Domov / Hlavná strana / Čítanie / Boj za pracujúcich

Boj za pracujúcich

tedor_richard-hitlers_revolutionPriemyselná revolúcia počas 18. storočia sledovala politickú transformáciu Západnej civilizácie. Vznik parného stroja Jamesa Watta v roku 1769, vynálezy mechanického stavu a stroja na česanie vlny Edmunda Cartwrighta o niekoľko rokov neskôr, započali vek tkáčovní, uhoľných baní a tovární. Vznikali nové pracovné miesta a rástla potreba pracovnej sily. To prilákalo do industrializovaných miest obyvateľov vidieka (z ktorých mnohí prišli o živobytie vďaka masovej výrobe). V 40-tych rokoch 19. storočia umožnil rozmach železnice migráciu týchto ľudí do populačných centier. Tak vznikla nová trieda: robotníci.

Koncentrovaní v špinavých a preplnených ubytovniach mala nová trieda pomerne nízku životnú úroveň. Muži, ženy a deti dreli dlho do noci v nezdravých a často nebezpečných podmienkach za nízke mzdy. Tieto okolnosti, spolu so sociálnou izoláciou od zvyšku populácie, postupne viedli k politickej radikalizácii robotníctva. V Nemecku podporoval prezident pruskej vlády Otto von Bismarck sociálne reformy na uľahčenie života robotníkov. Obhajoval v roku 1863 zákony na poskytovanie dôchodkov pre vyslúžilých robotníkov a na vytvorenie ochranného združenia pre sliezskych tkáčov. Posledný program financoval osobne Bismarck. Pruská vláda a parlament – liberáli, cirkev a konzervatívci – boli svorne proti reforme. Považovali tieto programy za socialistické a v rozpore s požiadavkami voľného trhu.

Bismarck neohrozene diskutoval o záležitostiach robotníkov v máji 1863 s Ferdinandom Lassalle, zakladateľom Všeobecnej Nemeckej Robotníckej Únie. Jednania sa týkali hlasovacích práv pre robotníkov, štátom podporovaných robotníckych združení a nemocenského poistenia. Lasalle bol nakoniec frustrovaný opozíciou parlamentu a o rok neskôr poznamenal „revolúcia je jediný liek“.[44] Napriek tomu bola jeho smrť v súboji prekážkou konštruktívnemu úsiliu začleniť masu robotníkov do populácie ako súdržný prvok. Sociálny ostrakizmus viedol k nevôli medzi robotníkmi. V roku 1875 napísal časopis sociálno-demokratickej robotníckej strany Volksstaat (Ľudový štát): „triedna nenávisť tvorí základ dnešnej spoločnosti.“[45]

Niektoré reformy sa podarilo Bismarckovi uzákoniť, aj keď nedosiahol svoje ciele a očakávania pracujúcich. Neúprosná radikalizácia robotníkov nakoniec našla svoje vyjadrenie v náuke Karla Marxa. Po vyhostení z Nemecka v roku 1848 Marx sformuloval svoj politicko-ekonomický program v Anglicku. Svoje závery publikoval v diele Das Kapital a vychádzal najmä zo zistení vládnych komisií skúmajúcich podmienky robotníkov v anglických továrňach. Jeho myšlienky našli vnímavé publikum najmä medzi nemeckými robotníkmi. Zatiaľčo raní socialistickí reformátori ako Wilhelm Weitling bojovali za začlenenie robotníkov do nemeckej národnej pospolitosti, Marx propagoval triedny boj. Zneužívaná robotnícka trieda, kázal Marx, nič nedlhuje štátu či národu, ale mala by byť solidárna s utláčanými robotníkmi, tzv. proletariátom, z iných krajín.

Po vypuknutí I. Svetovej vojny v auguste 1914 sa prehnala Nemeckom čerstvá vlna nacionalizmu. Členovia strednej triedy, spolu s robotníkmi a remeselníkmi bojovali bok po boku v nemeckej armáde počas dlhých bojov. Frontové kamarátstvo čiastočne prekonalo triedne bariéry a zmenšilo individualistické postoje. Nekonečný konflikt, nedostatok potravín a zanedbávanie domácej morálky vládou doviedlo Nemecko k vojnovej únave. Keď boľševické marxistické revolučné hnutie zvrhlo ruskú vládu a boľševici uzavreli mierovú zmluvu s Nemeckom a jeho spojencami v marci 1918, povzbudilo to nemeckých marxistov. Organizovali verejné demonštrácie robotníkov, štrajky a dokonca aj námornú vzburu. To napomohlo zvrhnutiu cisára. Moci sa chopila demokratická vláda a Nemecko uzavrelo prímerie so svojim západným protivníkom v Entente, v novembri 1918.

