Domov / Hlavná strana / Čítanie / Európa v zovretí – Nevítaná aliancia

Európa v zovretí – Nevítaná aliancia

Kapitola 4.2 – Európa v zovretí – Nevítaná aliancia

V roku 1989 v bezútešných odľahlých horách južného Uralu odkryli ruskí archeológovia opustenú zlatú baňu v blízkosti Čeľjabinska. Na rozdiel od kolegov v iných krajinách nevykopávali prehistorické skameneliny alebo dôkazy dávneho osídlenia. Z bane bolo vynesených okolo 300 000 mŕtvol – obetí sovietskych čistiek. Objav ďalšieho hromadného hrobu neďaleko Minska vyniesol na povrch zvyšky ďalších 120 000 tiel, vrátane veľkého počtu žien. [111] Archeológovia odkryli takmer 50 000 tiel na izolovanom pohrebisku medzi Chabarovskom a Vladivostokom, ďalších 46 000 bolo pochovaných okolo Gorno-Altajska, Bykovne a Petrohradu.

Stalinovi a Politbyru slúžili hromadné popravy na rozdrvenie odporu verejnosti voči programu transformácie ruského agrárneho hospodárstva na hospodárstvo ťažkého priemyslu. Industrializácia bola predpokladom na pretvorenie Červenej armády v modernú, mechanizovanú údernú silu, schopnú podporovať komunistické revolúcie v zahraničí priamymi zásahmi. Moskva financovala nákup požadovanej vojenskej techniky a strojov zo Spojených štátov a Výmarského Nemecka vďaka exportu dreva a obilia. To prinieslo každý rok obrovské množstvo obilia na trh: sovietski funkcionári, podporovaní štátnou políciou NKVD, proste zabavili úrodu vidieckemu obyvateľstvu. Súčasní vedci odhadujú, že výsledný hladomor mal za následok približne milión životov v južnom Rusku a na severnom Kaukaze, ďalší milión v Kazachstane, a štyri milióny na Ukrajine.

V roku 1932, na vrchole štátom vyvolaného hladomoru, generálny tajomník Komunistickej strany Ukrajiny Stanislav Kosior prosil o potraviny pre zúfalý národ. V júni mu Stalin osobne odpísal: „Podľa môjho názoru Ukrajina dostala viac, než na čo má právo.“ [112]

NKVD potláčalo miestny odpor voči sovietskej „kolektivizácii“ terorom a masovým zatýkaním. Napríklad od mája do septembra dopravilo 1 243 860 roľníkov a ich rodinných príslušníkov do táborov nútených prác s názvom gulagy, postavených v odľahlých a nehostinných oblastiach, ako je severná Sibír. Viac ako 40 % deportovaných boli deti. V máji 1935 uvádzajú sovietske záznamy 1 222 675 osôb odsúdených do gulagov, z ktorých boli takmer všetci roľníci. Veľké percento z nich následne zahynulo na následky chorôb, hladu a zimy. K tým, ktorí sa bránili – v komunistickom žargóne označovanými ako „sabotéri“ alebo „kontrarevolucionári“ – pristupovalo NKVD nemilosrdnejšie. Medzi rokmi 1935 až 1941 bolo zatknutých odhadom 20 miliónov ľudí, 7 miliónov z nich bolo popravených. Na prelome októbra a novembra, počas piatich nocí, námestník leningradského NKVD Matvejev vypomáhajúci na čiastočný úväzok kolegom, osobne zastrelil 1 100 väzňov. [114]

Rovnako ako demokracia, aj komunizmus bol exportnou ideológiou; sovietsky ekonóm Jozef Davidov uviedol v roku 1919: „Nie mier, ale meč prinesie svetu diktatúru proletariátu.“ Maršál Tuchačevský napísal v roku 1920: „Vojna môže skončiť jedine nastolením celosvetovej diktatúry proletariátu.“ Veliteľ tajnej polície Felix Dzeržinskij ohlásil: „Začíname preberať vládu nad celým svetom, nemôžeme sa starať o obete, ktoré to prinesie.“ Vysoký sovietsky funkcionár Karl Radek poznamenal: „Vždy sme uprednostňovali revolučné vojny. … Bodák je dôležitá vec, nevyhnutná na zavedenie komunizmu.“ Samotný Stalin povedal pred promujúcou triedou kadetov Červenej armády: „Sovietsky zväz je ako divá, dravá šelma ukrytá v zálohe, aby prilákala svoju korisť a potom sa na ňu vrhla jediným skokom.“ [115]

4.2.1
Obr.: Slávnostná prehliadka Červenej armády pred Kremľom približne v roku 1936. Stalin dal najvyššiu prioritu rozširovaniu a modernizácii armády

Hitler si nerobil žiadne ilúzie o sovietskej hrozbe. Medzi členmi strany bolo mnoho veteránov nemeckej armády, ktorí počas 1. Svetovej vojny slúžili na východnom fronte a boli svedkami boľševickej revolúcie v roku 1917. Svedectvá utečencov a správy z diplomatických misií v Rusku poskytli dostatok dôkazov o sovietskych zámeroch a metódach. Lenin verejne vyhlásil, že kľúčom k dominancii nad Európou je Nemecko. Kominterna, medzinárodná organizácia Moskvy k šíreniu podvratnej činnosti a revolúcie, priradila prioritu nemeckej Ríši a Číne. Na zjazde Komunistickej strany v januári 1934 Stalin povedal delegátom: „Vojna sa nebude odohrávať iba medzi frontovými líniami, ale aj v tyle nepriateľa.“ [116] Hitler urobil z ochrany Nemecka pred sovietskou agresiou základný kameň svojej zahraničnej politiky. Pritom narazil na odpor nemeckej aristokracie; ironicky práve od tých, ktorí boli na vrchu marxistického zoznamu odsúdených k likvidácii.

Nemecká aristokratická trieda bola chudobnejšia, než jej sociálny náprotivok v Anglicku. Aristokracia dominovala v armádnych veliteľských kádroch a na ministerstve zahraničia. Obe zložky prispeli k ére sovietsko-nemeckej spolupráce, ktorá začala ratifikáciou zmluvy z Rapalla v roku 1922. Minister vojny Otto Gessler dojednal dohodu s Moskvou, ktorá umožňovala Nemcom stavať továrne na území ZSSR a navrhovať, vyrábať a testovať zbrane zakázané Ríši Versaillskou zmluvou. Letecká firma Junkers tam vyvinula nové bojové lietadlá bez vedomia západných demokracií, čo zabránilo odvetným sankciám. Tajná vojenská dohoda z roku 1923 umožnila účasť nemeckých pilotov na šesťmesačných kurzoch lietania v sovietskych leteckých akadémiách. Ruskí inžinieri sa naučili, ako stavať letecké montážne závody od firmy Junkers. [117] Nemecký generálny štáb vysielal dôstojníkov do Sovietskeho zväzu, aby pomáhali v modernizácii Červenej armády školením ich veliteľov v strategických operáciách a logistike.

Počas 20-tych rokov posilňoval prominentný nemecký priemyselník Arnold Rechberg väzby medzi nemeckým, francúzskym a belgickým ťažkým priemyslom s cieľom vytvoriť silný antisovietsky ekonomický blok. Nemecká armáda zmarila jeho úsilie. V roku 1926 v Berlíne rozšírila sovietska a nemecká vláda zmluvu z Rapalla. Bola to predovšetkým poistka proti Poľsku a zodpovedalo to protipoľským tendenciám na ministerstve zahraničia Ríše a v sovietskej hierarchii. Mnoho nemeckých kariérnych diplomatov zastávalo bývalú Bismarckovu politiku udržiavania dobrých vzťahov s Ruskom.

V roku 1933 predložil nemecký veľvyslanec v Moskve Rudolf Nadolny novovymenovanému kancelárovi memorandum, argumentujúce o opodstatnenosti orientácie na východ pred prozápadnou politikou. Požiadal Vodcu o osobný rozhovor. Počas celej doby trvania Výmarskej republiky Kominterna pracovala ruku v ruke s Komunistickou stranou Nemecka na vyvolaní revolúcie. Hitler odmietol Nadolneho návrh s vysvetlením: „Nechcem mať nič spoločného s týmito ľuďmi.“ [118] Kancelár uprednostnil vznik centrálneho európskeho bloku na kontrolu sovietskej expanzie, Anglicko a Francúzsko mu mali kryť chrbát. Počas Hitlerovho prvého roku v úrade tajná vojenská spolupráca s Červenou armádou skončila. Nemecko naďalej obchodovalo so ZSSR, v marci 1935 zvýšilo úver na 200 miliónov RM na nákup nemeckých priemyselných strojov, ale Vodca zakázal vývoz vojenského materiálu do Stalinovho impéria.

Ani Francúzsko, ani Anglicko neprejavili záujem o Hitlerov koncept spojeneckého systému na ochranu pred sovietskou expanziou. Paríž uzavrel zmluvu so ZSSR v máji 1935. Po Pyrrhovom víťazstve v 1. Svetovej vojne si Anglicko uvedomilo, že je príliš slabé, aby zabránilo nemeckej hegemónii v Európe. Vojna na dvoch frontoch vyžadovala podporu Sovietskeho zväzu, ponúkalo to lepšiu perspektívu na zničenie ich obchodného súpera v strednej Európe. V roku 1935 Vansittart, neskôr stály podsekretár britského ministerstva zahraničia, zdôraznil „veľký význam“ splynutia britských a sovietskych cieľov. Neskôr varoval svojich kolegov: „Pre Anglicko je Rusko vo všetkých ohľadoch omnoho menej nebezpečným členom medzinárodného spoločenstva, než Nemecko.“ [119] Londýnske dvorenie Kremľu viedlo Stalina k poľaveniu podvratnej propagandy Kominterny v britských kolóniách. Ministerstvo zahraničia usúdilo, že imperiálne záujmy Británie sú lepšie zabezpečené spoluprácou so Stalinom. [120] Nemecký diplomat Ribbentrop priznal: „Nikto v Anglicku nechce vidieť nebezpečenstvo komunizmu.“ [121]

Hitler zatiaľ videl nárast sovietskej hrozby v juhozápadnej Európe. Od zvrhnutia monarchie v roku 1931 Španielska republika bojovala s vnútornými radikálmi o svoje prežitie. V novembri 1934 dostal Hitler správu nemeckého veľvyslanca v Madride, grófa Johannesa von Welczeck: „Pokračujúca systematická boľševizácia Španielska od pádu monarchie komunisticko-anarchistickým blokom predstavuje nebezpečenstvo pre Európu. Dobytie tejto pozície na krídle bude znamenať významnú etapu na ceste ku komunistickej svetovej revolúcii, stredná Európa bude ohrozená z dvoch strán.“ [122] Španielska armáda spolu s fašistickými radikálmi, známymi ako Falanga, sa pokúsili o prevrat a zvrhnutie republiky v júli 1936. Rebeli považovali vládu za príliš slabú, aby dokázala zabrániť prevzatiu moci komunistami. Získali iba čiastočnú kontrolu nad krajinou, ktorá upadla do občianskej vojny.

Vláda Ríše sa najprv obmedzila na evakuáciu približne 10 000 Nemcov, žijúcich v Španielsku, po mori a vzduchom. Vodca povstalcov generál Francisco Franco získal podporu Berlína na leteckú prepravu španielskej Africkej armády – ktorú tvorilo takmer 18 000 španielskych zahraničných legionárov a 15 570 Maročanov – na pevninu. [123] Španielske námorníctvo zostalo verné republike a nepreviezlo týchto disciplinovaných profesionálnych vojakov z Maroka na pomoc povstalcom.

