Domov / Hlavná strana / Analýza / Denník N a jeho príručka kritického myslenia – 2. časť

Denník N a jeho príručka kritického myslenia – 2. časť

Slovensko: virtuálny klub bitkárov

Tak znie názov ďalej kapitoly príručky, ktorá sa začína esejou Martina Šimečku o jeho pohľade na zmenu sveta a spoločnosti za posledné desaťročia. Nájdeme v nej tiež článok o konšpiračných teóriách, v ktorom uvádza svoje názory Marek Jurkovič z SAV. Potom nasleduje ďalšia veľká kapitola.

Príručka pre stredné školy: Kritické myslenie

V tejto časti nám autori Ondrej Gažovič a Ján Markoš ponúkajú odpovede na otázky typu, načo je vlastne kritické myslenie dobré, komu máme veriť, ako nás mení mobil a sociálne siete a pár ďalších. V časti zvanej „Komu mám veriť?“ s podtitulom O hodnoverných a nedôveryhodných zdrojoch, je uvedených päť znakov nedôveryhodného textu.

Prvým je amatérizmus, čo znamená, ako sa píše v príručke, že text je nezvládnutý, nesedí gramatika ani štylistika, stránka, na ktorej sa text nachádza, je zle graficky spracovaná a má i funkčné chyby. Ako príklad je uvedená stránka New World Order Opposition. S týmito kritériami súhlasím. Ale problémom je, že kvalitná grafika webstránky či text bez gramatických chýb ešte nemusia znamenať, že daná stránka uvádza pravdu. Načo sú mainstreamovým médiám kvalitné webstránky, keď aj tak často zavádzajú a klamú? Kvalitná grafika im zlú reputáciu nenapraví.

Druhým znakom je brnkanie na city. Ako píšu autori:

„Text útočí na city. Snaží sa vyvolať silnú emocionálnu reakciu: hnev či strach, radosť, súcit či škodoradosť. V texte sa to hemží citovo zafarbenými slovami a výkričníkmi, niekedy i nadávkami. Hlavné je nenechať čitateľovi dostatok priestoru na to, aby s chladnou hlavou a odstupom zhodnotil, čo mu článok vlastne ponúka.“

Ako príklad je uvedený článok z bulvárnej stránky Topky. Ale prejdime si pár nadpisov z mainstreamových plátkov:

-Hrozba z Ruska je reálna, tvrdí bývalý člen maďarských tajných
-Nová hrozba z Ruska. Putin obnovuje program Studenej vojny
-Ruská hrozba: protivzdušná obrana a raketové systémy
-Znepokojujúce slová britského ministra obrany: Reálna hrozba z Ruska?!
-Ruská invázia v Nórsku? Nový seriál valcuje domácnosti, Moskva sa búri
-Zaútočí Rusko na Západ? Odpověď odhalují manévry
-Ako za Hitlera? Ruská armáda zaútočí na nemecký parlament

Na ukážku to stačí. Nie sú snáď toto nadpisy, ktoré vzbudzujú strach? A nie je to teda dôkaz, že mainstreamové médiá nie sú dôveryhodné, keďže brnkajú na city? Som rád, že to priznáva aj táto príručka a autorom som za to vďačný.

Tretím bodom je táranina. V príručke sa píše:

„Text je písaný zložitým vedeckým či úradníckym štýlom a pri prvom pohľade budí dôveru, ba úctu. Nedá sa mu však porozumieť, pretože vlastne žiadny obsah nemá. Je len neštruktúrovaným zhlukom slov bez zmyslu. Príklad: „Vzhľadom na uvedené okolnosti možno každý historický proces vždy presne opísať, lebo národy udržujú svoj rodný jazyk pomocou obsažných pojmov, nie ako médiá, ktoré zasadne používajú tie bezobsažné, teda ak neklamú doslovne v priamom prenose. V tom je výhoda spoločenskej pamäti, ktorá na výklad histórie nepotrebuje rôzne propagandistické a jazykové ústavy.“ vyhlásenie skupiny členov Neformálneho ekonomického fóra o migrácii“

Ak je toto bezobsažný text, čo potom floskule europoslancov i radových štandardných politikov o európskej integrácii, populizme, ekonomike a iných témach? A čo vyjadrenia slniečkarov a presstitútov o imigrácii, xenofóbii alebo extrémizme, ktoré nájdeme na ich stránkach a v ich výzvach či vyhláseniach? To nie sú táraniny? Majú nejaký obsah?

