Domov / Hlavná strana / Čítanie / Európske križovatky – Slovensko

Európske križovatky – Slovensko

LEKCIA MLIEČNIKA

„Idete na Slovensko? A načo? Čo je tam zaujímavé?“ Počul som to nielen od Parížanov, pevne presvedčených, že za Fontainebleau sa končí obývaný svet, ale aj od pražských snobov. „Na Slovensko? …“ Prešiel som stovky dediniek, riečky, počúval slovník nám Rusom smiešny, skúsil rozbité cesty, mám nové priateľstvo, ak chcete – novú vášeň. Videl som Slovensko. „Videli ste tam niečo?“ Koľko irónie je v tejto otázke! Naozaj, čo sa dá vidieť v takej hroznej provincii? Ak povieš ZSSR, hneď máš presnú predstavu – Volga a Ural plus budovanie nového života; Nemecko – úžasná technika, prepych, mrakodrapy, vysávače, vážené dvojičky na vreckových nožíkoch; v Taliansku naraz i trecento i fašizmus; vo Francúzsku čo krok, to fasáda z čias Ľudovíta alebo nová značka vína. Tu vieme cestovateľovi odpustiť zvedavosť, patrí sa to. Milovníkov morí láka Amerika, černosi, budhizmus… Ale Slovensko? To nie je ani štát, iba detail školského atlasu, nudný roztiahnutý okres… Čo sa tam dá vidieť?

Nebudem vyratúvať všetky dobroprajné poznámky, nebudem ospevovať nádhernú malebnosť Pohronia, tatranské plesá, piesne pastierov, hrdé držanie tela starien, staré drevené kostoly, výšivky alebo fresky. To všetko je utešené, rázovité, ale predsa len diskutabilné ako hociktorá vášeň. Poviem otvorene: na Slovensku som videl ľudí. Vari to nie je pamätihodnosť, objav, veľká vzácnosť, väčšia než všetky tie fasády, vysávače a múzeá? Vari sa pre to nevyplatí putovať tisíce a tisíce kilometrov? Pritom nesmieme zabúdať, že Slovensko nie je Kongo, nie, je v samom strede Európy. Ani zemepisne to nie je okraj, ale srdce. A tuto, pod nosom českých pivovarov, kdesi medzi kaviarňami viedenského Ringu a pričňami poľských žalárov, uprostred Malej dohody, Benešových nót, medzi šikovnou ukrutnosťou Horthyho alebo Neorimanov zo sigurancie, pod ťarchou zákonov Františka Jozefa, nových osloboditeľov a nových žandárov, pod ťarchou tisícročného otroctva, na zemi, ktorá rodí iba bodľač a šľachetnosť, žijú ozajstní živí ľudia, bez závisti, bez ziskuchtivosti, bez despotizmu – ľudia, ktorí si uchovali všetok zápal, všetku dôverčivosť, všetok dar detstva. To sa nevzťahuje na umelecký vkus, ale na vek ľudstva.

Duševný zázrak – môžeme ho všelijako vysvetľovať, môžeme hovoriť o karpatskom múre, o tradičnom nedostatku štátnosti, o nehostinnosti kamenistej pôdy. Roľníci? Áno, to je samozrejmé. Ale kto pozná lepšie než my celú šírku tohto ani nie priveľmi poetického, ani nie priveľmi politického pojmu! Raz istý moskovský časopis uverejnil úryvok z môjho románu „Leto 1925“. Hrdina daromne prosí od francúzskych roľníkov koňa, aby z mesta priviezol lekára k chorej dcérke. (Ako vidíte, je to príbeh aj zoologický, aj sentimentálny.) Redaktor sa rozhodol, že doplní text epitetom: „obišiel som všetkých bohatých roľníkov“… Viem, že to robil z tých najčistejších pohnútok, nechcel ani náhodou uraziť francúzskych stredných roľníkov! Ó, pán redaktor, francúzski, ba nielen francúzski „strední roľníci“ dobre vedia, akú hodnotu má jeden frank, marka alebo koruna. Iba peňažité pokuty niekedy väčšmi zapôsobia než mena.

Hneď na začiatku nášho putovania sme sa dostali do zapadnutej dedinky. Bolo to na severe, na Orave, ktorá je aj na chudobnom Slovensku povestná svojou biedou. Nachýlená chalúpka. O zámožnosti slovenských roľníkov zvyčajne vravia taniere po stenách a hory vankúšov. Tu nebolo ani vankúšov, ani tanierov, iba dym, dobiedzavé muchy, horúce letné poludnie a smutný prsný hlas gazdinej: „Nech sa vám páči!“ – častovala nás kyslým mliekom. Chceli sme jej zaplatiť, keď už nie za láskavosť, aspoň za mliečnik; dobre sme vedeli, čo je to prísť k peniazom, čo sú roľníci, čo náš pokročilý vek. Starká sa urazene uškrnula: „Netreba.“ Holá izba, prázdny chliev … Boh vidí, ako náramne by sa jej tieto korunky zišli – ale nie, netreba, netreba, lebo sa urazí, bude nami opovrhovať. Tohto dňa uprostred dymu a horúčavy som pochopil podstatu Slovenska. Potom som videl veľa chalúpok, veľa stareniek a veľa dobroty. Oravský mliečnik neostal nezvyčajnou epizódou: odhalil mi všetok mimoeurópsky obsah slovenského života.

