Domov / Hlavná strana / Iný pohľad / Donbas pred vojnou

Donbas pred vojnou

Samotné jestvovanie DNR/LNR sa opiera o právo na sebaurčenie národa Donbasu. To sú slová ktoré od jari 2014 zaznievajú z úst predstaviteľov separatistov, napriek svojej nízkej životnosti na okupovaných územiach. Ak chceme pochopiť, čo je to národ Donbasu, musíme sa pozrieť na jeho históriu pred vojnou.

Samotný pojem Donbas je skratkou slov Donec basin t.j. povodie rieky Donec – ktorá územím preteká. Donbas bol ešte do 18. storočia neobývaný s výnimkou niekoľkých kozáckych pevností a ukrajinských dedín. Patril do oblasti rozľahlých stepí nazývaných Dike (divoké) polia. Dike polia boli v minulosti pod kontrolou Kumánov, Pečenehov, Zlatej Hordy, Krymských Tatárov a Moskovitov. Neustále nájazdy devastovali a vyľudňovali oblasť, ktorá bola po povstaní Bohdana Chmeľnického svedkom ukrutných bojov medzi Záporožskými Kozákmi a Krymskými Tatármi. Po sérii bojov v Moskovsko-Tureckej vojne bola oblasť pričlenená do cárskeho Ruska. Samotné mesto Doneck založil britský businessman John Hughes v roku 1869 počas boomu priemyselnej revolúcie a zisteniu, že sa tu nachádzajú obrovské náleziská uhlia. To zapríčinilo náhly nárast obyvateľstva, ktoré začalo prichádzať za prácou najprv z Belgorodu, neskôr z centrálnych oblastí impéria. Pod nadvládou sovietskych boľševikov bol názov mesta Hughesovka zmenený na Stalino.

Donbas sa zakrátko stal dôležitým územím kvôli strategickým náleziskám uhlia a železnej rudy, ktoré pokrývali obrovské potreby Sovietskeho Zväzu a mesto sa stalo centrom oblasti. Na potrebu manuálnej práce v šachtách boľševici presídlili na Donbas problematické etnické skupiny z ázijských oblastí ZSSR a tiež stotisíce väzňov z Gulagov, ktorí si ťažkou prácou šachťara odpracovali svoj trest. Územie sa silne urbanizovalo a takmer 80 % ľudí žilo v mestách. Zvyšok postihli tragické následky holodomoru v 30. rokoch. Umelo vyvolaný hladomor bol zameraný práve na ukrajinských roľníkov, ktorých boľševici prezývali kulaci. Ich úmrtnosť presiahla 60 % z ukrajinskej populácie, mestskej populácie sa hladomor dotkol len mierne (5 % – 10 %). Ďalšou silnou ranou pre Donbas boli ťažké boje počas Druhej svetovej vojny, kedy bolo aj samotné mesto Doneck zničené.

Po vojne sa sovietska mašinéria snažila čo najskôr zaľudniť vojnou zničené mestá a získať pracovnú silu do banských šácht. Na tento účel poslúžili väzni z Poľska, ktorí boli odsúdení za ťažké zločiny. Rovnako sem za prácou prichádzali aj Ukrajinci, avšak boli rýchlo pohltení miestnou ruskojazyčnou kriminálnou kultúrou. Existovalo príslovie, že každý piaty obyvateľ Donecka bol za mrežami, prípadne každý tretí bol, je alebo bude. Banské šachty na Donbase patria medzi najnebezpečnejšie na svete s tisícami zavalených baníkov, kopalo sa do extrémnych hĺbok až 2000 metrov. Niektoré bane napr. v blízkosti Jasinovatej boli v 70. rokoch hĺbené atómovými zbraňami, ktoré zapríčinili nielen zavalenie a zatopenie šácht v blízkosti, ale aj silný rádioaktívny spád. V Donecku vznikali umelé kulty baníka (šachťara) a boľševizmu. Doneck tak, okrem panelových bytov v rajónoch ktoré sa koncentrovali okolo baní, tvorili aj sochy Leninov a baníkov. Rovnako obce a mestá na Donbase boli disproporčne častejšie pomenované po boľševických predákoch ako vo zvyšku Ukrajiny. Absenciou národného povedomia špecifickej multietnickej spoločnosti a nedostatku histórie, akou sa hrdí napríklad Kyjev – zapríčinil, že Doneck ľahko podliehal komunistickým ideám a zriadeniu.

