Domov / Hlavná strana / Juri Lina: V znamení Škorpióna / 2.3. Vraždy Schillera a Mozarta

2.3. Vraždy Schillera a Mozarta

lina-under_sign_scorpionVýznamný básnik a dramatik Friedrich von Schiller sa 27. júla 1783 presťahoval do Mannheimu. V júni 1784 Christian Gottfried Korner (1756-1831), dôležitý Illuminatus, zaslal Schillerovi list s návrhom na pridanie sa k Illuminati. Korner sa postaral o zaplatenie všetkých Schillerových dlhov a z tohto dôvodu sa tento k Rádu pridal.

Illuminatus bol viazaný kódexom Rádu: „Budem konať, ak ma o to Rád požiada, hoci s danou vecou nemusím súhlasiť, alebo (z pohľadu celku) bude úplne nesprávna. Mimo toho, hoci by sa takou mohla zdať, ak poslúži konečnému cieľu, prestane byť nesprávnou.“ Tento citát pochádza z dokumentov Rádu, ktoré polícia zabavila pri prehliadke zámku baróna Bassa v Sandersdorfe a neskôr publikované pod spoločným názvom „Nachtrag von weitern Originalschriften“ v Mníchove v roku 1787. Dvaja odídenci z Rádu – profesori Cosandey a Renner – apríli 1785 taktiež potvrdili, že iluminátskym princípom bolo “účel svätí prostriedky”.

Až neskôr bol Schiller schopný toto klamstvo prehliadnuť.

Na dosiahnutie svojich cieľov rád využíval podvod a vydieranie. Weishaupt svojim najbližším Illuminati bratom radil: „Venujte sa umeniu klamstva, umeniu pretvárky a maskovania sa, špionáže voči iným a zisťovaniu ich najintímnejších myšlienok.“ Aby sa uistil, že tajomstvá Rádu nebudú vyzradené, Weishaupt zriadil v rámci Rádu tajnú políciu, ktorú nazval „kontrolujúcimi bratmi“. Tí fungovali podobne ako boľševická Čeka a jej nasledovníci: udávanie, provokácia, vydieranie a terorizmus. „Kontrolujúci bratia“ naplno funovali počas vlády teroru, ktorá sa nazýva „Veľkou francúzskou revolúciou“, a ktorá bola do veľkej miery dielom agentov Illuminati. Po francúzskej revolúcii Johann Wolfgang von Goethe vyjadril Eckermannovi svoj nesúhlasný postoj s ňou, uvádzajúc, že všetky náhle zmeny spôsobené násilím mu boli odporné, pretože boli proti prirodzenému poriadku („Goethe“, Karl Vietor, Stockholm, 1953, s. 100).

Prirodzene, Friedrich von Schiller nemohol vedieť, že Heinrich Voss, mladý doktor, ktorý sa ho ujal, bol jedným z „kontrolujúcich bratov“, oznamujúc všetko vypočuté a videné Weishauptovi.

Schillerovi, Pestalozzimu a dalším pár Illuminátom z Nemecka sa v roku 1792 dostalo francúzskeho občianstva ako „prominentným cudzincom“. Schiller sa o tom dozvedel z novín Moniteur.

Po zistení skutočnej povahy Illuminati plánoval Schiller napísať hru s názvom „Demetrius“, ktorej pracovný názov bol „Krvavý kúpeľ v Moskve“. Táto hra mala za cieľ odhaliť niektoré z krutostí spoza opony osôb pri moci.

Heinrich Voss to oznámil Weishauptovi, ktorý sa rozhodol túto hru za každú cenu znemožniť. Našťastie pre Illuminati Schiller po dlhej chorobe 9. mája 1805 zomrel. Hermann Ahlwardt vo svojej knihe „Mehr Licht“ (Viac svetla) (1925, s. 60-69) tvrdí, že Schiller bol Illuminátmi zavraždený.

