Domov / Hlavná strana / Čítanie / Európska diplomacia – Československo

Európska diplomacia – Československo

Kapitola 3.5 – Európska diplomacia – Československo

Niekoľko mesiacov po Anšluse Nemecko anektovalo Sudety, nemecké etnické územie lemujúce západný okraj Československa. Presun regiónu pod nemeckú kontrolu vyvolal vážne vojnové zdesenie. Pôvod tohto sporu sa dá vystopovať k Versailles v roku 1919.

Počas Prvej svetovej vojny slúžili Česi v armáde Rakúsko-Uhorska. Imigranti v Paríži a Londýne založili 14. novembra 1915 český zahraničný komitét. Dvaja Česi v exile – Tomáš Masaryk a Eduard Beneš – získali súhlas Dohody s vytvorením budúceho československého štátu vytvoreného z častí habsburskej ríše. Dňa 18. októbra 1918 vyhlásili Česi v Paríži a USA nezávislé Československo.

Nová krajina sa skladala z troch častí. Najvýchodnejšie ležala Podkarpatská Rus, ktorej obyvateľstvo sa dobrovoľne pripojilo k Československu. V strede bolo Slovensko, v ktorom mnoho Slovákov chcelo nezávislosť alebo prinajmenšom značnú autonómiu. Západná časť sa skladala z Čiech a Moravy, kde žilo s Čechmi približne 3 milióny rakúskych Nemcov. Títo Nemci si priali zostať najmä s Rakúskom.

Masaryk s Benešom využili prevažujúce nálady pri vytváraní povojnovej štruktúry Československa. Masaryk presvedčil Wilsona na zmenu jeho 14 bodov, v ktorých sľuboval každej národnosti v Rakúsko-Uhorsku možnosť autonómneho vývoja a vylúčil z toho Nemcov. Beneš vedome podhodnotil počet sudetských Nemcov o takmer milión. Falošne vyhlasoval, že nie sú jednotnou menšinou, ale žijú integrovane s Čechmi. Podľa jeho tvrdenia „Nemci sú v Čechách iba kolonisti.“ [74]

Hraničné územia boli bohaté na suroviny a priemysel, taktiež poskytovali Československu topografickú obrannú bariéru proti Nemecku. Beneš staval skôr na základe ekonomických a strategických výhod, než na prirodzených právach obyvateľstva. Sčítanie ľudu v roku 1910 poskytlo porovnanie počtu nemeckých „kolonistov“ v dotknutých oblastiach, ktorí si priali zostať v Rakúsku, s Čechmi tam žijúcimi. V Nemeckých Čechách (územie ležiace na západe a severe súčasného Česka, ktoré krátko po Prvej svetovej vojne patrilo do Nemeckého Rakúska – pozn. prekl.) žilo 2 070 438 Nemcov a 116 275 Čechov; v Sudetoch 643 804 Nemcov a 25 028 Čechov; na Šumave 176 237 Nemcov a 6,131 Čechov; na južnej Morave 180 449 Nemcov v porovnaní s 12 477 Čechmi. [75]

Vzhľadom k tomu, že mierová konferencia v Paríži pokračovala až do polovice roka 1919, nemecké provincie boli technicky stále súčasťou Rakúska aj 16. februára, keď sa konali prvé demokratické voľby. Sudetskí Nemci pripravili hlasovacie lístky k voľbám. Česká armáda násilne prerušila prípravy. Dňa 4. marca tisícky sudetských Nemcov organizovali v mestách a dedinách pokojné protesty. Českí vojaci strieľali do neozbrojeného davu a zavraždili 54 Nemcov, z toho 20 žien. [76]

Spojenci zavŕšili dohodu s Československom formálnym uznaním štátnosti. V preambule schváleného dokumentu bolo ujednanie hovoriace: „Berúc do úvahy, že národy Bohemie, Moravy a časti Sliezska, rovnako ako národ Slovenska, rozhodli sa zo svojej vlastnej a slobodnej vôle vstúpiť do trvalej únie.“ Beneš sľúbil Spojencom „dať Nemcom všetky práva, na ktoré majú nárok. … Pre všetkých to bude veľmi liberálne zriadenie.“ [77]

Očierňujúc etnickú nemeckú populáciu statusom „imigrantov“, česká vláda zaviedla politiku „rýchlej degermanizácie“ v Čechách a Sudetoch. Praha presúvala vojenské posádky, zamestnancov železníc, štátnych úradníkov, väzňov a dokonca aj pacientov nemocníc vo veľkom počte, aby manipulovala údajmi o sčítaní ľudu. Českí úradníci započítavali dočasných obyvateľov ako miestnych ľudí s trvalým bydliskom, aj keď boli „miestnymi“ iba zriedka po dobu viac ako dva dni. V Trautenau (Trutnov – pozn. prekl.) v severných Čechách strávil 600 členný vojenský prápor jediný zimný deň v nedokončených kasárňach a započítalo sa to do prieskumu. Výsledné štatistiky zbavili nemecké okresy adekvátneho zastúpenia v parlamente. Praha príležitostne použila aj tvrdšie prostriedky na udržanie politickej nemohúcnosti menšín. Na predvolebnom zhromaždení sudetonemeckej strany v Teplitz-Schönau (Teplice-Šanov – pozn. prekl.) v roku 1937, hlavný rečník Karl Frank kritizoval Beneša. Česká polícia rozohnala zhromaždenie. Počas zákroku zahynulo 53 Nemcov a ďalšie stovky utrpeli zranenia. [78]

Pražské úrady zatvárali menšie nemecké školy po celých Sudetoch. Nahradili ich školami s českým jazykom a nezriedka vyžadovali od nemeckej mládeže, aby ich navštevovala. Česká vláda zavrela 9 z 19 nemeckých vysokých škôl. Iba 4,7 % štátnej finančnej pomoci išlo na podporu nemeckých študentov vysokých škôl, aj keď etnickí Nemci tvorili takmer štvrtinu obyvateľstva celého Československa. Vláda vydávala všetky verejné dokumenty a nariadenia v českom jazyku, a to aj v Sudetoch. Polovica nemeckých mestských a vidieckych úradníkov prišla o prácu, 41 % nemeckých poštárov, 48,5 % zamestnancov železnice. [79]

Československý Zákon o pozemkovej reforme prerozdelil pôdu tak, že každá vidiecka rodina mala dostať dostatočnú výmeru na to, aby sa uživila z pôdy. Vedúci programu Karel Viškovský definoval výsledky nasledovne: „Pôda prechádza z rúk cudzincov do rúk českého národa.“ [80] Väčšina pôdy išla českým legionárom a ich rodinám. Viškovský umožnil nerovný predaj bohatým Čechom a Slovákom. Nakúpili nehnuteľnosti pod trhovou hodnotou a umožnili bývalým vlastníkom vrátiť sa ako nájomcovia. Nemci v Čechách a na Morave stratili 25 % svojej pôdy v prospech Čechov, vďaka štátom podporovanej pozemkovej reforme.

