Domov / Hlavná strana / Komentáre / George Soros a kult smrti

George Soros a kult smrti

Financial Times si vybrali Georga Sorosa za svoju osobnosť roka. Podľa novín jeho voľba odráža jednak jeho úspechy a tiež hodnoty, ktoré reprezentuje:

Je štandardným nositeľom liberálnej demokracie a otvorenej spoločnosti… Viac než tri desaťročia využíva pán Soros filantropiu na boj proti autoritárskym režimom, rasizmu a intolerancii. Svojou dlhodobou oddanosťou otvorenosti, slobode médií a ľudským právam pritiahol hnev autoritatívnych režimov a čoraz viac aj národných populistov, ktorí naďalej získavajú vplyv, najmä v Európe.

Čítanie tohto nezmyslu ma podnietilo, aby som po takmer desaťročí Sorosa prehodnotil. V skutočnosti je tento „filantrop“ monštrum, ktoré – neúnavne – propaguje politický, morálny a biologický rozklad západného sveta. Filantropia bývala definovaná ako „láska k ľudstvu; zhovievavosť voči celému ľudskému pokoleniu; všeobecná dobrá vôľa; túžba a pripravenosť činiť dobro všetkým ľuďom.“ Prostredníctvom svojho Inštitútu otvorenej spoločnosti a obrovskej siete pobočiek George Soros poskytuje rozsiahlu finančnú a lobistickú podporu skupinám, ktoré obhajujú životný štýl a veci, ktoré sú vždy rozkladné alebo otvorene odporné.

Soros podporuje legalizáciu tvrdých drog. Trvá na potrebe akceptovať, že „zneužívanie návykových látok je endemické vo väčšine spoločností.“ Bolo to konkrétne vďaka jeho zásahu, že pojmy „medikalizácia“ a „nenásilný drogový delikvent“ vstúpili do verejnej diskusie.

V roku 1994 Soros – samozvaný ateista – zahájil svoj Projekt smrť v Amerike (PDIA) a na jeho počiatočné financovanie poskytol 15 miliónov dolárov. Jeho matka, členka prosamovražednej spoločnosti Hemlock, sa zabila a Soros to nesúcitne spomenul svojmu zomierajúcemu otcovi, ktorý sa pridlho držal života. PDIA podporuje lekármi asistované samovraždy a pracuje na tom, aby sa „začala vytvárať sieť lekárov, ktorí sa napokon dostanú do jednej štvrtiny amerických nemocníc“ a v mrazivom slovnom zvrate povedie k „vytvoreniu inovatívnych modelov starostlivosti a vývoju nových osnov zomierania.“

Soros je vášnivým podporovateľom otvorenej imigrácie a sponzorom skupín obhajujúcich amnestiu a zvláštne práva pre imigrantov, vrátane Národného výboru La Raza, Národného imigračného právneho centra, Národného imigračného fóra a desiatok ďalších. Podporuje taktiež zachovanie a rozšírenie verejného sociálneho zabezpečenia a koncom roku 1996 vytvoril Fond Emmy Lazarusovej, ktorý udelil milióny v grantoch skupinám neziskových právnych služieb, podkopávajúcich ustanovenia legislatívy sociálneho zabezpečenia, ktoré obmedzujú nároky imigrantov.

Soros tiež podporuje programy a organizácie, ktoré presadzujú čoraz prísnejšiu kontrolu zbraní; požaduje zrušenie trestu smrti, podporuje „manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia a propagáciu homosexuality na školách.

O svojej sieti Otvorenej spoločnosti Soros tvrdí, že medzi jej ciele patrí „posilňovanie občianskej spoločnosti; ekonomická reforma; vzdelávanie na všetkých úrovniach; ľudské práva, právna reforma a verejná správa; zdravotníctvo; umenie a kultúra.“ Spôsob, akým vykonáva tieto úlohy, nie je „filantropia“ ale v podstate politický aktivizmus, taký, ktorý sa snaží získať všetky progresívne záležitosti radikálnej ľavice – aj niektoré dosť desivé, akým je „Projekt smrť v Amerike“. Je pochopiteľné, že Soros chce, aby sa jeho podpora takýchto záležitostí nazývala „filantropiou“. Je neospravedlniteľné, aby médiá prijímali také označenie za bernú mincu a dokonca propagovali jeho myšlienky tak, ako to robí Financial Times. Soros v skutočnosti využíva to, čomu hovorí „filantropia“, na spochybnenie zvyšných základov dobrého života, tradičných hodnôt a postojov v Amerike a po celom svete.

