Domov / Hlavná strana / Iný pohľad / Donbas pred vojnou

Donbas pred vojnou

Samotné jestvovanie DNR/LNR sa opiera o právo na sebaurčenie národa Donbasu. To sú slová ktoré od jari 2014 zaznievajú z úst predstaviteľov separatistov, napriek svojej nízkej životnosti na okupovaných územiach. Ak chceme pochopiť, čo je to národ Donbasu, musíme sa pozrieť na jeho históriu pred vojnou.

Samotný pojem Donbas je skratkou slov Donec basin t.j. povodie rieky Donec – ktorá územím preteká. Donbas bol ešte do 18. storočia neobývaný s výnimkou niekoľkých kozáckych pevností a ukrajinských dedín. Patril do oblasti rozľahlých stepí nazývaných Dike (divoké) polia. Dike polia boli v minulosti pod kontrolou Kumánov, Pečenehov, Zlatej Hordy, Krymských Tatárov a Moskovitov. Neustále nájazdy devastovali a vyľudňovali oblasť, ktorá bola po povstaní Bohdana Chmeľnického svedkom ukrutných bojov medzi Záporožskými Kozákmi a Krymskými Tatármi. Po sérii bojov v Moskovsko-Tureckej vojne bola oblasť pričlenená do cárskeho Ruska. Samotné mesto Doneck založil britský businessman John Hughes v roku 1869 počas boomu priemyselnej revolúcie a zisteniu, že sa tu nachádzajú obrovské náleziská uhlia. To zapríčinilo náhly nárast obyvateľstva, ktoré začalo prichádzať za prácou najprv z Belgorodu, neskôr z centrálnych oblastí impéria. Pod nadvládou sovietskych boľševikov bol názov mesta Hughesovka zmenený na Stalino.

Donbas sa zakrátko stal dôležitým územím kvôli strategickým náleziskám uhlia a železnej rudy, ktoré pokrývali obrovské potreby Sovietskeho Zväzu a mesto sa stalo centrom oblasti. Na potrebu manuálnej práce v šachtách boľševici presídlili na Donbas problematické etnické skupiny z ázijských oblastí ZSSR a tiež stotisíce väzňov z Gulagov, ktorí si ťažkou prácou šachťara odpracovali svoj trest. Územie sa silne urbanizovalo a takmer 80 % ľudí žilo v mestách. Zvyšok postihli tragické následky holodomoru v 30. rokoch. Umelo vyvolaný hladomor bol zameraný práve na ukrajinských roľníkov, ktorých boľševici prezývali kulaci. Ich úmrtnosť presiahla 60 % z ukrajinskej populácie, mestskej populácie sa hladomor dotkol len mierne (5 % – 10 %). Ďalšou silnou ranou pre Donbas boli ťažké boje počas Druhej svetovej vojny, kedy bolo aj samotné mesto Doneck zničené.

Po vojne sa sovietska mašinéria snažila čo najskôr zaľudniť vojnou zničené mestá a získať pracovnú silu do banských šácht. Na tento účel poslúžili väzni z Poľska, ktorí boli odsúdení za ťažké zločiny. Rovnako sem za prácou prichádzali aj Ukrajinci, avšak boli rýchlo pohltení miestnou ruskojazyčnou kriminálnou kultúrou. Existovalo príslovie, že každý piaty obyvateľ Donecka bol za mrežami, prípadne každý tretí bol, je alebo bude. Banské šachty na Donbase patria medzi najnebezpečnejšie na svete s tisícami zavalených baníkov, kopalo sa do extrémnych hĺbok až 2000 metrov. Niektoré bane napr. v blízkosti Jasinovatej boli v 70. rokoch hĺbené atómovými zbraňami, ktoré zapríčinili nielen zavalenie a zatopenie šácht v blízkosti, ale aj silný rádioaktívny spád. V Donecku vznikali umelé kulty baníka (šachťara) a boľševizmu. Doneck tak, okrem panelových bytov v rajónoch ktoré sa koncentrovali okolo baní, tvorili aj sochy Leninov a baníkov. Rovnako obce a mestá na Donbase boli disproporčne častejšie pomenované po boľševických predákoch ako vo zvyšku Ukrajiny. Absenciou národného povedomia špecifickej multietnickej spoločnosti a nedostatku histórie, akou sa hrdí napríklad Kyjev – zapríčinil, že Doneck ľahko podliehal komunistickým ideám a zriadeniu.

