Domov / Hlavná strana / História / História európskeho fašizmu

História európskeho fašizmu

Autor: SITRA AHRA

V celej Európe vznikali v prvej polovici dvadsiateho storočia fašistické strany rôzneho druhu, veľkosti a politického vplyvu. V niektorých krajinách dosiahli politického víťazstva, alebo účasti vo vláde, inde boli skôr politické krúžky ako politické strany. V niektorých štátoch sa dokonca fašisti udržali pri moci aj po druhej svetovej vojne, inde boli masovo popravovaní, prenasledovaní a vraždení – najmä vo východnej Európe.

ALBÁNSKO

V tejto malej balkánskej krajne nikdy nevznikla fašistická strana, no aj napriek tomu bolo v krajne dostatok kolaborantov, ktorí spolupracovali s Nemcami a Talianmi počas vojny. Dokonca tu vznikla aj SS divízia nazvaná 21. horská divízia SS Skanderbeg – nazvaná po Albánskom národnom hrdinovi.

BELGICKO

Belgicko, v ktorom vedľa seba žijú dva rozdielne národy, germánski Flámovia a románski Valóni, existoval dvojaký fašizmus.

Flámsky – ako prvá úspešná fašistická strana z radu malých flámskych fašistických strán, vynikala iba Front Arbejt, ktorý vo voľbách 1929 získal deväť mandátov. Od tejto strany sa odtrhol obdivovateľ Mussoliniho Joris van Severen, pôvodne dôstojník, neskôr slušný právnik a nakoniec politik s istou charizmou. V roku 1931 si založil vlastnú stranu Zväz Holandských nacionálnych solidaritov (Verbond van Dietsche Nationaal Solidaristen), ktorej sa hovorilo VERDINASO. Podobala sa na nemeckú NSDAP, jej úderníci nosili zelené košele. Z počiatku hlásala rozbitie Belgicka a nasledovné spojenia Flámska s Holandskom a vytvorenie päťdesiatmiliónovej ríše, ktorá by zahrňovala aj kolónie a Búrov v Južnej Afrike. Neskôr usilovali aj o spojenie s Valónmi a hlásali vytvorenie Veľkého Burgundska.

Ďalšiu stranu založil Gustaf de Clercq – Flámsky nacionálny zväz (Vlaamsch Nationaal Verbond) – VNV založená v roku 1933. Spojením vo voľbách do občianskeho bloku v roku 1933, získala strana celých 184 000 hlasov, čo predstavovalo 13 % hlasov flámskych voličov. VNV bola silne klerikálnou stranou. VNV používalo ako svoj symbol svastiku. V strane existovali dove pronacistické krídla, vedené Raymondom Tollenaerom a umiernené krídlo dr. Hendrika Elisa. VNV malo aj svoju údernícku organizáciu nazvanú Dietsche Militie (DM), ktorej veliteľom bol Tollenaere, po jeho smrti v roku 1942 to bol Joris van Steenlandt. Jej symbol bol vlčí hák (Wolfsangel). VNV mala údajne v roku 1942 100 000 členov. Vznikali aj Flámske SS divízie.

Valónsky – V tejto časti Belgicka sa prvé fašistické strany a skupiny objavili začiatkom 20. rokov. Jedna z prvých bola Národná légia (Légion Nationale), založená v Lutychu v roku 1922. Viedol ju tunajší štátny návladny Paul Hoornaer. Druhá bola Národná akcia opierajúca sa o taliansky fašizmus, založená už v roku 1919. Najvýznamnejšou stranou však bolo až Rexistické hnutie založené v roku 1935. Symbol rexistov bol tzv. Burgundský kríž. Pôvodne sa inšpirovala talianskym fašizmom. Jej vodca a zakladateľ bol Léon Degrelle. Vo voľbách získali osem poslaneckých mandátov, kráľ dokonca navrhol Degrellovi, aby sa stal ministrom, ktorý však ponuku odmietol. Strana mala svoju údernícku organizáciu Formations de Combat (F.C.) a vojenský organizovanú mládežnícku organizáciu. V roku 1943 sa úderníci premenovali na Jeunesse Légionnaire, čím sa viac priblížili vojenskej organizácii. Ďalšou stranou bola Amis du Grand Reich Allemand (AGRA). Bola pronemecky orientovaná a ako svoj symbol používala upravenú svastiku. Valóni vytvorili aj SS brigádu Wallonien.

