Domov / Hlavná strana / Analýza / Denník N a jeho príručka kritického myslenia – 3. časť

Denník N a jeho príručka kritického myslenia – 3. časť

Ako rozpoznám, že mnou niekto manipuluje? O chybách v uvažovaní a argumentačných fauloch

Táto časť obsahuje informácie o niektorých chybách v myslení, vrátane už spomenutého konfirmačného skreslenia, a desať argumentačných faulov, po ktorej nasleduje ďalšia zaujímavá časť zvaná „Prečo mi nikto nerozumie? O umení správne argumentovať a účinne prezentovať“, v ktorej sa píše čosi o neverbálnej komunikácii. Obidve časti obsahujú hodnotné informácie, ale niečo mi tam predsa len chýba. V tejto časti sa mohlo písať aj o metódach mediálnej propagandy, ale v takom prípade by sa presstitúti sami priznali ku svojim metódam. O tom viac v tomto článku. U nás sa písalo aj o 58 kognitívnych predsudkoch, ktoré prekrúcajú všetko, čo robíme. Potom prichádza na rad ďalšia časť stojaca za rozsiahlejšiu zmienku.

Mám povinnosť diskutovať s každým? O korektnej diskusii a facebookových hádkach

Táto časť je opäť pozoruhodná, lebo sa dá dosť ľahko obrátiť proti presstitútom. V jej úvode sa dočítame:

„Na to, aby diskusia bola konštruktívna a mala šancu viesť k zmysluplnému výsledku, musia byť splnené minimálne tri podmienky. Prvou a základnou podmienkou je, že diskutujúci majú k sebe rešpekt a nesprávajú sa k sebe nepriateľsky. Ak vás niekto uráža, určite nepočúva vaše argumenty, a preto presviedčať ho o čomkoľvek je zbytočné. Druhou podmienkou je ochota diskutujúcich meniť svoje názory. Ak diskutujúci nie sú ochotní uznať dobré argumenty protistrany, nevedú dialóg, ale niekoľko paralelných monológov. A treťou dôležitou podmienkou je, aby diskutujúci mali niečo spoločné, aby sa zhodli aspoň na niektorých základných veciach. Musíme si vzájomne rozumieť, používať pojmy v rovnakom význame, zhodnúť sa v niektorých základných hodnotách.“

So všetkými tromi bodmi súhlasím. Pozastavím sa len pri druhom a treťom bode. Pokiaľ ide o ochotu diskutujúcich meniť svoje názory, nie som si istý, či aj presstitúti sú ochotní ich meniť. V súkromí možno áno, ale vo svojich článkoch to najavo zrejme nedajú. Je tiež pozoruhodné, že všetci z nich majú rovnaký názor na Rusko, Putina, Asada, Irán, Izrael, Európsku úniu, USA, multikulturalizmus a ostatné horúce témy. Aj presstitúti musia platiť hypotéku a z niečoho vyžiť, preto nie je v ich záujme, aby prebehli k inému názorovému „táboru“. Nebolo by to ziskové. A niektorí sú o propagande, ktorú sami píšu, hlboko presvedčení.

Na treťom bode ma zaujalo, že diskutujúci by sa mali zhodnúť na základných veciach, a že by mali používať pojmy v rovnakom význame. Lenže v dobe politickej korektnosti, na ktorej si raz dejiny odpľujú (ako to robí autor tohto článku pravidelne), majú niektoré pojmy mätúci význam. A vôbec, kto tieto pojmy definuje? Ako píše Guillaume Faye v knihe Proč bojujeme, „Kto určuje pojmy, určuje myslenie“. Problémom je, že pojmy, ktoré používajú politici a presstitúti, majú pre nich iný význam ako pre bežných ľudí. Preto si ťažko vzájomne porozumieme. Ale aj to je možno v niekoho záujme, lebo pokiaľ si názorové tábory neporozumejú, nebudú medzi sebou viesť zmysluplné diskusie, čo budú môcť zainteresované tábory chápať tak, že nemajú názorových oponentov, a to ich zasa utvrdí v presvedčení, že majú pravdu. A pokiaľ budú ľudia z určitého tábora presvedčení, že majú pravdu, prečo by ešte s niekým diskutovali? Možno je to paranoidná úvaha, ale isté je, že politici nemajú záujem o diskusiu o principiálnych problémoch našej spoločnosti, teda o multikulturalizme, vymieraní bielych národov, islamizácii a podobne. Tak ako skepticizmus, aj diskusie sú v súčasnom systéme povolené len v rozmedzí určitých hraníc, za ktorými sa nachádzajú napríklad vyššie uvedené témy a za ktoré je nebezpečné ísť, lebo to so sebou prináša riziko v podobe nálepkovania, dehonestovania, uväznenia, straty zamestnania a v krajnom prípade i života. Ale, ako si mnoho ľudí uvedomuje, práve preto, že sa o problémoch nediskutuje, lebo by to bolo proti politickej korektnosti, sa tie problémy zhoršujú. Tým pádom v ľuďoch narastá frustrácia a následne sa akademici, politici a iné samozvané „elity“ čudujú, prečo sa spoločnosť „fašizuje“, popr. prečo v nej stúpajú „extrémistické“ nálady. A namiesto toho, aby sa riešili príčiny problémov, tak sú zavádzané ďalšie a ďalšie náhubkové zákony na umlčanie nespokojných hlasov. Práve tento začarovaný kruh deformuje a ohrozuje tzv. liberálnu demokraciu. Všetci, ktorí odmietajú uznať problémy a diskutovať o nich, sú súčasťou problému a celú situáciu len zhoršujú. Zhodou okolností sa jedná o ľudí, ktorí majú plné ústa ľudských práv, demokracie, slobody, rovnosti, liberalizmu a podobných pojmov. Pozorovateľom z iných civilizačných okruhov, napr. Číňanom, sa musí zdať, že sa naše elity zbláznili.