Pri páde Sovietskeho zväzu sa Donbas stal súčasťou Ukrajiny (referendum podporila väčšina obyvateľov). Avšak zmena pomerov zasiahla tvrdo banícky priemysel, ktorý v tom čase zamestnával cez 500 000 baníkov, t.j. polovicu mužskej populácie v produktívnom veku. V dôsledku nerentability ťažby sa začali zatvárať desiatky baní čo spôsobovalo vlnu nezamestnanosti, kriminality a nepokojov. Pri štrajku baníkov v roku 1993 požadovali autonómiu Donbasu, namiesto toho dostali štedré ekonomické výhody a dotácie. Donbas sa stal čistým poberateľom (parazitom) na štátnom rozpočte Ukrajiny. Za vlády Janukovyča 43 % z prostriedkov štátneho rozpočtu smerovalo do Doneckej a Luhanskej oblasti, napriek tomu, že tvorili menej ako 10 % z celkového počtu obyvateľstva. Tieto financie sa stali nástrojom korupcie a obohacovania sa určitých osôb. Najprominentnejší z nich boli Viktor Janukovyč, Dmitro Firtaš a Rinat Achmetov. Od prvých rokoch ukrajinskej nezávislosti bola najväčšia kriminalita na Donbase. Po Gorbačovych amnestiách sa z Donbasu stal mafiánsky štát a niekdajšie väzenské gangy z pracovných táborov naberali na sile a reputácii v uliciach Donecka, pričom si zachovali svoje väzenské zvyky, normy, rituály a kultúru. Len v roku 1991 oddelenie polície mesta Doneck napočítalo 2 186 kriminálnych skupín, ktoré spáchali 4 000 zločinov – vrážd, krádeží, vydierania. Od tohto momentu sa trend každým rokom len zväčšoval a Donbas sa stával nebezpečnejším. Vraždy podnikateľov, vyšetrovateľov a konkurenčných skupín podsvetia boli na dennom poriadku. Aj dodnes existuje v Donecku 20 a v Luhansku 16 väzníc – ďaleko viac ako v iných častiach Ukrajiny.

Rinat Achmetov sa narodil v Donecku do rodiny etnicky Volžských Tatárov z Ruska – sunitských moslimov, ktorí mimochodom tvoria 6 % obyvateľstva Doneckej oblasti. Otec bol šachťar a mama predavačka. Rinatov brat Igor bol tak isto baník. Spoločne s bratom boli od roku 1986 zapojení do kriminálnych aktivít, pričom Rinat bol pravou rukou Achata Hafizoviča Bragina, v štátnych zložkách bol vedený ako mocný boss tzv. Tatárskeho klanu. Rinat presadzoval mafiánske metódy najmä pri tlačení na tzv. Červených riaditeľov. To boli vplyvní ľudia vychovaní sovietskym systémom, ktorí nedokázali pochopiť transformáciu socialistického hospodárstva. Avšak vďaka tomu, že prišli o silného vodcu, začali konať vo vlastný prospech ignorujúc záujmy spoločností, ktoré riadili a uzatvárali rôzne dohody medzi sebou. Pri divokej privatizácii baní a majetku fabrík dokázali zvíťaziť len tí s najväčším odhodlaním, zákernosťou a brutálnosťou. V roku 1995 bol Bragin spoločne so šiestimi svojimi bodyguardami zabitý odpálením nálože na štadióne klubu Šachťar Doneck počas futbalového zápasu klubu, ktorý sám Bragin vlastnil. Vražda sa doteraz neobjasnila, ale novým bossom Tatárskeho klanu sa stal Rinat Achmetov, ktorý tak zdedil Braginove finančné impérium vrátane klubu FC Šachtar Doneck. Na počesť Bragina je pomenovaná mešita v Donecku. K podobnej zmene alebo deleniu moci prichádzalo pomerne často. Majetok Rinata Achmetova dosiahol 18 miliárd dolárov a stal sa najbohatším občanom Ukrajiny. Ďalším zo zabitých bossov bol Jevhen Ščerban v roku 1996, vtedy patril k najbohatším Ukrajincom a bossom organizovanej skupiny „Doneck“. Zabitý bol na Doneckom letisku spoločne so svojou manželkou. Zaujímavosťou je, že Ščerban bol už vtedy poslancom Verchovnej Rady, z čoho sa stal neskôr častý jav kriminálnikov z Donbasu na zabezpečenie si právnej imunity. Po smrti Bragina a Ščerbana nasledovali vraždy množstva ďalších členov Priemyselnej Únie Donbasu ale aj konkurenčných skupín z biznisu.

