Demokracia

demokraciaNasledujúci text je z knihy „Prečo bojujeme“

Politický systém, v ktorom má národ moc a vládne prostredníctvom zvolených zástupcov.

Demokracia (zrodená v Aténách) znamená v gréčtine etymologicky „vládu ľudu (démos)“. Démos je správna jednotka, do ktorej mohli byť volení a vyberaní iba príslušníci „dému“, zboru slobodných občanov, s výnimkou „metokoiov“ (metokoi=cudzinci). Demokracia sa stavia proti všetkým rôznym formám tyranie alebo oligarchie (doslova: „vláda menšiny“). Demokracia je pôvodnou zložkou európskych tradícií, či už gréckej, germánskej, škandinávskej alebo keltskej i slovanskej. Orientálne politické systémy sa naproti tomu vyznačujú despotickými rysmi.

Demokracia opäť prišla na scénu s osvietenstvom 18.storočia, bola však ďalekosiahle zneužitá, nielen v tzv. komunistických „ľudových demokraciách“ (kde bola len pláštikom tyranie), ale tiež v dnešných západných demokraciách, ktoré zase predstavujú celé univerzum medzinárodného práva. Demokratizmus sa totiž stal globálnou dogmou. Fakticky je ale iba zásterkou pseudodemokracie, v ktorej sa na záujem národa neberie ohľad. Západné demokracie sú v skutočnosti oligarchie.

Dnes obvyklé tlachy o demokracii, ktoré sa všade omieľajú až do omrzenia, zakrývajú radikálny odklon od grécko-germánskej tradície.

Takže, akej zásadnej kritike by mal človek západnú, a predovšetkým francúzsku a nemeckú demokraciu podrobiť?

Za prvé sa tieto demokracie kedysi stali plutokraciami (doslova: „vláda bohatých“), kde je prístup k moci a k jej výkonu podmienený peniazmi. Za druhé ju ovláda politická trieda, ktorá sa ustálila ako karieristická, ďalekosiahle skorumpovaná kasta. Za tretie, reálna moc už vôbec nepatrí tzv. ľudovým zástupcom, ale technokraciám, ktoré sa dostali mimo kontrolu (a to na nacionálnej i európskej úrovni), finančným a ekonomickým nositeľom rozhodnutí, lobistom alebo kastovníctvom formovaným odborom, ktoré beztak často „zastupujú“ len menšinu. Národ takto už nie je pánom svojho osudu. Zakuklený totalitarizmus sa rozšíril: pod zámienkou pluralizmu tvorí pravica a ľavica po pravde jednotnú stranu, oficiálny ústavnoprávny blok, v ktorom sú prípustné len politicky korektné platformy, tzn. programy, ktoré vyhovujú dominujúcej oligarchii a ideológii.

Demokratizmus je pritom o to perverznejší a totalitárnejší, keďže systém skutočnú demokraciu vylučuje. Najneskôr od okamihu, v ktorom národ vyjadruje – alebo by mohol vyjadriť – údajne nebezpečné alebo „morálne opovrhnutiahodné“ myšlienky či názory systém skutočnej demokracii bráni. Demokratizmus sa teda úplne zjavne previňuje proti demokratickým princípom a opovažuje sa skutočnú demokraciu viniť z „populizmu“, slova, ktoré má byť pohŕdavé, a predsa vyjadruje blízkosť národu (čím je zároveň zrejmé, čo si politika a média o „národe“, „o voľbách“ atď. myslí).

Odmietanie referenda o treste smrti alebo o prisťahovalectve, neustále útoky proti priamej demokracii vo švajčiarskych kantónoch (naturalizácie cudzincov sú tam predkladané národu), démonizovanie a pred rokmi uskutočnené úplne protiprávne vylúčenie Rakúska z EÚ (Došlo „iba“ na diplomatické sankcie zo strany krajín EÚ: Rakúsko bolo vyradené z krajín, kde sa môžu konať konferencie únie (2001), pozn.preklad.) po účasti FPÖ Jörga Haidera (ktorý bol národom demokraticky zvolený, na ktorom však zostal menetekel „pravicového extrémistu“) vo vláde, kriminalizujúce podozrenie z nelegálnosti ležiace na všetkých „nacionalistických“ stranách v celej Európe, ktoré však majú legálne a demokratické oprávnenie, ľahostajnosť vládnucich voči imigračným prúdom, ktoré domáce obyvateľstvo neschvaľuje, otvorene prejavované pohŕdanie volaniam po istote, ktoré vychádza od strednej vrstvy – tento sled príkladov, v ktorom by sa zaiste dalo ešte dlho pokračovať, celkom jasne ukazuje, že dominujúca ideológia nie je demokratická, ale demokratistická. Demokracia sa podporuje slovami, ale nie činmi. V mŕtvom komunizme i v západnom demokratizme je demokracia akceptovaná, len keď zostáva hrou tieňov.