O pár odsekov ďalej sa nachádza podnadpis „Ohrozené menšiny“, kde sa dočítame:

„Rovnako máme povinnosť zastať sa ľudí, ktorí sú terčami nadávok či vyhrážok na sociálnych sieťach. Najčastejšími terčami nadávok a vyhrážok sú dnes na slovenskom internete rôzne menšiny: Rómovia, moslimovia, židia, LGBT komunita. Títo ľudia bohužiaľ musia znášať lavíny nenávisti dlhodobo a skoro každodenne.“

Keď už je táto príručka o kritickom myslení, tak by si jej autori mohli položiť otázku, prečo asi sú tieto menšiny terčami nadávok a vyhrážok. Je to nepochybne ťažká otázka, ktorú je nesmierne ťažké zodpovedať. Prečo by niekto nadával na kradnúcich Rómov, vraždiacich moslimov v Západnej Európe, židovskú lobby v USA či na pochody „gay pride“ LGBT komunity? Veď všetko je to také obohacujúce. O pár viet ďalej sa zasa píše:

„Nenávisti sa nevyhnú politici, nevyhnú sa jej ľudia pracujúci v mimovládnych organizáciách, novinári, nevyhne sa jej takmer nikto, kto sa rozhodne verejne prejavovať svoj názor.“

A opäť si môžeme položiť otázku, prečo by niekto nadával na politikov, ľudí z tretieho sektora či novinárov? Veď politici pracujú pre blaho národa, mimovládky suplujú vládu v rôznych prospešných činnostiach, z ktorých má väčšinové obyvateľstvo úžitok a novinári píšu čistú pravdu. Alebo nie? S nenávisťou sa však rozhodne stretne ten, kto sa rozhodne verejne prejaviť svoj politicky nekorektný názor. I teraz by sme si mohli položiť otázku, prečo presstitúti pľujú oheň a síru na ľudí, ktorí nezdieľajú ich názory? Nemali by sa s nimi snažiť diskutovať, ako to radí aj táto príručka? Alebo skutočne existuje patent na pravdu, ktorý, zhodou okolností, majú všetci presstitúti a naše tzv. elity, kým bežní ľudia sú nemysliaci plebs? Teraz prichádza ďalšia veselá časť.

Ako sa brániť trolom na internete

„Prezident Kiska v máji 2017 zverejnil súťaž o najlepší projekt, ktorý by bojoval proti nenávistným prejavom na internete. Túto súťaž vyhrala komunita #somtu, ktorej cieľom je čeliť extrémistom na internete spoločne. Skupina mala (v auguste 2017) viac ako 4 000 členov. Pridajte sa do nej, a ak na internete natrafíte na diskusiu, ktorá je urážlivá či nebezpečná, informujte o nej ostatných členov… Na somtu.sk je zároveň k dispozícii mnoho faktov o témach, ktoré sú častými predmetmi nenávistných diskusií.“

Akého máme skvelého prezidenta. Chce bojovať proti nenávistným prejavom na internete, dokonca vyhlásil súťaž o najlepší nápad, ako na to (lebo možno sám nemá čas lámať si hlavu nad takým ťažkým problémom). Výsledkom je stránka somtu.sk, na ktorej sa v čase písania tohto článku (29.1.2018) nenachádzajú žiadne fakty k jednotlivým tematickým okruhom, menovite Rómovia, EÚ, mimovládky, Židia, migranti, prezident, NATO, LGBT, parlament, Slovenský štát, ZŤP, demokracia, šikana a holokaust, ale skôr či neskôr sa tam zrejme objavia. Na stránke sa v čase písania článku nachádza táto správa:

„Obsah postupne dopĺňame — Približný harmonogram: 06/2017: EÚ, 07/2017: NATO, 08/2017: Rómovia, 09/2017: Demokracia Tento web bol vytvorený za účelom prezentácie pre Výzvu proti extrémizmu. Budeme ho postupne dopĺňať relevantným a objektívnym obsahom. K pripomienkam k obsahu budeme otvorení a radi uverejníme slušnú a vyargumentovanú oponentúru.“

Ako vidíte, sú to životne dôležité témy, bez ktorých ráno nevstanete z postele, takže môžeme byť radi, že táto stránka vznikla. Po druhý krát sa na nás usmialo šťastie. Tak ako pri stránke konspiratori.sk, aj teraz si niekto dá tú námahu, aby za nás zistil „fakty“ o týchto témach, nakrájal ich na drobno a podal nám ich stráviteľným spôsobom, pričom očakáva, že ich bez reptania spapkáme. Samozrejme, pokiaľ nám nebudú chutiť, tak je problém v nás, nie v tých faktoch. Presstitúti a sorosovskí mimovládkari nie sú ako čašníci a kuchári v reštauráciách. Tam platí, „náš hosť, náš pán“, a ak hosťovi jedlo nechutí, môže sa sťažovať u čašníka, že kuchár do neho niečo nedal, alebo doňho dal niečo iné než mal. U presstitútov a sorosovcov platí, „občan je vôl“, a ak občanovi nechutí ich videnie sveta, je to jeho vina, nie ich. Môžeme očakávať, že internetové diskusie budú čoskoro zaplavované slniečkárskymi Truhlíkmi (postavička z rozprávok Ondreja Sekoru známa svojim postojom „všade bol, všetko vie“ – pozn. red.) z tretieho sektora a inými užitočnými idiotmi, ktorí nám budú „vysvetľovať“, ako je to s kriminalitou Rómov (istý Peter Bárdy nás prednedávnom presviedčal, že rómska kriminalita je hlúposť), s výhodami nášho členstva v EÚ, so sorosovskými mimovládkami, s obohacovaním zo strany migrantov, že NATO je zárukou nášho mieru a samozrejme nebude chýbať povinná jazda na tému Slovenský štát a holokaust. Ľudia si predsa nevedia vytvoriť vlastný názor na vec, preto je lepšie, keď im bude rovno podsunutý.