Viktor Janukovyč mal ako sirota ťažké detstvo. Na predmestí Donecku v Jenakieve si hladný a bosý privyrábal prehrabávaním skládky s uhoľným odpadom. Vo svojich 17 rokoch si odsedel tri roky za mrežami za ozbrojenú lúpež, po prepustení ďalšie dva roky za ublíženie na zdraví. V roku 1971 sa oženil s neterou Doneckého sudcu Ľudmilou. Začal študovať na univerzite, pracoval pre jednu z divízii banskej spoločnosti ako riaditeľ a vstúpil do Komunistickej strany. Janukovyč bol takisto úspešný v privatizácii a bol členom organizovanej skupiny „Doneck“. Tak isto ako Ščerban to skúšal cez politiku. V roku 1996 bol dosadený ako zástupca predsedu Doneckej Administratívnej Oblasti. Napriek tomu, že bol zástupca už rok pred voľbami, v ktorých sa stal Guvernérom, každý na Donbase vedel, že keď potrebuje niečo vybaviť má ísť za Janukovyčom – skutočným guvernérom. Rovnako sa dostal ku korytu aj ako premiér Ukrajiny, kedy bol menovaný do úradu prezidentom Leonidom Kučmom po dohodnutej rezignácii Anatolia Kinacha. Janukovyč svojich ľudí, s ktorými riadil Doneck – mafiánov, gangsterov, skorumpovaných policajtov, dosadil do správy celej Ukrajiny a 90 % riadiacich funkcií po celej Ukrajine dostali ľudia z Donbasu. Donbas tiež dostal rôzne ekonomické výnimky a bohaté dotácie, takmer polovicu z rozpočtu. Strana Regiónov sama o sebe bola len projektom, ktorý mal za cieľ obsadiť celú kandidátku postavami z Doneckého podsvetia. Janukovyč bol ešte v roku 2005 obvinený, že bol členom skupiny, ktorá na ulici zbila a znásilnila dievča. Ďalší symbol korupcie je príprava štadiónov na futbalový šampionát, s predraženými štadiónmi a infraštruktúrou s umelo nadhodnotenými cenami. Približne 50 % všetkých stavebných zákaziek dostala firma, ktorej majiteľka si privyrábala ako inštruktorka jogy na Cypre. Janukovyčov vnútorný kruh (zločinecká skupina) bola známa ako Simia (rodina) Obaja synovia Oleksandr aj Viktor sa stali miliardármi, svojho otca nazývali líder tak isto ako ostatní čenovia Simii, kde patril aj syn zabitého bossa Ščerbana a syn Bragina.

Ďalším oligarchom ktorý získal rozprávkové bohatstvo počas Janukovyčovej vlády je Dmytro Firtaš. Bol partnerom notoricky známeho bossa bossov ruskej mafie Semjona Judkoviča Mogilieviča s izraelským pasom. Miliardárom sa stal, keď vznikla spoločnosť RosUkrEnergo. Nemala žiadny účel a slúžila len ako prostredník pri predaji ruského plynu. Polovicu RosUkrEnergo vlastnil ruský Gazprom a druhú polovicu Firtaš. Firtaš potom financoval predvolebné kampane Janukovyča s Strany Regiónov.

V ruskojazyčnom prostredí Donbasu je paradoxom, že región s najvyššími mzdami a najnižšou chudobou dosahoval každoročne najvyššiu kriminalitu. Po zatvorení stratových šácht sa stalo členstvo v gangoch napojených na oligarchov a politikov možnosťou ako prísť ľahko k peniazom. Hlavne v ponímaní Homo Sovieticus – vatnika, nostalgicky spomínajúceho na časy ZSSR. Takisto sa tu rozmohol fenomén alkoholizmu, ktorý nemal na Ukrajine obdoby. Záujem kriminálnych skupín bol hlavne o sportsmenov so skúsenosťami z bojových športov. Z niekoľkých stoviek gopnikov sa tak stali titušky. Tí za peniaze oligarchov a tiež s vidinou stúpania v hierarchii organizovali útoky na ich nepriateľov – väčšinou pro-ukrajinských aktivistov, nacionalistov, alebo vykonávali strážnu službu pred objektami patriacim oligarchom.

Od roku 2014 sa Donbas opäť masívne kriminalizoval. Väzni utiekli z väzníc, niektorí sa stali vodcami rôznych separatistických ozbrojených jednotiek. Takisto sa sem koncentruje okrem dovolenkárov z Ruska aj množstvo kriminálnikov, ktorí utekajú pred spravodlivosťou. Objavil sa tiež fenomén Čečenskej mafie, ktorá využíva Donbas na pašovanie drog a zbraní. Naopak, v časti Donbasu, ktorá nie je okupovaná teroristami sa od roku 2014 radikálne znížila kriminalita. Podobný scenár platí pre celú Ukrajinu. Môže za to určite aj väčšia spolupatričnosť Ukrajincov a tiež strata vplyvu ruskojazyčnej mafie.

Fakt, že hybridná vojna RF proti Ukrajine sa opierala v prvom rade o kriminálne živly a až následne o ideologických priaznivcov – dôchodcov na námestiach – potvrdila aj situácia v Odese, ale predovšetkým na Kryme, kde dodnes pôsobí ako premiér Krymskej Republiky Sergej Aksyonov. Aksyonov pochádza z dnešného Moldavska ale na Kryme začínal ako partner gangstera Voronkova v skorých 90. rokoch. Voronkov je dobre známy mafiánsky boss na Kryme. Aksyonov bol členom gangu Greki, ktorý vytvorili bratia Savopulovci. Neskôr prešiel k notoricky známej skupine „Salem.“ Salem má na konte desiatky vrážd na objednávku, pašovanie cigariet a zbraní, pri vydieraní používali kruté metódy v Sevastopole a Simferopole sa často strieľalo z automatických zbraní. Situácia bola až tak neúnosná, že prezident Ukrajiny spoločne s SBU boli nútení na Krym poslať špeciálne operačné jednotky s cieľom obnoviť poriadok v regióne. Politicky nevýrazný a s relatívne slabou podporou nič nenasvedčovalo tomu, že raz bude Aksyonov oficiálne vládnuť Krymu, avšak v roku 2014 so svojou skupinou titušiek (niekoľko stoviek) obsadil Krymský parlament. Krym si však po vojenskej okupácii zabrala Ruská Federácia a dosadiť do jej čela mohol Putin a tajné služby predsa kohokoľvek. Napriek tomu si zvolili a doteraz podporujú človeka z podsvetia.

