Domov / Hlavná strana / Analýza / Demokracia ako rakovina

Demokracia ako rakovina

bank_crisis_democracyVidíme, že celkové množstvo peňazí v ktorejkoľvek sfére kreditu (pôžičky) sa mení len zásahmi ‘centrálnej banky’ a je limitovaný príkazmi medzinárodného finančného systému.

Tento neodškriepitelný efekt spočíva v tom, že celkové množstvo vyrobených tovarov, alebo, čo v komečnej fáze je to isté, celkové množstvo, ktoré je spotrebiteľovi k dispozícii, je limitované celkovým množstvom poskytnutých peňazí a podľa tejto skutočnosti môžeme vysvetliť mnoho absurdností, ktoré sa prejavujú v ekonomickom odvetví.

Priemysel

Priemyselný kapitál je doslovne ‘prameň života’ a preto podmienky za ktorých je tento kapitál vytvorený a použitý, sú životne dôležité.

Často počujeme o ľuďoch, že “robia peniaze”, avšak toto vlastne len znamená, že získavajú peniaze už ‘urobené’, teda v existencii. Len Centrálne banky môžu ‘robiť peniaze’ a tak priemyslový kapitál má svoj skutočný pôvod v týchto inštitúciách. Z týchto peňazí takto vytvorených, tá čiastka ktorá je k dispozícii priemyslu, môže byť označená ako “Primárny Kapitál”.

Tieto peniaze sú potom ‘injektované’ do ekonomického systému prostredníctvom privátnych osôb, alebo korporatívnych organizácií, pre použitie priemyslom a stávajú sa teda Sekundárnym, alebo Priemyselným Kapitálom. Samozrejme, množstvo tohoto závisí na Primárnom Kapitále, poskytnutom Centrálnou bankou a je k dispozícii vo forme bankových vkladov.

Ale bankové vklady sú odzrkadlením ekvivalentného množstva dlžoby a s konečnou platnosťou vzniká legálny rozdiel medzi kreditorom a dlžobníkom, teda medzi bankovým systémom a priemyslom ako takým v celom rozsahu; čiže akokoľvek evidentný je pôvod Sekundárneho Kapitálu, jeho tvorca a výhradný vlastník je bankový systém.

Viac priemysleného kapitálu, ktorý je priemyslu poskytnutý, stáva sa v každom prípade dlžobou priemyslu tomu, kto ten kapitál poskytne; ale vôbec nezáleží na tom, ako prosperujúci je ten-ktorý priemyselný úsek, obyčajne už v prvom rade je dlžný svojim akcionárom a v poslednom – posudzujúc priemysel ako celok – bankárom.

Dlžník má dlhy za podmienok, stanovených jeho kreditorom, ktorý je tým skutočným a efektívnym majiteľom, a prvou potrebou kreditorov (potreba im vnútená samotnou povahou systému), je zistiť, či dlžníci sú spoľahliví ‘platiči’, aby risk že by neplatili bol čo najmenší. Pokiaľ sa jedná o priemysel a biznis, bankári teda samozrejme upredňostňujú tie najväčšie koncerny, čoho následky vidíme v nevyhnutnom raste kombinátov, monopolov alebo trustov a v procese rafinovane nazvanom „racionalizácia priemyslu“.

Bezprostredná budúcnosť sa dá jasne predpovedať. V ich priemyselných podujatiach bankári sú odkázaní hľadať najistejších dlžníkov. Až donedávna, veľké priemyselné kombináty boli primerane bezpečné, ale výška celkovej dlžoby a následná oscilácia cenovej úrovne zpríčinili neistotu dokonca aj tým najväčším podnikom a tieto nemôžu ďalej uspokojiť požiadavky „vysokých financií“.

Je tu však ešte iný dlžník, ktorého bezpečnosť a stabilita presahuje aj tie najdivokejšie nádeje “požičiavateľa”, je to samotný národ v jeho terajšej forme ‘bankárovho Štátu’. Keď si centrálne banky plne zaistia bezpečnosť Štátu (jedná sa samozrejme o bezpečnosť zaistenia splácania dlhov), nastane situácia, známa v dnešnom abstraktnom žargóne ako Štátny Kapitalizmus. Bankový systém v tomto prípade vytvorí a dodáva Primárny Kapitál do priemyslu alebo priamo, alebo prostredníctvom priemyselných organizácií a tak privátni poskytovatelia Sekundárneho Kapitálu sú vylúčení. Priemyselný mechanizmus je potom prevádzaný zamestnacami a “štát” je jediným vlastníkom, ale v úplnej poddanosti bankovému systému. Toto bola v skutočnosti situácia v Sovietskom Zväze a iných ‘socialistických’ štátoch.

