Domov / Hlavná strana / Čítanie / Európa v zovretí – Rovnováha síl

Európa v zovretí – Rovnováha síl

Kapitola 4.1 – Európa v zovretí – Rovnováha síl

Jediná veľmoc, ktorá pôvodne chránila Nemecko pred najkrutejšími dôsledkami Versaillskej mierovej zmluvy, bola Británia. Ironicky, práve táto krajina sa stala Hitlerovou hlavnou prekážkou pri vyjednávaniach o jej revízii. Tento obrat zodpovedal britskej politike, známej ako rovnováha síl. Anglicko tradične podporovalo slabšie európske štáty, aby sa nestala jedna krajina príliš silnou a neovládla svojich susedov. Keď bola Ríša po 1. svetovej vojne na dne, Briti pomáhali v jej oživení. Keď sa však nemecká prosperita za Hitlera zodvihla, anglická podpora klesla.

NSDAP publikovalo v roku 1941 sériu esejí pod názvom Das ist England (To je Anglicko). V esejach sa zdôrazňovalo, že „Anglicko sa už nevidí ako pevne zviazané s osudom európskej komunity, ale ako vlasť zámorskej koloniálnej ríše.“ [1] Ďalšia nemecká štúdia tvrdila, že anglická diplomacia usiluje o „rovnováhu síl medzi pevninskými národmi a štátmi, ale nie … o vytváranie pokoja, bezpečnosti, životného priestoru a mieru medzi nimi. Naopak, očividne ich stavia proti sebe vo vyrovnanom, dlhom a tak vyčerpávajúcom boji, ako je to len možné. … Bez veľkých vojen v niekoľkých posledných storočiach a bez neustáleho vmiešavania sa Anglicka by európske štáty nepochybne dosiahli rýchlej vnútornej konsolidácie a Anglicko by nebolo schopné budovať nerušene svoje vlastné impérium.“ [2] Das ist England to uzavrel, že pre Anglicko „to nikdy nebolo o ochrane slabých, ale vždy o zabezpečení vlastnej moci.“ [3]

Británia oponovala prideleniu nemeckých území Poľsku v roku 1919. Ich nesúhlas s francúzskou vojenskou okupáciou Porúria v roku 1923 odradil Francúzov od spojenia s Pilsudskim k útoku na Nemecko. Mnoho prominentných Angličanov, medzi nimi aj redakcia London Times, podporovali právo Ríše na prezbrojenie. Daily Express argumentovali, že Nemecko chce len rovnosť, zatiaľ čo Francúzsko chce nadradenosť. [4]

Keď sa stal Hitler kancelárom, dúfal v nadviazanie dobrých vzťahov s Anglickom. V januári 1934 nariadil armáde vrátiť bubny Gordonských horalov, ktoré Nemci ukoristili na bojisku v roku 1914. Pri slávnostnom ceremoniáli na Ministerstve vojny v Berlíne Nemci odovzdali bývalé trofeje sirovi Janovi Hamiltonovi, aby ich navrátil regimentu v Škótsku. Hitler tiež uzavrel anglicko-nemeckú námornú zmluvu v roku 1935, ktorá stanovila obmedzenia na znovuvyzbrojenie Nemecka, ale nie Anglicka. [5]

Hitler navyše poskytol zmierlivý rozhovor európskemu korešpondentovi Daily Mail Wardovi Price: „Dňa 4. augusta 1914 som bol veľmi zúfalý, že dva veľké germánske národy, ktoré žili vo vzájomnom mieri napriek všetkým sporom a kolísaniam ľudskej histórie po mnoho stáročí, boli vtiahnuté do vojny. Bol by som rád, ak by táto nešťastná atmosféra skončila a dva príbuzné národy mohli znovu obnoviť staré priateľstvo. Tvrdenie, že nemecký národ nadšene pripravuje vojnu, je nepochopením nemeckej revolúcie. Zdá sa nám to jednoducho nepochopiteľné. My, vodcovia nemeckého národa, sme boli takmer bez výnimky v prvej línii. Rád by som videl frontového vojaka, ktorý by chcel ďalšiu vojnu.“ [6]

Ekonomické oživenie Ríše a expandovanie na zahraničné trhy s priemyselným tovarom Ríše vytvorilo pre Anglicko konkurenciu. Hitlerov dôraz na nemeckú sebestačnosť a odpor k voľnému trhu – systému neobmedzeného medzinárodného sprostredkovania tovaru podporovanému Britániou – prehĺbil rivalitu. Neustále návrhy Vodcu na odzbrojenie a snaha o zlepšenie vzťahov so susednými štátmi poskytli základ pre kontinentálne zjednotenie, ktoré bolo v rozpore s anglickou diplomaciou mocenskej rovnováhy.

Pre Britániu bola nemenej odporná forma štátu a sociálna štruktúra, ktorá sa vyvíjala v Nemecku. Pád rodu Hohenzollern a habsburských dynastií v roku 1918 podstatne zmenšil vplyv nemeckej šľachty. Národní socialisti ich nahradili vodcovskými kádrami na základe talentu a iniciatívy namiesto bohatstva a spoločenského postavenia. Britská vládnuca vrstva intuitívne vycítila nebezpečenstvo takejto revolúcie – ak by bola úspešná – pre svoje privilegované postavenie. Nemecké programy na zlepšenie životnej úrovne pracujúcich boli bezprecedentné v rámci britského Commonwealthu. Nemecký príklad vyvolal prízraky anglických robotníkov požadujúcich dávky pri pracovnej neschopnosti, bezpečnejšie podmienky na pracovisku, štátom platené dovolenky pre ich rodiny a lepšie bývanie.

Jeden nemecký novinár napísal na túto tému: „Dovolenkové plavby ešte len mali začať, keď do kancelárie organizácie Kraft durch Freude v Hamburgu dorazil zástupca britského generálneho konzula. Pýtal sa, či majú dovolenkové lode s nemeckými pracujúcimi v pláne pristáť v anglických prístavoch. Varoval nás, že pre britskú vládu je vstup do prístavov alebo dokonca plavba na dohľad anglického pobrežia nevítaná.“ [7]

Anglicko, ako zástanca princípov liberálnej demokracie, bolo pohoršené nemeckými socialistickými zásadami, ktoré podriaďovali práva jednotlivca prospechu komunity. Pozornosť anglických pracujúcich bola zameraná na dobre spropagované rozpustenie nemeckých odborov nevediac, že ochranu robotníkov si dal za primárnu úlohu kancelár Hitler. Nemci, ktorí utiekli do exilu v Británii, ovplyvňovali britskú verejnú mienku proti Ríši príbehmi o útlaku národno socialistickej vlády. V anglických médiách im bol poskytovaný dostatok priestoru.