Pri páde Sovietskeho zväzu sa Donbas stal súčasťou Ukrajiny (referendum podporila väčšina obyvateľov). Avšak zmena pomerov zasiahla tvrdo banícky priemysel, ktorý v tom čase zamestnával cez 500 000 baníkov, t.j. polovicu mužskej populácie v produktívnom veku. V dôsledku nerentability ťažby sa začali zatvárať desiatky baní čo spôsobovalo vlnu nezamestnanosti, kriminality a nepokojov. Pri štrajku baníkov v roku 1993 požadovali autonómiu Donbasu, namiesto toho dostali štedré ekonomické výhody a dotácie. Donbas sa stal čistým poberateľom (parazitom) na štátnom rozpočte Ukrajiny. Za vlády Janukovyča 43 % z prostriedkov štátneho rozpočtu smerovalo do Doneckej a Luhanskej oblasti, napriek tomu, že tvorili menej ako 10 % z celkového počtu obyvateľstva. Tieto financie sa stali nástrojom korupcie a obohacovania sa určitých osôb. Najprominentnejší z nich boli Viktor Janukovyč, Dmitro Firtaš a Rinat Achmetov. Od prvých rokoch ukrajinskej nezávislosti bola najväčšia kriminalita na Donbase. Po Gorbačovych amnestiách sa z Donbasu stal mafiánsky štát a niekdajšie väzenské gangy z pracovných táborov naberali na sile a reputácii v uliciach Donecka, pričom si zachovali svoje väzenské zvyky, normy, rituály a kultúru. Len v roku 1991 oddelenie polície mesta Doneck napočítalo 2 186 kriminálnych skupín, ktoré spáchali 4 000 zločinov – vrážd, krádeží, vydierania. Od tohto momentu sa trend každým rokom len zväčšoval a Donbas sa stával nebezpečnejším. Vraždy podnikateľov, vyšetrovateľov a konkurenčných skupín podsvetia boli na dennom poriadku. Aj dodnes existuje v Donecku 20 a v Luhansku 16 väzníc – ďaleko viac ako v iných častiach Ukrajiny.

Rinat Achmetov sa narodil v Donecku do rodiny etnicky Volžských Tatárov z Ruska – sunitských moslimov, ktorí mimochodom tvoria 6 % obyvateľstva Doneckej oblasti. Otec bol šachťar a mama predavačka. Rinatov brat Igor bol tak isto baník. Spoločne s bratom boli od roku 1986 zapojení do kriminálnych aktivít, pričom Rinat bol pravou rukou Achata Hafizoviča Bragina, v štátnych zložkách bol vedený ako mocný boss tzv. Tatárskeho klanu. Rinat presadzoval mafiánske metódy najmä pri tlačení na tzv. Červených riaditeľov. To boli vplyvní ľudia vychovaní sovietskym systémom, ktorí nedokázali pochopiť transformáciu socialistického hospodárstva. Avšak vďaka tomu, že prišli o silného vodcu, začali konať vo vlastný prospech ignorujúc záujmy spoločností, ktoré riadili a uzatvárali rôzne dohody medzi sebou. Pri divokej privatizácii baní a majetku fabrík dokázali zvíťaziť len tí s najväčším odhodlaním, zákernosťou a brutálnosťou. V roku 1995 bol Bragin spoločne so šiestimi svojimi bodyguardami zabitý odpálením nálože na štadióne klubu Šachťar Doneck počas futbalového zápasu klubu, ktorý sám Bragin vlastnil. Vražda sa doteraz neobjasnila, ale novým bossom Tatárskeho klanu sa stal Rinat Achmetov, ktorý tak zdedil Braginove finančné impérium vrátane klubu FC Šachtar Doneck. Na počesť Bragina je pomenovaná mešita v Donecku. K podobnej zmene alebo deleniu moci prichádzalo pomerne často. Majetok Rinata Achmetova dosiahol 18 miliárd dolárov a stal sa najbohatším občanom Ukrajiny. Ďalším zo zabitých bossov bol Jevhen Ščerban v roku 1996, vtedy patril k najbohatším Ukrajincom a bossom organizovanej skupiny „Doneck“. Zabitý bol na Doneckom letisku spoločne so svojou manželkou. Zaujímavosťou je, že Ščerban bol už vtedy poslancom Verchovnej Rady, z čoho sa stal neskôr častý jav kriminálnikov z Donbasu na zabezpečenie si právnej imunity. Po smrti Bragina a Ščerbana nasledovali vraždy množstva ďalších členov Priemyselnej Únie Donbasu ale aj konkurenčných skupín z biznisu.

