Domov / Hlavná strana / Čítanie / Európska diplomacia – Rakúsko

Európska diplomacia – Rakúsko

Hitlerova revolúcia – kapitola 3.4 – Európska diplomacia – Rakúsko

Rakúsko-Uhorsko, ovládané dynastiou Habsburgovcov, bolo počas Prvej svetovej vojny spojencom Nemecka. V roku 1919 víťazné mocnosti rozobrali túto obrovskú a nesúrodú ríšu. Maďarsko a Československo sa stali nezávislými štátmi. Ďalšie časti pripadli Poľsku, Rumunsku, Juhoslávii a Taliansku. V jednotlivých regiónoch často žilo viacero kultúr. Bolo nemožné rozdeliť provincie novým krajinám bez toho, aby ich súčasťou neboli etnické kolónie žijúce pod nadvládou inej národnosti. Z Rakúska, jadra starej ríše, ktorá vládla 30 miliónom ľudí, sa stala maličká uzavretá republika s 6,5 miliónom obyvateľov.

Menšie národy južnej a východnej Európy tradične patrili k väčším ríšam. Rozhodnutie zriadiť im nezávislé štáty zodpovedalo Wilsonom proklamovanému ideálu sebaurčenia; práve každého národa vládnuť si sám. Americký minister zahraničia Robert Lansing interpretoval Wilsonov kartografický experiment takto: „Ak by právo na sebaurčenie bolo principiálne a jednotne aplikovateľné pri vytváraní politickej jednoty a územnej zvrchovanosti, potom snaha Južanských štátov o vystúpenie z amerického zväzku v roku 1861 by bola úplne ospravedlniteľná.“ [42]

Dočasné národné zhromaždenie v Rakúsku vyhlásilo dňa 12. novembra 1918 svoju krajinu za „súčasť nemeckej republiky.“ Oficiálne bol prijatý názov „Nemecké Rakúsko.“ To odporovalo cieľom Spojencov na elimináciu bývalých Centrálnych mocností ako budúceho súpera. Súhlas s Rakúsko-Nemeckou úniou by pomohol obnoviť Ríšu do predvojnovej veľkosti. Tiež by umožnil ľahšie rozšíriť nemecký ekonomický vplyv na Balkáne a v podunajských regiónoch.

Spojeneckí delegáti na mierovej konferencii informovali Rakúsko, že sa musí „zdržať akéhokoľvek konania, ktorým by mohlo priamo, nepriamo, alebo akýmkoľvek iným spôsobom ohroziť svoju nezávislosť.“ [43] Krajine tiež bolo zakázané používať názov Nemecko-Rakúsko. Kancelár Karl Renner protestoval u Spojencov, že to porušuje právo obyvateľstva na sebaurčenie. Na to dostal odpoveď, že toto právo sa nevzťahuje na krajiny porazených nepriateľov. Veľká Británia nútila Viedeň k prijatiu podmienok pod hrozbou, že bude pokračovať v potravinovej blokáde.

Povojnové Rakúsko bolo iba časťou bývalej habsburskej ríše, od ktorej boli požadované Zmluvou odškodnenia. Pre malé Rakúsko, zbavené svojej priemyselnej základne, ktorá pripadla Československu, maďarského agrárneho hospodárstva a exportných trhov na Dunaji, to bola katastrofa. Demobilizovaní vojaci a nemecky hovoriaci štátni úradníci z odčlenených provincií po návrate do vlasti nedokázali nájsť prácu. Nezamestnanosť narástla na 557 000 ľudí. [44]

Väčšina Rakúšanov dávala prednosť zjednoteniu s Nemeckom. Hitler, vychovaný v Linzi, zdieľal tento postoj. V apríli 1934 poveril ríšske ministerstvo zahraničia prípravou správy definujúcej ďalší postup. Pokiaľ išlo o prípadnú anexiu krajiny, správa sa domnievala, že „nemeckému úsiliu bude v tomto smere kladený jednomyseľný odpor všetkých európskych mocností.“ [45] Vo svojom májovom prejave pred Ríšskym snemom Hitler vyhlásil: „Nemecký národ a nemecká vláda majú už z prostého pocitu solidarity voči spoločnému národnému dedičstvu pochopiteľné želanie, aby nielen cudzie národy, ale aj nemecký národ mal na celom svete zaručené právo na sebaurčenie.“ [46]