Národ Donbasu, tak ako ho nazýva Zacharčenko, ak pripustíme, že podobný konštrukt existuje, za celú svoju krátku históriu potvrdzuje len, že je kriminálnym živlom a parazitickým elementom. Za svoju existenciu vďačí len drancovaniu nerastného bohatstva a následne štátneho rozpočtu. Nečudo, že najčastejšia prezývka tohto regiónu medzi Ukrajincami znela „sovietska žumpa.“

Autor: DK; www.protiprudu.org

O ::prop

31 komentárov

  1. Ukrajinský národ je takisto neexistujúca fantasmagória vykonštruovaná ako zbraň proti slovanstvu a špeciálne proti národom Rusi. Ukrajinizmus je ideologický konštrukt politických stratégov Rakúsko Uhorska, ktorý sa prvý krát zjavil okolo r. 1850. Spočiatku bol známy len úzkemu okruhu platených „intelektuálov“, až v 20 storočí sa masívne uplatňuje ruka v ruke proti genocídnemu ťaženiu proti Rusínom, ich náboženstvu a kultúre. Žiaľ, tento trójsky kôň už narobil obrovské škody a do svojho uhynutia ďalšie škody ešte napácha. Ukrajinizmus je otcom benderizmu, zúrivej nenávisti proti všetkému „neukrajinskému“ ,najmä proti „Moskalom“ – Rusom. Zároveň však i proti poliakom, Volynským Čechom, a všetkému vôkol. Jediným emočným tmelom tohto pseudonárodného mýtu je nenávisť. Tá sa prejavila najmä počas II. svetovej vojny, ke´d príslušníci bánd UPA a SS Galizien napáchali zverstvá, nad ktorými sa dvíhal žalúdok aj ich gestorom z III. ríše. Ukrajina kvôli svojej nesúrodosti a nedostatku akejkoľvek reálnej historickej pravosti nemá žiadnu budúcnosť. Na jej čele stojí tlupa najhorších zlodejov slovansko-chazarského pôvodu, ktorý ju už definitívne dokrádajú. „Vláda“ Ukrajiny sa v plnej miere zodpovedá štátnej administratíve USA a v menšej miere domácim kriminálnym klanom. Umelo prilepené regióny, ktoré k regiónu Ukrajiny pripojili trockisti v rokoch 1918-1954, prejavujú vzhľadom ku katastrofálnej situácii v „štáte“ čoraz odstredivejšie tendencie. Donbas je rýdzo ruským územím a obyvateľstvo Donbasu má k Ukrajine asi tak vrelý vzťah ako Grenada k USA. Kým benderizmus zhynie, zabije ešte veľa nevinných a urobí veľa služieb zaprisahaným nepriateľom slovanstva.

    • Vaše vyjadrenia na margo „neexistujúcich“ Ukrajincov mi pripomína niektorých „slovenských“ historikov, ktorí bez mihnutia oka tvrdia, že slovenský národ je konštrukt, ktorý nemá dlhodobú históriu, pretože prvá písomná zmienka o Slovákoch pochádza až zo 17. storočia. To, že pred tým si ten istý národ hovoril trocha inak, to je podľa nich nepodstatné.

      A teraz pre vás možno jedna prekvapujúca informácia. Kyjev a Kyjevská Rus existovala už v dobe, keď na miestach, kde dnes stojí Moskva, rástol iba temný prales bez stopy osídlenia. Pre Ukrajincov boli obyvatelia Moskvy (po jej vzniku) iba nevzdelaní aziatskí barbari, moskaľi, príslušníci Zlatej hordy, ktorých aziatská krutosť bola nevýslovná, ale vďaka nej si podmanili aj územie Kyjevskej Rusi.

      A len malá poznámka nakoniec. Bender (benderizmus 🙂 ) je postavička z populárneho animovaného seriálu Futurama, vodcom ukrajinských nacionalistov bol Bandera. Prosím, je to rozdiel, musel som tuho rozmýšľať nad tým, ako ohýbaním rúr a láskou k alkoholu budú benderovci zabíjať nevinných a slúžiť nepriateľom slovanstva.

      • Stotožňovanie Kyjevskej Rusi s dnešnou Ukrajinou je rovnaký nezmysel ako tvrdenie, že Súčasná Británia je priamym nástupcom Atlantídy. Kyjevská Rus je jeden z predchodcov štátnosti národov Rusi. Ukrajina je nástroj geopolitickej vojny proti ruským Slovanom. Je nástrojom na zničenie ich etnického, kultúrneho a náboženského povedomia Rusínov žijúcich na jej území, najmä odtrhnutia jednoty jednotlivých etník Rusi. Pokiaľ ide o meno Bandera, tak v tamojšom dialekte znamená „bastard“. Preto samotní banderovci pozmenili toto príznačné meno na benderovci… Nie je náhodou, že sa títo „banderovia“ skrývali obvykle práve na západe. Tam sú ich páni, kurátori a financmajstri. Obete teroru a masakrov (tých skutočných) medzi rokmi 1918-1945 po celej Haliči, Volyni, Bukovine a povodí Donu stoja ako nemé mementá tohto diabolského projektu a jeho sadistických sluhov.

