Domov / Hlavná strana / Analýza / Irán a zástupná vojna v Kurdistane

Irán a zástupná vojna v Kurdistane

peshmergasUprostred vojny proti ISIS (Islamskému štátu), v súčasnosti prebiehajúcej v Iraku aj Sýrii, dochádza ku možným zmenám aliancií, ktoré môžu od základov zmeniť rovnováhu síl v regióne a zdá sa, že si to nikto nevšimol. Konkrétnejšie, silnejúci vzťah medzi Islamskou republikou Irán a poloautonómnym regiónom Kurdistan v severnom Iraku má potenciál pretvoriť politický kraj Stredného východu. Prirodzene, takýto vývoj je súčasťou širšieho geopolitického manévru zo strany Iránu a bude mať významné následky pre všetkých regionálnych aktérov. Avšak je to Turecko, monarchie zálivu a Izrael, ktorí potenciálne môžu na takomto vývoji stratiť najviac.

Hoci má Irán dlhotrvajúce spory s členmi svojej vlastnej kurdskej menšiny, preukázateľne sa ujal vedenia v pomoci irackým Kurdom vo vojne proti extrémistickým bojovníkom oddaným ISIS. Ako kurdský prezident Masúd Barzáni vysvetlil koncom augusta, „Islamská republika Irán bola prvým štátom, ktorý nám pomohol… a poskytol nám zbrane a vybavenie.“ Tento samotný fakt, spolu s presvedčivými, hoci nepotvrdenými vyhláseniami o iránskom vojenskom zapojení v kurdskom Iraku, jasne demonštruje vysokú prioritu, ktorú Teherán pridelil spolupráci s Barzániho vládou a Kurdmi v boji proti Saudmi a Katarom podporenými militantmi z ISIS. Otázkou je, prečo? Čím to je, že Irán dúfa, že získa zo zapojenia sa do tohto boja? Kto zaujíma stratovú pozíciu? A ako by toto mohlo zmeniť región?

Iránska rovnica

Hoci mnohí zdvihli obočie kvôli iránskemu zapojeniu sa na strane Kurdov v boji proti ISIS, nie je to až takým prekvapením. Teherán neustále podporoval svoje vzťahy s Erbilom, jednak zo skutočnej túžby po vytvorení spojenectva a jednak ako protiopatrenie proti vypudeniu svojho blízkeho spojenca a partnera, bývalého irackého premiéra Núrího al-Malíkího.

Odkedy v roku 2003 začala americká vojna proti Iraku a najmä po odchode amerických vojakov v roku 2011, sa Irán pasoval do úlohy kľúčového a do istej miery dominantného aktéra v Iraku. Nie len, že mal významný vplyv na Malíkího a jeho vládu, ale videl tiež v Iraku príležitosť na prelomenie izolácie, ktorú na neho uvalili USA, EÚ a Izrael kvôli spornému Iránskemu jadrovému programu. Pre Irán bol Irak pod Malíkího vedením mostom fyzicky (spájajúc Irán so svojimi spojencami v Sýrii a Južnom Libanone) a politicky (slúžiac ako sprostredkovateľ v rokovaniach so Západom). Navyše, Malíkího Irak bol oporou novej ekonomickej stratégie zahrňujúcej navrhované iránsko-iracko-sýrske potrubie, projekt, ktorý mohol Iránu poskytnúť pozemný prístup na európsky energetický trh, čím by Islamskej republike umožnil predstihnúť Katar ako dominantného regionálneho exportéra plynu do Európy.

Navyše, Irak bol v mnohých ohľadoch frontovou líniou v pokračujúcom boji Iránu proti západom podporovaným teroristickým skupinám, z ktorých najneslávnejšou je Ľudoví mudžahedíni (Mujahideen-e-Khalq, MEK). Bola to Malíkiho vláda, ktorá zatvorila Camp Ashraf, povestnú základňu z ktorej MEK operovali, vedúc svoju pokračujúcu vojnu teroru proti Iránu. Nie je samozrejme tajomstvom, že MEK je miláčikom establišmentu neokonzervatívcov, ktorý velebí takmer každý architekt a podporovateľ Bushovej Irackej vojny.

Keď sa na to takto pozrieme, Irak bol pre Irán ekonomickou aj politickou nevyhnutnosťou, nevyhnutnosťou, ktorej by nebolo dovolené jednoducho prekĺznuť späť na orbitu Washingtonu. A tak, so vznikom ISIS a následným pádom Malíkiho vlády prostredníctvom zákulisného nátlaku a komplexnej propagandistickej kampani, ktorá ho vykresľovala ako brutálneho diktátora na rovnakej úrovni, ako Saddám Hussajn, musel Irán jasne prepočítať svoju stratégiu. S vedomím, že nemôže dôverovať novej vláde v Bagdade, ktorú viac alebo menej vybrali USA, Teherán jasne videl novú príležitosť v Kurdistane.

Prečo Kurdistan?

