Domov / Hlavná strana / Analýza / Fašizmus ako ho nepoznáme…

Fašizmus ako ho nepoznáme…

Autor: SITRA AHRA

Definícia fašizmu

Definícia nie je jednoduchá. Fašizmus nemá knihu o svojom vzniku, ako ju má napr. Biblia, alebo Marxov komunistický „Das Kapital“. Máme Hitlerov „Mein Kampf“, ale to tiež nie je ani tak definícia, ako projekcia toho, čo chcel Hitler urobiť pre Nemecko.

Mussoliniho “The Doctrine of Fascism“, vydaná v roku 1932, bola napísaná dlho potom, ako bol fašizmus v Taliansku nastolený. Pokiaľ sa fašizmus vyvinul ako ideológia, vznikol ako reakcia na komunizmus a k tomu náležiace sociálne témy, ktoré ohrozovali pohodlný a tradičný spôsob života.

Meno je dosť jasné. Bolo uvedené Mussolinim, ktorý sníval viesť svoj národ, v snahe o takú moc, aká bola dosiahnutá v dňoch starého Rímskeho Impéria. V tých dňoch zväzok brestových alebo brezových prútov, z ktorých vyčnievala sekera, bol nesený pred rímskym magistrátom. Známy ako „fasces“ vyjadroval moc magistrátu dekapitovať (poprava odseknutím hlavy) a bol symbolom autority. Bolo to teda od slova „fasces“, od ktorého vzniklo pomenovamie “fašizmus“.

(Nepripomína tento sväzok prútov (3 prúty) povesť o Svätoplukovi a jeho troch synoch, keď ich poučoval o svornosti? Pritom však nepovažujeme Svätopluka za otca fašizmu.)

Fašizmus je často zrovnávaný s jasnými slovami v slovníku. Bol nazývaný “diktatúra“, to znamená formu vlády, v ktorej absolútna moc je sústredená v rukách diktátora, alebo malej skupiny, “kliky“, zvyčajne z armádnych kruhov.

Bol tiež nazývaný “autoritatívny“, čo vlastne znamená to isté. Tieto názvy sa hodia, ale necharakterizujú fašizmus úplne. Španielsko a Portugalsko (až do politickej zmeny v roku 1976, spoločne s mnohými juhoamerickými štátmi v Južnej Amerike, môžu byť označené ako “autoritatívne diktatúry“, ale boli závislé na armáde a tradičnej byrokracii, bez masovej podpory, ktorá charakterizuje fašizmus. V takej diktatúre, keď občan nespôsobuje politický problém, keď cirkev, univerzity a trh sú nechané na pokoji, postupujú podľa vlastných metód. Fašizmus, na druhej strane, udržiava všemožnými spôsobmi prísnu kontrolu skoro vo všetkých aspektoch života. Toto je “totalitarizmus“, ktorý sa najbližšie približuje ku ktorémukoľvek slovu, charakterizujúcemu fašizmus.

A predsa, pojem “totalitarizmus“ zahrňuje ako “fašizmus“, tak aj jeho najúhlavnejšieho nepriateľa – “komunizmus“.

V skutočnosti – komunizmus a fašizmus – majú mnoho spoločného. Obidva majú len jednu politickú stranu. V obidvoch podlieha ekonomický život riadeniu jednej strany, teda zlikvidovanie únií a koniec voľnému súťaženiu. Čo sa týka voľného súťaženia, komunizmus – v prevažnej väčšine – jednoducho odstránil obchod a priemysel zo súkromného vlastníctva, zatiaľ čo fašizmus povzbudzuje ziskovú existenciu v súkromných rukách, pokiaľ slúžia štátnym záujmom.

Obidva, komunizmus aj fašizmus, sú v úzkom kontakte s druhými národmi, sociálne, kultúrne a ekonomicky. Obidva však obmedzujú občianske slobody do bodu úplného vymiznutia a uplatňujú tvrdú cenzúru politickej kritiky.

Ak sú však podobné v praktikách, sú ďaleko rozdielne v teórii a v sociálnych ambíciách. Zatiaľ čo komunizmus sa prehlasuje za ateistický, fašizmus sa nakláňa k náboženstvu potiaľ, pokiaľ náboženstvo sa nedostane do rozporu s vládnucou mocou. Obidva volajú po svetovom boji, ale komunizmus (považujúc sa za “preddemokratický“ a “predpriemyselný“) požaduje triedny boj a boj pracujúceho “smerom hore“. Na druhej strane, fašizmus “postdemokratický“ a „postpriemyselný“, musí udržovať svoju “vyššiu triedu priemyselníkov“.