V Amerike a Anglicku, v týchto tzv. demokraciách, predvojnová amalgamácia priemyslu postupovala v takom tempe, že dokonca aj keby vojna nebola prišla, tieto podmienky v najbližších dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch by sa boli z nevyhnutnosti vyvinuli do “štátnych kapitalistických” organizácií, ako to bolo v Sovietskom Sväze.

[quote align=“center“]Toto konečné a absolútne “vlastníctvo Štátom”, ako je to zdvorilo nazývané, je nevyhnutný výsledok dlhového systému, v ktorom centralizovanie moci a nie plánovanie alebo politické teórie, vyprodukujú socializáciu alebo znárodnenie priemyslu.[/quote]

Mechanizmus Priemyslu môže prežiť len potiaľ, pokiaľ platí úroky na Sekundárny Kapitál, ale toto je len časť, a to ešte k tomu iluzórna časť celkového obrazu. V pozadí priemyslu stojí Centrálna banka s jej Primárnym Kapitálom a aj keby priemyselné zisky boli vylúčené, priemysel by bol stale zaviazaný platiť úroky na tieto peniaze. Sú to tieto a iné úžernícke splátky a nie zisky, ktoré v konečnej fáze formujú reťaz zla a nikam smerujúce snahy.

Socialistický pohľad kapitalizmu je teda karikatúra pravdy a krivdy majiteľov (vraj páchané) na zamestnancoch nie sú ich individuálnym jednaním, ale krutým výsledkom finančného tlaku, pretože každý majiteľ, bez výnimky, je priamo alebo nepriamo dlžníkom bankovému systému a musí uznávať silu nad ním prevládajúcu. Ďalej, operácie mechanizmu “Negatívnych peňazí” sú také, že celková prosperita je nemožnosťou, pretože prosperita jednej časti systému, znamená depresiu nejakej inej časti.

Pretože priemysel ako celok môže prosperovať len vtedy, keď upadá hlbšie a hlbšie do dlhov, konečný výsledok je zmena smeru kreditov od jeho pôvodého účelu, pokiaľ celá procedúra výroby a predaja tovarov je vo zvýšenej miere nezmyselná a zle riadená.

Ďalšia fáza priemyslu, ktorá cíti váhu kreditora, je manufaktúra. Táto je prevádzaná ľuďmi, ktorí sú vynikajúcimi produktami našej materiálnej civilizácie a ktorí by boli v dobrých časoch našimi záchrancami od chudoby a tyranie. V spoločnosti, ktorá nie je v prevrátenom stave, takíto technickí experti by mali úplnú kontrolu všetkých manufaktúrnych procesov v priemysle a ich štatút by bol zvrchovaný. Ale v terajšom stave dlžoby sú škrtení a obmedzovaní v každom bode a často zredukovaní do nemožnosti. Tlak na všetky procesy je cena. Potreba kvality, pre uspokojenie v odbornosti, pre perfektnosť, pre to najlepšie a schopnosť vytvoriť a využiť technické vynálezy a metódy a ešte ďalej, oslobodiť človeka od podriadenosti silám prírody, sa rátajú za veľmi málo, alebo za nič.

Ale aj keď niektorý priemysel je upredňostňovaný na úkor iných, technický výrobný personál je všade tiesnený a obmedzovaný podmienkami dlžoby. Každý inžinier sa v skutočnosti musí skloniť pred účtovníkom. Musí utajovať svoje metódy, schopnosti a objavy a tak spomaľovať efektívnosť. Musí strpieť svojich nadriadených, vlastníkov podniku a nimi menovaných ‘šéfov’. Toto sú obyčajne ľudia, ktorí nevedia skoro nič o priemyselnej produkcii, ale ktorí dostanú zaplatené omnoho viac ako najlepší technici jednoducho preto, lebo sú najitelia kapitálu, alebo sú schopní zaistiť objednávky ich produktov spôsobom, ktorý nie je ničím iným než korupciou, alebo sú (čo je ešte horšie) synovia kadejakých podivných príbuzenstiev takýchto ľudí. Tu teda, v tejto čiste technickej stránke priemyslu, nájdeme centralizáciu moci spočívajúcu v peňažnom systéme ‘via’ vlastníctvo kapitálu a výrobných závodov.