Hoci sú imperatívy pre zapojenie sa Iránu v Iraku jasné, otázkou zostáva, čo konkrétne Kurdistan ponúka Teheránu, pokiaľ ide o strategickú nevyhnutnosť a predstavu o geopolitickej moci. Pre pochopenie iránskeho motívu musíme preskúmať, ako zapadajú Kurdi a Kurdistan do národných a medzinárodných vzťahov Iránu.

Po prvé a predovšetkým je tu fakt, že Irán, podobne ako Irak, Sýria a Turecko, je domovom pre veľkú kurdskú menšinu, s ktorou nepretržite manipulovali USA a Izrael a ktorú využívali ako pešiaka v geopolitickej šachovej partii s Islamskou republikou. S chaosom v Iraku a Sýrii a pokračujúcim útlakom a zanedbávaním kurdskej menšiny v Turecku sa zdá, že nezávislí Kurdistan, taký, ktorý by od základov zmenil mapu regiónu, sa stáva čoraz viac realizovateľnou možnosťou. Takže, aby predišiel akejkoľvek možnej destabilizácii Iránu a jeho vlády Kurdmi sa zdá, že Teherán začal proces spájania sa s kurdskými záujmami v Iraku, na rozdiel od spájania sa proti nim. Irán pravdepodobne vidí v takom spojenectve tichú, ak nie otvorenú dohodu, že akákoľvek kurdská nezávislosť nebude použitá ako zbraň proti Teheránu.

Po druhé, sympatizovaním s Barzániho vládou a poskytovaním materiálnej a taktickej podpory Irán jasne súperí o pozíciu proti svojim regionálnym rivalom. Na jednej strane Irán pripúšťa hrozbu predstavujúcu člena NATO Turecko, ktorého vláda vedená Erdoganom a Davutogluom je zjavne zapojená do vojny v Sýrii a vyzbrojovania a financovania ISIS a ostatných teroristických skupín v krajine. Hoci Ankara verejne vyhlásila svoje odmietnutie zúčastniť sa na vojenskej akcii v Sýrii, jej akcie ukazujú niečo iné. Od hosťovania teroristov po poskytovanie priestoru CIA a ostatným výzvedným agentúram zapojeným do podnecovania občianskej vojny v Sýrii sa Turecko ukázalo ako neoddeliteľná súčasť pokusu USA, NATO a Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive o uskutočnenie zmeny režimu.

Samozrejme, ten pokus sa na Kurdoch nevyplytval a to je presne to, čo Turecko robilo a robí naďalej. Turecko nie len, že viedlo desaťročia trvajúcu vojnu proti Kurdskej strane pracujúcich (PKK), ale vytrvalo s kurdskou menšinou narábalo ako s druhotriednymi občanmi. A teraz, vzhľadom ku kľúčovej úlohe, ktorú Erdogan, Davutoglu a spol. hrali v podnecovaní vojny v Sýrii, nechali svojich teroristických zástupcov z ISIS masakrovať stále viac Kurdov. Preto by nemalo byť prekvapením, že mnohí Kurdi považujú Turecko, nie Sýriu alebo Irán, za veľkú hrozbu a nepriateľa svojho ľudu. A tak Irán vkročil do vákua, ponúkajúc Kurdom nie len materiálnu, ale politickú a diplomatickú podporu.

Z perspektívy Teheránu je Turecko aj naďalej predstaviteľom agendy USA, NATO a Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive; Ankara hrala kľúčovú úlohu v blokovaní iránskeho ekonomického rozvoja, konkrétne s ohľadom na vývozy energie. Treba si zapamätať, že Turecko je jedným z najdôležitejších hráčov v kaspických energetických pretekoch, pretože poskytuje nevyhnutné potrubné trasy pre TANAP (Transanatolský plynovod) a projekt plynovodu Nabucco Západ, okrem kopy iných. Tieto projekty podporujú USA ako protiváhu pre ruský South Stream (plynovod, ktorý by dopravoval ruský plyn do Južnej Európy) a navrhované Iránsko-iracko-sýrsky plynovod. Potom treba v podstate Turecko chápať ako silnú šachovú figúrku použitú na blokovanie iránskych krokov k ekonomickej nezávislosti a regionálnej hegemónii.

Iránske pokusy o zblíženie sa s Kurdmi a zapojenie sa do boja proti ISIS vo všeobecnosti si tiež musíme vysvetľovať ako kontrolu pred ostatnými regionálnym rivalmi Iránu v Saudskej Arábii a Katare. Obidve krajiny sú zapojené do organizovania a financovania mnohých teroristických skupín a sietí, ktoré teraz operujú pod práporom „ISIS“ a používajú ich ako zástupcov na zlomenie „Osi odporu“ zahrňujúcej Hizballáh, sýrsku stranu Baas a Irán.

Ekonomické a politické záujmy Saudskej Arábie a Kataru, konkrétnejšie, rodín vládnucich v týchto krajinách, sú evidentné; udržanie ich moci je možné len pomocou udržania dominancie nad obchodom s energiou. V Iráne vidia monarchie zálivu mocnú, na zdroje bohatú krajinu, ktorá by ich, vzhľadom k príležitosti na ekonomický rozvoj, vytlačila z pozície regionálneho lídra. A tak, prirodzene, musia aktivovať svoje džihádistické siete, aby zbavili Irán jeho dvoch strategických spojencov v Iraku a Sýrii, čím by prerušili spojenie s Hizballáhom a prelomili oblúk šiitskej vlády. Je to základná mocenská politika, len teraz Kurdi platia svojimi životmi pre nepodstatné ašpirácie monarchií zálivu.