Približne jednu tretinu Sudet tvorili lesy, nad ktorými prevzal riadenie štát. Úrady prepustili takmer 40 000 nemeckých lesných robotníkov a nahradili ich Čechmi. V roku 1931 bol počet nemeckých živnostníkov bez práce tri krát väčší ako Čechov. Podpora sa sústreďovala najmä na oblasti s prevažne českým obyvateľstvom. Štúdia britského ministerstva zahraničia v roku 1936 odhadla, že nemecká kolónia v Československu – približne 22 % populácie – má 60 %-nú nezamestnanosť. [81] Medzi najviac ekonomicky postihnuté oblasti patril Reichenberg (Liberec – pozn. prekl.), kedysi domov prosperujúceho sklárskeho a textilného priemyslu. Medzi rokmi 1922 – 1936 tam bolo zavretých 153 tovární. Praha prideľovala kontrakty na výstavbu a iné projekty verejných prác v Reichenbergu zahraničným spoločnostiam, ktoré si priviedli vlastných zamestnancov. [82]

Beneš opisoval svoj národ ako „smrteľných nepriateľov Nemcov.“ [83] V máji 1919 počas slávnostnej inaugurácie pre prezidenta Tomáša Masaryka v Pilsen (Plzeň – pozn. prekl.) sa Česi vlámali do bytu, v ktorom nebola vyvesená z okna vlajka k tejto príležitosti. Obyvateľkou bytu bola nemecká vdova, matka štyroch detí, kvôli chorobe pripútaná na lôžko. Útočníci ju ťahali za nohy dole schodmi až na ulicu, pričom jej hlava narážala na schody. Na následky zranení zomrela. [84]

V roku 1921 Masaryk bez provokácie nasadil českých vojakov v nemeckých osadách. V Grasslitz (Kraslice, okres Sokolov – pozn. prekl.) ležiacom 4 míle od hraníc s Nemeckom, sa demonštranti stretli s prichádzajúcimi vojenskými jednotkami. Vojaci zastrelili 15 Nemcov. Podľa „Zákona na ochranu republiky“ české úrady zatýkali sudetských Nemcov, požadujúcich právo na sebaurčenie, ako zradcov alebo špiónov. Za špionáž väznili nemeckých turistov, ktorí navštívili Československo kvôli športovým súťažiam alebo etnickým festivalom. Počas rokov 1923 – 1932 štát uskutočnil 8 972 súdnych konaní proti disidentom z radov etnických menšín. Obžalovanými v súdoch za protištátnu činnosť boli často sudetskí Nemci, ktorí patrili do športových a turistických klubov, mládežníckych združení či spevokolov. [85]

Praha zriadila obrovské „hraničné pásmo“, v ktorom žilo 85 % sudetských Nemcov, celá poľská a rusínska populácia a 95 % maďarskej menšiny. Na tomto území platilo permanentne stanné právo. Armáda dohliadala na spravovanie tovární, veľkých stavebných projektov, verejných prác, telefónnych služieb a lesné hospodárstvo. Armáda obmedzovala občianske slobody v „hraničnom pásme“, ktoré zahŕňalo 56 % krajiny. To však nebránilo tomu, aby Beneš nechválil Československo ako „maják demokracie.“ [86]

3.5.1
Obr.: Českí vojaci okupujú nemeckú komunitu a vynucujú stanné právo v obrovskej „hraničnej zóne“

Aj keď počas prvých rokov Hitlera vo funkcii kancelára sa nemecká verejnosť iba málo zaoberala Československom, pre Hitlera samotného osud Sudet symbolizoval tragédiu Nemcov pod cudzou nadvládou. Obyvatelia Sudet boli prenasledovaní a viedli osamelý boj o zachovanie svojej nemeckej identity. Hitler si dal za osobné poslanie obnovu Sudet. Túto tému nastolil vo svojom prejave v Reichstagu, 20. februára 1938: „V dobe, keď bolo Nemecko slabé a bezbranné, muselo jednoducho prijať neustále prenasledovanie Nemcov pozdĺž svojich hraníc. … Záujmy Nemeckej Ríše zahŕňajú aj ochranu tých nemeckých spoluobčanov, ktorí toho nie sú schopní sami na našej hranici, a zaistiť ich právo na základné ľudské, politické a ideologické slobody.“ [87]

Ďalšie okolnosti obrátili Hitlerovu pozornosť na Československo. Geograficky pripomínala krajina hrot kopije, hlboko prenikajúcej do územia Ríše. To predstavovalo potencionálnu hrozbu národnej bezpečnosti, ktorú nemohol ignorovať žiaden zodpovedný predstaviteľ štátu. V januári 1924 podpísal Paríž s Prahou „Pakt o priateľstve“, obsahujúci vojenskú doložku. To predstavovalo spoluprácu generálnych štábov s cieľom prípravy spoločnej obrannej stratégie pre prípad útoku spoločného nepriateľa. V októbri 1925 nasledovala formálna vojenská zmluva.

Beneš nahradil na poste prezidenta 85 ročného Masaryka v decembri 1935. Len niekoľko mesiacov pred tým, ako sa stal prezidentom, Beneš ako minister zahraničia uzavrel vojenskú dohodu so Sovietskym zväzom. Pakt predpokladal významnú česko-ruskú spoluprácu. Do začiatku roka 1936 Česi dokončili výstavbu 32 poľných letísk v blízkosti nemeckých hraníc ako základní pre rýchlo sa rozvíjajúce sovietske letectvo. [88] Vybudovali sklady zásob leteckého paliva, leteckých púm a ďalšieho vojenského materiálu.

