Domov / Hlavná strana / História / Ako sa Hitler vysporiadal s nezamestnanosťou a oživil nemeckú ekonomiku

Ako sa Hitler vysporiadal s nezamestnanosťou a oživil nemeckú ekonomiku

hitlerl-david_loydNa vysporiadanie sa s obrovskou nezamestnanosťou a ekonomickou paralýzou Veľkej hospodárskej krízy americká i nemecká vláda spustila inovatívne a ambiciózne programy. Hoci opatrenia politiky „New Deal“ prezidenta Franklina Roosevelta mali iba marginálny účinok, rozsiahlejšie a dôslednejšie zamerané opatrenia sa ukázali ako pozoruhodne efektívne. Behom troch rokov zmizla nezamestnanosť a ekonomika Nemecka prekvitala. A kým Rooseveltov príspevok k vysporiadaniu sa s krízou je vcelku dobre známy, pozoruhodný príbeh o tom, ako sa s krízou vysporiadal Hitler nie je veľmi chápaný či oceňovaný.

Adolf Hitler sa 30. januára 1933 stal nemeckým kancelárom. O pár týždňov neskôr, 4. marca, prevzal Franklin Roosevelt úrad prezidenta Spojených štátov amerických. Obaja stáli na čele svojich krajín ďalších 12 rokov – do apríla 1945, tesne pred skončením 2. svetovej vojny v Európe. Začiatkom roku 1933 priemyselná výroba v oboch týchto krajinách spadla na úroveň polovice roku 1929. Každý z týchto vodcov rýchlo spustil nové iniciatívy na vyporiadanie sa so strašnou ekonomickou krízou, predovšetkým s bičom masovej nezamestnanosti. A hoci medzi úsilím oboch vlád existuje pár zarážajúcich podobností, výsledky boli značne odlišné.

Jedným z najvplyvnejších a najštudovanejších amerických ekonómov 20. storočia bol John Kenneth Galbraith. Bol poradcom niekoľkých prezidentov a istý čas bol americkým veľvyslancom v Indii, autorom niekoľkých desiatok kníh a roky učil ekonómiu na Harvard University. S ohľadom na historický záznam Nemecka Galbraith uvádza: “… Eliminovanie nezamestnanosti v Nemecku počas Veľkej hospodárskej krízy bez inflácie – a bez počiatočného spoľahnutia sa na základné občianske aktivity – bolo pozoruhodným úspechom. Len zriadka bolo chválené a nie veľmi spomínané. Predstava, že Hitler bol babrákom, sa vzťahovala na jeho ekonomiku rovnako ako na všetko ostatné.”

Ekonomická politika Hitlerovho režimu, pokračuje Galbraith, zahŕňala „rozsiahle pôžičky pre účely verejných výdavkov a z počiatku šlo prevažne o civilné diela – železničnú, riečnu a diaľničnú (Autobahnen) infraštruktúru. Výsledkom bol oveľa efektívnejší útok na nezamestnanosť než v akejkoľvek inej priemyselne rozvinutej krajine.“(1) „Koncom roku 1935,“ uvádza taktiež, „nezamestnanosť v Nemecku bola na svojom konci. V roku 1936 vysoký príjem zvyšoval ceny, prípadne ich zvýšenie umožňoval … Nemecko koncom 30-tych rokov malo plnú zamestnanosť pri stabilných cenách. V priemyselne rozvinutom svete šlo o absolútne unikátny úspech.“(2) „Hitler taktiež očakával modernú ekonomickú politiku,“ všíma si ekonóm, „zistením, že rýchly postup k plnej zamestnanosti sa dal dosiahnuť iba kombináciou mzdových a cenových kontrol. Neprekvapuje, že národ, utláčaný ekonomickými obavami reagoval na Hitlera rovnako tak, ako Američania na FDR.“(3)

Ďalšie krajiny, píše Galbraith, sa nedokázali z nemeckej skúsenosti poučiť či ju pochopiť: „Nemecký príklad bol inštruktívny, no nepresvedčivý. Britskí a americkí konzervatívci hľadeli na nacistické finančné kacírstva – požičiavanie a výdaje – a jednohlasne predpovedali úpadok … A americkí liberáli s britskými socialistami videli represie, zničenie odborov, hnedé košele, čierne košele, koncentračné tábory a kričiaceho rečníka, ignorujúc ekonomiku. Od Hitlera, verili, nemôže vzísť nič dobré, ani len plná zamestnanosť.“(4)
Dva dni po prevzatí úradu kancelára sa Hitler prihovoril národu prostredníctvom rádia. Hoci spolu s ďalšími vodcami svojho hnutia jasne prezentovali svoj zámer reorganizovať spoločenský, politický, kultúrny a vzdelávací život národa v súlade s národno-socialistickými princípmi, každý vedel, že s približne 6 miliónmi nezamestnaných a s paralyzovanou národnou ekonomikou najväčšou prioritou v danej chvíli bolo obnovenie ekonomického života národa, predovšetkým vysporiadanie sa s nezamestnanosťou a poskytnutie produktívnej práce.

„Je strašné sledovať utrpenie nášho ľudu!“ povedal Hitler vo svojom inauguračnom prejave.(5) „Spolu s hladnými nezamestnanými miliónmi pracovníkov v priemysle, je ochudobňovanie celej strednej triedy a remeselníkov. Ak tento kolaps nakoniec úplne odrovná nemeckých farmárov, budeme čeliť katastrofe nevyčísliteľného rozsahu, pretože nepôjde len o kolaps národa, ale o kolaps dvetisícročného dedičstva a niektorých z najväčších úspechov ľudskej kultúry a civilizácie …”

Nová vláda, uviedol Hitler, „uspeje v úlohe reorganizácie ekonomiky nášho národa prostredníctvom dvoch štvorročných plánov. Nemeckého farmára treba zachrániť, aby bolo zachované zásobovanie národa potravinami a následne životne dôležitý základ národa. Nemecký robotník bude zachránený pred úpadkom sústredeným a všeobjímajúcim útokom proti nezamestnanosti.”

“Behom štyroch rokov,“ prisľúbil, „musí byť nezamestnanosť porazená … Marxistické strany a ich spojenci mali 14 rokov na to, aby nám ukázali, čo dokážu. Výsledkom je kopa ruín. Teraz, ľud Nemecka, dajte nam 4 roky a potom nás súďte!“

Odmietnuc nejasné a nepraktické ekonomické názory niektorých radikálnych aktivistov vo svojej strane, Hitler sa obrátil na ľudí, ktorí preukázali schopnosti a kompetenciu. Predovšetkým si na pomoc zavolal Hjalmara Schachta, prominentného bankára a finančníka s impozantnou povesťou v privátnej i verejnej sfére. Hoci Schacht národným socialistom určite nebol, Hitler ho vymenoval za prezidenta nemeckej centrálnej banky, Reichsbank, a neskôr za ministra pre ekonomiku.