Z rakúskej vlády sa stala diktatúra. V roku 1931 bol za spolkového kancelára (Bundeskanzler) zvolený Engelbert Dollfuss. V roku 1933 rozpustil parlament, založil Vlastenecký front a zakázal ostatné politické strany. Dollfuss zaviedol v septembri zadržiavacie tábory, v ktorých boli zadržiavaní členovia komunistických a národne socialistických strán. Dollfuss znovu zaviedol trest smrti. Nasledujúceho februára nariadil polícii odzbrojiť Obrannú ligu sociálnej demokracie. To viedlo k ozbrojenému odporu vo Viedni a Linzi. Dollfuss nasadil armádu, ktorá delostrelectvom bombardovala robotnícke štvrte v hlavnom meste. V bojoch zahynulo viac ako 300 ľudí. Potom, ako potlačil odpor, zakázal Sociálno demokratickú stranu, zrušil odbory a obesil 11 členov Obrannej ligy.

Malý diktátor zomrel v júli 1934 počas neúspešného prevratu režírovaného národnými socialistami viedeňského podzemia. Dollfussa nahradil minister spravodlivosti Kurt Schussnigg. Pod vedením nového kancelára bolo odsúdených na smrť 13 sprisahancov na základe návrhu zákona, ktorý vstúpil do platnosti až po ich smrti. Polícia zatkla vedúceho obhajoby tri dni po súde. Bez pojednávania strávil nasledujúcich šesť mesiacov v zadržiavacom tábore Wöllersdorf. [47]

Schussnigg dosiahol moc bez potreby jediného hlasu. Aby udržal diktatúru, spoliehal na Vlasteneckú frontu. Politickí disidenti, označení spoločne ako „národná opozícia“, skončili v koncentračných táboroch. Medzi zdokumentované prípady zneužívania väzňov patrí väzenie bez súdu, domáce väzenie pre príbuzných väzňov, dva alebo viac súdov a rozsudkov za ten istý čin, rozsudky a tresty bez dôkazov, prezumpcia viny pokiaľ sa nedokáže nevina, nepreukazovanie zdravotnej starostlivosti chorým väzňom, čo v niektorých prípadoch viedlo k ich smrti a vynútené priznania. [48] Režim odoprel osobám „s nedostatkom občianskej spoľahlivosti“ právo na výkon svojho povolania. Schussnigg súdne prenasledoval ľudí, ktorí boli za zjednotenie s Ríšou. Rozsudky často postihovali členov speváckych združení a športových klubov, ktoré pestovali kultúrne styky s Nemeckom. „Podozrenie z nacionalistického zmýšľania“ stálo štátnych zamestnancov miesto, vrátane odňatia dôchodku a straty podpory v nezamestnanosti.

Diktátor sa snažil podporiť rakúsku suverenitu spojenectvom s Talianskom. Hlava talianskeho štátu Benito Mussolini očakával, že rakúsko-nemecká únia by ohrozila jeho nadvládu nad územím južného Tirolska. Dohoda odmenila Taliansko týmto územím, obývanom 250 000 etnickými Nemcami po Prvej svetovej vojne. Počas funkčného obdobia Dollfussa dodával Mussolini pomoc do Rakúska. Novému spolkovému kancelárovi sa nepodarilo udržať dobré vzťahy, ktoré Dollfuss pestoval s Rímom. Temperamentný Mussolini nevychádzal dobre so strohým a neosobným Schussniggom. Porušovaním ľudských práv sa Rakúsko odcudzilo Francúzsku a Československu. Nezhody medzi Talianskom a Nemeckom, z ktorých Schussnigg chcel ťažiť, sa v roku 1936 zmenšili. Keď Taliansko vpadlo do Habeša, bolo schopné odolávať sankciám Spoločnosti národov vďaka ekonomickej podpore Hitlera. Mussolini odporúčal Schussniggovi normalizovať vzťahy s Nemeckom.