SLOBODA

Izolovanosťou a životnosťou sú židom príbuzní iní stáli obyvatelia slovenských dedín – Cigáni. Ale tým chýbajú aj túžby po štátnej kariére, aj úvahy nad poučeniami múdreho Akibu. Najvyššia funkcia, ktorú Cigán môže dosiahnuť, sú „prvé husle“ v košickom zábavnom podniku, a k náboženstvu je nadmieru ľahostajný. Pravda, je zapísaný ako katolík, ale tým sa všetko končí. Do kostola Cigáni nikdy nechodia, radšej sa vyhrievajú na slniečku alebo mastia karty, alebo spievajú, keď sú lyricky naladení. Väčšina slovenských Cigánov vedie usadlý spôsob života, a tak je medzi nimi dosť voličov. Za akúže stranu môžu hlasovať títo nepokojmi fantasti?… Z volieb si nerobia ťažkú hlavu. Myslím, že ešte nikto nevidel Cigána s volebným lístkom. Kočovní Cigáni kašlú nielen na politické strany, ale aj na štátne hranice. S bezstarostnosťou predošlých stáročí prechádzajú do Maďarska alebo do Rumunska. Čo ich je po Trianonskom mieri, konzulátoch a vízach?…

Konča každej dediny je niekoľko špinavých chatrčí na spadnutie; tam bývajú Cigáni. V slovenských chalupách je nepreberné množstvo všelijakého starostlivo rozostaveného alebo rozvešaného haraburdia: misôčky, pohľadnice, kraslice, olejomaľby, vankúše. Tu je ako vymetené. Niekde vidieť dodrúzgané postele, niekde ani tých nieto – spia rozvalení na zemi. Namiesto zložitých „fertušiek“ a čepčekov je tu niekoľko pestrých handier: alebo košeľa, alebo nohavice (mať obidvoje sa zrejme pokladá za márnivosť). Deti chodievajú často úplne nahé. Starenám vidieť ochabnuté prsia, nemajú ich už prečo skrývať. Tak vedľa drevených kostolíkov, týchto bratov nášho ďalekého severu, vedľa bielovlasých slovenských detí, vedľa všetkého slovanského ticha a pohodlnosti sa rozložili ozajstné černošské dediny: tmavobronzové nahé telá, hrdelná prenikavá reč, hudba, svojím tragizmom veselosti podobná džezu, chalupy bez dverí, dvere bez zámok, život bez zámok – všetko je na očiach: i kotlík stareny vedomkyne, kde sa varí akýsi preveľmi štipľavý „guláš“, i mládenec, ktorý objíma zo dvanásťročnú krásavicu, i vážený vajda – vodca plemena s poriadnou kyjanicou, ktorý dbá o svoje cigánske poriadky a zároveň si íska vši na chlpatej hrudi.

cigani-husleČím žijú okrem slnka a veselosti? Na túto otázku ťažko odpovedať – všetkým, alebo ak chcete, ničím. Dali im pôdu, pokúšali sa ich priviesť k roľníčeniu. Samozrejme, nič z toho nebolo. Ku každej stálej práci cítia Cigáni neprekonateľný odpor. Zavše sa muži najímajú na najťažšie a najnevďačnejšie roboty: roztĺkajú kamene alebo vláčia drevo, hoci silou sa vôbec nevyznačujú – je to robota na istý čas, na niekoľko dní; keď si ju odrobí, mesiac sa môže vyvaľovať na slnku. Zaoberajú sa aj svojimi tradičnými cigánskymi remeslami, ktoré sú všade rovnaké: aj v Španielsku, aj v Rusku; drôtujú rajnice, pália tehly, veštia, kradnú kone, žobrú, a, prirodzene, sú muzikantmi. Slováci nepoznajú toľko svojich pesničiek ako Cigáni, a bez Cigánov sa nezaobíde ani jedna svadba, ani jeden kar. Tento krásavec nemá košeľu, ale určite má husle. Tu sa otvára jediná možnosť vyšvihnúť sa: dostať sa do mesta! Na Slovensku je hudba všade, aj v tom najposlednejšom hostinci, muzikantmi sú Cigáni. Majú skvelý sluch a vedia zahrať všetko, i staré slovenské piesne, i foxtrot, i Wagnera, pričom aj tí najlepší virtuózi, celí ovešaní ozdobami, sú negramotní a nečítajú z nôt. Svoje piesne Cigáni neradi hrajú, dokonca ani čo by sa za ne hanbili. Ale keď ich spustia, rozihrajú sa, starci nôtia a deťúrence – nahé, špinavé, bezočivé deťúrence – v extáze tancujú napoly čardáš, napoly svoj vlastný charleston.