Do roku 1936 sa vzťahy oboch krajín priblížili skutočnému nepriateľstvu. Nemecká ekonomika prekvitala a neustále zvyšovala svoj vplyv v európskom obchode. Prezbrojenie posilnilo Hitlerovu diplomatickú pozíciu, a remilitarizácia Porýnia ukázala neschopnosť Francúzska kontrolovať Nemecko. Vodca podporil talianske ťaženie v Etiópii bez ohľadu na opozíciu v Spoločenstve národov. Anglický minister zahraničia Anthony Eden zaslal v marci do Berlína niekoľko otázok, ktoré Nemci považovali za urážku. Pýtal sa, či je Nemecko pripravené uzavrieť „úprimné“ zmluvy, ktoré aj dodrží. [8]

Hitler v auguste vymenoval Ribbentropa za veľvyslanca v Británii. Jeho hlavnou úlohou bolo získať angličanov do Anti-Kominterny. Ribbentrop prišiel do Londýna v októbri a vyhlásil, že prišiel varovať hostiteľský národ pred nebezpečenstvom boľševizmu a vyjednať spojenectvo proti Sovietskemu zväzu. Eden založil tieto vyjadrenia do zásuvky. Počas prejavu v Leamingtone 20. novembra vyhlásil, že trvalá dohoda s Nemeckom by mohla byť realizovaná len v rámci európskej „všeobecnej dohody“ podporovanej Britmi. Hitler to pochopil ako „mierne revidovanú verziu“ Versailles. [9]

Winston Churchill, kariérny politik, ktorý zastával po desaťročia rôzne administratívne miesta, bol hlasom protinemeckých nálad, za čo si spolu so svojimi prívržencami vyslúžil prezývku „vojnová strana“ v Hitlerovom slovníku. Zveličoval silu nemeckej „hroznej vojnovej mašinérie“ a predpovedal, že požiadavky na voľné ruky vo východnej a južnej Európe a návrat kolónií môžu viesť k vojne. Úvodník v časopise Deutsche diplomatisch-politische Korrespondenz (Nemecká diplomaticko-politická korešpondencia) dáva nahliadnuť do slepej uličky v anglicko-nemeckých vzťahoch: „Churchillova klika prekrúca akýkoľvek pokus Nemecka o odstránenie boľavých miest, ako skutočnú prípravu na realizáciu agresívnych úmyslov niekde inde, teda dôkaz ‚nemeckej hrozby.‘ Ak sa táto metóda prekrúcania stane bežnou praxou, všetka dôvera zmizne a motivácia pre akúkoľvek medzinárodnú spoluprácu bude stratená.“ [10]

Vzájomné hádzanie blata medzi nemeckými a anglickými novinami pokračovalo do roku 1937. Ribbentrop varoval z Londýna Vodcu, že slovná vojna „kazí každú nádej na mier a podporuje nenávisť v oboch krajinách.“ [11] Hitler, neochotný ponechať „bezodnú drzosť“ anglických médií bez odpovede, nariadil nemeckým novinárom obnoviť diskusiu o predtým zamlčiavanej téme ulúpených ríšskych kolónií. To malo zatriasť Angličanmi, ktorí získali tri štvrtiny nemeckých území v Afrike po 1. Svetovej vojne. [12] Británia začala s masívnym prezbrojovacím programom v úvode roka 1937, ktorý mal strojnásobiť jej vojenský potenciál. Hitler poznamenal, že nečakal „nič menšieho.“ [13]

Hitler dočasne pozastavil protibritskú tlačovú kampaň v novembri 1937. Malo to vytvoriť príjemnejšiu atmosféru pred návštevou britského štátnika lorda Halifaxa. V Berghofe Halifax povedal Hitlerovi, že prišiel diskutovať o hlavných rozdieloch medzi Londýnom a Berlínom. Vodca odpovedal, že si nie je vedomý takých rozdielov. Jeho návštevník uviedol antagonizmus národného socializmu voči cirkvi. Hitler to odrazil poznámkou, že ZSSR zavádza omnoho represívnejšie opatrenia proti náboženským inštitúciám, bez akejkoľvek námietky z Anglicka. Halifax zmenil tému na Rakúsko, Československo a Danzig. Odporúčal svojmu hostiteľovi, že akákoľvek zmena v ich postavení musí byť vykonaná mierumilovne. Hitler iba odvetil, že tieto problémy nemajú nič spoločné s Londýnom.

Halifax sa pýtal na koloniálne ašpirácie Nemecka naznačujúc, že Británia by mohla byť pripravená ponúknuť určité portugalské územia v Afrike. Hitler mu taktne pripomenul, že Nemecko má záujem iba o kolónie, ktoré im boli odobraté vo Versailles. Vodca ďalej odporučil, aby Anglicko zaujalo neutrálnu pozíciu pokiaľ ide o územné revízie v Európe, namiesto „bezdôvodného vytvárania problémov, len z čistej zlomyseľnosti.“ [14] Britský vyslanec sa vrátil do Londýna bez toho, aby niečo zlepšil.

V máji 1937 sa britským ministerským predsedom stal Chamberlain, obhajca zbrojenia a učeník tradičnej diplomacie „rovnováhy síl.“ Opísal Nemecko ako „hlavnú príčinu strachu z vojny v Európe.“ [15] V tejto dobe pomáhali národy Commonwealthu určovať britskú politiku. Vláda už nemohla robiť svojvoľné rozhodnutia ovplyvňujúce celé impérium bez vzájomných konzultácií. Kanada, Austrália, Nový Zéland a Južná Afrika považovali za väčšiu hrozbu pre svoje záujmy námorné mocnosti Taliansko a Japonsko, než Nemecko. Na konferencii impéria v júni 1937 domíniá vyzývali Londýn, aby pomohol Hitlerovi pri revízii systému z Versailles. Varovali Anglicko, aby nepočítalo s ich pomocou, ak by vstúpilo do ozbrojeného konfliktu v Európe. Juhoafrický premiér Jan Smuts už odporučil, aby britská vláda prestala jednať s Nemeckom ako „s vyvrheľom Európy.“ [16]

4.1.1
Obr.: Lord Halifax (vľavo) s ministrom vojny Izákom Leslie Hore-Belisha. Halifax pred vládou uviedol, že Poľsko má väčší vojenský potenciál než Sovietsky zväz a pre Anglicko bude lepším spojencom

Chamberlain čelil dileme: Ak by chcel vymáhať plnenie Versaillskej zmluvy, ktorú samotné Anglicko kompromitovalo uzatvorením anglicko-nemeckej námornej zmluvy z roku 1935, mohlo by to mať za následok, že sa Nemecko a Anglicko pustia do seba. Takáto politika by ignorovala zdržanlivý vplyv domínií a mala by nepriaznivý dopad na súdržnosť Commonwealthu. Na druhú stranu, ponechať Hitlerovi voľné ruky by viedlo k nemeckej hegemónii v Európe a narušeniu rovnováhy síl.

Vzorec pre porážku nemeckých ambícií pri udržaní britského Commonwealthu a podpory britskej verejnosti bol nasledovný: blokovať revízie, ktoré boli pre Nemecko najdôležitejšie, ale predstierať ochotu k ústupkom. Nedôležité kompromisy by verejne demonštrovali Chamberlainovu túžbu po mieri a tým upokojili nemeckú propagandu. Halifaxova cesta do Nemecka v roku 1937 pomohla upokojiť domíniá s tým, že Británia je ochotná vyjednávať. Chamberlain sa súkromne zveril američanovi Henrymu Morgenthauovi, že potreboval iba získať čas na dosiahnutie „vojenskej prevahy.“ [17]

Počas českej krízy v roku 1938 mnoho Britov verilo, že Hitler bol pripravený ísť do vojny, aby urovnal svoje spory s Prahou. Chamberlain povedal v apríli Daladierovi, že britský armádny program, trochu opomínaný v rokoch 1925 – 1935, sa iba začal spúšťať. Iba keď bude tento program kompletný, môže Anglicko znova viesť vojnu. [18] V júli sa Chamberlain pýtal Artura Robinsona zo zásobovacej rady, kedy bude ich krajina schopná bojovať s Nemcami. Robinson odpovedal: „Za rok.“ [19] Ako bývalý minister financií Chamberlain dobre vedel, že urýchlené prezbrojenie bude mať nepriaznivý dopad na anglický export a nadmerne zaťaží ekonomiku. [20] Pokiaľ išlo o Československo, vojna teda neprichádzala do úvahy.