Kolektív nemeckých a zahraničných expertov (vrátane Stena Forshufvuda z Gothenburgu a profesora Hamiltona Smitha z Glasgowa) našiel vo vzorkách Schillerových vlasov stopy po arzéne. Dielo 45-ročného Schillera nebolo nikdy ukočené, namiesto toho skončil v masovom hrobe. (Henning Fikentscher, „The Latest Developments in Research of Schiller’s Mortal Remains“.)

5. decembra 1784 slobodomurári ponúkli svoje členstvo brilantnému rakúskemu skladateľovi Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi. Ten 14. decembra 1784 vstúpil do lóže Zur Wohltatigkeit (Pre Charitu). Bol taktiež členom lóže Zur wahren Eintracht (Pre pravú harmóniu).

Tá bola dvojitou lóžou. Mozart zanedlho dosiahol najvyšší, 33. stupeň a napísal pre slobodomurárske ceremónie mnoho skladieb.

Najdôležitejší slobodomurári vo Viedni boli zároveň Illuminátmi. V roku 1783 36 z 83 bratov v Zur wahren Eintracht patrilo k Illuminátom. Mnoho sprisahancov sa nachádzalo aj medzi členmi Zur Wohltatigkeit. Mozartov vplyvný priateľ, barón Gottfried van Swieten bol Illuminátom. Illuminátom bol aj jeho najbližší priateľ, knieža August von Hatzfeld. Vo svojom nekrológu pre Hatzfelda v roku 1787, ho v Magazin der Music chválil miestny vodca Illuminátov, Christian Gottlob Neefe, ktorý bol Beethovenovým učiteľom. To bol dôvod, prečo sa Beethoven stal slobodomurárom a vytvoril si mnohé blízke zväzky s mnohými Illuminátmi, vrátane Gemmingena, ktorý pomohol Mozartovi v Mannheime a získal ho za člena lóže Zur Wohltatigkeit.

Mozart bol oficiálnymi zámermi Illuminati unesený, bližšie detaily nepoznal. Nemal potuchy o skutočných zámeroch svojich vplyvných priateľov. Nie sú dostupné žiadne informácie o tom, či Mozart vedel, že jeho priatelia sú členmi podvratných Illuminati. Svoje členstvo odhaľovali len pred tými, ktorých boli schopní získať do svojich radov. Adam Weishaupt učil: „Niektorým z týchto slobodomurárov neodhalíme ani to, že máme niečo viac ako oni… Všetci tí, ktorí nie sú vhodní na prácu zostanú v slobodomurárskych lóžach a budú postupovať bez vedomosti o ďalšom systéme.“ („Einige Originalschriften des Illuminatenordens“, Munich, 1787, s. 300.)

V decembri 1785 došlo k zákazu činnosti Illuminátov vo Viedni.

Illuminati boli nútení svoje lóže zatvoriť. Napriek zákazu pokračovali v činnosti ako bežní slobodomurári, prejdúc do lóže Korunovaná Nádej. llluminati Ignaz von Born, Joseph von Sonnefells a Otto von Gemmingen založili novú lóžu, Pravda, ktorej veľmajstrom sa stal von Born. Illuminati veria, že hlásajú konečnú pravdu.

14. januára 1786 vstúpil Mozart do novej lóže Korunovaná Nádej. Nebol však prítomný na otváracej ceremónii a neskôr sa ich stretnutí zúčastňoval len zriedka. Počas tohto obdobia Mozart slobodomurársku hudbu takmer nekomponoval.

Mozart patril do spoločnosti, kde stále dominovali Illuminati. Len počas posledného roka svojho života, v roku 1791, vytvoril pre slobodomurárov nové kompozície. Táto hudba obsahovala tajné kódy a nálady. Mozart túžil po pravých priateľoch, preto sa stal slobodomurárom. Všetci jeho priatelia patrili k slobodomurárom. Ako veľmi spoločenský človek, Mozart nedokázal byť osamote a preto potreboval priateľov, s ktorými sa mohol stretávať.