Príručka ďalej uvádza tri paragrafy z trestného zákonníka, konkrétne:

§ 423 – Hanobenie národy, rasy a presvedčenia (samozrejme, výnimku tvoria Rusi, belosi a kresťania, popr. konzervatívci či komunisti);

§ 373 – Ohováranie: „Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Tipnem si, že novodobé udavačstvo a nálepkovanie do extrémistu, fašistu, xenofóba atď. sem nespadá; a

§ 360 – Nebezpečné vyhrážanie.

Ďalej v príručke nasledujú aktivity pre študentov. Tu sa pozastavím len pri aktivite č. 10 s názvom Problematické statusy na Facebooku. Úloha je sprevádzaná fotkou z facebookovej stránky Hospodárskych novín, kde je článok o „obrovskej tragédii“ – o 50 mŕtvych utečencoch nájdených v slovenskej dodávke a pod článkom sú posmešné až oslavné diskusné príspevky diskutérov. Nad týmito príspevkami sa pohoršoval plátok Topky. Nevšimol som si však, že by sa Topky pohoršovali nad rovnako posmešnými príspevkami na adresu leteckého nešťastia Alexandrovcov. Asi aj pri obetiach platí dvojaký meter.

Sú politici klamári? O populizme a zodpovednosti

Táto časť bola do príručky zaradená zrejme kvôli Ficovi, Kotlebovi či iným politikom v nemilosti presstitútov, keďže sa tam výslovne spomínajú. V úvodnej časti sa píše o populizme a o tom, ako často politici klamú. Po nej nasleduje päť kritérií na rozoznanie zodpovedného politika.

Ako môžeme rozoznať zodpovedného politika od populistu?

V tejto časti je uvedená tabuľka s určitými kritériami. Skúsme im však podrobiť modlu všetkých presstitútov, prezidenta Andreja Kisku. Ako obstojí?

Prvé kritérium – zodpovedný politik nehádže vinu za problémy Slovákov na plecia niekoho iného: „Aj keď životy ľudí na Slovensku ovplyvňuje množstvo vonkajších faktorov, od rozhodnutí Európskej únie cez ceny ropy na svetových trhoch až po zmenu klímy, v najväčšej miere závisí to, ako sa nám na Slovensku žije, od nás samotných. Populisticky ladený politik má tendenciu hľadať nejakého vinníka, na ktorého hlavu by mohol zhodiť zodpovednosť za problémy Slovenska. Zodpovedný politik však nebude občanom zatajovať, že nesú spoluzodpovednosť za stav svojej krajiny.“

Sú to pekné myšlienky, ale nech posúdia sami čitatelia, či Kiska spĺňa túto podmienku.

Druhé kritérium – zodpovedný politik povzbudzuje ľudí, nestraší ich: „Najľahšie sa ovládajú ľudia, ktorí sa boja, ľudia bez sebavedomia, bez dôvery vo vlastné možnosti. Pre krajinu je však lepšie, aby v nej žili ľudia sebavedomí; ľudia, ktorí vo vlastné schopnosti veria. Populista bude ľudí strašiť, aby ich ľahšie ovládal, zodpovedný politik ich bude povzbudzovať do slobodných rozhodnutí, aj keď riskuje, že si ho nabudúce slobodne nezvolia.“

Kiska je autorom knihy Vezmi život do svojich rúk s podtitulom „Rady k úspechu a šťastiu od manažéra a filantropa, spoluzakladateľa Triangla, Quatra a Dobrého Anjela“, čo sa teoreticky dá chápať ako povzbudzovanie ľudí, lebo v popise knihy sa píše, „Mojou víziou je, aby Slovensko vyrástlo na sebavedomú, ekonomicky úspešnú krajinu, plnú talentovaných a šťastných ľudí, ktorí tu chcú prežiť svoj život. A budem sa o to snažiť zo všetkých síl.“ Ak je toto Kiskovou víziou, tak pre jej naplnenie toho veľa neurobil, lebo Slovensko je v rovnakom bahne, v akom aj bolo. Ak si odmyslímte túto knihu, tak nemám dojem, že by Kiska ľudí povzbudzoval, nehovoriac o jeho rečiach o hrozbe „fašizmu“ či ruskej propagandy. Ďalší bod je už jednoznačnejší.

Tretie kritérium – zodpovedný politik hľadá dohodu, nie konflikty: „Populista rád krajinu rozoštve, pretože potom sa môže stať miláčikom jednej z rozhádaných strán. Zodpovedný politik však nikdy nebude huckať jednu skupinu ľudí proti druhej, pretože si uvedomuje, že takáto hra s ohňom sa môže skončiť násilne i tragicky. Zvlášť bude chrániť menšiny, ktoré sa samy neubránia, keďže vždy budú stáť proti presile. Populista svojho politického protivníka maľuje takmer ako diabla. Nenechá na ňom nitku suchú, aby v kontraste k nemu on vyzeral ako záchranca. Zodpovedný politik je schopný pochváliť svojho politického protivníka, ak sa mu niečo podarí. Uvedomuje si totiž, že i týmito krokmi buduje súdržnosť krajiny.“

Rozoberme si to. Zodpovedný politik nikdy nebude huckať jednu skupinu ľudí proti druhej. Je pravda, že Kiska vyslovene nehucká jednu skupinu ľudí proti druhej, ale tým, že sa viackrát jednoznačne postavil na jednu stranu konfliktu, znechutil druhú stranu, čím prispel k narušeniu súdržnosti krajiny. Vezmime si ako príklad kauzu „umelca“ Lorenza, ktorý znehodnotil pamätník obetiam druhej svetovej vojny v Košiciach. Ako píše Denník N, „Lorenza sa zastal aj prezident Andrej Kiska. Štyri dni za mrežami kvôli tomu, že odstránil z pamätníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach komunistické symboly – kosák a kladivo. Veľmi prísny postup polície a prokuratúry voči pánovi Lorenzovi je veľmi zvláštny najmä preto, že v mnohých iných prípadoch sa tak nepostupovalo. Nerozumiem tomu, napísal na Facebook.“ Tým len pobúril časť spoločnosti a prispel k jej ešte väčšiemu rozdeleniu.