V skutočnosti, skôr psychologický prístup k fašizmu by ho jednoducho definoval ako reakciu na strach z komunizmu.

Mussolini, ktorý to mal všetko pod kontrolou, charakterizoval svoj výtvor ako “organizovaná koncentrovaná autoritatívna demokracia na národnom základe“. (“Opera Omnia di Benito Mussolini“ /Florence, 1951/, XXIX, 2.)

Jasne a v krátkosti, nazýval to “náboženstvo“. Komunista Lev Trockij (Bronstein) bol bližšie, keď to nazval ako “kapitalistickú reakciu“. Franklin Delano Roosevelt považoval fašizmus za „vlastníctvo vlády jednotlivcom, skupinou, alebo akoukoľvek inou kontrolujúcou mocou“ a aj keď fašizmus prekvital, bolo nejasné, čo vlastne reprezentuje.

Aby sme rozdelili tento problém najprv do troch aspektov, môžeme si položiť nasledujúce otázky:

Kto sú fašisti? Ako sa zmocnia moci? A konečne, v čom spočíva ich záujem?

Objasnime si najprv identitu fašistov.

Začínajú vodcom, obdarovaným schopnosťou slovného prejavu vyjadriť strach u veľkej časti populácie. Pre túto časť je charizmatický, neomylný, skoro božský. V každej triede na školách v Taliansku visel portrét il Duceho, s podtitulom “Mussolini má vždy pravdu“. Za vodcom je odhodlaná skupina, 24-hodinoví členovia strany. Prijímajú jeho rozkazy bez pýtania. Potom je tu veľká časť voliaceho publika. Keďže fašizmus je v podstate reakcia na komunizmus, príťažlivý bude prirodzene k tým skupinám, ktorých sociálne a ekonomické pozície sú ohrozené komunizmom. Toto je teda konzervatívna skupina, obzvlášť nižšia – stredná vrstva v blízkom susedstve s komunistickými robotníkmi a priemyselníkmi a vlastníkmi pozemkov, ktorých “impéria“ môžu byť skonfiškované.

Ďalšia skupina, ktorá ani nie tak zo strachu, ale zo získania priazne a výhod, je armáda, pretože im je pridelená úloha urobiť štát silným medzi národmi sveta.

Ako sa fašisti dostali k moci? Niektorí skúšali silu a násilie. Hitler to skúsil v roku 1923 a zlyhal. Potom sa teda priklonil ku prijateľným politickým cestám, ako to urobil Mussolini. Stranícky nábor bol prevažne zo strednej vrstvy, teda tie konzervatívne elementy, ktoré najviac pociťovali bezprostrednú hrozbu od ľavice. Z nich sa regrutovali tzv. “úderné skupiny“ (“shock troops“, “storm-troopers“). Druhá podpora, viac finančná ako fyzická, bola požadovaná z kruhov “vyššej triedy“, prosperujúcich vlastníkov pozemkov a priemyselníkov, pre ktorých hrozba z komunizmu bola, i keď nie bezprostredná, ale omnoho viac dramatická.

Uvážené celosvetovo, len málo fašistických skupín vyrástlo nad štatút minoritných strán. Niektoré však dosiahli moc v rámci národných štátov. Vyjadrené politicky, jednotlivec prestal existovať. Strana sa stala štátom. Podniky, priemysel, poľnohospodárstvo, sú podporované a ochraňované tarifami a sú regulované v záujme národnej sebestačnosti.

Teda v záujme vyčerpávajúcej definície tradičného fašizmu, môžeme ho opísať ako pohltenie a kontrolu ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych aspektov štátu, malou skupinou aktivistov, podporovaných veľkým segmentom konzervatívnych stredných a vyšších vrstiev, obávajúcich sa „ľavice“ komunistických robotníkov, do bodu, že štát sa stane silne nacionalistickým a proti-komunistickým.

Korene Fašizmu

Historicky, všetky väčšie sociálno-politické “izmy“ vyklíčili v Európe, hlavne v štyroch vedúcich krajinách: Anglicko, Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Všetky tieto politické systémy vyrástli z Priemyselnej revolúcie. Najskôr, i keď nie tak teoreticky, ako skôr prirodzená odpoveď k rapídnej industrializácii, sa objavil kapitalizmus s jeho individuálnym hromadením bohatstva a jeho súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Ostáva i dnes silným, i keď meniacim sa “izmom“.