Aj keď republikánska vláda bola k Nemecku priateľská, Hitler sa rozhodol pomôcť Francovi. Ribbentropovi povedal, že ak by získali komunisti vládu nad Španielskom, bolo by iba „otázkou času“ než by rovnaký osud stretol Francúzsko. Vodca to odôvodňoval ľahostajnosťou Británie k vývoju situácie a obhajobou vojenskej pomoci republikánskym silám – ktoré boli presýtené marxistami – zo strany francúzskych prominentných politikov. Nemecko by sa dostalo do „pasce medzi mocný sovietsky blok na východe a silný komunistický španielsko-francúzsky blok na západe.“ [124] V memorande určenom najvyšším štátnym úradníkom z augusta 1936 Hitler napísal: „Marxizmus vďaka svojmu víťazstvu v Rusku získal jedno z najväčších impérií sveta ako odrazový mostík k ďalším operáciám. To sa stalo zlovestným problémom. Sústredená vôľa k dobýjaniu, zlúčená v autoritatívnej ideológii, napadá vnútorne rozdelený demokratický svet.“ [125]

Sovietsky zväz podporil republikánske sily zbraňami a vojakmi. Stalin sa domnieval, že „v dobe mieru je nemožné vytvoriť komunistické hnutie dostatočne silné, aby sa boľševická strana chopila moci. Diktatúra proletariátu môže byť nastolená iba veľkou vojnou.“ [126] Sovietsky minister obrany Kliment Vorošilov uviedol, že účelom angažovania ZSSR v Španielsku je pripútať Hitlera na západe a tak vojensky oslabiť Nemecko. [127] Počas ďalších troch rokov bojovalo v španielskej vojne 18 000 nemeckých vojakov, najmä príslušníkov leteckých síl. Nemecký minister zahraničia Neurath označil nasadenie vojakov ako prirodzenú obranu, aby sa zabránilo Španielsku „padnúť pod boľševickú nadvládu a infikovať zvyšok západnej Európy.“ Erhard Milch neskôr poznamenal, že využitie španielskej vojny ako príležitosti na testovanie nových zbraní „nebolo nikdy preberané, dokonca to ani nikoho nenapadlo.“ [128] V apríli 1938 chcel Hitler stiahnuť svojich vojakov k výcviku nových jednotiek Luftwaffe v Rakúsku, ale musel ich neochotne držať v Španielsku proti sovietmi podporovaným republikánom.

4.2.2
Obr.: Bojové lietadlo Messerschmitt Bf 109 náležiace ku kontingentu Luftwaffe v Španielsku počas civilnej vojny. Nemci maľovali na lietadlá španielske fašistické insígnie

Napriek nepriamej konfrontácii v Španielsku začal ZSSR v roku 1937 presúvať svoju orientáciu zo západných demokracií na zlepšenie vzťahov s Nemeckom. Sovietsky obchodný zastupiteľ D. Kandelaki viedol ekonomické rokovania s Nemcami. V týchto rokovaniach zastupovali Nemecko Schacht a Göring. Zúčastňoval sa ich aj sovietsky obchodný komisár Anastas Mikojan. Kremeľ inštruoval Waltera Krivického, šéfa sovietskej tajnej služby pre západnú Európu, aby pozastavil špionáž v Nemecku s cieľom vytvoriť atmosféru dôvery pre rozhovory. [129]

Červená armáda bola nebezpečnou silou v nemeckom boku. Sovietske výdavky na zbrojenie sa v roku 1936 vyšplhali na 14,8 miliárd rubľov oproti 6,5 miliardy v minulom roku. [130] Stalin postupne odrádzal Londýn a Paríž od hľadania spojenectva so ZSSR vzbudzovaním pochybností o potenciáli Červenej armády. Vo februári 1937 začal dostávať zoznamy vojenských veliteľov a civilných zamestnancov podozrivých z nelojálnosti. Na zoznamoch sa objavilo 44 477 mien, Stalin nariadil popravu bez súdu v 38 955 prípadoch. [131] Počas jedného dňa nechal popraviť 3 167 osôb a večer pokojne sledoval film. Obete neboli sprisahanci proti režimu, ale slúžili ako obetní baránkovia pomalého pokroku v Stalinovom programe modernizácie Červenej armády. Dôstojnícke čistky stáli sovietsku armádu troch z piatich poľných maršálov, 12 z pôvodne 14 armádnych veliteľov, 60 zo 67 veliteľov armádnych zborov a 136 zo 199 veliteľov divízií. O život prišlo všetkých 8 admirálov. Len 10 členov z 108 člennej vojenskej rady prežilo. Z dôstojníkov povýšených na zaplnenie veliteľského vákua bolo 85 % mladších ako 35 rokov. [132]

Pred týmito čistkami zaznamenal v západných kruhoch sovietsky komisár pre zahraničné záležitosti Maxim Litvinov zdravý rešpekt pred Červenou armádou. Decimácia dôstojníckeho zboru zničila reputáciu ruských bojových síl medzi spojeneckými štátnikmi. „Kolektívna bezpečnosť“, základný kameň politiky Litvinova na kontrolu Nemecka, sa zrútila. [133] Hitler počas svojho najzraniteľnejšieho obdobia pri anexii Rakúska a Sudet v roku 1938 ťažil z vlny nedôvery Západu v sovietsku armádu. Vodca nebol ochotný zmierniť svoju pozíciu voči ZSSR. V prejave v Reichstagu 20. februára 1938 povedal: „S jedným štátom nehľadáme vzťah, ani nechceme nadviazať užšie styky; so sovietskym Ruskom.“ [134]

Neskôr v tom istom roku začal Vodca revidovať svoju politiku. Počas piatich rokov sa Anglicko a Francúzsko chladne odvracali od jeho ponúk na priateľstvo. Spojené štáty schvaľovali stratégiu na izoláciu Ríše. Douglas Miller, napojený na americkú ambasádu v Berlíne, oznámil, že obchodné jednania s Nemeckom sú „v blízkej budúcnosti“ nepravdepodobné. Ministerstvo zahraničia vyhlásilo za svoju oficiálnu politiku „žiadny obchod“ s Nemeckom. [135]

Ríša dovážala 80 % kaučuku, 60 % ropy, 65 % železnej rudy a 100 % chrómu. Posledný prvok bol nevyhnutný na výrobu ocele pre obrnené vozidlá a bol kupovaný prevažne z Turecka a Južnej Afriky. V prípade vojny by britská námorná blokáda prerušila dodávky tejto strategickej suroviny. Podobne tomu bolo aj u väčšiny ostatných strategických materiálov, ktoré Ríša potrebovala. Ku koncu roka 1938 nabádali nemeckí ekonómovia Hitlera, aby obnovil obchod so sovietmi. Podľa OKW iba úzka hospodárska spolupráca so ZSSR by mohla kompenzovať katastrofálne účinky blokády. [136]

Ribbentrop povedal svojmu štábu: „Ak nechceme zostať úplne obkľúčení, musíme zahájiť rozhovory s Rusmi.“ [137] Vnútorný vývoj ZSSR ovplyvnil Hitlerove rokovania. Stalinove čistky sa nezamerali iba na armádu, ale aj na starých boľševikov. Sovietska propaganda súčasne idealizovala tradičných ruských národných hrdinov, ako cára Petra Veľkého, Alexandra Nevského a Alexandra Suvorova, ktorý na konci 18. storočia porazil Turkov. Tieto okolnosti si Nemci vykladali ako posun v sovietskej politike – od komunistického internacionalizmu k domácemu patriotizmu. Nacionalistické Rusko bolo pre Hitlera stráviteľným partnerom. Demokracie, v snahe izolovať Hitlera, ho vrhli do Stalinovho náručia.

Stalin predniesol 10. marca 1939 zahranično-politický prejav na zjazde Komunistickej strany. Odsúdil Britániu, Francúzsko a Spojené štáty za ich tlačové kampane podnecujúce Nemecko do vojny proti Sovietskemu zväzu. Dal si za cieľ „sledovať udalosti opatrne, bez načúvania vojnových štváčov, ktorí radi nechávajú iných ťahať za seba z ohňa horúce gaštany a radi by zatiahli našu krajinu do konfliktu.“ [138] Ribbentrop poznamenal: „Toto Stalinove vyhlásenie ukazuje, že premýšľa o ceste k sovietsko-nemeckému porozumeniu.“ [139] Keď Nemci o niekoľko dní neskôr vpochodovali do Prahy, Rusi spolupracovali s Hitlerovou diplomatickou reorganizáciou Čiech a Moravy. V apríli prestala nemecká tlač kritizovať Sovietsky zväz.

Keď Stalin odvolal Litvinova 3. mája 1939, Hitler to považoval za rozhodujúci krok k zblíženiu. Litvinov vo funkcii komisára pre zahraničné veci nadviazal diplomatické vzťahy s USA, priviedol ZSSR do Spoločenstva národov, uzavrel obojstranné pakty o vzájomnej pomoci s Československom a Francúzskom, a podporoval spojenecký systém proti Nemecku. Hoci Stalin sám riadil zahraničnú politiku, odstránenie predstaviteľa verejne spájaného s „kolektívnou bezpečnosťou“ bolo gestom, ktoré urobilo na Hitlera dojem. Hitler 10. mája prerokoval sovietsku otázku s poradcami pre zahraničnú politiku Gustavom Hilgerom a Juliusom Schnurrom. Hilger podal Hitlerovi podrobnú správu o úsilí Moskvy na zlepšenie vzťahov za posledné tri roky. Napríklad menej než pred mesiacom sovietsky veľvyslanec Alexej Merekalov povedal Weizsäckerovi, že neexistujú žiadne dôvody, prečo nenormalizovať a sústavne neposilňovať sovietsko-nemecké vzťahy. [140] Dňa 9. mája ruský diplomat Georgij Astachov povedal Schnurrovi, že Stalin bol pripravený uzavrieť pakt o neútočení s Nemeckom. Poďakoval aj ministerstvu zahraničia Ríše za posledné „správne“ spravodajské pokrytie o Sovietskom zväze.

Dňa 6. júna sa konala v Berlíne slávnostná prehliadka nemeckých vojakov, ktorí slúžili v španielskej občianskej vojne. Vo svojom príhovore sa Hitler vyhol kritike „boľševického nebezpečenstva“, ktoré ohrozovalo Španielsko. Namiesto toho odsúdil západné demokracie za lživé spravodajstvo: „Po mnoho rokov britské a francúzske noviny klamali svojim čitateľom vyhlasujúc, že Nemecko a Taliansko má v úmysle dobyť Španielsko, rozdeliť si ho a najmä ukradnúť jeho kolónie. Tento spôsob myslenia sa zdá prirodzenejší pre predstaviteľov týchto krajín ako pre nás, pretože kradnutie kolónií patrí medzi prijateľné a praktikované metódy demokracie.“ [141]

V tej dobe viedol Stalin obchodné jednania s anglo-francúzskymi delegátmi, čo nepriamo a nie zo srdca tlačilo Nemecko ku spojenectvu so ZSSR. Hitler si uvedomil, že spolupráca s Rusmi ponúka najlepšiu šancu preklopiť jazýček na váhach v prospech svojej krajiny. Ak by Moskva spojila svoje sily so západnými mocnosťami, Ríša by zostala v ekonomickom a vojenskom obkľúčení.

