Domov / Hlavná strana / Analýza / Bolo rímske občianstvo založené na zákonoch určeným „celému ľudstvu“?

Bolo rímske občianstvo založené na zákonoch určeným „celému ľudstvu“?

romanempireTvrdenie, že Rímska ríša bola právne sankcionovaným multirasovým štátom je ďalším bežným trópom ( z gréc. tropos = obrat) používaným kultúrnymi marxistami, aby vytvorili obraz Západu ako civilizácie, ktorá dlho pracovala na vytvorení rasovo zmiešaného ľudstva. Toto je lož, ktorú vlastenci západnej civilizácie nesmú opakovať.

Väčšina akademikov súhlasí s tým, že najväčším príspevkom Ríma západnej civilizácii bol vývoj formálno-racionálneho typu právneho poriadku charakterizovaného logickou konzistentnosťou jeho zákonov, precíznou klasifikáciou rozdielnych typov jeho zákonov, precíznou definíciou jeho termínov a metódou formulácie špecifických pravidiel, pri ktorej boli položené otázky, zozbierané rozmanité odpovede právnikov a následne ponúknuté riešenia. Bol to právny poriadok ovládaný zákonnými rozhodnutiami založenými na spravodlivosti a rovnosti všetkých občanov.

Skorší Rimania, predtým než bola v roku 509 pr.n.l. založená republika, žili podľa zákonov zavedených behom stáročí obyčajou, podobne ako iné kultúry sveta, ktoré mali svoje vlastné tradície a každá bola ovládaná tým, čo Max Weber nazýval „tradičným právom“, čiže druhom autority legitimizovanej posvätnosťou odvekých praktík. Tradičné právo však malo tendenciu byť pri svojej aplikácii nekonzistentným a iracionálnym. Počas republiky vytvorili Rimania v roku 451 pr.n.l. Zákony dvanástich tabúľ, ktoré zaviedli písanú formu (lex – zákon) stáročia starého obyčajového práva (ius). Dvanásť tabúľ predstavovalo snahu o vytvorenie zákonníka, ktorý by pokryl všetky zákony určitým a konzistentným spôsobom.

Rímsko-právny racionalizmus

Weber asocioval „formálno-racionálnu autoritu“ s nástupom moderných byrokratických štátov v 16. storočí, ale historici práva v súčasnosti uznávajú, že podcenil „formálno-racionálne“ elementy stredovekého kanonického práva i rímskeho práva. (Harold Berman and Charles Reid, “Max Weber as Legal Historian,” in The Cambridge Companion to Max Weber, ed. Stephen Turner, 2000).

V čase, keď sa môžeme dostať k prácam Quinta Muciusa Scaevolu, ktorý zomrel v roku 82 pr.n.l., a jeho súčasníkov – právnikov, máme čo dočinenia s pokusmi systematicky klasifikovať rímske občianske právo do štyroch hlavných oblastí: dedičské právo, osobné právo, vecné právo a záväzkové právo s tým, že každú z týchto oblastí ďalej rozdeľujeme do rozmanitých druhov práv a to racionálnymi metódami, ktoré špecifikujú ako dôjsť k formulácii konkrétnych pravidiel. Techniky zamerané na tvorbu a aplikáciu rímskeho práva dôsledne racionálnym a spravodlivým spôsobom boli zdokonaľované a rozvíjané počas 1. stor. n.l. a vyvrcholili v tom, čo je dnes známe ako Justiniánsky zákonník, ktorý predstavuje kompiláciu všetkého existujúceho rímskeho práva do jedného písaného kódexu. Kódex (zbierka) vznikol na podnet cisára Justiniána I, ktorý vládol východnej časti ríše v rokoch 527 až 565 n.l. Zbierku pôvodne známu ako Codex Iustinianus tvorili:

1) Digesta, čo bola zbierka právnych komentároch rímskeho práva z niekoľkých storočí,

2) Kódex (Codex), ktorý predstavoval prehľad aktuálneho práva ríše, zákonov, vyhlásení a

3) Inštitúcie (Institutiones), čo bola učebnica základov rímskeho práva pre študentov.

Štvrtá časť s názvom Novellae (neskoršie zákony) bola vytvorená až neskôr kvôli aktualizácii kódexu.

Táto zbierka zákonov je dnes známa pod názvom Corpus Iuris Civilis a je považovaná za jeden z najvplyvnejších textov, ktorý sa podieľal na vytváraní západnej civilizácie. Niektorí ho vidia ako základ pre pápežskú revolúciu v rokoch 1050-1150, ktorú Harold Berman identifikoval ako najdôležitejšiu transformáciu v dejinách Západu. Cirkevní učenci, ktorí podnietili túto právnu revolúciu rozdelením cirkevnej štatutárnej autonómie, svojim právom vykonávať legálnu autoritu vo svojom vlastnom domíniu a analyzovaním a syntetizovaním všetkých autoritatívnych vyhlásení týkajúcich sa povahy práva, rozmanitých zdrojov práva a definícií a vzťahov medzi odlišnými druhmi práva, ako aj podporovaním nových druhov práva, tak vytvorili nielen moderný právny systém, ale modernú kultúru ako takú. Toto je téza Bermanovej knihy „Právo a revolúcia: Formovanie západnej právnej tradície“ (1983).