Zamestnanci

Ako ďalší v poradí prichádzajú zamestnanci – pracujúci. To dnes jednoducho znamená ‘únie’. Samotná existencia týchto spočíva v operácii peňažného mechanizmu. Je pravdou, že boli aj sú zlí zamestnávatelia; ale aj keby všetci boli dobrí, alebo dokonca perfektní, čokoľvek tieto prívlastky znamenajú, vzrast únií bol nevyhnutný. Najlepší zamestnávateľ musí byť spoľahlivý pre kredit, čo inými slovami znamená, že musí byť schopný platiť úroky na svoje pôžičky, teda v tomto smere “zisky” sú blamážou.

Ale finančné zisky, ktoré sa rátajú, nie sú v konečnej fáze tie, ktoré sú rozdelené akcionárom, ale tie, ktoré sa nahromadia úrokmi v bankovom systéme a ktoré môžeme nazvať “Finálne Zisky”. Tie sa musia zjaviť, alebo zmizne priemysel a toto zase je nevyhnutnosťou mechanizmu a nemá nič do činenia s dobrým alebo zlým zamestnávateľom.

Táto nevyhnutnosť funguje takým spôsobom že zamestnanci, samozrejme vyplývajúc z tejto situácie, musia byť zrazení dolu – do najzákladnejšej existenčnej úrovne. V tomto bode, niektorí idealisti myslia na tie “dobré” firmy, ktoré poskytujú byty, zubné ošetrenie, lekárske ošetrenie, golfové ihriská, penzie a v skutočnosti zachádzajú so svojimi zamestnancami dobre. Takéto firmy sú triky na komunity. Sú to ‘nočné mory’ idealistov a existujú len preto, lebo ich výrobky sú predávané za ceny, ktoré v porovnaní s inými vyrobkami, sú nadsadené. Inými slovami, pseudo-úspešnosť takýchto firiem je cena pádu, deštrukcie a útlaku niekde inde.

Vytváranie Únií sa stalo potrebným za účelom získať pre zamestnancov trošku viac z toho mála, schváleného bankármi. Ale ako málo! A aké zlo vyplývalo z tejto monštróznej tyranie Únií. Zase, centralizuje moc, ale paradoxne, zase v rukách bankárov. V skutočnosti bola vytvorená politická ‘mašina’, ktorá vždy operovala definitívne v prospech financií. Politici Únií veľmi rýchlo odovzdali Štátu ich ťažko získané privilégiá, môžeme povedať Finančnej Oligarchii, aby potom boli úplne odrezaní, ako sa to stalo v Rusku a v Nemecku.

Aká je to tragédia “mýtu!” Predstavme si milióny pracujúcich zaťažených tisícami smerníc a pravidiel, taktiez zaťažených ich manažérov a podnikateľov ešte viac smernicami a pravidlami, ktorých jediným výsledkom je zadusiť iniciatívu a energiu a nakoniec dohnať celú štruktúru priemyslu do pazúrov financií. Títo desperáti, s ich štrajkami, s ich príspevkami, spolkami, agentami, úradmi, konferenciami, politickými vedúcimi a ich stranníckym aparátom, všetci snažiac sa dostať pár halierov, keď v systéme “Voľných Peňazí” by mohli dostať koruny a desiatky korún.

Predaj

Pozorujme centralizujúci efekt peňažného systému ako ovplyvňuje predaj. Keď niekedy v budúcnosti ľudstvo postaví spoločnosť na správnu základňu, budú sa určite dívať späť na terajší mechanizmus biznisu s údivom. Nič nemôže lepšie ilustrovať absurdnosť a hlúposť našej ‘mašinérie’ ako toto:

Všetci si myslíme – a tak by to aj malo byť – že predaj výrobkov by mal byť ľahký a automatický, pretože ľudia kupujú to, čo potrebujú. Nie však v systéme Dlhov. Ľudia kúpia len to, čo im tento dovolí a výsledok ‘úžery’ je taký, že nikdy nemôžu dúfať kúpiť viac ako zlomok toho, čo sami môžu vyrobiť a nezáleží na psychológii predávania, kvalite reklamy, alebo zmene fasády obchodov.