Chamberlain si naďalej udržiaval svoj vplyv v kontinentálnych záležitostiach. Dňa 3. augusta vyslal do Prahy Viscounta Waltera Runcimana, aby pomohol pri krízových vyjednávaniach. Francúzski a českí pozorovatelia boli skeptickí. Francúzsky diplomat Rene Massigili povedal československému veľvyslancovi v Paríži Štefanovi Osuskému, že Angličania „vedia, že to skončí vojnou a robia všetko preto, aby ju oddialili. … Získanie času hrá významnú, ak nie rozhodujúcu úlohu pri vyslaní lorda Runcimana do Prahy. Sir Arthur Street (podsekretár britského ministerstva letectva) povedal, že anglické letectvo bude pripravené o šesť mesiacov.“ [21]

Vyjednaním prevodu Sudet do nemeckej Ríše počas rokovaní s Hitlerom v septembri sa dostalo Chamberlainovi mnoho výčitiek od politických rivalov vo vlastnej krajine. Jeho hlavným kritikom, Churchillovi a Edenovi, chýbali podrobné vedomosti o britskej vojenskej nepripravenosti, ktoré mal k dispozícii ministerský predseda. Chamberlain mal podložené faktami, že Anglicko ešte nemôže ísť do vojny. Získal schválenie anglickej verejnosti, domínií, a dokonca aj nemeckého národa za úsilie o zachovanie mieru. Podarilo sa mu odraziť obvinenia nemeckej propagandy, že Británia sa pokúša obkolesiť Nemecko nepriateľmi. [22]

Jedným z tých, ktorí videli prezbrojenie ako významný činiteľ, bol francúzsky veľvyslanec v Londýne Charles Corbin. Napísal do Paríža, že Británia si želá „za každú cenu vyhnúť výčitkám v prípade vypuknutia konfliktu, keď Anglicko bude nútené postaviť sa proti Nemecku, že neurobili všetko preto, aby zmiernili strach z obkľúčenia, ktoré Hitler zdôrazňoval počas posledných mesiacov. Iba týmto spôsobom sa dá očakávať jednomyseľná akceptácia britskou verejnosťou, ktorá je potrebná k mobilizácii všetkých síl krajiny.“ [23]

Necelý týždeň po podpise Mníchovskej zmluvy Chamberlain oznámil zvýšenie výdavkov na zbrojenie zo 400 miliónov libier na 800 miliónov libier ročne. V priebehu nasledujúcich 14 mesiacov malo byť postavených 11 000 nových bojových lietadiel a vytvorenie 19 nových armádnych divízií. [24] To muselo byť vítanou správou pre britské ministerstvo zahraničia. Podľa zápisnice zo zasadnutia vlády 25. septembra 1938, lord Halifax „cítil určitú neistotu o konečnom cieli, ktorý si prial dosiahnuť, a to zničenie nacizmu.“ Halifax tiež špekuloval, že ak Hitler „bude dotlačený k vojne, výsledkom by mohlo byť zvrhnutie nacistického režimu.“ [25]

Protinemecký ráz britskej tlače sa nezmenil. Parlamentné vojnové strany zvyšovali tlak na Chamberlaina. Nemecké médiá sa nebáli odpovedať. Citovali New York Times z 9. mája 1938 o prejave Churchilla v Manchesteri: „Churchill navrhuje obkľúčiť Nemecko.“ [26] Podľa nemeckej novinárky Briti veria, že „bez vojny na dvoch frontoch proti Nemecku … nie je vojna vyhrateľná pre Anglicko.“ [27]

Anglo-francúzska tlač opakovane odsudzovala Hitlera za údajné strašenie vojnou. Angličania však vytvárali svoje vlastné strašenie. Zástupca veľvyslanca v Berlíne Ivone Kirkpatrick varoval 6. decembra 1938 britské ministerstvo zahraničia, že nemecké letectvo sa chystá bombardovať Londýn. Nemecký štábny dôstojník údajne odovzdal Hitlerov tajný plán členovi britskej misie v berlínskom parku po zotmení. [28] V skutočnosti sa o takejto akcii ani nepremýšľalo odhliadnuc od toho, že Luftwaffe na také niečo ani nebola vybavená. Tento vzdušný útok, fabulovali ďalej Briti, by bol predohrou k nemeckej invázii do Holandska. Hoci nejestvoval žiaden hmatateľný dôkaz o hroziacom útoku, výbor pre zahraničnú politiku a náčelník štábu konali vážne porady o protiopatreniach. Halifax oznámil britským ambasádam v zahraničí, že ministerstvo zahraničia má „konečné informácie“ potvrdzujúce Kirkpatrickov príbeh. [29]

Vláda sa stretla 1. februára 1939. Chamberlain zatiahol do vriaceho kotla aj Švajčiarsko s poznámkou, že nemecká invázia „by bola jasným dôkazom o snahe ovládnuť Európu silou.“ [30] Vláda prediskutovala plány vojny proti Nemecku a Taliansku, aj keď tieto dve krajiny ešte neboli spojencami. Témy zahŕňali zapojenie holandských a belgických generálnych štábov v rámci spoločných rozhovorov o obrane. Cadogan zhrnul v zápise z tohto stretnutia: „Súhlasím, že v prípade nemeckej invázie do Holandska a odporu Holanďanov, by sme mali ísť do vojny s Nemeckom. Môžu sa objaviť isté pochybnosti v prípade, že Holanďania nebudú odporovať. Pokiaľ ide o mňa, môžem povedať, že aj v tomto prípade by sme mali ísť do vojny s Nemeckom.“ [31] Postoj „ohrozených“ národov očividne nehral žiadnu úlohu. Rozhodujúca bola skutočnosť, že výbor pre zahraničnú politiku definoval nemeckú vojenskú kontrolu nad Holandskom ako ohrozenie bezpečnosti Anglicka.

Kirkpatrickovo „holandské strašenie“ nevyľakalo vlády Holandska a Belgicka. Holandský minister zahraničia poznamenal, že nie sú dôkazy o pohybe nemeckých jednotiek v blízkosti hranice. Jeho belgický kolega odmietol ponuku Londýna k vojenským jednaniam a odpovedal, že nemôže uveriť v úmysly Nemecka napadnúť Holandsko. [32] Chamberlain zneužil povesti o nemeckom útoku na zvýšenie výroby zbraní. Anglicko výrazne posilnilo svoju protileteckú obranu. To, že britská vláda a obvykle dobre informované Ministerstvo zahraničia založili obvinenia z týchto rozsiahlych vojnových príprav na Kirkpatrickovom nepodloženom príbehu naznačuje, že Hitler ponúkal iba málo skutočne pôsobivých, propagandisticky využiteľných vojnových desov, ktoré by mohli pred verejnosťou ospravedlniť tieto opatrenia.

V marci vyjednal Berlín obchodnú dohodu s Bukurešťou. Výmenou za priaznivé podmienky pri nákupe obilia a ropy, Nemci vyslali do Rumunska svojich inžinierov na reorganizáciu agrárnej ekonomiky a vybudovanie moderných rafinérií na zvýšenie produkcie ropy. Dohoda bola výhodná pre obe krajiny. Zodpovedalo to Hitlerovmu programu na oslobodenie Nemecka od závislosti na zámorských trhoch. Sám hovoril: „Nechcem voľný obchod, nechcem otvorené hranice. To všetko znie skvelo. Ale mali by sme to všetko – závisiace na kráľovnej vĺn – keď sme objektom blokády?“ [33]

Chamberlainov vládny kabinet prejednal vývoj v Bukurešti na zasadnutí dňa 18. marca 1939. Premiér označil obchodné rozhovory Nemecka za „hrozbu rumunskej nezávislosti.“ [34] Za prítomnosti vojenských poradcov vláda špekulovala, že nemecká dominácia v rumunskom obchode by rozšírila politický vplyv Ríše na Balkáne. Ten by sa mohol šíriť do Grécka a Turecka, čím by ohrozil postavenie Británie vo východnom stredomorí a na Blízkom východe. Za týchto okolností sa vládny kabinet musel rozhodnúť, či hospodárske zisky Nemecka z obchodnej zmluvy s Bukurešťou oprávňujú Britániu k „prijatiu opatrení.“ [35] Aide-mémoire pripravené na zasadanie ministrom pre koordináciu a obranu uvádzalo, že pre Anglicko je jedinou možnosťou začať vojnu na Západe. Vládny kabinet zvažoval vojenskú agresiu ako spôsob zablokovania nevinnej ekonomickej dohody medzi dvoma európskymi štátmi.

