Domov / Hlavná strana / Je Slovenská republika právnym štátom? (časť I z III)

Je Slovenská republika právnym štátom? (časť I z III)

pravoCieľom tejto krátkej štúdie je stručne uviesť  atribúty právneho štátu, ako sa vyvinuli počas dlhého obdobia, ich odzrkadlenie v prijatých zákonoch SR, v súdnej praxi SR a načrtnúť tiež možné východiská.

 

Motto: Súdnictvo SR je na úrovni afrických krajín
(Stanovisko zahraničných expertov, Markíza, 28. 3. 2005)

I. ÚVOD

V printových i elektronických médiách zaznela informácia aj od najvyšších predstaviteľov SR, že Slovensko nie je právny štát. V súvislosti s týmito vyjadreniami si možno položiť otázku, či SR je naozaj právny štát? A či je právo dôležité v živote jednotlivca i spoločnosti, či je dôležité, aby sme žili a pracovali v právnom štáte? Človek má právo na spravodlivosť a na civilizovanú zákonnosť. Práva občanov nemôže garantovať žiadne združenie jednotlivcov ani skupín, ale štát budovaný podľa demokratickej ústavy. Iba štát s vymedzenými právami občanov a s rozdelením moci a jej kontroly je predpokladom pre spravodlivosť, poriadok a rozvoj života. Je veľmi dôležité, aby východiskom legislatívy boli princípy spravodlivosti a morálky, aby podľa týchto princípov schválené zákony boli nielen právne ale i mravné, aby boli dodržiavané trojdelenou mocou v súčasnom štáte – vládou, parlamentom a súdnictvom i všetkými občanmi.

Úroveň práva, ako teórie tak aj praxe, v SR je ovplyvnená predchádzajúcim  vývojom. Všeobecne panuje názor, že deformácia práva nastala v období  rokov 1948-1989, kedy  bolo právo znásilnené z Čiech importovaným systémom absolútnej moci jednej strany – KSČ, ktorej vedúca úloha bola zakotvená v ústave (a navyše niektoré právnické funkcie – napr. prokurátorov – mohli zastávať len členovia KSČ). S absolútnou mocou KSČ súvisel aj pokles úrovne právnických fakúlt v celej Č-SR, čo výstižne charakterizoval napr. medzivojnový absolvent Právnickej fakulty UK v Bratislave JUDr. P. Chriašteľ –  Právnická fakulta UK v Bratislave sa premenila na právnickú meštianku. Absolvent jednej právnickej fakulty túto poznámku doplnil výrokom – ide o právnické základné školy (JUDr. P.Ž.). A od bratislavskej právnickej „meštianky“ sa odvíja zrod a úroveň košickej právnickej „meštianky“  a od nich po vzniku  SR aj zrod ďalších právnických „meštianok“.

S celkovým poklesom úrovne práva i právnických fakúlt  je spojený aj subjektívny faktor – štúdium práva nebolo atraktívne, záujem mali až na výnimky najmä slabší študenti z JSŠ, DSŠ, SVŠ (socialistické mutácie  gymnaziálneho štúdia). Obdobné vyjadrenia  zaznievali aj z radov študentov týchto fakúlt – výstižne to vystihuje výrok udomácnený v 80-tych rokoch medzi študentmi právnických  fakúlt UK i UPJŠ – Ak Ťa neprejde električka, tak doštuduješ na  právnickej  fakulte.

Celkový pokles úrovne práva a právnikov pokračoval po okupácii Č-SSR v r. 1968. Na právnické fakulty boli bez prijímacích pohovorov prijímaní absolventi dvojročných maturitných škôl pre robotnícke kádre, ktorí  po ich skončení nastúpili do rôznych funkcií právnikov, najmä sudcov i prokurátorov a dodnes tam pôsobia. Boli prípady, keď im zapisovali zápočty či skúšky do indexu v krčme  a dnes ich stretávam v súdnictve, v prokuratúre (JUDr. B., advokát).

Ďalšia absurdita právnického vzdelávania bola systémovo zavedená pre pracovníkov VB i ŠtB, ktorí študovali na právnických fakultách. Ich študijné plány práva boli redukované len na oblasť trestného práva, ostatné oblasti práva mali len informatívny charakter. No stali sa plnohodnotnými  nositeľmi titulu JUDr. (osobná informácia od viacerých právnikov).