V západnej Európe fakticky žiadna demokracia neexistuje, o čom svedčí už samotná skutočnosť, že vládnuci očividne napomáhajú kolonizácii nášho kontinentu masami národov tretieho sveta a islamom, zatiaľ čo domáce národy takúto kolonizáciu väčšinou odmietajú, tak či tak sa na ich názor nikdy nepýtali. Devastácia národa, jeho „etnocída“, je teda súčasnou pseudodemokraciou naprogramovaná. Prejavuje sa dokonca ako rýdza antidemokracia, pretože ničí to, čo by vlastne mala chrániť. Národ alebo jeho zástupci sú vždy spytovaní len v podružných, nedôležitých otázkach: teda ohľadne legalizácie homosexuálnych partnerstiev, podielu žien v politických stranách, ohľadne 35 hodinového pracovného týždňa a podobne. Dôležité rozhodnutia padajú inde. Pritom je napr. ústavná rada vo Francúzsku symbolom antidemokratickej inštitúcie: „aeropág“ menovaných (nevolených!) „osobností“ tam cenzúruje zákony, ktoré boli vydané ľudovými zástupcami a to nie na základe ústavnoprávnych princípov, ale jedine z ideologických úvah.

Má teda byť človek proti demokracii?

V žiadnom prípade: skôr je treba si spomenúť na európske zdroje organickej demokracie. A táto organická demokracia, ktorá má pôvod v politickej filozofii gréckej antiky, je dosiahnuteľná jedine v homogénnom národe.

Koncept „volebného práva cudzincov“ odporuje pojmom národa a demokracie. Účasť všetkých na moci, a teda na verejnom rozhodovaní, ktoré sa (do)týka každého, je možná len v rámci skupiny ľudí, ktorých príslušníci zdieľajú rovnaké hodnoty, rovnakú pamäť a rovnakú kultúru. Multirasová, multikonfesijná spoločnosť absolútne nemôže byť demokratická, pretože v nej neexistuje, a existovať nemôže, spoločný referenčný bod. Takáto spoločnosť vedie nutne k represii a kastovnému systému. Organická demokracia musí vedľa homogenity zahrňovať aristokratický princíp, inými slovami: elitu najlepších ako vodcov.

Organická demokracia teda predpokladá meritokraciu, tzn. výber na základe prínosu, nie plutokraciu, ako je tomu dnes. Je tiež potrebné si uvedomiť, že forma režimu nie je tak dôležitá, veď napr. protiklad medzi dedičnou monarchiou a republikou je skôr sporom o slovo. Existencia dedičného kráľa, kráľovskej rodiny, síce vôli národa istú kontinuitu, ochrannú moc, historicko-duchovnú perspektívu zaručuje, mimo toho však rozhoduje sama história a „panovnícka rodina“ nie je bezpodmienečne premisou duchovnej a historickej kontinuity národa.

Organická demokracia nie je v žiadnom prípade rovnostárska. Potrebuje vodcovské osobnosti. Tie ale musia slúžiť národu, nie sebe samým. V orientálnych tradíciách, ktoré dnes zamorujú naše myslenie, slúžia vládnuce elity sebe, svojej pýche, svojim prebendám. V autentickej európskej tradícii sú naproti tomu vodcovia, králi, cisári, elity nezištné, tzn., že slúžia svojmu národu, ktorého sú len jedným orgánom, presne ako je mozog časťou tela – preto pojem „organický“.

Organická demokracia neháji len bezprostredné záujmy „obyvateľstva“, ale musí mať na zreteli dejinný osud národa a dbať preto o jeho pamäť i vývoj budúcich generácii, vrátane imperatívu suverenity a nezávislosti a tiež zvečnenia kolektívnej, biologicko – kultúrnej identity.

Súhrnne možno povedať, že organická demokracia je založená na nasledujúcich pojmoch, ktoré sú zdanlivo protikladné, v skutočnosti sa však vzájomne dopĺňajú: princíp etnickej homogenity, princíp priority vôle národa, princíp aristokratického výberu (meritokracie), princíp dejinného osudu.

Autor: Guillaume Faye
Preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Aman

3 komentáre

  1. Podle jednoho nejmenovaného (abych zde nebudil vášně) autora, pochází slovo demokracie nikoli z řečtiny, ale z prapůvodního indoevropského jazyka, který tu byl ještě před řečtinou a znamená doslova „domácí násilí“ („dámo“=dům, doma, domácí a „karáčíja“=násilí). A´t už to slovo pochází odkudkoliv, tento výraz mnohem lépe odpovídá skutečnosti 🙂

    • Choď dakde pekne hlboko aj s takými ruskými srákotami. Čím blbší ste, o to väčšiu kravinu sem pritiahnete. Nie dosť ich vidím po ruských médiách, furt sa nájde debil, čo to šíri ešte aj tu, kurňa.

Pridaj komentár