Ako reakcia na ekonomické vydieranie kapitalizmu, demokratický socializmus a komunizmus, ktoré sa vyvinuli vedľa seba, stále sa vo veľkom vynárajú vo svetovej politike. Ako generálne pravidlo, môžeme ich medzi sebou rozoznať, ak si všimneme ako demokratický socializmus, preferujúci vlastníctvo prvotných výrobných prostriedkov vládou, našiel postupné prijatie vo viacerých pokročilejších a priemyselnejších krajinách, presviedčaním a volebnými urnami, skôr ako silou a násilím. Komunizmus s jeho revolučným programom riadeným ku tým istým ekonomickým cieľom ako demokratický socializmus, sa uchýlil všade ku krvavému zvrhnutiu kapitalizmu, ale stretol sa s veľmi malým úspechom tam, kde pôvodný systém bol pevne zakorenený. Neočakávane, ujal sa v zaostalých poľnohospodárskych lokáciách, ako Rusko a Čína. Avšak po chaose nasledujúcom po druhej svetovej vojne bol všade skutočnou hrozbou a z tejto hrozby fašizmus čerpal svoju explozívnu a sebazničujúcu silu.

Keď uvažujeme o fašizme, musíme zvážiť jeho meteorický vzostup po prvej svetovej vojne. Obyčajne, v prvom rade uvažujeme o Nemecku, potom o Taliansku, zriedkakedy o Francúzsku, ale v pátraní po koreňoch tohto “izmu“, musíme zvrátiť toto poradie.

Francúzsko bolo prvé, ktoré sa zbavilo dedičného kráľovstva násilnou revolúciou pred ukončením 18. storočia. Pôvodne bola cieľom konštitučná monarchia, ale v zúrivosti revolúcie kráľ išiel pod gilotínu. Republikánska vláda sa z chaosu nikdy jasne neuviedla a i keď revolúcia ustanovila domnelú formu demokracie, hlboké úpravy pod povrchom nemali čas sa primerane vyvinúť.

Fašizmus v Taliansku sa zrodil počas búrlivých rokov ktoré nasledovali po prvej svetovej vojne. Ako Nemecko, aj Taliansko sa zjednotilo len koncom devätnásteho storočia, a zatiaľ čo Nemecko bolo bohaté a priemyselné, Taliansko bolo chudobné. V roku 1903, Enrico Corradini, učiteľ a spisovateľ, založil nacionalistický žurnál “Il Regno“. Ako “Action Francais“, zavrhol parlamentnú formu vlády, demokraciu, socializmus a buržoáznu spoločnosť, ako prehnane opatrnícku, pacifistickú a zbabelú.

V roku 1910 bola sformovaná nová talianska Národná strana, ktorá dala politickú moc ideám Corradiniho. V pohľade späť na časy starého Ríma, jeho podporovatelia požadovali okupáciu Lýbie v Afrike, ktorá bola kedysi časťou Rímskeho impéria. Jediným väčším rozdielom od francúzskych “predfašistov“ bol nedostatok antisemitizmu. V Taliansku bolo málo Židov a nebol dôvod pre predpojatosť proti nim, pokiaľ takéto dôvody neboli importované z Nemecka počas druhej svetovej vojny.

Talianska okupácia Lýbie začala v roku 1911 a je zaujímavé si povšimnúť, že Benito Mussolini bol v tom čase žiariacim svetlom Talianskej strany a vydavateľ straníckeho orgánu v Miláne, nazvaného “Avanti“, ktorý vyzdvihoval “vrstvu“, nie národné snahy. Jeho odpor proti (vládou požadovanej) okupácii Lýbie, bol tak veľký – útok, ktorý o niekoľko rokov neskoršie zahájil on sám – že skončil vo väzení.

Tri roky neskôr, v roku 1914, bol tak isto rozhodne proti účasti v prvej svetovej vojne, nazývajúc ju kapitalistickou vojnou, ale vojnová horúčka rástla. 24. mája 1915 Taliansko vstúpilo do vojny, rozumne si vyberúc stranu Spojencov, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou úspešná.