BIELORUSKO

Bieloruská biela emigrácia založila ešte v roku 1933 Bieloruskú národne socialistickú stranu, ktorá však nemala žiaden vplyv, ani úspech. V roku 1941 vznikla Bieloruská národná svojpomoc (Beloruskaja Narodnaja Samopomač) – BNS, ktorej predsedom sa stal Ivan Jermačenko. Vznikol Zväz bieloruskej mládeže (Sajuz Belaruskoj Moladži) v čele so Siegfridom Nickelom. Bielorusi vytvorili niekoľko vlastných vojenských protisovietských organizácií, ako bola Bieloruská zemebrana a vstupovali aj do ROA. Vytvorili 31. SS divíziu (Bieloruskú č.1) .

BOSNA A HERCEGOVINA

V tomto balkánskom štáte nevznikali žiadne samostatné fašistické strany. Chorváti sa orientovali na Ustašu a Srbi na ZBOR. Bosenkí moslimovia žiadnu stranu nevytvorili. No aj napriek tomu Bosenskí moslimovia vstupovali do SS, a to do 13. Horskej divízie Handschar a 23. Horskej divízie Kama.

BULHARSKO

V Bulharsku nevznikali masové fašistické strany, ale vládol tu autoritatívny cár fašistického zmýšľania, Boris III, v rokoch 1918 – 1943. V roku 1923 sa štátnym prevratom a za pomoci cára dostal k moci profesor Alexandăr Cankov, ktorý bol fašisticky orientovaný a fašisti mali prakticky politický vplyv až do roku 1944. V roku 1921 vznikol Bulharský ľudový zväz Kubrat a v roku 1925 Bulharská ľudová ochrana, neskôr premenovaná na Rodnú obranu (Rodna zaštita). V roku 1927 boli položené základy Všebulharského zväzu Otca Paisij. V roku 1928 vznikla strana Bojovníci za rozmach bulharizmu (Ratnicite za napredaka na bălgarštinata), ktorú volali Ratnici. Ich vodca bol profesor Assen Kantardziev, počet ratnikov však nepresiahol číslo 500. V roku 1930 založil generál Christo Lukov Zväz bulharských národných légií tzv. Léionári. Bola to organizácia mládežnícka a študentská. Po nástupe Hitlera k moci postupne nabrala zásady nemeckého nacionálneho socializmu. Ďalšie menšie strany boli Zväz bulharských fašistov a Národno-socialistická bulharská robotnícka strana. Profesor Cankov v roku 1932 vytvoril najsilnejšiu fašistickú stranu Nacionálne socialistické hnutie (Nacionalno socialno dviženie). Strana vyvolala v spoločnosti ohlas a v parlamentných voľbách 11 % hlasov. Po roku 1933 bola orientovaná na NS Nemecko. Fašistické strany v Bulharsku boli osamotené a nikdy tu nevznikla veľká masová strana. Malá skupina bulharských dobrovoľníkov bojovala aj pod SS. 3. septembra 1944 vznikla vo Viedni Národná bulharská vláda na čele s profesorom Cankovom. Ďalší predstavitelia boli Asen Cankov, Kantardžijev, Christo Satev a plukovník Kostov.