Aj po prevrate v roku 1989 nastali absurdné javy na právnických fakultách. Právnická fakulta UK v Bratislave sa v polovici 90-tych rokov sama čiastočne odakreditovala vyhnaním profesorov a jej senát prijal bezprecedentné rozhodnutie, že deti zamestnancov fakulty potrebujú na prijímacích skúškach iba polovicu bodov (!?)[1]. Na košickej právnickej fakulte bol do funkcie docenta menovaný v rozpore s VŠ legislatívou odborný asistent bez ukončeného doktorandského štúdia – nepredstaviteľné v  demokratických krajinách. Neskoršie od roku 1999 zastával význačnú súdnu riadiacu funkciu na  Ústavnom súde SR (informácia od prorektora UPJŠ v Košiciach). Úroveň práva a právneho vzdelania výstižne charakterizuje vyjadrenie jedného JUDr. – keď sa zídu dvaja právnici, vzniknú na zákon aspoň tri právne názory. Pre porovnanie v skutočne vedeckej disciplíne napr. vo fyzike  sú  nepredstaviteľné dva názory na jeden zákon, napr.  na Ohmov zákon. V takom prípade by to už nebola veda, ale šarlatánstvo s veľmi tristným dôsledkom – ľudstvo by  nebolo na súčasnej úrovni civilizácie, jej vedecko-technického pokroku,  ale na civilizačnom stupni prvotnopospolného človeka.  A to učitelia práva a právnici s obľubou používajú termíny ako právna veda, ba dokonca i plurál – právne vedy. Napr. názov diela G. Jellinek, Allgemeine Staatslehre, v preklade Všeobecné učenie o štáte, autori A.Bröstl a kol.[2] preložili ako všeobecná štátoveda. Tomuto termínu je v nemčine adekvátny termín Staatswissenschaft. Analogicky nezmyselne konštruované termíny by sme mohli tvoriť v rôznych vedných oblastiach, napr. fyzikoveda, elektrotechnikoveda – neboli by to nielen mätúce ale aj nadbytočné a nepotrebné termíny?

Realistickejšie pomenovanie  rôznych disciplín  intelektuálnej činnosti poskytujú označenia v angličtine. V nej sa pre právo používa termín (Law) a nie právne vedy (Law Sciences). Aj v nemeckej jazykovej oblasti sa používajú  pojmy Staatslehre (učenie o štáte), Rechtslehre (učenie o práve) v drvivej väčšine citovaných diel dokonca aj v učebnici zmienených autorov[2].

V tejto súvislosti je účelné aspoň stručne si ozrejmiť, čo je veda, špičková činnosť ľudského intelektu. Nikto asi nebude pochybovať, že fyzika je vedecká disciplína. Prof. F. Wagner, prezident Európskej fyzikálnej spoločnosti, charakterizuje vedu nasledovne [3]   „vedecké závery a pokrok musia byť založené na empirických údajoch, musia byť potvrdené v reprodukovateľnej forme, musí byť možný matematický popis javov, nesmie obsahovať vnútorné protirečenia a musí umožniť predikciu s možnosťou nových objavov“. Autori nedávno publikovanej popularizačnej knihy veľmi náročnej vedeckej problematiky, akou je kvantová fyzika, profesori T. Hey a P. Walters [4] „charakteristickým rysom vedy je schopnosť vysvetliť uskutočnené pozorovania a predpovedať výsledky nových pokusov. Toto prísne testovanie nových vedeckých predstáv je kľúčovým rysom, ktorý odlišuje vedu od ostatných oblastí intelektuálneho snaženia – ako je história, alebo i ekonómia – alebo od pseudovedy, ako je astrológia“ . Nielen história, ekonómia ale aj dalšie oblasti intelektuálnej činnosti ako napr. právo, psychológia apod. nie sú podľa týchto kritérií vedeckými disciplínami. Mätenie pojmov v tejto problematike začalo a súvisí s prijatím deformovaného sovietskeho systému vedeckých hodností v oblasti výskumu a vedy v Č-SR v 50-tych rokoch.