Sorosove „filantropické“ aktivity v Amerike boli otestované vo veľkej miere aj v zahraničí. Jeho zahraničná sieť „mimovládnych organizácií“ je aktívna najmä vo východnej Európe. Sústreďuje sa v Inštitúte otvorenej spoločnosti (OSI) v New Yorku, ktorý financuje sieť dcérskych spoločností vo viac než 50 krajinách a má finančnú dotáciu okolo 20 miliárd dolárov. Už v roku 1994 jeho nadácie minuli celkovo 300 miliónov dolárov; do roku 1998 tá suma vzrástla na 574 miliónov dolárov. To sú na východnú Európu naozaj veľké sumy peňazí, pričom ich účinok na vytypovanú spoločnosť je omnoho väčší, než aký by prinieslo „vrazenie“ rovnakej sumy na Západe.

Jeho mnohé nadácie tvrdia, že majú záväzok „vybudovať a udržiavať infraštruktúru a inštitúcie otvorenej spoločnosti.“ Čo to v praxi znamená je jasné z ich ovocia. Pokiaľ ide o programy týkajúce sa „zdravia žien“ v strednej a juhovýchodnej Európe, napríklad, márne by ste hľadali programy na odhalenie rakoviny prsníka alebo predpôrodnú či popôrodnú starostlivosť. Nie, Sorosovým hlavným cieľom je „zlepšiť kvalitu potratových služieb“. V súlade s tým sa jeho Program verejného zdravia zameriava na uvedenie ľahko dostupných potratov v Albánsku, Lotyšsku, Litve a Slovensku a na uvedenie potratov pomocou manuálnej vákuovej aspirácie (MVA) v Macedónsku, Moldavsku a Rusku. Prečo Soros tak nadšene podporuje viac potratov vo východnej Európe? Preľudnenie nemôže byť dôvodom: región zažíva demografický kolaps a má jednu z najnižších mier pôrodnosti na svete. Odpoveďou nemôže byť ani nedostupnosť potratov: len päť európskych krajín malo v roku 2000 viac potratov než pôrodov: Ruská federácia, Bulharsko, Bielorusku, Rumunsko a Ukrajina. Logickou odpoveďou je, že Soros chce, aby sa na tento svet narodilo čo najmenej Východoeurópanov.

Sorosove „Programy verejného zdravia“ navyše „podporujú iniciatívy zameriavajúce sa na konkrétne zdravotné potreby niekoľkých marginalizovaných komunít,“ ako sú ľudia trpiaci AIDS, a podporuje „minimalizáciu rizík“, sústreďujúcu sa na výmenu ihiel/striekačiek a dodávku metadónu závislým. Začínajúc koncom 90-tych rokov, Sorosova sieť naštartovala predtým neexistujúci „gay“ aktivizmus v takmer všetkých oblastiach svojho pôsobenia. Kampaň za „práva“ LGBT sa už dávno premenila na agresívny politický aktivizmus a požaduje mimoriadne zaobchádzanie po celej východnej Európe.

Vzdelávanie je kľúčovým pilierom Sorosových aktivít. Jeho leitmotívom je oficiálne vyhlásenie, že „nikto nemá monopol na pravdu“ a že „občianske vzdelávanie“ by malo nahradiť starý „autoritársky“ model. Aj za vlády komunizmu si východná Európa zachovala vysoké vzdelávacie štandardy, ale Sorosova nadácia sa usiluje nahradiť starý systém konceptom škôl ako „cvičísk“ pre „neobmedzené vyjadrenie osobností študentov v procese rovnocennej interakcie s učiteľským zborom, a teda prekonanie zaostalého konceptu autority a disciplíny, zakoreneného v despotickom dedičstve patriarchálnej minulosti.“ V Sorosovom systéme nie je účelom vzdelávania „nadobudnutie vedomostí“: učiteľ sa má stať „projektantom“ triedy a jeho vzťah so študentmi sa má zakladať na „partnerstve“. Sorosovi reformátori tiež trvajú na aktívnej úlohe školy vo vyvažovaní údajne nezdravého vplyvu rodiny na študentov, ktorý „stále nesie odtlačok nacionalistických, sexistických, rasistických a homofóbnych predsudkov, ktoré sú v spoločnosti celkovo hojne rozšírené.“