ČECHY

V Čechách fašistické strany nepatrili k masovým a nemali ani veľkú priazeň u občanov. Fašisti sa pred vojnou nezúčastnili vlády a nepresadili sa ani v parlamentných voľbách. V čase protektorátu v rokoch 1939 – 1945 tvorili Česi pronemeckú vládu na čele s prezidentom Dr. Emilom Háchom. Hácha fašista nebol a bol to klasický pravicový politik, ktorý vyhovoval Nemcom viac ako radikáli z fašistických strán, ktorých spoluprácu Nemci vo väčšej miere odmietali. Najzanietenejší pronemecky orientovaný politik bol Emanuel Moravec. V roku 1925 vznikla prvá fašistická strana Národní obec fašistická – NOF. Jej zakladateľ a vodca bol generál Radola Gajda (vlastným menom Rudolf Gejdl). Úderníci strany boli Junáci NOF. Symbol strany bol Fasces. V Prahe bolo 40.000 organizovaných fašistov a v českých krajinách 200.000. Vo voľbách v roku 1935 získala NOF 167.433 hlasov a získala 6 poslaneckých kresiel. NOF sa podieľala v roku 1933 na neúspešnom puči, tzv. Židenický puč, pri ktorom chceli fašisti prevziať moc v ČSR. Po okupácii Českých zemí bola strana rozpustená. Významným predstaviteľom NOF bol Jiří Bražovský a Ladislav Kobzinek. Druhou, menej významnou fašistickou stranou, bola VLAJKA, ktorá vznikla v roku 1930. Od roku 1936 bol jej vodca Jan Rys-Rozsévač. Vlajka pôsobila aj po okupácii a spolu s malými fašistickými organizáciami vytvorila Český nacionálne-socialistický tábor. V roku 1942 mali 14.000 členov. Malými fašistickými organizáciami boli Svatoplukove gardy pôsobiace na severe Moravy v okolí Ostravy a Národní árijská kultúra. V Čechách vznikali aj nemecké fašistické strany zjednotené v roku 1933 pod názvom Sudetonemecká strana (Suddeutsche partai), jej vodca bol Konrád Henlein a významný predstaviteľ K.H. Frank.

DÁNSKO

Dánsko nepredstavovalo pre fašistov úrodnú pôdu. Nacionalizmus bol saturovaný, komunistické nebezpečenstvo nehrozilo. V dvadsiatych rokoch vzniklo niekoľko ultrapravicových a fašistických ministrán a hnutí, ktoré väčšinou napodobovali taliansky fašizmus. Prvou väčšinou a vplyvnejšou fašistickou stranou založenou v roku 1930 bola Dánska nacionálne socialistická robotnícka strana (Dansk National-Socialistik Arbejder Parti) – DNSAP. Jej zakladateľ bol rotmajster Carl Lembcke. V roku 1933 sa vodcom (Führerom) stal zverolekár Frits Clausen. DNSAP bola dánskou kópiou nemeckej NSDAP a bola silne pronemecká. V roku 1939 mala strana 31.000 členov, do parlamentu sa však nedostala. Symbol strany bola biela svastika v červenom poli. Jej úderníci boli obdobou nemeckej SA nazvanej Storm Afdelinger. Dáni vstupovali aj do SS a to do divízie Wiking a Nordland.

ESTÓNSKO

V Estónsku bol pri moci od roku 1934 prezident autoritatívneho a ultrapravicového fašistického typu Konstantin Päts, ktorý vládol v Estónsku v rokoch 1933 – 1940. V Estónsku pôsobilo fašistické Hnutie Vapsov, ktoré vzniklo z nepolitického Zväzu boja za slobodu. Od roku 1932 stál v jeho čele advokát Artur Sirk. Strana sa opierala o spojenectvo s Fínskom, ale jeden z predákov Hnutia Vapsov generál Andred Larka, ktorý kandidoval za prezidenta, udržoval úzke kontakty s NS Nemeckom. Estónci pôsobili aj v SS divíziách Wiking a neskôr vytvorili aj vlastnú 20. SS divíziu Estonia (Estónska č.1).

FÍNSKO

V tejto krajine fašisti nezaznamenali žiaden úspech a ani masovosť hnutia aj napriek tomu, že bolo ohrozované komunistami a ZSSR. No aj napriek tomu bojovalo na strane Osi. Jediné fašistické zoskupenie bolo Hnutie Lapua, ktoré bolo bezvýznamné a nemalo žiaden politický vplyv. Fíni bojovali aj v SS divíziách najmä v divízii Wiking.