Po prevzatí moci, píše prominentný americký historik, profesor John Garraty, Hitler a jeho nová vláda „okamžite spustila otvorený útok proti nezamestnanosti … Stimulovali súkromný sektor prostredníctvom subvencií a daňových úľav, podporovali verejnú spotrebu prostriedkami, ako boli manželské pôžičky a vrhli sa do masívneho programu verejných prác, ktorý vytvoril autobahn (diaľničný systém) a do projektov výstavby bývania, železničnej a vodnej dopravy.“(6)

Novým vedúcim predstaviteľom režimu sa taktiež podarilo presvedčiť niekdajších skeptických a dokonca i nepriateľských Nemcov o svojej úprimnosti, rozhodnosti a schopnosti. To vzbudilo dôveru, ktorá následne podnietila podnikateľov k požičiavaniu si a investovaniu a spotrebiteľov k spotrebe s výhľadom do budúcnosti.

Ako prisľúbil, Hitler a jeho národno-socialistická vláda behom štyroch rokov nezamestnanosť zlikvidovala. Počet nezamestnaných klesol zo 6 miliónov na počiatku roku 1933 na jeden milión v roku 1936.(7) Miera nezamestnanosti sa znižovala tak rýchlo, že v období 1937-38 došlo k nedostatku pracovnej sily.(8)

Pre veľkú časť Nemcov sa mzdy a pracovné podmienky neustále zlepšovali. Od roku 1932 do roku 1938 sa hrubý reálny týždenný príjem zvýšil o 21 percent. Berúc do úvahy daňové a poistné odvody a úpravy v nákladoch na živobytie, zvýšenie v reálnych týždenných príjmoch počas tohto obdobia bolo 14 percent. V rovnakom čase boli nájmy stabilizované a k relatívnemu poklesu došlo v nákladoch na vykurovanie a osvetlenie. Pri niektorých tovaroch ceny v skutočnosti klesli, napr. u elektrických spotrebičov, hodín a náramkových hodiniek, ako aj pri niektorých potravinách. „V rokoch 1933 až 1939 rástli spotrebiteľské ceny ročne v priemere o 1.2 percenta,“ poznamenáva britský historik Niall Ferguson. „To znamená, že nemeckí robotníci boli na tom lepšie v nominálnom i reálnom vyjadrení: od roku 1933 do roku 1938, týždenný čistý príjem (po zdanení) vzrástol o 22 percent, kým životné náklady vzrástli len o 7 percent.“ Príjem robotníkov rástol aj po vypuknutí vojny v septembri 1939. Do roku 1943 priemerná hodinová mzda nemeckého zamestnanca vzrástla o 25 a týždenný príjem o 41 percent.(9)

„Normálny“ pracovný deň pre väčšinu Nemcov predstavoval 8 hodín, so štedrým príplatkom za nadčasy.(10) Okrem vyšších miezd benefity zahŕňali zlepšené pracovné podmienky, ako boli lepšie podmienky na ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci, jedálne s dotovaným jedlom, športové ihriská, parky, dotované divadelné predstavenia a koncerty, výstavy, športové a turistické skupiny, tanečné zábavy, kurzy vzdelávania pre dospelých a dotovaný turizmus.(11) Rozšírená bola už aj tak rozsiahla sieť programov sociálneho zabezpečenia, vrátane poistenia v starobe a programu národnej zdravotnej starostlivosti.

Hitler chcel, aby Nemci mali „najvyšší možný životný štandard“, povedal v rozhovore s americkým novinárom začiatkom roku 1934. “Domnievam sa, že Američania majú pravdu v tom, že nechcú, aby boli všetci rovnakí, podporujúc rebríkový princíp. Každému jednotlivcovi však musí byť garantovaná príležitosť vystúpať po rebríku.”(12) V súlade s touto predstavou Hitlerova vláda propagovala sociálnu mobilitu, so značnými príležitosťami zlepšovať sa a postupovať. Ako poznamenáva profesor Garraty: “Je mimo akúkoľvek pochybnosť, že nacisti podporovali sociálnu a ekonomickú mobilitu pracovníkov.” Na podporu získavania nových zručností, vláda značne rozšírila odborné výcvikové programy a ponúkala štedré príspevky pre ďalší rozvoj schopných pracovníkov.(13)

Národno-socialistická ideológia a Hitlerova základná predstava, píše historik John Garraty, „smerovala režim k favorizovaniu bežného Nemca pred akoukoľvek elitnou skupinou. Pracujúci … zastávali v systéme čestnú pozíciu.“ V súlade s týmto režim pracovníkom poskytoval podstatné okrajové benefity, zahŕňajúce dotované ubytovanie, nízkonákladové výlety, športové programy a lepšie zariadenia v továrňach.(14)

Vo svojom podrobnom a kritickom Hitlerovom životopise historik Joachim Fest uznáva: „Režim nástojil na tom, že nejde o vládu jednej spoločenskej triedy nad všetkými ostatnými a garantoval príležitosti k postupu pre každého, v skutočnosti demonštroval triednu neutralitu … Tieto opatrenia skutočne prelomili staré, skostnatelé spoločenské štruktúry, hmatateľne zlepšiac materiálne podmienky väčšiny populácie.“(15)

Predstavu o zlepšení kvality života podá pár čísel. V období medzi rokom 1932, posledným rokom pred-hitlerovskej éry a rokom 1938, posledným celým rokom pred vypuknutím vojny, potravinová spotreba vzrástla o 1/6, zatiaľ čo obrat v odevnom a textilnom priemysle sa zvýšil o viac ako štvrtinu, a v nábytkárskom priemysle a v domácich spotrebičoch o 50 percent.(16) Počas mierového obdobia Tretej Ríše vzrástla spotreba vína o 50 percent a spotreba šampanského sa zvýšila päťnásobne.(17) Medzi rokmi 1932 a 1938 objem turizmu sa viac ako zdvojnásobil, kým vlastníctvo automobilu sa v 30. rokoch 20. storočia strojnásobilo.(18) Nemecká produkcia motorových vozidiel, vrátane automobilov vyrábaných americkými spoločnosťami Ford a General Motors (Opel) sa v piatich rokoch, od 1932 do 1937, zdvojnásobila, zatiaľ čo sa sa export motorových vozidiel z Nemecka zvýšil osemnásobne. Vzdušná preprava v Nemecku sa v rokoch 1933 až 1937 viac ako strojnásobila.(19) (To všetko za šesť rokov! Porovnajme to s ktorýmkoľvek šesťročným obdobím na Slovensku po roku 1989. Pozn. redakcie)

