Domov / Hlavná strana / Analýza / Boj proti ISIL je zásterkou pre americkú mobilizáciu proti Sýrii a Iránu

Boj proti ISIL je zásterkou pre americkú mobilizáciu proti Sýrii a Iránu

alkaidaHrozba ISIL alebo IS je zásterkou. Sila ISILu sa zámerne nafúkla, aby sa podarilo získať verejnú podporu pre Pentagón a na ospravedlnenie nelegálneho bombardovania Sýrie. Použila sa tiež na ospravedlnenie mobilizácie toho, čo sa viac a viac podobá na rozsiahle hromadenie vojenských síl na Strednom Východe pod vedením USA. Palebná sila a vojenské prostriedky, ktoré sa vyčleňujú, prekračujú potreby toho, čo je skutočne nutné na boj proti eskadrám smrti ISIL.

Hoci USA uistili svojich občanov a svet, že vojaci nebudú vyslaní na bojisko, je to veľmi nepravdepodobné. V prvom rade je to nepravdepodobné, lebo vojaci na mieste sú potrební na monitorovanie a výber cieľov. Navyše, Washington považuje kampaň proti bojovníkom ISIL za niečo, čo bude trvať roky. Toto je zahmlievanie skutočnosti. To, čo sa opisuje, je trvalé vojenské nasadenie, alebo, v prípade Iraku, opätovné nasadenie. Táto sila by sa nakoniec mohla premeniť do širšej útočnej sily ohrozujúcej Sýriu, Irán a Libanon.

Americko-sýrsky a americko-iránsky bezpečnostný dialóg?

Predtým, ako začalo bombardovania Sýrie pod vedením USA, kolovali nepotvrdené správy, že Washington začal dialóg s Damaskom cez ruské a iracké kanály, aby diskutoval o vojenskej koordinácii a bombardovacej kampani Pentagónu v Sýrii. Bolo tu však niečo čudné. Agenti mali veľa práce pri pokuse o legitimizovanie bombardovania Sýrskej arabskej republiky.

Tvrdenia o americko-sýrskej spolupráci cez ruské a iracké kanály sú časťou zlovestnej série nesprávnych informácií a dezinformácií. Pred tvrdeniami o americkej spolupráci so Sýriou vznikli podobné tvrdenia o americko-iránskej spolupráci v Iraku.

Predtým sa Washington a americké médiá pokúsili vyvolať dojem, že sa podarilo uzavrieť vzájomnú dohodu o vojenskej spolupráci s Teheránom o boji proti ISIL a o spolupráci v Iraku. Toto bolo označené ako dezinformácia vyjadreniami mnohých členov iránskeho politického zriadenia a vysokopostavených iránskych vojenských veliteľov.

Po tom, ako Iránci jasne naznačili, že tvrdenia Washingtonu boli iba fikcia, USA tvrdili, že by pre Irán nebolo vhodné zapojiť sa do ich koalície proti ISIL. Irán odmietol. Washington nečestne prekrúcal fakty, pretože americkí úradníci vyzvali Teherán, aby sa pripojil ku koalícii proti ISIL niekoľkokrát.

Predtým, ako bol ajatoláh Alí Chamenei (najvyšší predstaviteľ v Iráne) prepustený z nemocnice po operácii prostaty, povedal 9. septembra 2014 iránskej televízii, že USA požadovali, aby Teherán a Washington spolupracovali v Iraku v troch rôznych záležitostiach. Vysvetlil, že americký veľvyslanec v Iraku vyslal správu iránskemu veľvyslancovi v Iraku, aby sa pridal k USA, potom, svojimi vlastnými slovami, „ten istý (John Kerry) – ktorý pred kamerami a pred očami celého sveta vyhlásil, že nechcú, aby s nimi Irán spolupracoval – požadoval (od) Dr. Zarífa, aby s nimi Irán spolupracoval v tejto veci, ale Dr. Zaríf túto požiadavku odmietol.“ Tretiu požiadavku vzniesla americká námestníčka ministra Wendy Shermanová voči iránskemu námestníkovi ministra zahraničných vecí Abbásovi Arakčímu.

Chamenei jasne vyhlásil, že kategoricky vylučuje akúkoľvek spoluprácu s Washingtonom v tejto veci. „V tejto veci nebudeme s Amerikou spolupracovať, najmä preto, lebo jej ruky sú špinavé“, verejne potvrdil, kým vysvetľoval, že Washington mal choré úmysly a hanebné návrhy v Iraku a Sýrii.