Ako ďalší príklad si vezmime Kiskovo odsúdenie „útokov“ na islam. V článku sa píše, „Európa už má skúsenosti s tým, keď politici spájajú ohrozenie národa s konkrétnou skupinou ľudí, tvrdí vo svojom prejave prezident Andrej Kiska. ‚Máme takúto skúsenosť aj na Slovensku a dnes sa do nášho domáceho politického slovníka ako synonymum strachu a ohrozenia pridáva slovo moslim,‘ povedal prezident Kiska s tým, že takéto správanie voči jednej menšine do modernej Európy nepatrí.“ Ktovie, aký názor má Kiska na prenasledovanie kresťanov a iných náboženských menšín v moslimských krajinách. Tých ľudí prenasledujú práve moslimovia. Možno na to názor ešte nemá, ale jeho poradca, Martin Bútora, mu ho raz možno napíše. A možno bude Bútora vychádzať aj z informácií uvedených v knihe Katastrofa křesťanů, s podtitulom „Likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši v letech 1914-1923“, od trojice českých autorov.

Kiska sa zastal aj utečencov a podporil tiež LGBTI agendu. Sú snáď toto veci, ktoré by ľudí spájali? Nie. Tieto témy spoločnosť rozdeľujú a tým, že sa Kiska v diskusii o nich jednoznačne postavil na jednu stranu, len sám prispel k rozdeleniu spoločnosti. Nie je to prezident všetkých ľudí, ako tvrdil vo svojom inauguračnom prejave, že bude.

Ďalšími bodmi sú stavanie sa na stranu menšín a maľovanie politického protivníka ako diabla. Stavať sa na stranu menšín sa ako prezident musí, ale nemal by to robiť poburujúcim spôsobom. A jeho odpor voči Kotlebovi, ktorého zjavne považuje za hrozbu, vrátane pohŕdania jeho voličmi (narážam na to, že Kotlebu odmietol po voľbách pozvať na povolebné rokovania), sú úplne skvelým príkladom správania nezodpovedného politika rozdeľujúceho spoločnosť.

Zaujímavá je tiež táto veta, „Zodpovedný politik je schopný pochváliť svojho politického protivníka, ak sa mu niečo podarí. Uvedomuje si totiž, že i týmito krokmi buduje súdržnosť krajiny.“ Buduje Kiska súdržnosť krajiny? Určite nie, práve naopak, ako som uviedol vyššie, spoločnosť skôr rozdeľuje.

Štvrté kritérium – zodpovedný politik pripúšťa svoju nevedomosť i nejednoznačnosť sveta: „Populistovi je vždy všetko jasné. Snaží sa, aby pred svojimi voličmi vyzeral ako Einstein, a predkladá im zjednodušené videnie sveta. Zodpovedný politik sa netvári, že všetkému rozumie, pretože to jednoducho nie je pravda. Ani sa netvári, že zložité a nejasné problémy (a tých je v súčasnej spoločnosti väčšina) sa dajú vyriešiť zajtra a naveky.“

Zjednodušené videnie sveta možno badať aj u Kisku, keďže celkom presne vie – rovnako ako naši presstitúti – že Rusko je zlé a EÚ s USA dobré, že Kotleba je zlý, ale Merkelová je dobrá, že „extrémizmus“ je hrozba, ale multukulturalizmus je obohatením a podobne. Zodpovedný politik sa síce netvári, že všetkému rozumie, ale Kiskove vyjadrenia, hoci zrejme nepochádzajú z jeho hlavy (jeho poradcom je okrem iných aj už spomínaný Martin Bútora), svedčia o tom, že v politickom dianí má trocha chaos. Označenie Turecka za ostrov stability či nepriamo nazvať Rusko naším vonkajším nepriateľom jednoducho nezodpovedá realite.

Piate kritérium – zodpovedný politik si vie priznať chybu, ospravedlniť sa: „Populista sa ospravedlní len vtedy, keď musí. A aj vtedy vyzerá jeho ospravedlnenie skôr ako vykrúcanie sa. Zodpovedný politik je pripravený prijať zodpovednosť. Ak urobí chybu, je ochotný to povedať nahlas. Ak urobí veľkú chybu, je pripravený odstúpiť i odísť z politiky. Vie totiž, že len tak je možné udržať zdravú politickú kultúru v krajine.“

Nie sú Kiskove kauzy dostatočným dôvodom na to, aby odstúpil a odišiel z politiky? Stránka ETREND priniesla zaujímavý článok o prípadoch odstúpenia rôznych zahraničných ministrov, zväčša pre drobnosti. Ako sa dozvedáme, lotyšský minister zdravotnícka Guntis Belévičs odstúpil v roku 2016 kvôli predbiehaniu sa u lekára, poľský minister dopravy Slawomir Nowak odstúpil v roku 2013 kvôli tomu, že vo svojom majetkovom priznaní neuviedol, že vlastní drahé náramkové hodinky a v roku 2012 odstúpil britský minister pre energetiku a klimatické zmeny Chris Huhne kvôli pokute za rýchlosť. Ostatné prípady tu nebudem uvádzať. Toto sú prípady odstúpenia ministrov. Čo potom prezident? On nemusí prijať zodpovednosť? Rôznych prešľapov urobil Kiska viacej, ale vždy sa len vykrúcal a vyhováral na druhých, či už Fica, Kaliňáka alebo niekoho iného.