Tlak v tomto úseku priemyslu spočíva v stupni peňažného mechanizmu, že nikdo nemôže obdržať peniaze inak než prácou, čo znamená ponúknuť svoje služby tým, ktorým sú dlžní. Ako následok, ľudia sú nútení vymýšľať za každú cenu prácu, aby mohli žiť. Vidíme teda, ako niektoré potrebné a užitočné potreby, vyrobené výrobcami povedzme za 5 korún, sú v konečnej faze predávané nešťastnému spotrebiteľovi za niečo medzi 40 až 50 korún dokonca niekedy aj za vačší zisk.

Verejnosť je napr. vyzývaná kupovať cigarety všetkých možných druhov, ktoré sú prevážne vyrábané tou istou firmou!

[quote align=“center“]To isté sa vzťahuje na benzín. Prečo robiť reklamu benzínu? Ľudia ho alebo používajú, alebo nie a žiadna reklama nemá ani najmenší vplyv; teda to, čo tvrdia reklamy je všeobecne klamné. Tisíce motoristov najazdilo za vojny tisíce kilometrov na obyčajný benzín a autá jazdili tak isto dobre ako kedykoľvek inokedy.[/quote]

Skutočnosou je, že každá reklama, okrem ‘bona fide’ uvádzania niečoho nového, je s najväčšou pravdepodobnosťou podvodná. Čokoľvek čo je naširoko reklamované je dôkazom toho, že cena toho výrobku je veľmi premrštená.

Reklamný biznis je kontradikcia a absurdita celej spoločnosti. Je podmienený jednou vecou – len jednou vecou – a to je moc ‘veta’ centrálneho bankovníctva – udržovať ľudstvo večne v nedostatku peňazí. A irónia tohoto celého spočíva v skutočnosti, že každý halier investovaný do reklamy, vychádza z vačku spotrebiteľa. Môžeme síce počuť od tzv. “reklamných expertov” že to tak nie je a že reklama v skutočnosti ‘zlacňuje’ výrobky. Každý, kto verí tomuto nezmyslu, pravdepodobne nebude rozumieť o čom sa tu hovorí.

Táto technika reklamy je taktiež seriózny prameň korupcie. Doslovne zničila moc a vplyv, aké kedy noviny mali, lebo tieto dnes závisia na tom, ako uspokoja tých, ktorí v nich uverejňujú svoje reklamy, než radšej svojich čitateľov, ktorých skromné haliere nezaplatia ich existenčné náklady.

A toto všetko, predať veci ktoré si každý túži kúpiť, ale nemôže, je preto, lebo je držaný v núdzi chybným mechanizmom.

Kúpa

Čo sa týka spotrebiteľa, jeho možnosti sú poľutovaniahodné, pretože žije vo svete plnom vecí, ktoré nielenže nie je schopný si kúpiť, aby uspokojil svoje oprávnené potreby, ale ktoré môže získať len ak je terčom nekonečných procesov korupcie a podvodov. Ba, ešte naviac, nedostatok peňazí ho núti obrátiť sa na tie podniky, ktorých metódy sú najviac nečestné alebo despotické, či sa mu to páči alebo nie.

Efekt takejto zvrátenej spoločnosti je ľahko postrehnúť. Produkuje medzi tými, ktorí ju riadia, nečestnosť, morálny úpadok, ktorý je najviac viditeľný v biznise. Je príčinou nikdy nekončiaceho hnevu a rozhorčenia medzi kupujúcou verejnosťou a vytvára oprávnenú nespokojnosť s tým, ako je manufaktúra znemožňovaná v prospech podvodníkov.

Samozrejme, že takíto podvodníci a paraziti dominujú celému priemyslu, je v súlade so zvrátenosťou, ktorú nastolil finančný mechanizmus. Koniec-koncov, ‘objektívom’ priemyslu nie je vyrábať výrobky, ale vytvoriť základňu pre požičiavateľov peňazí a toto je to, čo spôsobuje korupciu a nie “zlý charakter” ľudí v biznise, ktorí by veľmi radi pracovali čestne a užitočne.