Hitler, ktorý bol nespravodlivo obviňovaný z pokusu o prevrat na Dollfussa, sa pokúšal prelomiť diplomatický mŕtvy bod. Menoval Franza von Papen za zvláštneho veľvyslanca vo Viedni. Papen bol konzervatívny aristokrat, držiaci si odstup od národného socializmu a úprimný katolík. Papen predložil rakúskemu ministrovi zahraničia Egonovi Bergerovi návrh Rakúsko – Nemeckej „džentlmenskej dohody.“ Návrh podporoval Hitlerovu stratégiu začlenenia Rakúska v rámci evolučného procesu podporou ekonomických a kultúrnych väzieb medzi oboma krajinami. [49]

V preambule sa uvádzalo: „Vláda nemeckej Ríše uznáva úplnú suverenitu rakúskeho národného štátu.“ To zaväzovalo Nemecko nezasahovať do vnútorných politických záležitostí v Rakúsku. Na oplátku preambula zaväzovala Schussnigga „s úctou k nemeckej Ríši zachovávať základnú pozíciu, ktorá zodpovedá skutočnosti, že Rakúsko sa vidí ako nemecký štát.“ [50] Dokument požadoval, aby „všetky rozhodujúce prvky pre utváranie verejnej mienky v oboch krajinách slúžili k rozvoju vzájomných vzťahov, ktoré sú opäť normálne a priateľské.“ [51]

Návrh ponúkal všeobecné smernice pre podporu obchodu, ako je zrušenie cestovných a obchodných cezhraničných obmedzení. Schussnigg súhlasil s tým, že povolí členom „národnej opozície“ účasť na vláde. Prepustil 15 583 politických väzňov. Mnohí z nich boli národní socialisti, ktorým Hitler umožnil presídlenie do Nemecka. Na Vodcove naliehanie Schussnigg uvoľnil reštrikcie na tlač. Dôležitou časťou dohody bolo ustanovenie: „Obe vlády si budú vymieňať názory na zahraničné politické otázky, ktoré majú vplyv na obe krajiny.“ [52]

Papen a Schussnigg podpísali zmluvu 11. júla 1936 vo Viedni. Nemecká záruka o rešpektovaní rakúskej nezávislosti pritiahla chválu medzinárodnej tlače, a to aj francúzskej. Hitler si povolal Josefa Leopolda, vodcu rakúskych národných socialistov, a nariadil mu, aby bral novú zmluvu „veľmi vážne.“ Vodca varoval Leopolda, že nechce opakovanie prevratu z roku 1934: „Rakúski národní socialisti musia udržiavať príkladnú disciplínu a zjednotenie považovať za internú nemeckú záležitosť, ktorej riešenie možno nájsť iba cestou rokovaní medzi Berlínom a Viedňou.“ [53] Hitler bol plný nádeje, z časti vďaka povzbudivej Schussniggovej poznámke, že rakúsko-nemecké zjednotenie bude „dosiahnuteľný politický cieľ do budúcnosti.“

Bundeskanzler však nemal v úmysle ctiť si dohody. Otvorene kritizoval Hitlera za údajne nesprávny výklad úlohy Ríše: „Svojim tvrdením, že jednota Ríše je založená na harmónii rasy a jazyka ľudí, ktorí v nej žijú, Hitler sfalšoval a zradil ducha Ríše. Ríša nie je určená rasou a nie je pohanská; je kresťanská a univerzálna.“ [54] Schussnigg verejne označil Rakúsko za „poslednú baštu civilizácie v strednej Európe,“ čo bola vedomá urážka etnického suseda na severe. Počas roka 1937 Schussnigg naliehal na britskú vládu, aby sa zaručila za rakúsku suverenitu. Tento tajný diplomatický manéver, rovnako ako nepriateľské verejné vyhlásenia voči Nemecku, priamo porušovali dohodu podpísanú v júli. [55]

Európa bola vo veku nacionalizmu; priemerný Rakúšan odmietal Schussniggove liberálne názory na Rakúsko ako na univerzálnu ríšu prekračujúcu etnické korene a zvyky. Zatiaľ čo sa krajina zmietala v ekonomickej depresii, obchod v Ríši rozkvital. Zjednotenie s Nemeckom sľubovalo zamestnanosť a prosperitu. Schussnigg bol sám diktátorom; nemohol teda tvrdiť, že začlenenie Rakúska do nemeckého autoritátorského štátu by stálo Rakúšanov ich slobody. Anglicko a Francúzsko neprejavili žiaden záujem ručiť za krajinu, ktorá prehliadala demokratické princípy. V atmosfére vnútorných nepokojov a diplomatickej izolácie sa Bundeskanzler opäť obrátil na Nemecko.