V Bermanovej knihe sa nájdu i chyby (jednoducho povedané, podcenil veľa z toho, čo bolo dosiahnuté pred a po rokoch 1050-1150), ale má pravdu, keď zdôrazňuje nielen túto pápežskú revolúciu, ale spoločné západné právne dedičstvo národov Európy zanedbávané nacionalistickými historikmi 19-teho storočia a samozrejme i niektorými intelektuálmi Novej pravice, ktorí preferujú „pohanské“ právo.

Na tomto mieste by som chcel kritizovať nedávne práce, ktoré argumentujú, že rímsky právny systém sa definitívne rozlúčil s akoukoľvek predstavou etnickej identity tým, že formuloval právny systém určený „celému ľudstvu“. Nie je to také jednoduché, keďže zovšeobecňujúca (univerzalistická) logika je vlastná západnej civilizácii a javí sa ešte viac evidentnou vo vývoji rímskeho práva, v ktorom sa právne princípy pojednávali a kódovali vo vzťahu k všetkým ľudským bytostiam ako nositeľom bežného rozumu a obyvateľom multi-etnickej rímskej komunity. Nemám v úmysle prezentovať argumenty o rasovom sebauvedomení Rimanov a partikulárnom jazyku rímskeho práva. Ale pokúsim sa napriek tomu ukázať, že rímske právne myšlienky nemôžu byť využívané pre tvrdenie, že vytvorili právny systém pre „multikultúrny a multietnický štát“, v ktorom sú rasové identity zrušené a je vytvorené bezrasové ľudstvo. Medzi Rímom a našim súčasným stavom existuje obrovská časová a kultúrna priepasť.

Tento argument rozdelím na dve časti s tým, že druhá časť zameraná na stoickú myšlienku „sveta občanov“ bude prezentovaná neskôr. Teraz sa budem venovať argumentu
Phillippe Nema o „vynáleze univerzálneho práva v multi-etnickom rímskom štáte“, ktorý prezentoval vo svojej knihe „Čo je Západ?“ (2006). Ako som spomenul už v mojej minulej eseji, Nemo je francúzsky liberálno-pravicový politický filozof. V kapitole o Ríme popiera svoje predošlé tvrdenie, že grécke občianstvo „nezohľadňovalo etnicitu“, keď pripúšťa, že grécke mestské štáty boli „etnicky homogénne“ (s.17). Ale Nemo si dnes myslí, že má presvedčivý dôkaz, aby nám ukázal, že vďaka gréckemu príspevku k právu mohli Rimania uskutočnili prevrat v našom chápaní človeka, v ktorom sa už neberie ohľad na etnickú príslušnosť. Jeho prvým argumentom je, že sa Rimania rozšírili mimo územie Itálie a vytvorili multi-etnickú ríšu, kde sa dostali cudzie subjekty pod ich zvrchovanosť. Bolo nevyhnutné začať používať obyčajné slová a formuly bez referencie na náboženstvá alebo inštitúcie špecifickej etnickej skupiny, tak aby boli každým pochopené. To následne podporilo formuláciu abstraktného právneho slovníka. (s.19)

Ja by som vyjadril dôsledky tejto expanzie naprieč viacerými etnickými krajinami nasledovne: kvôli ne-občanom obývajúcim ríšu, na ktorých sa aktuálne zákony pre občanov nevzťahovali, právnici rozvinuli koncept „práva národov“ alebo zákonov, ktoré sa vzťahovali na všetkých ľudí, cudzincov a ne-občanov rovnako ako na občanov. V súvislosti s tým tiež začali premýšľať o spoločných princípoch, podľa ktorých by všetci ľudia mali žiť, zákonoch, ktoré by mali byť „prirodzené“ všetkým ľuďom (zakorenené v „prirodzenom práve“). Ale táto forma zdôvodňovania práva nebola iba nepriamou reakciou na vyriešenie problému ako vládnuť nad mnohými odlišnými kategóriami ľudí, išlo o formu zdôvodňovania implicitnú v procese sebauvedomenia.