Nemecký podnikateľský sektor ožil a prosperoval. Počas prvých štyroch rokov národno-socialistickej éry sa čistý zisk veľkých korporácií zvýšil štvornásobne, manažérsky a podnikateľský príjem vzrástol o takmer 50 percent.(20) V období rokov 1933 a 1938, poznamenáva Niall Ferguson, nemecký „hrubý domáci produkt rástol v priemere pozoruhodných 11 percent ročne“, bez pozoruhodného rastu v miere inflácie.(21) „Veci vyzerali byť na dobrej ceste,“ píše židovský historik Richard Grunberger vo svojej podrobnej štúdii The Twelve-Year Reich. „V troch rokoch medzi rokmi 1939 a 1942 nemecký priemysel expandoval v takej miere, ako za predchádzajúcich 50 rokov.“(20)
Hoci nemeckí podnikatelia prekvitali, zisky boli kontrolované a zákonom udržiavané v rámci miernych hraníc.(21) Začiatkom roku 1934 boli dividendy pre akcionárov nemeckých spoločností obmedzené na 6 percent ročne. Nerozdelené zisky boli investované do ríšskych vládnych dlhopisov s úrokovou mierou 6 percent a po roku 1935 v hodnote 4.5 percenta. Táto politika mala predvídateľný účinok na podporu korporátneho reinvestovania a samofinancovania, takto redukujúc pôžičky od bánk a – vo všeobecnosti – znižujúc vplyv komerčného kapitálu.(22)

Úroková miera pre spoločnosti sa trvalo zvyšovala, z 20 percent v roku 1934 na 25 percent v roku 1936 a 40 percent v období 1939-1940. Riaditelia nemeckých spoločností mohli manažérom garantovať bonusy, ale iba ak tieto boli v priamej úmere voči ziskom a taktiež autorizovali zodpovedajúce bonusy či „dobrovoľné sociálne príspevky“ zamestnancom.(23)

V rokoch 1934 až 1938 hrubý zdaniteľný príjem nemeckých podnikateľov vzrástol o 148 percent, celkový daňový objem vzrástol počas daného obdobia o 232 percent. Počet daňových poplatníkov v najvyššej príjmovej skupine – zarábajúci viac než 100 tisíc mariek ročne – sa počas tohto obdobia zvýšil o 445 percent. (Na porovnanie, počet daňových poplatníkov v najnižšej príjmovej skupne – zarábajúci menej ako 1500 mariek ročne – sa zvýšil len o 5 percent.)(24)

Zdaňovanie v národno-socialistickom Nemecku bolo ostro „progresívne“, vyššie príjmové skupiny platili proporcionálne viac než tí, ktorí patrili k nižším príjmovým skupinám. V období rokov 1934 a 1938, priemerná daňová sadzba pri viac než 100 tisíc markách vzrástla z 37.4 percenta na 38.2 percent. V roku 1938 Nemci v najnižších prijímových skupinách predstavovali 49 percent populácie a 14 percent národného príjmu, platili však iba 4.7 percent daňového zaťaženia. Osoby v najvyššej príjmovej kategórii, predstavujúci iba 1 percento populácie, no s 21 percent príjmu, platili 45 percent daňového zaťaženia.(25)

Židia predstavovali pri nástupe Hitlera k moci iba cca 1 percent celkovej populácie Nemecka. Hoci nová vláda ich rýchlo odstránila z politického a kultúrneho života národa, Židom bolo povolené pokračovať v ekonomickom živote, prinajmenšom po niekoľko rokov. V skutočnosti mnoho Židov z opatrení na obnovu a všeobecného ekonomického oživenia benefitovalo. Hitler napríklad v júni 1933 schválil rozsiahlu vládnu investíciu vo výške 14.5 milióna mariek do židovskej firmy Hertie, berlínskeho obchodného reťazca. Táto „záchrana“ sa uskutočnila ako prevencia bankrotu firemných dodávateľov, financovateľov a – nadovšetko – jej 14 tisíc zamestnancov.(26)

Profesor Gordon Craig, ktorý roky vyučoval dejiny na Stanford University, poukazuje na nasledovné: “V odevnom a maloobchodnom predaji židovské firmy pokračovali v ziskových operáciách až do roku 1938, a predovšetkým v Berlíne a Hamburgu podniky známej povesti a štýlu naďalej prilákavali svojich starých zákazníkov napriek ich židovským vlastníkom. Vo svete financií neboli židovským firmám na berlínskej burze kladené žiadne obmedzenia a až do roku 1937 stále fungovali bankové domy Mendelssohn, Bleichröder, Arnhold, Dreyfuss, Straus, Warburg, Aufhäuser a Behrens.”(27) Päť rokov po nástupe Hitlera k moci bola židovská úloha v podnikateľskom živote stále významná, a Židia stále vlastnili značné množstvo nehnuteľností, predovšetkým v Berlíne. To sa však v roku 1938 značne zmenilo, a koncom roku 1939 boli Židia z nemeckého ekonomického života vo veľkej miere vylúčení.

Miera zločinnosti Nemecka počas Hitlerovho obdobia klesla, s významným poklesom v počte vrážd, lúpeží, krádeží, sprenevery a vreckových krádeží.(28) Zlepšenie v zdraví a výzore Nemcov robil dojem na mnohých cudzincov. „Miera úmrtnosti dojčiat sa značne znížila a je podstatne nižšia než vo Veľkej Británii,“ uviedol Sir Arnold Wilson, britský poslanec, ktorý Nemecko po nástupe Hitlera k moci navštívil sedemkrát. „Výskyt tuberkulózy a ďalších chorôb sa značne znížil. Kriminálne súdy nikdy nemali tak málo práce a väznice tak málo obyvateľov. Je potešením sledovať fyzické schopnosti nemeckej mládeže. Aj najchudobnejší sú oblečení lepšie, než bolo zvykom kedysi a ich radostné tváre svedčia o psychologickom zlepšení.“(29)

Zlepšený psychologicko-emocionálny blahobyt Nemcov počas tohto obdobia si všimol aj sociálny historik Richard Grunberger. „Niet pochybností“, uviedol, „že prevzatie moci [národnými socialistami] zrodilo ďalekosiahle zlepšenie emočného zdravia; nebol to len výsledok ekonomického vzostupu, ale taktiež zvýšeného pocitu identifikácie mnohých Nemcov s národným zámerom.“(30)

Rakúsko zažilo dramatický vzostup po pripojení k Nemeckej Ríši v marci 1938. Okamžite po Anschlusse („zjednotení“) úradníci rýchlo pristúpili k zníženiu spoločenskej tiesne a revitalizácii umierajúcej ekonomiky. Nastal rýchly rast v investiciách, priemyselnej výrobe, bytovej výstavbe, turizme a životnom štandarde. Len v období jún-december 1938 vzrástol v Rakúsku týždenný príjem pracovníkov v priemysle o 9 percent. Úspech národno-socialistického režimu v znížení nezamestnanosti bol tak rýchly, že americký hstorik Evan Burr Bukey ho nazval „jedným z najpozoruhodnejších ekonomických úspechov v moderných dejinách“. Miera nezamestnanosti v Rakúsku sa znížila z 21.7 percent v roku 1937 na 3.2 percent v roku 1939. Rakúsky HNP vzrástol z 12.8 percent v roku 1938 na úžasných 13.3 percenta v roku 1939.(31)