        • Veľký problém je, že sa názvy a hranice územia, ktoré dnes nazývame Ukrajinou, neustále menili. Práve nedávno som videl vynikajúce video, v ktorom rok po roku boli zobrazované štátne útvary a ich hranice na území východnej a časti strednej Európy. Preto – pokiaľ neuvedieme presný rok – je úplným nezmyslom hovoriť toto bolo a toto nebolo „ukrajinské“. No nebolo, lebo vtedy sa to možno nazývalo Litva a nie „Ukrajina“, ako by to niektorí prostomyseľnejší chceli. Bohužiaľ, toto detailné video už neviem nájsť. Namiesto toho aspoň toto, aj keď nie je tak detailne spracované. Ale sú v ňom postupne mapy územia a snáď vám bude jasnejšie, o čom hovorím. https://www.youtube.com/watch?v=rh9y97in2CA

          Stotožňovanie Kyjevskej Rusi a Ukrajiny má väčší zmysel, ako stotožňovanie Kyjevskej Rusi s moskovským kaganátom zlatej hordy.

          Na tie ostatné marxisticko-boľševické kecy nemá význam ani reagovať. Tieto klamstvá som tu nespočetne krát vyvracal článkami a komentármi, ktoré obvykle nikto nedokázal argumentačne vyvrátiť. Iba ako pokazený verklík opakoval svoje „banderovci, vrahovia, nepriatelia slovanstva“. Ak by to nebolo také smutné, bolo by to k smiechu. Akoby Poliaci či Ukrajinci neboli Slovania. Ale mám pocit, že jediní praví Slovania sú podľa niektorých práve iba moskaľi, najlepšie tí, ktorí mávajú kosákmi a kladivami… A to gramatické okienko o „benderovcoch“ bolo skutočne zábavné.

          • Masakre rukou UPA, SS Galizien v Haliči, Volyni, Polesí, povodí Donu, Podkarpatskej Rusi atď. sú reálnymi skutočnosťami, nie marxisticko – boľševickými kecmi. I medzi sebou si vykrúcali krky – benderovci s melnikovcami… I sám Himmler sa o nich obšírne zmieňuje a pozastavuje sa nad brutalitou, s akou ich katani páchali. Keďže nič ako ukrajinský národ neexistovalo a v oblasti žili státisíce Poliakov, (malo)Rusov / Rusínov, Židov, či volynských Čechov, bolo potrebné sa ich zbaviť. Ukrajinizmus je doložiteľne patologická sekta, ideologicky konštruovaná a riadená zo Západu. Nie náhodou sa ich činnosť nápadne podobá vyčínaniu ustašovcov v Juhoslávii. Obe majú jedného pôvodcu. To, či niekto je alebo nie je nepriateľom slovanstva, je možné spoľahlivo rozoznať podľa činov. Áno, Poliaci i „Ukrajinci“ sú Slovania, až na výnimky ako sú pán Kolomojský (označuje sám seba termínom „židobenderovec“), či Porošenko (Chazar), Avakov (Azerbajdžanský Chazar), či Grojsman (Chazar), samozrejme tragikomický psychopat Saakašvili. Celkove je v súčasnom „vlasteneckom“ vedení „štátu“ Ukrajina a v pseudonacionalistických kruhoch rodených Slovanov dosť poriedko.
            To gramatické okienko pochádza od samotných banderovcov…

          • Na jednej kope, bez ladu a skladu, pomiešaná UPA, Porošenko, SS, slovanstvo, minulosť, súčasnosť, Gruzínsko, Ustašovci – a to všetko v pár vetách.Samozrejme, že sú to marxisticko – boľševické kecy. Každý nacionalista je nepriateľ, slovanstvo (panslávizmus) je náhradou sprofanovaného slovíčka marxizmus. Slovania všetkých krajín spojte sa proti imperialistickým anglosasom a germánom, ktorí chcú Slovanov zničiť! Ako z Leninovych spisov. 🙂 A máme tu zasa triedny boj, len buržoáziu nahradili anglosasi a proletariát Slovania…

            Viete v čom je problém? Namiesto toho, aby sme sa snažili spájať ako pôvodní obyvatelia Európy, natívni Európania, takéto aktivity, akých ste obeťou, nás rozdeľujú stále viac a viac. Presne v intenciách „triedneho boja“, v mene boja za „rovnosť“ a svojského výkladu akýchsi „ľudských práv“, fiktívneho panslávizmu, ktorý nikdy nefungoval a fungovať nebude.