V auguste navštívila Kremeľ anglo-francúzska vojenská delegácia. Počas konferencie Vorošilov ponúkol v prípade vojny s Nemeckom 120 peších divízií, 16 jazdeckých divízií a 10 000 tankov. Francúzsky generál Joseph Doumenc a anglický admirál Reginald Drax, druhoradí vyjednávači s obmedzenými právomocami, navrhli viacmenej obrannú stratégiu, symbolický záväzok v porovnaní s ruskou ponukou. [142] Vorošilov trval na tom, že spojenectvo bude podmienené na práve Červenej armády prekročiť Poľsko a Rumunsko, aby dosiahla nemeckú hranicu. Pretože niektoré územia oboch týchto nárazníkových štátov patrili pred rokom 1919 Rusku, ich vlády sa oprávnene obávali, že ak by raz vstúpili na ich územie sovietske vojská, trvalo by obsadili hraničné oblasti. Bukurešť a Varšava návrhy odmietli a rokovania zlyhali. Moskva sa nepokúsila jednať priamo s Poliakmi o vyjednaní spolupráce – známka blazeovaného Stalinovho postoja k zmluve so Spojencami.

4.2.3
Obr.: Moskovské letisko 23. augusta 1939. Ribbentrop (vľavo) v rozhovore s Vladimirom Potemkinom, zástupcom komisára pre zahraničné veci v ZSSR

Toho mesiaca uzavrelo ZSSR veľkorysú obchodnú dohodu s nemeckou Ríšou. Nový komisár zahraničných vecí Vjačeslav Molotov povedal 19. augusta veľvyslancovi Nemecka grófovi Friedrichovi von Schulenburg, že „pre zaručenie úspechu hospodárskych rokovaní musí byť vytvorený aj zodpovedajúci politický základ.“ [143] Navrhol pakt o neútočení, niečo, čo Rusi prvý krát navrhovali Nemcom v júli 1936. Hitler sa vyhol príkladu svojich západných protivníkov, ktorí urazili sovietov vyslaním druhotriednych vyjednávačov na vojenské rokovania v Moskve. Stalinovi ponúkol účasť samotného Ribbentropa na rokovaniach. Vyhlásil: „Ríšsky minister zahraničných vecí má plnú právomoc k formulovaniu a podpísaniu paktu o neútočení, rovnako ako protokolu.“ [144] Stalin odpovedal 21. augusta pozvaním Ribbentropa do Moskvy na schôdzu 23. augusta.

Stalin sa osobne zúčastnil konferencie. Požadoval, aby Nemecko uznalo za sovietske sféry záujmu pobaltské štáty, Fínsko a Besarábiu. Svojmu hosťovi sľúbil, že ZSSR nebude rušiť vnútorné štruktúry týchto krajín. Ohľadom Poľska Stalin odporučil, aby signatári pre prípad vojny stanovili deliacu čiaru, aby sa zabránilo prípadným nemecko-sovietskym treniciam pri delení krajiny. Ribbentrop zasa uistil svojho hostiteľa, že nová sovietska orientácia Ríše predstavuje zásadný posun v zahraničnej politike a nie je to iba taktický manéver, aby Nemecko izolovalo a rozdrvilo Poľsko: „Nemecká strana sa pokúsi vyriešiť všetky záležitosti diplomatickou a pokojnou cestou.“ [145] Nemecká delegácia odletela 24. augusta späť do Berlína s podpísaným paktom. Hitler nepovažoval zmluvu za povolenie k útoku na Poľsko. Ďalší týždeň pokračoval v neplodných vyjednávaniach. [146] Po začatí vojny v priebehu septembra Ribbentrop zaslal depešu na veľvyslanectvo v Moskve, aby zatlačili na Moskvu k útoku na východné Poľsko podľa tajných dodatkov v zmluve. Dúfal, že tento útok zatiahne ZSSR do vojny proti Anglicku a Francúzsku. Molotov otáľal s útokom dva týždne. Stalin nakoniec nariadil útok Červenej armády na 17. septembra. Nemci už zahnali Poliakov 120 míľ za demarkačnú líniu. Stalin sa obával, že Hitlerove vojská obsadia ďalšie územia namiesto toho, aby ich prenechali Červenej armáde. Po porážke Poľska sa konala spoločná slávnostná nemecko-ruská vojenská prehliadka v Brest-Litovsku.

Po odstránení poľskej vojenskej hrozby Hitler dúfal v dosiahnutie kompromisu s Anglickom a Francúzskom. Mal v pláne ponúknuť obnovu suverénneho českého štátu a západného Poľska. Ribbentrop upozornil sovietsku vládu na tento zámer v nóte z 15. septembra. Na konferencii s OKW 17. októbra Hitler povedal: „Poľsko bude nezávislé. Nestane sa ani súčasťou Ríše, ani nebude pod jej správou.“ [147]

Dva týždne neskôr vyjadril Molotov postoj Moskvy k Poľsku: „Nezostalo nič z tohto omylu Versaillskej zmluvy, ktorý dlžil za svoju existenciu potlačeniu nepoľských národností.“ Stalin poslal 27. decembra telegram Ribbentropovi, v ktorom mu pripomínal, že „priateľstvo národov Nemecka a Sovietskeho zväzu“ bolo „kované v krvi“ na bojiskách v Poľsku. [148] Akákoľvek snaha vzkriesiť poľský štát bola teda podľa Stalina v rozpore s týmto duchom. Vedomý si závislosti svojej krajiny na sovietskom obchode Hitler opustil plán obnovy poľskej štátnosti. Stalin sa snažil potlačiť všetky kroky, ktoré by priviedli Nemecko a Spojencov k jednaciemu stolu.

Dňa 30. novembra 1939 napadla Červená armáda Fínsko. Fíni neurobili nič, čím by vyvolali tento útok. Dovolili si iba odmietnuť nároky Moskvy na postúpenie príhraničných oblastí a niektorých ostrovov vo Fínskom zálive Sovietskemu zväzu. Rusi označili svoj „protiútok“ ako odpoveď na „provokácie fínskych militaristov.“ [149] Zimná vojna, trvajúca tri a pol mesiaca, mala za následok 27 000 mŕtvych a 55 000 zranených Fínov. Červená armáda prišla o 126 875 mŕtvych a 264 908 zranených. Hoci nemecká verejnosť drvivou väčšinou podporovala Fínsko, Hitler blokoval pokusy Spojencov o dodávky vojenského materiálu Fínom cez Nórsko.

Vodca osobne napísal nepodpísaný úvodník, definujúci pozíciu vlády voči Škandinávii, ktorý nemecká tlač zverejnila začiatkom decembra: „Od vzniku Spoločenstva národov boli severské štáty najlojálnejšími zástancami tohto systému, ktorého jediným cieľom bolo spútať Nemecko. … Keď sa národný socializmus chopil v Nemecku moci, neprešiel deň, aby mnoho novín v severských štátoch neventilovalo svoju arogantnú a urážlivú kritiku nemeckej politiky. … Je naivné a sentimentálne očakávať, že nemecký národ, bojujúci za svoju budúcnosť, bude dnes na strane týchto malých krajín, ktoré predtým dokázali iba nadávať a diskreditovať Nemecko.“ [150]

V obave z anglo-francúzskeho zásahu Stalin pozastavil fínsku operáciu v marci 1940, vo chvíli, keď jeho armáda získala prevahu. Požadoval o málo viac, ako boli územné požiadavky pri rokovaniach s Helsinkami počas minulého októbra. Sovieti rýchlo rozptýlili akékoľvek myšlienky o dobrej vôli, ktoré mierne podmienky vzbudzovali. Necelý týždeň po uzavretí mierovej zmluvy v Moskve si Rusi uvedomili, že novo definovaná hranica obišla mesto Enso – hneď na fínskej strane hranice. Enso bolo strediskom jedného z najväčších svetových komplexov na výrobu papiera a celulózy. Ten je základom pre výrobu výkonných výbušnín. Červená armáda jednoducho prešla do Fínska a obsadila Enso. [151]

Dňa 2. júna 1940 vzniesli sovieti požiadavky na „reštitúcie“ za zariadenia, ktoré Fíni údajne evakuovali počas bojov z územia, ktoré bolo teraz pod ruskou kontrolou. K týmto náhradám neexistovali žiadne ustanovenia v pôvodnej zmluve z Moskvy. Fínsko muselo odovzdať 75 lokomotív a 2 000 nákladných vagónov ZSSR. Sovietski stíhači zostrelili 14. júna fínske civilné lietadlo vezúce francúzskych a amerických diplomatov do Helsínk. Sovieti deportovali z obsadeného územia celú populáciu – 420 000 ľudí. [152]

4.2.4
Obr.: Sovietsky plagát idealizujúci inváziu do Karélie s heslami „Za červený Petrohrad! Za červené Fínsko!“

Sovietsky tlak na Fínsko sa stal pre Nemecko problémom. V apríli 1940 vyjednal Schnurre obchodnú dohodu s Helsinkami. Podľa dohody Nemecko kupovalo 60 % fínskej niklovej rudy, ktorá bola potrebná na výrobu ocele. Nemecká ťažba pokrývala iba 5 % spotreby niklu. V júni trval ZSSR na kúpe veľkého množstva fínskej rudy. Vzhľadom k tomu, že Sovietsky zväz mal dostatočnú domácu produkciu, Nemci nahliadali na iniciatívu Moskvy ako na trik, ktorý mal zvýšiť závislosť Nemecka na sovietskych surovinách. Admirál sovietskej Baltskej flotily Nikolaj Nesvickij predložil dôvernú správu o tom, ako „vyriešiť problém nezávislej existencie Švédska a Fínska.“ [153] Sovieti pripravovali plány na obnovenú inváziu do Fínska v septembri.

Obchodná dohoda medzi Nemeckom a Fínskom z 24. júna urobila z Fínska dôležitý zdroj prírodných surovín pre vojnový priemysel Ríše. V auguste 1940 získalo OKW spravodajské informácie o koncentrácii sovietskych vojsk blízko fínskej hranice. Na Hitlerove rozkazy Nemci posilnili svoju armádu a Luftwaffe v severnom Nórsku. Odovzdali Fínom zbrane získané od Spojencov a pôvodne určené pre Zimnú vojnu proti Rusku, ktoré nemecká armáda zabavila v nórskych prístavoch. Fínsko začalo nenápadne kupovať aj nemecké zbrane. Počas zimy 1940-41 Rusi porušili obchodnú dohodu s Helsinkami a prestali dodávať do Fínska obilie. Fíni sa obrátili na Nemecko, aby zaplnili obchodné vákuum, čo ešte viac posilnilo väzby medzi oboma krajinami.

ZSSR postupoval aj proti ostatným krajinám, ktoré nemecko-sovietsky pakt z roku 1939 definoval ako sovietsku sféru záujmu. Koncom roka začala Moskva vyvíjať nátlak na Litvu, Estónsko a Lotyšsko, aby podpísali zmluvy umožňujúce Červenej námornej flotile zriadiť námorné základne v baltských prístavoch. V júni 1940 sa Molotov sťažoval na nedostatočnú ochranu ruského vojenského personálu, ktorý tam bol umiestnený. Nasledovalo ultimátum, ktoré donútilo vlády troch pobaltských krajín nechať sovietov posilniť svoje vojenské posádky. Červená armáda vyslala na tento účel 18-20 divízií. [154] Táto obrovská vojenská prítomnosť umožnila miestnym komunistom vyhlásiť 21. júla pobaltské krajiny za sovietske republiky po podvodných voľbách a „ľudovom povstaní.“

4.2.5
Obr.: Počas podvodných volieb v januári 1941 v pobaltských krajinách politickí komisári pomáhali overovať identitu registrovaných voličov. Plagát zobrazuje Stalina a Molotova.

