Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Duchovné základy novej Európy

Duchovné základy novej Európy

Na pozvanie prezidenta Nemeckej akadémie, ministerského predsedu Dr. Sieberta, ríšsky tlačový šéf Dr. Otto Dietrich predniesol tento prejav na slávnostnom zasadaní Akadémie, ktoré sa konalo 20. januára 1941 v Španielskej sále na Pražskom hrade. Úryvok z prejavu.

Skôr než som napísal túto prednášku, dal som si prácu a preštudoval som si čo najpozornejšie všetky reči anglických ministrov a ich anglosaských sekundantov za minulý rok, pokiaľ ide o ich duchovný obsah. Našiel som nekonečné opakovanie morálnych traktátov, ale zároveň priamo zahanbujúci nedostatok duchovnej podstaty a vecnosti. Duchovná esencia tohto celoročného výkonu špičky anglosaskej inteligencie je asi takáto:

Hitlerov nový poriadok záleží na svetovom panstve nemeckého národa.

Nemci chcú zotročiť ľudstvo.

Anglicko bojuje za princíp, za slobodu a za budúcnosť celého sveta.

Zvádza boj dobra proti zlu.

Anglicko bojuje za slobodu a demokraciu, za pravdu a dôstojnosť proti duchovnej tyranii.

Demokracie bojujú boj za lepšiu ľudskú prirodzenosť.

Chceme spoločne zachrániť dušu ľudstva.

Chceme zaviesť pochodujúce ľudstvo na široké cesty pokroku.

Ak zhynie demokracia, zhynie svet.

Sme jednotou hľadačov svetla proti silám zla.

A tak to ide ďalej a ďalej, stále tým istým tónom. Úprimní čitatelia a poslucháči týchto frázovitých výlevov musia uveriť, že tu dvíhajú svoj hlas skutoční koryfeji ducha, ba hotové hory múdrosti proti barbarskému spiatočníctvu novej doby. Ak však zbavíme tieto reči pretekajúcej morálky slovnej nabubrelosti, ťažko sa ubránime dojmu, že si tu dali stretnutie hlupáci storočia. Ak sa pozrieme bližšie, vykľuje sa z toho totiž iba hŕstka nepochopených hesiel a zneužitých pojmov, ktoré, bez akejkoľvek logiky a najmenšej stopy vecného odôvodnenia – akoby na posmech mysliacemu svetu – sú vytrubované do sveta ako zjavenie vrcholného poznania: „mravnosť“, „sloboda“, „pravda“ a „demokracia“ sú tu miešané podľa potreby ako koktejl a predkladané poslucháčom.

O mravnosti v živote národov, o tom, čo je dobré a zlé, na ktorej strane stoja anjeli svetového poriadku, a na ktorej diabli, o tom, kde sú mravné vlády a kde vlády pokrytecké, ktoré rozpútavajú vojny v mene ľudskosti a znemožňujú ich koniec taktiež v mene ľudskosti, o tejto otázke – myslím – nerozhoduje ľudský duch, ale vyššia Prozreteľnosť. S ľuďmi, ktorí obchodujú s Kristom, nie je možné diskutovať o morálke. „Spínajú ruky a uzatvárajú kompromis s Bohom,“ napísal kedysi básnik Wilhelm Jensen. Rasa, ktorá strhla morálku do blata tak, ako to urobili Angličania, by nemala byť taká opovážlivá, aby ešte bojovala zbraňou morálky.

Pokiaľ ide o pravdu, aj ona je temným bodom v živote Britov. Práve tak, ako majú svoj vlastný morálny zákon, tak si vytvorili vlastný pojem o pravde. Bol to jeden z ich vodcov, bývalý ministerský predseda Stanley Baldwin, ktorý z pódia anglickej vysokej školy predniesol tieto slová:

„Na bojisku medzinárodnej súťaže a medzinárodných konfliktov ľudia postavili lásku k vlasti ako nevyhnutnú cnosť štátnikov nad lásku k pravde.“

To je legitimizovanie nepravdy. Klamú v mene národa. Celé ich politické dejiny sú toho jediným potvrdením. Akú cenu potom môže mať slovo „pravda“ v ich ústach!

Ak si premietneme ostatné frázy do roviny vecnej diskusie, aby sme s nimi polemizovali v oblasti ľudskej logiky, tak zostanú dva zrozumiteľné pojmy, pojem slobody a demokracie.

Kto chce hovoriť o slobode, musí vedieť, čo je sloboda a čo znamená spolužitie národov. Demokratickí rečníci za Kanálom tvrdia, že majú slobodu vo večnom prenájme a prehlasujú, že u nás slobody niet. Na dôkaz opaku by som si rád dovolil oslobodiť ich „slobodu“ od panstva frázy.