Štvrtý boj – zjednodušovanie. Autori píšu:

„Text ponúka až príliš jednoduché a jasné závery. Neponúka protiargumenty, nedáva priestor na vyjadrenie ľuďom, ktorí majú opačný názor. Nenecháva priestor na pochybnosti. Nezachytáva tak skutočnosti, o ktorých píše, v celej ich zložitosti, skôr maľuje ich karikatúru. Príklad: „Netvrdím, že všetci moslimovia sú teroristi, tvrdím, že všetci teroristi sú moslimovia.“ súčasný český prezident Miloš Zeman v rozhovore pre Reflex v roku 2011“

Až príliš jednoduché a jasné závery, žiadne protiargumenty, žiaden priestor na vyjadrenie ľuďom s opačným názorom, ani priestor na pochybnosti. Prečo mi to len pripomína spôsob, akým presstitúti informujú o dianí vo svete, najmä pokiaľ ide „ruskú hrozbu“? Prečo webstránky mainstreamových médií často zakazujú či mažú diskusie ku svojim článkom? Aj na „alternatívnych“ stránkach je viacej priestoru na diskusiu než na stránkach mainstreamových médií. Považujem to za ďalší dôkaz nedôveryhodnosti mainstreamu.

Piatym bodom (na tento som sa tešil) je skrytá manipulácia. Dočítame sa:

„Text sa navonok tvári ako nestranná správa, nenápadne však podsúva čitateľovi, čo si má myslieť, obvykle pomocou odvolávania sa na nekonkrétnu skupinu ľudí. V takomto texte nájdete slovné spojenia ako „všetci vieme“, „je zrejmé, že“, „je povinnosťou slušného občana“, „je vedecky dokázané“ a podobne. Úlohou týchto vsuviek je vzbudiť v čitateľovi pocit, že ak sa s textom nevie stotožniť, je problém v ňom a nie v texte.“

Je to náhoda, alebo presne toto sedí na niektoré správy z mainstreamových médií? Akurát, že presstitúti používajú aj iné čarovné formulky, ako tie uvedené vyššie. Uvediem pár príkladov.

Článok z Webnovín, „Rusko dodáva povstalcom zbrane a vojakov, tvrdí zdroj NATO“, uvádza, „Rusko stále dodáva povstalcom na východe Ukrajiny zbrane a do oblasti prichádza stále viac ruských vojakov. Pre nedeľňajšie vydanie nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung to povedal nemenovaný zdroj z prostredia NATO.“

Plátok Topky v článku „NATO tvrdí, že Rusko má na Ukrajine ešte stále asi tisíc vojakov“ tvrdí, „Rusko má na východe Ukrajiny ešte stále asi 1000 svojich vojakov, uviedol dnes v Bruseli nemenovaný dôstojník NATO…“

Na Infosprávach nájdeme článok, „USA tvrdia, že Rusko napriek dohode rozmiestnilo nový raketový systém“ s vetou, „Rusko tajne rozmiestnilo na svojom území nové strely… Podľa agentúry Reuters to v utorok vyhlásil nemenovaný vysokopostavený predstaviteľ administratívy prezidenta USA Donalda Trumpa…“.

Za pozornosť stoja aj články typu, „Znepokojujúce slová britského ministra obrany: Reálna hrozba z Ruska?!“, zo stránky bulvárneho plátku Čas, v ktorom sa píše, „Podľa Williamsona by Rusko mohlo na Britániu zaútočiť…“ O pár viet ďalej sa píše, „Po tom, čo Rusko spôsobí „takýto chaos“, stiahne sa, povedal britský minister obrany a dodal, že túto hrozbu pokladá za „reálnu“.“ Takéto formulácie nájdeme niekedy i v nadpise, ako je tomu v prípade článku, „Z Madridu hlásia falošné správy, za ktorými by mohlo stáť Rusko“ zo stránky ETREND.

Ďalej tu máme článok zo stránky denníka Pravda, „Rusko by mohlo zvýšiť počet svojich rakiet na Pobaltí“.

Čarovná formulka, či skôr zaklínadlo, „Rusko by mohlo“, je zjavne veľmi populárne. Toľko ku skrytej manipulácii. Príručka pokračuje bodom „Kto je v pozadí textu?“.