London Times a Daily Telegraph písali iba o bezprostrednej nemeckej agresii. To sa zhodovalo s obvineniami rumunského diplomata v Londýne Virgila Tilea. Tvrdil, že Nemecko hrozí inváziou do jeho krajiny, ak nedostane pod úplnú kontrolu jej poľnohospodárstvo a priemysel. [36] Britský veľvyslanec v Bukurešti Reginald Hoare vyzval Halifaxa, aby zastavil senzačnú publicitu o Hitlerovom ultimáte: „Nie je na tom ani slovka pravdy.“ Hoare dodal, že rumunský minister zahraničia Grigorij Gafencu ho uistil, že rokovania s Nemeckom prebehli „úplne normálnym spôsobom, ako medzi seberovnými.“ [37] Chamberlain nahlas prečítal Hoareho telegram na zasadnutí kabinetu 18. marca. Táto správa, spolu so skutočnosťou, že Rumunsko a Nemecko delí takmer 300 míľ, ho nijako neodradila od toho, aby výboru pre zahraničnú politiku nevykladal, že Rumunsko je „s najväčšou pravdepodobnosťou ďalšou obeťou nemeckej agresie.“ [38] Americký vyslanec v Bukurešti Franklin Gunther odmietol Tilea ako „anglofila.“ Cadogan vo svojom denníku špekuloval, že Tilea pravdepodobne spolupracuje s poradcami britského ministerstva zahraničia, aby sa poistili, že „panika bola umelo zvýšená.“ [39]

V ten istý týždeň sa Československo zrútilo a nemecká armáda obsadila časť Čiech. Briti spočiatku reagovali ľahostajne; veľvyslanec Newton v Prahe to predpovedal na základe nezmieriteľných slovensko-českých rozporov. [40] Ministerstvo zahraničia taktiež predpovedalo eventuálnu nemeckú „nadvládu“ nad Prahou. [41] Dňa 15. marca Halifax upozornil Ribbentropa, že „Vláda Jeho Veličenstva netúži zasahovať do vecí, ktoré sa môžu priamo dotýkať iných vlád.“ [42] Na zasadnutí vládneho kabinetu v ten istý deň sa ministri zhodli, že „táto obnovená trhlina medzi Čechmi a Slovákmi ukázala, že sme na jeseň minulého roku takmer išli do vojny kvôli štátu, ktorý nebol životaschopný.“ [43]

Ribbentrop správne poznamenal, že nemecká vojenská intervencia v Prahe ponúkla Anglicku vierohodné alibi pre vojnové prípravy. Chamberlain vo svojom prejave v Birminghame iba dva dni predtým sa pýtal: „Je toto krok smerom k ovládnutiu sveta silou?“ [44] Aj keď bol informovaný o skutočných príčinách kolapsu Československa, Halifax ho pripisoval výhradne „nemeckému vojenskému zásahu.“ [45] Aj keď Bank of England previedla 6 miliónov libier z českých zlatých rezerv nemeckej správe v Prahe, [46] Halifax odsúdil novú správu v Prahe ako „nemajúcu akýkoľvek legálny základ.“ [47]

Chamberlain obvinil Hitlera z „porušenia dôvery.“ Premiér citoval dokument, ktorý podpísali obaja štátnici 30. septembra 1938 v Mníchove a v ktorom sa zaviazali diskutovať o veciach spoločného záujmu pred prijatím opatrení, a Vodcove uistenie, že Sudety boli jeho posledným územným nárokom v Európe. Hitler údajne porušil svoje slovo, pretože sľúbil v berlínskom prejave 26. septembra minulého roku, že nemá žiadne ďalšie záujmy v českom štáte po Mníchove. V dokumente z 30. septembra, na ktorý sa Chamberlain odvoláva, sa píše: „Rozhodli sme sa, že spôsob konzultácií bude spôsobom prijatým k riešeniu iných otázok, ktoré sa môžu TÝKAŤ našich dvoch krajín.“ [48] Nemecký text dohody prekladá anglický výraz „týkať sa“ slovesom betreffen – mať vplyv, ovplyvňovať. Z Hitlerovho hľadiska jeho dohoda s Háchom neovplyvnila Anglicko a teda nebola nutná konzultácia.

Pokiaľ ide o prejav v Berlíne, Hitler doslova povedal: „Uistil som ho, že od tej chvíle, ako Československo vyrieši svoje ďalšie problémy; to znamená, keď Češi dospejú bez použitia sily k zmierlivej dohode so svojimi menšinami, už nebudem mať ďalšie záujmy v českom štáte. A to zo svojej strany zaručím.“ [49] Hitler vyslovil svoj nezáujem o český štát a zaručil jeho zvrchovanosť v závislosti na vyriešení otázok menšín v krajine. V žiadnom zmysle neporušil svoje slovo Chamberlainovi. Pokiaľ ide o skutočné (a nezverejnené) reakcie britskej vlády na udalosti v Prahe, Halifax sa zveril kabinetu: „Prinieslo to prirodzený koniec trocha trápnej zmluvy o zárukách, v ktorej sme boli zapletení spolu s Francúzmi.“ [50]

Počas zasadnutia vlády 18. marca sa Chamberlainovi ministri zhodli, že by nebolo možné ochrániť Rumunsko bez spojenca na východe. Česi boli neutralizovaní, tak zostalo podľa premiéra iba Poľsko, ako „kľúč k situácii.“ [51] Navrhol opýtať sa Poliakov, či sú ochotní pripojiť sa po bok krajinám „ohrozeným nemeckou agresiou.“ [52] V zápise z rokovania o dva dni neskôr vyšla najavo nepatrná starosť kabinetu o poľskú zvrchovanosť: „Skutočným problémom s Nemeckom je to, že ak ukáže známky snahy pokračovať v pochode za ovládnutím sveta, musíme podniknúť kroky, aby sme ho zastavili a to tak, že zaútočíme na dvoch frontoch. Nemali by sme zaútočiť na Nemecko, aby sme zachránili konkrétnu obeť, ale aby sme zvrhli tyrana.“ [53] Dňa 24. marca, v deň keď Nemci podpísali obchodnú dohodu s Rumunskom, Halifax sa stretol s americkým veľvyslancom Josephom Kennedym. Kennedy hlásil na ministerstvo zahraničia, že Halifax „cíti nevyhnutnosť vojny, skôr či neskôr.“ [54]

Bez akýchkoľvek dôkazov Halifax povedal 30. marca kabinetu, že „Nemecko má pripravené plány na celý rad dobrodružstiev, vrátane útoku na Poľsko.“ [55] V tomto okamihu Hitler usiloval o mierové urovnanie, ponúkajúc Poliakom štedré ústupky výmenou za návrat Danzigu k Ríši a povolenie postaviť Autobahn cez koridor. Chamberlain vyhlásil, že je „trochu nesvoj z toho, že náš veľvyslanec vo Varšave nemôže získať žiadne informácie o priebehu rokovaní medzi Nemeckom a Poľskom. Jednou možnosťou, veľmi nepríjemnou, ktorá by to vysvetlila je, že poľskí vyjednávači sa dali nemeckou cestou.“ [56] (inými slovami, priklonili sa ku kompromisu)

Chamberlain vyhlásil, že v prípade ak Poliaci uznajú otázku Danzigu za „ohrozenie ich nezávislosti a budú pripravení brániť sa silou, potom by sme im mali prísť na pomoc.“ Na otázku, či existuje „existuje rozdiel medzi obsadením Danzigu Nemcami a nemeckým útokom na zvyšok Poľska,“ Halifax povedal ministrovi financií, že to záleží na rozhodnutí Poliakov. [57] Po stretnutí s poľským ministrom zahraničia Beckom oznámil Chamberlain nasledujúceho dňa v parlamente britský záväzok k Poľsku. Londýnska garancia poľskej zvrchovanosti, len málo sa líšiaca od vojenského spojenectva, vtiahla Varšavu do anglického tábora práve keď nemecko-poľské vyjednávania vstupovali do kritickej fázy.

