Domov / Hlavná strana / História / Assmannova kritika axiálneho veku

Assmannova kritika axiálneho veku

jew-christian-islamVo svojej novej knihe „Od Achnatona k Mojžišovi: Staroveký Egypt a náboženská zmena“ (Cairo: The American University in Cairo Press, 2014), egyptológ Jan Assmann argumentuje, že koncept axiálneho veku od filozofa Karla Jaspera „nie je teória, ale vedecký mýtus.“ (s.94).

Podľa Jaspera sú storočia medzi rokmi 800 a 200 pred n. l. zlomom vo svetových dejinách. Počas tohto axiálneho veku sa na Blízkom východe objavil biblický monoteizmus a zoroastrizmus, v Indii budhizmus a džinizmus, v Grécku zase Homér a prvé školy západnej filozofie a v Číne vznikli taoizmus, konfucianizmus a ďalšie filozofické školy.

Podľa Jaspera sa tieto mutácie vedomia síce uskutočnili nezávisle na sebe, ale axiálny vek priviedol ľudstvo na cestu k spoločnej globálnej civilizácii. Axiálna civilizácia bola charakterizovaná takými termínmi ako zvýšená „reflektivita, individualita, interiorita…, dištancovanie sa od sveta, pokrok v abstrakcii a intelektualite, teória, kritika tradície, diferenciácia, transcedentálne koncepty alebo vízie…“ (s. 94). Myšlienky axiálneho veku tiež ohlasujú globálny a univerzálny význam a platnosť.

Náboženstvá a filozofie axiálneho veku sú s nami dodnes, zatiaľ čo pre-axiálne sú stratené. Kvôli diskontinuite (nespojitosti) medzi axiálnym vekom a tým, čo bolo predtým, „sa pre-axiálny svet ponoril do temnoty intelektuálnej nedostupnosti.“ (s. 79).

Ako jeden z popredných svetových egyptológov, Assmann má záujem v demontáži myšlienky radikálnej diskontinuity medzi pre-axiálnymi a axiálnymi civilizáciami. Nielenže Assmann ukázal, že môžeme pochopiť mnohé z egyptského myslenia – dokazujúc, že starovekí Egypťania boli ďaleko menej „cudzí“ a „primitívni“ než by si niekto myslel – ale vo svojich prácach Mojžiš Egyptský a Religio Duplex, tiež presvedčivo demonštroval, že egyptské náboženské myšlienky sú dodnes živé, prenesené z grécko-rímskeho sveta prostredníctvom hermetickej tradície až do súčasnosti.

Assmann nepopiera, že história myslenia môže byť charakterizovaná v termínoch relatívnej reflexivity, individuality, interiority, intelektuality, kritiky mýtu, atď. Ale popiera, že tieto vlastnosti sa objavili v jednom axiálnom veku. Tiež poznamenáva, že tieto zmeny nie sú nezvratné, hoci Jaspers by pravdepodobne tvrdil, že nemecký národný socializmus reprezentoval rezistenciu k axiálnej tendencii smerujúcej ku globálnej civilizácii, rezistenciu, ktorá je dnes rovnako globálna ako samotná globalizácia.

Assmann argumentuje, že „axialitu“ je potrebné chápať v kontexte histórie gramotnosti. Assmann tvrdí, že písmo je sprvu obmedzené na kultúrne zóny, v ktorých bolo pôvodne vynájdené napr. ako evidencia. Druhé štádium histórie písma je charakterizované tvorbou literárnych textov s kultúrne obsiahlym obehom. Tieto texty nastupujú po memorovaní a ústnom prenose ako prostriedok pre zachovanie a šírenie najhlbších hodnôt kultúry a sebauvedomenia. Tento proces sa objavil v Mezopotámii v druhej polovici tretieho tisícročia pred n. l. a v Egypte na začiatku druhého tisícročia pred n. l.

Assmann tvrdí, že vznik kultúrnej gramotnosti je významným krokom k „axialite“, ak sa zhoduje so vznikom zmyslu odlišnosti medzi súčasným a minulým vekom, ktorý je pre staroveké národy charakterizovaný ako Zlatý vek, v ktorom boli ľudia bližšie k bohom, vek, v ktorom neskorší ľudia môžu nájsť vzorce správania. S postupom času sa síce hovorený jazyk vyvíjal, ale písané texty nie. Niekedy sa literárne a ľudové dialekty natoľko rozchádzajú, že sa v podstate stávajú dvomi jazykmi.

Tieto dva procesy otvárajú cestu k myšlienke kultúrneho a textového „kánonu“. Literárny alebo náboženský kánon je základom textu, ktorý – ak je raz vytvorený – nemôže byť zmenený dodaním alebo vyčiarknutím. Assmann delí kanonizáciu do primárnej a sekundárnej formy a tvrdí, že primárne kánony sú stále „kultúrne – špecifické“, a preto nemajú „globálne nároky typické pre axiálne hnutia“ (s. 87). Axiálne hnutia sa objavujú až s druhou formou kanonizácie.