Stalin vyslal dvoch svojich zástupcov, aby zbavili územie politicky nežiadúcich osôb – Ždanova a Vyšinského. Sovieti deportovali viac ako 140 000 Estóncov, 155 000 Lotyšov a 300 000 Litovčanov do pracovných táborov na Sibíri. Takmer nikto sa z nich nevrátil. [155] Odvolávajúc sa na sovietsku okupáciu pobaltských krajín a súčasné zmocnenie sa Besarábie od Rumunska, Stalin povedal ústrednému výboru komunistickej strany v septembri 1940: „Je to požehnaním pre ľudstvo. Litovčania, Bielorusi a obyvatelia Besarábie, ktorých sme oslobodili spod útlaku statkárov, kapitalistov, policajtov a ďalšej spodiny to považujú za šťastie. To je postoj ľudu.“ [156]

4.2.6
Obr.: Mladí Lotyši pochodujú počas sovietskych májových osláv v roku 1941. Ich výrazy naznačujú, že účasť na tejto oslave „proletárskej jednoty“ nebola práve dobrovoľná.

Počas týchto sovietskych zaberaní cudzích území sa svetová pozornosť zameriavala na západnú Európu. V apríli 1940 obsadili nemecké ozbrojené sily Nórsko a Dánsko. Ďalší mesiac vpadli do Holandska, Belgicka a Francúzska – všetky tri krajiny sa vzdali počas šiestich týždňov. Britské expedičné sily sa stiahli do Anglicka. Nemecko porazilo svojich kontinentálnych protivníkov tak hladko, že Británia prešla do defenzívy. Zdĺhavá opotrebovacia vojna medzi „kapitalistickými“ štátmi, ktorú Stalin predpovedal, sa nekonala. Rozšírenie vplyvu Ríše na európske hospodárstvo čiastočne uľavilo jej závislosti na obchode so sovietmi. Rýchle nemecké víťazstvo rozrušilo Stalina, ktorý vyjadril názor, že vojna s Nemeckom bude nevyhnutná. [157]

Sovietska expanzia znepokojila Hitlera a spolu s ruskými snahami o zlepšenie vzťahov s Anglickom, ktoré bolo vo vojnovom stave s Nemeckom, prispievala k jeho podozrievavosti. Dňa 23. apríla 1940 Weizsäcker telegrafoval tajomníkovi nemeckej ambasády v Moskve Karlovi von Ritter, že „včera takmer všetky londýnske noviny písali o sovietsko-anglických obchodných rozhovoroch, údajne zahájených na popud sovietskej strany.“ Weizsäcker, riadiaci nemeckú misiu, informoval Molotova: „S ohľadom na doterajší priebeh dodávok sovietskych surovín, vláda Ríše ich pokladá za nezodpovedajúce nášmu vnímaniu vzájomnej pomoci. Preto prosí sovietsku vládu o pokračovanie a ďalšie zvýšenie dodávok počas mesiacov priaznivých pre dopravu a okamžité zaslanie väčších dodávok ropy a obilia.“ [158] Moskva vyjednala obchodnú dohodu s Londýnom a súčasne poľavila v plnení záväzkov voči Nemecku.

Britský veľvyslanec sir Stafford Cripps v júlu jednal so Stalinom. Aby získal Rusko do protinemeckej aliancie, Cripps prisľúbil, že Anglicko prijme sovietsku kontrolu nad Dardanelami, Balkánom, východným Poľskom a prakticky akékoľvek usporiadanie, ktoré Stalin chcel v povojnovej Európe. [159] Vzhľadom na tradičnú britskú zahraničnú politiku to boli štedré ústupky. Sovietsky diktátor sa zdôveril, že Nemecko považuje za jedinú hrozbu. Tým viacmenej otvoril dvere k spojenectvu s Londýnom.

Stalin si uvedomoval, že jednania s Crippsom vzbudia nedôveru v Berlíne. Preto nariadil Molotovovi poskytnúť nemeckému veľvyslancovi písomné zhrnutie z jednania. Molotovova verzia, ktorú Schulunberg odoslal vláde, budila dojem, že Stalin ostal verný spojenectvu s Nemeckom a zamietol Crippsove návrhy. Avšak Hitler dostal spoľahlivejšie informácie z Ríma. Talianski agenti tajne sledovali zásielky veľvyslanca Juhoslávie v Moskve Milana Gavriloviča do Belehradu. Tieto spravodajské informácie boli odovzdané do Berlína. Gavrilovič písal o záujme Moskvy podpísať dohodu s Anglickom. Takto sa Hitler dozvedel o Stalinovej dvojakosti. [160]

Počas júla začal Hitler s Ribbentropom vyjednávať dohodu pri hraničných sporoch medzi Bulharskom, Maďarskom a Rumunskom. Červená armáda sa začala zhromažďovať na hranici s Rumunskom. V prípade vojny medzi balkánskymi štátmi bola pripravená prekročiť hranice a „obnoviť poriadok.“ [161] Správy o koncentrácii sovietskych vojsk v Besarábii donútili Hitlera prikázať dvom nemeckým pancierovým divíziám, umiestneným v juhozápadnom Poľsku, a desiatim divíziám pechoty rýchlo obsadiť rumunské ropné polia v Ploješti pre prípad, ak by sa stal región nestabilný.

Maďarsko-rumunské rozhovory 24. augusta stroskotali. Hitler nútil diplomatov oboch štátov vrátiť sa k jednaciemu stolu. Silný ekonomický vplyv Nemecka v regióne spolu s odôvodnenými obavami zo sovietskej intervencie ich viedli k prijatiu Vodcovej arbitráže. Na zasadaní pod vedením Ribbentropa a talianskeho ministra zahraničia Galeazza Ciana vo Viedni 30. augusta Rumunsko súhlasilo s postúpením severnej časti Siebenbürgen (Sedmohradsko – pozn. prekl.) Maďarsku. Na oplátku Nemecko a Taliansko ručili za Rumunskú bezpečnosť v prípade cudzej agresie. Na žiadosť Bukurešti Nemci vyslali v októbri vojenskú misiu, vrátane mechanizovaných a leteckých jednotiek, aby vycvičili a zlepšili rumunskú armádu. [162]

Moskva prispela ku kríze snahami vyprovokovať Maďarsko a Bulharsko proti Rumunsku. Kremeľ teraz protestoval, že Viedenská arbitráž porušila Článok II nemecko-sovietskeho paktu. Zmluva z roku 1939 vyžadovala konzultácie v otázkach spoločného záujmu, ale Rusi neboli pozvaní na rokovania do Viedne. Ribbentrop odpovedal, že sovietske záujmy na Balkáne už boli vyplnené júnovou okupáciou Besarábie. Upozornil Molotova, že ZSSR obsadil celú Litvu, vrátane časti označenej ako nemecká sféra vplyvu, bez upozornenia Berlína. Ribbentrop argumentoval, že nemecká diplomatická intervencia v balkánskom spore obnovila stabilitu regiónu na hraniciach Sovietskeho zväzu, čo môže byť iba v záujme Moskvy.

Molotov odpovedal v memorande 21. septembra 1940. Spochybňoval Ribbentropovu pozíciu a sťažoval sa, že nemecko-talianske záruky Rumunsku smerujú proti ZSSR (skutočným cieľom bola ochrana Rumunska pred Maďarskom, ktorého regent bol nespokojný s konečným usporiadaním). Hoci Nemci oslovili Molotova spôsobom, ktorý rumunský minister zahraničia označil ako „dobre mienený a zmierlivý,“ vzťahy medzi Moskvou a Berlínom počas leta ochladli. [163] Pokiaľ išlo o okupáciu pobaltských štátov v júni, nemecký veľvyslanec v Rige napísal svojim nadriadeným: „Proruské kruhy momentálne veľmi vehementne vyhlasujú, že všetky kroky sú namierené proti Nemecku a v krátkej dobe začne ofenzíva na nemecké územie.“ [164]

Sovietske úrady v Besarábii odporučili miestnym etnickým Nemcom, aby ostali tam a nevyužili možnosť k vysťahovaniu do Nemecka. Vysvetľovali, že Červená armáda čoskoro vpadne do Ríše, takže nie je žiaden dôvod k presťahovaniu. [165] V októbri sa dostal Nemcom do rúk pôvodný sovietsky vojenský dokument, ktorý obsahoval plán útoku na Rumunsko a obsadenie Ploješti. [166] Náčelník štábu sovietov Georgij Žukov presunul do Besarábie 5., 9. a 12. armádu. Umiestnil ich 110 míľ od rumunských ropných polí. Samotná 9. armáda mala viac tankov, ako celé nemecké ozbrojené sily. [167]

Ribbentrop 13. októbra napísal Stalinovi a naznačil, že Molotov by mal navštíviť Berlín. Stalin prijal a 12. novembra vyslal svojho komisára pre zahraničné záležitosti. Počas konferencie Vodca pripomenul hosťovi podporu Nemecka počas fínskej vojny aj čo sa týka vojenskej okupácie pobaltských krajín a Besarábie. Zdôraznil, že Nemecko a Rusko mali vždy prospech zo vzájomnej spolupráce. Keď sa obrátili proti sebe, mali prospech iba cudzie mocnosti. Hitler povedal Molotovovi, že Nemecko nemá žiadne politické záujmy vo Fínsku, ale naliehavo s ním potrebuje obchodovať kvôli niklu a drevu. Jediné nemecké jednotky, ktoré sa tam objavili, boli na ceste do severného Nórska a presun bude čoskoro ukončený. Zdôraznil, že Nemecko potrebuje v regióne Baltského mora mier, aby mohlo pokračovať vo vojne proti Británii.

Hitler a Ribbentrop, ktorí boli počas celej konferencie srdeční a trpezliví, naznačili možnosti pre sovietsku expanziu na juh, smerom k Perzii a Indii. Molotov na to nereagoval a opakovane sa vrátil k požiadavkám na zvýšenie sovietskeho vplyvu vo Fínsku a na Balkáne, najmä v Bulharsku. Molotov odišiel 14. novembra bez toho, aby sa podarilo dosiahnuť životaschopného kompromisu. To prinútilo Hitlera postupne presunúť viac jednotiek na východnú hranicu Ríše, aby zabránil možnej sovietskej expanzii. Vo výsledku mu tieto sily chýbali ku podmaneniu Anglicka. Oslabovaním Nemecka a nepriamou podporou Britov v ich odpore, Stalin zabránil ukončeniu bojov na západe. [168]

Udalosti mimo Hitlerovej kontroly ďalej narušovali nemecko-sovietske vzťahy. Taliansko, potom čo v júni vstúpilo do vojny na strane Nemecka, zahájilo 28. októbra nevyprovokovanú inváziu do Grécka. Mussoliniho armáda utrpela ťažké straty a nevykázala žiadne úspechy. Ofenzívu priškrtila húževnatosť gréckych obrancov, hornatý terén, zlé počasie, neschopné velenie a výzbroj talianskej armády. Talianske porážky v Grécku a v Líbyi proti Britom podstatne znížili prestíž Osi medzi neutrálnymi krajinami Európy. [169] Talianska tlač súčasne zverejnila Mussoliniho nároky na územia Juhoslávie. Regent Juhoslávie princ Pavol povedal v auguste nemeckému zástupcovi v Belehrade Viktorovi von Heeren: „Pokiaľ ide o postoj k Nemecku, nemecká pozícia k agresívnej politike Talianska má najväčší význam. Ľudia rešpektujú Nemecko, ale pohŕdajú Talianskom.“ [170] Juhoslovanský diplomat, ktorého Nemci podplatili, odhalil Berlínu podrobnosti o úsilí Moskvy získať Balkán do panslávskej a protinemeckej koalície.