          •  Na jednej kope, bez ladu a skladu, pomiešaná UPA, Porošenko, SS, slovanstvo, minulosť, súčasnosť, Gruzínsko, Ustašovci – a to všetko v pár vetách.Samozrejme, že sú to marxisticko – boľševické kecy. Každý nacionalista je nepriateľ, slovanstvo (panslávizmus) je náhradou sprofanovaného slovíčka marxizmus. Slovania všetkých krajín spojte sa proti imperialistickým anglosasom a germánom, ktorí chcú Slovanov zničiť! Ako z Leninovych spisov. A máme tu zasa triedny boj, len buržoáziu nahradili anglosasi a proletariát Slovania…
            Viete v čom je problém? Namiesto toho, aby sme sa snažili spájať ako pôvodní obyvatelia Európy, natívni Európania, takéto aktivity, akých ste obeťou, nás rozdeľujú stále viac a viac. Presne v intenciách „triedneho boja“, v mene boja za „rovnosť“ a svojského výkladu akýchsi „ľudských práv“, fiktívneho panslávizmu, ktorý nikdy nefungoval a fungovať nebude. –
            odpoveď:
            Ja rozhodne nevyzývam na boj s Anglosasmi a Germánmi. Nič také som nespomenul. To, že mocnosti západu, plniac objednávku pohlavárov globálnej politiky, viedli vojny proti slovanským národom, menovite Ruskému svetu, je dostatočne zjavné z histórie. napkon, sami na tiež doplatili. Pokiaľ bude existovať benderizmus a jemu analogické hnutia, nemôže fungovať slovanská vzájomnosť. Práve konštruktívna spolupráca slovanských národov je najväčším postrachom kolektívneho západu a globalistov. Preto si vydržujú benderizmus i pohrobkov ustašovcov (rezort Balkán) na páchanie rozbrojov a vnútorné oslabovanie slovanskej vzájomnosti.
            To, že som v súvislosti s UPA a SS spomenul ich novodobých pokračovateľov – Porošenka a spol. aj s ich etickým pôvodom, predpokladám, má svoju logiku.
            – Pokiaľ ide o tvrdenie, že Panslavizmus je náhradou marxizmu, tak to je zamieňanie dvoch diametrálne odlišných prúdov. Panslavizmus nevyzýva na nenávisť, ale na hľadanie spoločnej reči a spoluprácu Slovanov.
            Plne súhlasím s vašim tvrdením, že na miesto rozbrojov je potrebné vyvíjať celoeurópsku spoluprácu, inak všetci zhynieme. Pri súčasnom populačnom vývoji nás africko-ázijskí prišelci prevalcujú za jednu generáciu. Anglosasi nám už nebudú nepriateľmi, lebo už nebudú. A my tiež nie, lebo jedno dieťa na „bielu“ rodinu versus desať detí na islamskú rodinu je matematika, ktorá nepustí.

          • Hádzať výčiny Banderizmu či Ustašovcov na krk Nemcov je síce pohodľné, ale nie je to pravda. Podobné javy sú síce umožnené vojnou, otrasmi, ale tá nenávisť a krutosť bola už predtým v domácom etniku a domácich pomeroch. Sú to javy, ktoré sa v danej oblasti a v danom etniku ťahajú dlhodobo.

            Napríklad, kým pred 70 rokmi sa vytvorili banderizmus pri krátkodobej vláde Nemcov, dnes sa vytvára pri vláde židovských oligarchov. Proste je to tam. A ani by som to nehodnotil, či je to dobré či zlé – je to také, akí sú Ukrainci. Nuž, a tí sú zas skoro takí, ako Rusi.

          • Veď samozrejme. Na súčasnom území Ukrajiny sa to klbčilo hlava nehlava po stáročia, možno tisíc rokov. Všetky strany boli násilné. Tie, ktoré boli násilné menej, neprežili. A potom príde človiečik a bude tvrdiť, že to je plán satanistov na vyhladenie slovanstva… 🙂

      • Prý že “ Pre Ukrajincov boli obyvatelia Moskvy (po jej vzniku) iba nevzdelaní aziatskí barbari, moskaľi, príslušníci Zlatej hordy“ Tomu se Rusové leda zasmějou!:)) Zakladatel Moskvy byl syn kyjevského knížete Vladimíra II. Monomacha Jurij Dolgorukij! – https://cs.wikipedia.org/wiki/Jurij_Dolgorukij

        Proč by se ho tata mě bát, proboha? Normálně by ho vohnl a dal mu na zadek:)))) Ach jo ….