Fašistická éra v Taliansku

Počiatočné názory Benita Mussoliniho neboli veľmi vzdialené od názorov komunistov. Ako syn anarchistického socialistu, poznal “chlebové“ vzbury. Ako murár sa naučil nenávidieť svojich “šéfov“, a súhlasil s “červenými“, že buržoázny svet vykorisťuje pracujúcich. Od učenia v škole, ktoré mu dalo nevýznamné postavenie, Mussolini sa presunul do žurnalizmu a v roku 1909 začal vydávať socialistické noviny “Il Popolo“ v Trentine. Bolo tŕňom v jeho oku, že Trentino, oblasť v severovýchodnom regióne Tyrolska, ktorú považoval za prirodzenú časť Talianska bola vtedy vlastníctvom Rakúska. Jeho veľký úspech s “Il Popolo“ mu zaistil postup do oficiálnych socialistických novín “Avanti“. Sformuloval sa ako socialista. Bol “hlasom strany“, ale dokonca, aj keď postúpil až k vrcholu, blížil sa k politickému odkloneniu z cesty.

Vojnová horúčka zachvátila celú Európu a Mussolini nemohol ďalej tolerovať socialistické neutrálne postavenie. Momentálne bol bez zamestnania a keď založil militantný “Il Popolo d’ltalia“, bol vylúčený zo Socialistickej strany.

Oslobodený od jeho socialistických záväzkov, Mussolini založil “Fascia d’azione rivoluzionaria“, skupinu, ktorá propagovala intervenciu Talianska vo vojne. Stále chcel Trentino, ako aj mať svoju vojnu, ktorá sa mu zdala atraktívna. Len mier, ktorý nasledoval, bol škaredý. Videl v roku 1919, ako ovocie víťazstva bolo zmetené vlnou komunizmu šíriacou sa zo severu Talianska, a 23. marca toho roku urobil osudný krok. S niekoľko tuctami poslucháčov, hlavne veteránmi úderných oddielov “Arditi“, oživil svoju skupinu Fascia, ktorú teraz nazval “Fasci di Combattimento“. Táto udalosť znamenala inauguráciu fašistickej strany, gratuláciami veteránom, popretie imperialistických snáh, dokonca potvrdenie Wilsonionizmu, čo znamená sebaurčenie. V tom čase Mussolini nemal na mysli žiadnu doktrínu, ale mal radosť z toho, že o mesiac neskoršie zhorela “Avanti“.

Po celú tú dobu rástla nezamestnanosť, štrajky, inflácia a strach z komunistickej revolúcie. Odpovedajúc na tento strach, Mussolini sa oddal organizovaniu jeho čiernych košieľ, známe ako “Squadre“, na terorizovanie a zlomenie ľavicových štrajkujúcich. Pre konzervatívnych vlastníkov pozemkov, ktorí už videli padať ich majetky do rúk “červených“, a pre priemyselníkov, ktorí už videli svoje “impéria“ skonfiškované, Mussolini bol symbolom zákona a poriadku. Spoločný nepriateľ zdola ich nútil držať spolu a postupne bývalý socialista prejavil lojalitu s triedou, s ktorou predtým tak dlho opovrhoval.

Táto zmena prebehla bez mučivých výčitiek sebe samému, ako Mussolini neskoršie priznal, “Náš program je jednoduchý, chceme vládnuť Taliansku. Žiadali od nás program, ale tých je už príliš mnoho. To nie sú programy, ktorými chceme zachrániť Taliansko, ale muži a sila vôle.“ Akokoľvek, platforma vyjadrená na stránkach jeho novín prezrádzala také predsavzatia, ako zrušenie Senátu, reorganizácia verejnej dopravy, odstupňované dane a špeciálne zahraničná politika, ktorá umožní Taliansku jeho oprávnené miesto medzi civilizovanými krajinami sveta. Výsledky prieskumu (polls), však boli znepokojujúce. Socialisti dopadli veľmi dobre, ale fašizmus, ktorý sa ešte plne neidentifikoval s konzervatívnou pravicou, ako sa zdalo v roku 1919, sa ocitol na mŕtvom bode. Identifikácia ešte dlho neprichádzala. Nižšia stredná vrstva, mučená infláciou, bola rastúcim prameňom pre získavanie, zatiaľ čo finančné podpory začali prichádzať od priemyselníkov a veľkých majiteľov pozemkov. Dokonca aj armáda, tradične konzervatívna, dobre podporovaná a antikomunistická, favorizovala Mussoliniho. V októbri 1920 mu dala oficiálne požehnanie, keď bol ministrom vojny vydaný obežník, ponúkajúci štyri pätiny ich bývalých platov demobilizovaným dôstojníkom, ktorí vstúpili do Fasci di Combattimento.