FRANCÚZSKO

Bola to krajina, ktorú možno nazvať ako kolísku fašizmu. Počas vojny vznikla na neobsadenom francúzskom území vláda vo Vichy nazývaná vichystická, na čele ktorej bol pronemecký, fašistický maršál Henri Philippe Pétain vládnuci v rokoch 1940 – 1944. V roku 1934 sa francúzski fašisti pokúsili o neúspešný puč. Na čele pučistov boli Croix de Feu (Ohnivé Kríže). Charles Maurras a Georges Sorel majú predné miesto medzi duchovnými otcami tohto hnutia, ktorí založili Action Française. V roku 1933 založil Bucard Parti Franciste. Strana mala vlastných úderníkov nazvaných Légion Franciste. V jej rovnošatách prevládala modrá, ako symbol používala dvojstrannú sekeru. Mala okolo 10.000 členov. Mala aj mládežnícku organizáciu Jeuness Franciste.

Najmasovejšou stranou fašistického typu sa stala strana Ohnivé Kríže (Croix de Feu), ktorá mala v roku 1935 až 750.000 členov. Jej vodca bol plukovník François de La Rocque. Strana mala úderníkov zvaných Dispos. Strana zmenila názov na Progrès Sociale Français.

Ďalšiou stranou je Ressemblement National Populaire – RNP, ktorú založil Marcel Déat v roku 1941. Strana mala úderníkov zvaných Légion Nationale Populaire. Počet členov strany sa odhaduje na 500.000. V roku 1934 vznikla ďalšia strana Ľudová fronta (Parti Populaire Français – PPF), ktorú založil Jacques Doriot. Strana mala úderníkov zvaných Les Gardes Francais. Ako symbol používala Keltský kríž. Jej rovnošatou bola modrá košeľa a čierna kravata. Strana mala viac ako 10.000 členov.

Ostatné menšie strany ako boli Ligue Francaise, ktorú založil Korzičan Pierr Constantini. Strana založená v roku 1934 spisovateľom Pierrom Clémentiom sa volala Parti Francis National-Collenctiviste a Front Franc, založená Jeanem Boisselom, mali okolo 100 členov. Členovia cagoulardov založenej Eugénom Deloncleom bola teroristická organizácia zvaná Comité secret d‘action révolutionaire. Vznikla v roku 1932 podľa vzoru amerického Ku-Klux-Klanu s cieľom nastoliť fašistickú diktatúru.

Ďalšie menšie strany pôsobiace iba v Paríži sa volali National-Socialiste Francaise a Xroisade Francaise du National-Socilisme. Ďalšou najmenšou stranou, ktorá mala krátke trvanie bola Mouvement Social Révolutionaire – MSR, bola odnožou Déatovej RNP. Mládežnícke organizácie boli významnejšie a početnejšie a to Les Compagnos de France založená v roku 1940 bývalým skautom Henrim Dhavernas. Mala 350 organizácií a okolo 18.000 členov o rok neskôr už 50.000. Jeunes de l’Europe Nouvelle – JEN, bola otvorene pronemecká. Ďalšie boli Mouvment Jeunesse, Jeuness de Frannce et d´Outre Mer, Les Chantiers de la Jeunesse Francaise. Francúzi bojovali aj v SS a to v 33. SS divízií Charlemagne (Francúzska č.1)

GRÉCKO

V roku 1936 sa v Grécku dostal k moci generál Joannis Metaxas, ktorý nastolil diktatúru fašistického strihu. Metaxas bol monarchista a nepodarilo sa mu nadviazať styky s Nemeckom a Talianskom. Jeho politika sa viac blížila k Salazarovemu režimu v Portugalsku. Nechal sa oslovovať Vodca (Archigos). Bol zástanca Nového štátu (Neon kratos), ktorý označoval za tretiu civilizáciu Grécka. Prvá Sparta, druhá Byzancia. Založil prápor práce (Tagmata ergasias), niečo ako obdoba Nemeckej SA, a mládežnícku organizáciu EON – národná organizácia mládeže (Ethniki organosi neoleas), do čela jej dievčenskej sekcie postavil svoju dcéru Lulu. Vládol do roku 1941, zomrel tri mesiace predtým ako Grécko obsadili Nemci. Od roku 1941 nastúpila vláda generála Georgiose Tsolacoglua, ktorý bol ultrapravičiar, ale nepatril k fašistickej skupine. Prirovnať ho možno k českému Háchovi.