Nenájdeš priemer ani v cigánskom osude, ani v cigánskych šatách: včera sa zabával bez košele, dnes sa dostal do nejakej mestskej kapely, a hneď sa vyparádi do fraku. Často zažijú aj pády: „primáš“ sa opitý vracia do chatrče, kde zodiera frak bez košele, na holom tele, a tajomnými záhybmi na fraku vzbudzuje zbožný údiv detí.

Školská dochádzka je na Slovensku povinná, aj cigánske deti berú do školy. Všetci učitelia sa jednohlasne zhodli na tom, že ako sú žiaci výnimočne talentovaní, ale aj výnimočne leniví. Chlapča nečakane zmizne na jeden-dva mesiace. „Bol si chorý?“ – „Nechcelo sa mi,“ povie bez akejkoľvek vyzývavosti, celkom prirodzene: „Nechcelo sa mi,“ ako sa ani jeho otcovi nechcelo robiť, obaja ležali na kopčeku. Pri Užhorode som videl cigánsku školu, učia tam aj po cigánsky, aj po slovensky. I tu deti všetko okamžite pochopia, v dvanástich rokoch sú už div nie vedátormi a v šestnástich si už nepamätajú, čomu ich učili a prečo.

Keď sa Cigán dá dokopy s nejakou ženou, pestuje si ju a žiarli na ňu, kradne pre ňu, čo mu príde pod ruku, na blšom trhu pre ňu kupuje čo najpestrejšie handry. Keď sa im zunuje žiť spolu, manželia sa celkom pokojne rozídu. Medzi dvoma takými manželstvami, krátkymi, ale vyznačujúcimi sa silou vášní a úplnej vernosti, si žena privyrába: cigánske osady sú verejnými domami slovenských dedín. Zapáči sa inému Cigánovi, a znova mu bude vzornou ženou. Svadbu oslávia s orientálnou parádou, zídu sa Cigáni z celého okresu a určite prinesú darčeky, jeden šatstvo, druhý korálky, ďalší starý kastról a iný aj štvrtinu zdochnutého koňa. Nedá sa nič robiť: vo výbere jedál si Cigáni nemajú v čom preberať, jedia aj zdochliny. Úrady prikázali, aby sa uhynutý statok polial petrolejom, ale ani to nepomohlo. Veď naozaj, o čo je vôňa petroleja horšia než zápach zdochliny? …

Teraz ich obviňujú aj z lásky k inej potrave: bol som v cigánskej osade pri Moldave – je tam ticho, smutne, deti nekričia, huslistov nevidieť, sám vajda ovesil hlavu. Štyridsať Moldavčanov sedí v žalári obvinených z ľudožrútstva. Predbežné vyšetrovanie vraj zistilo, že zjedli šesť ľudí. Je to nejasná záležitosť, nechce sa mi veriť, že by Cigáni jedli ľudí, je to priveľmi vyberané a namáhavé, a oni sú predovšetkým neprieberčiví. Nemohli by žiť ako Slováci? Ale kdeže, radšej znesú handry, zdochlinu, len aby si zachovali jedno: svoju slobodu.

Áno, to je pátos celého pestrého, žobráckeho a pre Európana záhadného života: sloboda!… Keď som sa díval, ako tancujú cigánske deti vo Važci, alebo na bardejovskú osadu, pochopil som, že Puškinova poéma je nielen literárnou pamiatkou epochy, je nielen básnikovou profesionálnou romantikou, ale je to aj pamätihodnosť, presná ako národopisný opis. V Tisovci medzi čiernymi Cigánmi možno vidieť aj jedného bielovlasého s modrými očami. Je to Slovák. Bol roľníkom, viedol gazdovstvo, robil, ale potom niečomu porozumel alebo niečomu prestal rozumieť. Je tu, už v handrách. Je šťastný. Keď o ňom roľníci vravia, pohrdlivo hádžu rukou: „Odišiel k Cigánom“… To nie je zmena bydliska alebo povolania, to je niečo iné, čo ľaká flegmatických domasedov, ľaká možno svojou veľkou príťažlivosťou ako šialenstvo alebo sen.

1928

Iľja Erenburg, úryvok z knihy „Európske križovatky“

O ::prop

Pridaj komentár