Dôležitým vyjadrením národnej dôvery bol strmý nárast v pôrodnosti. Behom roka po nástupe Hitlera k moci nemecká pôrodnosť vzrástla o 22 percent, dosiahnuc svoj vrchol v roku 1938. Na tomto vrchole zostala aj v roku 1944 – poslednom plnom roku 2. svetovej vojny.(32) Pohľadom historika Johna Lukacsa, tento skok v pôrodnosti bol výrazom „optimizmu a dôvery“ Nemcov počas Hitlerovho obdobia. “Pre každé dve deti narodené v Nemecku v roku 1932 sa o 4 roky neskôr narodili 3“, poznamenáva. „V rokoch 1938 a 1939 bola v Nemecku zaregistrovaná najvyššia miera uzatvárania manželstiev, predčiac i usilovných obyvateľov východnej Európy. Fenomenálny rast v nemeckej pôrodnosti v 30. rokoch 20. storočia bol ešte strmší než nárast miery uzatvorených manželstiev-“(33) „Národno-socialistické Nemecko, samotné spomedzi krajín obývaných belochmi, dosiahlo nejaký nárast v plodnosti,“ píše vynikajúci americký historik škótskeho pôvodu Gordon A. Craig, so strmým nárastom v miere pôrodnosti po Hitlerovom nástupe k moci a pevnom náraste v rokoch nasledujúcich.(34)

V dlhom prejave k Reichstagu začiatkom roku 1937 Hitler pripomenul sľuby, ktoré učinil pri nástupe jeho vlády k moci. Vysvetľoval taktiež princípy, na ktorých jeho opatrenia spočívali, a ohliadal sa za tým, čo sa za 4 roky podarilo dosiahnuť.(35) “… Tí, ktorí rozprávajú o ‚demokraciách’ a ‘diktatúrach’,” povedal, “jednoducho nechápu, že sa v tejto krajine uskutočnila revolúcia, výsledky ktorej sa môžu považovať za demokratické v tom najlepšom zmysle slova, ak má demokracia vôbec nejaký skutočný význam … Národno-socialistická revolúcia nemala za cieľ zmeniť privilegovanú vrstvu na vrstvu bez akýchkoľvek práv v budúcnosti. Jej cieľom bolo poskytnúť rovnaké práva tým, ktorí žiadne nemali. … Našim cieľom bolo umožniť celému nemeckému ľudu byť aktívnym, nielen v ekonomickej, ale taktiež v politickej oblasti a zabezpečiť spomínané organizovaným zapojením más … Počas posledných štyroch rokov sme do mimoriadnej miery zvýšili nemeckú produkciu vo všetkých oblastiach. A tento nárast v produkcii je na úžitok všetkých Nemcov.“

V ďalšom prejave o 2 roky neskôr Hitler stručne spomenul o ekonomickom úspechu svojho režimu:(36) „Premohol som chaos v Nemecku, obnovil poriadok, enormne zvýšil výrobu vo všetkých oblastiach našej národnej ekonomiky, aktívnym úsilím vyprodukoval náhrady pre množstvo materiálov, ktoré nám chýbajú, podporil nové vynálezy, rozvinul dopravu, nechal vystavať pevné cesty a nové riečne kanály, volal do obrovských tovární a zároveň podporoval vzdelávanie a kultúru nášho ľudu pre rozvoj našej spoločenskej komunity. Podarilo sa mi znovu nájsť užitočnú prácu pre všetkých sedem miliónov nezamestnaných, ktorí sa našich sŕdc tak dotýkali, podarilo sa mi udržať nemeckého roľníka na jeho pôde napriek všetkým ťažkostiam a zachrániac preňho samotnú krajinu, obnoviac prosperujúci nemecký obchod a do najväčšiej možnej miery v podpore obchodnej výmeny.“

Často sa tvrdí, dokonca aj niektorými údajne renomovanými vedcami, že Hitlerov úspech v oživení ekonomického života jeho národa spočíval vo veľkej miere vo vládnych výdavkoch na znovuvyzbrojenie a prípravu na vojnu. To je mýtus. Ako poznamenáva uznávaný britský historik A. J. P. Taylor:(37) “Ekonomická obnova Nemecka, ukončená v roku 1936, nespočívala na zbrojení; bola spôsobená prevažne obrovskými výdavkami na verejné práce, predovšetkým na cesty pre motorové vozidlá a tieto verejné výdavky stimulovali taktiež súkromnú spotrebu, ako [britský ekonóm John] Keynes predpovedal. Hitler v skutočnosti na zbrojení šetril, napriek svojmu chválenkárstvu, čiastočne preto, že sa chcel vyhnúť neobľúbenosti, ktorú by redukcia nemekcého životného štandardu vyvolala, no viac zo sebavedomej viery, že mu jeho blafovanie vždy vyjde. A tak, paradoxne, zatiaľčo všetci ostatní v Európe veľkú vojnu očakávali, Hitler bol tým, kto ju neočakával a ani ju neplánoval.”

Americký historik John Garraty porovnával americkú a nemeckú odpoveď na Veľkú hospodársku krízu v značne diskutovanom článku publikovanom v American Historical Review, v ktorom uviedol: (38) “Dve hnutia [t.j., v USA a v Nemecku] však reagovali na Veľkú hospodársku krízu podobne, na rozdiel od ostatných priemyselne rozvinutých národov. Z týchto dvoch boli nacisti v liečení ekonomických neduhov 30. rokov 20. storočia úspešnejší. Podarilo sa im znížiť nezamestnanosť a stimulovať priemyselnú produkciu rýchlejšie než Američanom a, berúc do úvahy ich zdroje, zvládli monetárne a obchodné problémy s väčším úspechom, celkom iste nápaditejšie. Čiastočne preto, že nacisti využili deficitné financovanie vo väčšej miere, a čiastočne preto, že ich totalitný systém bol vhodnejší na mobilizáciu spoločnosti, za použitia sily i presvedčovania. V roku 1936 sa kríza v Nemecku, na rozdiel od krízy v USA, v podstate skončila.“

V sktuočnosti miera nezamestnanosti v USA zostala vysoká až do stimulácie obrovskou vojnovou produkciou. Ešte i v marci 1940 bola miera nezamestnanosti v USA vo výške takmer 15 percent celkovej pracovnej sily. Plnú zamestnanosť priniesla vojnová výroba, nie programy Rooseveltovho „New Deal“.(39)