Červená armáda rozmiestnila jednotky v Čechách a na Morave, kde prešli parašutistickým výcvikom pre prípadný výsadok v Nemecku. [89] Konal sa pod dohľadom dôstojníkov Československého ministerstva vojny v Prahe a miestnych veliteľských centier. Dňa 12. februára 1937 londýnsky Daily Mail uviedol, že bezprostredne po ratifikácii paktu Praha-Moskva boli ruskí dôstojníci letectva skontrolovať české letiská a zásoby paliva pre svoje vzdušné sily. [90]

3.5.2
Obr.: Dôstojníci Červenej armády s českými dôstojníkmi spoločne kontrolujú československú obranu počas roka 1938. Praha umožnila výcvik sovietskych jednotiek v Československu, znepokojac tak Nemcov.

Praha bola centrálnym bodom pre komunistických imigrantov, ktorí opustili Nemecko po roku 1933 a Rakúsko po Anšluse. Sir Orme Sargent z britského ministerstva zahraničia nazýval Československo „distribučným centrom“ stalinistickej propagandy Kominterny proti Nemecku. [91] S Francúzskom, Československom a ZSSR okolo seba a spojenými vojenskými dohodami od roku 1936, sa cítil Hitler ako v obkľúčení. Keď 7. marca toho istého roku obsadil Porýnie, Beneš ponúkol Francúzsku podporu československej armády na spoločnú inváziu do Nemecka. Počas nasledujúcich mesiacov narástli jej počty na 1 453 000 mužov. [92]

Nemci neboli rozhodnutí, akým spôsobom obnovia Sudety. V roku 1938 britský veľvyslanec v Prahe sir Basil Newton informoval ministerstvo zahraničia: „Je nemožné prorokovať, ako budú postupovať, ale všetko nasvedčuje tomu, že sa budú najprv usilovať o dosiahnutie svojich cieľov priateľskou diplomaciou, než fyzickým alebo hospodárskym terorizmom.“ [93] Dňa 6. mája britský mediálny magnát lord Harold Rothermere chválil Nemcov ako „veľmi trpezlivý národ“ v úvodníku Daily Mail. [94]

Rakúsky Anšlus povzbudil Sudetonemeckú stranu SdP. Pod vedením svojho zakladateľa Konráda Henleina už získala 44 miest v československej poslaneckej snemovni a 23 v senáte počas volieb v máji 1935. Na zhromaždení SdP 25. apríla 1935 v Carlsbad (Karlove Vary – pozn. prekl.) Henlein požadoval autonómiu pre etnické nemecké oblasti. S podporou 90 % sudetských voličov mal dostatočný vplyv na to, aby donútil Čechov vstúpiť do rokovaní.

Henlein a Karl Frank sa stretli s Hitlerom 28. marca, ale neboli schopní presvedčiť ho, aby zatlačil na Čechov. Ribbentrop povedal dvom hosťom, že nie je úlohou Nemecka „poskytovať jednotlivé návrhy, aké požiadavky by mali byť požadované od Československej vlády.“ Berlín dal pokyn nemeckej ambasáde v Prahe, aby obmedzila podporu SdP na súkromné rozhovory s československými štátnikmi „ak sa taká príležitosť vyskytne.“ [95] Tvrdenia povojnových historikov, že na stretnutí Hitler prikázal Henleinovi klásť nemožné podmienky, aby vyprovokoval Čechov, sú neopodstatnené.

Britská vláda sledovala stupňujúce sa nezhody. „Prostým faktom je, že sudetskí Nemci sú utláčaní Čechmi,“ poznamenal Vansittart. [96] Newton poslal do Londýna podrobnú analýzu 15. marca. Predpovedal, že pokiaľ budú môcť Česi počítať s anglo-francúzskou podporou v prípade ozbrojeného stretu s Nemeckom, budú aj pokračovať vo svojej súčasnej politike. Nemci nemôžu byť odradení od agresie, ak to budú považovať za nevyhnutné. Ak Paríž a Londýn podporia Prahu pri odpore ku kompromisu, vojna je nevyhnutná.

Newton pokračoval, Anglicko a Francúzsko nemôžu zabrániť obsadeniu Československa. Nanajvýš môžu vedením vojny obnoviť status quo, ktoré je preukázateľne nefunkčné. Dospel k záveru, že žiadna nemecká vláda už nebude akceptovať „nepriateľské Československo vo svojom boku.“ Po prečítaní Newtonovej správy britský veľvyslanec v Berlíne Henderson odoslal ministerstvu 17. mája správu: „Zdieľam bezvýhradne a vo všetkých ohľadoch názory vyjadrené pánom Newtonom v jeho depeši.“ [97]

Kabinetný výbor pre zahraničnú politiku prerokoval Newtonovu analýzu nasledujúci deň. Ako je v zápise zaznamenané „Minister pre koordináciu obrany povedal, že Newtonov názor na súčasnú neudržateľnú politickú situáciu Československa bol preňho ranou, rovnako ako to, že v skutočnosti ide o nestabilný útvar v strednej Európe. Ak to, ako verí, predstavuje skutočný stav, nevidí žiaden dôvod, prečo by bolo potrebné prijať akékoľvek kroky na udržanie takého útvaru.“ [98]

Dňa 21. marca predložil hlavný štáb výboru správu, podľa ktorej sú britské a francúzske armády príliš slabé na to, aby vstúpili do vojny proti Nemecku, Taliansku a Japonsku v rozbiehajucom sa konflikte o Československo. Chamberlain a Halifax považovali vojenské hodnotenie za „extrémne depresívny dokument.“ Halifax to 27. apríla zhrnul: „Ani my, ani Francúzi nie sme pripravení na vojnu s Nemeckom.“ [99]

Nový francúzsky premiér Edouard Daladier navštívil Londýn 28. apríla, s cieľom presvedčiť Chamberlaina, aby verejne zaručil Československu ochranu Británie. Ten však prehlásil, že Beneš nikdy nezaobchádzal s nemeckou menšinou na svojom území tak liberálne, ako sľuboval. Ľudia v Anglicku nikdy nezačnú vojnu, aby zabránili národom strednej Európy vyjadriť svoju vôľu v referende.