Čo sa týka Grécka, bola činnosť fašistov pred vojnou dosť obmedzená, boli tu nejednotné fašistické spolky. Jedna z organizácií vypálila v roku 1930 židovskú časť mesta. V roku 1941 založil Dr. Spyros Sterodimas Nacionálne socialistické hnutie (Ethniko-Sossialistiki Politiki Organossis) – ESPO. Strana pôsobila pod nemeckou ochranou, sústreďovala sa na nábor dobrovoľníkov avšak bezúspešne. Ďalšou pravicovou skupinou bola Ethniki Enosistis Elados (EEE). Táto strana mala skôr antikomunistický charakter ako fašistický. Grécka účasť SS sa obmedzovala iba na vytvorenie jednotiek poľného četníctva (Ethelontiki Choronophylaki), ktorá mala nemecké uniformy s gréckou vlajkou na rukáve. 9. januára vznikol v Nemecku Grécky národný výbor, ktorého predstaviteľmi boli Konstantinos Gorelas a Passadakis.

CHORVÁTSKO

Pred vojnou vzniklo v dvadsiatych rokoch niekoľko malých fašistických strán, po vzore talianskeho fašizmu. Po vzniku nezávislého Chorvátska vládol v krajne vodca (Poglavnik) – zakladateľ fašistickej Ustaše Dr. Ante Pavelič v rokoch 1941 – 1945. V roku 1928 Pavelič založil Hrvatsky domobran. Jej cieľom bol chorvátsky samostatný štát. Po nastolení kráľovskej diktatúry Pavelič utiekol a v roku 1929 zakladá sprvoti teroristickú organizáciu, neskôr fašistickú politickú stranu Ustaša. Ustaša povstalecká chorvátska revolučná organizácia (Ustaša Hrvatska Revolucijarna Organizacia). Úderníci Ustaše sa nazývali Ustaška Vojnica neskôr Crna Legija, medzi jej vodcov patrili plukovník Francevičev a Boban. Po vojne činnosť Ustaše neprestala, prešla do ilegality a podnikala teroristické akcie po celom svete. Od roku 1945 pôsobila v Argentíne chorvátska exilová vláda na čele s Dr. Paveličom.

ÍRSKO

Ostrovný štát Írsko nevynikal žiadnou fašistickou stranou alebo hnutím. V júli 1933 vznikla írska fašistická organizácia Národná garda. Jej zakladateľ bol írsky policajný šéf generál Eion O´Duffy. V jej programe bolo zjednotenie Írska, boj proti komunizmu a založenie stavovského štátu. V tom istom roku bola zakázaná a prešla do ilegality. Jej členovia nosili modré košele a preto im hovorili Blueshirts. Nedosiahla žiadneho politického vplyvu. Íri patrili asi k jedinému európskemu národu, ktorý nevstupoval do SS. Ale nie je vylúčené, že jednotlivci nebojovali v niektorých divíziách. Íri zo severného Írska patrili pod Britische FreeKorps.

ISLAND

Vzdialenosť Islandu od Európskej pevniny určoval jeho politický status. Od tridsiatych rokov bola na ostrove politická strana s ideológiou orientovanou na fašizmus, avšak na politické rozhodovanie nemala žiaden politický vplyv. No aj napriek tomu sú známi dobrovoľníci z Islandu, ktorí bojovali v nemeckých zložkách alebo SS. Jeden z dobrovoľníkov bol napríklad syn prezidenta Sveinna Björnssona úradujúceho v rokoch 1944 – 1952.

JUHOSLÁVIA

Tento štát sa tradične delí na Srbsko a Čiernu Horu, nebolo tomu inak ani vo fašistickej orientácii týchto provincií.