Píše sa tam:

„Podobne niekedy samotná podoba internetovej správy nenapovie, že sa v nej skrýva nekvalitný či lživý obsah. Všetko je naoko v poriadku: gramatika, štylistika i grafika. Vtedy je potrebné pozrieť sa podrobnejšie na pozadie danej správy: jej autora a médium, v ktorom bola uverejnená. Je článok podpísaný? Ak nie je, nemusíme ho ani čítať; tvorba anonymov nemá dobrú povesť. Ak podpísaný je, je dobré si meno autora vygoogliť. Dá sa k menu nájsť fotka a životný príbeh? Ak nie, zrejme pôjde len o pseudonym. Povedzme však, že sme našli reálneho autora článku. Pátrajme ďalej: pôsobil v minulosti v politike alebo biznise? Sú s jeho menom spojené kauzy či škandály? Môže mať osobný záujem na téme, o ktorej píše? Ak áno, mali by sme tento fakt vziať pri zvažovaní hodnovernosti článku do úvahy.“

K anonymite či neanonymite by sa dalo uviesť pár pripomienok. V prvom rade a predovšetkým, podpis či jeho absencia pod článkom nemajú na charakter, kvalitu či konzistenciu tvrdení uvedených v článku nijaký vplyv. Pokiaľ sa v nejakom článku píšu očividné klamstvá – a v mainstreame takých nie je málo – tak podpis autora nezvýši jeho dôveryhodnosť. Navyše, anonymné články sa objavujú aj v mainstreame. Osobne je mi to jedno. Záleží snáď na tom, či nás klame Juraj Smatana alebo Jožko Mrkvička? Klamstvo je stále klamstvo, aj keď sa pod ním niekto podpíše.

Na alternatívnych stránkach je ľudí vystupujúcich pod pseudonymom alebo v anonymite viac, pretože musia rátať s rizikom, že po nich niekto bude sliediť a udá ich, napríklad ich zamestnávateľovi, čo by u nich mohlo viesť až k existenčným problémom. (Viď aktivistických donášačov typu Ján Benčík – pozn. red.) Jedným z paradoxov dnešnej doby je, že ľudia, ktorí majú plnú hubu slobody slova, neváhajú proti tejto slobode bojovať čisto totalitnými metódami, vrátane udavačstva a ohovárania. Títo ľudia by svojich názorových oponentov neváhali aj fyzicky likvidovať, keby na to mali možnosť. A najsmutnejšie je, že niektorí z nich sú za to oceňovaní, doma i v zahraničí.

Pokiaľ ide o podpísané články, môže sa stať, že ani na internete k dotyčnému autorovi nenájdeme relevantné informácie, vrátane životného príbehu a fotky. A nemusí sa nevyhnutne jednať o pseudonym.

Čo sa týka podpísaných a známych autorov ako Štefan Hríb, Juraj Smatana, Lukáš Krivošík a im podobné „esá“, ich články by som bral s veľkou rezervou, keďže títo páni sú svojou „objektívnosťou“ a „nestrannosťou“ vychýrení. Majú títo ľudia osobný záujem na téme, o ktorej píšu? Dá sa povedať že áno, lebo od toho, čo napíšu, závisí možno aj ich kariérny postup. Ak by niekto z vyššie uvedených pánov napísal niečo proruské, alebo aspoň niečo neutrálne o Rusku, asi by si tým u svojho zamestnávateľa, resp. majiteľa média, pre ktoré píšu, nešplhol. Ale presstitúti sú často oceňovaní napriek tomu, či skôr práve pre to, že píšu drísty. Nemali by sme tento fakt vziať pri zvažovaní hodnovernosti ich článkov do úvahy?

Príručka pokračuje:

„Obráťme teraz pozornosť na médium, ktoré správu vydalo. Ako dlho funguje? Čím je médium staršie, tým skôr sa mu dá dôverovať.“

Nie je pravda, že čím je médium staršie, tým skôr sa mu dá dôverovať. Reuters, CNN či BBC sú staré niekoľko desaťročí, no nedá sa povedať, že by boli dôveryhodné, keďže najmä v čase konfliktov, v ktorých sa angažujú USA, píšu zaujato, či už to bola vojna v Juhoslávii, v Iraku, v Afganistane, tzv. Arabská jar alebo vojna na Ukrajine. Platí to samozrejme aj o slovenských médiách. Na druhej strane, keby sme pristúpili na túto logiku, tak by sme nemali dôverovať ani Denníku N, ktorý vznikol len v roku 2014. Vek média jednoducho nie je ukazovateľom jeho dôveryhodnosti. Novšie médium môže svojou objektívnosťou pokojne prevalcovať aj staršie. Na rad prichádza zábavnejšia časť textu.