„Rasizmus“ je Sorosovou pravidelnou obsesiou, ale má problém nájsť ho v rasovo nerozmanitých krajinách východnej Európy. Vyriešil to identifikáciou a vyhradením skupiny obetí – cigánov („Rómov“). Jeho chránenci pred desiatimi rokmi začali prichádzať s požiadavkami na politiku na „ochranu“ tejto skupiny: výchova učiteľov a úradníkov proti predsudkom; integrácia rómskej histórie a kultúry do učebníc na všetkých úrovniach; právne prikázané programy pozitívnej diskriminácie pre Rómov; daňové stimuly pre zamestnávateľov, ktorí ich zamestnajú; prístup k nízko-úrokovým pôžičkám pre malé rodinné rómske podniky; vyčlenenie niekoľkých percent verejných tendrov pre rómskej firmy; legislatíva na boj proti „rasizmu a diskriminácii“ pri bývaní; prijatie „komplexnej antidiskriminačnej legislatívy“; vytvorenie mechanizmov na „monitorovanie zavádzania antidiskriminačnej legislatívy a pomoc obetiam rasovej diskriminácie pri hľadaní riešení“; uznanie „rómskeho otroctva a holokaustu prostredníctvom verejného ospravedlnenia spolu s bezodkladným prijatím balíka nápravných opatrení“ vládou. Odvetvie rasových vzťahov už existuje, spolu so samoúčelnou agendou nachádzania „diskriminácie“, aby sa toto odvetvie navždy zachovalo.

Aby normalizoval svoju agendu u cieľového obyvateľstva, milióny Východoeurópanov sú násilne kŕmené dennou dávkou agitky OSI „Sorosovými médiami“ (ten pojem je v súčasnosti zaužívaný vo viac než desiatke jazykov). Vo všetkých postkomunistických krajinách sa Soros spolieha na synov a dcéry starého komunistického zriadenia, u ktorých je menšia pravdepodobnosť, že budú nakazení akýmikoľvek atavistickými stopami svojej rodnej zeme, kultúry a tradície. Porovnanie s oddielmi janičiarov z Osmanskej ríše je výstižnejšie než s komunistickou stranou. Noví janičiari, tak ako starí, musia svoje renomé dokázať tým, že budú zanietenejší než samotný majster.

Sorosova agenda vo svetových záležitostiach je očividná vďaka skutočnosti, že v priebehu rokov patrili medzi prominentov jeho „Medzinárodnej krízovej skupiny“ generál Wesley Clark (na dôchodku), ktorý velil silám NATO vo vojne proti Srbsku v roku 1999; Louise Arbour, bývalý hlavný žalobca tribunálu pre vojnové zločiny v Juhoslávii v Haagu; bývalý štátny podtajomník Morton Abramowitz a Zbigniew Brzezinski. Soros je tiež kľúčovým hráčom za Inštitútom mieru Spojených štátov, Národnej nadácie pre demokraciu, Human Rights Watch a Amnesty International. Tieto skupiny nevyužíva len na ovplyvňovanie, ale aj na vytváranie správ, agendy a verejnej mienky na podporu cieľov, ktorými sú, v skratke, kontrola sveta, jeho prírodných zdrojov a oslabenie národnej suverenity tradičných národných štátov, predovšetkým v Európe.

Soros opakovane priznal, že ako dieťa mal „mesiášske fantázie“, dokonca veril, že je boh. Jeho aktivity naznačujú, že tá predstava už dávno vyzrela do premysleného akčného plánu. Jeho opovážlivosť vyráža dych, no neprekvapuje; klamanie je jeho povolaním. George Soros je nebojácny a hrdý podporovateľ každého jedného kľúčového príznaku úpadku Západu, megaloman, ktorý v profile magazínu New Yorker z roku 1995 rozjímal nad paralelami medzi sebou a bohom zo Starého zákona a poznamenal, že ako dieťa o sebe uvažoval ako o nadčloveku. Teraz, keď je starý, si očividne nie len myslí, ale aj vie, že je nadčlovek. Jeho túžba po božskej absolútnej slobode človeka sa nedá zastaviť, s výnimkou slobody vybrať si smrť namiesto života.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Srdja Trifkovic

O ::prop

8 komentárov

  1. Kult smrti – s týmto výrazom mám dlhodobo problém, jednoducho je to nezmysel. Naopak, my žijeme skôr v dobe uctievania a ochrany aj toho napodradnejšieho a najnezdravšieho života vôbec. V dávnejšej minulosti mali ľudia odlišný postoj k ľudskému životu ako dnes. Infanticída bola napr. povolená prax v starovekom Ríme aj v Grécku. V stredoveku zase, keď sa narodil tzv. netvor, tak ho ľudia tiež kľudne mohli zabiť – štát sa nestaral. Štát sa nestaral ani pokiaľ išlo o tzv. súboje cti, kedy sa dvaja chlapi dohodli, že budú pre nejaký spor bojovať na život a smrť. A mám vôbec spomínať existenciu trestu smrti po väčšinu ľudských dejín? V stredoveku sa popravovalo ostošešť za rozmanité delikty, aj také, ktoré by sa považovali dnes za banálne – a to malo svoje pozitívne, eugenické účinky (postupne sa zredukovali u populácie násilné či kriminálne tendencie).

