde a ktorý nie je našim bojom.

Že časopis Charlie Hebdo patril k prvým šíkom kultúrnej revolúcie verejnosť nevie, ani to, že to nebola náhoda, ale dlhodobý plán. Verejnosť má iný cieľ – demonštrovať a teda verejne legitimizovať nenávisť a násilie. Nové číslo časopisu opäť provokuje a vyvoláva nenávisť a namiesto verejného odsúdenia sa predáva v miliónových nákladoch, čo je know-how revolucionárov zozbieraný počas storočí dovedený k takmer dokonalosti. Verejnosť tlieska, politici smútia, verejný priestor patrí lži a oslave nenávisti. Tí, ktorí nepatria k Je suis Charlie sú mimo diskusie, vyvrheli, nenávistníci… Rozum obrátený naruby…

Politici krajín EÚ nám v priamom prenose, ako už toľko krát v minulosti, predviedli svoju servilnosť a negáciu zdravého rozumu. V predných radoch pochytaní za ruky popreli v Paríži princípy, ku ktorým sa všeobecne hlásia a ktoré sú posvätné kravy západnej demokracie – tolerancia a ľudské práva. Demonštrovali za ich popretie – ak je urážať menšiny v poriadku, načo vlastne máme ľudské práva? Alebo sa tieto vzťahujú len na vyvolené menšiny?
A tu presne spočíva diabolský plán revolucionárov – vyvolať reakciu na svoju dômyselne plánovanú akciu. Charlie Hebdo roky urážal moslimov, všetci to vedeli a všetci s tým ticho súhlasili. Bola preto len otázka času, kedy sa niečo podobné stane. Robili tak v mene Francúzov. Podobných časopisov je v Európe množstvo. Majú rôzne národné mená, avšak rovnaký cieľ.

Niekto chce, aby v jeho vojne zomierali iní. Islam a boj proti nemu nie je našou vojnou, našim bojovým poľom, ani v Európe, ani v Ázii. Je vojnou niekoho iného. Niekoho, kto chce, aby sa islam a kresťanstvo znepriatelilo a robí všetko preto, aby islam reagoval čo možno najkrvavejšie a hlavne, aby európska verejnosť nepochopila súvislosti. Tým skôr bude naklonená zomierať na Blízkom východe proti „teroristom“, ktorých sme si sami vychovali. Rozdelený Blízky východ v plameňoch je dlhodobý cieľ revolucionárov, ktorým sa dnes nijak netaja. A tak oslavujeme a žialime sa tými, ktorí nám určujú nášho nepriateľa svojimi zámernými a premyslenými provokáciami. Pre profesionálnych revolucionárov táto taktika nie je ani nová, ani neznáma.

Hnutie vyvolalo aj zdravú alternatívu s názvom Ja nie som Charlie medzi všetkými tými, ktorí si uvedomili nezmyselnosť a pretvárku celého francúzskeho incidentu.

Odmietam sa zúčastniť tejto vojny. Ja nie som Charlie, pretože VIEM.

Autor: Roman Nagy, www.protiprudu.org

O ::prop

13 komentárov

  1. Poprosil by som autora článku, aby mi ozrejmil, na základe čoho nadobudol presvedčenie, že boli nejakí novinári zavraždení Ukrajinskou armádou. Úmrtia novinárov na Ukrajine a v Rusku totiž sledujem dlhodobo a viem teda aj o úmrtiach novinárov v miestach bojov na území Ukrajiny, neviem však nič o zavraždení akýchkoľvek novinárov ukrajinskou armádou. Vďaka.

