Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Bol raz jeden národ

Bol raz jeden národ

pochod_za_zivotKtovie, kedy na Slovensku vznikla tá smutnokrásna balada o Katarínke. Jedna mati mala 12 detí, jedenásť ich vychovala, ale Katarínku už nemohla, a tak ju poslala do službičky k Hercegovi. Iste pradávno. Ale z historického hľadiska nie je až tak veľmi dávno, čo sa v slovenských chalupách rodilo, keď nie rovno dvanásť, tak aspoň zo sedem detí. Ale, pravdaže, aj hojne umieralo, o čom sa v balade nespieva, ale o čom svedčili – dnes už zarastené trávou – rady detských hrobčekov na cintorínoch najmä v horných slovenských stoliciach. Jeden deň sa krstilo, pila pálenka, novorodeniatko viselo v plachtičke pod hradou povaly a o dva-tri dni cingi-lingi! Pán Boh dal, Pán Boh vzal.

No aj napriek strašnej kosbe smrti vykazovalo Slovensko stále, moderným jazykom povedané, populačný prebytok, lebo jeho ľud, bohatý na deti, na potomstvo (prales – odtiaľ slovo proletár) síce oral, sial, kosil, rúbal, robotoval, ale nie na svojom, lež na panskom, pričom ono „panské“ zďaleka nezaniklo s feudalizmom, dostávalo len nové mená a nové podoby. Preto, a nie z romantickej túžby, odtekala slovenská krv prúdom do šíreho nehostinného sveta.

Dnes to môže znieť ako kocúrkovská historka, ale za vojnovej Slovenskej republiky jeden národohospodár celkom vážne predostrel problém: Slovensko ani v budúcnosti nebude schopné uživiť svoj populačný prebytok, a preto by sa malo po víťazstve mocností Osi uchádzať o nejaký podielik na kolóniách, možne niekde na Madagaskare alebo voľakde inde. Mocnosti Osi vojnu prehrali, a preto Slováci, chvalabohu, nijaký koloniálny fliačik nedostali, zato sa im však v obnovenom spoločnom štáte dala jedinečná možnosť v podobe nevyhnutnosti emigrovať už nie za more, ale za prácou a chlebom za rieku Moravu, Labe a Vltavu, kde sa ich dnes 500-600 tisíc rozplýva pred našimi očami.

No aj tak, aj napriek nevídanému, ustavičnému púšťaniu žilou sa počet Slovákov doma za posledných 80 rokov zdvojnásobil. Deti, viacdetné rodiny sa predsa len stali požehnaním národa a vytvorili jeho zdravý i dravý ľudský potenciál, ktorý je ešte aj dnes hlavným bohatstvom našej Slovenskej republiky. Ale bude ním aj v budúcnosti, v dohľadnej i preďalekej?

Najnovšie strohé demografické údaje, publikované bez väčšieho alebo aj možno bez nijakého povšimnutia verejnosti, bažiacej po ďalších a ďalších aférach, dávajú na túto otázku jasnú (prepáčte, pochmúrnu!) odpoveď: Obraz populácie Slovenskej republiky sa vo svojej skladbe povážlivo zhoršuje. Detí sa rodí čoraz menej, spoločnosť, stručne , povedané, starne. Samotní demografovia boli nepríjemne zaskočení. Hoci ich prognózy natality na roky“1994 a 1995 boli opatrné, skutočnosť bola ešte horšia, až taká, že počet živonarodených detí v týchto rokoch nestačí ani na základnú prirodzenú reprodukciu obyvateľstva. Inakšie povedané, ak sa tento trend zachová (a zatiaľ nič nesvedčí o tom, že by sa mal prerušiť), budeme ako celok nielen starnúť, ale začneme pomaličky ako národ vymierať. Je to, uznávam, silný výraz, možno ho nahradiť miernejším (povedzme, počet obyvateľov začne klesať), ale čo sa tým zmení?

Kde hľadať príčiny tohto neutešeného stavu a neradostnej perspektívy? Racionálne rozmýšľajúci ľudia, odvodzujúci všetko hlavne od materiálnych podmienok, majú odpoveď naporúdzi: Zmenilo sa ekonomicko-sociálne správanie spoločnosti. A majú svoju pravdu. Bývalý režim, ktorý všetko plánoval, vedel naplánovať aj rast živej pracovnej i sily, čo sa prejavilo hlavne v sedemdesiatych rokoch takzvanou populačnou explóziou, vyvolanou cieľavedomou; sociálnou podporou, bytovou, pôžičkovou politikou, ktorá zvýhodňovala mladomanželov s deťmi.