Viktor Janukovyč mal ako sirota ťažké detstvo. Na predmestí Donecku v Jenakieve si hladný a bosý privyrábal prehrabávaním skládky s uhoľným odpadom. Vo svojich 17 rokoch si odsedel tri roky za mrežami za ozbrojenú lúpež, po prepustení ďalšie dva roky za ublíženie na zdraví. V roku 1971 sa oženil s neterou Doneckého sudcu Ľudmilou. Začal študovať na univerzite, pracoval pre jednu z divízii banskej spoločnosti ako riaditeľ a vstúpil do Komunistickej strany. Janukovyč bol takisto úspešný v privatizácii a bol členom organizovanej skupiny „Doneck“. Tak isto ako Ščerban to skúšal cez politiku. V roku 1996 bol dosadený ako zástupca predsedu Doneckej Administratívnej Oblasti. Napriek tomu, že bol zástupca už rok pred voľbami, v ktorých sa stal Guvernérom, každý na Donbase vedel, že keď potrebuje niečo vybaviť má ísť za Janukovyčom – skutočným guvernérom. Rovnako sa dostal ku korytu aj ako premiér Ukrajiny, kedy bol menovaný do úradu prezidentom Leonidom Kučmom po dohodnutej rezignácii Anatolia Kinacha. Janukovyč svojich ľudí, s ktorými riadil Doneck – mafiánov, gangsterov, skorumpovaných policajtov, dosadil do správy celej Ukrajiny a 90 % riadiacich funkcií po celej Ukrajine dostali ľudia z Donbasu. Donbas tiež dostal rôzne ekonomické výnimky a bohaté dotácie, takmer polovicu z rozpočtu. Strana Regiónov sama o sebe bola len projektom, ktorý mal za cieľ obsadiť celú kandidátku postavami z Doneckého podsvetia. Janukovyč bol ešte v roku 2005 obvinený, že bol členom skupiny, ktorá na ulici zbila a znásilnila dievča. Ďalší symbol korupcie je príprava štadiónov na futbalový šampionát, s predraženými štadiónmi a infraštruktúrou s umelo nadhodnotenými cenami. Približne 50 % všetkých stavebných zákaziek dostala firma, ktorej majiteľka si privyrábala ako inštruktorka jogy na Cypre. Janukovyčov vnútorný kruh (zločinecká skupina) bola známa ako Simia (rodina) Obaja synovia Oleksandr aj Viktor sa stali miliardármi, svojho otca nazývali líder tak isto ako ostatní čenovia Simii, kde patril aj syn zabitého bossa Ščerbana a syn Bragina.

Ďalším oligarchom ktorý získal rozprávkové bohatstvo počas Janukovyčovej vlády je Dmytro Firtaš. Bol partnerom notoricky známeho bossa bossov ruskej mafie Semjona Judkoviča Mogilieviča s izraelským pasom. Miliardárom sa stal, keď vznikla spoločnosť RosUkrEnergo. Nemala žiadny účel a slúžila len ako prostredník pri predaji ruského plynu. Polovicu RosUkrEnergo vlastnil ruský Gazprom a druhú polovicu Firtaš. Firtaš potom financoval predvolebné kampane Janukovyča s Strany Regiónov.