„Na to, aby ste sa pri surfovaní slovenským internetom vyhli najväčším omylom, nepotrebujete byť znalcami podozrivých a pochybných webov. Stačí, ak si pomôžete zoznamom na stránke https://www.konspiratori.sk, ktorá sleduje najnedôveryhodnejšie weby za vás.“ (web konspiratori.sk má jediný cieľ – znížiť únik príjmov z reklamy, na ktorý si v N-ku a SME zvykli, a ktorý im pravdepodobne vďaka alternatívnym médiám značne poklesol. Na túto tému som sa oficiálne vyjadril v HNonline, a svoj postoj som nezmenil. Preto, ak chcete „mienkotvorné denníky“ zasiahnuť tam, kde ich to bolí, klikajte na reklamy na našom, alebo inom alternatívnom webe. Každý klik zníži ich príjem a zvýši náš. 🙂 – pozn. red.)

Máme šťastie. Presstitúti urobili tú nevďačnú a náročnú prácu zisťovania spoľahlivosti médií za nás, takže ju už nemusíme zisťovať a posudzovať sami. Preto si kladiem otázku, prečo im tak veľmi záleží na tom, aby sme sa nebáli myslieť samostatne a kriticky, keď túto prácu urobia napokon za nás a podsúvajú nám, čo by sme nemali čítať? Prečo považujú za „najväčší omyl“, keď niekto číta „podozrivé a pochybné weby“? Nemali by nás skôr vyzývať, aby sme tieto stránky čítali a porovnali si tak ich obsah s obsahom „dôveryhodných“ médií? Nemali by nás vyzývať, aby sme sami posudzovali dôveryhodnosť jednotlivých správ? Kto sú vlastne oní znalci pochybných webov? Čo ich kvalifikuje na túto „prácu“? A čo medzi nimi robia presstitúti, ktorí sú schopní presviedčať nás o očividných bludoch?

Ďalej sa píše:

„A napokon je dôležité venovať veľkú pozornosť vlastníkovi či sponzorovi v pozadí daného média. Práve on totiž môže rozhodujúcou mierou ovplyvňovať, aké správy médium prináša. Je možné na stránke média zistiť, kto ho vlastní? Má zverejnenú výročnú správu či výsledok hospodárenia za minulý rok? Ak ste na tieto otázky dvakrát odpovedali nie, nemá zmysel sa správami z daného média ďalej zaoberať. Ak majiteľa či sponzora objavíte, môžete sa opäť cez vyhľadávač pokúsiť zistiť, aké je jeho pozadie, a zvážiť, prečo asi dané médium podporuje či vlastní.“

Fajn, tak si položme otázku, komu patria mainstreamové médiá a či ich vlastník náhodou nemá záujem na tom, aby šírili či nešírili určité informácie. Je snáď náhoda, že všetky mainstreamové médiá ponúkajú ten istý pohľad na svet? Je náhoda, že sa mainstream „zhoduje“ na tom, že Rusko je hrozba, ale EÚ a USA sú dobré, že Fico je netvor ale Kiska je náš najlepší prezident, alebo že liberálna demokracia je najlepší systém, kým na socializme nebolo nič dobré? Akoby ich jedna mater (alebo finančná skupina) mala.

Čítajme ďalej:

„Vznik Denníka N podporili sumou 1,2 milióna eur šiesti spolumajitelia spoločnosti ESET. Denník štvrťročne zverejňuje na svojom webe výsledky hospodárenia; v prvom štvrťroku roku 2017 mal 23-tisíc predplatiteľov.“ (Mesačné predplatné je 4,99 Eur, jednoduchá matematika hovorí, že mesačný príjem z predplatného je cca 115 tisíc Eur. V roku 2015 priznal Denník N ročné výdavky vo výške 1,7 milióna Eur. V tom istom roku bol priemerný predaj tlačeného vydania menej ako 5 tisíc ks, v ďalšom ešte predaj klesal. Na porovnanie, Nový Čas mal v roku 2016 predaj okolo 90 tisíc kusov. Zdroj: omediach.com – pozn. red.)