Hérodotos je uznávaný otec histórie, ale on a Platón tvrdili, že písanú históriu vynašli Egypťania. Akonáhle je história spísaná, vzniká rozdiel medzi písomnými a ústnymi správami. Písaná história je v zásade superiórna, pretože ústna história je náchylnejšia k výpadkom pamäte a transformácii v prerozprávaní. Písaná história je preto zásadná pre axiálny rozdiel medzi kritickou, reflexnou históriou a mýtom. Je rozdielom, ktorý sa odzrkadľuje vo filozofickom rozdiele medzi pravdou a názorom.

Rovnako ako história i náboženstvo je zásadne transformované písaním a pre Assmanna je táto transformácia platným jadrom myšlienky axiálneho veku. A podobne ako pri histórii, i náboženské texty, keď boli spísané, tak písanie bolo prehlásené za autoritatívnejšie než na pamäti založené ústne tradície. Ale nie všetky posvätné texty sú rovnako autoritatívne, čiže je potrebné rozlišovať medzi autoritatívnymi a neautoritatívnymi textami a viac alebo menej presnými verziami autoritatívnych textov. Toto je druhá forma kanonizácie, v ktorej máme čo do činenia s textami, ktoré tvrdia, že ponúkajú univerzálne platné pravdy o veciach, ktoré sa týkajú všetkých.

Ako Assmann poznamenáva:
„Všetky svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo, islam, budhizmus, džinizmus, sikhizmus, konfucianizmus, taoizmus – sú založené na kánone posvätného písma, ktoré kodifikuje vôľu ich zakladateľa a superiórnu pravdu jeho odhalenia. Tento krok kanonizácie bol na svete vynájdený iba dvakrát: v hebrejských a budhistických kánonoch.“ (s. 88).

Svetovými náboženstvami myslí Assmann tie náboženstvá, ktoré tvrdia, že sú univerzálne pravdivé, nie náboženstvá, ktoré sú otvorené pre celé ľudstvo, pretože inak by musel byť judaizmus vylúčený. Myšlienka, že kánon posvätných textov je absolútnou a univerzálnou pravdou „naozaj zmenila svet axiálnym spôsobom“ (s. 88), tým, že postavila nové náboženstvo proti všetkým ostatným náboženstvám, vrátane minulých náboženstiev vlastnej kultúry, ktoré sú v súčasnosti vylúčené ako pohanstvo, modlárstvo, herézia a omyl (s. 88-89). Assmann naznačuje, že:

„Niektoré elementy tohto patetického rozdielu a vylúčenia sa zdajú byť stále prítomné v Jasperovom koncepte axiálneho veku, ktorý sa javí ako sekularizovaná verzia náboženského rozdielu medzi pohanstvom a pravým náboženstvom. Jeho myšlienka axiálnych civilizácii stavia pre- a extra- axiálny svet do pozície podobnej židovskej, kresťanskej a moslimskej interpretácii pohanstva.“ (s. 89)

Assmann poukazuje na to, že „veľkí jednotlivci“, ktorí ohlasovali „transcedentné vízie“ „absolútnej a univerzálnej“ pravdy asociovaní s axiálnym vekom nemôžu byť obmedzení iba na obdobie medzi rokmi 800 až 200 pred n. l. Chronológia totiž siaha späť do 14-teho storočia pred n. l. k Achnatonovi a tiež o niekoľko storočí neskôr k Zoroastrovi a Mojžišovi, ak teda vôbec niekedy žili. Chronológia tiež musí ísť dopredu, aby zahŕňala Ježiša a Mohameda.

Assmann poznamenáva, že takýto jednotlivci môžu existovať v ktoromkoľvek veku. Takže čo je podstatné, nie je ich existencia a učenie, ale transformácia ich učenia do kanonických textov, ktoré sa stali základom živých náboženských tradícií. Assmann datuje vznik veľkých kánonov – konfuciánskych, taoistických a budhistických na východe a Avesty, hebrejskej Biblie a kánonu gréckych „klasikov“ na Západe – do obdobia 200 pred n. l. až 200 n. l. (s. 93). Je zvláštne, že nerozširuje tento rámec do 4. storočia n. l., kedy bol ustanovený Nový zákon, ktorý posúva Jasperov interval ešte ďalej alebo dokonca do vytvorenia moslimského kánonu stáročia potom.

Assmann dochádza k záveru, že axiálny vek – ak teda vôbec existoval – je „mediálna udalosť“, produkt sociálneho rozvoja písania a kanonizácie. „Axiálny vek nie je nič iné než formatívna fáza textovej kontinuity, ktorá dodnes prevláda v našich západných a východných civilizáciách.“ (s.93)

Avšak v posledných 200 rokoch došlo k významnému posunu v preklade a interpretácii starovekej egyptskej a mezopotámskej literatúry a v znovuobjavení alebo znovunastolení kontinuity medzi súčasnými a pre-axiálnymi tradíciami. Takže pre-axiálny vek sa vynára z temnoty.

