Domov / Hlavná strana / Multikulturalizmus / Barbari pri bránach Paríža

Barbari pri bránach Paríža

France Ramadan Eid al-FitrKaždý pozná sladké Francúzsko – Francúzsko dobrého jedla a vína; Francúzsko nádherných prírodných zákutí, vidieckych sídiel a katedrál. Do Francúzska chodí viac turistov (60 miliónov ročne), než do hociktorej inej krajiny sveta. Nemci majú úslovie, nie celkom prívetivo myslené: „žiť si ako boh vo Francúzsku“. Polovica milióna Britov si tam kúpila druhý dom; mnohí z nich nudia doma priateľov rozprávaním, o koľko lepšie sú niektoré veci vo Francúzsku.

Ale dnes má Francúzsko aj inú, menej prívetivú stránku. Ja chodím do Paríža približne štyrikrát ročne, a tak dobre viem, čo práve trápi francúzsku strednú triedu. Pred pár rokmi to boli školy: toľko chválené francúzske školstvo sa začínalo rozpadať; množili sa počty analfabetov, deti končili školy rovnako nevzdelané, ako keď do nich vstupovali. A oveľa horšie sa správali. Ale v poslednom čase je to predovšetkým zločinnosť: l´insécurité, les violences urbaines, les incivilités. Každý má k dispozícii nejakú historku a žiadny večierok sa nezaobíde bez popisu nejakého strašného prípadu. A človek má pocit, že každý ten zločin značí hlas pre Le Pena alebo niekoho, kto ho nahradí.

Sám na sebe som mal možnosť pocítiť, čo l´insécurité znamená. Bol som na Boulevard Saint-Germain – vo štvrti, kde pomerne priestranný byt stojí okolo milióna dolárov. Traja mladíci – Rumuni – sa v tichosti snažili skrutkovačmi otvoriť parkovacie hodiny a dostať sa k minciam. Boli štyri hodiny popoludní; chodníky a pouličné kaviarne boli plné ľudí. Mladíci sa správali, akoby sa venovali normálnej, veľmi bežnej aktivite a vôbec sa nemali čoho obávať.

Napokon sa našli dve asi 60-ročné ženy, ktoré sa ich pokúšali zastaviť. Dovtedy sa smejúci mladíci sa vražedne nahnevali a oháňali skrutkovačmi. Ženy ustúpili a mladíci pokračovali v krádeži. Potom im asi 70-ročný muž povedal, aby s tým prestali. Začali sa k nemu chovať ešte výhražnejšie a jeden z nich naznačoval, že ho pichne skrutkovačom. Pohol som sa vpred, že mu pomôžem, ale mladíci – nadávajúc, akoby mali morálne právo rozhorčovať sa nad tým, že ich vyrušili privýkone ich živobytia – sa dali na útek. Ale toto mohlo skončiť úplne inak.

Na tomto incidente ma prekvapilo niekoľko vecí: po prvé to, že mladíci vôbec nemali strach, hoci bol biely deň; ďalej tá ľahostajnosť ľudí naokolo, ktorí by sa ničoho podobného nikdy nedopustili; tiež to, že len starší ľudia sa pokúšali do situácie zasiahnuť, hoci tí boli nato najhoršie telesne vybavení. Je možné, že len tí sú dnes dostatočne vybavení morálnym zmyslom, aby mali vôľu zasiahnuť? Alebo je to tak, že tí mladší ich správanie v duchu ospravedlňovali tým, že ide o chudobných utečencov, ktorých nikto nikdy nenaučil čo je správne a čo nie, ktorí nemajú žiadnu inú šancu alebo napríklad, že skutočnými páchateľmi sú vodiči, čo tam hádžu mince, veď tí znečisťujú životné prostredie?

Ďalším motívom k ľahostajnosti je zrejme fakt, že keby ich aj zatkli, nič by sa im nestalo. Už hodinu by boli opäť na ulici. Nuž načo riskovať, že skončíte so skrutkovačom v pečeni v snahe ochrániť parkovacie hodiny na jednu hodinu? O laxnom francúzskom systéme spravodlivosti sa dnes už rozprávajú legendy. Sudcovia sačasto vyjadrujú veľmi chápavo o zločincoch, ktorých majú trestať (čo je založené na všeobecne zaužívanom presvedčení, že za zločin je vinná spoločnosť, nie jednotlivec).