V decembri Hitler nariadil OKW vypracovať plány vojenskej expedície proti Grécku. Atény začali prijímať britskú podporu; presun bombardovacieho letectva Royal Air Force na grécke letiská by ich dostalo na dosah Ploješti. Nemci potrebovali zabrániť Britom vo vytvorení druhého frontu v juhovýchodnej Európe, chrániť rumunské ropné vrty a pomôcť zaseknutej talianskej armáde v Grécku. Hitler dúfal, že silná nemecká vojenská prítomnosť by mohla presvedčiť Atény ku kompromisu a uzavretiu mieru s Talianskom. Vyhliadky na takéto riešenie zmizli, keď sa 10. marca 1941 na brehy Grécka vylodili britské kontingenty smerujúce na pomoc Grékom.

Sovietsky zväz protestoval, keď Nemecko sústreďovalo svoje sily počas januára v južnom Rumunsku. Nemecká 12. armáda plánovala vstúpiť na územie Bulharska začiatkom marca a odtiaľ prekročiť hranicu s Gréckom. Sovietska spravodajská agentúra Tass oznámila 13. januára, že presun nemeckých jednotiek do Bulharska sa koná „bez vedomia a schválenia ZSSR.“ [171] Berlín odpovedal, že operácia je nevyhnutná na vytlačenie britských síl z kontinentu. Ribbentrop 12. februára verejne vyčíslil silu 12. armády na prehnaných 680 000 mužov. To zahŕňalo „mimoriadne vysoké percento mechanizovaných jednotiek s najmodernejšou výzbrojou, obzvlášť obrnených.“ Účelom tohto preháňania bola snaha odradiť Rusov od riskovania vojenskej konfrontácie. Rusi protestovali v memorande nemeckému ministerstvu zahraničia: „Sovietska vláda … považuje prítomnosť akýchkoľvek ozbrojených síl na území Bulharska … za hrozbu pre bezpečnosť ZSSR.“ [172]

Juhoslávia sa 25. marca pripojila k nemeckému spojeneckému systému – Paktu troch veľmocí. Aj keď Ríša kupovala od Juhoslávie obilie, vládlo v nej silné panslávske hnutie a vedenie ozbrojených síl bolo nepriateľské voči Nemecku. O dva dni neskôr vojenský prevrat zvrhol vládu. Armáda zatkla prominentných členov bývalej vlády. Nová hlava štátu generál Dusan Simovic sa zveril Britom, že potrebuje čas na modernizáciu armády, ale potom sa pripojí k USA, Anglicku a Rusku pri útoku na Nemecko. [173]

Hitler neveril Simovicovym verejným sľubom o splnení záväzkov Juhoslávie voči Paktu troch mocností. Hneď v deň prevratu Hitler povedal OKW: „Juhoslávia musí tiež … byť považovaná za nepriateľa a musí byť porazená tak rýchlo, ako je to len možné.“ [174] Moskva telegraficky gratulovala novému režimu v Belehrade. Prehlasovala v ňom, že „národ Juhoslávie opäť osvedčil, že je hoden svojej slávnej minulosti.“ Maďarský regent Nikolaus von Horthy (plné nemecké znenie je Ritter Nikolaus Horthy von Nagybánya; Miklós Horthy – pozn. prekl.) varoval Hitlera: „Juhoslávia by sa sotva nechala zviesť na túto cestu bez sovietskeho vplyvu.“ [175]

Nemecká armáda vpadla 6. apríla do Juhoslávie a Grécka. Americké noviny odhadovali britské expedičné sily v Grécku na 240 000 mužov, Nemci upresnili ich množstvo na približne 60 000. [176] Následkom etnických rozporov vo vlastných radoch, nepripravenosti a zlej veliteľskej štruktúry nedokázala juhoslovanská armáda vyvinúť súdržný odpor proti Nemcom. Gréckej armáde sa neviedlo o nič lepšie. Britské jednotky, ktoré podľa nemeckého vojnového korešpondenta sa „cez deň opíjali a v noci naháňali dievčatá“, začali čoskoro pripravovať evakuáciu z pevniny. [177] Nemecké ozbrojené sily obsadili obe krajiny s minimálnymi stratami.

4.2.7
Obr.: Nemecké horské jednotky Gebirsjäger v malebnom gréckom hornatom teréne počas kampane na Balkáne v apríli 1941

Balkánsky debakel zvýšil napätie v nemecko-sovietskych vzťahoch. Moskva už 5. apríla uzavrela so Simovicovym režimom pakt o neútočení. Hitler to správne vyhodnotil ako nepriateľské gesto. Nemeckí vojaci objavili v Belehrade dokumenty, ktoré tento názor potvrdili. V dokumente zo sovietskeho veľvyslanectva sa uvádzalo: „ZSSR zareaguje v správnu chvíľu. Mocnosti Osy do značnej miery rozptýlili svoje bojové sily a preto sa bude môcť ZSSR náhle pohnúť proti Nemecku.“ [178] Nemecký diplomatický analytik Ernst Woermann pripravil súhrn korešpondencie bývalého juhoslovanského ministra zahraničia. Woermann dospel k záveru, že sovieti „povzbudzovali Juhosláviu do prípadnej opozície proti Nemecku. … Sovieti robia chvatné prípravy.“ Nemecký veľvyslanec v Štokholme princ Wied odoslal 16. mája do Berlína depešu: „Tunajšia zástupkyňa sovietskeho Ruska pani (Alexandra) Kollontai dnes podľa mojich zistení povedala, že nikdy počas ruskej histórie neboli na západnej hranici Ruska sústredené väčšie vojenské sily, ako v súčasnosti.“ [179]

Hitler dostával zlovestné známky sovietskych vojnových príprav aj z iných zdrojov. Z Helsiniek prišiel šifrovaný telegram, týkajúci sa sovietskeho námorného atašé Smirnova. Ten sa zveril svojmu americkému kolegovi Huthsteinerovi, že „Rusko bude musieť s najväčšou pravdepodobnosťou vstúpiť do vojny na strane ostatných veľkých demokracií.“ [180] Veliteľ nemeckej kontrarozviedky Walter Schellenberg hlásil dramatický nárast sovietskej špionáže, podvratnej činnosti a sabotáží. Prístavná polícia v rôznych európskych prístavoch zadržala prístavných robotníkov pokladajúcich výbušniny na paluby nemeckých, talianskych alebo japonských obchodných lodí. Vo väčšine prípadov boli páchateľmi komunistickí agenti. Dánska kriminálna polícia rozbila obzvlášť nebezpečnú skupinu komunistických sabotérov vedených Ernstom Wollweberom. Členovia tejto skupiny od roku 1938 prepašovali na paluby lodí výbušniny a potopili takmer 70 lodí smerujúcich zo škandinávskych prístavov do Nemecka. [181] OKW denne registrovalo sovietske prieskumné lety v nemeckom vzdušnom priestore. Priebežne dodávalo Hitlerovi hlásenia o neustálom zvyšovaní ruských síl pozdĺž spoločnej hranice. Tieto aktivity boli „v stále vyššej miere výhražnej povahy.“ [182]

Päť týždňov po neúspešnom rokovaní s Molotovom v novembri 1940, nariadil Hitler OKW naplánovať ofenzívu proti ZSSR. Niekoľko ďalších mesiacov zvažoval svoje možnosti. Po páde Francúzska sa Vodca rozhodol, že priama invázia na britské ostrovy by bola príliš riskantná. Úspech alternatívnej stratégie proti anglickým silám v Stredomorí do značnej miery závisel na obsadení Gibraltaru. Nemci nemohli začať operáciu proti tomuto vysunutému britskému územiu, pokiaľ Španielsko nevstúpi do vojny. Franco si však vybral neutralitu. S americkou pomocou Anglicku Hitler nevidel žiadnu cestu k ukončeniu vojny. Posun v sovietskej orientácii na západ vyvolal prízrak anglo-americko-sovietskeho spojenectva. Rusi mohli bez varovania zaútočiť do nemeckých bokov vo Fínsku alebo Rumunsku. To by zablokovalo životne dôležité dodávky niklu a ropy.

Vodca vycítil presun strategickej iniciatívy do rúk jeho nepriateľov. Iba dramatický ťah by mohol zachrániť situáciu. Knokautovanie Ruska skôr, než by mohlo spojiť sily s USA a postaviť Nemecko proti drvivej vojenskej koalícii mohlo byť takýmto ťahom. Odstránenie sovietskej hrozby v rýchlej kampani by umožnilo Ríši upevniť svoju pozíciu v Európe a sústrediť sa na vojnu proti Británii. Víťazstvo nad ZSSR by tiež posilnilo vplyv Japonska na Ďalekom Východe. Hitler veril, že vyradenie Ruska z hry by donútilo Londýn uzavrieť mier s Nemeckom a odradilo Ameriku od intervencie.

V apríli 1941 umožnila sovietska vláda skupine inžinierov z nemeckých zbrojárskych závodov, vrátane Mauser, Henschel a Daimler-Benz, návštevu leteckých výskumných a výrobných zariadení v ZSSR. Organizácia, veľkosť a kvalita zariadení urobili značný dojem na návštevníkov. V podrobnom hodnotení pre ríšske ministerstvo letectva popísali nemeckí delegáti mimo iného jednu sovietsku továreň na letecké motory, ktorá bola väčšia než šesť nemeckých tovární dokopy. Göring a štáb Luftwaffe považovali správu za prehnanú. Obvinil zbrojárskych inžinierov z defétizmu a označil ich za obete sovietskej ľsti. Hitler však vzal správu vážne. Poznamenal: „Vidíte, ako ďaleko sa títo ľudia dostali. Urobíme lepšie, ak aj my začneme.“ [183] V skutočnosti sa od roku 1939 zvýšila sériová výroba moderných bojových lietadiel v Sovietskom zväze o 70 %. Aj keď Hitler nepovažoval Rusov za bezprostrednú vojenskú hrozbu, nebezpečenstvo vyplývajúce z ich rastúceho zbrojného programu bolo veľmi znepokojujúce.

Aj keď sa nemeckí armádni velitelia stavali rezervovane k vojne na dvoch frontoch, väčšina z nich bola optimistická k vyhliadke rýchleho víťazstva nad ZSSR. [184] Nemecký generálny štáb predpokladal trvanie kampane na dva až štyri mesiace. Náčelník štábu Franz Haider podcenil silu Červenej armády o polovicu [185] a Zahraničné armády Východ (pobočka nemeckého vojenského spravodajstva) tiež podhodnotili veľkosť Červenej armády. Analytici stanovili počet obrnených divízií na desať. V skutočnosti sovieti disponovali 100 mechanizovanými divíziami, všetko obrnenými. [186]

Nemci dostali ďalšie podceňujúce hodnotenie ruských schopností z Japonska. Veliteľ sovietskej tajnej polície v Mandžusku generál Ľuškov prebehol v roku 1938 k Japoncom. Prepisy jeho výsluchov boli odovzdané nemeckému veľvyslanectvu v Tokiu. Ľuškov opísal dezorganizáciu a neschopnosť velenia Červenej armády. Ponúkol príklady, ktoré preukazovali nestabilnosť vnútornej politickej štruktúry ZSSR a v prípade veľkej vojny by táto privodila pád celého systému. [187]

Už tradične pre Ministerstvo zahraničia, Ribbentrop húževnato podporoval kompromis s Moskvou. Ekonóm Schnurr podpísal 10. januára 1941 rozšírenú obchodnú dohodu so Sovietskym zväzom, ktorá čo do rozsahu prekonala všetky predchádzajúce dohody a odstránila všetky potencionálne úzke miesta pri zásobovaní Nemecka surovinami. [188] Mimo zásobovania Ríše ruskou ropou, bavlnou, krmivom, fosfátmi, železnou rudou, šrotom, chrómom a platinou, sovieti kupovali kaučuk na Ďalekom východe a dopravovali ho po železnici. Ríša na oplátku zasielala priemyselné stroje a výzbroj. Schnurre a Ribbentrop predložili v Berghofe Hitlerovi obchodnú dohodu 26. januára. Vo svojej prednáške Schnurre poukázal na to, že vďaka dohode bude anulovaný účinok anglickej kontinentálnej blokády. Vzhľadom k tomu, že blokáda bola prakticky jediná nádej Londýna na víťazstvo, Schnurr dospel k záveru, že zmluva s Ruskom „je pevný základ čestného a veľkého mieru pre Nemecko.“ [189]

Hitler odvetil, že tovar nevyhnutne potrebný pre Nemecko nemôže byť expedovaný na potvrdenie novej obchodnej zmluvy. Vojenská situácia v Stredomorí, vrátane Severnej Afriky, prinútila Vodcu dať prednosť požiadavkám nemeckých a talianskych ozbrojených síl. Schnurre neskôr napísal, že Ribbentropovo chovanie „jasne preukázalo, že v tej chvíli stál proti vojne s Ruskom.“ [190] Po istom dohadovaní obaja diplomati presvedčili Hitlera, aby schválil zmluvu.