    K samotnému článku: Karikatúra je vtipné vykreslenie charakteristík človeka alebo situácie, sprevádza nás tisíce rokov, no a podľa toho, ako ďaleko zašla, podľa toho niesli autori karikatúr neraz aj určité riziká. Autori karikatúr v Charlie Hebdo si slobodne vybrali terče svojich karikatúr, vybrali si slobodne aj spôsob vlastného prejavu a teda si slobodne vybrali aj riziko s tým spojené. K ich smole sa toto riziko aj vyplnilo a to je všetko. Cirkus okolo preto považujem len za akési „dobové tance“ a je úplne jedno, či na strane odporcov Charlie Hebdo, alebo tých, čo sa za Charlie Hebdo postavili. Napriek tomu, viac rozumnej argumentácie vidím na strane ľudí, ktorí argumentujú proti Charlie Hebdo a pokúsim sa vysvetliť prečo:

    Osobne som naozaj veľký fanúšik karikatúr a vlastne aj celkovo predovšetkým vizuálneho umenia. Najmä v poslednej dobe však mám pocit, že sa nedostatok talentu, či nedostatočná prezentácia vtipu či nápadov autora nahrádza jednoducho tým, že sa autor snaží zviditeľniť prekročením bariér, ktoré iní neprekročili. To z podobných autorov a ich diel síce robí objekty, ktorý sa v spoločnosti zviditeľnili, zviditeľnili sa však len tým, že zašli tam, kde ostatní vďaka svojim napr. etickým princípom jednoducho v žiadnom prípade nechcú zájsť… No a niečo podobné je jasne cítiť aj z mnohých karikatúr od Charlie Hebdo, kde nedostatok vtipu nahrádzala neraz až nechutná vulgárnosť. Tá dokáže poriadne pobúriť aj v našej západnej kultúre, čo to potom urobí v kultúrach, ktoré ešte nemajú tak široko nastavený rozsah tolerancie.. Som celkom slobodomyseľný človek, ale nemyslím si, že si v slobodnej spoločnosti môže robiť každý čokoľvek, čo si zmyslí.

    • Tu musím na margo tvrdenia, že redakcia si slobodne vyberá svoje terče, oponovať. Vyberá si ich asi tak slobodne, ako si ich vyberá redakcia SME. Keď si redaktor dovolil karikovať Sarkozyho syna, ktorý konvertoval z katolíka na žida, bol okamžite vyhodený ako antisemita. http://www.presstv.ir/Detail/2015/01/15/393255/Charlie-Hebdo-lying-about-free-speech

      • Pozri, nikto im nepriložil hlaveň ku hlave a neprikázal im, že musia kresliť tak alebo tak. To, v akej redakcii pracovali bola ich slobodná voľba a ich vlastná slobodná voľba bolo aj to, akými výrazovými prostriedkami sa prezentovali či prezentujú..
        To, že vlastníci ovplyvňujú svoje denníky, či iné svoje médiá je úplne bez debát (česť výnimkám, ktorých je menej ako šafranu), v tomto smere teda medzi nami myslím niet najmenšej názorovej nezhody. No nikto z karikaturistov v Charlie Hebdo určite nebol v pozícii, že by musel kresliť niečo, s čím morálne absolútne nesúhlasí a pod čo sa musel podpisovať, pretože nemal na výber.

        • Myslím – na rozdiel od teba – že v tomto máme veľkú názorovú nezhodu. Nie je problémom nekresliť to s čím nesúhlasím. To je osobná voľba každého. Problém je v tom, že je zabraňované v kresleniu toho, s čím súhlasím, ale nesúhlasia iní – napr. vedenie redakcie. Vrátane vyhadzovu A to je podľa mňa sakra rozdiel. Tomuto sa obvykle hovorí cenzúra.

          • Asi si celkom nerozumieme, pretože ja tu opäť nevidím žiadnu nezhodu medzi tvojim a mojim názorom. Plne totiž súhlasím s tvojim názorom, že je problémom, keď je karikaturistom zabraňované v kresleniu toho, čo chcú v prípade, že to nekoreluje napr. s názormi vedenia redakcie a že sa toto zvykne nazývať cenzúra. Presne toto som mal na mysli, keď som písal o majiteľoch ktorí ovplyvňujú svoje denníky či iné médiá…

    • zabitých bolo niekoľko novinárov, spomeniem dvoch, ktorí boli zabití ukrajinskou armádou: Igor Kornelyuk and kameraman Anton Voloshin