Proti Mussoliniho čiernym košeliam, s čiapkami vyzdobenými ornamentmi, ľavičiari organizovali svojich “Arditi del Popolo“ v červených košeliach (Ľudové úderné oddiely). Vraždy a podpaľačstvo bolo na dennom poriadku a v polovici leta 1922 boli socialisti dohnaní k zúfalým prostriedkom. 1. augusta bola masívnym štrajkom narušená doprava. Vláda bola bezmocná v boji s výslednými efektami. Taliansko bolo paralyzované a potrebovalo záchrancu. Mussolini, od toho času všeobecne nazývaný “il Duce“ (Vodca), nebol nepripravený. Dal vláde 48 hodín na zásah a po uplynutí toho času prebral so svojimi fašistami verejnú dopravu.

Mussolini bol zrazu jedinou silou zákona a poriadku v Taliansku. Začal hovoriť o riadení krajiny a 21. októbra prehlásil: “Je čas, aby šíp opustil luk.“ Bolo to poetické vyjadrenie k chystanému pochodu na Rím. Kráľ, predstaviac si sto tisíc čiernych košieľ pochodujúc starými rímskymi cestami do svätého mesta, pozval Mussoliniho, aby ho prišiel navštíviť. 8. októbra 1922 Mussolini nastúpil v Miláne do rímskeho expresu a odvtedy talianske železnice premávali presne na čas.

Taliansky kráľ Viktor Emanuel III. bol vládcom len podľa mena. Jeho povojnová vláda bola charakterizovaná neskúsenosťou a neschopnosťou riešiť problémy doma ako aj za hranicami. Mussolini, ktorý teraz úspešne zasadol do kresla premiéra, mal menej skúseností, čo sa týka vládnutia, ako jeho predchodca, ale nebol neschopný a nebál sa činu. V očiach Viktora Emanuela sa zdal byť obranou proti hrozbe komunizmu, ktorá hrozila zlikvidovať symbolické pozostatky kráľovstva. Na čas, Mussolini sa zdal dobrou vecou pre Taliansko. Jeho začínajúci kabinet sľuboval príchod tolerantnosti, lebo len niekoľkí členovia patrili k fašistom. Zvyšok boli tradiční konzervatívci.

Mussolini nebol spokojný s riadením vlády. Ako fašista bol odhodlaný kontrolovať aj ekonómiu. Základný dôležitý zákon z 3. apríla 1926 zaviedol šesť ekonomických sektorov, v ktorých práca a kapitál mali byť reprezentované národnými konfederáciami zamestnancov a zamestnaných. Tieto ekonomické korporácie boli, samozrejme, pod štátnou kontrolou, čo znamenalo pod kontrolou strany. Tento systém bol snom korporatívneho štátu, ktorý bol ideálom, formulovaným konzervatívnymi mysliteľmi na odvrátenie obidvoch, komunizmu a liberálneho kapitalizmu. Ako toto Mussolini predvídal, taliansky národ by bol živý organizmus s jediným prospektom, organizmus, ktorý by bol väčší ako jednotlivci alebo skupiny, ktoré ho ustanovili.

Taliansko dokázalo zmierniť depresiu. Verejné práce napredovali, prístavy sa zdokonalili, autostrády sa budovali, železnice elektrifikovali. Pontínske močariny južne od Ríma boli odvodnené pridajúc 1.5 milióna akrov úrodnej zeme k tej, ktorá už bola k dispozícii hladnému obyvateľstvu. K roku 1933 bolo získaných celkovo 9 miliónov akrov. Každý mal prácu. Nebolo štrajkov, lebo štrajky boli striktne zakázané. Zisky sa hrnuli, hrozba komunizmu bola zažehnaná a pohľad na ekonomický vrchol bol skutočne jasný.

V roku 1929 ostala v Taliansku okrem fašistickej strany a starej vládnucej kasty, ktorá stále ešte čiastočne reprezentovala nejakú moc, len jedna mohutná sila. Tou silou bola cirkev, ale dokonca aj tu il Duce triumfoval. Od roku 1870 pápež odmietal uznať taliansku vládu, nazývajúc samého seba “väzňom Vatikánu“ v opozícii ku všetkému, čo sa zdalo poznačené liberalizmom, nieto ešte socializmom alebo komunizmom. Zmäkčením jeho pozície voči cirkvi, Mussolini prijal v roku 1929 “Lateran Treaties“ (Lateránske dohody), ktoré znovu ustanovili diplomatické vzťahy medzi konzervatívnou cirkvou a viac než konzervatívnym štátom, čo ho urobilo v katolíckych očiach hrdinom.