Bez ohľadu na vojnu proti Británii mali Nemci v januári 1941 dobrú vyjednávaciu pozíciu voči Sovietskemu zväzu. Do značnej miery dominovali ekonomike Európy a úspechy ozbrojených síl v Poľsku a Francúzsku zapôsobili na sovietskych vodcov. Generál Červenej armády Boris Šapošnikov precenil množstvo tankov a lietadiel nemeckých ozbrojených síl viac ako dvojnásobne. [191] Nemecká armáda bola oveľa lepšia než fínska, ktorej vojaci predtým spôsobili Červenej armáde ťažké straty napriek tomu, že mala presilu. Stalin navyše nedôveroval Britom: Počas francúzskej kampane v roku 1940 Nemci ukoristili a zverejnili plány Spojencov na využitie tureckých letísk k bombardovaniu ruských ropných polí v Baku, aj napriek tomu, že ZSSR nebolo bojujúcou stranou. [192] Účelom bolo nepriamo narušiť nemecké zásobovanie palivom.

V niektorých ohľadoch považoval Stalin Nemecko za nárazník medzi ZSSR a kapitalistickými mocnosťami. V roku 1939 povedal Ribbentropovi: „Nikdy nebudem tolerovať oslabenie Nemecka.“ [193] Ruská historička Irina Pavlova zhrnula: „Pre Stalina bola rastúca moc národného socializmu pozitívnym faktorom vo vývoji medzinárodných vzťahov, pretože podľa jeho názoru to zväčšovalo nesúlad medzi kapitalistickými mocnosťami.“ [194] Pri strete Nemecka a Ruska by Stalin skutočne „ťahal gaštany z ohňa“ za veľké demokracie; niečo, pred čím on sám varoval v roku 1939.

Ríšske ministerstvo zahraničia bolo vytrvalo proti plánu na inváziu do ZSSR. Podráždený Hitler nazval neústupného Ribbentropa „môj najtvrdohlavejší podriadený.“ [195] Schnurre dokonca vyzýval generálov Wilhelma Keitela a Alfreda Jodla z OKW, aby podporili porozumenie s Kremľom: „Opísal som dôsledky rokovaní v Moskve a ich veľké výhody pre Nemecko; zabezpečenie dodávok surovín a potravinových zásob, navyše ďalekosiahle príležitosti pre obchod s Východom.“ Schnurre si vypožičal argumenty o rozsiahlosti Ruska, jeho nevyčerpateľných zdrojoch ľudských síl a podnebí, ktoré použil markíz Augustin de Caulaincourt, keď radil Napoleonovi neútočiť na cárske Rusko v roku 1812. „Moja argumentácia padla na neúrodnú pôdu,“ spomína Schnurre. „Jodl odpovedal, že všetko bolo brané do úvahy; všetko naznačuje, že to bude krátka vojna.“ [196] Nemeckí diplomati sa nikdy nevzdali názoru, že sovietsko-nemecký pakt by mohol byť zachránený, pretože Ríša je dostatočne silná, aby donútila Stalina plniť svoje záväzky.

Sovietske vojenské velenie pripravilo dva operačné plány na inváziu do strednej Európy, prvý 11. marca a druhý 15. mája 1941. Druhý plán uvádzal, že Červená armáda musí byť „nasadená, než tak urobí nepriateľ a zaútočiť na nemecké ozbrojené sily vo fáze rozmiestňovania, keď nepriateľ nie je schopný koordinovať jednotlivé armádne zložky.“ Novinári boli poučení oddelením propagandy: „Boje v tejto vojne doteraz preukázali, že defenzívna stratégia proti motorizovaným jednotkám nepriniesla úspech a skončila porážkou. Preto je proti Nemecku vhodná ofenzívna stratégia pre toho, kto má dostatočné technické vybavenie.“ [197]

Či sa Stalin napokon rozhodol k útoku na Nemecko, alebo mal na mysli pevný dátum, je stále predmetom debaty. Vďaka nemeckým zradcom sa Stalin dostal k rozkazom Hitlera pre OKW o príprave plánov útoku na ZSSR. Nemecká podpora Fínska a vojenské obsadenie Rumunska, Bulharska, Grécka a Juhoslávie tiež vzbudzovalo obavy sovietskeho diktátora. Nemci zaostávali v zmluvných dodávkach strojov a zbraní. V júni 1941 zhromaždila Červená armáda 81,5 % svojich síl na hraniciach nemeckých území. [198] Hitler zahájil nepriateľské akcie 22. júna 1941, po opakovaných varovaniach Keitela na sústreďovanie sovietskych divízií pri hraniciach.

4.2.8
Obr.: Scéna z nemeckého týždenníka znázorňuje kolónu pechoty míňajúcu sovietskych zajatcov v prvých fázach ruskej kampane. Sústredenie Červenej armády na fronte dalo dôveryhodnosť nemeckej propagande, ktorá tvrdila, že Stalin sústreďoval jednotky na inváziu do Európy.

Na ospravedlnenie svojho rozhodnutia začať kampaň proti Rusku Hitler povedal Ribbentropovi: „Skôr či neskôr by sa proti Nemecku zavreli kliešte východ-západ.“ [199] Ribbentrop si po vojne spomínal: „Tvárou v tvár nebezpečenstvu útoku z dvoch strán videl Vodca odstránenie hrozby zo strany Sovietskeho zväzu ako jedinú cestu von.“ [200] Rozhodnutie neprišlo ani rýchlo, ani ľahko. Jeho poradca Walter Hewel si spomína, že starosti z toho, či začať alebo nie inváziu do ZSSR tak trápili Hitlera, že potreboval lieky na spanie. [201]

Dvorní historici demokracie, obzvlášť v povojnovom Nemecku, pripisujú ruskú kampaň Hitlerovej ambícii získať Lebensraum – životný priestor na východe. Táto teória spočíva na vratkom základe: vojna proti Británii stála na mŕtvom bode a prakticky bolo Nemecko vo vojne s USA, preto Hitler začal koloniálnu výpravu proti jednému z najsilnejších svetových impérií, základného dodávateľa prírodných zdrojov zásadných pre nemeckú vojnovú ekonomiku, s cieľom zaistiť dostatok pôdy pre budúcich nemeckých osadníkov. Pravdu povediac, Ríši chýbalo v roku 1939 milión robotníkov a vláda ponúkala stimuly pre zahraničných robotníkov, najmä Čechov, na presídlenie do Nemecka a obsadenie voľných pracovných miest. Po dobytí Poľska Hitler povedal Mussolinimu, že obnova nemeckých provincií ako Posen si bude vyžadovať 40-50 rokov osídľovania aby dosiahli plného začlenenia do do hospodárstva Ríše. [202] Kde by teda našiel Hitler kolonistov na osídľovanie Ruska?

Navyše Nemecký rasový a presídľovací úrad presadzoval program s názvom „Poď domov do Ríše.“ Vyzýval etnických Nemcov žijúcich v Poľsku, pobaltských štátoch a na Balkáne k migrácii do Nemecka. Týmto spôsobom štát dúfal, že pokryje nedostatok pracovných síl v hospodárstve. Ak by Hitler plánoval kolonizáciu Ruska, nedal by povolenie k presídľovaniu Nemcov z východu do Ríše. Pri Hitlerovom rozhodovaní o tom, či vstúpiť do vojny so Sovietskym zväzom, nehrala otázka Lebensraumu žiadnu úlohu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[111] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 14
[112] Musial, Bognan, Kampfplatz Deutschland, s. 284
[113] Ibid, s. 269
[114] Weber, Hermann und Mählert, Ulrich, Verbrechen im Namen der Idee, s. 99
[115] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s.111,128
[116] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 25
[117] Kurowski, Franz, Balkenkreuz und Roter Stern, s. 8
[118] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 202
[119] PRO FO 371/23022, C9571
[120] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 303-304
[121] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 131
[122] Abendroth, Hans Henning, Hitler in der spanischen Arena, s. 28
[123] Ibid, s. 15
[124] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 96
[125] Abendroth, Hans-Henning, Hitler in der spanischen Arena, s. 33
[126] Suworov, Viktor, Stalins verhinderter Erstschlag, s. 89
[127] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 150
[128] Abendroth, Hans-Henning, Hitler in der spanischen Arena, s. 37
[129] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 85
[130] Abendroth, Hans-Henning, Hitler in der spanischen Arena, s. 35
[131] Baberowski, Jörg, Der rote Terror, s. 174
[132] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 12-13
[133] Ibid, s. 72
[134] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 102
[135] Kunert, Dirk, Ein Weltkrieg wird vorprogrammiert, s. 277
[136] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 136
[137] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 200
[138] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 107
[139] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 209
[140] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 91
[141] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 1210
[142] Thadden, Adolf von, Stalins Falle, s. 77, 79
[143] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 122
[144] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 221
[145] Ibid, s. 218, 226
[146] Ibid, s. 230
[147] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 52
[148] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 144-145
[149] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 451
[150] “Deutschland und die finnische Frage,” Völkischer Beobachter, 12/8, 1939
[151] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 203
[152] Papst, Martin, Roter Terror, s. 78
[153] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 221,218
[154] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 147
[155] Papst, Martin, Roter Terror, s. 78
[156] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 126
[157] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 145
[158] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 114-115
[159] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 185
[160] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 153
[161] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 126
[162] Piekalkiewicz, Janusz, Krieg auf dem Balkan, s. 33
[163] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 140
[164] Ibid, s. 51
[165] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 70
[166] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 113
[167] Naumann, Andreas, Freispruch fur die deutsche Wehrmacht, s. 24
[168] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 184
[169] Fabry, Philipp, Balkan-Wirren, s. 93
[170] Ibid, s. 62
[171] Ibid, s. 95
[172] Ibid, s. 131,99
[173] Olshausen, Klaus, Zwischenspiel auf dem Balkan, s. 86
[174] Piekalkiewicz, Janusz, Krieg auf dem Balkan, s. 65
[175] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 257, 256
[176] Bathe, Rolf, Glodschey, Erich, Der Kampf um den Balkan, s. 126
[177] Hunger, Heinz, Strassl, Erich, Kampf und Intrige um Griechenland, s. 104
[178] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 123
[179] Ibid, s. 221
[180] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 80
[181] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 244
[182] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 179
[183] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 243
[184] Below, Nicolaus von, Als Hitlers Adjutant, s. 277
[185] Ztirner, Bernhard, Der verschenkte Sieg, s. 14
[186] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 242-243
[187] Ibid, s. 225
[188] Fabry, Philipp, Balkan-Wirren, s. 96
[189] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 302-303
[190] Ibid, s. 304
[191] Post, Walter, Das Unternehmen Barbarossa, s. 263
[192] Fabry, Philipp, Balkan-Wirren, s. 32
[193] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 314
[194] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 118
[195] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 430
[196] Ibid, s. 305
[197] Suworov, Viktor, Chmelnizki, Dmitrij, Überfall auf Europa, s. 36-37, 52
[198] Ibid, s. 58
[199] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 279
[200] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 310
[201] Ibid, s. 300
[202] Klüver, Max, Präventivschlag 1941, s. 14

O ::prop

20 komentárov

  1. Konečne aj na Slovensku sa dočítame pravdy. Čítal som vela historických dokumentov v cudzine, najmä o 1 a 2 svetovej vojne, ale toto je tiež oživujúce. Je vela názorov a čísiel, koľko Kresťanov bolo povraždených židovkými komunistami v Sovietských republikách. Raz som čital, Ruský document denníka IZVESTIA, že po sčítaní všetkých dokumentov ČEKY, NKVD, KGB vyšlo číslo okolo 158 millionov Kresťanov povraždení židovskými vrahmi.