    • no nemôžem sa prestať rehotať – tú bombastickú správu priniesla židovská agentúra Reuters (presnejšie Rothschildova) a ten zbitý novinár Lev Šlosberg – no proste Ukrajinec ako cvikla :-))

      • He he he. Keď ti je, he, z toho tak veselo, he he, tak si skús nájsť, koľko tisícok ruských vojakov zomrelo podľa ruskej organizácie matiek vojakov, he. Alebo sa radšej najprv môžeš prehrabovať stovkami nezvestných ruských vojakov, ktorí sa stratili počas dovolenky na Ukrajine, aby ťa z toho čísla náhodou neporazilo:

        http://lostivan.com/

        Mimochodom, Lev Šlosberg je ruský politik, nie Ukrajinský. A celá tá vec ohľadom mŕtvych ruských vojakoch, ktorú vyšetroval smrdela tak silno, až musel zasiahnuť súd a označiť informácie po ktorých pátral za štátne tajomstvo. Dobré nie?

    • O Andrejovi Steninovi nie je stopercentne isté ani len to, kedy a kde zahynul. Isté je len to, že mal posledný kontakt s redakciou 5.augusta 2014. Ruskí vyšetrovatelia prišli s tvrdením, že bol zabitý 6.augusta spolu s dvoma neidentifikovanými mužmi, keď šiel s kolónou utečencov, ktorú ochraňovali bojovníci separatistov pri Snežnom. Žiadne dôkazy však nepredložili a to ani Ukrajinskej strane, ani výboru pre ochranu žurnalistov a ani žiadnej inej organizácii. Tieto tvrdenia sú taktiež v rozpore s tvrdeniami separatistov, ktorí počas celej nezvestnosti Stenina tvrdili, že sa s dvoma členmi rozviedky informačného korpusu separatistov Andrejom Viačalo a Sergejom Korenčenkovom odobrali do miest bojov a už sa nevrátili…

      Navyše, tvrdeniu že išlo o vraždu novinárov odporuje aj samotný opis situácie ruskými vyšetrovateľmi, podľa ktorého mal Stenin zomrieť 6.augasta v čase, keď sa v okolí Ukrajinskí vojaci prebíjali z rôznych kotlov, kde boli v obkľúčení. Za takejto situácie nie je možné tvrdiť, že šlo o vraždu a pravdepodobnejšie by bolo neúmyselné zabitie novinára, čo sa skrátka pri bojoch stáva. Pritom v bojovom zmätku nie je vylúčené ani to, že by ich mohli zastreliť samotní separatisti. Aj to sa občas stáva.

      Aby to bolo ešte viac zamotané, prvé správy o náleze tela Stenina sa objavili na stránke Komsomoľskej pravdy ešte 22. augusta, telo spolu s ďalšími dvoma telami v rozstrieľanej kolone pozostávanjúcej z nákladných aut, osobných aut a ľahkej obrnenej techniky našli novinári Dimitrij Stešin a ďalší novinári, ktorých sa mi nepodarilo identifikovať. Ešte v ten deň bolo ich svedectvo o smrti Stenina zo stránky Komsomoľskej pravdy vymazané a už sa nanovo nikde neobjavilo. Taktiež bolo vymazané aj s FB Dimitrija Stešina. No, zdá sa že sa už hore pripravoval iný scenár, podľa ktorého mal byť novinár zavraždený…

      Problémom u ruských novinárov na východe Ukrajiny je aj to, že si prekračujú hranice ako sa im zachce a neakreditujú sa ako ostatní novinári. Taktiež by mal každý novinár v miestach ATO oznamovať, do ktorých končín ide, čo ruskí novinári takisto vôbec nerobia a tak zvyšujú riziko toho, že sa ocitnú v zlej chvíli na zlom mieste. Na druhej strane ich ale chápem – ja by som tiež nechcel, aby všetci naokolo dopredu vedeli, kam sa chystám…

      Vražda novinára a zabitie či smrť novinára sú nesmierne rozdielne veci, treba ku nim preto pristupovať náležite zodpovedne.

Pridaj komentár