    • Christian Freeman

      Takto sa spýtam, Herman…to ti nepríde ani trošku blbé verklíkovať nejakú pro-ruskú nacionalistickú propagandu?
      Základné veci o vzniku Ukrajiny nie sú utajenými skutočnosťami…občas sa oplatí poštudovať, než človek napíše nejakú takúto kravinu, ako si teraz splodil.
      Mňa len vždy fascinuje, ako najväčšími obrancami Ruska sú ľudia, ktorí vlastne nič s Rusmi nemajú spoločné a sú len obyčajnou piatou kolónou, kdekoľvek sa nachádzajú…
      Slovanská vzájomnosť, jasne… 😀

    • Fakt asi 30 sekund mojho casu vyhladavania pre Hermana.
      Slovo Ukrajina je slovanského pôvodu, etymológia však nie je jednoznačná. Najčastejšie sa uvádza význam „okrajové územie“, presnejšie jednotlivé krajné, hraničné kniežatstvá Kyjevskej Rusi. Ďalšie výklady hovoria v súvislosti s kniežatstvami o „ukrojených“, oddelených krajinách. Prvé doložené použitie z roku 1187 pochádza z Kyjevského letopisu, zachovaného v Rozprávaní o dávnych časoch v Ipatievskom kódexe z obdobia okolo roku 1425, ktorý obsahuje aj kópiu Haličsko-volynského letopisu opisujúceho udalosti v rokoch 1201 – 1292. V tomto texte sa v súvislosti so smrťou perejaslavského kňaza Vladimira Gleboviča (1187) píše ѡ нем же Ѹкраина много постона (o nem že Ukraina mnogo postona – Ukrajina za ním veľmi stonala). Aj keď sa slovo ѹкраина (ukrajina) používalo všeobecne pre pohraničie alebo marku, v zmienenom letopise na viacerých miestach označuje konkrétne územie alebo etnonymum Ѹкраинѧнѣ (Ukrainjanje).

      • S tým etymologickým rozborom súhlasím. Slovo Ukrajina označuje historické územie pohraničia niekdajšej Kyjevskej Rusi, podobne ako Chodov, Slovácko, či Zemplín. I v poľštine sa toto územie tradične nazýva Okrajina. Územie Donbasu, Odesy, Bukoviny má z dnešnou Ukrajinou spoločné len to, že ich tam niekto na silu pripojil (mimochodom boli to úhlavní nepriatelia ukrajinských nacionalistov – trockisti a stalinisti) Celý oblúk územia od rumunských hraníc, cez Záporožie, Donbas až po Bielu Rus hovorí po Rusky.

  2. Kde by som nasiel viac informacii o Donbase pred vojnou?

  3. Ešte jedna myšlienka. Nepríde Vám čudné, že najväčšiu podporu dostávajú tzv. ukrajinskí nacionalisti práve od úhlavných nepriateľov slovanstva? V rokoch 1950-1918 to bolo Rakúsko – Uhorsko, neskôr III. Reich a dnes kolektívny západ na čele s USA? Poliaci vždy, keď ukrainizmus podporia (z nenávisti k Rusom a na pokyn tútorov západu), dostanú od neho kopanec do rozkroku ako odmenu. V článku sa uvádza celý rad informácií o tom, že jednotliví predstavitelia novoruského odboja sú vyslúžilí kriminálnici a gangstri. Spomínajú sa Čečenci, ktorí majú bojovať v radoch „separatistov“. Nepochybujem o tom, že sa tam pohybujú všakovaké výkvety. Na strane „ukrajinských“ bataliónov a v rôznych pseudonacionalistických formácií sa však vyskytujú také kreatúry, ktoré by nechcela vo svojich radoch ani slušnejšia mafia. Zmes psychopatov, kriminálnikov, homosexuálov (A. Avakov), obohatená arabmi, zmienenými Čečenmi, žoldnierskymi hrdlorezmi zo západu, tvorí chrbtovú kostru „Ukrainischen Abteilungen“. Láska k osloboditeľom z III. Reichu sa tu v dojemnej zhode mieša z globálnym džihádom a bojuje pod drobnohľadom amerických inštruktorov.

  4. Ja vo vlade na Ukrajine nacionalistov nevidim vidim ich len v opozicii

  5. Avanti popolo, bandiero rosso….to je známa pieseň talianskych komunistov. Bandiero rosso nie su červené bandy, ale červená zástava. Banderov pra pra bol zrejmä zástavník, vlajkonosič.
    Názov Kijevská Rus je novotvar moderných historikov s jednoznačným cielom. Správne je Kijevské kniežatstvo. Največšia chyba Bogdana Chmielnickeho bolo, že požiadal Cára o ochranu. Chudák netušil čo to je samoderžavie.

    • O jéje, ďalší jazykovedec. Bandiero rosso… Rosso ako Rosa (Luxemburg). Teda Rosa Luxemburg bola preto „červená“… Naozaj si začínam myslieť, že ak by blbosť nadnášala, na Slovensku by zakázali leteckú dopravu pre neúmerne vysoké riziko zrážok vo vzduchu…

  6. Nech sa páči, môžte lietať v oblakoch do sýtosti, predpoklady na to máte. Tak odklial je naše čisto slovenské slovo banda, bandáž, kontraband alebo rýdzo české slovo banďero?

    • Rozhodne nie z talianskej komunistickej piesne „Bandiero rosso“. Takéto tvrdenie nie je predpoklad na lietanie, to je rovno na kozmický let.