Vývoj stále viac abstraktnej slovnej zásoby viedol od aplikácie zdôvodnenia (oproti obvyklému mysleniu) k vývoju práva, kde abstrakcia je vlastná procesu uvažovania a vyplýva z procesu tvorby definícií, klasifikácií a konceptov, rozpoznávajúc tak bežné znaky v partikulárnych žiadostiach a individuálnych prípadoch a vytvárajúc odlišné typy práva a odlišné termíny.

Aristoteles vo svojom diele „Prvé analytiky“ píše, že induktívne uvažovanie vykazuje univerzálne ako implicitné v jasne známom partikulárnom. ( Kniha I: K.1).

Rimania v podstate robili to, že aplikovali grécku filozofiu, najmä Aristotelovu induktívnu logiku pohybujúcu sa od skúsenosti k určitosti alebo pravdepodobnosti tým, že spájali dohromady spoločné elementy v konkrétnych prípadoch, ktoré pozorovali. Rímski právnici boli vedení k tomu byť veľmi praktickí, pokiaľ ide o ich právne zdôvodnenia a skôr než by diskutovali o ultimátnych otázkach spravodlivosti, tak sa zameriavali na diskusiu o tom, čo bolo najlepším právnym postupom vo svetle stanovených faktov a v tomto zmysle zaraďovali systematickým spôsobom rímske právo do odlišných druhov práv, tak ako je to evidentné v pojednaní Quinta Muciusa Scaevolu.

Pointou ku ktorej smerujem je to, že hoci Rimania vytvárali právne koncepty, ktoré boli čoraz viac abstraktné a bez referencie k zvykom partikulárnych skupín, tak to neznamená, že sa pokúšali vytvoriť multirasový štát so spoločným právnym systémom alebo národ oddaný rasovej rovnosti.

Je tu jasné spojenie medzi racionalizáciou a zovšeobecnením vytvorené abstraktným jazykom, ktorý sa prihovára celému ľudstvu. To je dôvod, prečo západní myslitelia vždy používajú pojmy ako „človek“, „ľudskosť“, „ľudstvo“ dokonca i vtedy, ak myslia iba na samých seba, či už sú Grékmi, Rimanmi alebo Germánmi. Západniari vytvorili univerzálny jazyk, v rámci ktorého sa stali jedinými ľuďmi na tejto planéte – ako budem argumentovať v mojej budúcej eseji – ktorí si boli vedomí „ľudskej“ možnosti uplatniť svoje racionálne schopnosti seba- uzákoňujúcim spôsobom z hľadiska vlastných príkazov, povznášajúc sa tak nad partikularizmami doby, zvyku a pôvodu a naučiť sa ako uvažovať o univerzálnych otázkach života a vesmíru. Európania sú skutočnými mysliteľmi tejto planéty, jediní, ktorých myseľ je oslobodená od extra-racionálnych bremien a požiadavkov, riešiaci veľké otázky „objektívne“ z hľadiska „pohľad odnikadiaľ“, podľa ktorého nikto nie je partikulárny. Ale mali by sme si uvedomiť, že toto je pohľad iba európskeho človeka.

Romanitas

Nemo tiež poukazuje na to, že so vznikom helenistického sveta po výbojoch Alexandra Veľkého (323-31 pred.n.l.), grécki stoici filozofovali o spoločnej ľudskosti (v rámci kombinácie Grékov, Peržanov, Sýrčanov, Egypťanov a ďalších skupín v tomto svete) spojenej spoločnou povahou. Ďalšou okolnosťou je, že stoicizmus sa stal veľmi vplyvným medzi Rimanmi, ktorí vyprodukovali svojich vlastných stoikov akými boli Markus Aurelius a Seneca. Rímski právnici ovplyvnení stoikmi, rozvinuli ideu prirodzeného práva, ktoré slovami Cicera znamená:
„Pravdivé právo je priamo odôvodnené súladom s prírodou, to je univerzálna aplikácia… A nebudú tu odlišné zákony v Ríme a v Aténach alebo odlišné zákony teraz a v budúcnosti, ale jedno večné a nemenné právo platné pre všetky národy a všetky doby, a bude tu jeden pán a vládca, Boh, ktorý je nad všetkými, pretože on je autor tohto zákona…“ (citované Nemom, s. 21).

Ako by mohol niekto nesúhlasiť s Nemom, že nám Rimania nezanechali myšlienku, vďaka ktorej si môžeme predstaviť nový svetový poriadok, v ktorom všetky národy sveta sú ovládané univerzálnymi zákonmi bez ohľadu na etnicitu a ďalšie odlišnosti? Pridajte k tomu skutočnosť, že ediktom cisára Caracallu z roku 212 n.l. bolo všetkým slobodným mužom v Rímskej ríši udelené rímske občianstvo. Občianstvo bolo už dlhšie rezervované pre slobodných obyvateľov Ríma a potom sa rozšírilo na slobodných obyvateľov Itálie, ale tento edikt rozšíril občianstvo na rozmanité etnické skupiny.