Tvrdí sa, že Mozartovi k úspechu a získaniu si uznania v Európe pomohlo jeho členstvo v slobodomurárskych lóžach, pretože ho podporovali vysokí slobodomurárski funkcionári. Takmer polovica členov Zur wahren Eintracht boli aristokrati, ktorí Mozartovi pomáhali, napr. Esterházy. Slobodomurármi boli aj Mozartovi vydavatelia Pasquale Artaria, Cristophe Torricella a Franz Anton Hoffmeister.

Mozart mohol vždy počítať s bratskou pohostinnosťou slobodomurárov a počas svojich ciest po zahraničí vždy obdržal ekonomickú podporu a ubytovanie zdarma. Počas svojich ciest v rokoch 1787-1791, Mozartovi rôznymi spôsobmi pomáhali pražskí slobodomurári. To dokazujú písomnosti. Priatelia medzi slobodomurármi hrali kľúčovú úlohu aj vo financovaní Mozarta: medzi jeho najdôležitejšími veriteľmi boli Lichnowsky, Franz Hofdemel a Michael Puchberg. Mozart zase pomáhal slobodomurárom získavať peňažné pôžičky.

V decembri 1787, bol Mozart vymenovaný za ríšskeho komorného skladateľa. To mu vynieslo objednávky na väčšie opery. Illuminati sa stali štátom v štáte. Napriek všetkým zákazom pokračovali vo svojich podvratných aktivitách proti spoločnosti. V tom čase ľuďom chýbali skúsenosti a zdroje na ochranu pred slobodomurárstvom, ktoré bolo pod vplyvom Illuminati.

Prominentný rakúsky skladateľ Franz Schubert k slobodomurárom nepatril a zomrel chudobný a nedocenený.

Ako nadaný človek Mozart konečne prehliadol zlo Illuminati, napriek faktu, že sa zdali byť anjelom svetla. Zamýšľal chrániť spoločnosť založením tajnej spoločnosti Die Grotte („Jaskyňa“) s niekoľkými priateľmi. Mozart si bol dobre vedomý smrteľného rizika, ktoré podstupuje. Už v apríli 1787 napísal svojmu otcovi list, v ktorom uvádza, že smrť je skutočne priateľom človeka, a že nemôže zaspať bez myšlienky na to, že napriek svojmu mladému veku, nemusí nový deň uzrieť. (Maynard Solomon, „Mozart“, Stockholm, 1995)

Mágiu a sprisahanie slobodomurárov chcel odhaliť verejnosti. Z tohto dôvodu zamýšľal použiť svoju operu „Die Zauberflote“ („Čarovná flauta“), v ktorej bol Sarastrovým prototypom veľmajster slobodomurárov, Ignaz von Born. Mozart mal vynikajúcu pamäť. Akonáhle začul melódiu, dokázal ju neskôr bezchybne zreprodukovať. „Čarovná flauta“ (1791) obsahuje mnohé zjavenia o tajomstvách slobodomurárstva. Použil pyramídu Illuminati, vševidiace oko, chrám a ďalšie tajné symboly, tieto metafory boli neskôr odstránené. Mozart taktiež využil hudobné vyjadrenie kontrastujúc lyrické a tragické témy, eleganciu a folklór, fantastické detaily a masívnu atmosféru orchestra. Opera mala premiéru na jeseň roku 1791. Illuminati to Mozartovi neodpustili.

„Requiem“ bolo uňho objednané anonymne na oslavu jeho vlastnej smrti, zaplatené dostal taktiež vopred. Slobodomurári objekt svojej nenávisti otrávili pomaly. „Requiem“ bolo dokončené do predposledného verša, lacrimosa dies ilia. Dielo dokončil Sussmayr.

Hermann Ahlwardt vo svojej knihe „Mehr Licht!“ („Viac svetla!“) tvrdí, že Mozart bol zavraždený. Zomrel 5. decembra 1791, presne 7 rokov po svojom prijatí do slobodomurárskej lóže. Za obetného baránka bol neskôr zvolený Salieri. „Staats und Gesellschaftslexikon“ (zväzok 18, 1865) Hermanna Wagenera potvrdzuje Mozartovu otravu.