Ak dostal Denník N 1,2 milióna eur, dá sa povedať, že je nezávislý? Písmeno N v jeho názve totiž odkazuje práve na jeho údajnú nezávislosť, ak sa nemýlim. Ktovie, ako by sa osud tohto denníka vyvíjal, keby uvedenú sumu peňazí nedostal. Vyžil by len z predplatného? A čo o človeku vypovedá, keď si takýto pochybný denník predplatí? Môžeme očakávať, že údajných 23 tisíc predplatiteľov údajne nezávislého denníka bude vďaka jeho čítaniu vynikať v kritickom myslení a bude mať vyvážený pohľad na svet? Ďalej nás príručka inštruuje, aby sme si vybudovali zdravé návyky, ktoré nám pomôžu prijímať kvalitné informácie, pričom uvádza tieto rady:

VYBERTE SI DÔVERYHODNÉ MÉDIÁ, S KTORÝCH SVETONÁZOROM SÚHLASÍTE

„Vyberte si niekoľko kvalitných médií, ktoré sú dôveryhodné a vám názorovo blízke.“

Nie je to navádzanie, aby sme si vybrali také médiá, ktoré nás budú utvrdzovať v presvedčení? Tomu sa hovorí konfirmačné skreslenie (confirmation bias) a je jedným z kognitívnych skreslení. Paradoxne, o konfirmačnom skreslení sa v tejto príručke aj píše, ale na inom mieste. Ďalšou radou je

SLEDUJTE AJ PROTISTRANU, AK JE NA ÚROVNI

„…je dobré sledovať aj tie kvalitné médiá, ktoré nepíšu pre vás a s ktorými nesúhlasíte. Prostredníctvom nich totiž získate komplexnejší pohľad na to, čo sa na Slovensku deje.“

Na tejto rade ma zaujal výraz „na úrovni“. Na akej úrovni? Kto ju určuje? Presstitúti? Samotní čitatelia? Niekto iný? Tipnem si, že stránky uvedené na konspiratori.sk nie sú pre našich presstitútov protistranou na úrovni. Ak si „lovci konšpirátorov“ dali tú námahu, aby vytvorili zoznam, podľa nich, nedôveryhodných webov, mohli by tiež vytvoriť zoznam webov predstavujúcich „protistranu na úrovni“, keďže kriticky mysliaci ľudia zrejme nie sú schopní myslieť vlastnou hlavou a zhodnotiť, či im protistrana stojí za to, aby ju sledovali. Ďalšia rada znie

ČÍTAJTE SPRÁVY VO SVETOVOM JAZYKU

„Médiá, ktoré publikujú v niektorom zo svetových jazykov, sú na tom zvyčajne lepšie. Môžu si preto dovoliť venovať sa väčšiemu množstvu tém viac do hĺbky. Ak vás zaujíma svetová politika, veda, umenie, technologické novinky či iné témy nezávislé od slovenských reálií, je dobré čítať správy v angličtine či inom svetovom jazyku.“

Skvelá rada a súhlasím s ňou. Len dodám, že i veľké zahraničné médiá niekedy zverejnia niečo, čo naše mainstreamové médiá nepreberú, lebo sa im to nehodí do propagandy. A práve takým správam bola venovaná relácia Audi Alteram Partem na Slobodnom vysielači, s pravidelným hosťom Ľubomírom Huďom. Archív relácie je dostupný tu. Odporúčam vypočuť si aspoň jednu reláciu. Ďalej nám príručka radí

SLEDUJTE VLASTNÉ EMÓCIE

„Čo pri čítaní správy cítite? Cítite silnú emóciu? Máte tendenciu jej hneď prikývnuť? Máte nutkanie prečítať si ďalší a ďalší článok? Veľká časť správ na internete sa podobá sladkostiam. Sú pripravené tak, aby „chutili“, aby v čitateľoch vyvolali závislosť a dohnali ich k nejakej vopred vykalkulovanej reakcii, napríklad k zdieľaniu na sociálnej sieti. Podobne ako sladkosti sú i takéto správy v konečnom dôsledku dosť škodlivé.“

Takže všetky tie hysterické protiruské/protitrumpovské/protikotlebovské/proti(doplňte si, čo chcete) články sú v konečnom dôsledku dosť škodlivé? Aj som si myslel. Preto ich už dávno nečítam. Okrem negatívnych emócií vo mne niekedy vyvolávali aj nadúvanie a bolesti hlavy.

