Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Bude rok 2014 šťastný?

Bude rok 2014 šťastný?

chudoba-bieda-hladČoskoro tu bude opäť nový rok. Ak sme poverčiví a zrátame jeho číslice, azda sa aj potešíme – veď nám vyjde šťastná sedmička. Z nej môžu tí „pozitívne mysliaci“ odvodiť, že nám bude azda konečne lepšie. Hrozivá väčšina Slovákov si rok 2013 viac pretrpela, ako šťastne prežila a dobrej štvrtine národa priniesol iba biedu, o akej ani Fraňo Kráľ, autor „Čenkovej detí“ netušil, že by mohla po tridsiatych rokoch minulého storočia ešte niekedy na Slovensko prísť.

O reálnom živote, ani o tom čo bude ďalej, o bezperspektívnosti mladých, ale aj „starých“ (viac ako 40-ročných), chorých, a vlastne všetkých občanov, ktorí sú odkázaní, alebo chcú žiť zo statočnej práce (svojich rúk, či hlavy) zrejme nič netušia ani súčasní uchádzači o prezidentský stolec, ktorí sa napodiv „množia“ ako muchy na kravinci. Už to vyzerá tak, že každý „Žinčica“ sa cíti byť povolaným na post prezidenta, hoci o zodpovednosti, nieto o povinnostiach štátneho prezidenta nemá ani tušenia. Inými slovami, považujú nás zrejme za „volov“. Načrtnime im teda aspoň niekoľkými vetami pravdivý obraz Slovenska na prahu roka 2014.

Vládne nám Ficova „socialistická“ vláda (to azda vedia). Napriek jej ubezpečeniu, že bude solidárna s tými najslabšími, že bude rázne riešiť obludnú nezamestnanosť, korupciu a bezpečnosť občanov, že sa postará o vymožiteľnosť práva a sociálne istoty „širokých vrstiev obyvateľstva“, o primeranú zdravotnú starostlivosť, o dôchodcov, atď., atď., (kto chce, nech si prečíta vládny program), „chlapci“, ktorí nám z našej vôle už poldruha roka vládnu, očividne do týchto dní nenabrali správny smer. Vyzerá to tak, akoby blúdili; vlastne, akoby ani ten správny SMER nepoznali, alebo(?) sa mu vyhýbali. Isteže, niektorí z vládnej „partie“, nie partaje, možno aj chcú, ale to by nesmeli mať medzi sebou toľko milionárov a učenlivých partajníkov.

Preto skutočná (nie štatistická) nezamestnanosť po takmer poldruha roku ich vlády, neklesá, ale naopak, (vy)trvalo sa zvyšuje, preto gorily veľké i tie stredné ďalej nerušene lovia vo svojich revíroch, to iba drobní zlodejíčkovia (v najlepšom prípade gorilky) sa už musia mať na pozore – presne tak ako za socializmu. Vagón cementu nechýbal (a nechýba), ale kvôli jednému „stratenému“ vrecku sa robí obrovský cirkus. Veľké ryby si však tak ako kedysi pokojne lovia. Je zákonitosťou dejín, nie paradoxom, že ide zväčša o  ryby z minulého režimu, alebo ich mláďatá. A lovia si dokonca aj vo zvrchovaných vodách vlády, či parlamentu. O ich moci svedčí skutočnosť, že do „socialistickej“ vlády boli inštalovaní ministri, ktorí v nej „museli“ byť, kompetentnosť k výkonu funkcie im zrejme dáva nie skúsenosť, nie vedomosti, ale pôvod. Výsledok? Napríklad tento: po viac ako poldruha roku ich vládnutia stavebníctvo ďalej upadá, trh s bytmi stagnuje, výstavba diaľnic sa hýbe len na papieri, samosprávy (tiež v ich rukách) sú namiesto rozvoja na pokraji krachu. Súdnictvo, prokuratúra, exekútori, notári, sú v zakonzervovanom stave už od prevratu a ukazuje sa, že s nim v tomto štáte po dobrom nik nepohne. V zdravotníctve vládne permanentný chaos, no už čoskoro to budú „penťáci“, priemyslu zasa zahraničné monopoly (a vlády) a poľnohospodárom Jahnátkova rodina – odborníci na všetko.

Je tu ešte polícia, žiaľ jej šéfovia – azda aby mali pokoj od tzv. tretieho sektora – umožnia policajtom namiesto ochrany majetku občanov, vyšetrovať iba tak dopravné priestupky (aj za to buď im vďaka), nuž východná (pre Bratislavský hrad, Grasalkovičov palác a  vládu zrejme „ďalekovýchodná“) a južná (vari len nie Orbánova?) časť štátu si musí pomáhať ako sama vie, napríklad rôznymi oddeľovacími múrmi, čo však zďaleka nestačí. Okrem toho, samosprávy sú za to ešte nevyberane kritizované rôznymi európskymi (aj našimi) „holbrúkmi“. Môžeme sa potom diviť, že chudáci policajti sa boja vytiahnuť pelendrek aj v situácii, kedy napr. v USA – našom vzore demokracie – neváhali ich kolegovia použiť strelnú zbraň? Veď by mohli prísť o zamestnanie a možno aj o slobodu. Preto, pri potrebe akútneho zákroku, ti prezieravejší radšej fluktuujú.