Nakoniec, iránske ťahy v Kurdistane predstavujú novú fázu dlhotrvajúcej zástupnej vojny medzi Iránom a Izraelom. Nie je tajomstvom, že, ako už bolo spomenuté vyššie, určité kurdské frakcie a organizácie sú si už dosť dlho blízke s Tel Avivom. Fakticky, desaťročia dlhý vzťah medzi nimi je jedným z primárnych dôvodov kurdského podvolenia sa západným návrhom proti Iraku aj Iránu. Ako napísal proizraelský blogger a samozvaný „podivuhodný učenec“ Daniel Bart:

V rokoch 1965-75 existovala veľmi úzka spolupráca medzi Izraelom a KDP. Počas väčšiny toho času bolo zvyčajne okolo 20 vojenských špecialistov umiestnených na tajnom mieste v južnom Kurdistane. Rehavam Zeevi a Moše Dajan boli medzi izraelskými generálmi, ktorí slúžili v Kurdistane… Izraelčania trénovali veľkú kurdskú armádu Mustafu Barzániho a dokonca viedli kurdských vojakov v boji… „Tajná“ spolupráca medzi Kurdistanom a Izraelom je hlavne v dvoch oblastiach. Prvou je výzvedná spolupráca a toto je dosť pozoruhodné, keďže polovica sveta, zahrňujúc mnoho moslimských štátov, má s Izraelom takéto vzťahy. Druhou je vplyv vo Washingtone.

Bart, spoliehajúci sa na prácu známeho izraelského autora a výskumníka Šloma Nakdimona, má celkom pravdu keď poukazuje na to, že izraelská rozviedka, zahrňujúca niektorých z najoslavovanejších (alebo neslávnejších, v závislosti na vašej perspektíve) izraelských vodcov, mala dôverné vzťahy s kurdským vedením po viac než polstoročie. Hoci sú zdokumentované dôkazy skromné, tí ktorí pozorne sledujú tento vzťah vo všeobecnosti veria, že úroveň spolupráce medzi Tel Avivom a Erbilom sa dramaticky zvýšila, konkrétne od americkej invázie do Iraku v roku 2003. Skutočne, Izrael pravdepodobne má tajných operatívcov a agentov v Kurdistane a to už nejaký ten čas. Toto určite nie je tajomstvom pre Iráncov, ktorí sú presvedčení (a pravdepodobne majú pravdu), že mnohé vraždy, bombové útoky a ostatné teroristické skutky páchané Izraelom boli plánované a organizované z kurdského územia.

Takéto zmýšľanie podporuje aj investigatívna žurnalistika víťaza Pulitzerovej ceny, žurnalistu Seymoura Hersha, ktorí si v roku 2004 všimol:

„Izraelčania majú dlhotrvajúce vzťahy s klanmi Talibanu a Barzániho v Kurdistane a je mnoho kurdských židov, ktorí emigrovali do Izraela a stále je tu veľké spojenie. Ale nejaký čas pred koncom roka (2004), a nie som si istý kedy presne, určite by som povedal pred dobrými šiestimi, ôsmimi mesiacmi, začal Izrael pracovať s nejakými kurdskými komandami, údajne to bol nápad Izraelčanov – niektoré z izraelských elitných veliteľských jednotiek, protiteroristických alebo teroristických jednotiek, v závislosti na vašom uhle pohľadu, začali výcvik – čím Kurdi získali najnovšie informácie a schopnosť uplatniť ich.“

Iránski vodcovia si boli veľmi dobre vedomí prítomnosti izraelských špeciálnych síl a rozviedky v Kurdistane, pričom vedeli, že na muške je Teherán. A tak Irán jasne využil túto krátku príležitosť ako príležitosť na presadenie svojho vlastného vplyvu v Kurdistane, čím sa vložil do niečoho, čo až do teraz bolo doménou Izraelčanov. Uvidíme, ako zareaguje Tel Aviv.

Kým svet s hrôzou sleduje pokračujúce úspechy ISIS v Iraku aj Sýrii, odhaľuje sa pred nami ďalší príbeh. Je to príbeh o tom, ako Irán, ktorý bol dlho démonizovaný ako regionálny vyvrheľ, premenil chaos určený na jeho zničenie a zničenie svojich spojencov na odrazový mostík pre budúcu spoluprácu. Je to príbeh o tom, ako terorizmus a zástupná vojna priviedli k sebe bližšie bývalých nepriateľov, kým sa pred svetom odhaľuje zrada vlád, ktoré sa kedysi považovali za iránskych spojencov. Je to príbeh o spojenectvách presúvajúcich sa ako púštne piesky. Ale v tomto príbehu ešte treba napísať ďalšiu kapitolu.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Eric Draitser

O ::prop

Pridaj komentár