      • Ale veď ja netvrdím že je to z tej piesne, ta je len ako príklad že bandera je zástava. Mal som len malú pripomienku k diskusii k menu Bandera, či Bendera. Tvrdím že správne je Bandera, že to nie je ukrainského pôvodu, ale že asi, velmi pravdepodobne pochádza z talianske slova pre zástavu. To je všetko a blbosť to rozhodne nie je. Takých zatúlaných zdomácnelých slov je vela., napríkla nájomný vrah po rusky je hetman. Odkial asi sa to slovo k nim dostalo?
        Inak k článku nič nemám, vystihuje situáciu. Komenty rusofilov sú trdične divné, Ukrainský národ je na tom rovnako biedne ako Slováci. Bogdan Chmielnicky spravil chybu, ze požiadal o ochranu Ruských cárov a Ostap Bandera sa ju snažil napraviť.

        • No hej, len potom ste dal komentár do zlého vlákna a ja nemám veštecké schopnosti. 🙂 A na to či Bandera alebo Bendera – na to, ktorý výraz je správny, stačí iba pár sekúnd, ktorých dotyčný pán asi nemal nazvyš, keďže musel písať popletené komentáre. Neviem, či Bandera je meno s ukrajinským pôvodom – mnohí vám tu budú tvrdiť, že žiadni Ukrajinci neexistujú. Na druhú stranu – vlajka či zástava je taliansky banderuola. Takže toto pokladám skôr za problém genealógie a nie jazyka – a na toto som myslel od začiatku. Pokiaľ niekto nedokáže presvedčivo dokázať, že poniektorý Banderov predok bol „vlajkonosič“ (aj keď vôbec nechápem, prečo by práve na území Poľska/Ukrajiny nikoho mali pomenovať práve menom talianskeho pôvodu), tak sú to iba bezcenné domnienky.

          No a na záver. Robíte presne tú istú chybu ako Hermann, či niekto iný. Ostap (Bender) je známa postavička z kníh Iľfa a Petrova – Zlaté teľa a Dvanásť stoličiek (stoja za prečítanie). Stepan Bandera je však niečo úplne iné. 🙂

          • Dlho tu nebol/a Viki. Pri tej príležitosti som si spomenul na knižku Dušana Mitanu Slovenský poker. Jedna poviedka sa volala Kiki a Viki. Stojí za prečítanie a má dobré ponaučenie, ktoré spočíva v tom, že núti žiaka zaujať kritický postoj k povinnej literatúre a prednášanej téme. Preto aj text hore vystihuje viac situáciu v 90tych rokoch. Na Ostravsku to nebolo velmi iné. Socialistické zriadenie vo svojej ekonomickej podobe favorizovalo producentov suroviny, neoliberálny kapitalizmus favorizuje posledného uvádzateľa na trh, prakticky posledného hráča, ktorý prilepí na výrobok značku. Nechcem na tomto mieste uvažovať o tom, čo je lepšie, aj keď oboje je svojim spôsobom zlé, ale prechod z jedného sytému do druhého nesie so sebou turbulenciu, navyše, keď sa realizuje „na divoko“ v prostredí bez legislatívy.

          • Pokiaľ si pamätám, Vikimu som naposledy na jeho žiadosť predložil pár faktov. Odvtedy sa neozval – pravdepodobne hľadá protiargumenty… 🙂

          • Předložil jsi mi starou belu a ne fakta. Fakta tu předkládám hlavně já a zarputilí ideologové je prostě ignorují a já nemám čas na debaty s lidmi, co nemají rozum. Nicméně díky za odkaz, z něhož se vyklubala inzerce na nějaké knihy pana Solonina. Jak jsem si posléze uvědomil, šlo o česká vydání a tak jsem si je vypůjčil v knihovně (knihovnách). Momentálně je pilně čtu, pokud mi to mistrovství světa ve fotbale dovolí. Solonin je má krevní skupina, ale zatím jej ještě nemám načteného komplet, tak uvidím. Rozhodně s ním zatím nesouhlasím, že válku vyvolal Stalin s Ádou, tu vyvolala, stejně jako tu první, Velká Británie.

          • Neklamte. Na moju rozsiahlu a ozdrojovanú odpoveď na váš posledný príspevok pod článkom „Josif Stalin – Psychopatológia diktátora“ zo 6. júna 2018 o 9:02 ste sa už neráčil odpovedať. https://www.protiprudu.org/josif-stalin-psychopatologia-diktatora/comment-page-1/#comment-68591

          • Ale proboha, právě že to bylo děsně dlouhý a já jsem ztratil chuť odpovídat na jednotlivé (vyvracet jednotlivé) námitky. Byla by z toho děsně dlouhá nohavice a pro ostatní už stejně nezajímavá. Možná si to ještě najdu a pošlu to mailem.
            Jinak považovat za ozdrojovanost odkaz na nějakou knihu či dokonce několik knih, resp. na něco jako reklama na knižky, je dost zvláštní.
            Jinak ale stále platí, a to nejen tady, že uvedu pár prokazatelných fakt nebo aspoň pravděpodobných vysvětlení některých událostí a reakce veškerá žádná, Oponenti si místo toho hnípají v nějaké mé marginální poznámce nebo mi vyčítají něco, co jsem nikdy neřekl.

  7. Myslel som si doteraz že Ostap je Stepan, tak ako Pišta je Štefan, alebo Pepa je Jozef.

Pridaj komentár