V ten istý mesiac nariadil Hitler náčelníkovi ozbrojených síl Najvyššieho veliteľstva (OKW) Wilhelmovi Keitelovi, aby pripravil plán pre prípadnú inváziu do Československa. Keitelovi zároveň povedal, že v súčasnej dobe na inváziu nepomýšľa. [100] Hitlerove pokyny zaslané OKW zdôrazňovali, že odmietne akýkoľvek scenár navrhujúci „prekvapujúci strategický útok z čistého neba, bez dôvodov alebo ospravedlnenia pre takéto konanie.“ Vodca opísal „neudržateľnú situáciu, ktorá by nastala pri veľkej konfrontácii na východe … s prichádzajúcim boľševizmom. … Československo by potom bolo odrazovým mostíkom pre Červenú armádu a letiskom pre jej vzdušné sily.“ [101]

Beneš povolal 20. mája viac ako 150 000 záložníkov do aktívnej vojenskej služby. Podľa Beneša to bolo nutné, pretože došlo k tajnej mobilizácii nemeckých ozbrojených síl. České Ministerstvo vojny uviedlo, že smerom k spoločnej hranici pochodovalo 8 až 10 nemeckých divízií. Francúzsky vojenský atašé v Berlíne telegrafoval svojej vláde, že nevidel žiadne dôkazy väčších presunov vojsk. Henderson vyslal dvoch vojenských dôstojníkov z berlínskej ambasády na rozsiahly prieskum nemeckých pohraničných provincií Saska a Sliezska. Neskôr napísal: „Neobjavili žiadne známky nezvyčajnej alebo zvýšenej vojenskej činnosti Nemecka, dokonca ani vojenskí atašé z iných zahraničných misií v Berlíne neobjavili nič nezvyčajné.“ [102]

Hitler viacmenej ignoroval Benešovu provokáciu a nereagoval žiadnou protiakciou. Novinári v Paríži, Prahe, Londýne a New Yorku prevzali Benešove falošné tvrdenia o nasadení nemeckých vojsk. Publikovali príbehy o tom, ako Vodca blufuje svojimi divíziami, aby Česi prijali jeho požiadavky. Keď Beneš vyzývavo kontroval vlastnou čiastočnou mobilizáciou, Hitler údajne „ustúpil“ a odvolal svoje jednotky, ťažké poníženie pre diktátora, ktorý bol „neschopný konať pri vlastnom ohrození.“ [103] Jeho vyhlásenia týkajúce sa Sudet neboli „nič iné ako prázdne slová.“

Halifax varoval Herberta von Dirksen, nemeckého veľvyslanca v Londýne, že česko-nemecká vojna zatiahne do konfliktu proti Ríši aj Britániu a Francúzsko. Minister zahraničia potom napísal osobný list Ribbentropovi, v ktorom ho upozorňoval na nebezpečenstvo „unáhlených činov“ pre európsku civilizáciu. [104] Henderson zaznamenal: „To, čo Hitler nedokázal prehltnúť, bol jasot tlače. … Všetky noviny v Európe a Amerike sa pripojili k zboru. Bolo povedané ‚Nie‘ a Hitler bol prinútený ustúpiť. Sily demokracie priviedli totality k poriadku, atď.“ [105] Briti vykonali čiastočnú mobilizáciu svojho vozového parku a Francúzi obsadili opevnenia pozdĺž hranice, aj keď obe krajiny vedeli, že krízu podnietil ich český spojenec. Hrozby a obvinenia zo zbabelosti boli pre Hitlera odmenou za jeho trpezlivosť.

Májová kríza ohromila Hitlera v tom, aké nepriateľstvo chovajú západné demokracie a Československo voči Nemecku. Dokonca aj ZSSR potvrdilo svoje vojenské záväzky voči Čechom. Dospel k záveru, že mierové urovnanie sudetského problému je nepravdepodobné. Dňa 30. mája revidoval svoj skorší rozkaz ozbrojeným silám hovoriaci o potencionálnej vojne s Čechmi tak, že začínal vetou: „Je mojim nemenným odhodlaním rozdrviť Československo vojenskou akciou v dohľadnej budúcnosti.“ V dokumente sa zdôrazňovalo, že „prípravy musia začať bez omeškania.“ [106]

3.5.3
Obr.: Po májovej kríze nariadil Hitler výstavbu opevnení na obranu hranice s Francúzskom. Kontroly Západného valu sú prítomní (zľava doprava) Erhard Milch, Heinrich Himmler, Wilhelm Keitel, Himmlerov pobočník Karl Wolff a Hitler. (Bundesarchiv)

Historici uvádzajú toto vyhlásenie ako dôkaz Hitlerových vojnových zámerov. Napriek tomu iba o osemnásť dní neskôr revidoval utajený rozkaz a zmazal vetu o odhodlaní rozdrviť Čechov. Namiesto toho uviedol, že „riešenie českej otázky“ je „cieľ v krátkom časovom horizonte.“ Existuje len málo dôkazov o jasnom zámere viesť vojnu. Henderson napísal Halifaxovi: „dá to rozum, že sám Hitler musí byť pripravený na všetky eventuality. Ale hovoriť, že sa už rozhodol o agesívnych akciách proti Československu túto jeseň, nie je podľa mňa pravdivé.“ [107] Britský veľvyslanec v auguste opäť napísal: „Neverím, že chce vojnu.“ Vo vlastných memoároch Henderson opisuje májovú krízu: „Keď sme si mysleli, že Nemecko je na pokraji útoku na Československo, Nemci sa obávali, aby ten druhý nevyprovokoval vojnu v Európe skôr, než na ňu budú pripravení.“ [108]

Hitler mal stále výhodu diplomatického tromfu – vlastné argumenty demokracie o ľudských právach. Vodca verejne vyhlásil: „To, na čom Nemci trvajú, je právo na sebaurčenie, ktoré vlastní každý národ. … Žiadam, aby sa zastavil útlak 3,5 milióna Nemcov v Československu a miesto neho nastúpilo právo na slobodné sebaurčenie.“ [109] Toto bolo Achillovou pätou jeho protivníkov. Henderson priznal: „Tieto argumenty stáli na širokých morálnych základoch a bolo ťažké odmietnuť právo na sebaurčenie pre 2,75 milióna sudetských Nemcov, žijúcich v pevných spoločenstvách okolo nemeckej hranice. Odmietnutie ich práv by bolo v rozpore s princípmi, na ktorých stálo Britské impérium a teda by nezískalo podporu Britov ani Impéria.“ [110] Stály podtajomník ministerstva zahraničia Alexander Cardogan dospel k záveru, že problém Sudet „nebol otázkou, ktorá by bola silným dôvodom na uvrhnutie Európy do vojny.“ [111]

Chamberlain hodnotil pozíciu Anglicka: Krajina nie je dostatočne vyzbrojená, aby splnila záväzok podporovať Francúzsko v prípade vojny. Nechať Hitlerovi voľné ruky, aby zúčtoval s Benešom, poškodí meno Británie v zahraničí; „Budeme navždy opovrhovaní,“ špekuloval Halifaxov tajomník sir Oliver Harvey. [112] Plebiscit pre Sudety mal tiež svoje úskalia. Praha oponovala tejto myšlienke, pretože by to bol precedens, ktorý by povzbudil Slovákov, Maďarov, Poliakov a Rusínov, aby konali rovnako. Pretože tieto menšiny trpeli neustálym nedostatočným zastúpením vo vláde a útlakom, výsledkom by bol pravdepodobne rozpad Československa.