Zhrnutie? Na základe kritérií uvedených v tejto príručke môžeme povedať, že Andrej Kiska je nezodpovedný politik. Ale keďže je politicky správne orientovaný a vyznáva tie správne „hodnoty“, tak bude od kritiky ušetrený, aj ak by spáchal masovú vraždu.

O pár riadkov ďalej sa v príručke píše:

„Poslanec za ĽSNS Milan Uhrík navrhol v roku 2016 označiť každú mimovládnu organizáciu, ktorá prijme grant či sponzorský dar zo zahraničia, za zahraničných agentov. Predstavte si napríklad organizáciu, ktorá sa stará o choré deti a dostane povedzme z Nemecka finančný príspevok na drahý lekársky prístroj. Má mať takáto organizácia podľa vás napísané na svojich letákoch a webových stránkach, že je zahraničným agentom?“

Odpoveď znie áno. Neprekvapuje ma, že v príručke je uvedený takýto príklad. Treba predsa brnkať na city a vzbudzovať súcit, ktorý sa následne dá využiť proti určitým ľuďom, v tomto prípade proti Uhríkovi a kotlebovcom. (Tu by som pripomenul inú časť tejto analýzy, v ktorej sa vyslovene hovorí o „brnkaní na city“, ktoré potláča kritické myslenie. Ďalšie protirečenie – pozn. red.) Lenže on nenavrhol tento zákon kvôli mimovládkam, ktoré sa starajú o choré deti, ale kvôli Sorosovým a iným, podobným organizáciám. Ďalším problémom, ktorý presstitúti ignorujú, ale o ktorom vedia mnohí bežní občania, je, že niektoré mimovládky financované zo zahraničia vyvíjajú na Slovensku aktivity, cieľom ktorých je ovplyvňovanie verejnej mienky a šírenie určitých myšlienok či podpora určitých trendov. Nezanedbateľnú úlohu zohrávajú niektoré mimovládky aj počas farebných revolúcií. A práve s takýmito organizáciami majú problém nielen radoví občania, ale aj niektorí politici. V Rusku, USA a Izraeli taktiež existujú zákony, na základe ktorých musia byť mimovládky financované zo zahraničia označené za zahraničných agentov. A aj tu narazíme na dvojaké metre. Kým takýto zákon v USA a Izraeli naši presstitúti nekritizujú, v prípade Ruska je to vážny problém. Ani u nás by takýto zákon neunikol kritike presstitútov, keby sa črtala šanca na jeho presadenie.

Slovníček

V ďalšej časti príručky je slovníček pojmov. Hneď prvým je extrémizmus, ktorý je definovaný takto:

„politický či náboženský postoj, ktorý sa vyznačuje príklonom k jednoznačným, tvrdým až násilným riešeniam. Extrémisti sa nechcú dohodnúť s tými, ktorí majú opačný názor. Obvykle veria, že vec, za ktorú bojujú, je natoľko dôležitá, že majú právo ostatných prinútiť, aby akceptovali ich videnie sveta.“

To je ale náhoda, že táto definícia úplne presne sedí na naše „elity“, presstitútov a niektorých mimovládkarov, rovnako ako na eurobyrokratov v Bruseli. Chcú sa eurohodnotoví politici a presstitúti dohodnúť s tými, ktorí majú opačný názor? Zrejme nie, keďže proti nim bojujú rôznymi spôsobmi, vrátane nálepkovanie a dehonestovania. A samozrejme, aj naše elity veria, že vec, za ktorú bojujú, je natoľko dôležitá, že majú právo ostatných prinútiť, aby akceptovali ich videnie sveta. Či už je to presadzovanie multikulturalizmu, migračné kvóty alebo akékoľvek iné podrazníctvo, elity si z nesúhlasného názoru väčšinovej spoločnosti nerobia ťažkú hlavu. Čo tam po demokracii, keď účel svätí prostriedky?

Ďalším pojmom v slovníčku je fašizmus, definovaný ako:

„pravicová nedemokratická ideológia. Fašisti sú presvedčení, že žijeme v časoch úpadku, a obvykle v mene očisty a ochrany národa presadzujú vládu jediného človeka či malej skupiny osôb. Tvrdo potláčajú opozíciu a ohrozujú národnostné, náboženské či sexuálne menšiny. Prvou fašistickou diktatúrou v Európe bolo Mussoliniho Taliansko v rokoch 1922 – 1943.“

Zvláštna definícia. Úplne presne sa hodí do propagandy šírenej našimi presstitútmi, keďže sa v nej výslovne spomínajú národnostné, náboženské či sexuálne menšiny. Anglická wikipédia ponúka iný pohľad na fašizmus. Prvá vec, ktorá mi udrela do očí je, že v článku na wikipédii je definícií fašizmu uvedených až 16. Ako sa v uvedenom článku píše, fašizmus ako ideológiu je ťažké definovať. Pôvodne sa tak vraj označovalo totalitné politické hnutie spojené s korporativizmom, ktoré existovalo v Taliansku v rokoch 1922 až 1943 za vlády Benita Mussoliniho. Pokiaľ je ťažké definovať fašizmus, nie je definícia uvedená v tejto príručke až príliš zjednodušujúca? A ak áno, je to náhoda, alebo pokus o manipuláciu čitateľa? Opäť som si spomenul na myšlienku Guillauma Fayea, „Kto určuje pojmy, určuje myslenie.“ Presstitúti určia, čiže si prispôsobia, význam vybraných pojmov, a tým určia, čiže zmanipulujú, myslenie čitateľov, aby ich svojimi definíciami a argumentmi napokon presvedčili o svojej pravde. Dobre vymyslené. Pokračujme ďalšou kapitolou.