Profesor William Leuchtenburg, prominentný americký historik najznámejší pre svoje knihy o živote a kariére Franklina Roosevelta, vo svojej vysoko hodnotenej štúdii zhrnul prezidentov zmiešaný výsledok. „New Deal zanechal mnoho problémov nevyriešených, a vytvoril dokonca aj pár nových,“ zhŕňa Leuchtenburg. „Nikdy nepredviedol, že môže v čase mieru dosiahnuť prosperitu. Ešte aj v roku 1941 bolo nezamestnaných 6 miliónov, a až vo vojnovom roku 1943 armáda nezamestnaných konečne zmizla.“(40)

Rozdiel medzi nemeckými a americkými ekonomickými záznamami počas 30. rokov 20. storočia je o to viac zarážajúci, ak sa vezme do úvahy, že USA disponovali oveľa väčším nerastným bohatstvom, vrátane veľkých ropných zásob, ako aj nižšou hustotou obyvateľstva a nemali žiadnych nepriateľských, dobre vyzbrojených susedov.

V prejave z decembra 1941 sám Hitler porovnával záznam svojej vlády so záznamom vlády prezidenta Roosevelta v zapodievaní sa s výzvou svetovej ekonomickej krízy.(41)

„Zatiaľ čo Nemecká Ríša zažívala v posledných pár rokoch pod národno-socialistickým vedením enormné zlepšenie v spoločenskom, ekonomickom, kultúrnom a umeleckom živote,“ povedal, “prezident Roosevelt nebol schopný svojej vlastnej krajine priniesť ani obmedzené zlepšenie. Táto úloha by mala byť v USA, s 15 obyvateľmi na kilometer štvorcový v porovnaní so 140 obyvateľmi v Nemecku, oveľa ľahšia. Ak ekonomická prosperita nie je v tej krajine možná, musí ísť o výsledok buď nedostatku vôle vedenia, alebo o ich úplnú nekompetentnosť. Ekonomické problémy boli v Nemecku vyriešené len za päť rokov a nezamestnanosť bola eliminovaná. Počas rovnakého obdobia prezident Roosevelt enormne zvýšil zadĺženosť svojej krajiny, devaloval dolár, ešte viac rozvrátil ekonomiku a udržal rovnaký počet nezamestnaných.“

V ďalšom významnom prejave z toho istého roku Hitler porovnával sociálno-politicko-ekonomické systémy USA, ZSSR a Nemecka.(42) “Teraz poznáme dva [sociálno-politické] extrémy,” uviedol. “Jeden je systém kapitalistických štátov, používajúcich lži, podvod a švindľovanie, aby svojmu ľudu upreli najzákladnejšie životne dôležité práva, a ktoré sa zaujímajú výlučne o svoje vlastné finančné záujmy, pre ktoré sú pripravené obetovať milióny ľudí. Na strane druhej sme videli [v Sovietskom Zväze] komunistický extrém: štát, ktorý prniesol nevýslovné utrpenie miliónom, a ktorý, nasledujúc svoju doktrínu, obetuje šťastie iných. Z tohto [povedomia], z môjho pohľadu, existuje pre nás iba jediný záväzok, to jest, snažiť sa ešte viac o náš národný a socialistický ideál … V tomto [nemeckom] štáte nie je prevládajúcim princípom princíp takzvanej rovnosti, ako je tomu v sovietskom Rusku, ale princíp spravodlivosti..“

Mohli Hitlerove ekonomické opatrenia fungovať v USA? Tieto opatrenia boli pravdepodobne najfunkčnejšie v krajinách ako Švédsko, Dánsko a Holandsko, s dobre vzdelanou, disciplinovanou a etnicky-kultúrne kohéznou populáciou a tradične silným „komunitným“ étosom so zodpovedajúcou vysokou úrovňou sociálnej dôvery. Hitlerove ekonomické opatrenia sú menej aplikovateľné v USA a ďalších krajinách s etnicky-kultúrne rozdielnou populáciou, značne individualistickou, „laissez-faire“ tradíciou, a zodpovedajúcim slabším „komunitným“ duchom.(43)

David Lloyd George — ktorý bol premiérom Británie počas 1. svetovej vojny – vykonal koncom roku 1936 rozsiahlu obhliadku Nemecka. V článku následne publikovanom vo vedúcom londýnskom denníku britský štátnik spomínal na svoje zážitky.(44)

„Čokoľvek si človek o jeho [Hitlerových] metódach môže myslieť,” píše Lloyd George, “a celkom určite to nie sú metódy parlamentnej krajiny, niet pochýb, že dosiahol úžasnú transformáciu v duchu ľudu, v ich vzájomnom postoji voči sebe a v ich spoločenskom a ekonomickom výhľade.

„Právom v Norimbergu tvrdil, že jeho hnutie za štyri roky vytvorilo nové Nemecko. Nie je to Nemecko prvej dekády nasledujúcej po vojne – zlomené, odmietnuté a ponížené pocitom strachu a neschopnosti. Teraz je plné nádeje, dôvery a obnoveného pocitu odhodlania viesť svoj život bez zasahovania akýchkoľvek vplyvov za jeho hranicami.

“Po prvýkrát od vojny znova vládne všeobecný pocit bezpečia. Ľudia sú oveľa srdečnejší. V krajine sa šíri väčší pocit všeobecnej veselosti ducha. Je to šťastnejšie Nemecko. Videl som ho všade a Angličania, ktorých som počas môjho výletu stretol a ktorí Nemecko dobre poznali, boli zmenou veľmi unesení.“

„Tento veľkolepý ľud,“ pokračuje ostrieľaný štátnik varovaním, „bude pracovať lepšie, obetuje viac a – ak to bude nutné – bude bojovať s väčším odhodlaním, pretože ich o to Hitler žiada. Tí, ktorí tento ústredný fakt nechápu, nemôžu súčasné možnosti moderného Nemecka posudzovať.“

Hoci predsudky a nevedomosť zabránili širšiemu povedomiu a pochopeniu Hitlerových ekonomických opatrení a ich dopadu, jeho úspech v ekonomickej sfére bol uznaný historikmi, vrátane vedcov, ktorí sú zvyčajne voči nemeckému vodcovi a politike jeho režimu veľmi kritickí.
John Lukacs, americký historik maďarského pôvodu, ktorého knihy vyvolávali mnoho komentárov a chvál, napísal: „Hitlerove úspechy, skôr domáce než zahraničné, počas šiestich [mierových] rokov jeho vedenia Nemecka, boli mimoriadne … Priniesol Nemcom prosperitu a sebadôveru, ten druh prosperity, ktorý v sebadôveru vyúsťuje. 30. roky, po roku 1933, boli pre väčšinu Nemcov slnečnými rokmi; čosi, čo zostávalo v spomienkach celej generácie medzi nimi.”(45)

