Domov / Hlavná strana / Recenzia / Hitler ako osvietenský intelektuál: Trvalá príťažlivosť hitlerizmu

Hitler ako osvietenský intelektuál: Trvalá príťažlivosť hitlerizmu

hitlerLawrence Birken: Hitler ako filozof: Pozostatky osvietenstva v národnom socializme, Westport, Conn.: Praeger, 1995. Prízrak desiaci svet – strašiak hitlerizmu. Toto je v skratke vážne varovanie tejto provokatívnej knihy napísanej profesorom histórie na univerzite Balla State (štát Indiana) a publikovanej popredným americkým vydavateľstvom Praeger.

Napriek desaťročiam vehementného hanobenia Lawrence Birken píše, že Hitlerove pohľady majú trvalú a nebezpečnú príťažlivosť. Nie z toho dôvodu, že sú bizarné a cudzie, ale práve preto, že sú racionálne a veľmi dobre zakotvené v západnom myslení. Birken obzvlášť zdôrazňuje, že hitlerizmus je pevne zakorenený v racionalistickom a vedeckom náhľade európskeho osvietenstva 18. storočia. Avšak toto z jeho strany nie je kompliment, keďže samotný autor je nepriateľský k Západu a jeho tradíciám. Odmieta historický odkaz Západu i Ameriky a otvorene volá po novej, rasovo homogenizovanej Amerike.

Po dobu dlhšiu ako pol storočie bol Hitler a jeho názory neustále démonizované vo filmoch, v televízii a v tlači. Napriek tomu podľa Birkena zostáva príťažlivosť hitlerizmu naďalej silnou a ohrozuje ideál rasovo „redefinovanej“ Ameriky „vyššej kvality“. Tradičné normy a dlhotrvajúce kultúrne, rasové a náboženské hodnoty sa stávajú predmetom ešte väčšieho útoku a rasová a kultúrna kríza tejto krajiny sa stáva viac a viac akútnou. Birken má strach, že tí, ktorí nie sú ochotní akceptovať „redefinovanú“ spoločnosť, ktorá sa rozvíja v Amerike a Európe, sa vo väčšom počte obrátia k Hitlerovej alternatívnej verzii spoločnosti. Hitlerizmus, ako hovorí Birken, sa zdá byť silnejším ako nebezpečne zvodná pieseň sirén.

Autor nepochybne vyvinul úprimné úsilie poskytnúť informovaný a objektívny pohľad na Hitlera a jeho názory. Ale v prípade, že prehliadneme početné preklepy vlastných mien a titulov a častý polemický a prozaický štýl, tak ide o kazovú prácu. Birkenovo porozumenie toho, čo si Hitler skutočne myslel a v čo veril je limitované a skreslené.

Je to z dôvodu výlučnej závislosti autora na anglických prekladoch Hitlerových prác a prejavov (očividne nerozumie nemčine) a pre jeho naivnú dôveru v nespoľahlivé druhotriedne štúdie. Tie zahŕňajú napr. senzáciechtivú psychodramatizáciu od Roberta Waiteho s názvom „Psychopatický Boh: Adolf Hitler“ (1977) a skreslený invektív „Revolúcia nihilizmu“ od Hermanna Rauschnninga.(Pozri “Rauschning’s Phony ‘Conversations With Hitler‘: An Update,” Winter 1985 Journal of Historical Review, pp. 499–500.)

Birken tiež opakovane cituje zo závetu Adolfa Hitlera: dokumentov Hitlera a Bormanna, ktoré majú byť údajným prepisom Hitlerových výrokov „pri stole“ vo februári a apríli 1945. Britský historik David Irving má za to, že tieto „dokumenty“ sú falošné a uvádza, že švajčiarsky bankár François Genoud priznal, že bol ich skutočným autorom.

Úprimný intelektuál

Vzhľadom k ideologických názorom, ktoré panujú v dnešnom západnom svete, akademici, ktorí sa venujú Hitlerovi a Tretej ríši majú tendenciu uvažovať o intelektuálnom náhľade nemeckého lídra ako o jednoduchom a krutom – alebo dokonca šialenom. Mnohí z nich bagatelizujú alebo jednoducho popierajú Hitlerovo miesto v západnej kultúre „ako prostriedok dezinfekcie kultúry“ hovorí Birken. Ale ak budeme čítať Hitlera bez toho, aby sme ho súdili alebo chválili, ale výlučne preto, aby sme ho pochopili, potom dôjdeme k veľmi odlišnému záveru o jeho mieste v európskej histórii.