Il Duce dosiahol vrchol svojho úspechu a popularity. Priniesol Taliansku ekonomický poriadok.

Čo ešte dodať? Toto obdobie prinieslo talianskemu ľudu ohromné množstvo dobrého, pokiaľ “Agentur of the Illuminati“ sa zmocnili MOCI NA VRCHOLE, a postupne zmenili politiku vedúcich do bodu, keď boli zavedení do rozličných konšpirácií, ktoré umožnili iluminátom v roku 1939, aby sa Angličania a Francúzi, Nemci a Taliani vrhli jeden druhému na hrdlá.

Ale fašistické Taliansko, ako partner Nemecka, bolo nespoľahlivé, ako to ďalšia história tak tragicky potvrdila.

A “Dark Forces” (“in Time”) – tie samé, ktoré sú vtelené medzinárodnému židovstvu – boli, napriek Fašizmu, úžasne aktívne cez Katolícku Cirkev tejto “dvojičky slobodomurárstva”, (šokujúce, ako sa tieto slová môžu zdať nábožným katolíkom a proti všetkým verejným prejavom obidvoch, katolíckych vodcov a Majstrov Lóží, prejavy, vzťahujúce sa vraj na “oddelenosť “obidvoch a ich vzájomné “nepriateľstvo”.

Kedysi, mocný muž v Ríme, s ktorého bezpodmienečnou spoluprácou mohol A.Hitler absolútne počítať – Mussolini, jeho osobný priateľ – nebol fašistickým Talianskom; v skutočnosti bol menej mocný, ako sa zdal. A samotný Fašizmus, nebol Národný Socializmus, naproti tomu, čo si toľkí “hateri” obidvoch, ako sa zdá, mysleli.

Bol to politický – a ekonomický systém; nič viac, ako politické krédo/doktrína; a inšpirovala Hnutie praktického a bezprostredného významu – závislého na čase, nie kozmického rozsahu.

Nezaťažila všetkých tlakom – dôležitej idey rasy a ideálom rasovej čistoty, ako Národný Socializmus.

Spracoval: SITRA AHRA, www.protiprudu.org

O ::prop

17 komentárov

  1. maršal Žukov

    Slušné, Sitra, ako vždy…
    Myslím, že idea rasovej čistoty a celkovo národný aspekt bol v Nemecku silným pozitívnym sťeľovacím faktorom. Ani v Taliansku by to nebolo záťažou, naopak.

  2. To, kedy komunisti začali slovom fašizmus označovať všetko absolútne zlé, vieme pomerne presne. Bolo to na XI. plenárnom zasadaní EKI (Exekutíva Kominterny) v marci – apríli v roku 1931. Týmto slovom jednoducho pomenovali všetko, čo bolo proti komunizmu. Komunisti vnímali fašizmus jednoducho ako najväčšiu konkurenciu, ktorú za každú cenu treba odstrániť, alebo aspoň dehonestovať. Veď Mussolini sa nikdy netajil tým, že vyšiel zo socialistického hnutia a socialistom zostal celý život. Nové historické výskumy ukázali, že aj Hitler sa pôvodne prikláňal k sociálnej demokracii. Belgický socialista Hendrik de Man pomerne rýchle prišiel s varovaním, že fašisti môžu vystúpiť ako revolučná strana, ktorá vo svojom antikapitalistickom radikalizme môže súťažiť so socialistickým hnutím. Viditeľné to bolo hlavne v Nemecku, kde komunisti rátali s rýchlym víťazstvom, a kde im robili nacisti veľkú konkurenciu, a to hlavne u robotníkov. Ale už hneď tu vidno taktický významový posun a zahmlievanie pri použití slova fašizmus, pretože v Nemecku sa pojem nepoužíval, tento mal domovské právo v Taliansku, ale používal sa národný socializmus. No slovo socializmus si chceli vyhradiť výlučne pre seba. Keďže z praktickej stránky nemala kominterna veľmi čo ponúknuť a internacionalizmus nemal pre robotníkov zďaleka takú príťažlivosť ako nacionalizmus, vsadila všetko iba na verbálne odsúdenie a propagandistický jazyk. Veď napríklad vtedajší autor bestsellerov, Emil Ludwig v knihe o Mussolinim sa snažil porovnávať sovietsky a fašistický systém na príklade závodnej jedálne, ktorú navštívil v Moskve a v Ríme a vyšlo mu, že v „Moskve sú tri triedy za rôzne ceny, zatiaľ čo v Ríme všetci od ministra až po najmladšiu sekretárku jedia to isté.“ A tak všetko, čo komunistom nevyhovovalo a konkurovalo pri dobytí celého sveta, sa jednoducho nazvalo fašistické a opakovalo sa donekonečna, ako taká mantra. Zosmolili si aj nejakú definíciu, nezmyselnú ako väčšina komunistických hesiel, kde fašizmus označili za najvyššie štádium imperializmu, „diktatúru najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších živlov finančného kapitálu.“ A tak sme mali odrazu fašizmus nielen v Taliansku či v Nemecku, ale aj v neposlušnom Poľsku, Grécku, Francúzsku a úplne samozrejme aj v baltických štátoch.