Jeden filozof kedysi povedal: Pre samotnú existenciu vedy je nevyhnutné, aby rovnaké podmienky vždy viedli k rovnakým výsledkom. V tejto súvislosti je  význačným právne rozhodnutie „strážcu“ práva – ústavného súdu, ktorý v  dvoch identických podaniach rozhodol rôzne (Plus 7 dní, 28.2.2000). To  je  evidentnou  ilustráciou nielen legislatívnej schizofrénie, ale aj v rozpore s vedeckosťou. Takže z objektívnych i subjektívnych dôvodov neboli kvalitné právnické fakulty, ani kvalitní právnici.

K deformáciám práva v celej Č-SR však dochádzalo aj v r. 1945-48, kedy bolo vytvorené a fungovalo retroaktívne súdnictvo (pozri napr. F.Vnuk, Kultúra č. 9/2007). To bolo úplne v rozpore s tradíciou európskeho súdnictva, v ktorom platila zásada – Nullum crimen sine lege (niet viny, keď niet zákona). Takéto súdnictvo si vyslúžilo hodnotenie napr. v správach britského konzula v Bratislave J. A. Granta ako výsmech spravodlivosti. Na vypracovaní tohto súdnictva sa podieľali osoby, ktoré neskôr pôsobili aj v pedagogickom procese na právnických  fakultách v Bratislave  a v Košiciach. Pre ilustráciu ich úrovne uveďme aspoň  jedného z nich, napr. generála prof. JUDr. A. Rašlu, ktorý pôsobil aj ako vedúci katedry trestného práva. Stručné kritické hodnotenie jeho činnosti v oblasti práva  prezentovala obeť súdnictva 50-tych rokov   výrokmi „Ako prokurátor reprezentoval Slovenský štát … militantný fundamentalista par excellence … scestná a spupná je jeho predstava o právach totalitného štátu a to aj v prípade, keď sa opiera o svojvoľne vynášané zákony. Vie si to odôvodniť všelijakými  sofistikami obalenými do svojskej právnickej terminológie … koncipoval žaloby bez ohľadu na objektívnu pravdu … tresty smrti vymohol tento anjel smrti[5]. Aj tu môžeme hľadať korene nízkej úrovne práva i právnikov, keď ich učili takíto „tvorcovia  a vykonávatelia“ práva.

V krátkej štúdii nie je možné robiť komplexnú analýzu uvedenej problematiky. Cieľom však je stručne uviesť  atribúty právneho štátu, ako sa vyvinuli počas dlhého obdobia, ich odzrkadlenie  v prijatých zákonoch zákonoch SR a v súdnej praxi  v SR a načrtnúť možné východiská.

II. ATRIBÚTY PRÁVNEHO ŠTÁTU

Stáročia po egyptských, babylonských a chetitských zákonoch  boli  vytvorené zákony v antickom Grécku [6]. Idea právneho štátu založeného na etických základoch a racionálnom princípe – súbežná s pojmom „vlády zákona“ vznikla už  v antickom Grécku. V Aténach r. 624 pr. n. l. Drakón ako prvý spísal zvykové právo. Za Perikla ústava zaručovala dosiahnuté práva a slobody občanov, ich politickú rovnosť ako aj ich rovnosť pred zákonom. Zákony považoval už Platón za dielo zdravého rozumu. Jeho Ústava a Zákony sú prvým pokusom o komplexnú a teoreticky zdôvodnenú konštrukciu spoločenského a politického zriadenia. Aristoteles nadradil moc zákona nad človeka…  Preto nenecháme vládnuť človeka, ale zákon, lebo človek to robí vo svoj prospech a stáva sa tyranom [7]. Aristoteles preštudoval 158 ústav gréckych štátov, a miesto Platónovho „ideálneho štátu“ navrhol „najlepší štát“ v svojej Politike. Neskoršie Chryssipos povýšil vládu zákona na najvyššiu priečku… Zákon je kráľ všetkých božských a ľudských vecí. Musí byť dozorcom, vládcom a pánom… Bol aj proti otroctvu, ktoré podľa neho nemá prirodzený základ.