Hitler pozval Schussnigga na stretnutie v Berghofe dňa 12. februára 1938. Vodca dúfal, že nemecko-rakúske vzťahy opäť dostane na kurz zjednotenia ako evolučného procesu. Člen rakúskej „národnej opozície“ Arthur Seyss-Inquart pripravil Schussniggovi zoznam návrhov ako základ pre vyjednávanie v Berchtesgadene. Bol medzi nimi aj návrh prijať členov opozície do vlády. Hitler, ktorý bol informovaný o návrhoch, pripravil svoj vlastný zoznam.

Desať nemeckých návrhov, okrem iného, vyzývalo k spoločným konzultáciám v oblasti zahraničnej politiky, ktorá vzájomne ovplyvňuje Nemecko a Rakúsko, amnestii politických väzňov, penziám pre prepustených úradníkov a legalizácii národno-socialistickej strany v Rakúsku. Bola požadovaná sloboda tlače a zlúčenie ekonomických systémov oboch krajín. Obzvlášť posledný bod bol výhodný pre obyvateľstvo Rakúska. V návrhu bolo odporučených niekoľko mien spomedzi národných socialistov – nikto z nich nepatril k tvrdej línii – na kabinetné miesta, vrátane Arthura Seyss-Inquart. [56] Bod osem navrhoval výmenný program pre armádnych dôstojníkov, konferencie spojeného generálneho štábu, podporu kamarátstva a výmenu vedomostí pri vývoji zbraní.

So Schussniggom sa zúčastnil stretnutia v Berchtesgadene aj jeho vojenský pobočník, podplukovník Bartl, a Guido Schmidt. Počas počiatočného neverejného stretnutia oboch hláv štátov sa Schussnigg dostal do defenzívy a tvrdil, že to práve on reprezentuje Rakúsko a nie Hitler. Hitler, rodený Rakúšan, odsekol: „Iba raz umožnite v Rakúsku slobodné voľby, len vy a ja proti sebe ako kandidáti. Potom uvidíme.“ [57]

Počas paralelných rozhovorov medzi Guidom Schmidt a novovymenovaným nemeckým ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentrop získala rakúska vláda významné ústupky. Povinnosť spoločných konzultácií v otázkach zahraničnej politiky bola zredukovaná na „výmenu myšlienok.“ To bolo obmedzením politickej činnosti národných socialistov v Rakúsku. Hitler súhlasil s požiadavkou na verejné odsúdenie nezákonných činov, ako sú sabotáže, svojich prívržencov v Rakúsku. Vodca schválil aj požiadavku Viedne na premiestnenie tvrdého krídla národných socialistov do Nemecka. Nemci stiahli svojich kandidátov na miesta v rakúskom vládnom kabinete, voči ktorým vyslovil Schussnigg námietky. Berlín upustil od svojho plánu na vytvorenie spoločného hospodárskeho systému a znížil rozsah vojenskej spolupráce. Na záver konferencie povedal Hitler Schussniggovi: „Toto je tá najlepšia cesta. Otázka Rakúska je vybavená na nasledujúcich päť rokov.“ [58]

Noviny v Anglicku, Francúzsku a USA tvrdili, že Hitler predložil svoje návrhy ako ultimátum, zastrašoval Schussnigga prizvaním troch nemeckých generálov na konferenciu a hrozil inváziou v prípade, ak by Bundeskanzler odmietol podpísať. Skutočnosť, že Rakúšania vyjednali významné úpravy dokazuje, že nemecké návrhy neboli ultimátom. Zúčastnení generáli poskytovali konzultácie v otázkach spojenia ozbrojených síl oboch krajín. Schussnigg si priviedol vlastného vojenského poradcu. Guido Schmidt neskôr svedčil, že si nespomína na žiadnu nemeckú hrozbu inváziou do Rakúska. [59]