Podporovaní ruskými boľševikmi ustanovili nemeckí marxisti v Ríši Sovietsku republiku. Vojenský veliteľ Komunistickej strany Nemecka Hans Kippenberger uviedol: „Ozbrojené povstanie je rozhodujúca, nemilosrdná a najvyššia forma triedneho boja, ku ktorej sa proletariát musí uchýliť s… s cieľom zvrhnúť vládu buržoázie.“[46] Len mesiac po svojom vzniku podnietili Spartakovci komunistické povstanie v Berlíne počas januára 1919. Nemecké armádne oddiely povstanie potlačili za cenu značných strát na životoch. Armáda rýchlo rozdrvila Sovietske republiky vyhlásené v Braunschweigu a Badene. Aprílové obsadenie Mníchova komunistami viedlo k ďalším ozbrojeným konfliktom, ktoré mali za následok 927 mŕtvych. Nemecká armáda a vlastenecké milície známe ako Freikorps (Dobrovoľnícke zbory) potlačili ďalšie sovietske povstania počas nasledujúcich troch rokov.

1.6.1

Nemecké dobrovoľnícke oddiely Freikorps bojujú so Spartakovcami – komunistickými povstalcami – v Berlíne roku 1919

Napriek zjednocujúcemu vplyvu I. Svetovej vojny sa triedne rozdiely znova vyhrotili počas 20-tych rokov. Z veľkej časti schudobnelá stredná vrstva si udržiavala sociálnu ľahostajnosť ku priemyselnej pracovnej sile. Robotníci boli teda stále vnímaví ku komunistickej propagande o kapitalistickom vykorisťovaní. Červený front prilákal milióny nasledovníkov počas politicky búrlivých rokov Weimarskej republiky. Komunisti začali hľadať cestu k moci prostredníctvom volieb po roku 1923.

Aby Hitler získal robotníkov pre svoju vec, snažil sa im objasniť ničivú povahu marxizmu. Národný socializmus ho opisoval ako perverzný vedľajší produkt priemyselnej revolúcie. Za svoj úspech vďačil marxizmus zanedbávaniu robotníckej triedy cisárskou vládou počas 19. storočia, vytváraniu sociálnych bariér v rámci nemeckého národa liberálmi a náhlej strate koreňov robotníckej triedy. Bývalý farmár alebo remeselník, privyknutý na tvorivú, užitočnú manuálnu prácu a viazaný na pôdu, bol zrazu bez domova a pracoval s neznámymi strojmi v jednotvárnom mestskom prostredí. Príručka vydaná pre pracovníkov nemeckého zbrojárskeho priemyslu zhŕňa odcudzenie robotníkov nasledovne: „Robotník nenávidí stroj, ku ktorému sa cíti prikovaný. Nie je to jeho priateľ a pomocník. Iba ho poháňa v nezmyselnom závode hrabivých záujmov kapitalistických zamestnávateľov. Predstavuje nezamestnanosť a hlad pre mnoho jeho spolupracovníkov. Stroj stále viac a viac zvyšuje odstup medzi človekom a prírodou.“[47]

Podľa knihy z roku 1938 Der Bolschewismus (Boľševizmus) „sociálne podmienky, ktorým čelili nemeckí robotníci, boli produktom liberalizmu. Rovnako ako renesancia, oslavoval liberalizmus slobodu konania a rozvoj jednotlivca, čo je vlastne to isté ako bezohľadné uprednostňovanie osobných záujmov.„[48] Dr. Johannes von Leers vo svojej práci Odal z roku 1935 dodáva: „Kázanie liberalizmu o bezvýhradných právach ekonomicky silnejších je tak slepé, že de facto považuje ekonomické otroctvo za pokrok.„[49] Leers popisuje dojmy typického nemeckého sedliaka vstupujúceho do robotníckej triedy s cieľom ukázať jeho náchylnosť ku marxistickému kázaniu: „Všade, kam sa pozrie, naráža na nemilosrdný systém kapitalistického obchodu. Má preň cenu iba ako ‚pracovná komodita.‘ … Od zle platenej práce ku nezamestnanému a potom späť do práce za nízku mzdu, opovrhovaný vzdelanou triedou, podozrievavo sledovaný políciou, nedá sa diviť jeho rozhorčeniu.“[50]