Gréci však vynašli nielen slobodu, ale aj otroctvo a urobili z neho inštitúciu… Svojou podstatou bola grécka spoločnosť otrokárskou spoločnosťou [8]. Pojem „aténskej demokracie“, hoci všeobecne zaužívaný, je nepresný a vskutku zavádzajúci, lebo slovo „demokracia“ znamená „vláda ľudu“, teda slobodných občanov. Výstižnejší je pojem otrokárokracia, teda vláda otrokárov. Rimania zdedili  ideu právneho štátu, od Grékov,  no „demokracia“ podľa gréckeho vzoru tam nikdy nezapustila korene. Rím bola liaheň parazitov [8]. Platónove úvahy  o ústave, zákonoch,  o štáte, polis či obci ovplyvnili v priebehu stáročí viacerých autorov. V Ríme to boli práce Cicera O republike a  Augustínov spis O božej obci. O niekoľko storočí neskoršie aj Morova Utópia, Baconova Nová Atlantída či Campanellov Slnečný štát [6].

Obdobie od konca staroveku cez stredovek až do 18. storočia je vo väčšine krajín kontinentálnej  Európy charakterizované absolutistickou monarchiou, mocou vladára a šľachty. Je v protiklade s dosiahnutými výsledkami antického Grécka na poli práva a zákonodarstva. Prvý prielom nastáva v 9. storočí na Islande – vzniká parlament ako protiváha absolútnej moci vládcu. V Anglii vznikla parlamentná vláda a liberálny štát v 17. storočí. No európske myslenie sa na úroveň stavu dosiahnutého v antickom Grécku dostáva až v  18. storočia, kedy Pierre Jurieu vo Francúzsku a John Locke v Anglii formulovali radikálnejšiu kritiku absolutizmu, vytvoriac teóriu spoločenskej zmluvy. Ch. L. Montesquieu  v diele O duchu zákonov požaduje rozdelenie vlády na zložku – zákonodarnú, výkonnú a súdnu, pretože odveká skúsenosť ukazuje, že každý človek, ktorý vlastní moc, má sklon ju zneužívať. J. J. Rousseau v svojom diele O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi tvrdil, že zákonné je to, čo je morálne a spravodlivé. Kategória rovnosti, s ktorou úzko súvisí kategória slobody a kategória morálky, umožňujú pochopiť kategóriu zákona, ktorý sa stáva centrálnym bodom pre teóriu štátu. Štátu, ktorý má byť zárukou spravodlivej, „prirodzenej“ ľudskej spoločnosti, ktorá sa ustanoví prekonaním „nerovnosti“ v občianskej spoločnosti. Zákon má byť podriadený rovnosti, pretože tá pochádza z prírody, je jej vlastná. Sloboda je dar, ktorí majú ľudia od prírody ako ľudskú vlastnosť. Aby sa ustanovilo otroctvo, bolo treba znásilniť prírodu, aby sa právo stalo večným: právnici, ktorí vážne vyhlásili, že dieťa otroka sa rodí ako otrok, rozhodli inými slovami, že človek sa nerodí ako človek. Zvláštny to typ logiky od tejto vrstvy vzdelancov – právnikov. Osvietenci tvorili úzky kruh vzdelaných aristokratov. Ich názory na rovnosť ľudí prezentoval  Voltaire, vidí sa mi podstatne dôležité, aby jestvovala negramotná bedač. Keby ste mali ako ja pozemky, keby ste mali pluhy, iste by ste boli mojej mienky“ a o Rousseauvi sa  vyjadroval „ide len o sluhu(J. Lomenčík, S. Vašš, Slovenské národné noviny 16/2006).

Rousseau rozmetal feudálny poriadok Francúzska a tým zmenil dejiny Európy, jej hranice a zároveň celého sveta. Tieto zmeny boli inicializované Francúzskou revolúciou, ktorá je mýtizovaná heslom „sloboda, rovnosť,  bratstvo“. Francúzky historik P. Chaunu ju hodnotí ako „revolúciu klamstva, zlodejiny a kriminality“ argumentujúc kolosálnym zničením inteligencie, masovými vraždami stotisícov ľudí, genocídou, ekonomickým úpadkom Francúzska, jeho  agresiou voči štátom Európy s miliónmi mŕtvych. Zvolení poslanci vytvorili najväčší senát bláznov… Medzi poslancami Tretieho stavu boli: jeden bankár, 30 podnikateľov a 622 právnikov. Nerozumeli vôbec ekonómii, len jedna vec im bola jasná, že platiť dane by mali iba tí druhí [15].