    Najhoršie je natom, že tito židia teraz sedia v Bruseli, riadia falošnú dlhovú krízu a riadia moslimsku INVÁZIU Europy !!!

    Tu je dobrý documentárny film Estónca „Yuri Lina“ s Anglickými titulkami, čo sa dialo a ako pred a počas existencie židom riadenej ZSSR !!!

  2. Mily Michal
    http://www.populstat.info/Europe/russiac.htm

    Pripajam ti statisticke udaje len za uzemie Ruska, nie celej Ruskej rise ci ZSSR.
    A tak v roku 1914 pred 1 svetovou vojnou malo Rusko-91 million obyvatelov. v roku 1918 po skonceni vojny 90 million obyvatelov. Nasledky vojnovych strat.
    V roku 1941 ked Nemecko prepadlo ZSSR malo Rusko 115 million obyvatelov, v roku 1945, ked skoncila 2 svetova vojna 106 million obyvatelov, cize pokles o 9 million obyvatelov. Nasledkom Nemeckeho vojenskeho zasahu a nasledkom kobercovych naletov a teorie spalenej zeme kde Nemci bombardovali a likvidovali vsetky mesta a dediny kadial prechadzali. Su tam aj dalsie statistiky. Cize 158 milionov ludi vyvrazdene v Rusku je nezmysel. Tolko obyvatelov Rusko ani nikdy nemalo. Cely ZSSR mal v roku 1973 240 million obyvatelov s toho pripadalo na ine zvazove republiky 100 milionov V roku 1989 pred rozpadom ZSSR mala Ukrajina 55 milionov obyvatelov, dneska ma len 45 milionov. Takze v takzvanom demokratickom svete, pocet obyvatelov Ukrajiny poklesol viac nez za hladomoru.
    Teraz k tomu filmu. V tej dobe neexistovali ani mobilne telephony z videokamerami ani ine prostriedky, kde by mohol niekto tajne natocit cely film o tom ako vazensky dozorcovia vrazdia vaznou. A nikto z vazenskeho personal by predsa nedovolil filmovat, ako vo vazeni likviduju vaznov!!! Toto nedovolila ani USA v znamom Guatanamo Bay. A v slusnej a demokratickej Australii, prve co odoberu vaznom su mobilne telefony. A tak vsetko co sa o podmienkach vo vazeniach dozvieme, je len z oficialnych sprav podanych nam v televizii. A potom co to robili s tymi mrtvymi vaznami uviazali ich za nohy a tahali povrazom hore akymsi kominom! Preco? Isli ich vari udit? Ak uz kanibalizmus, preco nevybrali vnutornosti? Ja si myslim ze tento film sa nezaklada na pravde, jeho cielom je sokovat, sokovat divakov a ociernit rusky narod tak ako to urobil salzman- Solzenicin svojim Suostrovim Gulag, vtedy som ako mladik jeho knizku priam hltal a prijal vsetko co tam napisal nekriticky. Dneska uz takym bachorkam neverim. Ale overujem si ich. Ano system to bol krut, ale rovnako bolo krute ked litovsky emigrant v Chicagskych masiarnach ked tlacili slaninu na vyskvarenie padali spolu s nalozenym vozikom spolu do kade kde sa skvarila mast a uskvarili sa spolu s nou. Totot napisal znamy americky spisovatel Upton Sinclair vo svojej knihe Dzungla. V USA v rokoch 1880-1910 zahynulo 2000 slovenskych robotnikov! Pre nezdrave a nebezpecne pracovne podmienky. Aky martyri to boli? Boli zvacsa katolici a cleni Prvej Slovenskej Katolickej Jednoty v USA. Tych 158 milionov krestanov ktory zahynuli vdaka zidom, treba pripisat na celu dobu ludskej historie od cias ked Rimanai hadzali krestanov levom. Lebo tak ako mali zidia vplyv na Anglicku kralovnu ci na prezidentov USA, mali rovnaky vplyv na rimskych cisarov a egyptskych faraonov, lebo aj im poziciavali peniae na udrzbu ich rise a na vojenske vyboje. K tym patria aj krestansky mucenici v ugande.

    S pozdravom

    J kazok

    • Martin Kopřiva

      Není to pravda, ani jedno, ani druhé! Nahoře kolega cosi sesmolil o údajně sečtených archivech všech tajných policiíí v SSSR, ale pravda je taková že podle těchto zdrojů bylo v SSSR odsouzeno k trestu smrti za dobu 1930-1953 přesně 786.098 osob. Ale z nich ne všichni byli opravdu popraveni. Z 10 milionů kulaků bylo 1,8 milionu vyhoštěno nebo odsouzeno.
      Co se týká populace v SSSR, platí toto:
      Populační vývoj v RSFSR v porovnání s SSSR

      1920……… 88 miliónů obyvatel
      1928…………………………………160
      1933…………………………………162 (Stalin uváděl 165,7 mil. a čistý přírůstek 3 miliony ročně, podle R. Medvěděva to bylo jeden milion ročně)
      1939……………………………….. 171

      Rok Rusko SSSR
      1940 …110…………………………..210
      1950…100…………………………. 242
      1979…………………………………262
      1989…………………………………287
      1990….150………………………….250
      2002 ….145 miliónů obyvatel

      • Existujú aj štatistiky, koľko ľudí bolo popravených bez súdu a bez rozsudku? Koľko zomrelo na hlad, zimu, mučenie a všeobecne zlé životné podmienky?

        • Nejde o žádný statistiky, každý si může sám vypočítat kolik obyvatel ubylo reálně. Co je podstatné že ti křiklouni co házeli desítkama milionů „obětí stalinismu“ a poukazovali přitom na to, jak se to ukáže až se archivy otevřou pa náhle zmlkli a na další bádání v archivech už netrvaj:))) Ale i tak si to rlzně kroutěj a zaokrouhlujou, vykukové. Např, zběsilý francouzský „dokument“ uváděná naší televizí hovoří o 1 milionu popravených a 18 milionech deportovaných do gulagů. Zde je třeba uvést na pravou míru že GULAGy dle archivů prošlo 15 milionů osob, ale 3 miliony opakovaně, takže si pěkně sečetli jabka a s hruškama – když se to hodí. Na závěr přihodili 7 milionů obětí hladomoru, což je taky bluf, protože do toho zahrunuli i obyvatele přesunuté z hladových pásem jinam a ti se později vrátili. To vysvětluje minimální úbytek obyvatel na Ukrajině, údajně „zdecimované“ hladomorem:) Ti pisálci, jako Solženicyn byli stejní paranoici jako Petr Cibulka se svýma agentama KGB a GRU na každý radnici:). Vše uvedené je řečeno hned v prvních 5 minutách dokumentu ČT zde – https://www.youtube.com/watch?v=DWkNCqOuzg0

          • Upozornění: Link není nastaven na začátek, je třeba se vrátit asi minutu zpět k prvnímu údaji o onom 1 milionu popravených, Jinak jen dodám že to odpovídá nedávným závěrům historiků že represe dopadly 10% obyvatel což je přijatelná hranice pro udržení stability každého režimu. Popravených byl zlomek a často nesprávné osoby vinou kvót prosazených dědici Trockého (včetně Pearlmuttera) a mnoho kteří popraveni být měli bylo propuštěno na svobodu pro nedostatek důkazů. To byl i případ nechvalně známého Kaminského z divize Dirlewanger, který byl za čistek zatčen, vyšetřován a poté z výše uvedených příčin opět propuštěn. Pak se stal masovým vrahem polských civilistů během Varšavského povstání. Jak říkal Stalin, lépě někdy zastřelit pár podezřelých než nechat utýct jednoho takovýho zločince!

          • Považujem za dosť cynické argumentovať, že v gulagoch nebolo 15 miliónov, ale iba 12 a teda to vlastne nebolo také strašné, to sa len poniektorí pokúšajú urobiť z chudáka Stalina netvora, a z jeho obetí iba vyfabulované výmysly. Aspoň tak vyznievajú tieto príspevky. Aj tých niekoľko desiatok tisíc občanov Slovenska odvlečených po vojne do sovietskych gulagov, to bola asi tiež iba fatamorgána. A títo tu sú klamári, vrátane autorov dokumentu: https://www.youtube.com/watch?v=yCxAWLYeCjo

            Našťastie som mal možnosť osobne sa stretnúť s tvorcami dokumentu, dokonca aj s osobami v ňom vystupujúcimi. Inak by som možno aj uveril, že ten gulag bol vlastne len taký Artek pre dospelých.

          • Nikoliv 12, ale opravdu 15! Ale 3 miliony se tam vrátili opakovaně a byli těmi lumeny zaokrouhlovacími započítáni jako další „oběti“! Většina z těch lumpů moooc dobře věděla za co a mnozí to pochopili a poctivou prací svou vinu smyli! Z GULAGů přisly desítky tisíc Hrdinů práce a nositelů Řádu Lenina a dalších vyznamenání! Ti dobří, ti nepolepšitelní tam v sabotážích a lumpárnách pokračovali a podle toho skončili jak zasloužili. Více tu – http://www.zvedavec.org/komentare/2013/03/5428-byl-stalin-horsi-nebo-lepsi-nez-truman-a-roosevelt.htm

    • „nasledkom kobercovych naletov a teorie spalenej zeme kde Nemci bombardovali a likvidovali vsetky mesta a dediny kadial prechadzali“

      To je tiž lož.
      Kobercové nálety robili prakticky výlučne demokratická humanitná aliancia USA-Británia. A zostalo im to doteraz.
      Taktiku spálenej zeme zaviedol Stalin, bez akéhokoľvek ohľadu na vlastné domáce obycvatelstvo v daných obastiach. Nemecká armáda si svoje potraviny doviezla, ale Rusi kvôli Stalinovi zdochýňali.