Der Bolschewismus spomína ďalší zdroj nevôle – porovnanie životných štandardov robotníkov so životom ľudí v štvrtiach boháčov: „Burzoví makléri a vlastníci tovární si stavajú vily vo vynikajúcich, dobre umiestnených častiach rastúcich miest. Kontrast s biednymi štvrťami a preplnenými ubytovňami, v blízkosti dymiacich továrenských komínov, bol masám robotníkov stále zrejmejším.“[51] Leers v Odal napísal, že len vďaka zatváraniu očí nemeckej spoločnosti nad ťažkým životom robotníkov ich boli schopní komunisti verbovať: „Majetné a vzdelané vrstvy Nemecka – na rozdiel od anglickej vyššej triedy, ktorá bola v tomto zodpovednejšia – zablokovali akékoľvek skutočné a konkrétne sociálne reformy. Bola to ich sebecká viera v zákony voľného trhu, ich bezcitnosť a necitlivosť.“[52]

Zlyhanie vo výchove a prijatí robotníckej triedy ako integrálnej súčasti spoločnosti rozdeľovalo Nemecko a prispievalo k marxistami organizovaným štrajkom a nepokojom, ktoré sabotovali vojnové úsilie v roku 1918. Táto okolnosť podporovala Hitlerove tvrdenie, že rôzne skupiny v rámci národa – pri zachovaní ich individuálneho charakteru a funkcie – musia pracovať spoločne ako vzájomne sa podporujúce jednotky v ceste za spoločným cieľom a musia byť nestranne regulované štátom. Ignorovanie jednej skupiny ich ohrozuje všetky. Pri svojom vstupe do politiky v roku 1920 musel Hitler bojovať proti silným marxistickým tendenciám medzi robotníkmi. V tej dobe mnoho ekonomických a sociálnych vrstiev vytváralo strany, presadzujúce individuálne záujmy. To bolo obzvlášť nebezpečné v prípade robotníkov, pretože sa spájali s komunizmom – medzinárodným revolučným hnutím, ktorého pracovnými metódami na dosiahnutie svojich cieľov bolo rozvracanie, teror a ozbrojené vzbury.

Hitlerova uvážlivo pomenovaná Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP – Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) zavrhla politické konvencie doby a postavila sa za všetkých Nemcov. Aj keď bola v súkromí znevažovaná intelektuálmi, aristokraciou a dokonca aj strednou triedou, Hitlerova podpora rástla na všetkých stranách. Záujmy Nemecka nadradil nad záujmy jednotlivca alebo skupiny. To bol spoločný menovateľ, ktorý spojil rôznorodé záujmy do impozantného a agresívneho politického bloku. V roku 1928 uviedol o národnom socializme, že „nie je hnutím určitej triedy alebo stavu, ale je v pravom zmysle slova hnutím nemeckého ľudu. To zahŕňa všetky vrstvy národa a teda aj všetky profesijné skupiny. Má za cieľ osloviť každého Nemca, ktorý si praje slúžiť svojmu národu, žiť so svojím národom a patriť k nemu krvou.“[53]

Nemecké marxistické strany, sociálni demokrati a komunisti nebojovali za začlenenie robotníkov do nemeckej komunity, ale za zvrhnutie existujúceho spoločenského poriadku a jeho nahradenie internacionálnou „diktatúrou proletariátu“. Nehľadali podporovateľov vo vzdelaných vrstvách. Program NSDAP popisoval marxistov ako „zjednotených vďaka pocitom nenávisti a závisti proti druhej polovici národa, bez konštruktívnych cieľov.„[54] Karl Ganzer napísal v Der Schulungsbrief: „Marx nepochádza z robotníckeho hnutia, ale z liberálnej sféry. … Začlenil koncepciu večného boja v spoločnosti. … Starší nemeckí robotnícki vodcovia chceli riešiť sociálne problémy prostredníctvom asimilácie. Marxove ideje triedneho boja chceli tieto problémy riešiť spoločenským chaosom.“[55]

1.6.2

Zhromaždenie komunistických aktivistov v Berlíne 1926, sláviacich Deň bojovníkov červeného frontu

Ganzer napísal, že Marx dúfal zaviesť robotníkov „na cestu, ktorá ich zavedie ďaleko od spoločnosti, ktorej chceli byť súčasťou.“[56] Taktiež poukázal na dôležitý rozdiel medzi národnými socialistami a marxistami vo vnímaní robotníkov. NSDAP si ich vážila. Hitler verejne prehlásil, že „žiaden robotník by sa nemal hanbiť za toto označenie, ale má byť naň hrdý.“[57] Ganzer opísal očierňovanie práce ako „najhorší zločin marxistického učenia. Triedne uvedomenie Marx nezaložil na zmysle pre hodnoty, ale na psychóze bezcennosti. Marx označil synov slobodných roľníkov a remeselníkov hanlivým názvom ‚proletariát‘. Len pred 40 rokmi tento výraz označoval asociálnu luzu. Týmto spôsobom stiahol dušu celej triedy do temnoty.“[58]