Sebastian Haffner, vplyvný nemecký publicista a historik, ktorý bol taktiež zúrivým kritikom Tretej Ríše a jej ideológie, vo svojej značne diskutovanej knihe rozoberal Hitlerov život a odkaz. Hoci jeho zobrazenie nemeckého vodcu v diele The Meaning of Hitler je surové, autor jednako uvádza:(46)

„Medzi tými pozitívnymi úspechmi Hitlera, to, čo predčí všetky ostatné, je jeho ekonomický zázrak.“ Zatiaľ čo zvyšok sveta bol stále spútaný ekonomickou paralýzou, Hitler spravil „z Nemecka ostrov prosperity“. Behom troch rokov, pokračuje Haffner, „núdza a masové ťažkosti sa zmenili na skromnú, no pohodlnú prosperitu. Takmer rovnako dôležité: bezútešnosť a bezmocnosť ustúpili dôvere a sebavedomiu. Ešte zázračnejší bol fakt, že prechod z krízy do ekonomického rastu sa dosiahol bez inflácie, pri úplne stabilných mzdách a cenách … Je obtiažne si adekvátne predstaviť vďačný úžas, ktorým Nemci na tento zázrak reagovali, a ktorý predovšetkým bol dôvodom, prečo obrovský počet nemeckých pracujúcich prešlo po roku 1933 od sociálnych demokratov a komunistov k Hitlerovi. Tento vďačný úžas nálade nemeckých más počas obdobia 1936 až 1938 úplne dominoval …”

„Rozsah nacistického ekonomického úspechu netreba podceňovať,“ dodáva Niall Ferguson, profesor dejín Harvard University. „Bol skutočný a robil dojem. Žiadna iná európska ekonomika nezažila tak rýchlu obnovu … Pre väčšinu ľudí v Nemecku 30. rokov sa to zdalo ako ekonomický zázrak. Volksgemeinschaft [národné spoločenstvo] bolo viac ako rétorika, znamenalo to plnú zamestnanosť, vyššie mzdy, stabilné ceny, zníženú chudobu, lacné rádiá (Volksempfänger) a dostupné dovolenky. Ľahko sa taktiež zabúda, že v Nemecku v rokoch 1935 až 1939 existovalo viac prázdninových než koncentračných táborov. Zamestnancom sa dostávalo lepšieho výcviku, poľnohospodári videli rast svojich príjmov. Ani cudzinci neboli bez úžasu pred tým, čo sa dialo. Americké spoločnosti, vrátane Standard Oil, General Motors a IBM, sa ponáhľali s priamymi investíciami do nemeckej ekonomiky.“(47)

Joachim Fest, ďalší prominentný nemecký publicista a historik, hodnotil Hitlerov život v uznávanej a obsažnej biografii. „Ak by sa Hitler koncom roku 1938 stal obeťou atentátu alebo nehody,” napísal, “len nemnohí by váhali označiť ho za najväčšieho z nemeckých štátnikov, naplnenie dejín Nemecka.”(48) “Žiaden objektívny pozorovateľ nemeckej scény nemôže poprieť Hitlerove značné úspechy“, všíma si americký historik John Toland. “Ak by Hitler v roku 1937, pri 4. výročí jeho nástupu k moci, zomrel … bezpochyby by sa naňho pamätalo ako jednu z najväčších osobností nemeckých dejín. V Európe mal milióny obdivovateľov.“(49)

Poznámky

1. J. K. Galbraith, Money (Boston: 1975), s. 225-226.

2. J. K. Galbraith, The Age of Uncertainty (1977), s. 214.

3. J. K. Galbraith in The New York Times Book Review, 22. apríl 1973. Citované v: J. Toland, Adolf Hitler (Doubleday & Co., 1976), s. 403 (poznámka).

4. J. K. Galbraith, The Age of Uncertainty (1977), s. 213-214.

5. Hitlerov rozhlasový prejav, “Aufruf an das deutsche Volk,” 1. február, 1933.

6. John A. Garraty, “The New Deal, National Socialism, and the Great Depression,” The American Historical Review, Okt. 1973 (ročník 78, číslo 4), s. 909-910.

7. Gordon A. Craig, Germany 1866-1945 (New York: Oxford, 1978), s. 620.

8. Richard Grunberger, The Twelve-Year Reich: A Social History of Nazi Germany, 1933-1945 (New York: Holt, Rinehart and Winston, 1971), s. 186. Prvýkrát vydané v Británii pod názvom A Social History of the Third Reich.

9. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 187; David Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (Norton,1980 [mäkká väzba]), s. 100; Niall Ferguson, The War of the World (New York: Penguin, 2006), s. 247. Citované zdroje: A. Ritschl, Deutschlands Krise und Konjunktur (Berlin, 2002); G. Bry, Wages in Germany, 1871-1945 (Princeton, 1960).

10. David Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (Norton,1980), s. 101.

11. David Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (Norton,1980 [mäkká väzba]), s. 100, 102, 104; Historik Gordon Craig uvádza: „Okrem týchto nepopierateľných výdobytkov [t.j., lepšia kvalita života], nemeckí pracujúci obdržiavali od štátu významné doplnkové benefity. Strana vykonávala systematickú a zarážajúco úspešnú kampaň na zlepšenie pracovných podmienok v priemyselných a komerčných prevádzkach, s pravidelnými prehliadkami určenými nielen ako dohľad nad implementáciou zdravotných a bezpečnostných regulácií, ale taktiež na podporu úľavy od monotónnosti dennej práce prostredníctvom hudby, sadenia stromov a zvláštnych vyznamenaní za úspech.“ G. Craig, Germany 1866-1945 (Oxford, 1978), s. 621-622.

12. Rozhovor s Louisom Lochnerom, dopisovateľom Associated Press v Berlíne. Citované v: Michael Burleigh, The Third Reich: A New History (New York: 2000), s. 247.

13. G. Craig, Germany 1866-1945 (Oxford, 1978), s. 623; John A. Garraty, “The New Deal, National Socialism, and the Great Depression,” The American Historical Review, Okt. 1973 (ročník 78, číslo 4), s. 917, 918.

14. J. A. Garraty, “The New Deal, National Socialism, and the Great Depression,” The American Historical Review, Okt. 1973, s. 917, 918.

15. Joachim Fest, Hitler (New York: 1974), s. 434-435.

16. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (New York: 1971 [vydanie v pevnej väzbe]), s. 203.

17. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 30, 208.

18. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 198, 235.

19. G. Frey (Hg.), Deutschland wie es wirklich war (Munich: 1994), s. 38. 44.

20. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 179; Niall Ferguson, The War of the World (New York: Penguin, 2006), s. 247.