Daladier navrhol kompromis: Československo postúpi Sudety Nemecku bez referenda. Týmto spôsobom by zostal český štát pomerne neporušený. Význam existencie Československa vysvetlil Daladier Chamberlainovi takto: „Pri vojenských operáciách poskytuje Československo skvelé možnosti pri útoku na Nemecko.“ [113] Francúzsky minister letectva Pierre Cot opakoval tento postoj v poznámke uvedenej v Londýnskych News Chronicle 1. júla 1938. Cot uviedol, že Francúzsko a Anglicko potrebujú Československo, „pretože z tohto štátu sa dá najľahšie vybombardovať nemecký priemysel a ekonomika. … Spojený útok francúzskych a českých vzdušných síl môže veľmi rýchlo zničiť všetky nemecké továrne.“ [114]

V auguste navrhol Chamberlain návštevu Nemecka na stretnutie s Hitlerom a spoločné urovnanie sudetskej otázky. Vyžiadal si sľub od svojho hostiteľa, že Nemecko nepristúpi k žiadnym vojenským akciám počas rokovaní. Český minister zahraničia Kamil Krofta oznámil britskej a francúzskej vláde, že jeho krajina odmieta postúpiť Sudety Nemecku. Londýn neobratne kontroval: „Francúzsko-britský plán je jediným prostriedkom, ako zabrániť hroziacemu nemeckému útoku.“ Ak ho Praha zamietne, Anglicko a Francúzsko nezasiahnu, ak Nemecko zaútočí na Československo. [115] Dňa 21. septembra sa Beneš bezpodmienečne podvolil návrhu.

Počas septembra navštívil Chamberlain Nemecko trikrát. Prvé stretnutie s Hitlerom sa konalo v Berchtesgadene 15. septembra. Rokovanie bolo srdečné a konštruktívne. Chamberlain schválil Hitlerove návrhy na anexiu oblastí Sudet. Halifax napísal svojim veľvyslancom: „V skutočnosti to veľmi blízko zodpovedá hraniciam, ktoré sme skúmali.“ [116] Chamberlain strávil nasledujúci týždeň stretnutiami s Daladierom a Čechmi, aby získal ich súhlas. V Berlíne zachytila nemecká monitorovacia stanica ríšskeho ministerstva letectva telefonický rozhovor medzi Benešom a francúzskym ministrom kolónií Georgesom Mandelom. Podkopávajúc Daladiera, Mandela povedal Benešovi: „Paríž a Londýn nemajú žiadne právo diktovať vám svoje postoje. Ak je vaše územie narušené, nemali by ste váhať ani sekundu vydať armáde rozkazy k obrane vlasti. … Ak vypálite prvú ranu v sebaobrane… delá Francúzska, Británie a aj sovietskeho Ruska začnú páliť.“ [117] Nemci zachytili aj komunikáciu medzi Prahou a jej ambasádami v Paríži a Londýne. Benešova vláda ich inštruovala, aby naťahovali čas, kým „vojnové strany“ v Anglicku a Francúzsku nezvrhnú Chamberlaina a Daladiera.

Dňa 22. septembra Hitler rokoval s Chamberlainom v hoteli Dreesen v Bad Godesberg. Správy o rastúcich nepokojoch v Sudetoch zastreli mrakmi atmosféru rokovania. Henlein vytvoril milíciu z etnických Nemcov o veľkosti takmer 40 000 mužov, ktorá začala bojovať s českými vojakmi a políciou. [118] Česká vláda následne spustila ďalšie represívne opatrenia. Za 14 dní prešlo do Ríše 120 000 sudetských Nemcov, aby unikli násiliu. Henlein apeloval na Hitlera, aby vyslal nemeckú armádu, ktorá by „ukončila ďalšie vraždenie zo strany českých fanatikov.“ [119]

Vodca požadoval v Bad Godesbergu právo na vojenské obsadenie územia, ktoré bude anektované za štyri dni. Na ospravedlnenie tohto kroku uvádzal nárast nepokojov. Chamberlain bol zaskočený. Nasledovalo trpké dohadovanie. Ďalšia noc konferencie bola prestúpená napätím, kým nebola prerušená správou, že Beneš práve vyhlásil všeobecnú mobilizáciu. Ďalších 1,2 milióna československých záložníkov nastúpilo do aktívnej služby. Hitler nato uistil svojho hosťa, že splní svoj sľub zdržať sa akejkoľvek vojenskej reakcie „napriek tejto neslýchanej provokácii.“ [120] Toto uvoľnilo atmosféru a jednania pokračovali v priateľskejšom tóne.

V dňoch nasledujúcich po konferencii jednal Chamberlain s Čechmi. Britskí a francúzski diplomati nakoniec prehovorili Hitlera, aby stiahol svoje dodatočné požiadavky. Göring ukázal Hendersonovi prepisy telefónnych hovorov medzi Benešom a Janom Masarykom, ktoré objasnili české intrigy. Ani Briti ani Francúzi nespochybnili ich autenticitu. [121] V Mníchove 28. septembra Chamberlain, Hitler, Daladier a Mussolini uzavreli detaily anexie Sudet, s ktorou Praha súhlasila už 21. septembra.