  3. Aman Againsttime

    Výborný článok, ale predsa len by som ešte doplnil nejaké informácie.

    Mussolini, či celkovo talianski fašisti rasovú otázku určite neignorovali (ako je naznačené v závere textu). Mussolini zaviedol napr. rasové zákony v kolóniách. Rovnako sa riešila i židovská otázka. Je síce pravdou, že prvý Mussoliniho minister financí bol Žid (nakoniec ho v nejakej jaskyni zastrelil generál SS Kappler), ale talianski Židia snáď ani neboli Židmi. 🙂 Fakt sa ich nechcem zastávať, ale rozhodne to neboli takí zmrdi ako Áškenázi v Rusku, R-U, či v Nemecku. Vo fašistickej strane však bolo možné nájsť zúrivých anti-semitov, ako bol napr. Farinacci, ktorí na nich v tlači poukazoval, ako na nepriateľov Talianska. Talianski Židia si neskôr museli prepísať národnosť a zmeniť priezviská, vieru si mohli však ponechať. V Mussoliniho Talianskej sociálnej republike sa však už fašisti s nimi nemaznali…

    Vzťahy s cirkvou sú ďalšia zaujímavá kapitola. Mussolini (ktorý bol nielen exkomunikovaný z cirkvi, ale bol to ateista s veľkým A) v skutočnosti s pápežom perfektne vybabral. Fašistické hnutie bolo pôvodne silne anti-katolícke. Lenže v Mussoliniho krajine to vtedy bez pápežencov a monarchistov jednoducho nešlo (rovnako museli robiť kompromisy i národní socialisti voči kresťanstvu). Mussolini to však vyriešil geniálne, tým že dal pápežovi vlastný štát, takže svätý otec nemohol potom strkať svoj nos do záležitostí jeho štátu, ako to u neho bývalo zvykom, keďže už nebol občanom štátu. 🙂 Lateránsky dohody platili iba pre Talianske kráľovstvo, nie pre TSR. Tá bola presne taká akým bol fašizmus na počiatku a akým by mal byť: antiklerikálný, antimonarchistický, antikapitalistický, antikomunistický, republikánsky a syndikalistický.

    Mussoliniho hnutie bolo a je nepochybne paneurópske. Strany tohto typu naberali v tej dobe na popularite a ak by sa veci vyvinuli inak, mohli pán M a pán H vládnuť ako dediči pod orlom Ríma a Európa by dnes bola ďaleko belšia. Śkoda, no…
    Každopádne Mussolini bola podľa mňa naozaj posledný veľký Riman. 🙂

    • No, nie tak celkom. Clenmi f. Strany boli aj zidia dokonca zakladajuci. Rasovu otazku sice neignoroval ale voci zidom aj Zidom postupoval velmi zvlastne. Neviem ci Clara Petacci sama nebola zidovka. Rasovu otazku voci farebnym vsak mali dobre rozpracovanu. A to dokonca aj voci Grekom, a juznym talianom, vedeli ze su to miesanci.

  4. SITRA, ako vždy dávam klobúk dolu.

  5. Aman, mate pravdu, jeho minister financií bol žid.
    Skutočná pravda je v odpovedi Svargovi.
    Claretta Pettaci nebola židovka, ale židovka bola údajne jedna z mileniek Mussoliniho, menom Sarfatti, práve žena toho žida, ministra financií!
    Toto som sa dozvedel od môjho talianského kolegu, nemám to potvrdené evidenciou a preto to tak treba brať a v článku som to nechcel rozvádzať.
    Článok ale bude mať pokračovanie o histórii fašizmu v Európe.

