Hrdina

OdysseusNasledujúci text je z knihy „Prečo bojujeme“.

HrdinaSymbolická postava mýtického alebo reálne existujúceho človeka, ktorý stelesňuje najvyššie hodnoty etnika, národa alebo kultúry, pretože sa za ne obetoval.

Európska kultúra bola pôvodne založená na hrdinskom epose, na zasväcovacích textoch Iliady a Odyssey. Každá spoločnosť sa zrovnáva so svojimi hrdinami i anti-hrdinami. Dnes sa snaží dominujúca ideológia akúkoľvek hrdinskú dimenziu života, ktorá by mohla stáť v ceste individualistickému „rozvoju“ malého ja odpratať zo sveta. Všetky silné, mužne orientované, radostne výbojné spoločnosti, ako napr. islam, holdujú kultu hrdinov a mučedníkov.

Na francúzskych a nemeckých školách však už hrdinovia nie sú žiadúci (Jana z Arku, rytier Bayard, Andreas Hofer atď., nehovoriac o Karolovi Martelovi, ten je už klasifikovaný ako „rasistický“), neukazujú viac než imitované vzory. Sami o sebe politicky korektní republikánski hrdinovia „Veľkej francúzskej revolúcie“ sa pozvoľne prepadajú do zabudnutia. Dokonca generácia 68-teho roku mala niekoľko „hrdinských“ identifikačných postáv (Che Guevara, Mao, Fidel Castro, Frantz Fanon atď.), avšak ani tieto pochybné osobnosti už nepriťahujú.

A tiež pokonciliárna katolícka cirkev (1962) sa vo svojich vytrvalých snahách odhodiť všetko tradičné prakticky vzdala kultu svätých, pretože na ňom uľpieva nádych pohanstva. [1] Odmietanie hrdinov rovnostárskou ideológiou možno samozrejme vysvetliť tým, že hrdina je silná osobnosť, ktorá sa líši od masy a je jej sprievodcom, ukazovateľom, ale tiež tým, že hrdina predpokladá dynamický pojem „národa“ ako historicky plodného osudového spoločenstva, ktoré je životaschopné až prostredníctvom príkladu niekoľkých tvorčích osobností, čo zase vyžaduje svetový názor, ktorý je dnes absolútne stratený. Hrdina, ktorého obeť je príkladom pre jeho národ: takýto obraz je naším dnešným sekulárnym a kňazským klerikom neznesiteľný. Avšak i dekadentná, etnomasochistická spoločnosť, v ktorej žijeme, potrebuje aspoň pseudo alebo rádoby hrdinov: fotbalových hráčov, „stars“, ktoré uvádza na trh ako prací prášok, lekárov humanitárnej pomoci, atď.

Paradoxne USA, ktorých spoločnosť je obecne hodnotená ako ešte dekadentnejšia ako európska (čo však vyžaduje bližšiu argumentáciu), ešte udržiava kult patriotických hrdinov vo filme a v literatúre pri živote. Je to tým čudnejšie, že USA sú rodiskom mediálne efektných pseudohrdinov show businessu, ktorí nie sú ničím iným než zábavným priemyslom umelo fabrikovanými identifikačnými postavami – opäť dôkaz, že čo sa týka Ameriky, nie sú veci tak jednoduché. V Európe by tento „populistický“ kult hrdinov, u ktorého sa nikdy nedrží odstup, bol jednoducho nemysliteľný. Namiesto toho je tu vlastenecké hrdinstvo zosmiešňované ako primitívne. Tí, ktorí v Európe udávajú tón kultúre, sa radi nechávajú otupovať a hýčkajú negativizmus. Pozrime sa niekedy na „hrdinov“ francúzskeho filmu asi za posledných 20 rokov: väčšinou sú to duševní outsideri, neschopáci, postihnutí, psychopati. A za ďalšie (a horšie): je to americké filmové umenie, ktoré vzdáva európskym hrdinom prináležiacu česť (s filmami ako 300: Bitka pri Termopylách, Excalibur, Statočné srdce).

Obnova Európy predpokladá rehabilitáciu ich hrdinov v ľudovej kultúre. Opovážlivosť, pokiaľ uvážime, že masové média ohlupujú národ maniakálnym kultom športovcov (ktorí zarábajú miliardy) alebo podporujú mohutnými výdavkami hviezdy audiovizuálneho sektoru, ktoré sú celkom bez talentu a obsahu. Povrchné, humanitársky prispôsobené osobnosti servírujú národu prostredníctvom sfalšovaných „ankiet“ hrané „hrdinstvo“, pozostávajúce najmä z finančných sinekúr (výnosný, bezpracný alebo málo namáhavý úrad alebo funkcia, pozn. preklad.) alebo ješitného komedianstva.

1. „Katolicizmus je spohanštené kresťanstvo“, priamo píše Remy de Gourmont v stati „Večné pohanstvo“ (v: Morálka lásky, Praha 1919). Táto idea je prinajmenšom od dôb Barresových vo Francúzsku veľmi rozšírená.

autor: Guillaume Faye
Preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Roland Edvardsen

Pridaj komentár