Učenci a ostatní urobili zásadnú chybu, keď nezobrali Hitlera vážne ako mysliteľa, argumentuje Birken, ktorý verí, že nemecký politický líder „musí byť považovaný za ‚úprimného intelektuála‘ na rovnakej úrovni ako napr. Karol Marx a Sigmund Freud“. Hodnotenie Birkena nie je také prekvapivé, ako by niektorí verili. Už v roku 1953 britský historik Hugh R. Trevor – Roper pripomenul obraz Hitlera ako istý druh syntézy medzi Spenglerom a Napoleonom upozorňujúc, že zo všetkých svetových dobyvateľov bol nemecký líder najviac „filozofický“… V poslednej dobe nemecký historik Rainer Zitelmann vo svojej štúdii uvádza, že Hitlerov náhľad bol racionálny, konzistentný a „moderný“. (R. Zitelmann, Hitler: Selbtsverständnis eines Revolutionärs [second edition, 1989].)

Navyše Hitlerove postoje boli do značnej miery súčasťou západnej intelektuálnej tradície. Birken píše, že vo svojej kombinácii takmer náboženskej viery s revolučným sekularizmom, „Hitler reprezentoval pokračovanie v podstate osvietenského štýlu myslenia… Nacizmus a obzvlášť jeho hitlerovský výklad predstavovali stlmenú a spopularizovanú formu osvietenského spôsobu uvažovania.“

Hitler mal dar prezentovať svoje posolstvo v atraktívnej a prístupnej forme. Birken píše:

„Najatraktívnejším rysom Hitlerovej ideológie bol jej optimizmus. Nebola to iba jej nálada, ale i jej správa, ktoré vyvolávali nákazlivé vzrušenie. Hitler bol sekulárny mesiáš ohlasujúci nemeckú verziu „dobrých zvestí“. Možnosť triedneho zmierenia, plány pre národnú obrodu, identifikácia univerzálneho nepriateľa, ktorého odstránenie by bolo predzvesťou nového milénia – to všetko zasiahlo davy do hĺbky ich duše. Hitler hovoril jazykom osvietenských filozofov, jazykom, ktorý takmer upadol do zabudnutia v riedkych vrstvách majestátnej inteligencie.“

Napriek tomu, že umiestňuje Hitlera a hitlerizmus do intelektuálnej tradície Západu, Birken dodáva „že by to nemalo zmeniť náš názor na hitlerizmus, ako skôr znížiť našu mienku o intelektuálnej histórii Západu“.

Ekonomické pohľady

Birken píše, že Hitlerove ekonomické pohľady boli takisto racionálne, konzistentné, progresívne a úplne v súlade so západnou tradíciou. Hitlerove ekonomické myšlienky boli prestúpené osvietenskými predstavami pokroku a mali bližšie k Ricardovi a Marxovi než k Machiavellimu a Keynesovi.

„Pozorné čítanie jeho prejavov a spisov naznačuje, že nebol ani merkantilista, ani keynesián, ani medievalista, ani marginalista. Jeho ekonomické názory skôr ladia s klasicko-fyziokratickým štýlom myslenia.“

Hitler veril, že prvoradé by mali byť spoločenské a národné záujmy, nie ekonomické. Ekonomický a politický systém musí slúžiť národu, nie naopak. Birken tiež poukazuje, že „politická ekonómia hrala dôležitú rolu v jeho myslení.“

Hitler nepodporoval nadradenosť štátu vo všetkom, ale práve naopak, podriadil samotný štát dynamike agresívnej technologickej a kultúrnej expanzie. A popri tom tiež presadil posledné zvyšky aristokratickej slušnosti, zatiaľ čo oponoval vznikajúcemu relativizmu konzumnej kultúry.