Rozhnevaný z Chamberlaina mohol Jan Masaryk iba hromžiť: „Je nešťastím, že tou hlúpou, zle informovanou osobou je anglický premiér.“ [122] Francúzsky minister zahraničia Georges Bonnet chválil Hitlera za zľavenie z jeho podmienok z Godesbergu. Vodcovi sa dostalo ocenenia aj v London Times z 2. októbra za jeho ústupky a obmedzenie vojenských opatrení na „iba symbolickú a čiastočnú okupáciu.“ [123] Beneš si vybral exil v Londýne a neskôr povedal spolupracovníkovi: „Potrebovali sme vojnu a urobil som všetko, aby som ju rozpútal.“ [124]

Keď bol Beneš preč, Nemecko sa pokúsilo zlepšiť vzťahy s Prahou. Na územiach Čiech a Moravy, ktoré neboli pripojené k Ríši, zostalo 378 000 etnických Nemcov. Hitler prikázal 3. októbra tejto menšine, aby sa vyhla politickej činnosti smerujúcej k autonómii alebo k návratu svojej zeme do Nemecka pri pestovaní svojho kultúrneho dedičstva. Stretol sa s novým českým ministrom zahraničia Františkom Chvalkovským 14. októbra. Hitler ho vyzýval, aby bol nápomocný „normalizácii vzťahov priateľským spôsobom.“ [125]

V novembri predložilo právne oddelenie nemeckého ministerstva zahraničných vecí návrh na zmluvu o česko-nemeckom priateľstve. Hoci ju Hitler odložil na január 1939, táto iniciatíva naznačuje jeho záujem o spoluprácu s Prahou. Jeho prvé gesto novému režimu bola veľkorysá politika voči českému obyvateľstvu anektovaných Sudet. Pod nemeckú správu sa ich dostalo 743 000. Z nich sa 260 000 českých vojakov, štátnych úradníkov a ich rodín vrátilo na české územie. Ďalších 160 000 nechcelo žiť pod nemeckou správou a odsťahovalo sa dobrovoľne.

3.5.4
Obr.: Mladí priaznivci vítajú Hitlera počas jeho cesty po Sudetoch v októbri 1938

Zmluva, ktorú ratifikovali oba štáty 20. novembra, povoľovala Čechom a Slovákom zostávajúcim na území Sudet, vybrať si svoje občianstvo. Muži starší ako 28 rokov spolu so svojimi manželkami a deťmi dostali na požiadanie nemecké občianstvo. Vláda Ríše dovolila ľuďom, ktorí sa rozhodli ostať občanmi Československa, aby zostali ako trvalí hostia. Ľudia opúšťajúci územie Sudet si udržali vlastníctvo súkromného majetku s možnosťou predať ho alebo prenajať. Podľa ustanovení zmluvy nemecká aj česká vláda mali právo vyhostiť cudzincov, ktorých považovali za politické riziko. Viac ako 300 000 Čechov sa rozhodlo aj naďalej žiť v Sudetoch, Nemci deportovali púhych 140 „nežiadúcich osôb.“ Hitler oslobodil Čechov a Slovákov absorbovaných Ríšou od služby v ozbrojených silách. [126]

Nemecká menšina sídliaca na území Čiech a Moravy zažila neľúbosť Čechov po ich prehre v Mníchove. Tisíce Nemcov stratilo prácu. Mnohí boli zbytočne sledovaní políciou. Vláda odoprela Nemcom a ich rodinám dávky v nezamestnanosti. České zdravotné poisťovne odmietali nároky nemeckej univerzitnej kliniky v Prahe. Hitler konfrontoval Chvalkovského 21. januára 1939 so zoznamom sťažností vyplývajúcich z toho, čo nazýval pretrvávajúcou „Benešovou mentalitou“ po celej republike. Uvádzajúc nepriateľský tón českej tlače Vodca varoval, že žiadna veľmoc nemôže tolerovať menšiu susednú krajinu, ktorá predstavuje trvalú hrozbu v jej boku. Ešte raz zdôraznil nutnosť zlepšenia vzťahov. [127]

Ribbentrop čítal Chvalkovskému úryvky z významných českých novín. Jeden predpovedal: „Štyri mesiace po Mníchove je jasné, že vojna je nevyhnutná.“ Ďalší uvádzal: „Momentálnu politickú situáciu nemôžeme považovať za nemennú a trvalú.“ [128] Henderson poradil Vojtechovi Mastnému, českému veľvyslancovi v Berlíne, aby vystríhal svoju vládu pred zneužívaním nemeckej menšiny. V Londýnskom exile sa Beneš snažil udržať svoj politický vplyv prostredníctvom kontaktov v Prahe. Jeho prívrženci spustili tlačovú kampaň kritizujúcu súčasný režim za zbližovanie sa s Berlínom. [129]

Žiaden spor v tejto politickej konštelácii by netrval dlho. Mníchovská dohoda navrhnutá západnými demokraciami na záchranu Československa bola paradoxne rozsudkom smrti. Ako precedens pre sebaurčenie podnietila aj ostatné menšiny krajiny, aby nasledovali príklad sudetských Nemcov. Najdôležitejší medzi nimi boli Slováci. Česká armáda a milície obsadili ich krajinu v roku 1919. Tomáš Masaryk nesplnil svoj sľub regionálnej autonómie. Slováci neboli rovnomerne zastúpení ani vo vládnej administratíve; z 8 000 civilných zamestnancov vo vládnych úradoch v Prahe bolo iba 200 Slovákov. [130]

Hitler si prial zostať neutrálnym v treniciach medzi Čechmi a Slovákmi. Ríšske ministerstvo zahraničia dostalo 19. novembra pokyny sledovať udalosti v Prahe s rezervou. Nemecká tlač bola inštruovaná, aby nenadržiavala žiadnej strane v správach o napätí na Slovensku. Hitler prikázal: „V súčasnej dobe nie sú vhodné žiadne politické rozhovory so Slovákmi.“ [131]

Praha stratila svoj stisk, ktorým zvierala nelojálne menšiny. V októbri založili Slováci a Rusíni regionálne parlamenty; právo nakoniec priznané centrálnou vládou ako krok smerom k autonómii. Delegáti využívali svoj vplyv a autoritu a riadili regióny smerom k väčšej nezávislosti. Nový český prezident Dr. Emil Hácha sa uchýlil k obvyklej metóde kladiva. Na Podkarpatskej Rusi nasadil 6. marca armádu pod velením generála Leva Prchalu, ministra vnútra a financií. Na Slovensku rozpustil Hácha parlament. V hlavnom meste Slovenska Pressburgu (Bratislava) nariadil stanné právo a uväznil 60 slovenských politikov. Českí vojaci a polícia sa presunuli na Slovensko. Hácha čelil stúpajúcemu chaosu a hrozbe otvoreného povstania. Vyzval Dr. Jozefa Tisa, ktorého si Slováci zvolili za premiéra, aby pomohol nastoliť poriadok.