V ruskojazyčnom prostredí Donbasu je paradoxom, že región s najvyššími mzdami a najnižšou chudobou dosahoval každoročne najvyššiu kriminalitu. Po zatvorení stratových šácht sa stalo členstvo v gangoch napojených na oligarchov a politikov možnosťou ako prísť ľahko k peniazom. Hlavne v ponímaní Homo Sovieticus – vatnika, nostalgicky spomínajúceho na časy ZSSR. Takisto sa tu rozmohol fenomén alkoholizmu, ktorý nemal na Ukrajine obdoby. Záujem kriminálnych skupín bol hlavne o sportsmenov so skúsenosťami z bojových športov. Z niekoľkých stoviek gopnikov sa tak stali titušky. Tí za peniaze oligarchov a tiež s vidinou stúpania v hierarchii organizovali útoky na ich nepriateľov – väčšinou pro-ukrajinských aktivistov, nacionalistov, alebo vykonávali strážnu službu pred objektami patriacim oligarchom.

Od roku 2014 sa Donbas opäť masívne kriminalizoval. Väzni utiekli z väzníc, niektorí sa stali vodcami rôznych separatistických ozbrojených jednotiek. Takisto sa sem koncentruje okrem dovolenkárov z Ruska aj množstvo kriminálnikov, ktorí utekajú pred spravodlivosťou. Objavil sa tiež fenomén Čečenskej mafie, ktorá využíva Donbas na pašovanie drog a zbraní. Naopak, v časti Donbasu, ktorá nie je okupovaná teroristami sa od roku 2014 radikálne znížila kriminalita. Podobný scenár platí pre celú Ukrajinu. Môže za to určite aj väčšia spolupatričnosť Ukrajincov a tiež strata vplyvu ruskojazyčnej mafie.

Fakt, že hybridná vojna RF proti Ukrajine sa opierala v prvom rade o kriminálne živly a až následne o ideologických priaznivcov – dôchodcov na námestiach – potvrdila aj situácia v Odese, ale predovšetkým na Kryme, kde dodnes pôsobí ako premiér Krymskej Republiky Sergej Aksyonov. Aksyonov pochádza z dnešného Moldavska ale na Kryme začínal ako partner gangstera Voronkova v skorých 90. rokoch. Voronkov je dobre známy mafiánsky boss na Kryme. Aksyonov bol členom gangu Greki, ktorý vytvorili bratia Savopulovci. Neskôr prešiel k notoricky známej skupine „Salem.“ Salem má na konte desiatky vrážd na objednávku, pašovanie cigariet a zbraní, pri vydieraní používali kruté metódy v Sevastopole a Simferopole sa často strieľalo z automatických zbraní. Situácia bola až tak neúnosná, že prezident Ukrajiny spoločne s SBU boli nútení na Krym poslať špeciálne operačné jednotky s cieľom obnoviť poriadok v regióne. Politicky nevýrazný a s relatívne slabou podporou nič nenasvedčovalo tomu, že raz bude Aksyonov oficiálne vládnuť Krymu, avšak v roku 2014 so svojou skupinou titušiek (niekoľko stoviek) obsadil Krymský parlament. Krym si však po vojenskej okupácii zabrala Ruská Federácia a dosadiť do jej čela mohol Putin a tajné služby predsa kohokoľvek. Napriek tomu si zvolili a doteraz podporujú človeka z podsvetia.

Národ Donbasu, tak ako ho nazýva Zacharčenko, ak pripustíme, že podobný konštrukt existuje, za celú svoju krátku históriu potvrdzuje len, že je kriminálnym živlom a parazitickým elementom. Za svoju existenciu vďačí len drancovaniu nerastného bohatstva a následne štátneho rozpočtu. Nečudo, že najčastejšia prezývka tohto regiónu medzi Ukrajincami znela „sovietska žumpa.“

Autor: DK; www.protiprudu.org

O ::prop

Pridaj komentár