Montesquieuom požadované trojdelenie štátnej moci sa neskôr ujalo postupne v  štátoch Európy. Pevné duchovné základy novodobej  koncepcie právneho štátu boli v kontinentálnej  Európe formulované koncom 18. stor.  v Nemecku  I. Kantom, W. von Humboldtom  ako aj v nasledujúcom 19. storočí viacerými teoretikmi štátu. Všeobecne sa uvažuje, že právny štát (Rechtsstaat) je taký štát, v ktorom vládnu zákony a teda administratíva a súdnictvo sa riadia právnymi normami (G. Jelinek v [2] s. 147). V oblasti anglického  práva sa pojem vláda zákona (Rule of Law) ako protiklad  panstva monarchu objavuje v 13. stor. (kráľ nemá byť podriadený človeku, ale Bohu a zákonom, právo z neho robí kráľa, H. de Bracton  v [2], s. 149).

Aby vládla dôvera v právo a v právne istoty, právny štát musí spĺňať isté atribúty, najmä že „pánom“ v štáte je vláda zákona a nie ľudia. Vláda zákona stelesňuje dôležité princípy – základné zásady:

1) ústava je výsledkom práv slobôd jednotlivcov a nie prameňom občianskych práv – z toho vyplývajú záruky základných práv a slobôd, suverenita ľudu,
2) absolútnu zvrchovanosť riadneho práva ako opak vplyvu ľubovôle – z toho vyplýva zvrchovanosť ústavy a zákona, deľba moci, legalita a legitimita,  právna istota,
3) rovnosť pred zákonom.

Podľa autorov [2] medzi ďalšie princípy právneho štátu patria predovšetkým: 

4) zákony musia zachovávať princípy prirodzenej spravodlivosti, teda zákony musia byť mravné,
5) všetky zákony majú byť prehľadné, otvorené a jasné,
6) zákony majú byť relatívne stabilné,
7) súdy majú byť ľahko prístupné,
8) musí byť zaručená nezávislosť súdnictva,
9) súdy majú mať právomoc kontroly nad implementáciou iných princípov,
10) tvorba špeciálnych zákonov sa má riadiť otvorenými, stabilnými, jasnými a všeobecnými pravidlami.

Nezávislosť súdnictva nemôže však byť absolútna, aby nenastalo nebezpečenstvo sudcovského štátu, t. j. aby súdna moc nenahradzovala  zákonodarnú moc. Je rozšírená veľmi mylná predstava o autorite nezávislých sudcov resp. súdnych orgánov, že len oni sú schopní vysloviť ten jedine správny názor. Už Gréci prišli na to, že existuje spoločný zákon a tým je zdravý rozum. Nezávislosť musí byť taká, aby slúžila záujmom občana na kvalitnom fungovaní súdov a na ich efektívnej demokratickej kontrole, implementovanej v legislatíve.

Koniec I.časti.
>> Je Slovenská republika právnym štátom? (časť II z III)

Autor:  Prof. Ján Dudáš, DSc., www.protiprudu.org

Literatúra :
[1] A. Ferko, Slovenské pohľady, č. 7-8/2003)
[2] A.Bröstl a kol., Základy štátovedy, UPJŠ, Košice, 2000
[3] F. Wagner, Europhysics news, č. 5/2007
[4] T. Hey a P. Walters, Nový kvantový vesmír, ARGO/DOKOŘÁN, Praha 2005
[5] J.Vicen, Historický zborník MS, č.1/2001, s. 149-158
[6] V. Zamarovský, Grécky zázrak,Máj, Praha 1972
[7] Aristoteles, Etika Nikomachova, Pravda, Bratislava 1979
[8] P. Johnson, Nepřátelé společnostiu, Rozmluvy, Řevnice 1998
[9] Vladimír Ferko, Zákon smotany,Vyd. SSS,  Bratislava 2000
[10]  Ján Čomaj, Deň plný drám, Vyd. SSS, Bratislava 2002
[11] Š. Huliak, Dedičská príručka, vyd. Poradca, s.r.o., Žilina, 1996
[12] M. Zeman, JAK JSEM SE MÝLIL V POLITICE, Ottovo nakladatelství, s. r. o., Praha 2000

O oliolijanko

Jeden komentár

  1. Stačí dodať že na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave vyučoval ako asistent aj Martin Rehák – po Ondrejčakovi číslo 2 Piťovcov, najsilnejšej bratislavskej mafianskej skupiny. Ale rektorovi Gaherovi a ostatnym to nejako nevadilo…

Pridaj komentár