Jedinú námietku, ktorú mám k Assmannovmu argumentu je, že neobsahuje žiadnu zmienku o jeho koncepte Mojžišovho rozdielu – myšlienke, ktorá vstúpila do nášho sveta s Achnatonom a stala sa základom stále pretrvávajúcej tradície vďaka Mojžišovi, menovite, že ak je jedno náboženstvo univerzálne pravdivé, všetky ostatné musia byť falošné. Tento rozdiel sa objavuje v judaizme, kresťanstve a islame, ale nejaví sa byť určujúcim v ďalších kánonických náboženstvách, ktoré spomína: zoroastrizmus, budhizmus, džinizmus, konfucianizmus a taoizmus zdá sa nemajú problém vychádzať s náboženstvami, ktoré prišli pred nimi alebo vzájomne so sebou, zatiaľ čo abrahámovské náboženstvá majú dlhú históriu vyhladzovacích vojen – vzájomných i proti pohanským náboženstvám, ktoré nahradili.

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Roland Edvardsen

5 komentárov

  1. Za komunistov bol taký zvyk, že sa nikde skoro vôbec nepísalo o nejakom pamflete, napríklad o Charte, ale potom sa zrazu všade písalo o tom, ako ten pamflet všetci odsudzujú. Väčšina ľudí sa tak o danom „probléme“ dozvedela až vďaka jeho „zavrhovaniu“.
    A aj tak im to bolo jedno, aj pamflet aj zavrhovanie.

    Nič v zlom, ako priateľ propu musím tu ale napísať:
    koho dnes zaujíma nejaký Jaspers? Koho dnes zaujímajú nejaké jeho koncepty? Bol príliš krátko ospevovaný „pražskou kaviarňou“, aby sa stal naozaj „klasikom“.:)

    Pointa článku mi pripadá ale veľmi dobrá. Assmannova myšlenka je dobrá, aj dôležitá – tradicia je ovela hlbšia, ako si spoločnost pripúšťa. Konieckoncov, spoločnosť sa vždy snaží umelo skracovať históriu. Ale práve pre to, že myšlienka je dobrá, je škoda, že sa stráca za hromadou mien a ich výrokov … Jaspers, Assmann, Johnson ..)
    Má niekto iný názor?

    • Text je naozaj trocha pridlhý a príliš „filozofujúci“. Nemám príliš rád takéto obkecávanie, zdá sa mi, akoby autor písal iba preto, aby niečo napísal. Alebo sa snaží ukázať svoju intelektuálnu výšku? Za ten záver to ale stálo. Na druhú stranu si myslím, že je dôležité prečítať si aj takéto texty. Často pridajú ďalší kamienok do mozaiky, ktorý perfektne zapadne. Niekedy sa to neudeje hneď po prečítaní, ale až po čase v súvislosti s úplne iným textom. A to bez ohľadu na to, že ani mňa nezaujíma nejaký Jaspers a jeho koncepty. Nepovažujem čas strávený pri jeho čítaní za úplne stratený. 🙂

    • Aman Againsttime

      Norman, samozrejme, že väčšinu Slovákov nejaký Jaspers alebo Assmann a ich koncepty zaujímať nebudú. V tomto si nerobím žiadne ilúzie. Ale pamätáš si, čo som ti písal na FB? Cieľom takýchto článkov je osloviť skôr intelektuálne založené publikum, nie masy. Sleduje sa tu „kvalita“, nie kvantita, pretože sú to práve intelektuáli, ktorí formujú verejnú mienku.

      Johnson často vo svojich článkoch zvykne predstavovať autorov, ktorí nie sú vôbec nacionalistami, ale ich myšlienky, názory, teórie, atď. by mohli pomôcť nacionalistickej veci. On dobre vie, čo robí. Filozofická kritika biblického monoteizmu, univerzalizmu, atď. a poukázanie na staršiu tradíciu majú v sebe istý skrytý potenciál. Mohli by napr. človeka nasmerovať k nietzscheovskej transvaluácii, ktorú som ti už spomínal.

      Osmoza, tiež veľmi trefne poznamenal, že článok môže poslúžiť ako ďalší kamienok do mozaiky. Snažíme sa predsa uchopiť realitu, pochopiť svet a aby sme dokázali vysvetliť i mnohé dnešné problémy musíme sa veľakrát vrátiť do hlbokej minulosti.

      Osobne si myslím, že práve i vďaka takýmto článkom vyčnieva prop nad ostatné podobne ladené slovenské weby.

      • No práve preto, že osloviť intelektuálske publikum. Tak som sa spýtal ostatných, čo si o tom myslia, nech to tu nie je také tiché.

        • Súhlasím s tebou Norman, mňa toto absolútne nezaujíma, ale je to len preto, že ma nezaujíma tá téma. Začala som to čítať a nakoniec som to vzdala, lebo ma to nudí. 😀

Pridaj komentár