  3. Nie Kopřiva, nelže.
    Jre to presne tak, ako píše. Čo by Nemci nabombardovali na ruskýdh dedinách? Však Hitler dokonca odvolal rozkaz bombardovať Warawu. A to bol dôležitý strategický cieľ!.
    Tu pán Kazok nejako ‘zablúdil’ a podľahol nejakej hlúpej TV Holywoodskej propagande. Oni ešte dne vymýšľajú svinstvá a klamstvá pre ich primitívne anglo-saske obecenstvo, ako “The Nazi Gospels”, “The Last Days of Nazis”, atď.
    Jedno svinstvo väčšie ako druhé. A “white trash” je nadšený. A divia sa tomu, čo sa dnes vo svete deje.
    Nechcem tvrdiť, že Kopřiva klame, nazvime to radšej, že sa veľmi mýli.
    Je prinajmenšom zarážajúce, aby niekdo tvrdil, že v SSSR sa nepopravovalo a dokoonca “oslobodilo” pred súdom pre nedostatok dôkazov”!!!
    Viete kdo vyvraždil 21,857 Poloakov v Katyni a okolí? Určite viete a ak nie, niksy viac sem, prosím, nepriepievajte svojimi komentármi.
    A za tento zločin, nielen stalinský, ale aj zločin Churchilla a Roosevelta, boli verejne obesení v Leningrade tIío nemeckí chlapci:
    Karl Hermann Strüffling
    Heinrich Remmlinger
    Ernst Böhm
    Eduard Sonnenfeld
    Herbard Janicke
    Erwin Skotski
    Ernst Geherer
    Na 20 a 15 rokov nútených prác boli odsúdení:
    Erich Paul Vogel
    Franz Friedebert
    F.Wiese
    Arno Diere
    Aká vina , týmto, pdľa Vás, ‘spravodlivým’ súdnictvom bola dokázaná týmto nevinný chlapcom?

    • Nevinny chlapci zrejme boli vinny tym, ze sa ocitli v nespravnom case na nespravnom mieste. Napriklad v Katynskom lese. Tak museli ako neprijemny svedkovia zmiznut zo sveta. S nalezitou propagacnou hodnotou vlastny zlocin, hodili na tych co ho odhalili. Tak to chodi.

  4. Na internete som nasiel, rozhovor, kde sa uvadza ze kremacia tela bezneho 70 kg cloveka trva asi 80 minut, pec musi chladnut 5 hodin, aby sa neprepalila. Tu vidime casovu narocnost zahladenia stop po vrazde. To sa bavime o priemyselnom vrazdeni. Keby sme isli do dalsich technickych detailov, uvedomime si dalsie problemy. Napriklad v Indii je velky ekologicky problem spalovanie mrtvol pri rieke Gange. Na spalenie ludskeho tela je potrebna naozaj velka hranica z dreva , bavime sa minimalne o 10 m3 sucheho dreva a hori cely den a noc. Minimalne. Kedze drevo je v Indii drahe, vysledok je ze v posvatnej Gange sa ocistuju veriaci Hinduisti a plavaju pri nich kusy ludskych tiel. Casti lebky, dlhe kosti a smradlave udene ohorene maso.Morbidna ale pravdiva predstava.
    pisem to preto aby ludia nepodliehali naivnym predstavam, ze zbavit sa tela je ako ist na toaletu. A ked sa telo nespali alebo nepochova( lenze pri pochovani, ostavaju dokazy!) Vypuknu nepekne choroby. Cholera, tyfus, neskor mor a ine vesele zalezitosti. Takze skor ako sa zacne sibrinkovat so statistikami, nie je jednoduche prevadzat tieto odporne veci. Aj Nemci mali problemy, obycajny vojaci to nechceli robit. Iba otupeli vrahovia. Lenze tych nebolo az tak vela. Zase narazili na prakticke problemy. Zrazu jednoduche veci neboli jednoduche.

  5. Takze spalenie 1 000 000 ludi si ziada minimalne 10 000 000 m 3 sucheho dreva. Pripravit tolko sucheho dreva nie je sranda. Na spalenie Hitlera pouzili 60 litrov benzinu a ostalo po nom este vela stop. Cela lebka , dlhe kosti. Z toho vidime, ze to naozaj nie je jednoduche. Prave tento dovod je napricine, ze sa uprednostnuje klasicky hrob. Ludia viac umru na bezne banalne veci ako vo vojne. To je stara pravda.
    Aj tie smutne zname snimky na kost vychudnutych ludi, pochadzaju po vojne. Tie buldozery su britske alebo amicke ako hrnu do vapenej jamy kostnate mrtvoli. Alebo chlapy co na drevenych marach-nosidlach nesu kostnate mrtvoly su nemecky vojaci, ktorych po vojne donutili upratovat koncentraky. A ti mrtvi chudaci, umreli na tyfus a choleru. Predovstkym tyfus. Čize ludovo povedane vykakali zo seba vsetko. Preto boli tie tela, odvodnene az na kost, az na podstatu. A z coho je tyfus? Nuz zo zlej hygieny, ludskych vykalov, spiny. Na to umrelo viac ludi ako na cokolvek ine a paradoxne, najviac po vojne. Za bacovania Britov a Amikov. Kvoli comu? Nu na vine bola ich laxnost pri sprave zajatcov. O tom sa nehovori, lebo to sa nehodi zapadnej demokratickej propagande do repertoara. Nemci mali najmensie straty v lagroch. Rusi a spojenci najvacsie. Oslobodeny vazni, umierali na spinu a kakacky. Taka je surova pravda.

  6. Predstava o Rusoch, ze popravovali len tak. Je mierne povedane komicka. Ved kde uz boli lepsie zadokumentovane akekolvek sudne veci a ine tajne zalezitosti ako v sociku. Musime nepriatelovi uznat, ze toto vedel. Ved inak by nevydrzal tak dlho.
    To by ste sa divili co vsetko je v nasich a sovietskych archivoch. Kolko krat som sa musel smiat ked som pocuval v mediach po 89 tom vyjadrenia roznych hrdinov, ale nahodou som si o niektorych precital árchivne zaznamy. Bolo to vesele citanie. Obycajny zlodej sa zrazu stal disident. Ani slavny Tuchacevsky nebol ziadne neviniatko. Stalin mal fantasticky archiv. Prve co zmizlo po vrazde Stalina z jeho Kuncevskej dace, bolo niekolko nakladnych aut dokumentov. Este Stalin ani nevychladol, pocas noci vyviezol cely stalinov archiv, neznamo kam. Stalin si viedol, roky rokuce zaznamy na svojich nepriatelov a vyznamnych ludi.vsetky nitky moci sa u neho zbiehali a bol velmi dosledny. Dokonca kopie archivov tajnych sluzieb VZsa nachadzaju v Moskve. Samozrejme aj archiv StB je v Moskve. Cize predstava, ze niekoho zabili len tak pre nic za nic je naivna. Skor sa dopatrat pravdy nie je jednoduche. Ale archivne materiali su uzasne. Podla nich to nie je uz problem. A nasa CSSR bezpecnost bola dobra, naozaj dobra. To treba uznat, lepsia ako zapadne sluzby. A este lepsia bola nemecka SD, GStP, Abwehr. Obidva systemy prehrali zradou a nie hlupostou ako sa to casto propagacne tvrdi.
    Stari Stbaci boli v 89 tom pripraveni aj s nabitymi pistolami a cakali na rozkaz, pripraveni vyrazit . Lenze rozkaz neprisiel. Do dvoch dni by bolo po „revolucii“:))))). Dokonca niektori vedeli uz 2,5 roku , teda v 1987 mom , ze socik padne. Len vtedy sme sa tomu smiali, ze dotycny machruje. Hoci podla toho,ze vravel dlho dopredu kto bude v amerike prezident, ze to je uz davno dohodnute, sme mali tomu verit. A mal pravdu.

  7. “Dokonca niektori vedeli uz 2,5 roku , teda v 1987 mom , ze socik padne”.
    Áno, vedeli (pokiaľ sa vôbec dá hovoriť o nejakom “páde”), ale len tí, ktorí vedeli a vedia aj dnes ‘Kdo sú Oni’. Ale tých nebolo mnoho a nie je ich mnoho ani dnes, napriek tomu, že je to také jednoduché.

    Kdo sú ONI?
    “Tí sú priateľu všade. Kdo oni sú? To je ten istý element ktorý organizoval a financoval “Parížske Povstanie”, ktoré nadšene dodnes nazývajú ‘francúzska revolúcia”, ktorej jediným cieľom bolo vyvraždiť francúzsku dedičnú aristoktaciu a strednú vrstvu a v tom istom čase Rotschildtova vila bola strážená revolučnými gardami; ten istý element ktorý ako kobylky z Východného konca New Yorku vtrhli v roku 1917 do Ruska, aby “ich revolúcia” vohnala tento národ do mizérie a aby sa zúčastnili rozkrádania koristi tohoto úboého národa.
    To je ten istý element, ktorý zaviedol “prvý socialistický ráj na svete” – kde z 554 bolševických ‘líderov’ bolo 447 ich; tí istí agenti ‘tmavej moci’, ktorá organizovala a financovala Prvú svetovú vojnu, Druhú svetovú vojnu, ktorí financovali Hitlera, Churchilla a Stalina v tom istom čase, Severnú Koreu a Južnú Koreu, Severný Vietnam a Južný Vietnam, vojnu Angola-Južná Afrika, Kubánsku revolúciu, Čínsku revolúciu, atď., atď.

    Sú to oni, ktorí vtiahli ako kobylky na americký kontinent po roku 1945, plní peňazí, ktoré si sami natlačili štočkami US Treasury, ktoré im boli dané ešte pred skončením vojny ich spolu-bratmi vo viere, Morgenthau, Alger Hiss a Harry Dexter White (Weiss), ktorí boli neskoršie usvedčení ako komunistickí špióni, aby si natlačili akékoľvek množstvo chcú, aby mohli hneď po návrate začať všetky možné ‘biznisy’. Nemajte obavy, americkí daňoví poplatníci to zaplatia!

    A po rozobraní – nie po porazení, lebo nikdo nebol porazený a system ako komunizmus móže byť len rozobraný a to len tými ktorí ho stvorili – prišla nova fáza.
    V komunizme ukradli všetko od každého – Štát vlastnil všetko a oni vlastnili Štát – a prišiel čas, “ako dostať všetko do našich rúk”? Jednoducho. Musíme ‘poraziť komunizmus’ a privatizovať!
    A teda oni ‘porazili’ komunizmus a kupujú jednu krajinu za druhou. A tie stupídne tzv. Judeo-Kresťanské “Gójim” governmenty im s radosťou predajú všetko za hrsť dolárov, len aby si naplnili svoje vačky. A ako ukazuje skutočnosť, ľudia ani nevedia, kdo sú tí noví “majitelia” ich nesmiernych
    prírodných bohatstiev a iného bohatstva a idú stráviť zbytok svojho života v núdzi. Oni sú tí skutoční víťazi nielen v Druhej svetovej vojne, ale vo všetkých vojnách.
    Oni a Vysoké Financie v ich rukách, tmavé sily Kali Yuga – Vek Temna.”

    Ako píše vynikajúci korešpondent London Times-u, medzi dvoma vojnami Douglas Reed v jeho knihe „Behind The Scene“ (Za Scénou);
    “Ale čo, ak tí istí ľudia, so spoločným cieľom, tajne vládnu v obidvoch táboroch a usilujú dosiahnť svoje ambície konfliktom medzi týmito masami? Verím, že každý usilovný študent našej doby zistí, že toto je ten prípad”.

    • Som rad, ze ste takto napisali. Pre mna to nie je nic nove a som rad, ze ani pre Vas. Len jedna vec ma mrzi, ze neviete tieto svoje znalosti doviest do dosledkou. Nebojte , iste v diskusii bude priestor a upozornim, Vas na to, ze ked je Vam jasne hore napisane ako mozte tvrdit cosi ine .
      Len pre Vase pobavenie, ja som uz v 90 roku hovoril. Komunisti pozhrnali vsetko na jednu velku kopu, aby Ti co ich vyslali mohli tu kopu ukradnut zlahka a legalne v prichmatizacii. Cele sa to zdrzalo o 50 az 70 rokov, lebo najvacsi pes ktoreho vyslali lupit, si tu kopu zacal strazit.

Pridaj komentár