Aj keď problém slobody je pilierom individualistického myslenia, filozofi liberalizmu nám nikdy nevedeli dať uspokojivú odpoveď na túto najvýznamnejšiu otázku, akú história ľudského myslenia pozná. Anglosaskí demokrati nám však stále dlhujú akúkoľvek logickú definíciu. Vykladajú slobodu ľudskými právami a ľudské práva slobodou. Celok je bludným kruhom slovných obratov, ktoré nič nehovoria.

Bol to anglický filozof, ktorý právom povedal, že omyl je najťažšie prekonať vtedy, ak sú jeho korene v reči.

„Nevhodné slová tvoria reťaz, ktorý púta ľudí k nerozumnému jednaniu. Každý nevhodný výraz obsahuje zárodok klamných tvrdení. Tvorí mrak, ktorý zahaľuje skutočnú povahu vecí a je často neprekonateľnou prekážkou objavenia pravdy.“

Takéto zmätenie pojmov v hlavách mnohých ľudí vyvolalo aj slovo „sloboda.“

Sloboda je slovo, ktoré povznáša a napĺňa nadšením, ktoré však často býva nepochopené a zle vykladané. Práve tak, ako za všetkých dôb priťahovalo tých najlepších, tak ho tiež za všetkých dôb zneužívali tí najhorší pre svoje účely. Je to spoločné miesto citov a myšlienok, na ktorom individualizmus slávi pravé orgie.

Ako hovorí individualizmus, sloboda indivídua je prvorodeným dieťaťom ľudských práv. Ale už toto východisko jeho myslenia je falošné. Už Aristoteles učil: „Ľud je prirodzenosti bližšie než jednotlivec.“ Naše pojmy nemajú svoj pôvod v jednotlivcovi, ale – ako som vám už vyložil – v pospolitosti. Teda každý pojem slobody, ktorý nie je založený na pospolitosti, nezakladá sa na skutočnosti vecí. Pojem slobody, ktorý nie je odvodený z pospolitosti, je apriori nesprávny a pre akékoľvek poznanie v oblasti ľudského súžitia nepoužiteľný. Jeho účinok na život nie je kladný, ale ničivý. Preto tiež takzvaná „individuálna sloboda“, ako povrchne a samozrejme tvrdia ich apoštoli, nie je niečo, čo by snáď bolo dané človeku od prírody. Od prírody mu je dané vedomie pospolitosti, vedomie povinnosti k celku, v ktorom sa narodil.

Individualistický pojem slobody však chce oslobodiť jednotlivca od povinnosti k pospolitosti. Cit pre reč nazýva takého človeka, ktorý sa chce zbaviť svojich povinností k pospolitosti, jednotlivcom alebo subjektom.

Kant, tento titan medzi filozofmi, ako je známe dal problému slobody vrcholný mravný výklad tým, že nás učil chápať slobodu a viazanosť vo vzájomnom súlade. Jeho najväčším duchovným činom bolo, že poznal človeka súčasne ako slobodného aj viazaného. Čo znamená toto poznanie v súvislosti nových myšlienok a aké uzavreté riešenie problému slobody vyplýva z jeho syntézy, to som podrobnejšie vyložil už skôr. Odpoveď znie: Človek jedná skutočne slobodne len vtedy, ak jedná v súlade s podstatou pospolitosti ku ktorej náleží.

Z toho jasne vyplýva, prečo sloboda môže byť iba slobodou tvorivou a prečo patrí iba človeku, ktorý koná tvorivú prácu pre pospolitosť.

Francúzska revolúcia síce napísala slovo „sloboda“ na svoje vlajky, ale v skutočnosti slobodu udusila v bezuzdnosti individualizmu. To, čo zostalo, bola iba parafráza slova, ktorého sa zmocnili plutokrati, aby pod vlajkou slobody zvečnili okovy poroby.

Naša revolúcia nezničila slobodu, ale zbavila slobodu liberalizmu frázovitosti a umožnila uplatnenie skutočného obsahu slobody.

Skutočná sloboda existuje jedine vo vyššej viazanosti. To platí nielen pre život jednotlivca, ale tiež pre život národov medzi sebou. Aj sloboda a zvrchovanosť národov navonok sú obmedzené hranicami, ktoré sú dané priestorovými skutočnosťami a zdravými zásadami organického poriadku. Aká lacná a neobratná, aká nezmyselná a nevecná je domnienka našich odporcov, že Nemecko chce dobyť svet. Chcú nahovoriť národom, že odtiaľ tiahne do poľa jeden z najväčších politických dobrodruhov ľudstva, aby sa naháňal za starým snom svetového panstva.

Myslím, že takéto tvrdenia sú vôbec možné iba preto, že existujú národy, ktoré sú ľahkoverné ako deti. Pracujem po Vodcovom boku už desať rokov. Myslím, že ak by mal v úmysle dobytie sveta, bol by som o tom tiež niekedy niečo začul. Takéto priehľadné a smiešne tvrdenia sú nielen nezlučiteľné s myšlienkou a základom nacionálneho socializmu, ale sú jeho príkladným protikladom.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

O ::prop

Pridaj komentár