Deň pred incidentom na Boulevard Saint-Germain demonštrovalo 8 000 policajtov proti prepusteniu z väzenia pred súdnym pojednávaním na kauciu smutne známeho lúpežníka, podozrivého z vraždy. Páchateľ sa dopustil ozbrojenej lúpeže, počas ktorej strelil niekoho do hlavy. Keď ho prepustili na kauciu, vlúpal sa do istého domu. Polícia jeho a spolupáchateľov pri čine prekvapila a oni dvoch policajtov zastrelili a tretieho ťažko zranili. Takisto je podozrivý, že niekoľko dní predtým sa dopustil štvornásobnej vraždy; zastrelili majiteľa reštaurácie, jeho manželku a dvoch zamestnancov pred očami deväťročnej dcérky majiteľov reštaurácie.

Ľavicovo ladené noviny Libération, jeden z dvoch denníkov, ktoré číta francúzska inteligencia, sa pochybovačne vyjadroval o demonštrantoch a sarkasticky písal o typickej „policajnej horúčke“. Samozrejme, nikto v tých novinách nenapísal, že efektívne policajné sily sú vitálne, keď ide o zaručenie osobnej slobody jednotlivca.

Súkromne sa každý sťažuje, že polícia je nemohúcna a nie je schopná potlačiť alebo zaznamenávať zločinnosť. Rozprávajú sa strašidelné historky. Môj známy Parížan mi povedal, že nedávno sledoval večer dvoch zločincov, ako napadli ženu v aute, ktorá tam čakala na svojho manžela. Rozbili okno a chceli sa zmocniť jej kabelky, ale ona sa bránila. Priateľ sa poponáhľal na pomoc a jedného z nich povalil na zem, druhý ušiel. Našťastie naokolo prechádzala polícia. Ale na veľké prekvapenie môjho známeho páchateľa pustili a len ho varovali.

Teraz si zločinnosť nachádza cestu aj do miest, kde o nej prv ani nepočuli. Autá sa dnes kradnú a k lúpežiam dochádza aj v malebných francúzskych dedinkách. Aj tu mládež poriada „ródeá“ – naháňačky na ukradnutých autách.

Zločinnosť vo Francúzsku vzrástla zo 600 000 prípadov ročne v roku 1959 na 4 milióny dnes.

Kde sa tá zločinnosť berie? Jej korene treba hľadať na sídliskách, obkolesujúcich každé väčšie mesto, v ktorých býva niekoľkomiliónová imigrantská populácia zväčša zo Severnej a Západnej Afriky spolu s chudobným francúzskym obyvateľstvom. Vďaka dobre zorganizovanej mestskej doprave sa aj na najmódnejšie miesta rýchlo dostáva hocijaký zlodej alebo vandal. Na týchto sidliskách vyrastá čosi ako anti-populácia, ktorá čerpá zmysel života z vnútornej nenávisti voči spoločnosti, ktorej sa necíti byť súčasťou.

Vo francúzskej spoločnosti sa otvorila bezodná priepasť, ktorú dramaticky vyjadruje historka istého môjho známeho. Na šestprúdovej diaľnici, z oboch strán obkolesenej obytnými blokmi, sa zrazu objavil muž, pokúšajúci sa prebehnúť cez cestu. Môj známy ho nechtiac zrazil a okamžite usmrtil.

Podľa francúzskych zákonov musia účastníci nehody zostať blízko miesta, kým sa prípad nevyšetrí. A tak polícia zaviedla známeho do blízkeho hotela. V hoteli nebolo takmer žiadnych zamestnancov; dvere izieb sa otvárali kartou aza hotel sa platilo automaticky úverovou kartou. Keď vošiel do izby zistil, že všetok nábytok je z betónu, vrátane postele a umývadla a je pripevnený k stenám a k dlážke. Keď ho na druhý deň vyzdvihla polícia spýtal sa, čo je to za miesto. Prečo je všetko z betónu?
„A čo vy, pane, neviete, kde sa nachádate?“, povedali mu. „C´est la Zone, c´est la Zone.“ La Zone znamená cudzia krajina. Tam ľudia robia veci inak.

(upravené a krátené)
Autor: Theodore Dalrymple
Zdroj: www.city-journal.org

Z propáckeho archívu, 2007

O ::prop

Pridaj komentár