[quote align=“center“ color=“#999999″]„Radostnú“ perspektívu Slovenska už iba zvýrazňujú Dzurindom „ozdravené“ cudzie banky, ktoré sa k svojim klientom, občanom SR, ale aj k štátu správajú ako k menejcenným dementom. Ich aj najvyššie úroky sporiteľom nepokrývajú ani mieru inflácie, zato tie, ktoré žiadajú od dlžníkov sú azda najvyššie v Európe – a nik, žiadna vláda si s nimi neporadí.[/quote]

Čerešničkou na „torte vládnutia“ tejto, „vrajsocialistickej“ vlády, je vývoj situácie v  sociálnej starostlivosti o dôchodcov. Deklarované zvýšenie dôchodkov o pevnú sumu cca 8 € od 1.1.2014 samozrejme nepokrýva ani mieru inflácie „dôchodcovského spotrebného koša“. Takéto „zvýšenie“ dôchodkov nie je výsmech, ale arogantný pľuvanec do tváre dôchodcov, jej voličov.

No nielen politici sú hanbou dnešného Slovenska. Hĺbku morálneho marazmu našej spoločnosti zvýrazňuje vraj „zákonná“ požiadavka sudcov na zvýšenie ich už aj tak (na pomery a možnosti SR) neprimerane vysokých platov o  cca 200 € mesačne. Podobný prípad sú stále nespokojní, na Hippokratovu prísahu však zvysoka kašlúci, lekári a ich roky sa „vlečúci“ absolútne neúspešný boj s korupciou v ich radoch. Nie menšou hanbou Slovenska sú novinári a takmer celá masmediálna sféra. Ako za socializmu, opäť píšu a hovoria iba to, čo chcú ich páni a kašlú na pravdu. Žiaľ, bolo by takto možno ešte dlho pokračovať.

Azda si uvedomujeme, že na tomto stave máme každý občan svoj diel viny. Sme totiž jedna veľká rodina ťapákovcov (či oblomovov?). Mnohí azda aj vidíme, kde sú chyby, kto sa ich dopúšťa, niektorí by sme aj vedeli lepšie, ale… Mnohí z nás už ani nesedia na prahu svojho rozpadávajúceho sa domu (štátu), pretože z neho ušli, alebo utekajú (netušiac, že nemajú kam). A iní, čo už „nevládzu“, zasa čakajú, že ich (naše) boľačky za nich (nás) vyrieši ktosi iný. Urobiť pre zmenu k lepšiemu čosi konkrétne sa nám však nechce, pretože to si vyžaduje istú námahu – fyzickú aj intelektuálnu.

Radšej trpíme. Nezavinene trpia aj naše deti, vnukovia, rodina, pozeráme sa na neprávosť, vzájomne sa ľutujeme a – stále iba čakáme. Na koho, na čo? Na zázrak, že z boháča bude raz „spravodlivý“ a dá nám sám od seba vyšší plat, z ktorého uživíme rodinu? Že lotor, (šmejd), ktorý nás oklamal, okradol, nám svoj lup vráti sám od seba a poprosí nás o odpustenie? Že exekútor, ktorý nás ide pripraviť o strechu nad hlavou, sa nad nami zľutuje? Že poslanec, ktorý sa na nás ešte „včera“, v deň volieb usmieval a stískal nám ruku, nás bude poznať aj zajtra, deň po svojom zvolení? Alebo že sa v budúcom volebnom období zmení? Iba ak k  horšiemu.

Navrávame si, že vlastne ani nemáme koho iného voliť, že všetci sú rovnakí a je to azda aj pravda, vidíme to, napokon, v  parlamente. Ale nechceme pochopiť, že ich „prasacie hody“ im uľahčujeme práve svojou medzivolebnou pasivitou. Nebránime sa ich „aktivitám“, hoci sa správajú rovnako ako „šmejdi“ – veľa sľubujú a ak čosi dávajú, potom iba nepotrebný brak, za ktorý nás nútia nehorázne veľa platiť.

Niet inej cesty, „šmejdom“ sa musíme brániť – pretože kto sa nebráni, nemôže zvíťaziť. Inými slovami, kto nič nepýta, nič nedostane – tak to v živote chodí! Ak si to všetci na prahu nového roka uvedomíme, ak sa preberieme z občianskej apatie a pasivity, bude pre nás rok 2014 šťastným rokom a súčasne môže byť aj rokom mravnej i hospodárskej obnovy Slovenska.

Autor: Jozef Hek, www.protiprudu.org

O ::prop

Pridaj komentár