Birken vysvetľuje, že Hitler veril, že „všetok rast možno vysledovať k individuálnemu úsiliu“ – ale len ak slúži spoločnému dobru. Čiže miešal niečo, čo môže byť brané ako libertariánska definícia vynaliezavosti s vážnym kolektivizmom. Veril, že spoločensky prospešná kreativita je „produktom jednotlivých géniov vysokej osobnostnej hodnoty“. Hitler podporoval rovné sociálne príležitosti pre všetkých a oponoval legálnym a spoločenským bariérám pre individuálny ekonomický úspech. Veril, že vládna a sociálna politika mali podporovať sociálnu mobilitu založenú na poriadku.

Hitler bol kritický ku kapitalizmu i k marxizmu – k prvému, pretože bol nedostatočne demokratický a k druhému, pretože bol príliš demokratický alebo rovnostársky. Zatiaľ čo podporoval ekonomický rast v rámci národných hraníc, Hitler tiež zaujímal stanovisko proti blížiacemu sa hyper-komercionalizmu rozvíjajúcej sa globálnej ekonomiky – pohľad, ktorý sa dá označiť za konzervatívny.

Pohľady na rasu a náboženstvo

Napriek tomu, že je Hitler označovaný za „najnotorickejšieho rasistu dvadsiateho storočia“, jeho rasové pohľady sú v skutočnosti celkom v súlade s tradičným mainstreamovým európskym myslením 19-teho a skoršieho 20-teho storočia. Malo by byť očividné, píše Birken, že Hitler zastával „klasickú“ teóriu rasy, ktorá pekne ladila s jeho klasickými predstavami politickej ekonómie.

Ďaleko od toho, aby boli nenormálne alebo bizarné, jeho pohľady na rasu boli zhodné s tými, ktoré zastávala väčšina prominentných Západniarov v dekádach pred Druhou svetovou vojnou. A zatiaľ čo Birken nikoho špecificky nezmieňuje, tak Hitlerove rasové pohľady boli porovnateľné s tými, ktoré zastávali Thomas Jefferson, Theodore Roosevelt, Woodrow Wilson a Winston Churchill.

Na rozdiel od populárnych predstáv, Hitler nikdy nepodporoval vyšľachtenie homogénnej blonďavej „hyper-árijskej“ rasy. Akceptoval skutočnosť, že nemecká populácia pozostávala z niekoľkých špecifických sub-rasových skupín a zdôrazňoval nemeckú národnú a spoločenskú jednotu. Mal za to, že do určitého stupňa bola rasová variabilita žiadúca a príliš veľa rasového miešania alebo homogenity by mohli byť škodlivé, keďže by homogenizovali a tým i eliminovali nadradené, ale aj podradné genetické vlastnosti.

Hitler veril, že rovnako konzervatívna prudérnosť ako i radikálny erotizmus poškodzujú spoločnosť a oponoval antikoncepcii, pretože znižovala genetickú kvalitu spoločnosti, ktorá ju praktizovala.

Napriek kritickému postoju voči kresťanstvu, Hitler nebol ateista. Náboženstvo hitlerizmu bolo v podstate istým druhom deizmu, uzatvára Birken. Podobne ako Thomas Jefferson a ďalší prominentní skorší americkí lídri, i Hitler stotožňoval Boha s „panstvom prirodzených zákonov celého vesmíru“. Takže pre Hitlera bol národný socializmus prirodzeným socializmom.

Postoj k Židom

Je samozrejme veľkou chybou vidieť antisemitizmus ako odmietnutie osvietenských hodnôt, píše Birken. Naopak, osvietenstvo jednoducho iba sekularizovalo tradičnú judeofóbiu, skôr než by ju zničilo. (Žiaden západný mysliteľ nebol tak vášnivo anti-židovský ako Voltaire – veľký francúzsky filozof, ktorý považoval Židov za „nepriateľov ľudstva“). Birken píše, že osvietenský koncept „spoločenského“ bratstva vyžadoval sociálnu solidaritu, čo znamená, že Židia, ako cudzí, sebecký národ, nemohol do neho zapadnúť.

Birken píše, že Hitlerov nepriateľský prístup k Židom nebol ani iracionálny, ani nenormálny. Videl Židov ako „stelesnenie veľkej lži„, t.j. zatiaľ čo predstierali, že sú iba náboženská komunita, tak v skutočnosti tvorili sebavyvolenú národno-etnickú skupinu s medzinárodnými ambíciami. Keďže považoval Židov za nepriateľov všetkých národov, tak Hitler mal za to, že porážka židovskej sily a vplyvu by mala byť spoločnou povinnosťou všetkých národov – pohľad, ktorý Birken nazýva vyjadrením „germánskeho univerzalizmu“.