Konečný výsledok týchto priemyselných operácií nemôže byť iný ako deštruktívny. Vedie k podvodom, k neustálym treniciam a potýčkam, k neefektívnosti, nespokojnosti a k tomu, že každý jednotlivec si uvedomí úplnú nezmyselnosť tohoto všetkého. Milióny ľudí sú odsúdení tlakom udalostí robiť to, čo je eufemisticky nazvané ‘práca’, avšak čo v konečnej fáze spočíva v poznamenávaní čísiel na papieri (alebo dnes v počítači), za účelom uspokojiť umelo vytvorené požiadavky finančného mechanizmu.

[quote align=“center“]Táto nespokojnosť a zavádzanie nie sú fenomény zapríčinené tým, že ľudia sú zlí. Sú nevyhnutné potreby ‘veto systému’ peňažného nátlaku.[/quote]

Túto pravdu si uvedomíme len vtedy, keď opatrne študujeme priemyselný aparát ako celok. Hovorí sa že “banky vytvárajú možnosť platenia (teda peniaze) z ničoho”, ale toto nie je celá pravda. Peniaze vytvorené prvotnou akciou Ústrednej banky (Central bank) prídu do existencie spoločnou spoluprácou komerčných bánk a priemyslu. Bankový kredit, alebo peniaze (tiež pôžička) je v krátkosti založený na jestvujúcom skutočnom bohatstve.

Bankové kredity, alebo peniaze/pôžičky, v krátkosti, sú založené na existencii skutočného bohatstva vo forme výrobkov a služieb, alebo na potenciálnom skutočnom bohatstve, ktoré môže byť v budúcnosti vytvorené. Peňažný mechanizmus je teda, následne, technický vynález na uvalenie „hypotéky“ (iným slovom „uchvátenie“) produktívnej schopnosti celej spoločnosti a závisí na kapacite priemyslu vyrobiť, a verejnosti skonzumovať, množstvo tovarov podľa limitu povoleného bankármi. Peniaze, bankami vytvorené (z číreho vzduchu, teda z ničoho) sú teda poskytnuté komunite ako pôžičky či už priamo, alebo nepriamo, oproti tovarom a ako také sú ‘injektované’ do produkcie a nikdy nie do konzumnej stránky priemyslu.

Z týchto skutočností vyplývajú všetky pozorovateľné výsledky. Spotrebiteľ môže v prvom rade obdržať peniaze len prácou odovzdanou ktorémukoľvek odvetviu priemyslu, ktorý sa bankári rozhodnú uprednostňovať (samozrejme so zreteľom na priemysleníkov a určitou súhlasiacou časťou verejnosti). Táto moc je posilňovaná diabolským vynálezom zdaňovania, ktoré od spotrebiteľa nikdy nevyžaduje jeho výrobky, ale peniaze, ktoré ‘vykúzlia’ sami bankári.

Spotrebiteľ nemôže ‘vytvoriť’ peniaze a čo sám získa je limitované operáciou výroby a distribúcie. Ale tieto operácie mu dajú, ako spotrebiteľovi, len zlomok z tých peňazí, čo bankári pôvodne ‘vykúzlili’, pretože vždy väčšia a väčšia čiastka celkovo vykúzlených peňazí je nasmerovaná na finacovanie výroby a ide zasa naspäť v daniach, alebo iným spôsobom, finančnému systému ako splátky na dlhy, aby boli s konečmou platnosťou zlikvidované, alebo exportované. Toto teda limituje nákupnú silu konzumnej verejnosti.

Ďalej, celková suma, injektovaná do výrobnej časti priemyslu musí byť skôr-neskôr vrátená a musí byť vrátená aj s úrokmi! Je to táto potreba ‘úrokov’, ktorá v skutočnosti podmieňuje tzv. ziskový motív v priemysle. Zaplatiť toto, a obzvlášť zaplatiť úroky na Primárny Kapitál znamená, že priemysel sa musí snažiť o zisky, cenami výrobkov, aby mohol splatiť väčšie sumy, ako pôvodne obdržal. A tak, ako čas beží, dlhová štruktúra narastá a priemysel je zaviazaný k nekonečnému a stratovému boju s financiami v beznádejnej snahe získať nejestvujúci finančný nadbytok.