Papen vyhlásil, že podľa jeho názoru sa Schussnigg počas celého zasadnutia tešil úplnej slobode rozhodovania. Bundeskanzler priznal, že bol pod značným psychickým stresom, ale nič viac. Britský veľvyslanec v Rakúsku sir Charles Palairet nahlásil do Londýna počet pôvodných požiadaviek, ktoré Hitler stiahol. Potvrdil, že Schmidt mu nič nepovedal o nemeckých hrozbách. Palairet uviedol: „Pán Hitler chce dosiahnuť svoje ciele v Rakúsku prirodzeným vývojom.“ [60]

Schussnigg vymenoval na Hitlerov návrh Arthura Seyss-Inquart za ministra vnútra a policajného veliteľa dňa 15. februára. Nasledujúceho dňa v Berlíne oznámil Seyss-Inquart Hitlerovi svoj zámer vykonávať svoj úrad „výhradne na základe samostatného a nezávislého Rakúska“ a „v rámci ústavy.“ [61] Hitler to akceptoval. V príhovore ku nemeckému parlamentu 20. februára Hitler poďakoval Schussniggovi za jeho „pochopenie a vľúdnosť.“ Predpovedal, že „priateľská spolupráca medzi obidvoma krajinami je zaistená v každej oblasti.“ Nasledujúci deň prijal Hitler vodcu rakúskeho národno-socialistického podzemného hnutia Josefa Leopolda. Jeho aktivity označil za „šialené“ a stroho mu nariadil zbaliť sa a presunúť do Nemecka, spolu so svojimi štyrmi pobočníkmi. [62]

Hitler veril, že dohodou zaistil obdobie zhody, ktoré by postupne priviedlo Rakúsko do nemeckej Ríše demokratickými prostriedkami. Schussnigg túto vieru nezdieľal. Šéf rakúskeho štátneho kancelárstva Theodor Hornbostel povedal britskému veľvyslancovi v ten istý mesiac, že voľne definované smernice v zmluve s Hitlerom by bolo jednoduché obísť. Hornbostel sa zveril, že jeho vláda „ich v skutočnosti nechce uviesť do praxe.“ [63]

Stabilita sa však v Rakúsku zhoršila. Medzinárodné burzy, so svojím obvyklým nosom na nepriaznivý vývoj, skúsili náhly útek od rakúskeho šilingu. Hodnota rakúskych štátnych dlhopisov prudko klesla, a to najmä v Londýne a Zurichu. Sympatizanti nacionálneho socializmu vo Vlasteneckej fronte a v rakúskych mládežníckych organizáciách stabilne transformovali politické smerovanie týchto skupín. Spontánne masové demonštrácie národných socialistov sa tešili masovej podpore. Graz sa prakticky dostal pod ich kontrolu. V mnohých oblastiach Schussniggovi prívrženci ťažko riskovali, ak sa ukázali na verejnosti.

Predvádzajúc svoj obvyklý nedostatok politickej obratnosti, Schussnigg sa odhodlal k zúfalému kroku na záchranu svojej kariéry. Dňa 9. marca vyhlásil v Innsbrucku národné referendum, ktoré sa malo konať za štyri dni. Účelom bolo dať voličom možnosť vysloviť svoju dôveru vo vládu a dať prednosť rakúskej nezávislosti. Takéto hlasovanie mohlo iba zvýrazniť rozdiely medzi Nemcami a Rakúšanmi. Išlo proti duchu evolučného procesu zjednotenia dvoch kultúr, ktorý Schussnigg prijal podpisom zmluvy s Nemeckom.

3.4.1
Obr.: Nepopulárny rakúsky diktátor Kurt Schussnigg vyhlasuje národné referendum v zúfalej snahe zachovať rakúsku nezávislosť v roku 1938

Vzhľadom k tomu, že v Rakúsku sa nekonali žiadne voľby od roku 1932, neexistovali ani aktuálne zoznamy registrovaných voličov. Na prípravu nových zoznamov nebol dostatok času. Oprávnenie voliť mali iba občania nad 25 rokov. Toto zabránilo veľkej časti mladých voličov účasti na referende. Práve v tejto skupine mladých bolo nepomerne veľké percento prívržencov národného socializmu. Generálny tajomník Vlasteneckej fronty Guido Zernatto pripravil smernice, ktoré umožňovali iba členom vládnej politickej strany byť vo volebných komisiách. Hlasovacie lístky mali vytlačené iba na jednej strane slovo „Áno“, z druhej strany boli prázdne. Ľudia, ktorí chceli voliť „Nie“ to museli napísať ručne znakmi rovnakej veľkosti na zadnú stranu lístka. Volebné komisie, všetko členovia Vlasteneckej fronty, boli teda schopní identifikovať odporcov. Počas príprav na referendum vládna tlač oznámila, že každý, kto zahlasuje za „Nie“, bude vinný zradou. [64]