Spojené štáty

Hitlerov postoj k Spojeným štátom bol zmiešaný. Birken poznamenáva, že obdivoval Ameriku 18-teho a 19-teho storočia. Chválil pro-belošskú rasovú politiku tejto krajiny spred obdobia 40-tych rokov 20. storočia, jej reštrikciu nebelošskej imigrácie a priekopnícke prijatie eugenických opatrení.

Ale Hitler si tiež všimol zlovestné trendy prebiehajúce v 20. a 30. rokoch. Jeho pohľady boli ozvenou tých, s ktorými prišiel americký priemyselník Henry Ford. Bol zdesený obrovským rastom židovskej sily a kultúrneho vplyvu a považoval Roosveltovu „New Deal“ administratívu za virtuálnu revolúciu v americkom živote, prostredníctvom ktorej si Židia z veľkej časti privlastnili vládnucu triedu krajiny

Trvalé lákadlo

Birken správne poznamenáva, že porážka Nemecka v roku 1945 predstavuje „jasný miľník vo svetových dejinách, a to najmä pre Západ:

„V pravom slova zmysle sa Hitlerova porážka stala porážkou európskeho národného štátu a osvietenských hodnôt, ktoré boli jeho oporou. Nemeckí dedičia: Spojené štáty a Sovietsky zväz boli oba nadnárodné, multirasové ríše, ktorých územia bolo zdanlivo neobmedzené.“

V dôsledku toho už pol storočie žijeme v systéme, ktorý Birken nazýva „spotrebiteľsko – kapitalistickým“ svetom, v ktorom došlo k rozkladu hierarchického poriadku pohlavia a rasy pôvodne udržiavaného buržoáznym nacionalizmom, a v ktorom je rastúca relativizácia hodnôt podporovaná čoraz väčšou globalizáciou ekonomiky a následným vzostupom nadnárodnej obchodnej elity.

Birken tvrdí, že tento nový svetový poriadok je menej odolný, než sa na prvý pohľad zdá. Varuje, že nedávny kolaps multi-etnického, multi-rasového Sovietskeho zväzu veští podobné problémy i pre americké impérium. Dokonca obyčajný pokles ekonomiky by mohol viesť k rozpadu Spojených štátov do niekoľkých rasových blokov. Podľa Birkena rasový nacionalizmus ohrozuje „pokračujúcu existenciu Spojených štátov“. Varuje:

„To čo Hitler povedal v 30-tych rokoch dnes hovoria rasoví nacionalisti, t.j., že úprimne inkluzívny multirasový národ narúša prirodzený poriadok vecí. Spojené štáty musia byť buď štátom, kde dominujú bieli, alebo kolekciou separatistických republík zložených z tej či onej (rasovej) skupiny.“

V skratke: Ak mal Hitler pravdu, tak Amerika je neprirodzeným a umelým konštruktom, ktorý si nezaslúži prežiť a ani neprežije.

Birken sa obáva, že hitlerizmus sa stane atraktívnym pre tých, ktorí odmietajú dnešný supra-národný „konzumný kapitalizmus“ a odolávajú rýchlo vznikajúcemu úprimne inkluzívnemu multirasovému poriadku. Birken verí, že táto alternatívna vízia je príťažlivá mimo Ameriku a Európu. Ako poznamenáva, Hitlerov boj proti Britskej ríši – vojna, ktorú nechcel a o ktorú neusiloval – mu získala obdiv kolonizovaných národov od Írska až po Indiu…“

Nový „kozmický“ národ

Birken uzatvára svoju knihu s víziou na „postupné formovanie americkej rasy ako vyššej syntézy“. Potom budú Američania skutočne predstavovať univerzálny alebo „kozmický“ národ. Podľa Birkena nás budú „rasový mýtus“ a hitlerizmus i naďalej pokúšať, dokým Američanom nebude daný úprimný metafyzický základ. Týmto metafyzickým základom musí byť „zničenie rasy“ prostredníctvom masívneho rasového miešania. (V súlade s touto víziou, prezident Bill Clinton v jeho diskutovanom prejave z dňa 14. júna v San Diegu ohľadne rasových vzťahov prehlásil, že cieľom je urobiť z Ameriky „celosvetovo prvú skutočne multirasovú demokraciu.“)