Tak ako Rusko, Irán podporuje Sýriu a Irak proti ISIL. Taktiež ako Moskva, Teherán je zaviazaný k boju proti nemu, ale nepridá sa ku washingtonskej koalícii proti ISIL.

Nová invázie a projekty zmien režimov v pláne?

Ako bolo poukázané 20. júna 2014, v očiach Washingtonu musela byť federálna vláda Núrího Al-Malíkího v Bagdade odstránená kvôli odmietnutiu pridať sa k americkému obliehaniu Sýrie, kvôli zblíženiu sa s Iránom, predávaniu ropy Číňanom a kupovania zbraní z Ruskej federácie. Rozhodnutie Iraku byť časťou iránsko-iracko-sýrskeho potrubia taktiež podkopalo ciele USA a ich spojencov na kontrolu tokov energie na Strednom Východe a zablokovanie eurázijskej integrácie.

Boli tu tiež dva ďalšie neodpustiteľné kardinálne hriechy, ktoré v očiach Washingtonu spáchala Al-Malíkího vláda. Avšak, tieto priestupky by sme si najprv mali dať do geopolitického kontextu.

Pamätáte si poseptembrovú (po 9/11) frázu Bushovej administratívy počas začiatku ich sériových vojen? Znelo to takto: „Ktokoľvek môže ísť do Bagdadu, ale skutoční muži idú do Teheránu!“ Pointa tejto vojnovo-štváčskej frázy je, že na Badgad a Damask sa pozeralo ako na cesty pre Pentagón k Teheránu.

Tak ako Sýria, kardinálne hriechy Al-Malíkího vlády boli zviazané s blokovaním cesty k Teheránu. Po prvé, iracká vláda vypudila Pentagón z Iraku na konci roka 2011, čo odstránilo amerických vojakov umiestnených priamo na iránskej západnej hranici. Po druhé, iracká federálna vláda pracovala na vyhnaní protivládnych iránskych militantov z Iraku a uzatvorení tábora Ašraf, ktorý by sa dal použiť vo vojne alebo operáciách na zmenu režimu v Iráne.

Ašraf bol základňou pre vojenské krídlo irackej Mudžahidín-e-Chalk (MEK/MOK/MKO). MEK je protivládna iránska organizácia, ktorá sa usiluje o zmenu režimu v Teheráne. Oni dokonca otvorene schvaľovali útoky na Irán a Sýriu vedené USA.

Hoci samotná americká vláda považuje MEK za teroristickú organizáciu, Washington začal prehlbovať svoje vzťahy s MEK, keď oni a ich verní britskí spojenci podnikli inváziu do Iraku. Neúprimne a ironicky, USA a Británia využili podporu Saddáma Husajna pre MEK na ospravedlnenie označovania Iraku za štátom podporovaný terorizmus a tiež na ospravedlnenie anglo-americkej invázie do Iraku. Odvtedy sa USA o MEK starajú.

Od roku 2003 USA financujú MEK. Washington ochraňuje MEK, pretože ich chce držať na remienku buď ako páku proti Teheránu, alebo pre možnosť, že jedného dňa MEK dosadia v Teheráne k moci ako časť operácie na zmenu Teheránskeho režimu. MEK sa doslova stali súčasťou výbavy proti Teheránu. I keď USA prenechali Bagdadu kontrolu nad táborom Ašraf, Pentagón si udržal svoje kontakty v tábore MEK.

Nakoniec boli sily MEK v roku 2012 premiestnené na bývalú americkú základňu známu ako Camp Liberty. Camp Liberty sa teraz nazýva arabsky Camp Hurija.

Istanbulský šéf úradu Christian Science Monitor Scott Peterson opísal, ako začali americkí predstavitelia používať všetok svoj vplyv na podporu MEK počas začiatku Arabskej jari v roku 2011. Toto je previazané so snahami Washingtonu o zmenu režimu. Peterson napísal, že americkí predstavitelia „zriedka spomínajú násilnú a protiamerickú minulosť MEK a zobrazujú skupinu nie ako teroristov, ale ako bojovníkov za slobodu s ‚hodnotami ako sú naše‘, ako čakajúcich demokratov pripravených slúžiť ako predvoj zmeny režimu v Iráne.“

Washington sa nevzdal snov na zmenu režimu v Teheráne

Washington sa nevzdal svojich snov na zmenu režimu v Teheráne. Je náhoda, že podpora USA a EÚ sa zvyšuje, najmä keď sa začalo verejne upozorňovať na hrozbu ISIL v Iraku?