Zverejnenie týchto detailov vyvolalo protesty „národnej opozície.“ V obavách z nemeckého zásahu Schussnigg žiadal Francúzsko a Britániu o pomoc. Uprostred vlastnej vládnej krízy Francúzsko nedokázalo odpovedať. Briti rozoznali v plebiscite zjavnú výzvu Hitlerovi. Chamberlain označil referendum za „hrubú chybu.“ Minister zahraničia lord Halifax považoval Schussniggov manéver za „hlúpy a provokatívny.“ [65] Zdvorilo informoval rakúskeho diktátora, že Anglicko nemôže poskytnúť ani radu, ani ochranu. Halifax si nemohol pomôcť a dodal, že Schussnigg nepožiadal o britskú radu pred vyhlásením referenda, „ktoré spôsobilo toľko problémov.“ [66]

Hitler bol zdesený Schussnigovým porušením zmluvy iba týždne po jej podpise. Spočiatku jednoducho odmietal uveriť správam; avšak akonáhle im uveril, jeho reakcia bola mierna. Vyslal do Viedne svojho urovnávača diplomatických problémov Wilhelma Kepplera. Keppler mal pokyny zabrániť referendu „bez vojenských hrozieb“ alebo aspoň zabezpečiť, aby bola zahrnutá možnosť hlasovania pre Anschluss – alebo zjednotenie – s Nemeckom. [67] Seyss-Inquart a generál von Edmund Glas-Horstenau, menšinoví zástupcovia v rakúskom vládnom kabinete, konfrontovali Schussnigga. Poukázali na to, že celý postup pri voľbách vypracovaný Vlasteneckou frontou porušuje ústavu. Žiadali odklad a dostatok času na prípravu referenda, v ktorom by boli spravodlivo zastúpené všetky strany.

Diktátor povolal ministra obrany generála Zehnera, šéfa bezpečnosti plukovníka Skubla a podmaršála Hülgertha z milície Vlasteneckej fronty. Opýtal sa ich, či je možný ozbrojený odpor voči nemeckej invázii. Rakúska armáda, zredukovaná na 30 000 mužov zmluvou z roku 1919, nebola mobilizovaná. Skubl odmietol podporu polície, ako príliš presiaknutú národnými socialistami na to, aby bola spoľahlivá. Iba Hülgerth uistil Bundeskanzlera, že milície sú pripravené. Schussnigg uznal, že tieto sily sú nedostatočné, a skúsil neúspešne telefonicky vyjednať vojenskú pomoc od Mussoliniho. [68] Nemajúc iné východisko, odstúpil z funkcie kancelára. To ukončilo obdobie politika, ktorý naliehal na rakúskych vojenských nepriateľov Francúzsko, Britániu a Taliansko, a ktorý vyzýval svojich vlastných stúpencov, aby premenili svoju krajinu na bojisko vo vojne proti nemeckým bratom a bývalým kamarátom v zbrani z Prvej svetovej vojny.

Celý Schussniggov vládny kabinet odstúpil a Rakúsko ostalo prakticky bez vlády. Po celej krajine začali členovia rakúskych SA a ich menší elitný bratranec SS, preberať administratívne funkcie. Nasledujúceho dňa 12. marca 1938 nemecké vojská vstúpili do Rakúska. Schussnigg prikázal rakúskej armáde neklásť odpor.