21. D. Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (1980), s. 118, 144.

22. D. Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (1980), s. 144, 145; Franz Neumann, Behemoth: The Structure and Practice of National Socialism 1933-1944 (New York: Harper & Row, 1966 [mäkká väzba] ), s. 326-319; R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 177

23. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 177; D. Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (Norton,1980), s.125.

24. D. Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (1980), s. 148, 149.

25. D. Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (1980), s. 148, 149. (na porovnanie, Schoenbaum poznamenáva, že úroveň dane z príjmu pre najvyššiu príjmovú skupinu v roku 1966 v Nemeckej spolkovej republike bola okolo 44 percent.)

26. D. Schoenbaum, Hitler’s Social Revolution (1980), s. 134.

27. G. Craig, Germany 1866-1945 (Oxford, 1978), s. 633.

28. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 26, 121; G. Frey (Hg.), Deutschland wie es wirklich war (Munich: 1994), s. 50-51.

29. Citované v: J. Toland, Adolf Hitler (Doubleday & Co., 1976), s. 405. Citovaný zdroj: Cesare Santoro, Hitler Germany (Berlin: 1938).

30. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 223.

31. Evan Burr Bukey, Hitler’s Austria (Chapel Hill: 2000), s. 72, 73, 74, 75, 81, 82, 124. (Bukey je profesor dejín na University of Arkansas.)

32. R. Grunberger, The Twelve-Year Reich (1971), s. 29, 234-235.

33. John Lukacs, The Hitler of History (New York: Alfred A. Knopf, 1997), s. 97-98.

34. G. Craig, Germany 1866-1945 (Oxford, 1978), s. 629-630.

35. Hitlerov prejav v Reichstagu z 30. januára 1937.

36. Hitlerov prejav v Reichstagu z 28. apríla 1939.

37. A. J. P. Taylor, From Sarajevo to Potsdam (Harcourt Brace Jovanovich, 1975), s. 140. Pozri tiež: A. J. P. Taylor, The Origins of the Second World War (prvé vydanie v 1961). Pozri tiež: Burton H. Klein, Germany’s Economic Preparations For War (Harvard Univ. Press, 1959). Predmetné úryvky z tejto dôležitej knihy sú publikované v: H. W. Koch, Aspects of the Third Reich (1985), s. 360-370.

38. John A. Garraty, “The New Deal, National Socialism, and the Great Depression,” The American Historical Review, Okt. 1973 (ročník 78, číslo 4), s. 944. (Garraty vyučoval dejiny na Michigan State University a na Columbia University, a bol prezidentom Society of American Historians.)

39. John A. Garraty, “The New Deal, National Socialism, and the Great Depression,” The American Historical Review, Okt. 1973 (ročník 78, číslo 4), s. 917, vrátane n. 23. Garraty uvádza: „Plná zamestnanosť v Amerike nebola celkom iste dosiahnutá, dokiaľ sa ekonomika nezačala úplne zaoberať vojnovou produkciou … Americká nezamestnanosť nikdy neklesla počas fungovania New Deal pod 8 miliónov. V roku 1939 bolo bez práce okolo 9.4 milióna obyvateľov, a v čase sčítania ľudu v roku 1940 (v marci) nezamestnanosť predstavovala 7.8 milióna,, takmer 15 percent pracovnej sily.“

40. William E. Leuchtenburg, Franklin Roosevelt and the New Deal (New York: Harper & Row, 1963 [mäkká väzba]), s. 346-347.

41. Hitlerov prejav v Reichstagu z 11. decembra 1941. (http://www.ihr.org/jhr/v08/v08p389_Hitler.html)

42. Hitlerov prejav v Berlíne z 3. októbra 1941.

43. Počas návštevy Berlína v 30. rokoch, sa bývalý americký prezident Herbert Hoover stretol s Hitlerovým ministrom financií, grófom Lutzom Schwerin von Krosigk, ktorý podrobne svoje ekonomické opatrenia vysvetľoval. Aj keď uznajúc, že tieto opatrenia boli pre Nemecko prospešné, Hoover vyjadril názor, že pre USA neboli vhodné, veriac, že opatrenia vládou určovanej mzdy a cien sú v protiklade s americkým ponímaním osobnej slobody. Pozri: Lutz Graf Schwerin von Krosigk, Es geschah in Deutschland (Tübingen/ Stuttgart: 1952), s. 167; Vplyvný britský ekonóm John Maynard Keynes v roku 1936 napísal, že jeho „keynesiánske“ opatrenia, ktoré boli do istej miery Hitlerovou vládou aplikované, „môžu byť oveľa ľahšie adaptované v podmienkach totalitného štátu“, než v krajine, kde prevládajú „podmienky voľnej súťaže a vysokého stupňa laissez-faire”. Citované v: James J. Martin, Revisionist Viewpoints (1977), s. 187-205 (Pozri tiež: R. Skidelsky, John Maynard Keynes: The Economist as Savior 1920-1937 [New York: 1994], s. 581.); Výskum v posledných rokoch dokazuje, že väčšia etnická diverzita znižuje úroveň sociálnej dôvery a fungovanie opatrení sociálneho zabezpečenia. Pozri: Robert D. Putnam, “E Pluribus Unum: Diversity and Community in the Twenty-first Century,” Scandinavian Political Studies, jún 2007. Pozri taktiež: Frank Salter, Welfare, Ethnicity, and Altruism (Routledge, 2005)

44. Daily Express (London), 17. november (alebo september?), 1936.

45. John Lukacs, The Hitler of History (New York: Alfred A. Knopf, 1997), s. 95-96

46. S. Haffner, The Meaning of Hitler (New York: Macmillan, 1979), s. 27-29. Prvýkrát vydané v 1978 pod názvom Anmerkungen zu Hitler. Pozri taktiež: M. Weber, “Sebastian Haffner’s 1942 Call for Mass Murder,” The Journal of Historical Review, jeseň 1983 (ročník 4, číslo 3), s. 380-382.

47. Niall Ferguson, The War of the World (New York: Penguin, 2006), s. 245-246, 248. Citované zdroje: Albrecht Ritschl, Deutschlands Krise und Konjunktur (Berlin, 2002); Gerhard Bry, Wages in Germany, 1871-1945 (Princeton, 1960).

48 J. Fest, Hitler: A Biography (Harcourt, 1974), s. 9. Citované v: S. Haffner, The Meaning of Hitler (1979), s. 40.

49. J. Toland, Adolf Hitler (Doubleday & Co., 1976), s. 407. 409.

Preklad: christian freeman, www.protiprudu.org
Autor: Mark Weber

O ::prop

14 komentárov

  1. Globalizovaná Mafia PSYCHOPATOV
    predsa
    nestrpí žiadne úspešné, eficientné a efektívne prosperujúce ekonomiky,
    ako
    ani spoločenskú harmóniu šťastných ľudí.