SRBSKO

Srbsko sa neprejavovalo o nemecký nacizmus a taliansky fašizmus, no aj napriek tomu tu vzniklo niekoľko fašistických strán. Srbom bol vlastný nacionalizmus a vznik četnického hnutia vedeného Dražanom Mihaljovičom. Po okupácii Nemeckom vznikol samostatný Srbský štát, podstatne menšieho územia, aké sú súčasné hranice Srbska, s vlastnou vládou, ktorej predsedal v rokoch 1941 – 1944 generál Milan Nedič, predseda Srbského ľudového hnutia. Ich symbol bol Kosovský kríž. V roku 1934 vzniklo z iniciatívy niekoľkých menších fašistických strán Juhoslovanské národné hnutie ZBOR (Jugoslovenski narodni pokret – Zadružno borbena organizacija rada). Do jej čela sa postavil právnik Dr. Dimitrije Ljotič. Hnutie ZBOR bolo silne antikomunistické, antisemitské a silne pravoslávne orientované. Od roku 1940 pôsobilo v ilegalite. K ZBORu patrilo aj mládežnícke hnutie nazvané Bieli orly (Beli orli). Od roku 1941 dostal Ljotič z Berlína povolenie vytvoriť antikomunistické milície. Na konci vojny bol vytvorený aj Srbský dobrovoľnícky zbor pričlenený k SS.

ČIERNA HORA

V tomto malom horskom štátiku okupovanom Talianskom pôsobili čiernohorskí nacionalisti zvaní Zelenaši. Ich vodca bol Sekula Drljevič. Pavlo Djurišič vytvoril dobrovoľnícke četnické jednotky, ktoré bojovali proti komunistickým partizánom.

V Juhoslávii žila početná nemecká menšina VolksDeutsche, ktorá vo veľkom počte vstupovala do jednotiek SS a to najmä do 7. dobrovoľníckej horskej divízie Prinz Eugen.

LITVA

Pred vojnou vládol v rokoch 1926 – 1940 Litve Antanas Smetona, diktátor fašistického autoritatívneho typu. Premiér Augustin Voldemars, profesor histórie, založil v roku 1927 tajnú polovojenskú, fašistickú organizáciu Železný vlk. V roku 1934 sa pokúsili o politický puč. Strana inklinovala skôr k talianskemu fašizmu, ale spolupracovala aj s NS Nemeckom. Po okupácii menovala nemecká správa generálnu radu na čele s generálom Perasom Kubiliunasom. Litovci vo veľkom počte pôsobili ako dobrovoľníci v nemeckej armáde. Nevytvorili samostatnú SS divíziu. Pod SS slúžili iba v policajných útvaroch.

LOTYŠSKO

Tak ako v ostatných baltských štátoch vládol aj v Lotyšsku autoritatívny diktátor fašistického typu v rokoch 1936 – 1940 Karlis Ulmanis. Prvé fašistické skupiny sa tu bez väčšieho ohlasu objavovali začiatkom dvadsiatych rokov. Vplyvnejšia sa však stala, až v roku 1932 založená organizácia Ohnivé kríže (Ugenkrust). Po zákaze v roku 1935 bola premenovaná na Hromové kríže (Pérkonkrust). Založil ju Gustav Zelmin. Úderníci nosili hnedé košele, čierne baretky a pásku s fínskou svastikou. Hnutie propagovalo kult predkov a bolo silne antisemitské a protiboľševické. V Lotyšsku bola nemeckou okupačnou správou vytvorená vláda direktória v čele s generálom Oskarom Dankersom. V tejto súvislosti je nemožné nespomenúť lotyšského policajného dôstojníka Viktorsa Arajsa, ktorý velil v roku 1941 komandu “židobijcov“, ktorí po celom Lotyšsku likvidovali Židov. Lotyši vo veľkých počtoch slúžili v divíziách SS. Vytvorili dokonca až dve divízie 15. divíziu Lettische nr. 1 a 19. divíziu Lettische nr.2.