Britská vláda verejne definovala svoj záväzok garancií ako ochranu Poľska pred možnou Nemeckou agresiou. V súkromí však ministerstvo zahraničia zaslalo 1. apríla depešu veľvyslancovi do Paríža, že neexistuje „žiadne oficiálne potvrdenie povestí akéhokoľvek plánu útoku na Poľsko a teda ich nesmie prijímať ako pravdivé.“ [58] Angličania pozvali Becka k rozhovorom do Londýna.

Ministerstvo zahraničia 3. apríla distribuovalo dôverný „Súhrn pre návštevu plukovníka Becka.“ Súhrn definoval ciele rokovania, ktoré sa konalo nasledujúceho dňa. Popisoval Danzig ako „umelú konštrukciu, ktorej zachovanie je zlým casus belli (dôvodom k vojne – pozn. prekl.).“ V súhrne sa uvažovalo, že „je nepravdepodobné, aby Nemci akceptovali menej, ako úplné vyriešenie otázky Danzigu.“ Text potom odhaľuje skutočné priority ministerstva zahraničia: „Takáto dohoda by však znamenala mnoho nevýhod pre Anglicko. Otriasla by poľskou morálkou, zvýšila ich zraniteľnosť voči nemeckému prenikaniu a tak porazila politiku formujúceho sa bloku proti nemeckej expanzii. Nemalo by teda byť v našom záujme odporučiť, aby sa Poliaci vzdali svojich práv v Danzigu z dôvodu, že nie sú obhájiteľné.“ [59]

Beck skočil na návnadu. William Strang z ministerstva zahraničia to zhrnul: „Obe strany sa zhodli, že okupácia Danzigu nemeckými ozbrojenými silami by znamenala jasnú hrozbu poľskej nezávislosti a naše záruky by vstúpili do platnosti.“ [60] Dňa 17. apríla sir George Ogilvie-Forbes zaslal z Berlína záznam rozhovoru, ktorý mal s poľským novinárom, známym poľského veľvyslanca Lipskiho. Novinár povedal britskému diplomatovi, že podľa Lipskiho existovali dobré vyhliadky na riešenie problému Danzigu pred 31. marcom. Avšak s anglickou zárukou sa Beck rozhodol odmietnuť ponuku Berlína, aj keď Nemci ju obmedzili iba na Danzig. Ogilvie-Forbes dodal, že informácie od iných vyslancov v Berlíne potvrdili vyhlásenie novinára. [61]

Zástupcovia britského a francúzskeho generálneho štábu sa zišli na 10 dňovej konferencii v Londýne 24. apríla. Diskutovali o anglo-francúzskej vojenskej spolupráci v severnej Afrike a v kolóniách na ďalekom Východe, pozdĺž námorných ciest, na Gibraltári, v Singapure a ďalších opevnených bodoch proti Nemecku, Taliansku a Japonsku. Verejne oznámený cieľ konferencie – obrana Poľska – nebol prerokovaný. [62] Pre Angličanov to bola záležitosť prípravy globálnej konfrontácie proti obchodným rivalom.

Počas týchto mesiacov sa Hitler snažil zlepšiť vzťahy s Londýnom. V celonárodne vysielanom prejave dňa 30. januára 1939 sa pýtal: „Aké konflikty záujmov existujú medzi Nemeckom a Anglickom? Vyhlasoval som častejšie, než to bolo nutné, že neexistuje žiaden Nemec, obzvlášť národný socialista, ktorý by čo len vo svojich myšlienkach chcel vytvárať problémy anglickému svetovému impériu. … Bolo by požehnaním pre celý svet, ak by oba národy mohli medzi sebou spolupracovať s plnou dôverou.“ [63] Potom, ako Chamberlain oznámil britské záruky Poľsku, Hitler rozpoznal vplyv Anglicka na poľské rozhodnutia. Preto apeloval priamo na Britov, aby vstúpili do rokovaní.

Dňa 31. marca člen parlamentu (ČP) Bellenger požiadal Chamberlaina v poslaneckej snemovni o vyjadrenie, ako plánuje vláda reagovať na Hitlerovu výzvu. Premiér odpovedal: „V súčasnosti sa nezvažujú žiadne rokovania s nemeckou vládou.“ Iný poslanec Arthur Henderson dostal rovnakú odpoveď. Ďalší ČP Pilkington znova pritlačil na Chamberlaina, aby začal rokovať s Nemeckom. Chamberlain zopakoval rovnakú odpoveď a uzavrel to vyhlásením: „Nemám k tomu čo dodať.“ [64]

Halifax dostal 23. apríla správu veľvyslanectva o prianí Hitlera na stretnutie s „obzvlášť prominentnou britskou osobnosťou“ plynule hovoriacou nemecky k rozhovoru „z očí do očí“, s cieľom dosiahnuť dohodu s Anglickom. O dva týždne neskôr preslávený lekár a konzervatívny ČP Francis Freemantle, nevediac o Hitlerovej žiadosti, navrhol vyslanie bývalého premiéra Stanleya Baldwina na stretnutie s Hitlerom. Halifax odpovedal Freemantlemu: „V súčasnosti bohužiaľ Hitler nevykazuje snahu o stretnutie s Angličanom, alebo dokonca o prerokovanie nevyriešených otázok s nami.“ [65] Bola to čistá lož.

Paríž a Londýn uzavreli vojenskú dohodu s Varšavou 19. mája. Francúzi sľubovali, že ak by Nemci napadli Poľsko, alebo ohrozili „Danzig“ (ktorý bol stále nemeckým mestom), ich letectvo okamžite zasiahne a armáda vykoná obmedzený útok tri dni po mobilizácii. Hlavná ofenzíva bude nasledovať do 12 dní. Generál Gamelin súkromne varoval francúzsky výbor pre obranu, že armáda nemôže zahájiť operácie v plnom rozsahu skôr ako za dva roky. [66] Britský generál Ironside si poznamenal do svojho denníka: „Francúzi klamali Poliakom, že zaútočia. Ani na to nepomysleli.“ Britský a francúzsky generálny štáb sa už dohodli, že „hlavnou stratégiou bude obrana.“ [67]

Nevile Henderson informoval v máji ministerstvo zahraničia, že „bianco šek daný vládou Jej Veličenstva Poľsku“ brzdí „kompromisné riešenie“ ohľadom Danzigu. [68] William Strang si poznamenal „V tejto hodine je pravdepodobne nemožné pre ktoréhokoľvek ministra britskej vlády podniknúť akékoľvek kroky, ktoré by mohli uspokojiť nemecké ambície na úkor Poľska; na druhej strane takýto krok môže byť jedinou vecou, ktorá môže odvrátiť vojnu. Je to pre nás strašná dilema.“ [69] Angličania sa rozhodli „nechať Poliakov hrať vlastnú hru v tejto otázke,“ [70] pričom zároveň uznáva, že to pravdepodobne privedie Nemcov a Poliakov na ostrie noža, aj keď vládny kabinet súhlasil na svojom zasadnutí 25. mája s tým, že „nemecké nároky v Danzigu nejdú nad rámec toho, čo sme si sami mysleli o primeranom urovnaní pred tromi rokmi.“ [71]

Cadoganov tajomník Jebb sa v júni vrátil z oficiálnej návštevy Varšavy. Na Ministerstve zahraničia povedal, že to Angličania „zamotali garanciou,“ Poľsko by vážne prehodnotilo svoju pozíciu voči Nemecku. [72] Jednalo sa o tiché priznanie, že britské garancie boli zodpovedné za odmietnutie Poľska viesť rokovania s Nemeckom. Dňa 16. júna telegrafovali z Ministerstva zahraničia veľvyslancovi Kennardovi do Varšavy: „Máte povolenie informovať plukovníka Becka, ak sa naskytne vhodná príležitosť, že prípravné opatrenia k mobilizácii všetkých troch služieb, ktoré sme mali na mysli, napredujú.“ [73] Upozornenie Becka na dobrý pokrok britských vojnových príprav mohlo iba posilniť jeho odhodlanie vzdorovať Nemecku.