AK CHCETE NIEČOMU NAOZAJ POROZUMIEŤ, SIAHNITE PO KNIHE

„Novinári sú vo svojej práci obmedzení časom i priestorom v novinách, ktoré majú k dispozícii. Novinové články tak často sú len ochutnávkou témy, úvodom do nej. Ak teda zistíte, že vás niektorá z tém, ktoré dnes hýbu svetom, naozaj zaujíma, nečerpajte informácie len z článkov v novinách či na internete. Siahnite po knihách. Napokon, aj samotní novinári často píšu knihy, aby mohli svoj vhľad do danej problematiky vyjadriť čo najvyváženejšie.“

Čo najvyváženejšie? Tak nech mi niekto ukáže argumentačne vyváženú knihu niektorého zo slovenských (alebo zahraničných) presstitútov, napríklad o vojne na Ukrajine alebo o EÚ. Táto časť príručky sa tu končí a nasleduje ďalšia, o niečo serióznejšia časť.

Prečo mám občas odložiť svoj mobil? O potrebe vnútorného stíšenia a sústredenia

Nebudem sa o nej podrobnejšie rozpisovať, lebo obsahuje cenné informácie, ktorým nemám čo vytknúť. Je to jedna z mála hodnotných častí príručky, rovnako ako nasledujúca, o ktorej bude reč v ďalšom článku.

Pokračovanie nabudúce.

Autor: zet, www.protiprudu.org

Denník N a jeho príručka kritického myslenia – 1. časť

O ::prop

4 komentáre

  1. nad týmto sa musím vždy smiať. židovskí vlastníci majstrímových médií,si mysleli akí sú chytrí a dali si vlastný gól. možno je to preto,že slovo žid je v ľudovej slovesnosti synonymom slova lakomec a tu sa to jasne potvrdilo. to nie je o rusku vs usa, ale o nenažranosti. mysleli si ako budú zarábať na informáciách a nasadili „PIANO“. rozpíšu tak štvrtinu článku a -PIANO.
    samozrejme dieru na trhu vyplnili alternatívne médiá, a zrazu sa židom nepáči,že neovplyvňujú verejnú mienku a zároveň im to nesype. všimnite si, že túto príčinu nikdy nespomenú!
    v podstate všetky tieto médiá PIANO používajú.videli ste niektoré alternatívne médium,aby používalo PIANO?
    a čo s rozčítaným článkom do štvrtiny? nuž koniec si domyslite…….

  2. Štefan Hríb, Juraj Smatana, Lukáš Krivošík … sú len počiatočnom štádiu, ktoré dosiahol Ivan Leško. Leško pre mňa nie je zaujímavý interpretáciou diania, ale predovšetkým svojou neverbálnou kominikáciou, ktorá ho identifikuje ako pokusného človeka/zviera v experimente, ktorý spočíva v nekritickom stotožnení človeka – muža nielen s režimami rôznych verchušiek ale hlavne ich ideológiami. Odmenou pre týchto ľudí je takzvaná neuveriteľná ľahkosť bytia, ktorá je preukázatelne dosahovaná aj v súčastnej liberálnej totalite. Avšak ako každá totalita aj liberálna zbavuje človeka vlastnej dôstojnosti na svoj spôsob. https://strategie.hnonline.sk/marketing/1689964-kontroverzna-absolut-zamestnanci-sa-vyzliekli-v-reklame-donaha-a-hlasia-ze-nic-neskryvaju
    https://strategie.hnonline.sk/marketing/1689826-slovensky-pivovar-beerporn-ponuka-pivo-s-nazvom-vagina-a-penis
    https://www.postoj.sk/30420/kanadsky-sud-nariadil-lekarom-davat-odporucanie-na-eutanaziu

  3. „Text je písaný zložitým vedeckým či úradníckym štýlom a pri prvom pohľade budí dôveru, ba úctu. Nedá sa mu však porozumieť, pretože vlastne žiadny obsah nemá. Je len neštruktúrovaným zhlukom slov bez zmyslu.“

    Haha, celý Havran v Sme.

Pridaj komentár