Vzhľadom k neochote mnohých Američanov, obzvlášť konzervatívnych belochov, srdečne prijať tento nový „univerzálny“ národ, Birken hovorí o tom, že „musíme mať vzdelávací systém, ktorý je schopný vštepiť túto redefiníciu americkej kultúry.“

Birken prichádza k závere, že predtým, než sa pokúsime spojiť svet, skúsme zjednotiť samých seba. Dokým to neurobíme, hitlerizmus nás i naďalej bude vábiť ako spev sirén.

Nepríjemné alternatívy

Každému, kto nazerá na minulosť s otvorenou mysľou, história ukazuje absolútne fantastickú povahu cieľa stanoveného profesorom Birkenom (a prezidentom Clintonom) – víziu o nič menej utopistickú, než bol marxistický komunizmus. V každom prípade, zlúčiť americkú populáciu do „univerzálnej“ rasovo-kultúrnej entity si bude vyžadovať vládne represie nepredstaviteľného rozsahu.

Len málo Američanov je schopných alebo ochotných plne pochopiť obrovské dôsledky radikálneho programu, ktorý intelektuáli ako Birken (a politickí lídri ako Clinton) predpovedajú pre našu budúcnosť. Ale len čo to pochopia (ako sa profesor Birken obáva), tak mnohí sa obrátia k hitlerizmu ako k alternatíve voči oficiálnej prevládajúcej ideológii. Dekády dlhá kampaň očierňovania Hitlera a Tretej ríše možno v skutočnosti presvedčí milióny Američanov, že hitlerizmus je antitézou k vládnej ideológii, a preto i jedinou skutočnou alternatívou.

Napriek svojim chybám, kniha „Hitler ako filozof“ efektívne vyvracia niektoré široko rozšírené mylné predstavy o Hitlerovi a hitlerizme, uznáva kritickú dôležitosť rasovej otázky a smelo predpovedá nepríjemné alternatívy pre Ameriku a Európu. A za to si autor zaslúži uznanie.

Autor: Mark Weber
Zdroj: www.counter-currents.com/2011/04/hitler-as-enlightenment-intellectual-the-enduring-allure-of-hitlerism/
Preklad: Aman, protiprudu.org

O Roland Edvardsen

8 komentárov

  1. Alles gute zum Geburtstag, Adi!

  2. ma zaujala taká mala poznámka,čo je to „západné“ myslenia?

  3. Trvalá príťažlivosť Leibnitza. Trvalá príťažlovosť Tesly.

    Je jedno, kto objavil nejaké tie prírodné zákony – podstatné je to, že sú objektívne. Aj Giordana Bruna upálili a napriek tomu mal pravdu, čo mu bolo dodatočne aj uznané. Každý to vie aj dnes, že starý Hitler mal pravdu, ale čo narobíte, keď sa to nezhoduje s oficiálnpu politikou.

    • Dúfam, ze sa dožijem jeho rehabilitácie

    • Velmi Lutujem ale G. B. , bol popraveny pravom, bol to skutocny zlocinec. Nechce sa mi vypisovat jeho zlociny, je ich strasne vela a vela hrdelnych. Postudujte trosku sam.

      • Hm, chápem tvoj ideologický protest, ale povedať aspoň jeden „hrdelný“ zločin Bruna si mohol.

        S Brunom to to je ako s Hitlerom či Tisom – prirodzene, nik nie je celkom nevinný a každý má za sebou svoje – ale popravení boli nie za skutky, ale za SVETONAZOR.

  4. A teraz si predstavme, čo by Vatikán urobil s takým (astronómom), ktorý by prišiel s tým, že objavil v galaxii M87 Quasar, ktorý je od nás vzdialený 15 miliónov svetelných rokov!
    Alebo že existuje Super Massive Black Hole (tých je tam na miliardy), ktorej váha je 20 miliard našich SÍnk! atď,. atď.
    A stale existuje miliarda ľudí, pomýlených nejakými náboženstvami, ktorí veria v stvorenie tohoto všetkého nejakým bohom.
    Smiešne.

Pridaj komentár