Finančný mechanizmus teda vytvára neodolateľný tlak na obidvoch koncoch priemyslu – na výrobcu ako aj na predávajúceho, u ktorých sa javí potreba nahradiť ich náklady (včetne vydieračovej čiastky) stanovením nereálnych cien; na spotrebiteľovej strane je to tlak nákupnej sily striktne limitovanej obdržaním zamestnania plateného na takej úrovni, ktorá ubíja každého na najnižší stupeň.

Výrobca musí ‘vybiť’ peniaze z tohoto bláznivého systému tak či onak, a musí ich dostať znížením nákladov, ktoré samozrejme zníži nízkymi platmi, neudržovanými výrobnými priestormi a budovami a neužitočnými, staromódnymi výrobnými metódami.

Predávajúci, čo sa ich týka, musia zápasiť v miznúcom a obmedzovanom trhu o navrát ich výdavkov, ktorých večne sa zvyšujúci podiel je zapríčnený večne sa zvyšujúcimi daňami. Tento neodolateľný tlak vytvára hokus-pokus predávania a reklamy, hordy parazitických agentov, biednych, nekvalitných výrobkov a iných hanebných aspektov trhu malopredaja.

Je pravdou, že niektoré výroby neznižujú nejako extrémne výdavky, vrátane platov, ich prevádzky a výrobné metódy sú vynikajúce, platia dobré mzdy, ale ich úspech je neúspechom a pádom iných. Idea, že keby tie firmy ktoré “majú” nasledovali tie firmy ktoré “prosperujú”, všetko by bolo dobre, je mýtus, pretože nádej prosperity pre všetky firmy v “Systéme Dlhov” je fyzickou nemožnosťou.

[quote align=“center“]Idea, že nemorálnosť procesu výroby a predaja je výsledkom “zlých” ľudí je ďalší blud. Sú nevyhnutným pokračovaním skutočnosti, že ľudstvo sa podriadilo mechanizmu o ktorého skutočných snahách nič nevie.[/quote]

Priemyselný mechanizmus je komplikovaný sociálny aparát a jeho činnosť má niekoľko vedľajších produktov a Neefektívnych Objektov. Podľa verejnej mienky ‘objekt’ (záujem, cieľ) priemyslu je výroba tovarov, ale vieme, že milióny ľudí hladuje a celkove, všeobecne, trpí nedostatkom tovarov, napriek tomu, že tieto môžu byť v hojnosti k dispozícii. Vieme, že v každej silno centralizovanej krajine je uplatňovaná legislativa, ktorá obmedzuje produkciu a znižuje množstvá tovarov, ba dokonca zničí tovary už vyrobené.

V dnešnom štýle Demokracie, ľudia sú podvádzaní, klamaní a manipulovaní aby prijali politiku, ktorá je proti ich vlastným záujmom, alebo ktorá má vedľajšie efekty, ktoré sú zatajované, do takej miery, že ich nie je možné zvrátiť. Vládnuca elita rozhoduje v mene verejnosti ktorá politika je správna a verejnosť je manipulovaná nekonečnou propagandou, aby uverila, že verejné dlhy sú dobré, že presun národného bohatstva patriaceho väčšine do vlastníctva pár ľudí je správne a že vojny sú potrebné pre udržovanie mieru. Verejnosť, v jej letargii a tým, že prijíma veci bez pýtania, často si ani nie je vedomá o vlastnej strate slobody a vzrastajúcej sebadeštrukcii.

Autor: SITRA AHRA, www.protiprudu.org

Čítajte tiež:
Demokracia ako všeliek
Demokracia ako diagnóza

Bibliography:
Human Ecology , The Science of Social Adjustment (T. Robertson, Reprinted 1975)
The Modern Idolatry (Jeffrey Mark, Chatto & Windus, 1934)
This Age of Plenty (C. M. Hattersley, Pittman, 1934)
Wealth, Want and War (C. M. Hattersley, Pittman. 1937)
The Art of Central Banking (R. G. Hawtrey, Longmans, 1932)
Wealth, Virtual Wealth, and Debt (Soddy, Allen & Unwin, 1926)
The Financiers and the Nation (Thomas Johnston, Methuen, 1935)
The Bankers Republic (Chastenet, Palmer, 1926)

O ::prop

Leave a Reply