Hitler sa zameriaval na podporu robotníkov, považujúc šľachtu a strednú vrstvu orientovanú na zisk za triedu politicky neužitočnú. Hitler potreboval dostať do ulíc vitalitu, húževnatosť a ochotu bojovať. To boli vlastnosti, ktorými oplývali robotnícke sily. Verejne sa sústreďovať iba na robotníkov by však bolo v rozpore s programom NSDAP, ktorý mal reprezentovať všetkých Nemcov. Strana propagovala slogan „robotníci mysle a päste“, pričom posledné slovo odkazovalo na manuálne pracujúcich, nie na bitkárov. V tomto zmysle sú všetci pracujúci, bez ohľadu na povolanie, príspevkom do spoločnosti. Hitler na to nazeral tak, že „pojem robotník je čestnejší, než pojem občan.“[59]

V prejave v Norimberku, 1938, sa Hitler zaoberal otázkou pracujúcich v NSDAP počas jeho boja o moc pred rokom 1933: „Mnoho našich nasledovníkov sa skladalo zo synov širokých más; robotníci a roľníci, malí remeselníci a kancelárski pracovníci. … Veľa občanov strednej triedy malo výhrady voči názvu strany, ‚Nemecká robotnícka strana‘, boli úplne zdesení, keď prvý krát videli drsné typy, ktoré tvorili stranícku stráž. … Pre stranu národných socialistov bolo označenie ‚robotník‘ od prvého dňa čestným označením všetkých tých, ktorí skrz poctivú prácu – či už duševnú alebo čiste manuálnu – boli aktívni v komunite. Keďže strana bola ľudovou stranou, nevyhnuteľne mala viac členov z radov robotníkov, než z radov ‚bielych golierov‘. Rovnako, ako to je v celej populácii. … Marxisti nenávideli nové hnutie ako svojho konkurenta. Uvedomili si, že najjednoduchší spôsob ako to ukončiť, by bolo povedať verejnosti, že národno socialistický koncept ‚pracujúceho‘ ako konglomerátu všetkých pracujúcich ľudí, odporuje koncepcii proletariátu. To je samozrejme pravda – od tej doby, ako proletárske strany vylúčili zo svojich radov toľko ‚bielych golierov‘, koľko sa len dalo.“[60]

NSDAP vznikla ako ľudová strana a počas prvých rokov sa nespájala so strednou vrstvou, ktorá v skutočnosti neskôr tvorila jeden z pilierov strany. Pracujúci tvorili 30 až 40 % členov strany a voličskej základne.[61] Podporou Hitlerovho hnutia získali muži a ženy z radov robotníkov akceptáciu spoločnosťou – predtým dlho odmietanú počas imperiálnej doby.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Referencie:
[44] Bley, Wulf, Der Bolschewismus, s. 157
[45] Ibid.
[46] Ehrt, Adolf, Bewaffneter Aufstand, s. 10-11
[47] Front in der Heimat, s. 16-17
[48] Bley, Der Bolschewismus, s. 146
[49] Leers, Johannes von, Odal, s. 636
[50] Ibid, s. 637
[51] Bley, Wulf, Der Bolschewismus, s. 146
[52] Leers, Johannes von, Odal, s. 658
[53] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 178
[54] Feder, Gottfried, Program of the Party of Hitler, s. 46
[55] Ganzer, Karl, “Der Geist des 19. Jahrhunderts,” Der Schulungsbrief 6/37, s. 229
[56] Ibid.
[57] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 176
[58] Ganzer, Karl, “Der Geist des 19. Jahrhunderts,” Der Schulungsbrief 6/37, s. 229
[59] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 176
[60] Hitler, Adolf, Die Reden des Führers am Parteitag 1938, s. 58-59
[61] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 178

O ::prop

6 komentárov

  1. Tu musim dat, zmienku o Heydrichovi, katovi ceskeho naroda.

  2. Odrezalo mi to, Heydrich mal Cechov zmaknutych, Benesa siel slak trafit, potreboval teror. Dosiahol ho vrazdou H. Tu urobili Nemci chybu.

  3. Aku chybu?

    • Predsa terorom po smrti Heydricha, Lidice, Lezaky. Dovtedy sli BaM ako svaj. Hodinky. Zacali excesi, skratka vsetko zle, zle. Prosne proti duchu Heydrichovej politiky, on dobre poznal SVOJICH ČECHOV.

  4. Predpokladám že BaM znamená Böhmen und Mähren, v ktorom sa Češi mali lepšie ako za svojej Prvej republiky.
    Atentát na Heydricha bol výplod chorého modzgu Ben Ešedu.

    • Ved to. Teror bol takisto vyplod choreho mozgu. Teror za teror , nie je riesenie. Stacilo pokracovat v Heydrichovej politike cukru a Beneš by bol nasmiech tak ako predtym.

Pridaj komentár