Asistent podtajomníka ministerstva zahraničných vecí Sargent 4. júla 1939 sa zamýšľal: „Nemôžeme za súčasného stavu vecí očakávať, že Hitler bude s nami vyjednávať, pokiaľ mu vopred nedáme konkrétnu ponuku na jednu alebo druhú vec z tých dvoch, ktoré od nás chce, teda návrat plnej zvrchovanosti všetkých nemeckých kolónií alebo ich ekvivalentu, alebo opustenie politiky obkľučovania zrušením našich záruk Poľsku, Rumunsku a Turecku a odstúpením od zmluvy s Ruskom.“ [74] Strang rezignovane zhrnul: „Pravdou je, že máme zásadný rozpor medzi nemeckou a britskou politikou.“ [75]

„Jedným z cieľov by mala byť … vojna, v ktorej by mala byť nemecká agresivita očividná celému svetu, vrátane Nemcov samotných.“ [76] Tieto slová, ktoré Henderson telegrafoval na Ministerstvo zahraničia 12. mája 1939, definovali cieľ britskej propagandy pre blížiaci sa konflikt. Odsudzovaním Hitlera za tlak k vojne a chválením Chamberlaina za údajnú snahu o zachovanie mieru Briti dúfali, že vrazia klin medzi nemecký národ a jeho vládu. „Osvedčená anglická politika voči Nemecku,“ napísal berlínsky novinár, „sa nevyhýba žiadnym prostriedkom, aby dostala Ríšu opäť do stavu impotencie a medzinárodného otroctva. To je to, čo si Anglicko dnes praje ako ideálne pre rozptýlenie moci v Európe.“ [77] Pre Hendersona bol spôsob prezentácie britského prípadu rozhodujúci „ak máme niekedy dostať nemeckú armádu a národ k vzbure proti neznesiteľnej vláde Herr Hitlera.“ [78]

Briti sa aj naďalej vyhýbali priamym rozhovorom s Hitlerom. V polovici augusta Ministerstvo zahraničia poznamenáva ešte raz: „Herr Hitler by si prial tajné rozhovory, pravdepodobne všeobecného charakteru, s nemecky hovoriacim Angličanom.“ [79] Halifax napísal Chamberlainovi 14. augusta: „Zvažujeme myšlienku vyslať niekoho hovoriaceho nemecky, aby sa porozprával s Hitlerom, ale bez ohľadu na obtiažnosť nájdenia takej osoby, ťažko si dokážem predstaviť, čo by hovoril. Smerovanie Hitlerových myšlienok je známe – o voľnej zemi na východe, na ktorej sa môžu usadiť Nemci a pestovať pšenicu a priznávam sa, nevidím žiaden spôsob ako mu vyhovieť.“ [80] Dokonca aj na niekoho s priemernou verejnou kariérou, ako lord Halifax, sa zdá nepravdepodobné, že za štyri mesiace nenašiel nikoho, kto dokáže hovoriť nemecky a nedokáže pochopiť, že hlavnou otázkou nebolo poľnohospodárstvo.

Henderson patril medzi nemnohých na ministerstve zahraničia, ktorý bol proti vojne. Dňa 18. augusta navrhol vyslať generála Ironsidea, plynule hovoriaceho nemecky, ku Hitlerovi s osobným listom preberajúcim britský postoj k Danzigu a Poľsku. Londýn odmietol túto myšlienku: „S ohľadom na naše záväzky k Poľsku je takmer nepredstaviteľné, že by sme mohli dať takýto sľub Nemecku. Účinok takého sľubu pri vyjednávaniach s našimi súčasnými a potencionálnymi spojencami by mohol byť katastrofálny.“ [81]

Henderson 24. augusta varoval svojich nadriadených v Londýne, že „už nie je žiadna nádej vyhnúť sa vojne, ak poľský veľvyslanec nedostane pokyny … na osobné stretnutie s Hitlerom.“ [82] Na stretnutí kabinetu ten istý deň ministri súhlasili nevykonať žiadne kroky k dotlačeniu Poľska na vyjednávanie s Nemeckom. [83] Chamberlain bol späť v parlamente o niekoľko hodín a nepravdivo tvrdil, že Poliaci sú „kedykoľvek pripravení k rozhovorom s Nemeckom.“ [84] Halifax prispel ku klamlivej politike premiéra o dva dni neskôr, keď rozprával s poľským veľvyslancom v Londýne Edwardom Raczynskim: „Hitler neposkytuje ani najmenší náznak toho, čo on vidí ako riešenie nemecko-poľských problémov.“ [85]

Hitler sa ďalej snažil o kompromis s Britániou a prediskutoval návrhy s Hendersonom v Berghofe 25. augusta. Popoludní toho istého dňa Londýn formálne ratifikoval zmluvu s Poľskom. Podľa Dahlerusa, švédskeho obchodníka pomáhajúceho pri krízových vyjednávaniach, Nemci považovali pakt Anglicka „za flagrantnú výzvu a jasné vyhlásenie, že nechcú mierové riešenie.“ [86]

Verejne Halifax vyhlasoval, že jeho kancelária bola „pripravená pomôcť“ v podpore priamych rozhovorov medzi Berlínom a Poľskom. Dňa 28. augusta poslal Kennardovi inštrukcie, aby sa opýtal Becka, či je pripravený vyjednávať s Nemeckom. Kennard uistil Becka, že Briti neodporúčajú nevyhnutne kompromis a stále stoja za Poľskom. [87] Týmto spôsobom Halifax verejne budil dojem, že v Londýne a Varšave sú pripravení vstúpiť do rokovaní s Nemcami, aby sa zabránilo ozbrojenej konfrontácii. Z Berlína Lipski hlásil Beckovi: „Henderson mi povedal, aby sme pevne stáli na svojich pozíciách a zdržali sa akýchkoľvek rozhovorov s Ríšou.“ [88]

Poľská vláda vyhlásila všeobecnú mobilizáciu 30. augusta bez konzultácie s Londýnom. Briti varovali Varšavu, že pred medzinárodným spoločenstvom bude toto opatrenie vyzerať ako príprava na vojnu. [89] Daily Telegraph poukázal na to, že Poliaci si nectia svoje vyjadrenia o ochote vyjednávať s Nemeckom, ale namiesto toho povolali armádne zálohy. Britská vláda okamžite zabavila celé vydanie. Revidované číslo novín vypustilo zmienku o poľskej mobilizácii. [90]