    Ani vtedy, ani dnes (Líbya).

    PSYCHOPATI k svojmu šťastiu potrebujú (a to je vedecky dokázané)
    utrpenie a nešťastie ostatných,
    ako aj
    spoločenskú disharmóniu. Až vtedy sa cítia ako „ryba vo vode“.

    Ale……
    myslím, že postupne inteligentní ľudia začínajú chápať, že za všetkým
    zlom vo svete
    stoja PSYCHOPATI, ktorí ovládli svet.

    Je len na inteligentných, aby to sprostredkovali aj širokým masám !!!

    Viď:
    http://elyna.wz.cz/jak_rozeznat_psychopata.htm

  2. Všechno to byla jen (ani i civilní) příprava na válku.

  3. Všechno to byla jen (ano i civilní) příprava na válku.

  4. prototak: pánko nečítal článok? či len opakuje boľševickú propagandu, nech sa deje, čo sa deje?

    • Ale protlak má pravdu. Ale nevie prečo.

      Národnému socializmu bolo povolené!!!! (Hitler mal „málo“ spoločné zo vznikom NSDAP) zakoreniť sa v Nemecku. Nemecko bolo „samoriadením“ posilnené (netreba zabúdať že jeden z podporovateľov rastu bol Stalin=ropa (lenže pozor, Stalin pravdepodobne nevedel že Hitler bol agentom židovskej diaspory)).

      Ps. k tým bolševikom. No neviem možno si myslel marxizmus/trockizmus.

      To len v krátkosti.

      • Len upozorním, na možnú mylku z mojej strany. Stalin možno aj vedel že Hitler je z podporovanej diaspory ale nemohol zakročiť voči trockistom ktorý tlačili ropu do Nemecka.

        Nemohol si dovoliť rýchli manéver a stratil by(prezradil by sa jeho silná proti-trockiskosť ) schopnosť riadiť Rusko. Počas a po vojne ktorú určite predvídal.

  5. Autorovi tohto clanku doporucujem precitat si clanok v odkaze dole. Urcite pride na tajomstvo uspechu Hitlera. A nie len to i mnoho viac.

    Spolupráca medzi britským kráľovským dvorom a nacistickým režimom bola do roku 1937 veľmi úzka. Zmena označenia paláca na „Windsorský“ bola iba zastierací manéver a úskok, pretože rod sa v skutočnosti volal Sasko-cobursko-gothajský. Toto meno používal vo Veľkej Británii od roku 1840 a materinským jazykom kráľa Eduarda VIII bola nemčina. Aj meno Mountbatten je poangličtením mena Battenberg. Eduard po svojom odstúpení odišiel do Francúzska, s hodnosťou generálmajora. Tam ďalej potajomky úzko spolupracoval s nacistickým režimom. Napríklad vo februári 1940 Eduard vyzradil Nemcom plány spojencov týkajúce sa obrany Belgicka a Hitler tak dokázal uskutočniť svoju bleskovú vojnu proti Francúzsku.

    http://www.auria.sk/blog/europska-unia-je-stvrta-risa

  6. Milan, nič v zlom, ale nebudem strácať s hlupákmi čas. O čom, prosím Ťa, debatuješ? Vari je článok o tom, kto z akého rodu pochádzal? Skús k téme, alebo nepíš nič.
    A tajomstvo úspechu Hitlera je jednoduché – čo sľúbil, to splnil. Ak by som chcel byť veľmi sarkastický, tak by som napísal, že s týmto tvrdením by súhlasili aj Židia (pre provokatérov, ide o parafrázu starého židovského vtipu z obdobia Nemecka 30. rokov).

  7. Ked nechapes , tak si HLUPAK SAM a to VELKY… Pretoze to je k teme az moc aktualne !!!

    • Ani ja to veľmi nechápem. Môžeš mi vysvetliť, čo má spoločného britský kráľovský dvor a úspešné ekonomické reformy Nemecka?

  8. Od zřízení soukromě vlastněné Bank of England se ‘The City’ stalo místem s posledním slovem v záležitostech země, zatímco ministerský předseda, kabinet a parlament se staly jen fasádou skutečné moci. Je známo, že Rothschildové stojí za sjednocováním všech národů Evropy do jednoho politického celku, Evropské Unie, který je dalším krokem směrem k jednotné světové vládě.

    Závěr: Americká a britská zpravodajská služba zdokumentovaly důkazy, že Rothschildové a další mezinárodní bankéři financovali vždy obě strany ve všech válkách od Americké revoluce. Finančník Haym Solomon, který podporoval patrioty během Americké revoluce a později půjčoval peníze Jamesi Madisonovi, Thomasi Jeffersonovi a Jamesi Monroeovi, byl agentem Rothschildů. Jak jsem se již zmínil, během napoleonských válek jedna větev rodiny financovala Napoleona, zatímco druhá větev podporovala Velkou Británii, Německo a další národy. Za 2 světové války Rothschildové a Bushové financovali i zbraně pro Hitlera. Historii drží pevně ve svých rukou.
    http://www.knihy-a.cz/10743/rothschildove-ve-svetovych-dejinach

  9. Ziadna revolucia v historii by neuspela bez financnej injekcie a podpory druhych Ani revolucia v Rusku v 1917 s Leninom by neuspela bez pozicky anglickych a nemeckych bank.To si mozete najst v historii ako bolsevici prisli k moci a kto im vlastne pomohol.Hitlerovi davali hlasy aj samotni zidovski podnikatelia lebo sa bali invazie Stalinskeho bolsevizmu do zap.europy.Toto Hitler vyuzil a predstavil sa ako jediny pevny SYMBOL ochrany europy proti ruskemu bolsevizmu.Hitler by skutocne toho vela nedosiahol bec pomoci Rockefelera a Rothshilda.To je ta ironia ze zidia ho vlastne postalvii financne k moci.Ani ukrajinska rev.v Kieve cely ten ich Majdan by asi dopadol inak keby tam amici nenaliali 5 miliard $.A ak ste pozorovali spravy tak sa stalo to iste co urobil Hitlers rakuskym a ceskym zlatom Tesne po Majdane jednu noc bolo tajne nalozene lietadlo ukrajinskym zlatom a odletelo ( su aj videa na youtube )..zrejme niekde je v americkej banke.

  10. Nikto nepopiera nemecku usilovnost poriadok a disciplinu nemci su v tom prikldom .Hitler urobil vela dobrych veci ale takisto dnesna banderovska fasisticka vlada v Kieve na cele s Porosenkom tiez moze urobit hospodarsky zazrak a znizit nezamestnanost pokial tam zidovski neokoni z bieleho domu a Bruselu budu nalievat tazke miliony to nie je ziadne umenie,len treba zlikvidovat korupciu.

Leave a Reply