Hitlerove rozhodnutie vojensky obsadiť Rakúsko nebolo z jeho strany zámerné, ani žiadúce. Dúfal v udržanie zdanlivej legálnosti v asimilovanom Rakúsku. Seyss-Inquart a nová vláda spolu s nemeckou by mohli hladko koordinovať prechod postupným vývojom. V skutočnosti nemal generálny štáb nemeckej armády operačný plán na inváziu do Rakúska; celý manéver bol improvizovaný. Vodca si bol vedomý zlej publicity v zahraničí, ktorú by mohol zdanlivo násilný čin vyprovokovať. Avšak obával sa, že z politického vákua v krajine by mohli profitovať marxisti a vyvolať povstanie. Göring upozornil na možnosť, že aj susedia tejto Alpskej krajiny by mohli využiť jej dočasnú slabosť. Taliansko by mohlo obsadiť východné Tirolsko, Juhoslávia provinciu Kärnten, alebo Maďarsko Burgenland. Juhoslávia si už prisvojila časť Kärnten v roku 1919 počas rakúskeho povojnového oslabenia. [69]

V zahraničnej tlači bol vstup vojsk popisovaný ako akt agresie, nemecká armáda však získala iný dojem. Unterscharführer prieskumnej jednotky SS opísal svoje skúsenosti, keď bol vyslaný s kamarátom na prieskum cesty na Viedeň. Po dvoch dňoch na ceste sa zastavili v hostinci. Akonáhle vojaci vystúpili, „Takmer všetci nás vítali s kvetmi a výkrikmi ‚Heil!‘ … Boli sme vtlačení za stôl, čašníci pribehli s kávou a pečivom, neustále sme si podávali ruky s ľuďmi, odpovedali na otázky a vyjadrovali vďačnosť za všetku pozornosť. … Omnoho ťažšie bolo odísť z hostinca. Hostia sa postavili, tlieskali nám, priali nám všetko dobré a dávali nám cigarety do vreciek.“ [70]

Ďalší člen jednotky podal takúto správu: „Čím sme boli bližšie Viedni, tým väčšia bola radosť ľudí lemujúcich cesty. Často so slzami v očiach dávali priechod svojej radosti, potriasali si rukami s vojakmi vo vozidlách a hádzali im kvety a krabičky cigariet. Všetci vyzerali ako v tranze.“ [71] Po celú dobu okupácie Rakúska, ktorá mala prevažne symbolický charakter, nepadol jediný výstrel a nikto nebol zranený.

Hitler naplánoval spoločné referendum v Rakúsku a Nemecku na 10. apríla 1938. Oba národy mali rozhodnúť, či ich krajiny majú patriť do jedného štátu. V Rakúsku 99,73 % zúčastnených hlasovalo za Anschluss s Nemeckom. V Nemecku bolo za zjednotenie 99,08 %. Je to svedectvom toho, ako veľmi bol Schussnigg odtrhnutý od národa – ešte začiatkom marca osobne odhadoval, že 70 % národa podporuje jeho politiku nezávislosti. [72]

Dňa 18. marca 1938 oznámila nemecká vláda Spoločenstvu národov, že Rakúsko z neho vystupuje. Táto medzinárodná organizácia, ktorá sa nikdy nezaťažovala problémami zúfalého malého národa, teraz diskutovala, či má Nemecko zaplatiť chýbajúce členské príspevky za obdobie 1. januára až 13. marca vo výške 50 000 švajčiarskych frankov. [73] Toto uzavrelo reťaz udalostí, ktoré viedli k zjednoteniu Hitlerovej vlasti s nemeckou Ríšou – udalosti známej ako „znásilnenie Rakúska.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[43] Benns, F. Lee, European History since 1870, s. 499
[44] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 112
[45] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 202
[46] Ibid, s. 209
[47] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 116
[48] Ibid, s. 118
[49] Preradovich, Nikolaus, Grossdeutschland 1938, s. 370
[50] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 207-208
[51] Preradovich, Nikolaus, Grossdeutschland 1938, s. 371
[52] Ibid, s. 372
[53] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 208
[54] Ibid, s. 207
[55] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 51
[56] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 213
[57] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 119
[58] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 60-61
[59] Ibid, s. 59
[60] BD Second Series, XIX No.506
[61] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 215
[62] Taylor, A.J.P, The Origins of the Second World War, s. 144
[63] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 62
[64] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 219
[65] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 67, 379
[66] Ibid, s. 66
[67] Ibid, s. 68
[68] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 222
[69] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 127
[70] Schutter, Fritz, Wir woll’n das Wort nicht brechen, s. 93
[71] Ibid, s. 92
[72] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 217
[73] Freytagh-Loringhoven, Freiherr von, Deutschlands Aussenpolitik, s. 147

O ::prop

Pridaj komentár