Šesťsto poslancov parlamentu a politikov zväčša z krajín NATO priletelo na veľké zhromaždenie MEK na parížskom severovýchodnom predmestí Villepinte, ktoré 27. júna 2014 vzývalo na zmenu režimu v Iráne. Vojnoví štváči a morálne zbankrotované postavy, ako bývalý americký senátor Joseph Lieberman, izraelská hlásna trúba a obhajca Alan Dershowhitz, bývalý predstaviteľ Busha mladšieho a znalec Fox News John Bolton, bývalý starosta New Yorku Rudy Giuliani a bývalý francúzsky minister a náčelník Misie OSN v Kosove (UNIMIK) Bernard Kouchner, sa všetci stretli s MEK, aby podporili zmenu režimu a vojnu. Podľa MEK sa zhromaždenia za zmenu režimu zúčastnilo viac než 80 000 ľudí. Podporovatelia vzbúr v Iraku a Sýrii boli na zhromaždení vo Villepinte prítomní tiež, pričom vyzývali na zmenu režimu v Iraku, Sýrii a Iráne.

Iróniou je, že peniaze najpravdepodobnejšie prišli od samotnej americkej vlády. Spojenci USA pravdepodobne tiež prispeli. Tieto peniaze šli lobistickým iniciatívam MEK s Kongresom a ministerstvom zahraničných vecí USA, ktoré vskutku recykluje peniaze. Ľudia ako Rudy Giuliani – pravdepodobne jeden z najnenávidenejších starostov v histórii New York City, až kým nevyužil výhodu tragických udalostí z 11. septembra – teraz efektívne lobujú za MEK. „Mnohí z týchto bývalých vysokopostavených amerických predstaviteľov – ktorí predstavujú celé politické spektrum – zaplatilo desiatky tisíc dolárov, aby hovorili na podporu MEK“, podľa Christian Science Monitor.

Giuliani rečnil na akciách MEK prinajmenšom už v roku 2010. V roku 2011 verejne presadzoval zmenu režimu v Teheráne a Damasku na zhromaždení MEK. „Čo keby sme nasledovali Arabskú jar s Perzským letom?“, položil rečnícku otázku. Giulianiho ďalšia veta odhalila, do akej miery je iniciatíva na podporu MEK skutočne potomkom americkej zahraničnej politiky: „Potrebujeme zmenu režimu v Iráne, viac než ju potrebujeme v Egypte alebo Líbyi a práve tak, ako ju potrebujeme v Sýrii.“

Priateľ a ďalší obhajca vojny, senátor John McCain, nebol schopný urobiť si výlet na parížske predmestie Seine-Saint-Denis, ale pre zhromaždenie predniesol prejav cez video. Kongresman Edward Royce Hello, predseda americkej snemovne pre zahraničné záležitosti, tiež vyjadril svoju podporu pre zmenu režimu v Iráne prostredníctvom video správy. Tak to urobil aj senátor Carl Levin a senátor Robert Menendez.

Prítomné boli delegácie z USA, Francúzska, Španielska, Kanady a Albánska. Okrem vyššie uvedených jedincov sa udalosti zúčastnili aj ďalší ostatní prominentní hostia:

1. Newt Gingrich, bývalý hovorca dolnej komory (Snemovňa reprezentantov) v dvojkomorovom Kongrese USA;
2. John Dennis Hastert; ďalší bývalý hovorca Snemovne reprezentantov;
3. George William Casey Jr., ktorý velil mnohonárodnej vojenskej sile, ktorá prepadla a okupovala Irak;
4. Hugh Shelton, konateľ počítačového softwareu a bývalý predseda Spojeného štábu náčelníkov USA;
5. James Conway, bývalý náčelník námornej pechoty USA;
6. Louis Freeh, bývalý riaditeľ Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI);
7. Lloyd Poe, predstaviteľ USA, ktorý sedí na (1) Podvýbore snemovne USA pre Európu, Euráziu a vynorujúce sa hrozby, a ktorý predsedá (2) Podvýboru snemovne USA pre terorizmus, nešírenie jadrových zbraní a obchod;
8. Daniel Davis, predstaviteľ USA z Illinois;
9. Loretta Sánchez, predstaviteľka USA z Kalifornie;
10. Michael B. Mukasey, bývalý generálny prokurátor USA;
11. Howard Dean, bývalý guvernér Vermontu;
12. William Richardson, bývalý tajomník ministerstva energetiky USA;
13. Robert Torricelli, bývalý zákonodarca v Snemovni reprezentantov USA a senátor Senátu USA, ktorý je právnym zástupcom MEK v Iraku;
14. Francis Townsend, bývalý poradca Georgea W. Busha Jr., pre domácu bezpečnosť;
15. Linda Chavez, bývalá vrchná riaditeľka Bieleho domu;
16. Robert Joseph, bývalý námestník USA, ktorý riadil (1) Úrad kontroly zbraní, verifikácie a dodržiavania pravidiel, (2) Úrad medzinárodnej bezpečnosti a nešírenia jadrových zbraní a (3) Úrad politicko-vojenských záležitostí;
17. Philip Crowley, bývalý asistent štátneho tajomníka zodpovedného za verejné záležitosti;
18. David Phillips, veliteľ vojenskej polície, ktorý prebudoval irackú políciu a bol zodpovedný za stráženie táboru Ašraf a Saddáma Husajna ako väzňa;
19. Marc Ginsberg, vyšší viceprezident firmy verejných vzťahov APCO Worldwide a bývalý veľvyslanec USA a americký prezidentský poradca pre politiku Stredného Východu

Podobne ako americká účasť, bola i francúzska delegácia reprezentatívna. Okrem Bernarda Kouchnera boli medzi prominentnými účastníkmi z Francúzska aj nasledovné osoby:

1. Michèle Alliot-Marie, francúzska politička, ktorá bola medzi ministerskými úradmi svojho kabinetu zodpovedná za vojenské a zahraničné záležitosti v rôznych dobách;
2. Rama Yade, viceprezidentka konzervatívnej Radikálne strany Francúzska;
3. Gilbert Mitterrand, prezident ľudsko-právnej nadácie France Libertés, ktorá sa zameriava na etnické skupiny ako Kurdi, Čečenci a Tibeťania;
4. Martin Vallton, starosta Villepinte.

Prominenti zo Španielska:

1. Pedro Agramunt Font de Mora, španielsky predseda Európskej ľudovej strany (EPP) a jej spojencov v Rade Európy;
2. Jordi Xucla, španielsky predseda Aliancie liberálov a demokratov pre Európu (ALDE) v Rade Európy;
3. Alejo Vidal-Quadras, španielsky politik a jeden zo štrnástich viceprezidentov Európskeho parlamentu Európskej únie;
4. José Luis Rodriguez Zapatero, bývalý premiér Španielska (ktorý bol tiež viditeľne v doprovode svojej ženy Sonsoles Esponose Díaz)

Ostatní prominentní účastníci z euroatlantických krajín:

1. Pandli Majko, bývalý premiér Albánska;
2. Kim Campbell, bývalý premiér Kanady;
3. Geir Haarde, bývalý premiér Islandu;
4. Ingrid Betancourt, bývalá kolumbijská senátorka;
5. Alexander Carile, člen Britskej snemovne lordov, vyššej komory Britského parlamentu;
6. Giulio Maria Terzi, bývalý minister zahraničia Talianska;
7. Adrianus Melkert, bývalý minister holandského kabinetu, bývalý vedúci Svetovej banky a bývalý zvláštny vyslanec generálneho tajomníka OSN Pan Ki-Muna pre Irak.

Nehovorilo sa len o zmene režimu, ale hlavnou témou bola cezhraničná kríza v Iraku a Sýrii. Fox News poskytli akcii zvláštne pokrytie. Len v júli vedenie MEK odsúdilo iránsku podporu irackej federálnej vláde vo svojom boji proti ISIL, no odvtedy, čo USA začali bojovať proti ISIL, zmĺkli.

Pred zhromaždením o zmene režimu sa 23. mája 2014 líder MEK, Marjam Rajavi – ktorého MET navrhuje ako prezidenta Iránu od roku 1993 – dokonca stretol s bábkovým vodcom Sýrskej národnej rady Ahmedom Džarbom v Paríži, aby diskutovali o spolupráci.