Dňa 13. marca navštívil Tiso Berlín a spýtal sa Hitlera, ako by reagoval na slovenské vyhlásenie nezávislosti. Vodca odpovedal, že nemá záujem na obsadení Slovenska, pretože toto územie nikdy nepatrilo k nemeckej ríši. Tiso sa vrátil do Pressburgu a nasledujúci deň bola v parlamente vyhlásená národná nezávislosť. V obave z útoku a anexie Slovenska maďarskou armádou, Tiso požiadal o nemeckú ochranu. Hitler odpovedal: „Potvrdzujem prijatie telegramu a zároveň s týmto preberám bezpečnosť Slovenského štátu.“ V tento deň prestalo Československo existovať ako republika. Nemecký kancelár uchlácholil Maďarov tým, že im ponechal voľnú ruku pri okupácii Podkarpatskej Rusi.

Hácha požiadal o audienciu u Hitlera. Spolu s Chvalkovským dorazil do Berlína vlakom v noci 14. marca. Od nástupu do úradu obaja muži pracovali na zlepšení vzťahov s Nemeckom. Machinácie zostávajúcich Benešových stúpencov, protinemecká tlač a prístup verejnosti poznamenaný takmer 20 rokmi českého šovinizmu presadzovaného Benešom, sabotoval ich úsilie. Pred stretnutím s Hitlerom povedal Hácha Ribbentropovi, že prišiel „vložiť osud českého štátu do rúk Vodcu.“ [132]

Počas rozhovoru Hitler oznámil Háchovi, že nasledujúceho dňa nemecká armáda prekročí hranice. Príkaz k operácii vydal pred troma dňami. Vodca odporučil svojim hosťom, aby dali rozkazy armáde neklásť odpor: „V takom prípade majú vaši ľudia stále dobré vyhliadky do budúcnosti. Zaručím im autonómiu ďaleko nad rámec toho, o čom mohli niekedy iba snívať v dobe Rakúska.“ [133] Hácha dal včas inštrukcie veliteľovi ozbrojených síl generálovi Janovi Syrovému, aby sa armáda stiahla. Nemecké jednotky, ktoré vstúpili na územie Čiech 15. marca o 06:00 dostali rozkazy, aby sa zdržali streľby.

3.5.5
Obr.: Český prezident Hácha na stretnutí s Hitlerom v Berlíne 14. marca 1939. Napravo od Hitlera sú Göring, Ribbentrop, Keitel a Weizsäcker

Predné jednotky nemeckej armády obsadili Ostravu – priemyselný komplex na Morave neďaleko poľskej hranice. Varšava sa snažila využiť momentálny zmätok v Československu a vojensky obsadiť centrum a zabrať ho pre Poľsko. Miestni českí obyvatelia pochopili nemeckú iniciatívu a nekládli žiaden odpor. [134] Poľská vláda sa rozhnevala na Hitlera za narušenie ich ambícií.

Nemci zmiernili počiatočné nepriateľstvo Českého národa z veľkej časti vďaka úsiliu Nationalsozialistische Volkswohlfahrt (NSV), nemeckej národno-socialistickej organizácie pre sociálnu podporu. Počas prvých 10 dní okupácie rozdala 7 miliónov dávok jedla zúfalému obyvateľstvu. NSV voľne rozdalo oblečenie v hodnote 5 miliónov RM. Organizácia sa sústredila na mestá a priemyselné oblasti, kde bol nedostatok pravdepodobnejší, ako vo vidieckych oblastiach. Nemecké úrady tiež zaistili rýchle dopĺňanie potravín do obchodných domov. Snaha o pomoc smerovala ku českej populácii a nie na zostávajúcu nemeckú kolóniu. Armáda tiež chránila pred spontánnymi pokusmi členov miestnej Volksdeutsche Partei (etnická nemecká strana) o prevzatie kontroly nad ekonomikou alebo verejnou správou. [135]

Nemci vstúpili do krajiny, kde bolo 148 000 nezamestnaných. Demobilizácia českej armády tento počet značne navýšila. Ríšske ministerstvo práce ustanovilo svoje úrady v Protektoráte Čechy a Morava – ako sa to stalo známe – a zamestnalo ľudí bez práce v nemeckom priemysle. Počas prvého mesiaca okupácie využilo príležitosť a našlo si prácu 15 000 ľudí. V priebehu ďalších mesiacov nezamestnanosť klesala a v júni česká vláda vyjednala obchodné dohody s Nórskom, Holandskom a ďalšími krajinami, čím vzrástla podpora obchodu. [136]

Hitler prikázal redukciu českej armády z mierového stavu 150 000 mužov na 7 000, vrátane 280 dôstojníkov. Mohli v nej slúžiť iba občania českej národnosti. S ohľadom na utrpené pokorenie dôstojníkov uvoľnených zo služby, zariadil im plný vojenský dôchodok bez ohľadu na dĺžku služby. [137] Nemecká vojenská správa trvala iba jeden mesiac. Veliteľ nemeckej armády Walther von Brauchitsch rozptýlil stále posádky do etnických nemeckých oblastí, aby redukoval útoky na Čechov. Nikdy počas doby vojny v rokoch 1939 – 45 Nemci nevyslali svoju armádu proti českým štátnym príslušníkom. Krajina zostala prakticky bez úhony počas celého ničivého svetového konfliktu.

Hácha a jeho kabinet obnovili vládu 27. apríla 1939. Čeština zostala úradným jazykom. Administratíva zodpovedala za vnútorné veci, školstvo, poľnohospodárstvo, spravodlivosť, dopravu, kultúru, sociálne služby a verejné práce. Nemecko riadilo zahraničnú politiku a financie. Tieto povinnosti Hitler pridelil Konstantinovi von Neurath. Počas svojej dlhej diplomatickej kariéry Neurath často prejavil sympatie a obdiv k Čechom.

Velenie nemeckej armádnej skupiny 3 odhadlo, že v Sudetoch, Čechách a na Morave sa usadilo približne 140 000 nemeckých utečencov a prisťahovalcov, ktorí ušli pred vládou národných socialistov. Nemecká polícia zatkla 2 500 komunistov. Pri záťahoch pomáhala česká polícia. Hitler vyhlásil 7. júna všeobecnú amnestiu pre všetkých českých politických väzňov v Sudetoch aj v Česku. [138] Nemci udržiavali v Protektoráte trvalé policajné sily o veľkosti 5 000 mužov na boj proti sabotážam a komunistickému podvracaniu. Český národ mal väčšiu autonómiu, občianske slobody a absenciu diskriminácie, než priznal Tomáš Masaryk a Beneš sudetským Nemcom, Slovákom a Maďarom počas prvých rokov republiky.