To všetko sú fakty a minulosť. Ale šípim a bojím sa že v tom nie je celá pravda. Ak na štatisticky impozantne kresťanskom Slovensku sa dieťa stáva nežiadúcou príťažou, nie je voľačo v poriadku s hierarchiou mravných spoločenských hodnôt. Ideál konzumnej spoločnosti, ktorý sa nám predostieral už dávnejšie v podobe hesla – dobehnúť a predbehnúť vyspelé kapitalistické štáty vo všetkých ekonomických ukazovateľoch si Slovensko dnes osvojilo priam drasticky. Ešte nie tak dávno bolo napríklad auto luxusom a dieťa prirodzenou náležitosťou rodiny a spoločnosti. Teraz je auto, a to aj pre toho, kto si naň ešte nezarobil, prirodzenou, ba nevyhnutnou potrebou a dieťa sa stalo luxusom. .

Opatrnosť a zodpovednosť ukrytá v prísloví – Najprv faru, potom Maru – sa prekoprcla na ľahtikárstvo a nezodpovednosť: Najprv pre seba či pre mladý pár všetok a čoraz vyšší štandard , a dieťa, ak nejaké vôbec, až potom… A ak by sa malo pritrafiť nechcené, no veď je tu interrupcia. Ak počet takýchto „zákrokov“ aj u nás prevyšuje nad počtom živonarodených detí, potom sa aj na nás vzťahujú bolestivé varovné slová pápeža Jána Pavla o temnej ceste do civilizácie smrti. Moslimovia alebo aj Rómovia považujú deti za Boží dar, za požehnanie a bohatstvo. A kresťanský, najmä západoeurópsky, svet, ktorému sa chceme vo všetkom tak veľmi vyrovnať? Div nie za trest Boží!

Možno som to prehnal, uznávam. Možno moje vety vyzneli mravokárne kazateľsky, čo by som síce nerád, ale nech je hoci aj tak. Dve veci ma primäli toto napísať. Prvá je číro osobná; vlastná životná skúsenosť. Moji veľmi chudobní rodičia nás vychovali osem. Obetovali sa pre nás. A druhá vec? Tá je vážnejšia: Mám neblahé tušenie, akoby náš národ strácal sily, vôľu, dych a vieru práve v čase, keď by ich najviac potreboval – vo vlastnom štáte. Bol by to krutý dejinný paradox. Tak rád by som sa v tomto bode mýlil…

Z propáckeho archívu 2008
Roman Kaliský, novinár, spisovateľ
(LITERÁRNY TÝŽDENNÍK 10/1996)

O ::prop

2 komentáre

  1. Hmm v mnohom sa da s autorom len suhlasit. No pausalizujuce vyroky typu: „Rómovia považujú deti za Boží dar, za požehnanie a bohatstvo“ su silne zavadzajuce.
    Ako moze niekto povazovat deti za dar bozi, ked tie deti su hladne, zavsivavene, zasvrabene, su emocne vyprahnute, bez akychkolvek navykov, mentalne zaostale za svojim fyzickym vekom (z absolutneho nedostatku podnetov) a „hodnotovy“ rebricek ktory si vytvaraju na zaklade kazdodennej skusenosti je totalne nekompatibilny so zvyskom populacie ?

    Vyrok typu: „Opatrnosť a zodpovednosť ukrytá v prísloví – Najprv faru, potom Maru – sa prekoprcla na ľahtikárstvo a nezodpovednosť: Najprv pre seba či pre mladý pár všetok a čoraz vyšší štandard , a dieťa, ak nejaké vôbec, až potom…“ moze napisat snad len clovek uplne odtrhnuty od reality.
    Ak autor poklada vlastne byvanie a mat moznost dostojne vychovavat svoje deti za vyssi standard, potom s nim mozem suhlasit, inak je to prave ona spominana opatrnost a zodpovednost. Ved nakolko je zodpovedne priviest na svet deti bez toho aby mali strechu nad hlavou, co do ust a na seba ?

    • Pokial ja viem, tak cigani tiez veria v Boha asi tak, ako gadzovia na Slovensku.
      Pravdou je fakt, ze cim viac deti, tym viac socialnych istot pre chatrce.
      Buducnost Slovakov bude v osadach.Bohuzial.
      Slovenske celebritky, ci radodajky rodia ako na beziacom pase.
      Kazdy den prebehne bulvarom nejaka trasoritka nafukana xyz, malokedy manzelom.
      Tak to dopadne ked sa za demokraciu nebojuje, iba zastrnga klucikami, i to iba za hranicami Moravy.

Leave a Reply