O dôvere a pochybnostiach

V tejto časti sa autor zamýšľa nad tým, ako môže niekto neveriť ničomu a nikomu. Z textu ma zaujala napríklad táto časť:

„A podobne: ak uveríme, že nás všetci politici a všetky médiá klamú, sme pripravení sadnúť na lep prvému manipulátorovi, ktorý sa dokáže pekne usmiať a má peniaze na kampaň.“

Prečo mi to pripomína Kollára a Kisku?

Pokračovanie nabudúce.

Autor: zet, www.protiprudu.org

O ::prop

13 komentárov

  1. veľmi dobrý článok! zaujal ma aj tento bod:
    § 373 – Ohováranie: „Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Tipnem si, že novodobé udavačstvo a nálepkovanie do extrémistu, fašistu, xenofóba atď. sem nespadá;
    a tu sa prejavuje pokrytectvo a absurdita dnešných elít. minulý rok rudolf vaský sa spýtal jána čarnogurského, či je husákov syn. čarnogurský ho udal a sudkyňa v zrýchlenom konaní odsúdila vaského na vysokú pokutu. pritom v dnešnej dobe nie je problém exhumovať husáka a odobrať čarnogurskému vzorky DNA (krv,sliny, semeno) a forenzne dokázať túto teóriu. prečo sudkyňa nenariadila tieto odbery a bez dôkazov odsúdila vaského? kryje snáď sudkyňa proruského trola čarnogurského? prečo čarnogurský sám seba ohovára a poškodzuje svoju povesť,keď sa hlási za syna starého arizátora a židobijcu a to bez adekvátnych forenzných dôkazov. nemôže predsa vedieť,kto ho splodil lebo si to nepamätá. je to snáď štátne tajomstvo,alebo hry trojpísmenkových služieb?

    • A prečo by štát mal platiť nejaké skúšky len preto, že Vasky nekontroluje, čo vychádza z jeho huby?
      Nie že by som bol nejaký Čarnogurského fanúšik, ale ty Pivko, by si zniesol pokojne, ako by sa tu hovorilo, že tvoja matka bola neverná kurva?

  2. V článku ma zaujala poznámka o knihe “Katastrofa křesťanů”, s podtitulom “Likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši v letech 1914-1923“, od trojice českých autorov”.

    A samozrejme som si klikol na titul tejto knihy a dozvedel som sa nasledovné:
    “přináší také srovnání arménské genocidy a židovského holokaustu”- čo ma samozrejme vôbec neprekvapilo, lebo viem už dávno, že takéto nezmysly môžu napísať len nejakí českí diletanti, ktorí o skutočnej histórii, akéhokoľvek druhu, vedia pramálo, ale sú si istí, že môžu písať aj knihy, hlavne, že cena knihy je primeraná ich túžbe.
    Predpokladám a verím že môj predpoklad je sprány, že tu ide o opísanie “arménskej genocídy”, inými slovami o vraždení kresťanov muslimami, teda Islámom. Ano, je to pravda.
    Ale beztoho, aby som tú knihu čítal, som presvedčený, že autori v tejto knihe nepíšu o tom, kto tú genocidu zorganizoval, kto ju riadil, z akého dôvodu bola spáchaná a samozrejme, kto z nej najviac ťažil a sa obohatil. Autori to nepíšu, lebo o tom nič nevedia, alebo vedia a boja sa napísať pravdu, lebo v ich ‘demokracii’ by mali veľké nepríjemnosti, ak by im vôbec tú knihu vydali. Mimo iné tá kniha nie je lacná!
    Ale čitatelia Propu sa iste pamätajú, že ja som už o tejto genocide napísal pred nejakým časom skutočnú pravdu.

    Podívajme sa, o čom nám asi -myslím si ja – českí autori v ich knihe nepíšu:
    • Nazývali to “Committee of the Union and Progress Party” (Komitét strany Jednoty a Progresu), ale to bol len ďalší bolševický švindel. Arménci boli Inteligenciou Turecka, boli doktori, právnici, bohatí líderi. Sionisti ich chceli mať odstránených a zároveň ich okradnúť o ich majetky.
    • V takzvanom hnutí “Mladí Turci”, ktoré bolo obvinené za väčšinu proti-arménskych atrocít, dominovali židia. Pokiaľ sa týka toho, že bol nejaký masaker Arméncov, bol to v podstate masaker židov na kresťanoch. Na čele tejto genocídy stál žid Mehmed Talat.
    • Vezmite do úvahy Turecko roku 1912, krajinu s populáciou 9,800,000 s 3,700,000 zabitých (niektoré pramene udávajú 1,5 až 3,7 miliónov obetí).

    Nasledujúcou otázkou je – čo sa stalo s ich zlatom, diamantami, peniazmi, majetkami, atď.?”
    • Talatov minister financií bol ďalší žid, Djavid Bey, ktorý zariadil financovanie revolúcie v Turecku zahraničnými židovskými bankami.
    • Ďalší líder bol Refik Bey, ktorý v roku 1939 bol ministerským predsedom Turecka, pod menom Refik Saydam.
    • 3.7 (?) milliónov Arméncov bolo vyhubených, kdo teda prevzal ich domy, obchody, hospodárstva, vlastníctvo zlata, atď.?\
    • Zakladateľom “Young Turks” (Mladí Turci) bol právnik a talianský žid, predstaviteľ B’nai B’rith, menom Emmanuel Carasso.
    • Žid Jabotinsky prišiel do Turecka krátko na to, ako Young Turks prevzali moc, aby prevzal všetky novinové nakladateľstvá.