Stále by bolo veľkou chybou predstavovať si rímske občianstvo ako vedomé úsilie zo strany etnických Rimanov uznať spoločnú ľudskosť všetkých etnických skupín. Za prvé, rozšírenie občianstva bolo súčasťou procesu romanizácie, akulturácie a integrácie dobytých národov do ríše. Bolo myslené ako politické opatrenie s cieľom zabezpečiť lojalitu porazených národov a nadobúdanie občianstvo sa dialo v postupných úrovniach so sľubom ďalších práv v prípade zvýšenej asimilácie, pričom až do úplného konca nemali všetci rímski občania rovnaké práva. Rimania a Italikovia sa vo všeobecnosti tešili vyššiemu statusu. Za druhé, stojí za povšimnutie, že proces romanizácie a rozšírenia občianstva bol efektívnym iba v západnej (indo-európskej) časti ríše, kde obyvatelia boli bieli, zatiaľ čo na východe, vo vzťahu k ne-italským rezidentom z Egypta, Mezopotámie, Judei a Sýrie mal len nepatrný efekt.

Argumentuje sa i opačne, že rímska politická kultúra sa stala obeťou „orientalizácie“ prichádzajúcej z východnej strany. Bill Warwick vo svojej knihe „Rím na východe“ (2000) ukazuje, že rímske pravidlo v regiónoch Sýrie, Jordánska a severného Iraku „bolo skôr príbehom Východu než Západu“ a kategoricky uvádza uvedené krajiny ako tie, ktoré boli zodpovedné za „orientalizáciu“ Ríma ( s. 443). Takže by bolo chybou argumentovať, že sa výsledkom rozšírenie občianstva na nerimanov vytvoril „jeden národ a uniformná kultúra“.

Za tretie, treba mať na pamäti, že pred Caracallovým ediktom z roku 212 pred. n.l. pochádzala drvivá väčšina držiteľov občianstva z Itálie, inými slovami, Rimania súhlasili s udelením občianstva všetkým nerimanom len v poslednom období trvania ich ríše a historici sa zhodnú na tom, že jediným dôvodom prečo Caracalla udelil občianstvo všetkým slobodným mužom bolo rozšírenie rímskeho daňového základu.

V skutočnosti to bola dlhotrvajúca občianska vojna alebo, ako je známa historikom, Spojenecká vojna, resp. Marsická vojna ( Lat. socii=spojenci) prebiehajúca v rokoch 91-88 pred n.l., po ktorej Rimania súhlasili, že budú zdieľať občianstvo s ich italskými spojencami, ktorí dlho bojovali na ich strane, aby im pomohli vytvoriť ríšu. Nie je náhoda, že korene slova „patriot“ nás vracajú späť do rímskej antiky, do mesta Rím, ktoré bolo vyjadrené v takých termínoch ako patria a patrius, ktoré indikujú pojmy ako mesto, otčina, vlasť alebo rodné miesto a uctievanie predkov. Rímska etnická identita bola silne zviazaná s mestom Rím po celé stáročia, a keď sa rozšírila za mesto, tak to robila takmer výlučne vo vzťahu k blízkym etnickým skupinám v Itálii a južnej Galii.

Z toho dôvodu by bolo anachronistické premietať na Rimanov podobný program našej dnešnej prisťahovaleckej a diverzitnej reality, realizovanej s vedomým cieľom oslabiť európsku hrdosť a identitu a vytvoriť rasovo-zmiešanú populáciu. Kultúrni marxisti kontrolujúci naše univerzity sa snažia pomocou záludných argumentov presvedčiť Európanov, aby si mysleli, že to čo sa dnes deje je súčasťou prirodzeného kurzu západnej civilizácie. Táto forma intelektuálnej manipulácie študentov je v akademickom svete na dennom poriadku.

V druhej časti tejto eseje mám v pláne spochybniť niektoré neskutočne absurdné prepojenia so stoickým ideálom kozmopolitného občana, ktorý bol zámerne chybne interpretovaný a zneužitý našimi „veľkými“ akademikmi ako súčasť „vzdelávacích programov“, ktoré majú byť vykonávané na Západe, aby biele deti mohli prekonať svoj rasizmus a sexizmus a akceptovať masovú imigráciu a matriarchát.

O autorovi

Dr. Ricardo Duchesne je kanadský historický sociológ a profesor na univerzite v New Brunswick. Vo svojom výskume sa zameriava najmä na západnú civilizáciu a vzostup Západu. Vo svojom diele s názvom „Unikátnosť západnej civilizácie“ z roku 2011 kritizuje deštruktívne dôsledky multikulturalizmu na západnú kultúru.

Autor: Ricardo Duchesne
Preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Roland Edvardsen

Leave a Reply