Dôverujúc britskej ponuke na sprostredkovanie prečítal Hitler 16 bodov Marienwerderských návrhov Hendersonovi. Göring dal veľvyslancovi kópiu návrhov, aby ju zaslal do Londýna. Halifax poveril Kennarda, aby informoval Becka, že Nemecko prijalo anglický návrh o garanciách piatich mocností ako základe pre priame poľsko-nemecké rokovania. Namiesto toho, aby predložil Marienwerderské návrhy, však Halifax napísal: „Vyzerá to, že Nemecko pracuje na nových návrhoch.“ [91]

Marienwerderské návrhy boli tak mierne, že mohli zabrániť vypuknutiu vojny. Halifax sa obával, že by mohol iba ťažko predať britskej, francúzskej a americkej verejnosti argumenty o Hitlerovom tlačení Poľska k stene nerozumnými požiadavkami. Henderson naliehal na Londýn, aby návrhy neboli novinám k dispozícii. [92] Podľa lady Diane Duff-Cooper, manželky bývalého prvého lorda admirality, bol jej manžel „zhrozený“ z toho, aké mierne boli nemecké návrhy. Telefonoval redakciám Daily Telegraph a Daily Mail a požiadal ich, aby sa vyjadrili k Marianwerderským návrhom tak negatívne, ako je to len možné. [93] Cadogan sa vo svojom denníku zlostil: „To vôbec nie sú návrhy a je to ten najnehanebnejší dokument, aký som kedy videl.“ [94]

Hitler naliehal na Angičanov 30. augusta, že Poľsko musí poslať do Berlína vyslanca oprávneného vyjednávať. Halifax telegrafoval Hendersonovi: „Nemôžeme radiť poľskej vláde aby vyhoveli tomuto postupu, ktorý je úplne nezmyselný.“ [95] Frank Roberts z Ministerstva zahraničia poznamenal: „Je samozrejme nezmyslom očakávať, že môžeme okamžite vyčarovať poľského zástupcu v Berlíne. … Hitlerova požiadavka bola tak škandalózna, že bola zaslaná do Varšavy až o 24 hodín neskôr.“ [96] Nasledujúci deň vyslal Henderson na poľskú ambasádu Ogilvie-Forbesa, aby ukázal Lipskimu Marienwerderské návrhy. Ogilvie-Forbesa sprevádzal Dahlerus, ktorý prečítal Lipskimu 16 bodový návrh, opisujúc ho ako rozumný základ pre čestné vysporiadanie. Jeho hostiteľ mu chladne odvetil, že podmienky „neprichádzajú do úvahy.“ [97]

4.1.2
Obr.: Nevile Henderson (vľavo) letel na konci augusta z Berlína do Londýna a späť pri zúfalom pokuse urovnať spory medzi Britániou a Nemeckom bez krviprelievania

Po spoločnom návrate Ogilvie-Forbesa a Dahlerusa na britskú ambasádu dostal Dahlerus povolenie od Hendersona volať priamou linkou na Downing Street 10 do kancelárie premiéra v Londýne. Dahlerus do telefónu povedal, že Marienwerderské návrhy „boli formulované tak, aby ukázali ako veľmi Vodcovi záleží na dosiahnutí dohody s Veľkou Britániou,“ poznamenal si Cadogan. [98] Švéd ďalej obvinil Poliakov z „marenia vyjednávaní.“ Európa stála iba hodiny pred vojnou, napriek tomu sa Halifax zmohol iba na napomenutie Hendersona, aby „v budúcnosti prosím zabránil osobám, ktoré nepatria k britskej misii, používať jeho telefónnu linku.“ [99]

Počas augusta nevyužili Angličania nič zo svojho podstatného vplyvu na Poľsko, aby Varšavu priviedli k jednaciemu stolu. Beck sa zveril americkému veľvyslancovi Anthonymu Biddle, že poľskú zahraničnú politiku založil na orientácii ku západným mocnostiam. [100] Bezvýhradná podpora Londýna povzbudila Becka v rozhodnutí vzdorovať a provokovať Berlín. Halifax a Chamberlain si zo svojej strany uvedomovali znepokujujúci vplyv potencionálne nebezpečnej nepriateľskej sily v nemeckom boku na Hitlera. Podľa záznamu Ministerstva zahraničia poradcovia „zásobovali Halifaxa informáciami, ktoré podporovali Hendersonovu líniu, podľa ktorej Hitler nestaví svoje celoživotné dielo na vojnovú kartu, iba ak by sa cítil obkľúčený.“ [101]

Poznámku Duff-Coopera „v Mníchove sme stratili 35 skvele vybavených divízií“ (odkazujúc na českú armádu) si Nemci vyložili ako dôkaz nepriateľských úmyslov Anglicka. [102] Ak by Chamberlain donútil Poliakov k mierumilovnému riešeniu otázky Danzigu a menšín s Hitlerom, potom by Anglicko stratilo poľského spojenca. Poľský diplomat Count Lubienski priznal, že bez Chamberlainových garancií „by sa veľmi ľahko mohlo dosiahnuť vyrovnanie s Nemeckom.“ [103]

Nemecká invázia do Poľska začala 1. septembra 1939. Na druhý deň Hitler cez svojho ministra zahraničia zaslal ďalšiu ponuku do Anglicka. Ponúkol stiahnutie svojej armády z Poľska a kompenzáciu skôd Poliakom, ak Londýn sprostredkuje rozhovory o Danzigu a koridore. [104] Chamberlain odpovedal nasledujúci deň vyhlásením vojny. Francúzsko ako spojenec Anglicka sa pripojilo k vojne. Halifax to komentoval: „Teraz sme Hitlera donútili k vojne.“ [105]

Dňa 4. septembra sa francúzski a britskí vojenskí vodcovia, vrátane Gamelina a Ironsidea, súkromne dohodli nezačať ofenzívu proti Ríši. Tiež zamietli letecké bombardovanie obávajúc sa nemeckej odvety. O týždeň neskôr na stretnutí spojeneckej Najvyššej vojnovej rady rovnakí generáli uvažovali, že významnejší vojenský tlak na Nemcov môže mať za následok presun vojakov z Poľska k bojom na Západe. V snahe zabrániť takémuto vývoju Chamberlain to uzavrel: „Netreba sa ponáhľať, čas je na našej strane.“ [106]

4.1.3
Obr.: Völkischer Beobachter zverejnil tento obrázok 28. októbra 1939, znázorňujúci Chamberlaina nad ruinami Poľska. V popisku sa pýta: „Chce ešte niekto pomoc Anglicka?“

V ten istý týždeň navštívil Ironsidea šéf poľskej vojenskej misie v Londýne Norwid Neugebauer, aby vyjednal pomoc pre svoj sužovaný národ. Britský generál „pre krátkosť času“ ukončil rozhovor. [107] Nemecká armáda obsadila Poľsko za tri týždne. Maršál Rydz-Śmigły v exile v Rumunsku prehlásil, že už nikdy nebude veriť zárukám Spojencov. Poľský prezident Moscicki uznal, že Poľsko malo prijať ponuku Nemecka. [108]

Hitler videl za bezprostrednú a lokálnu perspektívu konfliktu s Britániou. V súkromí poznamenal: „Anglicko nevidí, že rozdelenie sveta sa zmenilo. Európa už neznamená ‚svet‘. Hlavné bloky sa vytvorili. Ich hranice sú jasne rozoznateľné. Stoja mimo jednotlivých európskych štátov a akejkoľvek kombinácie ‚rovnováhy‘ aliancií. Iba zjednotená Európa sa môže presadiť uprostred tohto sveta blokov.“ [109]