    V roku 1905 ruský Cár prichýlil 10 milliónov židov do tzv. ‘Pale of the Settlement’ (Khazaria). Počas Arménskej genocídy sa stali z pocestných kupcov a predávačov starých handier v Rusku, bohatí obchodníci v Turecku.
    Toto nebolo nič iné ako Rusko 1918, alebo Irak 2003, je to všetko o sionistickej kontrole sveta. Oni nie sú elitní revolucionári, oni sú jednoducho
    podvodníci, používajúci ich triky. V Arménii ich kľúčová skupina,
    “Committee of Union and Progress”, zorganizovali revolúciu a zoasadili Sultána. Povraždili nteligenciu a deportovali kresťanov do púštnych táborov smrti, aby tam zahynuli.

    A Likvidace Asyřanů a Řeků v Osmanské říši 1914-1923?
    Moja otázka pre autorov uvedenej knihy: “Čo viete o tomto vyvražďovaní o 1200 rokov skôr?
    “V druhom storočí AD židia priviedli svoj tradičný anti-Helénizmus do bodu genocídy. “V Cyrenajke”, píše Gibbon, “zmasakrovali 220,000 Grékov; v Cypre 240,000; a veľmi veľké mnostvá v Egypte”.

    Alebo o tomto?
    “V Esther 9:16, nájdeme príbeh ako židia, s Mordechajom na čele vyvraždili 75,000 Peržanov a príslušníkov iných národov. Judeáni oslavujú túto genocidu každý rok vo februári a v marci (začína 28 februára), ako oslava Purim”.

    “30-60 miliónov Afričanov zahynulo v trans-Atlantickom trhu s otrokmi, v ktorom dominovali židovskí obchodníci a ‘díleri’ s otrokmi”.

    Stačí sa podívať do diel gréckych historikov Dio Cassius, Eusebius, a mnoho iných….
    Atď., atď.,

    • Opäť ste neostali svojej povesti nič dlžný 🙂

      „Ale beztoho, aby som tú knihu čítal, som presvedčený“ verzus „Autori to nepíšu, lebo“. Ak ste to nečítali, ako viete, že to nepíšu? 🙂

      Nebudem sa vyjadrovať k vašej analýze, len položím otázku: takže podľa vás je nereálne, aby za nejakou genocídou boli čisto len moslimovia, bez vplyvu sionistov?

  3. norman,veď o to ide. bol pavol čarnogurský poľský žid konvertovaný na katolicizmus alebo nie?
    išlo potom skutočne o arizácie, alebo len o to,že židia v strachu pred arizáciami prepisovali svoj majetok na inkognito-člena svojej komunity dobrovoľne s tým,že po skončení represálií a ich návrate im to ich súkmeňovec vráti. ale to sa nestalo,zahynuli v aušvici a majetok ostal rodinke č. a vytiahli si ho v rámci reštitúcii a nebolo treba ísť ani pred rok 1945. kto vlastne robil holokaust? nie často aj židia medzi sebou? čo nedávno hovoril poľský prezident až vznikla roztržka poľsko -izrael?
    robí vaský s daňom pre b ńai brith?
    čarnogurský nemôže priznať, že je husákov syn,lebo by vysvitlo, že na ten obrovský majetok,po nekonvertovaných židoch, by nemal nárok, ani jeho deti. len husákove spojenectvo so zssr navečné časy a nikdy inak ho prezrádza, a preto robí ruského trola.
    vaský tou otázkou otvoril kauzu komu vlastne patrí to židovské zlato.

    • Vasky neotvoril nič a chce to už do boha trocha úrovne, nie toto potkaničenie. Načo sa zaoberáte v mysli odpadom a blbosťami? To naozaj súhlasíte s prasaťom, ktoré verejne uráža už nebohú ženu a vydáva to za „alternatívu“? Ja s Čarnogurským naozaj nič spoločné nemám, ale Vasky by si za toto zaslúžil pár faciek ( zaujímavé, že sa nechal ponížiť od prasaťa Osuského a neurobil nič proti – aj to svedčí o jeho úbohosti).

      A čo sa týka židov, holokaustu a zlata – toto zbytočne konšpiratívne špekulovanie kto je a kto nie je koho príbuzný aký žid vás len brzdí od chápania vcelku jednoduchej pravdy. Skúsim dať jednu dobrú radu – v prípade príležitosti sú mnohí zrazu reálni židia, aj takí, o akých by ste to nepredpokladal. Taká metamorfóza na syntetického žida, Kiska je len jeden z príkladov.

  4. veľmi dobre by o tom vedel porozprávať václav klaus,jeho svokor robil vtedy súpis židovského majetku. (pochádzal z bobrovca)
    málo sa vie aj o tom,že žena šaňa macha a žena laca novomeského, boli sestry. v skutočnosti teda nešlo o snp a boj medzi fašizmom a komunizmom , ale len špekulácie jednej rodiny a dvoch švagrov, ako sa udržať pri moci za každého režimu a neublížiť si navzájom. snp bol podvod.
    nie sú za tým žiadne vyššie ani národné,ani sociálne, ani demokratické ideály, len honba za mocou a majetkom.

    • “Opäť ste neostali svojej povesti nič dlžný”
      …o akej povesti tu píšete? Je to povesť ktorú mi prisudzujete vy?
      Mal by ste pozornejšie čítať, čo napíšem.
      Napísal som jasne že je to môj predpoklad….a ďalej “Ale beztoho, aby som tú knihu čítal, som presvedčený, že autori v tejto knihe nepíšu o tom…”
      Síce sa vám to zrejme nepáči, ale ničím nedokazujete, že moje presvedčenie je mýlne!!!
      Dokážte, že o tom je v knihe písané a uvidíme, kto dostál svojej povesti. Ak to dokážete, uznám že moje presvedčenie je mýlne, beztoho, aby som sa cítil zahanbený, pretože ja som nič netvrdil, ale predokladal.
      Vy málokedy vynecháte príležitosť ma obviniť z nejakého zastávania muslimov i keď dobre viete, že som tvrdý ateista a neuznávam žiadne náboženstvo, teda ani Islam. Napísal som jasne, kdo zabíjal koho. Ale napísal som aj kto a prečo to organizoval a to sa vám už akosi nehodí do kariet. Ale pravda je pravda a vy ju v prípade Islamu nechcete za žiadnu cenu vidieť.
      Ale tomu sa dá ľahko odpomôcť.
      Kliknite si na Googli “The Armenian Holocaust 1915” (The Armenian Genocide and the Bolshevik Revolution), aby ste sa tú pavdu dozvedel.