    • Tak a sme doma! Zle, zle, vsetko zle. Sviatok Ester. :)))))). Zidovka s Toleda. Znova a znova ta iste chyba. Sex a peniaze. Asi mi rozumiete Sitra. Toto nie je velky muz ani vzdelany. Myslim Mussolliniho.
      Nuz ked ten maly „chlap“ riadi velkeho chlapa a zveri svoju krv najuhlavnejsiemu nepriatelovi. Nuz na konci visi. Skusime to takto.
      Mile deticky, co to tam visi za vtaka ?
      Netopier!
      Odpovedame celou vetou.
      Za vtaka tam visi netopier.

    • Vzdelany nemoze byt, ked opakuje chyby, tie zakladny chyby tych, ktorych chce nahradit. Skor by som povedal hlupak. Nuz mat svojho Olivareza a Ester sucasne, to je grandiozna dvojchyba v jednom. Tomu sa povie dvojita kontrola. Najprv zveril svoju krv nepriatelovy a potom svoju mysel jeho zene.
      Grandiozne. Od nepriatelov.

  6. To pan H. sa dostal podstatne dalej. Aj vladol kvalitnnejsiemu kmenu.
    Ale v prvom rade si dal pozor na penis. Hoci dat financie Hjalmarovi. No to nebolo dobre. Ved si aj Hjalmarika pohladklai bratia slobodomurari, dobrre si to spravil Hjalmarko, dobre, na podnose si nam ho naserviroval.

  7. Ako strucny vytah o talianskom fasizme to hodnotim vcelku fajn. Dobre. Nevidim tam popis jeho zakladnych chyb. Vojensky stali talosi ani za prd. Ekonomika po 38 uz neslapala. Nechali sa kupit mafiou, vid pribeh prefekta na sicilii. Nemal vyriesenu rasovu otazku v realite. Talianske zbrane des a hroza. Skratka taka talianska salonna diktatura. Zeny, vino, spev. Doslo chianti , vojna skoncila:))) skratka muzske bradavky a talianska armada, su zbytocne.
    Snivat o imperiu a nemat vyriesene zakladne veci je smiesne. Tolko k fasizmu. Akurat ho sprofanovali.

  8. Taliansko od neapola nizsie vratane uz nie je Taliansko.
    Jednoducho je to tak. A s cigorkami sa neda robit nic, ziadne imperiu m, ziadna ekonomika, iba zlocin.
    V tom bola jeho chyba, jeho elementarna chyba. Dalsia snivat o kolonizacii v takomto stave cire sialenstvo. Cigan nemoze kolonizovat. Koho aj.
    Ineho cigana v osade.
    A tych par arditov, tych par ciernych kosiel to nezachrani.
    Mal sa sustredit na to co mal kvalitne. Znicit mafiu. A nevstupovat do vojny.
    Takto len prehlbil upadok.

  9. Pred vojnou bolo Alfa Romeo nieco, po vojne uz islo iba dole a dole. Takto vidim aj fasizmus. Treba sa sustredit na kvalitu, rozvijat dobre geny, dobre odvetvia, dobre fajty.
    To mal robit aj Mussolini a nie somariny. Habes, grecko, albansko, libyia, rusko!:(((
    Cisty debil. Co tam chcel? Doma mal 1/3 degesov a on si ide po dalsich:))))))

  10. Vazim si Mussolliniho za vitalitu, voluntarizmus, disciplinu, ciel.
    Zlyhal na rasovej otazke. Povedane slovami Metternicha: Taliansko? Je to len geograficky pojem. Cize Rakusanom- Nemcom, to bolo jasne uz viac ako 100 rokov pred Mussolinim. Mal prijat fakt, ze Taliansko je rasovo nehomogenne. Jednoducho geny sa nedaju oklamat. A to co sa deje dnes v It. je labutia piesen. To bol dovod jeho padu.

  11. Isteze mate pravdu, Svarga. Vsak o tom je clanok.Problem j e v tom, ze obyczjne to tak nejde, ako by sme si priali.

    • :)))) Áno, a niekedy odmietame rozlíšiť, respektíve uznať čo ešte ide a čo už nemôže ísť. Z citových alebo iných dôvodov.

Pridaj komentár