V roku 1990 sa snažilo pár doktorov presadiť tézu, že Mozert zomrel na zlyhanie obličiek. (Dagens Nyheter, 19. september 1990.) Ak však zomrel prirodzenou smrťou, slobodomurári by neodniesli Mozartovo telo, aby zabránili jeho pitve, ani by ho nevložili do masového hrobu s vápnom.

Ak by bol Mozart ostal verný slobodomurárom, bol by pochovaný s veľkými poctami. Jeho pokryteckí “slobodomurárski priatelia” prelievali krokodílie slzy. Ak by bola „Čarovná flauta“ akceptovaná, ľudia pri moci by neposlali autora libreta opery, Johanna Emanuela Schikanedera, do blázinca, kde v roku 1812 zomrel.

Slobodomurárstvo bolo v polovici 90. rokov 18. storočia zakázané. Spoločnosti sa darilo zákaz tohto podvratného hnutia udržiavať až do roku 1918, kedy sa v Rakúsku slobodomurári dostali k moci za pomoci falošnej socialistickej doktríny. Slobodomurári až do dnešných dní neprestávajú Mozarta očierňovať a znevažovať (viď film Miloša Formana „Amadeus“).

Kniha “V znamení Škorpióna”

Pokračovanie…

Obsah

Preklad pre www.protiprudu.org, christianfreeman

O ::prop

3 komentáre

  1. Dakujem za to, ze to davate ludom na znamost.

  2. Treba povedat SM su majstri lzi a manipulacie. Svoj vlastny zlocin hodili na uboheho Salieriho, skveleho hudobnika a uprimneho katolika. Idealna obet. Ja si ako dieta pametam ze Salieri bol casto hrany. Bol mojim spolocnikom v dobe detskych chorob. Ked som ho doobeda pocuval na Devine. Z hrozou som si uvedomil v puberte ze toto je ten krvilacny vrah Mozarta aspon podla Puskina. Len som nerozumel preco ich diela davali na jednu uroven aspon v rozhlasovom vysielani. Pravdu povediac Mozart sa mi zdal mimoriadne unavny. To jeho nekonecne behanie po stupnici, dokola a dookola. Vymysleny konflikt genia a priemerneho . Salieri je skvely skladatel, mal som ho radsej ako Mozarta. Hudba podlieha mode ako vsetko v umeni. A rovnako ako v akomkolvek umeni aj v hudbe plati ze z tvorby umelca mozno 5 % je to co je spickove. A to plati aj pre Mozarta. Jednoducho neda sa skakat svetovy rekord kazdy den. Aj Mozart ma vyslovene slabe kusy. Mozart je produktom SM.
    A to ako ho zaobrazil Milos Forman bolo odporne, ako primitiva, ako genialneho blazna. Mozart bol vzdelany muz. Salieri rovnako, naviac nemohol dosiahnut uz viac, spolocensky, ekonomicky skratka nijako ho Mozart neohrozoval.
    Requiem povazujem za jeho vrchol, ludsky, hudobny, duchovny. Za navrat medzi ludi, za utek zo Satanovho zovretia.
    Ze svoju vrazdu hodili na vzorneho katolika, povazujem za symtomaticke.
    Zbabele skratke take slobodomurarske. Take ilumitatske, zisky si privlastnuju , straty socializuju. Rovnako vtedy ako dnes.

  3. Samozrejme Mozart bol genialny hudobnik a Salieri takisto. Naviac Salieri vychoval mnoho vynikajucich aj geniov hudby. Kongenialnych s nimi ako Beethoven, List, a vynikajucich Hummel, Meyerbeer, dokonca syna Mozarta.
    To co spravil slobodomurar Milos Forman je odporne nactiutrhanie a falsovanie historie filmom Amadeus. Hnus a hnoj zabaleny v ligotavom pozlatku

Pridaj komentár