Spracoval: SITRA AHRA, www.protiprudu.org

O ::prop

6 komentárov

  1. Neviem o tom ze by chcel Radola Gajda, urobit puc. Viem len o tom ze sa ho chcel Masaryk zbavit a zlikvidovat. Masarykovi nebola ziadna spinavost cudzia, alebo inak ucel mu vzdy svatil prostriedky. Pokial hovoril o moralke tak vzdy len o moralke tych druhych nikdy nie o tej svojej. Pokial on kradol, bolo to vporiadku, pokial on zradzal, bolo to vporiadku, pokial on podvadzal bolo to vporiadku, pokial on korumpoval bolo to v poriadku, pokial on daval vrazdit, bolo to v poriadku. Ale ked to robil iny nie v jeho zaujme tak to bolo nemoralne a chran boh nieco proti Masarykovi, to bola vlastizrada a svinstvo najvyssieho rangu. Masaryk bol stat a narod.
    Len neviem aky narod. Asi narod ceskoslovensky. Ako v tom vtipe, ked sa Šlomo, prechadzal po strande v Karlovych Varoch v kaftane a so strojmlom. Ked sa ludia obzerali, rozhodil rukami, No asi nevideli cechoslovaka!
    Skoda ze pan prezident nedal svojim vlastnym zivotom ani jeden dobry priklad. Sama zrada, kradez, defraudacia, licomernost a falos. V osobnom aj politickom.

  2. Pan Prezident, ospravedlnoval ritualnu vrazdu, z duvodu rize hmanitnich a proti tmarstvi a poveram. Pan prezident zneuzil bohatu ale nesvojpravnu bohacku Charlottu Garrique nie pre peniaze a styky ale aby sa ja ujal. Potom ju opustil a nechal aj s detmi tak. Ked sa zrutila dal ju internovat dozivotne doblazinca.
    Pan prezident zdefraudoval penazne fondy vyzbierane Cechmi a Slovakmi na armadu a boj za slobodu, pac ucetnictvi se za valky nevede. Pan prezident zrusil aristokraciu z duvodu slobody a lidskych prav, ale to mu nebranilo zit ako kral a cisar na ich sidlach. Pan prezident sa podielal na vrazde MRŠ, „brata“ ktory mu otvaral dvere do vysokej politiky. Uz nepotreboval dratenika, tak je to nejlepsi. Pan prezident sa nekurvil s mladymi slecnami, mladsimi o 40 a viac rokov, kdeze to bolo len potvrdenie jeho vitality a zivotnej sily.
    Nebat sa a nekrast ! Pravda zvitezi!

  3. Sam Radola Gajda bol mimoriadny clovek. Idealista, s obrovskou energiou, vsade kde posobil zanechal mimoriadnu stopu v tom najlepsom zmysle slova. Blaho vlasti at je cti nejvyssi. Tento jeho slogan dobodky splnil. Skoda ze ho zivot, zomrel ao hrdina, bez bazne a hany.

    • Keďže demokracia je diabolský systém a Redlich (Masaryk) bol demokrat každým cólom, musel Radolu Gajdu zlikvidovať stoj čo stoj, degradoval ho z generála na vojaka a perzekvoval ho počas celej 1.ČSR, stanovy NOF boli preňho veľkou hrozbou, pre tohto synáčika Nathana Redlicha.

  4. Inak davam Sitrovi body za priblizenie historie hnutia pre verejnost. Stale je obohnana murom mlcania aj ked samozrejme dnes nie je problem sa dostat sa k informaciam. Ale tu je to prehladne a strucne s malymi a nepodstatnymi vyhradami sa to da akceptovat. Mam vynikajuceho priatela historika, ktory sa specializuje prave na toto a ten mi dal vynikajuce vis a vis prednasky v tejto oblasti , 100vky hodin. Mnohe veci nikdy a nikde nepublikovane. Obzvlast v symbolike je skvele zorientovany, by som povedal nema pandanta.

  5. Dovolím si upozorniť autora na Četnikov v Srbsku. Neboli fašistami nespolupracovali s fašistami. Dokonca sa zúčastňovali proti fašistického odboja a boli podporovaní Angličanmi. Je pravdou že boli Nacionalistami a dosť často sa dostavali do sporov z Titovimi partizánmi ktorí mali komunistickú orientáciu. Bohužiaľ Srbským Četnikom dosť vážne ublížil Juhoslovansky film bitka na Neretve. Srbsky četnici sa na tejto bitke nezúčastnili na žiadnej strane. Keďže po vojne sa ujal vlády Tito tak Srbsky četnici sa dostali do nemilosti a museli emigrovať asi niečo také ako západný odboj v ČSR len z tým rozdielom že Tito bol nezávislí od západu aj východu.

Pridaj komentár