Podľa Hitlerovho názoru sa rovnováha síl presunula z Európy na celý svet. Bývalý nemecký armádny dôstojník Heinrich Jordis von Lohausen konštatoval, že v roku 1900 anglické Kráľovské námorníctvo a nemecká kontinentálna armáda predstavovali neporaziteľnú kombináciu: „Predpokladom nespornej nadradenosti nad svetom bol fakt, že táto dvojica sa nikdy neobrátila proti sebe.“ [110] Počas predvojnových rokov Hitler považoval anglo-nemecké priateľstvo za nevyhnutné pre udržanie vedúceho postavenia Európy vo svete. Zlyhanie tohto cieľa zahraničnej politiky viedlo k odstúpeniu kontinentu z pozície priekopníka a vodcu civilizácie, úlohy, ktorá bola po stáročia budovaná s rozvahou, autoritou a majestátom.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[1] Pahl, Walther, Die britishe Machtpolitik, s. 22
[2] Helberg, Hermann, England und wir, s. 42-43
[3] Pahl, Walther, Die britishe Machtpolitik, s. 16-17
[4] Thost, Hans, Als Nationalsozialist in England, s. 165, 183
[5] Ibid, s. 272
[6] Ibid, s. 223
[7] Kessemeier, Heinrich, Der Feldzug mit der anderen Waffe, s. 156
[8] Helberg, Hermann, England und wir, s. 128
[9] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 123
[10] Rose, Franz, Das ist Churchill, s. 76-77
[11] Kunert, Dirk, Ein Weltkrieg wird vorprogrammiert, s. 66
[12] Winkelvoss, Peter, Die Weltherrschaft der Angelsachsen, s. 153
[13] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 225
[14] Kunert, Dirk, Ein Weltkrieg wird vorprogrammiert, s. 222
[15] Ibid, s. 221
[16] Ibid, s. 220
[17] Ibid, s. 222
[18] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 223
[19] Klüver, Max, Den Sieg verspielt, s. 39
[20] Charmley, John, Churchill: The End of Glory, s. 325
[21] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 239
[22] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 209
[23] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 103
[24] Schultze-Rhonhof, Gerd, Das tschechisch-deutsche Drama, s. 311
[25] PRO CAB 23/95 cab 43 (38)
[26] Rose, Franz, Das ist Churchill, s. 78
[27] Kriegk, Otto, Die englischen Kriegshetzer, s. 65
[28] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 107-108
[29] Halifax, Viscount, Fullness of Days, s. 200
[30] PRO FO 371/22988
[31] Ibid.
[32] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 102
[33] Ibid, s. 301
[34] PRO CAB 23/98 cab 12 (39)
[35] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 300
[36] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 196
[37] Hoggan, David, The Forced War, s. 301
[38] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 196
[39] PRO FO 800/294
[40] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 388
[41] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 284
[42] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 417
[43] PRO CAB 23/98 cab 11 (39)
[44] Taylor, A.J.P, The Origins of the Second World War, s. 205
[45] Hoggan, David, The Forced War, s. 304
[46] Taylor, A.J.P, The Origins of the Second World War, s. 205
[47] Hoggan, David, The Forced War, s. 304
[48] Taylor, A.J.P, The Origins of the Second World War, s. 186
[49] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 932
[50] PRO FO 371/22993
[51] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 197
[52] PRO CAB 23/98 cab 12 (39)
[53] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 391
[54] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 222
[55] PRO CAB 23/98 cab 16 (39)
[56] Ibid.
[57] Ibid.
[58] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 162
[59] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 402
[60] PRO FO 371/23017 c6454
[61] PRO FO 371/23017 c5469
[62] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 455
[63] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 1065
[64] PRO FO 371/22988
[65] PRO FO 371/22989 c6670
[66] Karski, Jan, The Great Powers and Poland, s. 332
[67] Ibid, s. 333
[68] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 194
[69] PRO FO 371/22976 C11573
[70] PRO FO 371/23017
[71] PRO FO 371/23019
[72] Wellems, Hugo, Das Jahrhundert der Lüge, s. 123
[73] Klüver, Max, Es war nicht Hitlers Krieg, s. 180
[74] PRO FO 371/22974 c9475
[75] PRO FO 371/22991
[76] PRO FO 371/22019 C16211
[77] Wanderscheck, Hermann, Höllenmaschinen aus England, s. 78
[78] PRO FO 371/22979 C12476
[79] PRO FO 371/22976
[80] PRO PREM 1/331A
[81] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 431
[82] PRO FO 371/23026 cl1948
[83] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 311
[84] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 493
[85] Ibid, s. 503
[86] Ribbentrop, Annelies von, Die Kriegsschuld des Widerstandes, s. 345
[87] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 508
[88] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg? s. 421
[89] Tansill, Charles, Die Hintertür zum Kriege, s. 333
[90] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 532
[91] Ibid, s. 520
[92] Ibid, s. 528
[93] Ibid, s. 430
[94] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 408
[95] Ibid, s. 414
[96] Ibid, s. 379
[97] Ibid, s. 412
[98] Ibid.
[99] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 525
[100] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 216
[101] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 380
[102] Helberg, Hermann, England und wir, s. 152
[103] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 224
[104] Ibid, s. 238
[105] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 160
[106] Karski, Jan, The Great Powers and Poland, s. 376-377
[107] Piekalkiewicz, Janusz, Polenfeldzug, s. 123
[108] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 241
[109] Giesler, Hermann, Ein anderer Hitler, s. 364
[110] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 103

O ::prop

3 komentáre

  1. Finančná pozícia Veľkej Británie:
    V roku 1917, finančná pozícia Spojencov sa stala dešperátnou. Walter H. Page, U.S. Veľvyslanec v Londýne, napísal 5-ho mája 1917 prezidentovi Wilsonovi:
    „……nie je nepravdepodobné, že jediný spôsob ako udržať naše terajšie pre-eminentné trhové pozície a odvrátiť paniku, jevyhlásiť vojnu Nemecku…..”
    („The Life and Letters of Walter H. Page,“ vol.II.,pp.269-271)

    V spojení so Samuelom Untermeyerom (význačný predstaviteľ židovskej komunity a New Yorkský attorney), vo válečnom pokriku po vojne proti Nemecku, Bernard Baruch (americký finančník, žid), v tom istom čase vyzýval na prípravy vojny proti Nemecku. Keď bola vojna ‘fait accompli’, pán Baruch napísal:
    “Zdôrazňujem, že porážka Nemecka a Japonska a ich vylúčenie zo svetového obchodu, dá Británii úžasnú príležitosť rozšíriť zahraničný obchod v obidvoch, množstve a ziskoch”.

    • Pozrite, niekto tvrdi, ze USA 2 x zachranili Europu, ja tvrdim, ze ju 2x rozbili. A dobre na tom zarobili. Pre 1. Vojnou bola Amerika v kukurici, po nej nasledoval boom do 1938 teda pred 2. Vojnou bola znovu v kukurici a ponej v1946 rozkvitla. Vzdy vojny ked bola zadlzena a po nich bola zadlzena Europa v USA.
      Teraz je opat USA, v bankrote a zufalo potrbuje vojnu.

    • V podstate, je to vzdy jednoduche. Rec penazi. Ked zacneme sledovat viac ako 2000 rocne stare rimske “ Cui Bono“ , teda v čí prospech, lahko odhalime cely mechnizmus vojny. A tento mechanizmus ukazuje jasne. V prospech USA, boli obe svetove vojny. 1. Svetova viedla k padu tradicnych monarchii a k ekomnomickej nadvlade USA v Europe a 2. Svetova viedla ku krachu stareho kolonialneho systemu a k ovladnutiu velkej casti svetovej ekonomiky USA.

      V podstate temer 100 % svojej existencie USA vedu vojnu. Fráza o „trvalo udrzatelnom raste“ sa moze nahradit frazou o „trvalej vojne“. Zdroje pre rast cerpa USA obrovskym vykradanim porazeneho protivnika. Taranim o demokracii a tlachaninam o pokroku neveri snad nikto. Zaplatenych novinarom nepocitam. Ti su profesionalne slepy.

Pridaj komentár