Zmena režimu v Damasku prostredníctvom rozšírenia misie v Sýrii

Bombardovacia kampaň, ktorú USA začali v Sýrii, je nezákonná a je porušením Charty OSN. To je dôvod, prečo Pentagón podnikol svoje kroky sprevádzajúc ich tvrdením, že bombardovacia kampaň bola vynútená hrozbou „bezprostredného“ útoku, ktorý bol plánovaný proti územiu USA. Toto tvrdenie vyhlásili preto, aby dali bombardovaniu sýrskeho územia zákonné krytie prostredníctvom pokrúteného argumentu pod Článkom 51 Charty OSN, ktorý umožňuje členovi OSN zákonne zaútočiť na inú krajinu, ak má dôjsť ku bezprostrednému útoku spomínanej krajiny na člena OSN.

Barack Obama a vláda USA urobili to najlepšie, čo mohli, aby zmiatli a rozmazali realitu prostredníctvom sérií rôznych krokov, ktoré podstúpili, aby si nárokovali oprávnenosť pre porušenie medzinárodného práva bombardovaním Sýrie bez autorizácie Damasku. Hoci americká veľvyslankyňa Samantha Powers informovala sýrskeho stáleho predstaviteľa pri OSN, že dôjde ku zahájeniu útokov vedených USA na guvernorát Al-Rakka, informovanie Bašára Al-Dzáfarího prostredníctvom formálneho jednostranného oznámenia nepredstavuje udelenie zákonného súhlasu Sýrie.

Útoky vedené USA na Sýriu nemajú ani podporu Bezpečnostnej rady OSN. Vláda USA sa však pokúsila pretočiť stretnutie Bezpečnostnej rady OSN z 19. septembra 2014, ktorému predsedal John Kerry ako znamenie, že Bezpečnostná rada OSN a medzinárodná komunita podporujú ich bombardovaciu kampaň.

Náhodou nie je ani to, že práve vtedy, keď USA zostavili svoju mnohonárodnú koalíciu na boj proti ISIL a jeho pseudokalifátu, tak John Kerry vhodne spomenul, že Sýria porušila Dohovor o chemických zbraniach (CWC). Hoci priznal, že Sýria nepoužila nijaký materiál zakázaný CWC, Kerry americkým zákonodarcom povedal, že Damask 18. septembra 2014 porušil svoj záväzok voči CWC. Inými slovami, Washington zamýšľa ísť po Sýrii a bude sa snažiť o zmenu režimu v Damasku. Ak to nie je vďaka tomuto jasné, potom by to vďaka faktu, že USA stále používajú Saudskú Arábiu na trénovanie ďalších protivládnych síl jasné byť malo.

Americká stratégia hry s ohňom na ospravedlnenie bombardovacej kampane USA proti Sýrii bola spúšťaná so zámerom vytvorenia zámienky pre rozšírenie nezákonných leteckých útokov USA v Sýrii, ktoré začali 22. septembra 2014.

Predstavou USA je dlhodobá bombardovacia kampaň, ktorá hrozí aj Libanonu a Iránu. Podľa Alí Chameneiho chcú USA bombardovať Irak aj Sýriu použijúc ISIL ako zásterku na základe Pakistanského modelu. Správnejšie by sa mala situácia nazývať podľa modelu AfPak (Af-Pak). USA použili rozšírenie nestability z Afganistanu do Pakistanu a rozšírenie Talibanu ako zámienku pre bombardovanie Pakistanu. Irak a Sýria sa spojili ako jedna konfliktná zóna, ktorú Ibrahim Al-Maraši, s použitím neologizmu, opísal ako vzostup „Syraku“.

Širší cieľ: narušenie eurázijskej integrácie

Hoci USA predstierajú boj proti teroristickým a smrtiacim eskadrám, ktoré sami vytvorili, Číňania a ich partneri sú zaneprázdnení prácou na integrovaní Eurázie. Americká „globálna vojna proti teroru“ bola daná do paralely s prebudovaním Hodvábnej cesty. Toto je skutočný príbeh a motivácia pre naliehanie Washingtonu na boj a opätovnú mobilizáciu na Strednom Východe. Je to tiež dôvod, prečo USA tlačia Ukrajinu do konfrontácie s Ruskom a EÚ do sankcionovania Ruskej federácie.