    Takže nie, my dnes nemáme kult smrti. Naopak žijeme v časoch, keď sa policajti boja použiť akékoľvek násilie voči zločincovi, nieto zastreliť kriminálneho agresora, ak ide o chránenú rasovú menšinu a pobrežné stráže nám tu zachraňujú topiacich sa invazistov.

    • Roland, klinec po hlavičke. Je to ale kult smrti – smrti zdravej bielej spoločnosti.

      • Áno, v takomto zmysle súhlasím. Ja som mal skôr na mysli všeobecný prístup. Dnes sa na hodnotu ľudského života kladie veľmi silný dôraz – určite aspoň v západnej spoločnosti. Ide skôr o to, že pojem kultúra smrti sa takmer výlučne používa v cirkevných kruhoch v súvislosti s potratmi a eutanáziou (druhé menované je ešte väčšie tabu, hoci z môjho pohľadu je to menej problematická otázka ako potraty. Zaujímavé, poznám veľa ľudí, aj medzi starými a veriacimi, ktorí by boli za legalizáciu. BIas proti eutanázii je jednoducho zase len teológia, nie záujem o racionalitu, slobodu či pragmatické riešenie).

        • Osobne by som bol rád, ak by sa v mainstríme otvorila racionálna diskusia na tieto témy. Ale skutočne racionálna diskusia, bez ideologickej či náboženskej záťaže.

          • Diskusia sa nevytvorí ani na slobodnom webe, nie to v mainstreame. A bez irónie neviem, čo si predstavuješ „bez ideologickej a náboženskej záťaže“. Ak by ľudia nemali náboženskú záťaž, ľahko by sa dohodli.

            ( čo sa týka eutanázie – množstvo toho, čo sa deje v nemocniciach, je eutanázia – ale ja by som to radšej do diskusie ani nevyťahoval, pretože ešte aj táto reálna posledná malá pomoc by bola hysterizovaná a ľudí by nechali ešte viac trpieť horšie ako psov (lebo psov, ako vieme, trápiť zväčša nenechávajú) )

        • Nejaká diskusia samozrejme prebehla a prebieha (aj medzi odborníkmi a akademikmi, či už z radov lekárov, právnikov, filozofov a pod.). Veď napokon sú tu už krajiny, ktoré eutanáziu (dobrovoľnú a v prípade ťažko chorých) zaviedli (Holandsko, Belgicko, Švajčiarsko, napríklad). A čo sa stalo? Zrútil sa im svet? Vôbec nie. Spoločnosti sa kvôli eutanázii nezrúti.

          Si spomínam akú hystériu spôsobili slová jednej českej právničky ohľadne dobrovoľnej eutanázie ťažko postihnutých detí: https://www.hlavnespravy.sk/sokujuce-slova-pravnicky-ligy-ludskych-prav-dajme-rodicom-deti-s-autizmom-moznost-eutanazie/1613560

          Hej, a vraj alternatíva, a pritom sú to práve HS a im podobní, ktorí v skutočnosti prezentujú ten najviac „slniečkársky“ a „ne-alternatívny“ postoj, hehe. Je to ukážka typickej morálnej paniky („nakoniec nás budú vlády zabíjať aj nedobrovoľne“). A tá sa aj historicky ukázala byť väčšinou neopodstatnená. V minulosti sa ľudia báli aj pitiev alebo transplantácie orgánov či tranfúzie krvi (aj katolícka cirkev bola pôvodne proti transplantácii orgánov). Rovnako sa báli i lietadiel a áut a množstva iných nových vecí. To je jednoducho tá ľudská poverčivosť.

          Neviem, ale ja by som bol aj za dobrovoľnú eutanáziu pre starých ľudí, povedzme od veku 70 rokov. Mohlo by to aspoň do istej miery zredukovať problém s dôchodkovým systémom. Nejedenkrát som počul starých ľudí sťažovať sa ako ich to tu už nebaví, ako nechcú byť príťažou pre rodinu a štát či zomierať nedôstojne v plienkach a v ústave a nevedia sa už dočkať „večného pokoja“. Moja nebohá babka bola podobný prípad (a áno, podporovala právo na eutanáziu, hoci bola veriaca katolíčka).

    • Veľmi správny postreh.

      Si človek pripomenie, že aj „alternatíva“, vrátane nás, má tendenciu zapadať do slniečkarskych fráz, a človek si to ani nevšimne.

      Pojem „kult smrti“ je niekedy ako skratka možno použiteľný, ale celkovo nevystihuje dobre motiváciu tých zmrdov, a je navyše skučavo slabošský – presne ako píšeš.

  2. Soros je zlo. jeho síť má prsty všude. Neziskovky, EU, USA – demorkatická strana, dokonce i katiolická cirkvev. Dávejme si na něj pozor.
    http://www.epshark.cz/clanek/219/sorosuv-globalni-vliv

Pridaj komentár