      • Nebudem rozsiahlejšie reagovať na vaše úvahy, len tak stručne – píšte si čo chcete, moslimovia taktiež majú podiel na tej genocíde a o tej knihe som sa zmienil len okrajovo, v súvislosti s tým, ako sa Kiska postavil za moslimov. Keby som chcel napísať článok čisto o arménskom holokauste, tak by som ho napísal a v takom prípade by váš prvý príspevok bol viacej zmysluplný.

        Vy si vždy nájdete nejakú okrajovú a nepodstatnú tému a rozpisujete sa o nej, čím odpútavate pozornosť od hlavnej témy článku, ktorou v tomto prípade nie je genocída Arménov, ale obsah príručky denníka N. Toto odpútavanie pozornosti vám celkom ide a ja debil sa na tom vždy podieľam – aspoň pokiaľ ide o moje články/preklady 🙂

  5. V prvom rade, Vaše články a preklady sú veľmi dobré, o tom som sa už dávnejšie vyjadril.
    Že v Arménskej genocide muslimovia vraždili kresťanov, som jasne napísal, že je to pravda.
    Aj som napísal že ma zaujala v tom článku poznámka “přináší také srovnání arménské genocidy a židovského holokaustu”, a to už bolo na mňa trochu moc a vedel som s istotou, že nepíšu o tom, čo som napísal ja.

    Ináč v článku ma nič obzvlášť neupútalo, lebo je nepotrebujem žiadneho kráľa ani pápeža či boha, aby som vedel ako mám žiť svoj život (ktorý som už viac-menej prežil) a tobôž nepotrebujem žiaden denník “N”, ani nikoho, aby mi poradil, ako mám “kriticky myslieť”. To sa môže týkať ľudí, akjo je na Slovensku Havran, Benčík, Klus a im podobní diletanti. Napíšem Vám prečo:

    “Kedy si verejnosť uvedomí, že pravda, aby prežila, nepotrebuje uplatňovať drakonické zákroky? Len klamstvá a poprekrúcané fakty musia byť
    vnucované silou, nedovolujúc hlasy druhej strany”.

  6. dobrá seriál článkov, teším sa na pokračovanie.

  7. Gratulujem a takt trochu aj v dobrom závidím každému cloveku, ktorý môže prehlásiť, že prežil život s ktorým je spokojný a prežil ho správne v zhode so svojím vedomím a svedomím. Dokonca nepotreboval k tomu nikoho aby mu poradil. To je vskutku pozoruhodné. Druhá otázka znie, či príručka kritického myslenia je vôbec možná a či akýsi novinár je vôbec schopný ju postaviť. Áno dá sa postaviť príručka kritického umenia ale bežný novinár nie je vstave dať dokopy takyto materiál. Postaviť to na postavičke človeka ako je menovaný je viac ako len smiešne. To je doslova karikatúra. Jediná kvalita je, že nie je chudobný. Otázka znie, je tento jediný fakt dostatocná kvalita či kvalifikacia pre to byť vzorom ? Smutné kritérium. Ešte horšie , ba tragické je keď sa pozrieme ako sa stal, úplný lúzer, ktorý v živote nič nedokázal a vo všetkom čo chytil do rúk prepadol a priviedol k bankrotu. Zrazu sa ako už zrelý muž vynoril s tmy a stal sa úspešný rozumej bohatý. Obdivuhodné. Áno, ale keď sa pozrieme bližšie, zistíme, ze bol iba bielym koňom v úžerníckej schéme. Schéme ktorú ani nezorganizoval, ani nevymyslel a už vôbec pre ňu nedodal to podstatné, teda kapitál. Pretože na to aby ste boli úžerníkom vo veĺkom, potrebujete v prvom rade KAPITÁL . A pre veĺkú schému je to velký kapitál. Obrovský kapitál. Odkiaĺ sa vzal tento obrovský kapitál ?? To je správna otazka. Kto a prečo zveril tento obrovský kapitál do rúk človeka, ktorý umýval okná áut v USA, ktorý bol predsedom SZM v Naftoporojekte, pokúšal sa obchodovať v malom so zlatom ? V čom bol ten zázračný dôvod pre dóveru, zveriť práve jemu, ktorý doslova zhorel a absolútne prepadol dovtedy vo všetkom čo robil? Odkiaĺ vzal ten obrovský kapitál a know-how pre sofistikovanú úžeru ? Bol on autorom ? Celkom isto nie. Riadil to vôbec on ? Pochybujem. Skôr si myslím, že bol len vývesným štítom, alebo presnejsie bielym koňom. Kohosi v pozadí. Lepšie povedané akejsi organizacie. Sú všelijaké dohady. Fakt je ten, že uniklo pár fotiek so scientologickeho prostredia, kde reční pred auditóriom.
    Toto je spravny muster kritického myslenia. A to nás privedie, k poznaniu, že máme pre sebou bieleho koňa v úžerníckej schéme riadenou a financovanou scientológmi. A tento biely kôň nám hovorí ako máme rozmýšlať a žiť. Dakujem pekne.

  8. k arménskemu holokaustu:
    „Jana Vargovičová: Prečo je (pre mňa) lepšie počkať na toho pravého“
    vygúglite si blogy sme a prichystajte sáček na vracanie.

Pridaj komentár