Nemci skonfiškovali väčšinu výzbroje českej armády a zaradili ju do svojich ozbrojených síl. Nemecké jednotky nakrátko vstúpili na územie Slovenska a vyprázdnili české vojenské sklady v blízkosti hraníc. Obrovské množstvo vojnových zásob potvrdzovalo Hitlerove protesty, že Československo v koalícii s ostatnými európskymi mocnosťami predstavovalo hrozbu pre Nemecko. Počas prvého týždňa okupácie dopravili Nemci do Ríše 24 nákladných vlakov naložených vojenskou technikou. Aby presunuli všetko, potrebovali by 500 vlakov.

Generál zásobovacej služby Eduard Wagner napísal 30. marca svojej žene, že množstvo ostrej munície nachádzajúce sa v tejto malej krajine bolo „absolútne desivé.“ [139] Do súpisu sa dostalo 1 582 lietadiel, 2 175 poľných diel, 468 tankov, 501 protilietadlových diel, 785 mínometov, 43 856 guľometov, viac než milión pušiek, 3 milióny kusov delostreleckej munície, značné množstvo špeciálnych položiek ako vybavenie na stavbu mostov a svetlomety, plus viac ako miliarda nábojov do pušiek. Všetko to boli najnovšie, dobre navrhnuté zbrane. Moderné výrobné zariadenia ako továrne Škoda boli tak veľké, že dokázali súčasne plniť aj armádne zákazky pre ZSSR.

Ribbentrop vyslal do Prahy Dr. Friedricha Berbera spolu so špeciálnym tímom výskumníkov, aby prehľadali dokumenty v českých diplomatických archívoch od marca 1938 do marca 1939. Tím skúmal záznamy „týkajúce sa prístupu Anglicka a Francúzska k českej otázke.“ Na základe mnohých listinných dôkazov sprístupnených v Prahe a niekoľko mesiacov predtým vo Viedni, Berberova analýza dospela k záveru, že Londýn systematicky zasahoval „do politiky týchto krajín“, aby „zachovali svoju nezávislosť a oslabili Nemecko.“ Záznamy tiež odhalili, že Briti „konali rovnakým spôsobom pokiaľ ide o Poľsko.“ Hitler dospel k záveru, že „Anglicko chce vojnu.“ [140]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[74] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 61
[75] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 285
[76] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 52
[77] Ibid, s. 61
[78] Ibid, s. 140, 186
[79] Ibid, s. 108, 123
[80] Ibid, s. 124
[81] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 80
[82] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 169
[83] Ibid, s. 60
[84] Ibid, s. 89
[85] Ibid, s. 115, 119, 120, 147
[86] Ibid, s. 166, 154
[87] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 802
[88] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 280
[89] Kunert, Dirk, Ein Weltkrieg wird vorprogrammiert, s. 126
[90] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 154
[91] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 289
[92] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 190
[93] BD I, Third Series, 86
[94] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 206
[95] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 76
[96] PRO FO 371/20375 C 5216
[97] BD I, Third Series, 86
[98] PRO CAB 27/623
[99] PRO CAB 23/93 cab 21138
[100] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 227
[101] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 159
[102] Henderson, Nevile, Failure of a Mission, s. 137
[103] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 237
[104] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 93
[105] Henderson, Nevile, Failure of a Mission, s. 142
[106] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 96-97
[107] BD II, Third Series, 665
[108] Henderson, Nevile, Failure of a Mission, s. 142
[109] Hitler, Adolf, Reden des Führers am Parteitag Grossdeutschland, s. 77-78
[110] Henderson, Nevile, Failure of a Mission, s. 131
[111] BD II, Third Series, 8
[112] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 107
[113] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 260
[114] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 171
[115] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 173
[116] BD II, Third Series, 1038
[117] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 166
[118] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 262
[119] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 119
[120] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 275
[121] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 122
[122] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 280
[123] Ibid, s. 297
[124] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 184
[125] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 160
[126] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 313-315, 304
[127] Ibid, s. 334
[128] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 163
[129] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 304
[130] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 129
[131] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 161
[132] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 340
[133] Ibid, s. 342
[134] Hoggan, David, The Forced War, s. 248
[135] Umbreit, Hans, Deutsche Militärverwaltungen 1938-1939, s. 59, 56, 54
[136] Hoggan, David, The Forced War, s. 251
[137] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 344
[138] Ibid, s. 344
[139] Umbreit, Hans, Deutsche Militärverwaltungen 1938-1939, s. 55
[140] Kunert, Dirk, Ein Weltkrieg wird vorprogrammiert, s. 242

O ::prop

4 komentáre

  1. No to je nadherne, aky dzentlmen☺☺☺☺. Fakt vrcholne trapne. Toto je normalny lzivy chvalospev na Adolfa. Fakt je ten ze Nemci utlacali Cechov starocia, nasackovali sa kde len mohli. Nedivim sa Cechom ze nezvladli svojich 20 rokov slavy. 1918-1938. A ze mali Cesi pravdu ukazal, dalsi vyvoj. Ignorovat „protentokrat“
    je uz vrchol ignoracie. Vsetky agresivne kroky Nemecka, su tu ospravedlnovane v style, ved ich treba pochopit. Ked boli taky ritteri preco sa nezastavili na svojom. AE HRABILI DALEJ A DALEJ? HNUS VELEBNOSTI JDU BLEJT.

  2. Tento článok je skutočný zvratok, a autorom bude najskôr nejaký zarytý maďarón, absolútne neskrývajúci svoju nenávisť voči nezávislému Československu a jeho nástupníckym štátom. Je to len paškvil s krytím za glorifikáciou Hitlera a jeho piatej kolóny, v skutočnosti je to však o piatej kolóne maďarónov na Slovensku. Mal som v úmysle ho dočítať dokonca ale nedalo sa, takmer som sa pozvracal. Je to dobre zosúladený mediálny zvratok, prichádzajúci práve v dobe maďarskej provokácie s otváraním svojich poslaneckých kancelárii na Slovensku. Autor, daj ešte niečo o utláčaných chudákoch Maďaroch na Slovensku!

  3. Ale Jurko, Ty ides od extremu k extremu. Najprv davas, linky ateraz tu davas internacionalne prehlasenie v Angline☺☺. Klud toto je slovensky web. Viem to sice precitat, ale o to nejde.

  4. Hácha predsa nebol premiér, ale prezident Protektorátu Bohmen und Mahren

Pridaj komentár