Amerika chce prerušiť znovuobjavenie sa Hodvábnej cesty a jej rozširujúcej sa obchodnej siete. Kým bol Kerry zaneprázdnený strašením obecenstva ISILom a jeho zverstvami, Číňania boli zaneprázdnení tým, že uzatvárali dohody naprieč Áziou a Indickým oceánom. Toto je časťou pochodu čínskeho draka smerom na západ.

Paralelne s Kerryho cestami, čínsky prezident Xi Jingping navštívil Srí Lanku a šiel na Maldivy. Srí Lanka už je časťou projektu čínskej Námornej Hodvábnej cesty. Maldivčania sú novými položkami; boli dosiahnuté dohody, vďaka ktorým bola táto ostrovná krajina zahrnutá do siete Námornej Hodvábnej cesty a do infraštruktúry, ktorú Čína buduje a ktorá má rozšíriť námorný obchod medzi Východnou Áziou, Stredným Východom, Afrikou a Európou. Rovnako tak nie je náhoda, že dva čínske torpédoborce zakotvili v iránskom prístave Banda Abbas v Perzskom zálive, aby viedli spoločné námorné cvičenia s iránskymi vojnovými loďami v Perzskom zálive.

Paralelne k východo-západnému obchodu sa vyvíja severo-južná obchodná a dopravná sieť. Iránsky prezident Hassán Rúhání bol nedávno v Kazachstane, kde spolu so svojim kazašským náprotivkom prezidentom Nursultan Nazarbajevom potvrdili, že v obchodnom styku má dôjsť k mnohonásobnému rastu. Očakáva sa dokončenie kazachstansko-turkmenistansko-iránskej železnice, ktorá vytvorí severo-južnú prepravnú cestu. Prezidenti diskutovali aj o spolupráci medzi Teheránom a Eurázijskou úniou. Na druhej západnej strane Kaspického mora sa pracuje na paralelnom severo-južnom koridore tiahnúcom sa z Ruska do Iránu cez Republiku Azerbajdžan.

Protiruské sankcie začínajú spôsobovať v Európskej únii nepokoj. Tí, ktorí kvôli sankciám skutočne o niečo v Rusku prídu, sú členovia Európskej únie. Rusko demonštrovalo, že má svoje možnosti. Moskva už zahájila výstavbu plynového megapotrubia Jakutsko-Chabarovsk-Vladivostok (známeho tiež ako Sila Sibíry) na dodávku plynu do Číny, kým partner z BRICS – Južná Afrika – podpísala historickú dohodu o jadrovej energii s Rosatomom.

Vplyv Moskvy na svetovú scénu je veľmi jasný. Jej vplyv je na vzostupe na Strednom Východe a Latinskej Amerike. Aj v Afganistane obsadenom NATO je ruský vplyv na vzostupe. Ruská vláda nedávno zostavila zoznam viac než sto starých sovietskych stavebných projektov, ktoré by rada oživila.

Alternatíva voči sankciám USA a EÚ sa začína vynárať v Eurázii. Okrem podpísanej dohody o rope za tovar medzi Teheránom a Moskvou, ruský minister energetiky Alexander Novak oznámil, že Irán a Rusko uzavreli niekoľko nových dohôd v hodnote sedemdesiat miliárd eur. Sankcie čoskoro iba izolujú USA a EÚ. Iránci oznámili, že spolupracujú s čínskymi a ruskými partnermi na prekonaní sankčného režimu USA a EÚ.

Amerika je vytláčaná. Nemôže byť ústrednou silou Ázie a Pacifiku, kým sa nevyriešia záležitosti na Strednom Východe a vo Východnej Európe proti Rusom, Iráncom, Sýrčanom a ich spojencom. To preto sa Washington snaží robiť všetko čo len vie, aby narušoval, delil, prekresľoval, vyjednával a kooptoval. Keď to uvážime, USA neznepokojuje boj proti ISIL-u, ktorý slúži záujmom Washingtonu na Strednom Východe. Hlavnou obavou Ameriky je zachovanie jej rozpadávajúceho sa impéria a zabránenie eurázijskej integrácie.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Mahdi Darius Nazemroaya

O ::prop

Leave a Reply